znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 543/2012-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. M., B., zastúpeného advokátkou JUDr. J. Ch., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   Co 201/2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. mája 2012 doručená   sťažnosť   J.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 201/2011 (ďalej len „namietané konanie“).

Zo   sťažnosti,   ako   aj   z   vyžiadanej   spisovej   dokumentácie   vyplýva,   že   Okresným súdom   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   bolo   pod   sp.   zn.   7   C   33/2007   vedené občianskoprávne konanie v právnej veci o ochranu osobnosti; sťažovateľ bol účastníkom tohto konania v procesnom   postavení   navrhovateľa.   Okresný   súd   o návrhu sťažovateľa rozhodol   rozsudkom   16.   decembra   2010   tak,   že   ho   zamietol.   Sťažovateľ   podal   proti rozsudku súdu prvého stupňa 13. januára 2011 odvolanie. Na účely rozhodnutia o odvolaní bol   spis   okresného   súdu   doručený   krajskému   súdu   13.   mája   2011,   ktorý   o   ňom   bez nariadenia ústneho pojednávania rozhodol rozsudkom č. k. 9 Co201/2011-538 z 24. mája 2012 (rozsudok bol verejne vyhlásený šesť dní pred doručením sťažnosti ústavnému súdu, pozn.) tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil; označený rozsudok krajského   súdu   bol   doručený   zástupkyni   sťažovateľa   31.   mája   2012   a nadobudol právoplatnosť 6. júna 2012.

Sťažovateľ   uvádza,   že   30.   novembra   2011   podal „Krajskému   súdu   v   Bratislave sťažnosť na prieťahy v konaní vo viacerých prípadoch, medzi inými aj v tomto konaní, ktoré bolo evidované na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 9 Co 201/2011 Listom zo dňa 20. 12. 2011 predsedníčka krajského súdu JUDr. D. K. vyhodnotila sťažnosť ako dôvodnú a prisľúbila nápravu.“. V tejto súvislosti sťažovateľ tvrdí, že „Súd i napriek prísľubu, že prieťahy v konaní budú odstránené naďalej nekoná, a to s prihliadnutím na závažnosť sporu, že príčinné súvislosti priviedli sťažovateľovi nenapraviteľné nevýhody, ktoré naďalej pretrvávajú,   boli   porušené   jeho   základné   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov...“.

Podľa sťažovateľa „Otázka prieťahov v konaní v tomto prípade je citlivá najmä z dôvodov,   že   sťažovateľ   sa   návratom   na   Slovensko   od   13.   10.   2005   spolu   s   rodinou a dvoma   maloletými   deťmi   prepadol   do   bezdomovstva   a   v   januári   2006   im   ako bezdomovcom hrozila smrť zamrznutím obdobne ako bolo prezentované v tlači, že v tomto období   zamrzlo   v   Bratislave   17   bezdomovcov.   Prieťahmi   v   konaní   sa   sťažovateľ   nevie dovolať spravodlivosti od 19. 11. 1993, teda viac ako 18 rokov.

Keby boli súdy konali v zmysle zákona, nemohlo by dôjsť k ďalšiemu odpredaju môjho obydlia, ktorý sa uskutočnil ako priamy následok prieťahov v konaní v minulosti. Sťažovateľ s rodinou i naďalej žijú potupným a ponižujúcim životom bezdomovcov.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo J. M..., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 9 Co 201 /2011 porušené bolo.

2.   Krajskému   súdu   v   Bratislave   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 9 Co 201/2011 konal bez zbytočných prieťahov.

