znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 543/2013-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. E. D., K., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 Co 246/2012-67 z 22. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. E. D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. marca 2013 doručená   sťažnosť   MUDr.   E.   D.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského   súdu   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   2   Co   246/2012-67   z 22. novembra 2012.

Z   obsahu   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   manžel   sťažovateľky   (ďalej   len „navrhovateľ“) podal Okresnému súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) 6. decembra 2011 návrh na nariadenie predbežného opatrenia podľa § 76 ods. 1 písm. g) Občianskeho súdneho poriadku, ktorým žiadal, aby okresný súd dočasne zakázal sťažovateľke vstupovať do   rodinného   domu   v K.   a   na   nehnuteľnosti   špecifikované   v   návrhu.   Okresný   súd uznesením č. k. 17 C 147/2011-20 z 8. decembra 2011 nariadil predbežné opatrenie a uložil navrhovateľovi povinnosť podať proti sťažovateľke návrh na začatie súdneho konania o jej vylúčenie z užívania domu, a to v lehote 30 dní od doručenia uznesenia. Sťažovateľka podala   proti   uzneseniu   z 8.   decembra   2011   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd uznesením č. k. 1 Co 28/2012-66 z 27. januára 2012 tak, že zmenil napadnuté uznesenie, návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol a nepriznal účastníkom náhradu trov konania.

Navrhovateľ podal okresnému súdu 9. januára 2012 návrh na vylúčenie sťažovateľky z užívania domu, ktorý vzal späť ešte pred uskutočnením pojednávania nariadeného na 3. apríl 2012. Okresný súd preto uznesením č. k. 22 C 7/2012-44 z 11. apríla 2012, ktoré vydala   vyššia   súdna   úradníčka,   konanie   zastavil,   navrhovateľovi   vrátil   súdny   poplatok a rozhodol,   že žiadny   z účastníkov nemá právo   na náhradu   trov   konania. Sťažovateľka podala odvolanie proti výroku o náhrade trov konania, ktorému sudkyňa okresného súdu vyhovela   a   uznesením   z   30.   mája   2012   rozhodla   tak,   že   zmenila   napadnuté   uznesenie a uložila navrhovateľovi nahradiť sťažovateľke   trovy   konania v   sume 238,75   eur.   Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie navrhovateľ. Krajský súd o ňom rozhodol uznesením č. k. 2 Co 246/2012-67 z 22. novembra 2012 tak, že zmenil napadnuté uznesenie a nepriznal účastníkom náhradu trov prvostupňového konania, rovnako im nepriznal ani náhradu trov odvolacieho konania.

Podľa názoru sťažovateľky boli uznesením krajského súdu   z 22. novembra 2012 porušené jej práva označené v sťažnosti. Poukazuje na to, že uznesenie okresného súdu, ktorým   okresný   súd   vyhovel   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia,   bolo   krajským súdom zrušené ako nezákonné a návrh bol zamietnutý. V nadväznosti na to podaný návrh vo   veci   samej   vzal   navrhovateľ   späť,   a   teda   dôvodom   na   zastavenie   konania   bol dispozitívny úkon navrhovateľa.

Sťažovateľka považuje uznesenie krajského súdu za nezákonné z dôvodu, že krajský súd na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu a vec nesprávne právne posúdil. V sťažnosti uvádza:

«Z odôvodnenia uznesenia odporcu je zrejmé, že tento založil svoj záver o nepriznaní náhrady trov konania sťažovateľke na tom, že na základe vykonaného dokazovania dospel k skutkovému zisteniu, že sťažovateľka fyzicky zaútočila na manžela, „vyvolala konflikt“, a teda   že   v   konečnom   dôsledku   trovy   konania   zapríčinila   výlučne   sťažovateľka   svojim správaním   pred   podaním   návrhu   na   začatie   konania   vo   veci   samej.   Na   takto   ustálený skutkový stav potom odporca subsumoval ustanovenie § 150 ods. 1 O. s. p., fyzický útok sťažovateľky posúdil ako dôvod hodný osobitného zreteľa a nepriznal náhradu trov konania žiadnemu z účastníkov konania, a taktiež vylúčil použitie ustanovenia § 146 ods. 2 O. s. p., ktoré použil prvostupňový súd....

Skutkové zistenie odporcu, že sťažovateľka fyzicky zaútočila na manžela, poukazujúc na záznam o podaní vysvetlenia a lekárske potvrdenie, je nesprávne, keďže nezodpovedá vykonanému dokazovaniu, resp. nezohľadňuje ho.»

Sťažovateľka   uvádza,   že   označené   listinné   dôkazy   nie   sú   spôsobilé   samostatne preukázať tvrdenie navrhovateľa o fyzickom útoku a už vôbec nie s prihliadnutím na všetky vykonané dôkazy. Sťažovateľka taktiež predložila v konaní listinné dôkazy (lekársku správu z 27. novembra 2011 a lekársky nález z 12. decembra 2011), z ktorých vyplýva, že incident sa odohral inak a ona bola fyzicky napadnutá navrhovateľom. Tvrdenia manželov boli teda počas konania vzájomne protirečiace, pričom obaja na ich preukázanie predkladali listinné dôkazy. Krajský súd napriek tomu dospel ku skutkovému záveru, že sťažovateľka napadla navrhovateľa.

