znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 546/2012-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť P. M., B., zastúpeného advokátom JUDr. V. P., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   práva   na   prejednanie   svojej záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 99/2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. M. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 10. septembra 2012   doručená   sťažnosť   P.   M.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. V. P., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 99/2004 (ďalej len „namietané konanie“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   účastníkom občianskoprávneho   konania   vedeného   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   3   C   99/2004 v procesnom postavení žalobcu. Sťažovateľ tvrdí, že „Porušovateľom môjho základného práva je orgán verejnej moci a to OS Bardejov, ktorý svojim konaním porušil základné práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR ako aj práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Svojim postupom v právnej veci žalobcu P. M.... c/a Ľ. P. – P., so sídlom B., o zaplatenie 4 068,87 Eur s prísl.

OS   Bardejov   porušil   základné   práva   sťažovateľa   tým,   že   síce   porušovateľ   nebol nečinný, ale svojim konaním spôsobil prieťahy v súdnom konaní...“.

Sťažovateľ v sťažnosti najmä uvádza:„Žalobca sa návrhom, podaným na tunajšom súde dňa 02. 12. 2003 domáhal, aby súd   zaviazal   žalovaného   povinnosťou   zaplatiť   mu   4   068,87   €   (122   578,70   Sk),   spolu so 17,6 % úrokmi z omeškania od 03. 10. 2003 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania. Svoj nárok odôvodnil tým, že dňa 01. 03. 2002 mu žalovaný zhotovil parketovú podlahu. Z dôvodu vydúvania parkiet bola 02. 04. 2002 práca reklamovaná. Po čiastočnej oprave došlo   začiatkom   mája   2002   k   deštrukcii   parkiet   v   obývacej   izbe   a   v   kuchyni.   Dňa 29. 05. 2002 a 10. 06. 2002 žalovaný vykonal práce vedúce k náprave vzniknutej škody, pričom dňa 15. 07. 2002 neuznal reklamáciu. Celkový nárok žalobcu pozostáva z nákladov na   nákup   parkiet   573,59   €   (17 280,-Sk),   na   nákup   líšt   66,39   €   (2 000,-   Sk),   nákladov na prevedenie   prác   890,86   €   (26 838,-   Sk),   nákladov   na   znalecký   posudok   58,44   € (1 760,70 Sk),   sťahovanie   nábytku   39,83   €   (1 200,-   Sk),   uskladnenie nábytku od 01. 06. 2002 - 31. 03. 2003 1 792,47 € (54 000,- Sk), sťahovanie nábytku 49,79 € (1 500,-Sk), ako aj zo súpisu predpokladaných nákladov na opravu podlahy v kuchyni - 597,49 € (18 000,- Sk).

Súd   dňa   18.   02.   2004   žalobnému   návrhu   vyhovel   a   vydal   platobný   rozkaz č. k. 1 Rob 246/2003-17, voči ktorému podal žalovaný dňa 10. 03. 2004 odpor...“

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ podrobne opisuje priebeh namietaného konania pred okresným súdom (po podaní odporu), z čoho vyplýva, že vo veci samej okresný súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 3 C 99/2004 z 18. februára 2011, ktorým zaviazal žalovaného zaplatiť   sťažovateľovi   istinu   1 237,19   €   spolu   s   12,5   %   úrokom   z   omeškania   od 3. októbra 2003 do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V nadväznosti na označený rozsudok okresného súdu sťažovateľ uvádza, že „Okresný súd svoje rozhodnutie síce písomne odôvodnil, ale závery súdu sú v zjavnom rozpore s vykonaným dokazovaním a príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Súd v odôvodnení uvádza tvrdenia, ktoré   z   dokazovania   nevyplynuli   a   sú   zjavne   nepravdivé,   účelové   a   v   rozpore   so zápisnicami, z ktorých súd cituje. V rozsudku uvedený zistený skutkový stav je v rozpore s odôvodnením súdu. Postupom súdu mi bola odňatá možnosť konať pred súdom...

Uvedené   nepresné,   zavádzajúce   a   nepravdivé   tvrdenia   okresného   súdu,   svedčia minimálne o povrchnosti. Sudca si nenaštudoval spis primerane. Nedokázal sa zorientovať v spore, tak do obsahu ako aj časovej následností udalostí, ktoré boli v spore dôležité. Z toho vyplynuli nesprávne závery a posúdenie veci.“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ formuluje konkrétne výhrady voči označenému rozsudku okresného súdu.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ju ústavný súd prijal na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„1) Vyslovuje, že základné a ľudské práva P. M. podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy   SR   v   kontexte   s   ods.   11,   čl.   6   Európskeho   dohovoru   a   priamo   aj   toho   práva postupom OS Bardejov v konaní vedenom u neho pod. sp. zn. č. 3 C 99/2004 porušené bolo.

