znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 542/2013-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť O. P. a P. P., K., zastúpených advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Košiciach   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11   Co/393/2011   a   jeho   rozsudkom z 28. novembra 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť O. P. a P. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. januára 2013 faxom a 31. januára 2013 osobne doručená sťažnosť O. P. (ďalej aj sťažovateľka v 1. rade“)   a P.   P.   (ďalej   aj   „sťažovateľ   v 2.   rade“,   spolu   ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou namietajú   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co/393/2011 a jeho rozsudkom z 28. novembra 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia podali 21. júla 2008 Okresnému súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu porušenia ich práva na súkromný život.

„Obsahom   návrhu   bolo   opísanie   skutkových   okolností,   z   ktorých   vyplynulo,   že manžel sťažovateľky v 1. rade a otec sťažovateľa v 2. rade, nebohý P. P., zomrel dňa... za okolností, ktoré odôvodňujú záver, že jeho úmrtie možno kvalifikovať ako smrť v dôsledku pracovného úrazu.“

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 16 C/128/2008 zo 17. júna 2011 žalobu sťažovateľov zamietol.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   podali   sťažovatelia   odvolanie.   Krajský   súd rozsudkom sp. zn. 11 Co/393/2011 z 28. novembra 2012 rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovatelia namietajú, že krajský súd sa nedostatočne vysporiadal s ich odvolaním. V prvom rade poukazujú na ich námietku, že okresný súd im odňal možnosť konať pred súdom,   pričom   krajský   súd   toto   pochybenie   nenapravil.   Citujú   odôvodnenie   rozsudku okresného súdu, pričom v sťažnosti ďalej uvádzajú:

„Je   nepochybné,   že   v   tomto   prípade   súd   vyvodil   svoj   zamietavý   názor   na odôvodnenosť   nároku   sťažovateľov   hypotetickými   úvahami   o   tom,   že   návrh   by   bolo potrebné zamietnuť, ak by sa v konaní nepreukázalo, že k úmrtiu nebohého P. P. nedošlo v dôsledku utrpeného pracovného úrazu. Súd prvého stupňa však sťažovateľmi navrhované dôkazy nevykonal a nemal teda žiaden dôkaz, ktorý by odôvodňoval vysloviť takýto, čo i len hypotetický názor. Naopak, dôkaz v konaní predložený - znalecký posudok vypracovaný MUDr. M. S. a MUDr. D. F. potvrdzoval tvrdenie sťažovateľov, že nebohý P. P. zomrel v dôsledku pracovného úrazu. Súd teda zamietol návrh sťažovateľov dôvodiac aj možnými skutkovými závermi, ktoré by mohli v budúcnosti vyplynúť z vykonaného dokazovania bez toho, aby takéto dokazovanie vykonal.

So zreteľom na tento doslova citovaný obsah odvolania nemožno potom porozumieť záveru odporcu o tom, že sťažovatelia (navrhovatelia) neuviedli v čom im bola odňatá možnosť konať pred súdom. Sťažovatelia výslovne uviedli, že súd založil svoj rozsudok aj na ničím nepodložených hypotézach o možných skutkových záveroch bez toho, aby im bolo umožnené právo navrhnúť na svoje tvrdenia dôkazy (§ 120 ods. 1 O. s. p.) a v prípade, žeby súd tieto dôkazy nevykonal, dostali zrozumiteľnú odpoveď v súlade s ust. § 157 ods. 2 O. s. p. prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy....

Ak sa odvolací súd s týmto explicitne uvedeným odvolacím dôvodom podopretým konkrétnymi skutkovými a právnymi tvrdeniami účastníkov konania vo svojom rozhodnutí nevyposriadal, resp. uviedol, že sťažovatelia neuviedli v čom im mala byť odňatá možnosť konať   pred   súdom,   je   jeho   rozhodnutie   nepreskúmateľné   pre   nedostatok   dôkazov   a nenapĺňa požiadavky kladené na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v ust. § 157 ods. 2 O. s. p., ktoré je jedným zo základov práva na spravodlivé súdne konanie a na konanie pred súdom zákonom ustanoveným postupom.“

