znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 544/2012-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti V., s. r. o., B., zastúpenej advokátkou JUDr. E. K., P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaniach vedených   pod   sp.   zn.   42   Rob   2/04   a sp.   zn.   23   Cb   69/06   a postupom   Krajského   súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cob 165/2011 a jeho uznesením z 29. februára 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti V., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júla 2012 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   V.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“, v citáciách   aj   „sťažovateľ“),   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   E.   K.,   P.,   ktorou   namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 ústavy postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“)   v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   42   Rob   2/04   a sp. zn.   23   Cb   69/06 a postupom Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom pod sp.   zn.   1   Cob   165/2011   (ďalej   spolu   aj   „napadnuté   konania“)   a   jeho   uznesením z 29. februára 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým uvádza:„Dňa 2.   januára 2004 sťažovateľ podal na Okresnom súde Bratislava III   návrh na vydanie platobného rozkazu na zaplatenie 50.000,- Sk istiny s prísl. a zmluvnou pokutou voči dlžníkovi L. s. r. o., zároveň v kolkoch zaplatil súdny poplatok za návrh v sume 2.500,- Sk. Dňa   8.   januára   2004   Okresný   súd   Bratislava   III   vydal   platobný   rozkaz č. k. 42 Rob 2/04-13, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 31. 1. 2004. Právoplatnosť a vykonateľnosť vyznačil súd dňa 25. februára 2004.

Dňa 7. decembra 2004 konkurzný súd KS Bratislava vyhlásil konkurz na majetok dlžníka − konanie č. k. 8 K 1/04, do funkcie SKP ustanovil JUDr. P. L.

Dňa 2. februára 2005 si sťažovateľ na podklade právoplatného a vykonateľného platobného rozkazu č. k. 42 Rob 2/04-13 prihlásil do konkurzného konania č. k. 8 K 1/04 vedeného voči dlžníkovi vykonateľnú pohľadávku.

Dňa 19. apríla 2006 podal dlžník odpor proti platobnému rozkazu. Súd previedol konanie z pôvodného konania č. k. 42 Rob 2/04 do konania pod č. k. 23 Cb 69/06.

Dňa 18. septembra 2006 vydal Okresný súd Bratislava III uznesenie č. k. 23 Cb 69/06-54,   ktorým   konanie   prerušil   z   odôvodnením,   že   na   majetok   dlžníka   bol   dňa   7. decembra 2004 vyhlásený konkurz.

Dňa 17. októbra 2006 podal SKP na Okresnom súde Bratislava III odvolanie proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava   III   č.   k.   23   Cb   69/06-54,   žiadal o jeho zrušenie a o pokračovanie v konaní. Predmetné podanie SKP upravil dňa 18. 10. 2006.

Žiadosť SKP o pokračovanie v konaní Okresný súd Bratislava III odignoroval. Bol nečinný   −   svojvoľne   pokračoval   v   porušovaní   práva   sťažovateľa   na   prejednanie   veci a rozhodnutie   v   primeranej   lehote,   čo   malo   za   následok   znehodnotenie   pohľadávky sťažovateľa uplatnenej v súdnom konaní − vznik priamej škody (márne zaplatený súdny poplatok − ktorý súd odmietol vrátiť) a ušlého zisku na strane sťažovateľa (viď. judikatúra). Dňa 30. októbra 2006 podal sťažovateľ odvolanie proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava III č. k. 23 Cb 69/06-54 o prerušení konania.

Až dňa 31. marca 2010 Krajský súd v Bratislave zrušil uznesenie Okresného súdu Bratislava III zo dňa 18. 09. 2006 č. k. 23 Cb 69/06-54 o prerušení konania, nariadil Okresnému súdu Bratislava III pokračovať a konať s odporcom.

