znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 544/2013-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. mája 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti A. H., zastúpenej advokátom JUDr.   Pavlom   Kollárom,   Lehotského   4,   Bratislava,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 109/2009, za účasti Okresného súdu Dunajská Streda, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 109/2009 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresný   súd   Dunajská   Streda j e   p o v i n n ý   uhradiť   A.H.,   trovy   konania v sume 300 € (slovom tristo eur) na účet advokáta JUDr. Pavla Kollára, Lehotského 4, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. marca 2013 doručená   sťažnosť   A.   H.,   (ďalej   len „sťažovateľka“,   v   citáciách   aj   „sťažovateľ“   alebo „navrhovateľka“),   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Pavlom   Kollárom,   Lehotského   4, Bratislava,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) postupom Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 109/2009 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je navrhovateľkou v súdnom konaní o určenie výživného manželky vedenom okresným súdom pod sp. zn. 12 C 109/2009.

Sťažovateľka   v   súvislosti   s   namietaným   porušením   svojho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   sťažnosť odôvodňuje takto:

„Dňa 17. 06. 2009 sťažovateľ podal na Okresnom súde v Dunajskej Strede návrh na určenie výživného manželke so spis. zn. č. 12 C/109/2009. Okresný súd v Dunajskej Strede v predmetnej veci vôbec nekonal až do dňa 19. 04. 2010, kedy sa konalo prvé pojednávanie v predmetnej veci, čo predstavuje obdobie trvajúce desať (10) kalendárnych mesiacov...

Následne   po   niekoľkých   písomných   podaniach,   súdnych   pojednávaniach   a rozhodnutí vo veci samej rozsudkom Okresného súdu v Dunajskej Strede, bolo po odvolaní proti rozsudku   sťažovateľovi   doručené   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Trnave so spis. zn. č. 23 Co/286/2011-293 zo dňa 31. 01. 2012, ktorým bol rozsudok súdu prvého stupňa... zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie...

Sťažovateľ   taktiež   do   pozornosti   uvádza,   že celé   konanie vedené pred Okresným súdom   v   Dunajskej   Strede...   vo   veci   určenia   výživného   manželke   už   trvá   viac ako štyridsaťpäť (45) mesiacov od podania návrhu vo veci samej, pričom pri rozhodovaní o výživnom by sa mal brať aj ohľad na dôležitosť a včasnosť uplatnenia tohto dôležitého a podstatného právneho inštitútu v rámci rodinného práva...“

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza, že „... po vrátení predmetnej veci na ďalšie konanie na Okresný súd Dunajská Streda... sťažovateľ podal sťažnosť podľa ust. § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch listom zo dňa 06. 09. 2012 na konajúci Okresný súd Dunajská Streda z dôvodu prieťahov v predmetnom odvolacom konaní...“.

K   spôsobu   vybavenia   predmetnej   sťažnosti   sťažovateľka   uviedla,   že   jej 9. októbra 2012 bola «... doručená písomnosť s názvom „Vybavenie sťažnosti na prieťahy v občianskoprávnej veci sp. zn. 12 C/109/2009“ vyhotovená predsedom Okresného súdu Dunajská Streda, v ktorej podľa právneho názoru sťažovateľa predseda Okresného súdu Dunajská Streda chronologicky vymenúva neefektívne konanie konajúceho súdu vedeného pod spis. zn. č. 12 C/109/2009, avšak ani raz nepripustil možnosť, že v priebehu vyše troch kalendárnych rokov trvajúceho konania so spis. zn. č. 12 C/109/2009 urobil Okresný súd Dunajská Streda chybu, keď nebol schopný v tomto vyše trojročnom období konať efektívne a včas...

V   časovom   slede   od   podania   návrhu   na   súd   sťažovateľom,   sú   viaceré   niekoľko mesačné obdobia, kedy súd nekonal a to tak v konaní o nariadení predbežného opatrenia ako aj v konaní vo veci samej. Ako príklad sťažovateľ uvádza obdobie máj až september 2011,   november   2011   až   marec   2012.   Z   vyššie   uvedených   dôvodov   sťažovateľ   podal dňa 24. 10.   2012   predsedovi   Krajského   súdu   v   Trnave   svoju   žiadosť   o   prešetrenie vybavenia sťažnosti predsedom Okresného súdu Dunajská Streda podľa § 67 ods. 1 písm. a) zákona   č. 757/2004   Z.   z.   o   súdoch   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v   znení neskorších predpisov...