3. J. M. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Euro (slovom desaťtisíc), ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 1.000 Euro (jedentisíc) na účet ich právneho zástupcu JUDr. (podľa splnomocnenia) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ namieta, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp.   zn. 9 Co 201/2011   došlo   k   porušeniu   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejedanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd si v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti vyžiadal z krajského súdu príslušný spis a zároveň požiadal predsedu okresného súdu o vyjadrenie k sťažnosti. Predseda okresného súdu sa k sťažnosti vyjadril v prípise sp. zn. Spr 3533/12 z 27. septembra 2012, v ktorom uviedol:

„Z obsahu spisového materiálu sp. zn. 9 Co/201/20l 1 vyplýva, že predmetná právna vec napadla na Krajský súd v Bratislave dňa 13. 05. 2011 a rozhodnutá v merite veci bola dňa   24.   05.   2012   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   k.   9   Co/201/2011-538 spôsobom   predpokladaným   v   ustanovení   §   156   ods.   3   O.   s.   p.   (verejným   vyhlásením rozsudku bez nariadenia ústneho pojednávania).

Z predmetnej ústavnej sťažnosti sťažovateľa je zrejmé, že táto bola podaná v čase po vyhlásení rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave vo veci samej (vyhotovenie ústavnej sťažnosti je datované dňom 26. 05. 2012) a Ústavnému súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola doručená dňa 30. 05. 2012.

V danom prípade teda krajský súd v čase podania sťažnosti už nevykonával procesné úkony smerujúce k vydaniu meritórneho rozhodnutia, konanie vo veci samej bolo skončené, pričom právoplatnosť skončenia predmetnej vecí bola viazaná už iba na úkony súdu prvého stupňa spojené s doručovaním rozhodnutia odvolacieho súdu účastníkom konania. S poukazom na uvedené je dostatočne odôvodnený záver, že stav právnej neistoty sťažovateľa v konkrétnej právnej veci bol odstránený vyššie uvedeným rozsudkom krajského súdu, ktorého právoplatnosť je/bola závislá už iba na splnení formálno-právnej podmienky jeho doručenia účastníkom konania.

Skutočnosť,   že krajský   súd po tom,   čo bola Ústavnému súdu   doručená   ústavná sťažnosť, nemôže vo veci ďalej konať, zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa pre   jej   zjavnú   neopodstatnenosť   (rovnaký   záver   prijal   ústavný   súd   vo   svojom   uznesení sp. zn. III. ÚS 316/10 zo dňa 25. 08. 2010)...“

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred príslušným orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval sťažovateľom označené základné právo alebo slobodu, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Súčasťou ustálenej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor (napr. II. ÚS 12/01, IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04), podľa ktorého sa ochrana základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) poskytuje v konaní pred   ústavným súdom   len vtedy,   ak v čase   uplatnenia tejto   ochrany porušovanie tohto základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v danom prípade krajským súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu tohto základného práva, ústavný súd ju zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou sa sťažovatelia domáhajú ochrany svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   je   požiadavka,   aby   smerovala   proti aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci   do   ústavou   chránenej   sféry sťažovateľov.   Uvedený   názor   vychádza   zo   skutočnosti,   že   táto   sťažnosť   zohráva   aj významnú   preventívnu   funkciu,   a   to   ako   účinný   prostriedok   na   to,   aby   sa   predišlo k neprípustnému zásahu do základných práv, a v prípade, že k takému zásahu už došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo. Preto, ak je zrejmé,   že   v   čase,   keď   bola   sťažnosť   ústavnému   súdu   doručená,   už   k   prieťahom v namietanom   konaní   nemôže   dochádzať,   predovšetkým   z   dôvodu,   že   vo   veci   bolo právoplatne   rozhodnuté,   je   daný   dôvod   na   odmietnutie   takejto   sťažnosti   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť.

Sťažovateľ   namieta   zbytočné   prieťahy   spôsobené   postupom   krajského   súdu v namietanom konaní, ktorého predmetom bolo rozhodovanie o jeho návrhu na ochranu osobnosti, a to v období od odstúpenia veci okresným súdom (13. mája 2011) krajskému súdu   na   rozhodnutie   o   odvolaní   sťažovateľa,   až   do   rozhodnutia   krajského   súdu   o ňom (24. mája 2012). Sťažnosť sťažovateľa však bola ústavnému súdu doručená až 30. mája 2012, t. j. v čase, keď už postupom krajského súdu v namietanom konaní zjavne nemohlo dochádzať k porušovaniu ním označeného základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. októbra 2012