Dňa 10. mája 2010 Okresný súd Bratislava III vytýčil termín pojednávania na deň 25. 06. 2010, teda 1. termín pojednávania v čase, kedy už bol žalovaný dlžník vymazaný ex offo z obchodného registra Okresného súdu Bratislava I dňom 27. 05. 2010 - viď. výpis z OR. Na túto skutočnosť sťažovateľ upozornil písomne Okresný súd Bratislava III podaním zo dňa 19.07.2010.

Dňa 25. júna 2010 Okresný súd Bratislava III vydal uznesenie č. k. 23 Cb 69/06-139, doručené 2.   8.   2010,   ktorým   súd   konanie   zastavil a   diskriminačne   rozhodol,   že   žiaden z účastníkov   nemá   právo   na   náhradu   trov   konania.   Konanie   súd   zastavil   z   dôvodu,   že odporca bol dňom 27. 05. 2010 vymazaný z obchodného registra.

Dňa 2. 8. 2010 podal sťažovateľ na Okresnom súde Bratislava III proti uzneseniu č. k. 23 Cb 69/06-139 o zastavení konania odvolanie (doručené súdu 5. 8. 2010), ktorým žiadal napadnuté uznesenie zrušiť a rozhodnúť o vrátení zaplateného súdneho poplatku. Dňa 2. marca 2011 Okresný súd Bratislava III vydal uznesenie č. k. 23 Cb 69/06- 153,   doručené   1.   4.   2011,   ktorým   súd   rozhodol,   že   sťažovateľovi   sa   súdny   poplatok nevracia.

Dňa   5.   apríla   2011   podal   sťažovateľ   na   Okresnom   súde   Bratislava   III   proti uzneseniu   o   zastavení   konania   odvolanie   (doručené   súdu   5.   4.   2011),   ktorým   žiadal napadnuté uznesenie zrušiť a rozhodnúť o vrátení zaplateného súdneho poplatku.

Dňa 29. februára 2012 Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 1 Cob 165/2011- 161,   doručené   1.   6.   2012,   potvrdil   uznesenie   č.   k.   23   Cb   69/06-153   vydané   dňa 2. marca 2011. Proti tomuto uzneseniu nepripustil odvolanie.

Predseda Okresného súdu Bratislava III na sťažnosť sťažovateľa na prieťahy vo veci a diskrimináciu sťažovateľa vo veci nevrátenia zaplateného súdneho poplatku, doručenej súdu do podateľne dňa 8. 3. 2012 v zákonom stanovenej lehote nereagoval.“

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej argumentuje takto:«Je   nesporným,   že   Okresný   súd   Bratislava   III   porušil   právo   sťažovateľa na prejednanie   veci   v   primeranej   lehote   a   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov, čo malo za následok v kontexte nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Bratislava III v Bratislave vo veci č. k. 42 Rob 2/04 absolútne znehodnotenie žalovanej pohľadávky   v   príčinnej   súvislosti   s   nesprávnym   úradným   postupom   a   to   predčasným vyznačením doložky právoplatnosti a vykonateľnosti dňa 25. februára 2004 a po podaní odporu až v r. 2006 prevedenie veci do „Cb“ a konanie pod sp. zn. 23 Cb 69/06, ktoré Okresný súd Bratislava III uznesením zo dňa 25. júna 2010 zastavil, doručené 2. 8. 2010 a zároveň diskriminačne rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Okresný súd Bratislava III odignoroval žiadosť SKP na pokračovanie v konaní – teda   nekonal,   hoc   tak   bol   povinný,   čo   malo   za   následok,   že   SKP   popretá   pohľadávka na prieskumnom pojednávaní dňa 12. 3. 2007 sa nestala súčasťou Zoznamu nesporných pohľadávok a teda po skončení konkurzného konania (16. 9. 2009) sťažovateľ nemohol aplikovať ustanovenie §-u 45 ods. 2 ZKV ako aj ust. §-u 66g ods. 1, ods. 2 ZKV v spojení s ust. §-u 420 a nasl. Obč. zák. voči štatutárom úpadcu, ktorí si nesplnili povinnosť podať návrh na konkurz.

