znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 545/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. septembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   K.,   spoločnosť   s   ručením obmedzeným, R., zastúpenej advokátom Mgr. T. K., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Michalovce   sp.   zn.   11   C   27/2012   z   5. septembra 2012 a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Co 294/2012 z 18. decembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   K.,   spoločnosť   s   ručením   obmedzeným, o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti K., spoločnosť s ručením obmedzeným, R. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. T. K., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Okresného   súdu Michalovce   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   11   C   27/2012   z   5.   septembra   2012   a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 294/2012 z 18. decembra 2012.

Z   obsahu   sťažnosti   a z   príloh   k   nej   pripojených   vyplýva,   že   sťažovateľka   je žalobkyňou v súdnom konaní o zaplatenie sumy 483 656,80 € s príslušenstvom vedenom okresným súdom pod sp. zn. 11 C 27/2012, v ktorom sa domáha proti advokátovi JUDr. Ľ. K. jej zaplatenia z titulu náhrady škody, ktorá jej mala vzniknúť v dôsledku protiprávneho konania, ktorého sa mal žalovaný dopustiť v súvislosti s tým, že včas nepodal mimoriadny opravný   prostriedok   (dovolanie)   proti   meritórnemu   rozhodnutiu   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo 116/2008 zo 17. marca 2009, ktorým tento súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalobu sťažovateľky zamietol.

Sťažovateľka v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 11 C 27/2012 podala návrh na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Okresný súd po tom, ako jej návrh na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov prerokoval, uznesením sp. zn. 11 C 27/2012 z 5. septembra 2012 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“) rozhodol tak, že jej oslobodenie od platenia súdnych poplatkov nepriznal.

Proti uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, ktorým sa na základe dôvodov v ňom uvedených domáhala, aby odvolací súd uznesenie okresného súdu zmenil tak,   že   jej   návrhu   na   oslobodenie   od   platenia   súdnych   poplatkov   vyhovie. O odvolaní podanom sťažovateľkou proti uzneseniu okresného súdu rozhodol krajský súd uznesením   sp.   zn.   6   Co   294/2012   z 18.   decembra   2012   (ďalej   aj „uznesenie krajského súdu“) tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil a v odôvodnení napadnutého rozhodnutia postupom   podľa   §   219   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“) skonštatoval vecnú správnosť dôvodov uznesenia okresného súdu.

Následne   sťažovateľka   podala   ústavnému   súdu   sťažnosť,   ktorú   v   súvislosti s namietaným porušením označených práv odôvodňuje takto:

«Okresný súd Michalovce odôvodnil svoje rozhodnutie, ktorým nepriznal žalobcovi oslobodenie od súdnych poplatkov tým, že v prípade, ak je žiadateľom o oslobodenie fyzická alebo právnická osoba, ktorá je podnikateľom, súd prihliada aj na tú skutočnosť, že ide o podnikateľský subjekt, ktorý znáša podnikateľské riziko a zároveň konštatoval,   že pre nepriaznivú situáciu (ak výdavky podnikateľa   prevyšujú jeho zisk)   nemôže byť   účastník konania   automaticky   oslobodený   od   platenia   súdnych   poplatkov.   Z   odôvodnenia   nie   je zrejmé, ako dospel Okresný súd Michalovce k uvedenému výkladu ustanovenia §138 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Máme zato, že konajúci Okresný súd Michalovce v uznesení sp. zn. 11 C/27/2012-66, zo dňa 5. 9. 2012 ako aj Krajský súd Košice v uznesení, sp. zn. 6Co/294/2012-76, zo dňa 18. 12.   2012,   vec   nesprávne   právne   posúdil   a   to   v   dôsledku   svojvoľného   výkladu ustanovenia §138 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, nerešpektujúc jeho znenie.... Z gramaticko - jazykového výkladu ustanovenia § 138 ods. 1 OSP vyplýva, že zákon pri   použití   termínu   „účastník“   tohto   nijakým   spôsobom   ďalej   nerozlišuje   a   teda   z uvedeného možno vyvodiť záver, že skutočnosť či daný účastník, či už fyzická osoba alebo právnická   osoba,   je   subjektom   vykonávajúcim   podnikateľskú   činnosť   je   pre   aplikáciu ustanovenia § 138 ods. 1 OSP irelevantné. Z uvedeného dôvodu je potom argumentácia súdu opierajúca sa o slovné spojenia „podnikateľské riziko“ a „neúspech v podnikaní“ ako kritéria (podmienky) pri oslobodení účastníka, ktorý je podnikateľom neopodstatnená a súd je povinný pri interpretácii ustanovenia § 138 ods. 1 OSP sa riadiť kritériami predvídanými týmto   ustanovením   a   nerozširovať   tieto   kritéria   nad   rámec   zákona,   t.   j.   robiť   pri posudzovaní   oslobodenia   od   súdneho   poplatku   neoprávnené   rozdiely   medzi   fyzickými osobami a právnickými osobami, či už ide o podnikateľov alebo nie....