Sťažovatelia ďalej poukazujú na to, že v odvolaní namietali, že okresný súd neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné podľa nich na zistenie rozhodujúcich skutočností [§ 205 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)],   pričom   krajský   súd   sa   dostatočne   nevysporiadal   ani   s   touto   odvolacou argumentáciou. V tejto súvislosti v sťažnosti uvádzajú:

«Odporca   rovnako   tvrdí,   že   sťažovatelia   neoznačili   dôkazy,   ktoré   v   konaní navrhovali vykonať a pre uplatnenie tohto odvolacieho dôvodu, podľa názoru odvolacieho súdu, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý bol navrhovaný a nebol vykonaný....

Zo zápisnice z pojednávania konaného dňa 6. 4. 2011, aj z pojednávania konaného dňa 17. 6. 2011 je zrejmé, že „právna zástupkyňa navrhovateľov uvádza, že navrhovateľ trvá na vykonaní ďalšieho dokazovania, a to vyžiadaním vyšetrovacieho spisu, vypočutím znalca M. S. a zároveň žiada nariadenie znaleckého dokazovania, či u P. P. došlo k smrti z dôvodu pracovného úrazu.“...

Odvolací   súd   by   teda   mohol   neakceptovať   uplatnený   odvolací   dôvod   len   za predpokladu, žeby v konaní sťažovatelia dôkazy, ktoré súd nevykonal, nenavrhli. O takúto situáciu však nejde. Napriek vyslovenému názoru odporcu javí sa, že predsa len (strana 5, 2.   ods.   odôvodnenia)   identifikoval   dôkazy,   ktoré   sťažovatelia   navrhovali   a   ktoré   súd nevykonal. Urobil však záver, že so zreteľom na správny záver súdu o tom, že nárok je premlčaným   nevykonanie   týchto   dôvodov   nemohlo   ovplyvniť   vecnú   správnosť preskúmavaného rozhodnutia.

Na druhej strane, na strane 7 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolací súd za významnú skutočnosť, so zreteľom na argumenty sťažovateľov, týkajúce sa začiatku plynutia premlčacej doby, uviedol „predmetný posudok takto v žiadnom prípade meritórne (záväzne) neriešil (a ani nevyriešil) otázku, či úmrtie P. P. bolo v príčinnej súvislosti s výkonom jeho práce, či šlo o pracovný úraz, a či za tento zodpovedá žalovaný.“...

V   konaní   nebol   vykonaný   žiadny   dôkaz,   ktorý   by   spochybnil   závery   znaleckého posudku,   ktorý   je   výsledkom   odbornej   činnosti   dvoch   znalcov   z   odboru   zdravotníctvo a farmácia, odvetvie súdne lekárstvo. V týchto okolnostiach je opätovne záver súdu o tom, že nevykonanie navrhovaných dôkazov nie je vadou v postupe súdu a na druhej strane tvrdenie, že neexistuje záväzné riešenie otázky o úmrtí P. P. v dôsledku pracovného úrazu, nezrozumiteľné, nelogické a v rozpore nielen s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p., ale aj v rozpore s ust. § 132 O. s. p., ktorý ukladá súdu hodnotiť dôkazy podľa svojej úvahy, každý jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti s starostlivo pritom prihliadať na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.»

Sťažovatelia   následne   namietajú   záver   krajského   súdu,   že   právo   na   náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje v trojročnej premlčacej lehote, a tiež nesúhlasia s určením začiatku tejto premlčacej lehoty. V tejto súvislosti v sťažnosti uvádzajú:

„Ako už bolo vyššie uvedené, systematické zaradenie práva na náhradu nemajetkovej ujmy v   peniazoch medzi   práva   patriace k ochrane   osobnosti,   nedovoľuje   vykladať   toto právo tak, že by jeho uplatniteľnosť mohla byť obmedzená, uplynutím premlčacej doby, čo je imanentným znakom všetkých majetkových práv, s výnimkou vlastníckeho.