Porušovatelia teda v konečnom dôsledku odmietli efektívnu, účinnú a rýchlu ochranu sťažovateľovi, dopustili sa zjavnej a neprípustnej diskriminácie sťažovateľa nevrátením mu zaplateného súdneho poplatku v sume 2.500,- Sk ešte dňa 2. januára 2004 za podaný návrh na   vydanie   platobného   rozkazu,   pričom   postupom   súdu   došlo   k   deštrukčnému   konaniu znehodnotením   pohľadávky   uplatnenej   v   súdnom   konaní   v   dôsledku   závažných procesnoprávnych   pochybení   zo   strany   Okresného   súdu   Bratislava   III   v   Bratislave (ust. § 173   O.   s.   p.),   teda   porušovatelia   sa   vydaním   nezákonných   rozhodnutí   pokúsili neprípustne pripraviť sťažovateľa o jeho majetok vo forme zaplateného súdneho poplatku, pričom sťažovateľovi neposkytli primeranú súdnu ochranu v primeranom čase, táto bola odmietnutá.

Význam veci vidí sťažovateľ v tom, že zo strany porušovateľov v 1. rade a v 2. rade došlo   k   zásahu   do   jeho   práva   na   ochranu   majetku,   k   zmareniu   možnosti   rozmnoženia majetku, zmareniu „legitímneho očakávania“, pričom porušovateľ v 1. rade a v 2. rade nekonali účinne a efektívne, vyvolali stav právnej a osobnej neistoty sťažovateľa o výsledok konania od 2. 1. 2004 do 1. 6. 2012 (teda 8,5 roka) došlo k znehodnoteniu pohľadávky uplatnenej   v   súdnom   konaní   už   dňa   2.   januára   2004,   o   ktorej   porušovateľ   v   1.   rade právoplatne nerozhodol vinou vlastných procesnoprávnych a hmotnoprávnych pochybení.»

V nadväznosti   na   skutočnosť,   že   predmetom   ochrany   základného   práva   vlastniť majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a práva   na   pokojné   užívanie   majetku   podľa   čl.   1 dodatkového protokolu je aj „legitímna nádej nadobudnutia majetku“, pričom zaplatený súdny poplatok „predstavuje finančné prostriedky, ohľadne ktorých má účastník súdneho konania legitímnu nádej na ich navrátenie za splnenia zákonných podmienok (napr. v rámci náhrady trov konania pri priaznivom rozhodnutí v merite veci alebo pri vrátení súdneho poplatku v zákonom predvídaných prípadoch)“, je sťažovateľka toho názoru, že postup krajského súdu v napadnutom konaní, ako aj vydané napadnuté uznesenie v tomto konaní je v rozpore   s   uvedeným   základným   právom   podľa   ústavy   a právom   podľa   dodatkového protokolu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva obchodnej spoločnosti V. s. r. o., B. na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo rovnosti zaručené v čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 1, čl.   47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky,   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom pod č. k. 42 Rob 2/04   a   následne   pod   č.   k.   23 Cb   69/06   na Okresnom súde   Bratislava III   v Bratislave porušené boli.

2. Základné práva obchodnej spoločnosti V. s. r. o., B. na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo rovnosti zaručené v čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 1, čl. 47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky,   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom pod č. k. 1 Cob 165/2011 na Krajskom súde v Bratislave porušené boli.

3.   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   k.   1   Cob   165/2011-161   zo   dňa 29. 02. 2012   sa   zrušuje   a   vec   vracia   Krajskému   súdu   v   Bratislave   na   nové   konanie a rozhodnutie.

