znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 547/2012-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť P. B., V., zastúpeného advokátom Mgr. M. J., P., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   a čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Prešove sp. zn. 19 Co 21/2011, 19 Co 22/2011 z 10. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. B. o d m i e t a ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 20. septembra 2012   doručená   sťažnosť   P.   B.,   V.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom Mgr. M. J., P., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 19 Co 21/2011, 19 Co 22/2011 z 10. júna 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo   sťažnosti   a z príloh   k nej   priložených   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   účastníkom konania   vedeného   Okresným   súdom   Kežmarok   pod   sp.   zn.   2   C   99/2007   na   strane žalovaného,   v rámci   ktorého   sa   žalobcovia   v 1.   až   5.   rade   žalobou   z 12.   októbra   2007 domáhali   voči   žalovanému   vypratania   nehnuteľnosti   žalobcov „ako   podielových spoluvlastníkov pozemku, parcelné číslo..., trvalé trávne porasty o výmere 3 650 m2“.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:„...   žalobcovia   sa   podanou   žalobou   neskôr   modifikovanou   domáhali   toho,   aby prvostupňový   súd   zakázal   žalovanému   ako   vlastníkovi   susediacich   pozemkov   vykonávať orbu   a   inú   poľnohospodársku   činnosť   na   predmetnom   pozemku   žalobcov   a   vodiť hospodárske   zvieratá   na   predmetný   pozemok   a   zároveň   zakázal   žalovanému   prechod a prejazd   cez   tento   pozemok.   V   danej   veci   bolo   nariadených   niekoľko   pojednávaní,   na ktorých   sťažovateľ   dostatočným   spôsobom   preukázal   tvrdenia,   na   ktoré   sa   odvolával. Prvostupňový   súd   rozsudkom   zo   dňa   15.   12.   2010   rozhodol   tak,   že   sťažovateľovi   ako žalovanému zakázal vykonávať orbu a inú poľnohospodársku činnosť na pozemku žalobcov parcelné   číslo  ...   ako   trvalé   trávne   porasty   o   výmere   3.650   m2,   katastrálne   územie   V. zapísaný na LV č.... a vodiť hospodárske zvieratá na predmetný pozemok a zároveň zakázal žalovanému prechod a prejazd cez tento pozemok. Proti tomuto rozsudku Okresného súdu Kežmarok   žalovaný   v   zákonom   stanovenej   lehote   podal   odvolanie,   pričom   rozsudkom Krajského súdu Prešov sp. zn. 19 Co 21/2011, 19 Co 22/2011 zo dňa 10. 06. 2011 odvolací súd potvrdil rozsudok prvostupňového súdu vo vzťahu medzi žalobcami v 1., 2., 4. a 5. rade a   žalovaným,   ktorým   prvostupňový   súd   zakázal   žalovanému   vykonávať   orbu   a   inú poľnohospodársku činnosť na pozemku žalobcov parcelné číslo... ako trvalé trávne porasty o výmere 3.650 m2, katastrálne územie V. zapísaný na LV č.... a vodiť hospodárske zvieratá na predmetný pozemok a zároveň zakázal žalovanému prechod a prejazd cez tento pozemok. Žalovaný má za to, že odvolací súd v tomto konaní nepostupoval v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, vec nesprávne právne posúdil, vykonané dôkazy vyhodnotil nesprávne a nedostatočne zistil skutkový stav, čo malo za následok, že týmto postupom súdu žalovanému ako účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať pred súdom. V odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd uviedol,   že z obsahu spisu zistil,   že prvostupňový súd správne zistil skutkový stav vo veci samej ako aj vec správne právne posúdil.

S poukazom na fakt, že odvolací súd potvrdil rozsudok Okresného súdu v Kežmarku, pričom   pri   rozhodnutí   nebral   do   úvahy   žalovaným   navrhnuté   a   predložené   dôkazy   a zároveň skutočnosti, ktoré žalovaný uviedol v odvolaní, podal v uvedenej veci dovolanie, kde uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6 Cdo 203/2011 zo dňa 23. 11. 2011   bolo   toto   dovolacie   konanie   proti   rozsudku   Krajského   súdu   v   Prešove č. k. 19 Co 21/2011,   19   Co   22/2011   zo   dňa   10.   06.   2011   zastavené   a   to   proti   prvému výroku, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok vo vzťahu medzi žalobcami v 1., 2., 3., 4. a 5. rade a žalovaným, z dôvodu, že predmetné dovolanie nie je podľa názoru Najvyššieho súdu prípustné. P. B. ako žalovaný navrhoval, aby dovolací súd rozhodnutie v napadnutej časti predmetného rozsudku zrušil a vrátil vec odvolaciemu súdu na ďalšie konanie a priznal mu náhradu trov dovolacieho konania. Toto dovolacie konanie bolo zastavené z dôvodu jeho neprípustnosti, s čím zásadne nesúhlasím, keďže podľa ust. § 237 písm. f) O. s. p., dovolanie je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu   dovolacieho   súdu,   ak   účastníkovi   konania   sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a táto možnosť žalovanému do dnešného dňa poskytnutá nebola.