2) Ústavný súd prikazuje OS Bardejov, aby konal bez zbytočných prieťahov.

3) Ukladá OS v Bardejove povinnosť uhradiť P. M. trovy tohto konania vo výške 500 €   za   vypracovanie   sťažnosti   a   právne   zastupovanie,   ktoré   je   mu   OS   v Bardejove povinný vyplatiť v hotovosti, alebo šekovou poukážkou do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

V   súvislosti   s   prípravou   predbežného   prerokovania   ústavný   súd   požiadal predsedníčku   okresného   súdu   o   vyjadrenie   k   sťažnosti.   K   sťažnosti   sa   vyjadrila podpredsedníčka okresného súdu v prípise sp. zn. Spr 1612/2012 doručenom ústavnému súdu 10. októbra 2012, v ktorom sa uvádza:

„Sťažovateľ P. M. vo svojej sťažnosti uvádza, že Okresný súd Bardejov porušil jeho základné práva tým, že síce nebol v konaní vedenom pod spisovou značkou 3 C/99/2004 nečinný,   ale   svojím   konaním   spôsobil   prieťahy   v   súdnom   konaní   a   pre   objasnenie skutkového stavu v podstate opísal odôvodnenie rozsudku zo dňa 18. 2. 2011 číslo konania 3   C/99/2001-221,   ktorým   Okresný   súd   Bardejov   rozhodol   vo   veci   samej   a namietal správnosť tohto rozhodnutia, pričom o jeho odvolaní proti citovanému rozsudku bolo už odvolacím Krajským súdom v Prešove rozhodnuté rozsudkom zo dňa 17. 5. 2012 číslo konania   12 Co/61/2011-259.   Čo   sa   týka   sťažovateľom   namietanej   nečinnosti   tunajšieho súdu, k tomu udávam, že akceptujem, že v období od 05/2006 do 6. 9. 2007 došlo k určitých prieťahom   zo   strany   súdu,   ktoré   však   boli   zapríčinené   personálnou   zmenou   dovtedy konajúcej   zákonnej   sudkyne   a   jej   odchodom   na   Krajský   súd   v   Prešove   a   enormným pracovným zaťažením zákonnej sudkyne, ktorej bola následne pridelená vec na vybavenie. V období   od   04/2009   do   25.   10.   2009   boli   v   konaní   spôsobené   prieťahy   ustanoveným znalcom, ktorý napriek výzvam súdu predložil písomný znalecký posudok oneskorene.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľov a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu   subjektu,   ktorého   označil   za   porušovateľa   svojich   práv.   Platí   to   predovšetkým v situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m.   m.   II.   ÚS   19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

Z petitu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ namieta:

1.   Porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 3 C 99/2004.

2. Porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v konaní sp. zn. 3 C 99/2004.

II.1   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide predovšetkým vtedy, ak napadnutým rozhodnutím alebo postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré   označil   sťažovateľ,   ak   neexistuje   vzájomná   príčinná   súvislosť   medzi   napadnutým rozhodnutím alebo napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v   konaní   pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Sťažovateľ   namieta   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   svojej   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 3 C 99/2004.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské   práva   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07). Táto skutočnosť umožňuje preskúmať časť sťažnosti smerujúcu proti namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 99/2004 spoločne.

Na účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti si ústavný súd vyžiadal od okresného súdu   spis,   z   ktorého   zistil   tieto   skutočnosti   relevantné   na   jeho   rozhodnutie   o   tej   časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru:

1. Sťažovateľ je účastníkom občianskoprávneho konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 3 C 99/2004 v procesnom postavení žalobcu.

2.   Sťažovateľ   doručil   2.   decembra   2003   návrh   na   vydanie   platobného   rozkazu, ktorým sa domáhal proti žalovanému zaplatenia istiny v sume 122 578,70 Sk (4 068,87 €); vec bola vedená pod sp. zn. 1 Rob 246/2003. O návrhu sťažovateľa rozhodol okresný súd platobným rozkazom z 18. februára 2004, proti ktorému podal žalovaný 10. marca 2004 odpor. Na tomto základe bola právnej veci sťažovateľa pridelená sp. zn. 26 Cb 16/2004 a následne po prevedení veci do registra „C“ sp. zn. 3 C 99/2004.

3.   O   návrhu   sťažovateľa   okresný   súd   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn.   3   C   99/2004 z 18. februára   2011,   ktorým   zaviazal   žalovaného   zaplatiť   sťažovateľovi   istinu   v   sume 1 237,19 € spolu s 12,5 % úrokom z omeškania od 3. októbra 2003 do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku, a v prevyšujúcej časti ho zamietol. Označený rozsudok okresný súd doručil sťažovateľovi 7. mája 2011a žalovanému 20. apríla 2011.