Máme zato, že Krajský súd sa nedostatočne vyporiadal s argumentáciou sťažovateľa....»

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza, „... že interpretácia, resp. svojvoľný výklad § 138 ods. 1 OSP, uskutočnený rozhodnutiami Okresného súdu Michalovce a Krajského súdu Košice nemá základ v znení §138 ods. 1 OSP, čím nemá oporu v zákone.

K   uvedenej   interpretácii   predmetného   ustanovenia   nie   je   možné   dospieť   ani sledovaním účelu zákona, histórie jeho vzniku, systematickej súvislosti, príp. použitím inej interpretačnej   metodiky   a   účinky   takejto   interpretácie   nie   sú   zlúčiteľné   so   základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právom na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Takýto svojvoľný výklad a aplikácia kogentnej normy je podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, ako aj Českej republiky považovaný za porušenie základného práva   na   súdnu   ochranu   (Uznesenie   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   sp.   zn. III. ÚS 58/09,   z   1.   apríla   2009;   Nález   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   sp.   zn. I. ÚS 255/2010,   Nález   Ústavného   súdu   Českej   republiky,   sp.   zn.   IV.   ÚS   289/03, z 31. augusta 2004).“.

Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa K., spoločnosť s ručením obmedzeným upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru a v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Michalovce, sp. zn. 11 C/27/2012-66, zo dňa 5. 9. 2012 a uznesením Krajského súdu Košice, sp. zn. 6Co/294/2012-76, zo dňa 18. 12. 2012 porušené bolo.

2. Zrušuje uznesenie Okresného súdu Michalovce, sp. zn. 11C/27/2012-66, zo dňa 5. 9. 2012 a uznesenie Krajského súdu Košice, sp. zn. 6Co/294/2012-76, zo dňa 18. 12. 2012 a vec vracia Okresnému súdu Michalovce, súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi K., spoločnosť s ručením obmedzeným priznáva primerané finančné zadosťučinenie   v   sume   3.000   €   (slovom   tritisíc   eur),   ktorý   je   Okresný   súd   Michalovce povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľka   v   sťažnosti   tiež   navrhuje,   aby   ústavný   súd   rozhodol   o   odklade vykonateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 11 C 27/2012 z 5. septembra 2012

Ústavný   súd   v   rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   najprv   preskúmal   časť sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu.

Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľkou namietaným porušením ňou označených práv uznesením okresného súdu poukazuje na čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že systém   ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný   súd,   pričom   právomoc   všeobecných   súdov   je   ústavou   založená   primárne a právomoc ústavného súdu len subsidiárne „... ak o ochrane týchto práv a slobôd rozhoduje iný súd“. Znamená to, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri posudzovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Podľa § 201 a nasl. OSP účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľka mala v systéme všeobecného   súdnictva   právo   podať   proti   uzneseniu   okresného   súdu   účinný   opravný prostriedok (odvolanie) na dosiahnutie nápravy ňou tvrdeného porušenia práv, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Využitie tejto zákonnej možnosti účinnej ochrany sťažovateľkou označených práv vylučuje prijatie sťažnosti ústavným súdom, ktorý môže uplatniť svoju právomoc iba vtedy, ak by nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti v tejto časti dospel k záveru, že podmienky jej prijatia na ďalšie konanie splnené neboli, a preto sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Co 294/2012 z 18. decembra 2012

Ústavný   súd   v   rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   preskúmal   aj   tú   časť sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   uznesením   krajského   súdu,   ktorým   krajský   súd   potvrdil   napadnuté   uznesenie okresného   súdu   a nepriznal   sťažovateľke   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   pretože sťažovateľka súdny poplatok nezaplatila. V tejto súvislosti sťažovateľka namieta porušenie svojich práv, argumentujúc tým, že „Rozhodnutím Okresného súdu Michalovce a Krajského súdu Košice o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov, hoci sťažovateľ preukázal nepriaznivé majetkové pomery neumožňujúce úhradu súdnych poplatkov, bola sťažovateľovi odňatá   možnosť   uplatnenia   jeho   práv   na   súdu   ochranu,   nakoľko   nezaplatenie   súdneho poplatku bude mať za následok zastavenie prebiehajúceho konania č. 11C/27/2012 v zmysle § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení zmien a doplnkov.“.