Proti týmto súdnym rozhodnutiam podal sťažovateľ aj podnet a opakovaný podnet Generálnu   prokuratúru   SR,   kde   jeho   opakovaný   podnet   bol   vybavený   tak,   že v   danom prípade nie sú dané zákonné dôvody na podanie mimoriadneho dovolania proti obom vyššie popísaným rozsudkom. Vyrozumenie o vybavení opakovaného podnetu bolo sťažovateľovi doručené dňa 25. 07. 2012 pod č. VI/2 Pz 577/12-7. Preto má sťažovateľ za to, že ústavnú sťažnosť podáva k zákonnej lehote.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„A/ Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 Ústavy SR a podľa čl. 36 ods.1 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.: 19 Co 21/2011, 19 Co 22/2011 zo dňa 10. 06. 2011 porušené bolo.

B/ Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.: 19 Co 21/2011, 19 Co 22/2011 zo dňa 10. 06. 2011 sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

C/ Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania na účet právneho zástupcu sťažovateľa a to do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, I. ÚS 24/05).

Z § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde použitím argumentu a contrario vyplýva, že sťažnosť   je   prípustná   po   vyčerpaní   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   zákon   na   ochranu   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje sťažovateľovi   a   na   použitie   ktorých   je   tento   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov. Opravným prostriedkom, ktorým je podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde podmienená prípustnosť sťažnosti, nemôže byť však každý v zákone predvídaný opravný prostriedok, ale iba taký, po podaní ktorého sa môžu reálne rozvinúť procesné vzťahy v príslušnom konaní,   ktoré   vedú   k   meritórnemu   prerokovaniu   a   rozhodnutiu   vo   veci   samej   (m.   m. II. ÚS 77/06).

V   súvislosti   s   posudzovaním   otázky,   či   sťažnosť   sťažovateľa,   ktorou   namieta porušenie   svojich   ústavou,   listinou   a   dohovorom   garantovaných   práv   napadnutým rozsudkom krajského súdu ako odvolacieho súdu, nebola podaná oneskorene, považoval ústavný súd za potrebné poukázať na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého podnet na podanie mimoriadneho dovolania generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) [podľa § 243e až § 243j Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len   „OSP“)]   nepovažuje   za   účinný   a   dostupný   právny   prostriedok   nápravy,   ktorého uplatnenie je predpokladom (podmienkou) podania sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto na jeho podanie z hľadiska plynutia lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu nemožno prihliadať (m. m. I. ÚS 49/02, I. ÚS 134/03, IV. ÚS 200/05, IV. ÚS 355/2010 a iné).

Z uvedených dôvodov sa ústavný súd nemohol stotožniť s argumentom sťažovateľa založeným   na   uznaní   podnetu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   generálnemu prokurátorovi ako účinného právneho prostriedku nápravy a odôvodňujúcim zachovanie lehoty na podanie ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy [„Vyrozumenie vybavenia opakovaného   podnetu   bolo   sťažovateľovi   doručené   dňa   25.   07.   2012   pod č. VI/2 Pz 577/12-7. Preto má sťažovateľ za to, že ústavnú sťažnosť podáva v zákonnej lehote.“ (citované zo sťažnosti sťažovateľa), pozn.].

V súlade s ďalším ustáleným právnym názorom ústavného súdu sa lehota na prípadné podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy po rozhodnutí o dovolaní Najvyšším súdom Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   považuje   v   zásade   za   zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Z uvedeného dôvodu nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo   rozhodnutiu   dovolacieho   súdu,   odmietnuť   pre   jej   oneskorenosť   (m.   m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010).

Z   uvedeného   dôvodu   bol   pre   posúdenie   otázky,   či   bola   sťažnosť   podaná   pred uplynutím   lehoty   ustanovenej   v   §   53   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde,   relevantný   deň nadobudnutia   právoplatnosti   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Cdo   203/2011 z 23. novembra   2011,   ktorým   tento   dovolanie   sťažovateľa   proti   napadnutému   rozsudku krajského súdu odmietol ako neprípustné podľa § 218 ods. 1 písm. c) v spojení s § 243b ods. 5 OSP (sťažovateľ v sťažnosti nesprávne uvádza, že „dovolacie konanie proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 19 Co 21/2011, 19 Co 22/2011 zo dňa 10. 06. 2011 bolo zastavené“, pozn.).

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   uznesenie   najvyššieho   súdu sp. zn. 6 Cdo 203/2011 z 23. novembra 2011 nadobudlo právoplatnosť 6. decembra 2011. Z uvedeného vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa bola doručená zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde (20. septembra 2012, pozn.).

Ústavný súd rešpektujúc zákonom ustanovenú lehotu na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods.   1 ústavy   a   svoju   ustálenú judikatúru   sťažnosť po   predbežnom   prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. októbra 2012