Z vyššie uvedených dôvodov je sťažovateľ toho názoru,   že sťažnosť,   ktorú podal navrhovateľ   na   Okresnom   súde   Dunajská   Streda,   nebola   predsedom   Okresného   súdu Dunajská   Streda   riadne   vybavená   a   požiadal   predsedu   Krajského   súdu   v   Trnave, aby rozhodol, že v konaní so spis. zn. č. 12 C/109/2009 vedenom pred Okresným súdom Dunajská Streda boli spôsobené prieťahy v konaní a aby nariadil odstránenie zistených nedostatkov na Okresnom súde Dunajská Streda.

Predseda Krajského súdu v Trnave JUDr. Anton Jaček listom zo dňa 24. 01. 2013 s názvom „Upovedomenie o vybavení podania“ uviedol, že záver predsedníčky Okresného súdu   Dunajská   Streda,   ktorá   nezistila   prieťahy   v   konaní   zavinené   Okresným   súdom Dunajská Streda, považuje za vecne správny a žiadosť sťažovateľa o prešetrenie vybavenia sťažnosti ako celok nepovažuje za dôvodnú.

Z vyššie uvedených dôvodov... sťažovateľ zastáva názor, že Okresný súd Dunajská Streda bol a je v konaní vedenom pod spis. zn. č. 12 C/109/2009 nečinný...».

Sťažovateľka   žiada,   aby   je   ústavný   súd   priznal   aj „...   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,- EUR...“, čo odôvodňuje s poukazom na to, že „... je už dlhodobo   v   stave   právnej   neistoty   a   boli   mu   spôsobené   nielen   materiálne, ale aj nemateriálne   ujmy,   a   to   nielen   v   osobe   sťažovateľa,   ale   aj   v   osobe   bývalého manželského   zväzku   a   statusu   sťažovateľa   ako   bývalej   manželky   a   matky   troch   detí ako aj z dôvodu vyššie uvedených skutočností a predložených dôkazov“.

Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   A.H.,   trvalé   bytom:  ...,   občianka   SR,   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   nečinnosťou Okresného   súdu   Dunajská   Streda   v   konaní   vedenom   pod   spis.   zn.   č.   12   C/109/2009 porušené bolo.

2.   Okresnému   súdu   Dunajská   Streda   sa   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom pod spis. zn. č. 12 C/109/2009 konal včas bez ďalších prieťahov.

3.   A.   H.,   trvalé   bytom:...,   občianka   SR,   sa   priznáva   primerané   finančné zadosťučinenie v sume vo výške 3.000,- EUR (slovom: tri tisíc eur), ktoré mu je Okresný súd Dunajská Streda povinný vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky na účet právneho zástupcu advokáta JUDr. Pavol Kollár.

4. Okresný súd Dunajská Streda je povinný uhradiť A. H., trvalé bytom:..., občianka SR, náhradu trov konania a náhradu trov právneho zastúpenia v sume vo výške 300,- EUR (slovom: tristo eur) na účet právneho zástupcu advokáta JUDr. Pavol Kollár do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky.“

Ústavný   súd   sťažnosť,   ktorou   sťažovateľka   namieta   porušenie   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy postupom okresného   súdu   v   napadnutom   konaní,   predbežne   prerokoval   a   uznesením č. k. IV. ÚS 544/2013-10 z 23. septembra 2013 ju podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie.

Ústavný súd následne listom zo 4. novembra 2013 vyzval predsedníčku okresného súdu, aby sa k sťažnosti písomne vyjadrila a zároveň oznámila, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Predsedníčka okresného súdu v prípise sp. zn. Spr 524/2013 z 28. novembra 2013 doručenom   ústavnému   súdu   3.   decembra   2013   uviedla   toto: „V   občianskoprávnej   veci navrhovateľky A. H. som riešila sťažnosti navrhovateľky, odporcu a vykonala som analýzu aj pre verejnú ochrankyňu práv.

Sťažnosť A. H. som vybavila dňa 1. 10. 2012 pod sp. zn. 1 SprV 287/2012, posúdila som ju ako neopodstatnenú a priebeh konania som analyzovala do 10. 9. 2012.

Sťažnosť odporcu J. H. som vybavila dňa 21. 12. 2012, takisto som ju posúdila ako neopodstatnenú, priebeh konania som analyzovala do 5. 12. 2012.