4. Obchodnej spoločnosti V. s. r. o... sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 12.750,- €..., ktoré je Okresný súd Bratislava III v Bratislave povinný jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

5. Obchodnej spoločnosti V. s. r. o... sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1.500,- €..., ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

6. Obchodnej spoločnosti V. s. r. o... súd priznáva náhradu trov konania v sume 334,29 €..., ktoré je Okresný súd Bratislava III v Bratislave povinný zaplatiť na účet jej právnej zástupkyne advokátky JUDr. E. K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

7. Obchodnej spoločnosti V. s. r. o... súd priznáva náhradu trov konania v sume 334,29 €..., ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet jej právnej zástupkyne advokátky JUDr. E. K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd si od okresného súdu zapožičal spis vzťahujúci sa na konanie vedené týmto   súdom   pod   sp.   zn.   23   Cb   69/06   a z jeho   obsahu   zistil,   že   sťažovateľka   doručila okresnému súdu 2. januára 2004 návrh na vydanie platobného rozkazu na zaplatenie sumy 50 000 Sk [1 659,70 € (ďalej len „návrh na vydanie platobného rozkazu“)] proti obchodnej spoločnosti L., s. r. o. (ďalej len „odporkyňa“), a zároveň zaplatila súdny poplatok vo výške 2 500   Sk.   Okresný   súd   následne   vydal   platobný   rozkaz č. k. 42 Rob 2/04-13, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 31. januára 2004 (ďalej len „platobný rozkaz“). Odporkyňa doručila okresnému súdu 19. apríla 2006 odpor proti platobnému rozkazu, v ktorom poprela pohľadávku čo do dôvodu a jej výšky, pričom zároveň namietala nesprávne doručenie platobného rozkazu.

Zo   spisu   okresného   súdu   ďalej   vyplýva,   že   20.   apríla   2006   bol   spis   vzťahujúci sa na konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 42 Rob 2/2004 prevedený do senátu Cb a bola mu pridelená sp. zn. 23 Cb 69/06. Okresný súd uznesením č. k. 23 Cb 69/06-43 z 12. mája 2006 vyzval sťažovateľku, aby v lehote 10 dní od doručenia tohto uznesenia doplatila   súdny   poplatok   v   sume   13 135   Sk.   Dňa   18.   septembra   2006   okresný   súd uznesením č. k. 23 Cb 69/06-54 konanie prerušil na základe skutočnosti, že na majetok odporkyne bol vyhlásený uznesením krajského súdu č. k. 8 K 1/04-105 zo 7. decembra 2004 konkurz. O odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 23 Cb 69/06-54 z 18. septembra 2006 krajský súd uznesením č. k. 2 Cob 341/2006-74 zo 6. februára 2007 rozhodol tak, že ho odmietol. Na základe odvolania správcu konkurznej podstaty odporkyne zo 17. októbra 2006 proti uzneseniu okresného súdu č. k. 23 Cb 69/06-54 z 18. septembra 2006   bolo   toto   uznesenie   okresného   súdu   uznesením   krajského   súdu č.   k.   1   Cob   256/06-125   z 31.   marca   2010   zrušené   a vec   bola   vrátená   okresnému   súdu na ďalšie konanie. Následne bolo okresným súdom na 25. jún 2010 nariadené pojednávanie, na ktorom bolo uznesením č. k. 23 Cb 69/06-139 konanie zastavené a zároveň bolo zrušené uznesenie č. k. 23 Cb 69/06-43 z 12. mája 2006, ktorým bolo sťažovateľke uložené zaplatiť doplatok súdneho poplatku vo výške 13 135 Sk (ďalej len „uznesenie o zastavení konania“). Sťažovateľka v podaní označenom ako odvolanie proti uzneseniu o zastavení konania, ktoré okresnému   súdu   doručila   2.   augusta   2010,   namietala,   že   okresný   súd   sa   v uznesení o zastavení   konania   nevysporiadal   s otázkou „nároku   na   vrátenie   zaplateného   súdneho poplatku“, a navrhla, aby odvolací súd uznesenie okresného súdu č. k. 23 Cb 69/06-139 z 25. júna 2010 zrušil. Krajský súd po predložení spisu vzťahujúceho sa na konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 23 Cb 69/06 tento vrátil okresnému súdu s odôvodnením, že z obsahu podania sťažovateľky vyplýva, že ide o návrh na vrátenie súdneho poplatku, a nie odvolanie proti uzneseniu okresného súdu č. k. 23 Cb 69/06-139 z 25. júna 2010. Okresný súd   následne   uznesením   č.   k.   23   Cb   69/06-153   z 2.   marca   2011   rozhodol   tak,   že sťažovateľke súdny poplatok nevrátil (ďalej len „uznesenie o nevrátení súdneho poplatku“). O odvolaní   sťažovateľky   proti   uzneseniu   okresného   súdu   o nevrátení   súdneho   poplatku rozhodol krajský súd uznesením č. k. 1 Cob 165/2011-161 z 29. februára 2012 (napadnutým uznesením, pozn.) tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