Pokiaľ by zákonodarca mal v úmysle obmedziť právo na ochranu osobnosti v tejto jeho zložke a obmedziť dobu jeho uplatniteľnosti uplynutím premlčacej doby, neexistuje jediný dôvod, prečo by zákonodarca úlohou obmedziť v uplatniteľnosť tejto zložky práv na ochranu osobnosti zaťažil súdy a neustanovil takéto obmedzenie v zákone výslovne, napriek tomu, že ho už citovaný článok 13 ods. 2 k tomu výslovne zaväzuje.

Citované   ustanovenie   ústavy   je   nepochybne   potrebné   vykladať   tak,   že   pokiaľ obmedzenie základných práv nevyplýva priamo zo zákona, nemožno dôjsť interpretáciou práva k rozširujúcemu výkladu obmedzenia základných práv....

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, na čo vo svojom rozsudku poukazuje aj samotný Krajský súd v Košiciach, podľa ktorého zaradenie inštitútu náhrady nemajetkovej ujmy ako prostriedku ochrany osobnosti, vyvoláva dlhodobé právne diskusie a to z hľadiska jeho premlčateľnosti.

So   zreteľom   na   už   vyššie   uvedené   však   práve   zavedenie   inštitútu   náhrady nemajetkovej ujmy ako prostriedku ochrany osobnosti bez toho, aby zákonodarca zakotvil jeho premlčateľnosť, nedáva možnosť dôjsť k ústavne konformnému záveru, že toto právo sa premlčuje.

Ustanovenia § 100 a nasledujúcich O. s. p. upravujú detailne prípady premlčania jednotlivých práv, vrátane práva na náhradu škody, špeciálne škody spôsobenej na zdraví, upravuje   premlčanie   práva   na   náhradu   škody   spôsobenú   niektorým   trestným   činom korupcie,   právo   na   vydanie   bezdôvodného   obohatenia,   pričom   ustanovujú   podrobne začiatok plynutia premlčacej doby pri jednotlivých právach.

Neexistuje dôvoď a nezmieňuje sa o ňom ani súd prvého stupňa, ani odvolací súd, pre ktorý by v prípade, že by zákonodarca chcel obmedziť uplatnenie základných práv týkajúcich sa ochrany osobnosti, pre ktorý by tak výslovne v zákone neurobil....

To, aké dôsledky zásah do osobnostných práv fyzickej osoby priniesol, nie je zrejmé bezprostredne v čase, keď k tomuto zásahu došlo.

Ak teda jedným z kritérií na určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy je posúdenie zníženia dôstojnosti fyzickej osoby a jej vážnosti v spoločnosti, nemôže dôjsť k začiatku plynutia premlčacej doby predtým, než sa tieto dôsledky prejavia.

Aj z tohto dôvodu zrejme zákonodarca nemal v úmysle obmedziť uplatniteľnosť tejto zložky ochrany osobnosti plynutím premlčacej doby....

Odvolací súd nijakým spôsobom (v rozpore s ust. § 157 ods. 2 O. s. p) nevysvetlil prečo,   so   zreteľom   na   námietky   sťažovateľov   uvedené   v   odvolaní,   neposúdil   plynutie premlčacej doby analogicky podľa ust. § 106 Občianskeho zákonníka. Je totiž nepochybné, že   právo   na   náhradu   nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch,   ako   súčasť   práva   na   ochranu osobnosti, vyjadruje v peniazoch nemajetkovú ujmu. Takejto nemajetkovej ujme vyjadrenej v peniazoch   je   však   nepochybne   najbližší   inštitút   náhrady   škody   spôsobenej   na   zdraví, ktorého premlčací režim je odlišný od toho, ktorý prvostupňový, aj odvolací súd zobral do úvahy.“