Ústavný   súd   uvádza,   že   sťažovateľka   touto   svojou   argumentáciou   prejudikovala rozhodnutie   všeobecných   súdov   vo   veci   samej,   resp.   zastavenie   konania   na   základe nepriznania jej oslobodenia od súdnych poplatkov. Pokiaľ na základe tejto argumentácie sťažovateľka dospela   k záveru   o odňatí jej možnosti   domáhať sa   ochrany jej   práv   pred všeobecným súdom, ústavný súd poukazuje na to, že podľa § 237 písm. f) OSP je dovolanie prípustné   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   ak   sa   účastníkovi   konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Aj keď z formálneho hľadiska je napadnuté uznesenie krajského súdu právoplatným rozhodnutím, konanie medzi sťažovateľkou ako žalobkyňou a žalovaným vedené okresným súdom pod sp. zn. 11 C 27/2012 nie je právoplatne skončené.

Ústavný súd zistil, že okresný súd 26. februára 2013 rozhodol o zastavení konania pre vedeného pod sp. zn. 11 C 27/2012 pre nezaplatenie súdneho poplatku. Sťažovateľka sa proti tomuto rozhodnutiu 2. apríla 2013 odvolala a vec bola postúpená krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní 18. apríla 2013. Na   krajskom   súde   je   vec   vedená   pod   sp.   zn. 6 Co 144/13; ku dňu rozhodovania ústavného súdu   vo veci krajský súd o odvolaní ešte nerozhodol. Znamená to, že vec nie je ešte právoplatne skončená.

Podľa   §   49   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   môže   podať   fyzická   osoba   alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Znamená to, že domáhať sa ochrany základných práv alebo slobôd na ústavnom súde možno v zásade len vtedy, keď je vec právoplatne skončená.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sa vyznačuje okrem iného tým, že je založená na princípe subsidiarity. Je to tak preto, že predovšetkým všeobecné súdy sú povolané na ochranu základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb a až v prípade, ak nie je dosiahnutá náprava v rámci režimu všeobecného súdnictva, môže sa uplatniť ochrana poskytovaná ústavným súdom,   ale aj to iba   v obmedzenom   rozsahu z hľadiska   kritérií ústavnej   akceptovateľnosti   (m.   m.   II.   ÚS   55/98,   I.   ÚS   33/03)   sťažnosťou   namietaného rozhodnutia, resp. postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že sťažnosť možno prerokovať a rozhodnúť o nej v zásade až potom, keď napadnuté konanie bude právoplatne skončené (IV. ÚS 254/2011). Sťažnosť musí v zásade smerovať proti poslednému rozhodnutiu o opravnom prostriedku, ktorý mal sťažovateľ k dispozícii, a nemôže ho opomenúť. Preto v konaní, ktoré v čase predbežného   prerokovania   sťažnosti   stále   pred   všeobecným   súdom   prebieha,   v zásade nemožno uvažovať o uplatnení právomoci ústavného súdu.

Sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   preto   v   zmysle   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom   súde   neprípustná,   ak   sťažovateľ   nevyčerpal   opravné   prostriedky   alebo   iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Súčasťou   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   je   totiž   aj   právny   názor,   podľa ktorého vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na   použitie   ktorých   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   právnych   predpisov, neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom (IV. ÚS 177/05). Požiadavka vyčerpania „všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov“ takto nie je v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde splnená ani v prípade,   ak konanie o týchto právnych prostriedkoch už začalo a v čase podania sťažnosti ústavnému súdu, resp. v čase jej predbežného prerokovania (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) stále prebieha.

V danom prípade konanie vedené krajským súdom pod sp. zn. 6 Co 294/2012 nie je ešte právoplatne skončené, a preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

Po   odmietnutí   sťažnosti   už   nebol   právny   dôvod   zaoberať   sa   ostatnými   návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2013