II.1 K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 42 Rob 2/04 a následne v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Cb 69/06

Sťažovateľka   odôvodňuje   namietané   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva na prejednanie   svojej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru predovšetkým „nesprávnym úradným postupom“ okresného súdu v napadnutom konaní.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské   práva   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07). Táto skutočnosť umožňuje preskúmať časť sťažnosti smerujúcu proti namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 42 Rob 2/04 a sp. zn. 23 Cb 69/06 spoločne.

Z citovanej chronológie úkonov okresného súdu vykonaných v konaní vedenom pod sp. zn. 42 Rob 2/04 a následne v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Cb 69/06 vyplýva, že uznesením okresného súdu č. k. 23 Cb 69/06-139 z 25. júna 2010 bolo napadnuté konanie vedené   okresným   súdom   zastavené.   Sťažovateľka   v sťažnosti   síce   uvádza,   že   proti uzneseniu   okresného   súdu   o zastavení   konania   podala   odvolanie,   krajský   súd   však   toto podanie s prihliadnutím na jeho obsah posúdil ako návrh na vrátenie zaplateného súdneho poplatku,   o ktorom   následne   rozhodol   okresný   súd   uznesením   o nevrátení   súdneho poplatku.   Okresný   súd   uznesenie   o zastavení   konania   odôvodnil   existenciou neodstrániteľnej prekážky konania, ktorá nastala tým, že odporkyňa (obchodná spoločnosť, pozn.) zanikla bez právnej nástupkyne. Aj napriek chýbajúcemu vyznačeniu právoplatnosti uznesenia okresného súdu o zastavení konania je zo spisu vzťahujúceho sa na napadnuté konanie zrejmé, že uvedené uznesenie bolo sťažovateľke doručené 2. augusta 2010. Podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   pričom k vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne až právoplatným rozhodnutím   súdu alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS 10/98, I. ÚS 44/99, IV. ÚS 68/02), alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 86/08).

Ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoj právny názor tvoriaci súčasť jeho ustálenej judikatúry (napr. II. ÚS 12/01, IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04), podľa ktorého ochranu základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecným súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu   označeného   základného   práva,   ústavný   súd   sťažnosť   odmietne   ako   zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pretože konanie o takej sťažnosti už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS   6/03).   Uvedený   právny   názor   ústavného   súdu   je   akceptovaný   aj   judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je totiž to,   že   musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva   významnú   preventívnu   funkciu   ako   účinný   prostriedok   na   to,   aby   sa   predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05, II. ÚS 67/06).