4. Sťažovateľ doručil okresnému súdu 24. mája 2011 odvolanie proti jeho rozsudku z 18. februára 2011.

5. Okresný súd doručil súdny spis Krajskému súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa 5. septembra 2011.

6. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 12 Co 61/2011 zo 17. mája 2012; označený rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 7. júla 2012.

6. Dňa 3. augusta 2012 sťažovateľ doručil okresnému súdu dovolanie.

V nadväznosti   na uvedené zistenia   ústavný   súd   považoval   za   potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je odstránenie stavu   právnej   neistoty,   pričom   k   vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS 10/98, I. ÚS 44/99, IV. ÚS 68/02), alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu   (m.   m.   IV.   ÚS   221/04, IV. ÚS 86/08).

Podľa svojej ustálenej judikatúry (napr. II. ÚS 12/01, IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04) ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v danom prípade okresným súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď bola sťažnosť doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť v zásade odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je totiž to,   že musí smerovať proti   aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci   do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva   významnú   preventívnu   funkciu   ako   účinný   prostriedok   na   to,   aby   sa   predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05, II. ÚS 67/06).

V   posudzovanej   veci   v   čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu (10. septembra 2012) okresný súd v napadnutom konaní už nemohol porušovať základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ani jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže v tom čase už o návrhu sťažovateľ rozhodol rozsudkom z 10. februára 2011, pričom aj o odvolaní sťažovateľa bolo už v tom čase právoplatne rozhodnuté (rozsudok krajského súdu   nadobudol   právoplatnosť   7.   júla   2012,   pozn.),   čo   zakladá   dôvod   na   odmietnutie sťažnosti v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   v   tejto   časti   pri   predbežnom   prerokovaní odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   podľa   §   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde.

Nad rámec uvedeného ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by mohlo dôjsť aj neodôvodnenou nečinnosťou okresného súdu v súvislosti s predkladaním dovolania v predmetnej veci dovolaciemu súdu. Sťažovateľ však v sťažnosti nenamieta porušenie označených práv postupom okresného súdu po doručení jeho dovolania (3. august 2012), a preto ústavný súd tento postup okresného súdu pri predbežnom prerokovaní neposudzoval.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 C 99/2004

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v priamej príčinnej súvislosti s namietanými prieťahmi,   ku   ktorým   malo   dôjsť   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 3 C 99/2004, zdôrazňujúc, že „postupom súdu mi bola odňatá možnosť konať pred súdom“.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov nespadá pod ochranu čl. 46 ods. 1 ústavy, pokiaľ namietané porušenie tohto základného práva nedosahuje takú intenzitu, že s ohľadom aj na ďalšie konkrétne okolnosti daného   prípadu   (najmä predmet konania, teda   čo   je pre sťažovateľa   v stávke)   by bolo možné uvažovať o odmietnutí spravodlivosti (napr. IV. ÚS 242/07).

Za okolností, keď ústavný súd odmietol sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejedanie záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodov uvedených   v   časti   II.1   tohto   uznesenia,   nemohlo   dôjsť   (o   to   viac)   z   týchto   dôvodov postupom   okresného   súdu   v   namietanom   konaní   ani   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto aj v tejto časti odmietol pri predbežnom prerokovaní   sťažnosť   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na to,   že   sťažnosť bola odmietnutá ako celok,   bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

Nad rámec tohto uznesenia ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že integrálnou súčasťou základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo na spravodlivé súdne konanie,   ku   ktorého   porušeniu   mohlo   vo   veci   sťažovateľa   prípadne   dôjsť   samotným rozhodnutím   okresného   súdu   vo   veci   samej,   t.   j.   rozsudkom   okresného   súdu z 10. februára 2011.   Sťažovateľ   v   sťažnosti   nenamieta,   že   k   porušeniu   jeho   základného práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   došlo   aj označeným rozsudkom.   Bez ohľadu   na túto skutočnosť ústavný súd pripomína, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen   zákonnosť,   ale   aj   ústavnosť.   Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu   nedostatku   právomoci   na jej   prerokovanie   (m.   m. IV.   ÚS   115/07).   V   danom prípade mohol sťažovateľ podať proti označenému rozsudku okresného súdu odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd, pričom právomoc krajského   súdu   rozhodnúť   o   odvolaní   sťažovateľa   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu. Z uvedeného vyplýva, že   aj keby sťažovateľ   bol namietal   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy označeným rozsudkom okresného súdu, musel by ústavný súd túto časť sťažnosti odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. októbra 2012