V závere svojej sťažnosti sťažovatelia uvádzajú:«Sťažovatelia považujú za osobitne hrubý zásah odvolacieho súdu, keď ich podanie označené   ako   „Doplnenie   odvolania“   odvolací   súd   vychádzajúc   z   jeho   vlastného konštatovania uvedeného v napadnutom rozhodnutí nebral do úvahy, keďže podľa jeho názoru   sťažovatelia   ním   dopĺňali   dôvody   odvolania.   Odvolací   súd   však   nekonštatoval o ktorý z odvolacích dôvodov sťažovatelia mali týmto podaním odvolacie dôvody doplniť. Sťažovatelia uplatnili nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa, ako odvolací dôvod.   Poukázanie   na   obsah   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   SR,   o   ktorom   sťažovatelia dôvodne predpokladali, že je súčasťou právneho vedomia súdu prvého stupňa, nemôže byť (lebo by to bolo v rozpore s ust. § 205 O. s. p) považované za doplnenie odvolania. V tomto smere je rozhodnutie odvolacieho súdu rovnako nezrozumiteľné a nepreskúmateľné. Súd bez ohľadu na to, aby sa takéhoto postupu museli sťažovatelia domáhať, je viazaný ustanovením § 1 až 3 O. s. p., ktoré stanovujú základné pravidlá občianskeho súdneho konania a ktoré ukladajú súdu (§ 2 ) dbať pri prejednávaní a rozhodovaní sporov na to, aby sa práva nezneužívali na úkor právnických a fyzických osôb a rovnako, bez ohľadu na to, aby sa toho účastníci občianskoprávnych vzťahov museli osobitne dožadovať, je   súd   viazaný   ust.   §   3   ods.   1   Občianskeho   zákonníka,   podľa   ktorého   výkon   práv a povinností   vyplývajúcich   z   občianskoprávnych   vzťahov   nesmie   bez   právneho   dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Pokiaľ odvolací súd konštatoval, zotrvávajúc na názore, že námietku premlčania nemohol súd prvého stupňa ani on samotný posúdiť z hľadiska jej súladu s dobrými mravmi, rezignoval tak na povinnosti, ktoré mu z § 2 O. s. p. vyplývajú, konal v rozpore s článkom 2 ods. 2 Ústav SR a porušil namietané práva sťažovateľov.»

Na základe týchto skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Právo   sťažovateľov...   zakotvené   v   článku   6   ods.   1   Dohovoru...   a...   zakotvené v článku   46   ods.   1   Ústavy   SR,   bolo   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach   sp.   zn. 11 Co/393/2011-180 zo dňa 28. 11. 2012 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené. Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľov.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v   Košiciach sp. zn. 11Co/393/2011-180 zo dňa 28. 11. 2012 a vracia vec Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľom všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možno považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a   rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v   prípade,   ak   by   účinky   výkonu   tejto právomoci   všeobecným   súdom   neboli   zlučiteľné   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   V   nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.   Všeobecný   súd   však   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03, IV. ÚS 112/05, III. ÚS 25/06, IV. ÚS 301/09, IV. ÚS 27/2010, rovnako aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B). Splnenie povinnosti odôvodniť   rozhodnutie   je   preto   vždy   posudzované   so   zreteľom   na   konkrétny   prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

V sťažnosti sťažovatelia namietajú porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v namietanom konaní a jeho rozsudkom z 28. novembra 2012.

Krajský   súd   v   odôvodnení   namietaného rozsudku   z   28.   novembra   2012,   ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne správny, uviedol:

«Odvolací   súd   sa   stotožňuje   so   správnymi   skutkovými   a   právnymi   závermi   súdu prvého   stupňa   a   s   odôvodnením   napadnutého   rozsudku,   na   ktoré   v   celom   rozsahu poukazuje.

Žalobcovia podané odvolanie - ako to vyplýva z jeho obsahu, odôvodnili okrem iného odvolacím dôvodom podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p. namietajúc, že im postupom súdu bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom.   Svoju   námietku   však   bližšie   nezdôvodnili.  ... Odvolací súd nezistil, aby súd prvého stupňa v prejednávanej veci odňal žalobcom možnosť konať pred súdom alebo aby porušil ich práva na spravodlivý súdny proces v intenciách článku   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   Aj   rozsudok   ním   vydaný   spĺňa   znaky preskúmateľného rozhodnutia, lebo z jeho odôvodnenia sú zrejmé skutkové závery - keďže je   vysvetlené,   z   akých   dôkazov   súd   vychádzal   a   ako   ich   hodnotil   -   a   tiež   je   podaný zrozumiteľný a jasný výklad, pod ktorú právnu normu podriadil súd zistený skutkový stav a aké práva a povinnosti z neho pre účastníkov vyplynuli.