S prihliadnutím na skutočnosť, že okresný súd uznesením č. k. 23 Cb 69/06-139 z 5. júna   2010   napadnuté   konanie   zastavil,   pričom   uvedené   uznesenie   sťažovateľke   riadne doručil, je ústavný súd toho názoru, že v napadnutom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 42 Rob 2/2004 a následne pod sp. zn. 23 Cb 69/2006 v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (3. júla 2012, pozn.) už nemohlo dochádzať k sťažovateľkou namietanému porušeniu   jej   základného   práva   podľa   ústavy   a práva   podľa   dohovoru.   Technický nedostatok   vyznačenia   právoplatnosti   uznesenia   okresného   súdu   o zastavení   konania s prihliadnutím na jeho riadne doručenie sťažovateľke nemôže byť dôvodom odklonu od stabilizovanej judikatúry ústavného súdu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 42 Rob 2/04 a následne v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Cb 69/06

Podľa   sťažovateľky „nesprávnym   úradným   postupom   a   predčasným   vyznačením doložky právoplatnosti a vykonateľnosti dňa 25. februára 2004“ zo strany okresného súdu, ktorý následne zastavil konanie vedené pod sp. zn. 23 Cb 69/2006, okresný súd spôsobil „absolútne   znehodnotenie   žalovanej   pohľadávky“, čím   malo   dôjsť   k   porušeniu   jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 ústavy.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m. IV. ÚS 115/07).

Z   citovaného   prehľadu   úkonov   vykonaných   v napadnutom   konaní   vedenom okresným   súdom   vyplýva,   že   okresný   súd   napadnuté   konanie   uznesením č. k. 23 Cb 69/06-139 z 5. júna 2010 zastavil. Proti uzneseniu okresného súdu o zastavení konania mohla sťažovateľka podať odvolanie, o ktorom bol oprávnený a povinný rozhodnúť krajský súd. Sťažovateľka síce doručila okresnému súdu 2. augusta 2010 podanie označené ako   odvolanie,   v ktorom   namietala,   že   okresný   súd   sa   v   uznesení   o   zastavení   konania nevysporiadal s otázkou „nároku na vrátenie zaplateného súdneho poplatku“, a navrhla, aby odvolací súd uznesenie okresného súdu č. k. 23 Cb 69/06-139 z 25. júna 2010 zrušil. Zo samotného obsahu tohto podania však vyplýva, že sťažovateľka napáda časť uznesenia okresného   súdu   o zastavení   konania   týkajúcu   sa „nepriznania   vrátenia   zaplateného súdneho poplatku“. Uznesenie okresného súdu o zastavení konania však neobsahuje výrok o (ne)priznaní vrátenia súdneho poplatku (obsahuje výroky o zastavení konania vedeného pod sp. zn. 23 Cb 69/06, o nepriznaní náhrady trov konania a o zrušení uznesenia okresného súdu sp. zn. 23 Cb 69/06 z 12. mája 2006, pozn.), preto krajský súd podľa názoru ústavného súdu ústavne konformným spôsobom vyhodnotil podanie sťažovateľky z 2. augusta 2010 ako návrh na vrátenie súdneho poplatku, a nie odvolanie proti uzneseniu okresného súdu o zastavení   konania.   S prihliadnutím   na   uvedené   skutočnosti   týkajúce   sa   (ne)posúdenia podania   sťažovateľky   z 2.   augusta   2010   ako   odvolania   ústavný   súd   konštatuje,   že sťažovateľka,   hoci   mala   k dispozícii   účinný   opravný   prostriedok   (odvolanie)   proti uzneseniu   okresného   súdu   o zastavení   konania,   tento   nevyužila.   O tomto   opravnom prostriedku (odvolaní) by bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť   v tejto časti odmietol podľa § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.3 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cob 165/2011

Sťažovateľka   namieta   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   krajského   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cob 165/2011.

Zo   spisu   vzťahujúceho   sa   na   konanie   vedené   krajským   súdom   pod sp. zn. 1 Cob 165/2011   vyplýva,   že   napadnuté   konanie   krajského   súdu   o   (ne)vrátení súdneho poplatku bolo právoplatne skončené 1. júna 2012, keď nadobudlo právoplatnosť uznesenie   krajského   súdu   č.   k.   1   Cob   165/2011-161   z 29.   februára   2012.   Z uvedeného dôvodu v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (3. júla 2012) už objektívne nemohlo dochádzať   k porušovaniu   základného   práva   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ani jej práva na prejednanie záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   čo   zakladá   v súlade   s konštantnou judikatúrou ústavného súdu (pozri časť II.1 tohto uznesenia) dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti sťažovateľky   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   pre   zjavnú neopodstatnenosť.