Pre   verejnú   ochrankyňu   práv   analýzu   som   vykonala   dňa   14.   1.   2013 pod sp. zn. Spr 1160/2012. Vec sp. zn. 12 C 109/2009 som analyzovala do 7. 1. 2013. Vo veci sp. zn. 12 C 109/2009 som sa viackrát zúčastnila na pojednávaniach. Vo veci dňa   13.   3.   2013   bol   vyhlásený   rozsudok,   proti   ktorému   navrhovateľka   A.   H.   podala odvolanie a spisový materiál dňa 9. 5. 2013 bol predložený na krajský súd.“

Zároveň   predsedníčka   okresného   súdu   k   prípisu   okrem   iného   pripojila   kópiu vybavenia   sťažnosti   sp.   zn.   1   SprV   287/2012   z   1.   októbra   2012   a   kópiu   písomného stanoviska   vypracovaného   pre   Úrad   verejného   ochrancu   práv   sp.   zn.   Spr 1160/2012 zo 14. januára   2013,   v   ktorých   podrobne   rekapitulovala   priebeh   napadnutého   konania v posudzovanom období.

Dňa   16.   decembra   2013   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľky, aby sa vyjadril, či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň mu zaslal vyjadrenie okresného súdu sp. zn. Spr 524/2013 z 28. novembra 2013 na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska.   Právny   zástupca   sťažovateľky   v   podaní   doručenom   ústavnému   súdu 30. decembra 2013 oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, a k vyjadreniu okresného súdu skonštatoval, že vo veci sťažovateľky je preukázané, že došlo k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľky a predsedníčky okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania, pretože   po   oboznámení sa   s ich   argumentáciou   dospel   k   názoru,   že   od   neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia práv podľa označeného článku ústavy.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 109/2009.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca   je   podľa   §   117   ods.   1   OSP   povinný   urobiť   vhodné   opatrenia,   aby   sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 a 4 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod na odročenie pojednávania,   bez   zbytočného   odkladu   informuje   tých,   ktorí   boli   predvolaní   alebo upovedomení.   Súd spravidla   uvedie   deň,   keď sa bude konať nové pojednávanie. Dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   V   súlade s judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   v   rámci   prvého   kritéria prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci)   v   posudzovanom   konaní   a   jeho   význam pre sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00,   II.   ÚS   32/02,   IV.   ÚS   187/07).   Podľa   uvedených   kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1.   Pokiaľ   ide   o   právnu   zložitosť   preskúmavanej   veci,   ústavný   súd   konštatuje, že predmetom   namietaného   konania   je   rozhodovanie   o   návrhu   sťažovateľky,   ktorým sa domáha   určenia   výživného   manželky.   Obdobné   konania   tvoria   štandardnú   súčasť rozhodovacej   agendy   okresných   súdov,   pričom   k   tejto   problematike   existuje   v   zásade ustálená judikatúra všeobecných súdov, a preto vec sťažovateľky ústavný súd nepovažuje z právneho hľadiska za zložitú. Obsah súdneho spisu sp. zn. 12 C 109/2009 nepotvrdzuje ani faktickú zložitosť predmetnej veci. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právnou   ani   skutkovou   zložitosťou   veci   nemožno   ospravedlňovať   doterajšiu   dĺžku namietaného   konania.   Ústavný   súd   zároveň   zdôraznil,   že   vzhľadom   na   predmet namietaného   konania,   ktorý   má   pre   sťažovateľku   zásadný   význam,   ide   o   vec, k prerokovaniu   ktorej   musí   všeobecný   súd   pristupovať   s   osobitnou   starostlivosťou. V súvislosti   s   posudzovaním   uvedeného   kritéria   ústavný   súd   zistil,   že   okresný   súd v napadnutom konaní nariadil predbežným opatrením odporcovi prispievať sťažovateľke súdom určenú sumu výživného.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľky ako účastníčky napadnutého   konania,   ústavný   súd   prihliadol   na   skutočnosť,   že   pojednávanie nariadené na 9. február 2010,   24. máj 2010   a   25. jún 2012   bolo   odročené   z   dôvodu ospravedlnenej neúčasti   sťažovateľky   a   jej   právnej   zástupkyne,   pričom   pojednávanie nariadené   na 15. december 2010   bolo   odročené   aj   z dôvodu   neprítomnosti   sťažovateľky na nariadenom   pojednávaní.   Vychádzajúc   z   uvedených   zistení,   ústavný   súd   konštatuje, že aj sťažovateľka   má   určitý   (negatívny)   podiel   na   doterajšej   neprimeranej   dĺžke napadnutého konania. Uvedené správanie sťažovateľky ako účastníčky konania síce nemôže ospravedlniť   doterajšiu   dĺžku   napadnutého   konania, ale možno   ho   primerane zohľadniť pri určení sumy finančného zadosťučinenia.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   hodnotením   postupu   okresného   súdu v napadnutom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné   prieťahy   v   konaní   môžu   byť   zapríčinené   nielen   samotnou   nečinnosťou všeobecného   súdu,   ale   aj   jeho   neefektívnou,   resp.   nesústredenou   činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Ústavný súd zo súdneho spisu sp. zn. 12 C 109/2009 zistil, že v doterajšom priebehu napadnutého konania okresný súd konal vo veci v zásade priebežne a plynulo. Ústavný súd v tejto súvislosti neakceptoval tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého bol postup okresného súdu v napadnutom konaní už v jeho úvode poznamenaný niekoľkomesačnou nečinnosťou. Z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu sp. zn. 12 C 109/2009 vyplýva, že okresný súd   v   tomto   období   priebežne   vykonával   úkony   súvisiace   s   prípravou   pojednávania (napr. doručovanie   návrhu   na   začatie   konania   druhému   účastníkovi   konania,   nariadenie dvoch termínov pojednávania, ktoré boli následne odročené pre neúčasť účastníkov konania a úkony   súvisiace   s   ustanovením   procesného   opatrovníka   odporcovi),   čo   nemožno bez ďalšieho   pripísať   na   ťarchu   okresného   súdu.   Ústavný   súd   tiež   neakceptoval tvrdenie sťažovateľky,   podľa   ktorého   postup   okresného   súdu   v   priebehu   napadnutého konania   bol poznamenaný   dlhšími   časovými   obdobiami   jeho   nečinnosti   (obdobie   máj až september 2011,   november   2011   až   marec   2012),   pretože   v   uvedených   časových obdobiach sa na vec súvisiaci spisový materiál nachádzal na Krajskom súde v Trnave (ďalej len   „krajský   súd“)   práve   v   súvislosti   s   podanými   opravnými   prostriedkami proti rozhodnutiam okresného súdu vydaným v napadnutom konaní.