Sťažovateľka na podporu svojich tvrdení pripojila k sťažnosti uznesenie policajta sp. zn.   ČVS:   ORP-5040/KV-KE-2011   z   27.   marca   2012,   ktorým   bolo   navrhovateľovi vznesené obvinenie za prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona za skutok z 27. novembra 2011, a dodatočne predložila rozhodnutie Obvodného úradu K. č. k. ObU-KE-OVVS3-2013/03008 z 15. apríla 2013, ktorým bolo rozhodnuté o zastavení konania o priestupku proti občianskemu spolunažívaniu, ktorého sa mala dopustiť fyzickým   napadnutím   navrhovateľa   27.   novembra   2011,   pretože   jej   nebolo   preukázané spáchanie skutku.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a rozhodol týmto nálezom:

„Právo sťažovateľky

- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru a právo   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   súde   zakotvené v článku 46 ods. 1 v spojení s ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, bolo uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Co/246/2012-67 zo dňa 22. 11. 2012, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach pokračovať v porušovaní namietaného práva sťažovateľky.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Krajského   súdu   v   Košiciach sp. zn. 2Co/246/2012-67 zo dňa 22. 11. 2012 a vracia vec Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna   intenzita   namietaných   pochybení,   resp.   nedostatkov   v   činnosti   alebo rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci,   posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymi okolnosťami prípadu (III. ÚS 415/2011, IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   o   náhrade   trov   súdneho konania, pričom podstata jej argumentácie je založená na tvrdení, že krajský súd nesprávne rozhodol   o   trovách   konania,   keď   nepriznal   účastníkom   konania   náhradu   trov prvostupňového konania a rovnako im nepriznal ani náhradu trov odvolacieho konania.

V nadväznosti na obsah sťažnosti ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné zdôrazniť, že námietky sťažovateľky síce smerujú proti porušeniu princípov spravodlivého súdneho konania (procesu) v namietanom konaní krajského súdu, týkajú sa však len jeho časti,   a   to   rozhodovania   krajského   súdu   o   trovách   konania,   čo   má   v   konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci na sťažovateľku nepochybne negatívne dôsledky, avšak tieto nemožno z hľadiska kritérií spravodlivého procesu podľa názoru ústavného súdu dávať na rovnakú úroveň a pripisovať im rovnakú relevanciu ako námietkam proti procesnému postupu súdu vedúcemu k rozhodnutiu vo veci samej, resp. samotnému rozhodnutiu súdu vo veci samej (m. m. IV. ÚS 225/2012, IV. ÚS 311/2012).

Ústavný súd nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dospieť aj v súvislosti s námietkami sťažovateľky smerujúcimi proti právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu o náhrade trov súdneho konania. Vo   všeobecnosti   však platí,   že nesprávne rozhodnutie   o náhrade   trov   konania nemožno spravidla samo osebe kvalifikovať ako také pochybenie všeobecného súdu, ktoré by svojou intenzitou zakladalo možnosť vyslovenia porušenia základných práv a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek výrazne sa môže účastníka konania dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní   rozhodovania   o trovách   konania,   t.   j.   problematiky   vo   vzťahu   k   predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniu napadaného výroku o trovách konania pristupuje iba celkom výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo napadnutým rozhodnutím zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že   sťažovateľka   vo   svojej   podstate   namieta,   že   krajský   súd   jej   nepriznal   náhradu   trov konania,   ktorá   podľa   jej   vyčíslenia   predstavuje   sumu   238,75   €   (oprávnenosť   výšky uplatnenej náhrady trov konania ústavný súd neposudzoval, pozn.). Ak by aj ústavný súd v tejto súvislosti pripustil, že výrok napadnutého uznesenia krajského súdu by mohol byť z hľadiska kritérií zákonnosti sporný, v danom prípade je nevyhnuté zohľadniť aj relevanciu sťažovateľkou namietaného pochybenia, ktorá by mohla odôvodňovať vyslovenie porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Namietaná suma, o ktorú   bola,   resp.   mala   byť   sťažovateľka   ukrátená,   zjavne   nedosahuje   ani   trojnásobok minimálnej mzdy, teda sumy, ktorá je aj vo sfére všeobecného súdnictva považovaná za bagateľnú (pozri § 238 ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku, ktorý ustanovuje trojnásobok minimálnej mzdy ako podmienku prípustnosti dovolania proti právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu vo veciach týkajúcich sa peňažného plnenia).

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že ak sťažnosť smeruje proti   rozhodnutiu,   v   ktorom   ide   zjavne   o   bagateľnú   sumu,   poskytnutie   ústavnoprávnej ochrany sťažovateľovi prichádza do úvahy len v celkom mimoriadnych prípadoch, keď relevancia námietok sťažovateľa smerujúcich proti napadnutému rozhodnutiu v kontexte posúdenia eventuálneho porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru umožňuje dospieť k záveru, ktorý odôvodňuje vyslovenie porušenia označených práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (m. m. IV. ÚS 358/09, IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011). V posudzovanej veci takúto intenzitu pochybenia zo strany krajského súdu, ktorá by dosiahla ústavnoprávny rozmer, ústavný súd nezistil, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľky, ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 2 Co 246/2012-67 z 22. novembra 2012, je zjavne neopodstatnená, a preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z tohto dôvodu odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 23. septembra 2013