II.4 K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Cob   165/2011   a jeho uznesením z 29. februára 2012

Podľa   sťažovateľky   krajský   súd   napadnutým   uznesením   o nevrátení   súdneho poplatku „neprípustne pripravil sťažovateľku o jej majetok vo forme zaplateného súdneho poplatku, pričom sťažovateľke neposkytol primeranú súdnu ochranu v primeranom čase, táto bola odmietnutá“.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať uvedené základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy. Výklad a aplikácia zákonných   predpisov   zo   strany   všeobecných   súdov   musí   byť   preto   v   súlade   s   účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti, tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (napr. III. ÚS 271/05).

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   okresný   súd   uznesením č.   k.   23 Cb   69/06-153 z 2.   marca   2011   rozhodol   tak, že   sťažovateľke súdny   poplatok nevrátil.   O   odvolaní   sťažovateľky   proti   uzneseniu   okresného   súdu   o   nevrátení   súdneho poplatku rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že uznesenie okresného súdu o nevrátení súdneho poplatku potvrdil.

Podstatou argumentácie sťažovateľky je tvrdenie, že v jej veci krajský súd nesprávne interpretoval   a   aplikoval   ustanovenia   zákona   č.   71/1992   Zb.   o súdnych   poplatkoch a poplatku   za   výpis   z registra   trestov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o súdnych poplatkoch“).

V napadnutom uznesení krajský súd predovšetkým uviedol:«Napadnutým uznesením súd prvého stupňa nevrátil navrhovateľovi súdny poplatok, ktorý navrhovateľ spolu s návrhom zaplatil   v kolkoch vo výške 2.500,-   Sk (82,98 Eur) poukazujúc na ust. § 11 ods. 3, 8 a ust. § 13 ods. 3 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“), keď po uplynutí trojročnej lehoty od zaplatenia súdneho poplatku (t. j. po 01. 01. 2008) bolo možné rozhodnúť o vrátení súdneho poplatku iba v prípade, že navrhovateľ vezme návrh späť, avšak v danej veci navrhovateľ nikdy nevzal návrh späť. Konanie bolo zastavené uznesením súdu prvého stupňa zo dňa 25. 06. 2010 (č. l. 139 spisu) po výmaze odporcu z obchodného registra ku dňu 27. 05. 2010. Ďalej uviedol, že spolu s predvolaním na pojednávanie, ktoré sa malo konať dňa 25. 06. 2010, súd ešte vyzýval navrhovateľa, či vzhľadom na okolnosti tohto sporu na návrhu trvá, napriek tomu navrhovateľ dňa 21. 06. 2010 súdu oznámil, že na podanom návrhu trvá, pričom z týchto   dôvodov   už   súd   nemohol   vydať   rozhodnutie   o   vrátení   súdneho   poplatku navrhovateľovi.

Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nie je možné priznať úspech, keď napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne.

Súd prvého stupňa pri vydaní napadnutého uznesenia dôsledne vychádzal a správne aplikoval príslušné zákonné ustanovenia upravujúce podmienky vrátenia súdneho poplatku. Jeho   záver   o   nemožnosti   vrátenia   súdneho   poplatku   podľa   ust.   §   13   ods.   3   zákona   o súdnych poplatkoch je správny, pretože navrhovateľ nevzal návrh na začatie konania späť pred prvým pojednávaním, a tak po uplynutí troch rokov od konca kalendárneho roka, v ktorom   bol   zaplatený   súdny   poplatok,   teda   v   danom   prípade   po   31.   12.   2007   (súdny poplatok bol zaplatený dňa 02. 01. 2004), súd nemôže rozhodnúť o vrátení poplatku podľa § 11 tohto zákona.»