Okresný súd uznesením č. k. 12 C 109/2009-415 zo 7. januára 2013 zrušil na návrh odporcu predbežné opatrenie nariadené uznesením č. k. 12 C 109/2009-66 z 26. apríla 2010 v spojení   s uznesením   krajského   súdu   č.   k.   10 Co 270/2010-110   z   25.   augusta   2010 k 1. júnu   2011,   ktoré   krajský   súd   odvolaním   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu uznesením z 9. júla 2013 potvrdil a ktoré nadobudlo právoplatnosť 5. augusta 2013.

Okresný   súd   rozhodol   vo   veci   samej   rozsudkom   č.   k.   12   C   109/2009-465 z 13. marca 2013 po tom, ako 28. februára 2013 odročil pojednávanie na 13. marec 2013 na účely   vyhlásenia   rozsudku   (sťažovateľka   doručila   sťažnosť   ústavnému   súdu 7. marca 2013).   O odvolaní   proti   tomuto   rozsudku   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom č. k. 24 Co   195/2013-531   z 13.   novembra   2013   tak,   že   ho   zmenil;   označený   rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 14. januára 2014.

Pri   posudzovaní,   či   v napadnutom   konaní   došlo   k porušeniu   základného   práva sťažovateľky, ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd nebol v namietanom konaní nečinný, ale jeho postup bol neefektívny a nesústredený, o čom svedčí najmä

- zmena uznesenia okresného súdu sp. zn. 12 C 109/2009 z 26. apríla 2010 o určení výšky   výživného   manželke   v odvolacom   konaní   vedenom   krajským   súdom pod sp. zn. 10 Co 270/2010, a to uznesením krajského súdu z 25. augusta 2010;

- zrušenie   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn.   12   C   109/2009   z   11.   mája   2011 v odvolacom konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 23 Co 286/2011, a to uznesením krajského   súdu   z 31. decembra   2012   o určení   výživného   manželke,   pre   jeho   závažné procesné pochybenie (nepreskúmateľnosť) a vrátenie mu veci na ďalšie konanie;

- zrušenie uznesenia   okresného   súdu   sp.   zn. 12   C 109/2009 z 11.   októbra   2012, ktorým okresný súd zrušil predbežné opatrenie nariadené uznesením sp. zn. 12 C 109/2009 z 26.   apríla   2010   v spojení   s uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   10 Co 270/2010 z 25. augusta   2010   v odvolacom   konaní   vedenom   krajským   súdom pod sp. zn. 11 Co 469/2012,   a to   uznesením   z 26.   novembra   2012,   a   vrátenie   veci okresnému súdu na ďalšie konanie;

- nedostatočné   využívanie   všetkých   procesných   prostriedkov   na   zabezpečenie procesnej disciplíny účastníkov konania.