Žalobcovia odvolanie odôvodnili tiež odvolacím dôvodom podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.

Neúplnosť zistenia skutkového stavu (§ 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola   okolnosť,   že súd   prvého   stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz,   spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý odvolaním uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný   -   nebol   vykonaný   a   uviesť   právne   významné   skutočnosti,   ktoré,   hoci   boli tvrdené, súd prvého stupňa nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí isť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvého stupňa.

Pokiaľ   ide   o   tento   odvolací   dôvod,   odvolatelia   v   odvolaní   neoznačili (nekonkretizovali) dôkazy, ktoré navrhovali v konaní pred súdom prvého stupňa a ktoré súd nevykonal. Vzhľadom na priebeh konania sa možno však domnievať, že týmito dôkazmi malo   byť   oboznámenie   vyšetrovacieho   spisu,   vypočutie   znalca   M.   S.   a   nariadenie znaleckého dokazovania. So zreteľom na správny záver súdu prvého stupňa o premlčaní nároku   žalobcov   nevykonanie   týchto   dôkazov   nemohlo   ovplyvniť   vecnú   správnosť preskúmavaného rozsudku.

Žalobcovia podané odvolanie odôvodnili aj odvolacími dôvodmi uvedenými v § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O. s. p., t. j. tým, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci....

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadiska skutkových záverov nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvého stupňa nezodpovedali vykonaným dôkazom, alebo že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo....

Súd   prvého   stupňa   správne   skutkové   zistenia   v   zásade   správne   podradil   pod hmotnoprávne predpisy a vyvodil z nich správne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania.

Základnou   otázkou,   ktorú   riešil   súd   prvého   stupňa   pri   svojom   rozhodovaní v prejednávanej   veci   bola   otázka,   či   sa   premlčuje   právo   fyzickej   osoby   na   náhradu nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch   (peňažné   zadosťučinenie),   ako   jedného   z   prostriedkov právnej ochrany práva na ochranu osobnosti podľa ust. § 11 v spojení s § 13 ods. 2 a 3 Obč. zákonníka. Túto právnu otázku posúdil v súlade so zaužívanou súdnou praxou súdov Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu SR, ktorý tiež v rozsudku sp. zn. 2Cdo 278/2007 (R 75/2008) judikoval záver, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako jeden z relatívne samostatných prostriedkov ochrany osobnosti fyzickej osoby, je právom majetkovej   povahy,   ktoré   sa   premlčuje.   Toto   právo,   hoci   je   jedným   z   prostriedkov zabezpečenia   ochrany   osobných   (osobnostných)   práv,   ktoré   režimu   premlčania nepodliehajú, sa svojím charakterom zreteľne odlišuje od týchto osobných (osobnostných) práv. Aj keď ide o satisfakciu v oblasti nemateriálnych osobnostných práv, jej vyjadrenie v peniazoch   spôsobuje,   že   ide   o   osobné   právo   majetkovej   povahy,   ktoré   sa   premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorého   účelom   je   vyvážiť   a   zmierniť   nemajetkovú   ujmu   peňažnou   formou,   je   právom majetkovej povahy, ktoré s ohľadom na podobnosť tohto nároku s reparačnou funkciou majetkových nárokov   na náhradu škody,   podlieha premlčaniu   ako každé   iné   majetkové právo (§ 100 ods. 2 prvá veta Obč. zák.). Vychádzajúc z uvedeného (správneho) názoru, súd prvého   stupňa   -   vzhľadom   na   vznesenú   námietku   premlčania   dospel   tiež   k   správnemu záveru, že nárok žalobcov je premlčaný. Ak totiž obsahom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je požiadavka na zaplatenie peňažnej ujmy, potom princíp právnej istoty vylučuje, aby uplynutiu času neboli priznané žiadne právne účinky.