Ústavný súd vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody. Ústavný súd konštatuje, že v posudzovanej veci o takýto prípad zjavne nejde.

Interpretácia   a aplikácia   príslušných   ustanovení   zákona   o súdnych   poplatkoch uskutočnená   krajským   súdom   v konaní   o   (ne)vrátení   súdneho   poplatku   je   vzhľadom na skutočnosť, že vrátiť súdny poplatok možno v súlade s § 13 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch aj po uplynutí troch rokov od konca kalendárneho roka, v ktorom bol zaplatený, len v prípade späťvzatia návrhu na začatie konania, odvolania alebo dovolania, ku ktorému došlo   pred   prvým   pojednávaním,   pričom   o takýto   prípad   v okolnostiach   namietaného postupu   krajského   súdu   nešlo,   podľa   názoru   ústavného   súdu   ústavne   udržateľná a akceptovateľná.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní nezistil existenciu takej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   uznesením   krajského   súdu,   ktorým   tento potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   o nevrátení   súdneho   poplatku,   a   základným   právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1 ústavy, ktorá by po prípadnom   prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne umožňovala dospieť k záveru o jeho porušení, a preto sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.5 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Cob   165/2011   a   jeho uznesením z 29. februára 2012

Sťažovateľka   tiež   namieta,   že   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   došlo   aj k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Zaplatený súdny poplatok predstavuje finančné prostriedky, na vrátenie ktorých má účastník súdneho konania legitímnu nádej za splnenia zákonných podmienok (napr. v rámci náhrady trov konania pri priaznivom rozhodnutí v merite veci alebo pri vrátení súdneho poplatku v zákonom predvídaných prípadoch), a preto sťažovateľkou uplatňovaný nárok možno   subsumovať   pod   pojem   majetok,   resp.   vlastnícke   právo,   ktorému   je   v   súlade s judikatúrou   ústavného   súdu   (vychádzajúcej   z   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské práva) poskytovaná ochrana podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   v   nadväznosti   na už uvedené   poukazuje na   svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, v zmysle ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných   práv   a   slobôd   hmotného   charakteru,   ku   ktorým   patrí   aj   základné   právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení uvedených práv by bolo možné uvažovať zásadne len   vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého zo základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v   čl.   46   až   čl.   48 ústavy a tiež v čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07, IV. ÚS 278/2010).

Z uvedeného vyplýva, že porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy možno   v   konaní   pred   ústavným   súdom   zásadne   namietať   len   v   spojení   s   namietaním porušenia základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy. Táto právomoc ústavného súdu však nie je zároveň spojená so vznikom jeho oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne názory všeobecných súdov,   ku ktorým dospeli na základe výkladu   a   uplatňovania   zákonov.   Keďže   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   napadnutým uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, tak v danom prípade nemožno uvažovať ani o porušení jej základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť sťažnosti   sťažovateľky   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

II.6 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 12 ods. 1, ako aj čl. 13 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cob 165/2011 a jeho uznesením z 29. februára 2012

Sťažovateľka   namieta   aj   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl. 47 ods. 3 ústavy a porušenie čl. 12 ods. 1 a   čl. 13 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením, pričom z jej argumentácie vyplýva, že ich porušenie namieta v priamej príčinnej súvislosti (z obdobných dôvodov) s namietaným porušením svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd vychádzajúc zo skutočnosti, že dospel k záveru, že   v   sťažnosťou   napadnutom   konaní   krajského   súdu   nie   sú   splnené   podmienky na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, konštatoval, že v tomto konaní nemohlo postupom krajského súdu dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ani k porušeniu čl. 12 ods. 2 a čl. 13 ods. 1 ústavy.

Na základe uvedeného ústavný súd aj túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. októbra 2012