Obranu   okresného   súdu,   v   rámci   ktorej   poukazoval   najmä   na   plynulý   priebeh napadnutého konania, ústavný súd neakceptoval.

Ústavný súd po komplexom posúdení všetkých okolností daného prípadu [z hľadiska skutkovej,   právnej   a   procesnej   (viacinštančný   priebeh   napadnutého   konania)   náročnosti veci,   správania   sťažovateľky,   postupu   okresného   súdu   poznamenaného   najmä nesústredenosťou, zohľadňujúc pritom charakter a význam predmetu napadnutého konania a jeho celkovú dĺžku] dospel k záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výrokovej časti tohto nálezu.

III.

Sťažovateľka   okrem   vyslovenia   porušenia   označeného   základného   práva   žiada, aby ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu   konať   vo   veci   bez   zbytočných   prieťahov, a tiež sa domáhala   aj   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia   a   náhrady   trov právneho zastúpenia.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah,   prípadne   prikáže   tomu,   kto   právo   alebo   slobodu   porušil, aby vo veci konal.

Pretože napadnuté konanie bolo v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti už právoplatne skončené,   neprichádzalo do   úvahy, aby ústavný   súd prikázal okresnému súdu v napadnutom konaní konať bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výrokovej časti tohto nálezu.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti žiadala priznať finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €. Tento   návrh   odôvodnila   najmä   s   poukazom   na   doterajšiu   dĺžku   napadnutého   konania a s tým súvisiacim stavom jej právnej neistoty.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (m. m.   IV. ÚS 210/04).   Pri   rozhodovaní   o   priznaní finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad   spravodlivosti   aplikovaných Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Pri   rozhodovaní   o   priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd zohľadňoval predovšetkým charakter neefektívnej činnosti okresného súdu v napadnutom konaní,   dĺžku   konania   (takmer   45   mesiacov),   predmet   sporu   (určenie   výšky   výživného manželke) a jeho význam pre sťažovateľku, ako aj správanie sťažovateľky, ktoré do istej miery   tiež   prispelo   k   celkovej   dĺžke   napadnutého   konania.   Ústavný   súd   tiež   prihliadol na v zásade plynulý postup okresného súdu v napadnutom konaní, ako aj na to, že okresný súd už v úvode napadnutého konania nariadil odporcovi predbežným opatrením povinnosť prispievať sťažovateľke na výživu, čím zohľadnil osobitné okolnosti veci súvisiace s jeho predmetom   a   významom,   ktorý   takéto   konanie   pre   sťažovateľku   nepochybne   má. V súvislosti   s rozhodovaním   o priznaní   finančného   zadosťučinenia   sťažovateľke   ústavný súd nemohol prehliadnuť, že sťažovateľka podala sťažnosť ústavnému súdu až po tom, ako okresný   súd   28.   februára   2013   odročil   pojednávanie   na   účely   vyhlásenia   rozsudku v danej veci na 13. marec 2013, teda v čase, keď už mohla oprávnene očakávať, že okresný súd v jej veci meritórne rozhodne a odstráni tak stav jej právnej neistoty. Podľa názoru ústavného súdu bola právna neistota sťažovateľky v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už podstatným spôsobom znížená. Za týchto okolností ústavný súd sťažnosť v časti, v ktorej   sťažovateľka   žiada   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   považuje za neodôvodnenú, a preto tejto časti sťažnosti nevyhovel a rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výrokovej časti tohto nálezu.

Ústavný súd podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním advokátom JUDr. Pavlom Kollárom, Lehotského 4, Bratislava.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok   2012,   ktorá   bola 781 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2013. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon po 130,16 €, čo spolu s paušálnou náhradou niektorých hotových výdavkov za každý úkon právnej služby (2x 7,81 €) predstavuje sumu 275,94 €. Keďže právny zástupca je platcom dane z pridanej hodnoty [ďalej len „DPH“], uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Celková odmena za poskytnuté právne služby predstavuje sumu 331,13 €. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka si uplatnila úhradu trov konania v sume 300 €, ústavný súd úhradu priznal v ňou požadovanej sume (bod 2 výroku tohto nálezu).

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

V   zmysle   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   je   potrebné   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2014