Prvostupňový   súd   správne   posúdil   aj   počiatok   plynutia   všeobecnej   trojročnej premlčacej   doby   náhrady   za   nemateriálnu   ujmu   podľa   §   101   OZ,   ktorý   je   viazaný   na okamih, kedy malo dôjsť k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doby zásadne začína plynúť dňom nasledujúcim   po   dni,   kedy   došlo   k   neoprávnenému   zásahu   do   osobnostných   práv. V prejednávanej   veci   podľa   žalobcov   neoprávneným   konaním   žalovaného   malo   byť zasiahnuté do práva na život ich otca, resp. manžela, do práva na ich súkromie a rodinný život, ktorý nastal momentom jeho smrti a ktorého následky v podobe rôznej formy citovej ujmy u nich stále pretrvávajú. Žalobcovia preto mohli svoje právo na zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vykonať prvýkrát 5. 8. 2003. Od tohto dňa začala plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba, ktorá skončila 5. 8. 2006. Žalobcovia však svoju žalobu podali na súde až 22. 7. 2008, teda po uplynutí premlčacej doby. Podľa názoru odvolacieho súdu neobstojí názor odvolateľov, že v danej veci začiatok plynutia premlčacej lehoty bol vymedzený až vypracovaním znaleckého posudku MUDr. M. S. a MUDr. D. F. Niet dôvodu začiatok plynutia premlčacej doby v danej veci odvodzovať až od dátumu vypracovania tohto posudku. Tento znalecký posudok bol znalcami MUDr. M. S. a MUDr. D.   F.   vypracovaný   na   základe   uznesenia   Okresného   riaditeľstva   PZ,   Okresného   úradu justičnej a kriminálnej polície PZ K., t. j. pre účely trestného konania. Trestné stíhanie pritom   bolo   začaté   voči   nezistenému   páchateľovi,   ktorý   mal   P.   P.   spôsobiť   smrť   tým spôsobom, že po dobu najmenej 6 rokov jeho pôsobenia v spoločnosti U. pri pravidelných ročných lekárskych prehliadkach z nedbanlivosti porušil dôležitú povinnosť vyplývajúcu z jeho   povolania,   nakoľko   po   celú   dobu   nezistil   u   menovaného   chronicky   chorobne poškodené srdce. Predmetný posudok takto v žiadnom prípade meritórne (záväzne) neriešil (a ani nevyriešil) otázku, či úmrtie P. P. bolo v príčinnej súvislosti s výkonom jeho práce, či išlo o pracovný úraz a či za tento zodpovedá žalovaný.

Zákon (§   101   OZ)   určuje objektívne- stanovený začiatok premlčacej   doby,   ktorý nezávisí od subjektívnej okolnosti, teda či oprávnený subjekt vedel alebo nevedel o svojom práve. Začiatok plynutia premlčacej doby je objektívne vymedzený a odvodený od slova „mohlo“ a nie od slova „mohol“. Tento okamih je daný preto objektívne a nezávisle od subjektívnej okolnosti, bez ohľadu na to, či oprávnený vedel alebo nevedel o svojom práve (pozri R 1/1998). Inak povedané deň, od ktorého začína plynúť premlčacia doba je totožný s dňom, keď bolo možné po prvý raz podať žalobu bez nebezpečenstva, že bude zamietnutá pre predčasnosť.

Z uvedených dôvodov odvolanie žalobcov nemožno považovať za opodstatnené, preto bol rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdený.»

Krajský   súd   v   odôvodnení   namietaného   rozsudku   poukázal   aj   na   podanie sťažovateľov doručené krajskému súdu 7. marca 2012, pričom uviedol:

«Odvolací súd pri svojom rozhodovaní bol viazaný odvolacími dôvodmi v zmysle ich obsahového vymedzenia tak, ako tieto vyplynuli z odvolania žalobcov doručeného súdu prvého stupňa 8. 9. 2011 (teda v zákonnej lehote na podanie odvolania). Je potrebné uviesť, že podanie žalovaných zo 6. 3. 2012, doručené odvolaciemu súdu 7. 3. 2012, označené ako „doplnenie odvolania“ nebolo možné brať do úvahy, lebo bolo podané po uplynutí lehoty stanovenej v § 205 ods. 3 O. s. p. Posudzujúc uvedené podanie podľa jeho obsahu dospel odvolací súd k názoru, že odvolatelia v ňom dopĺňajú dôvody odvolania, ktoré však mohli byť účinné podané len v lehote na podanie odvolania.

Bez   ohľadu   na   uvedené   odvolací   súd   považuje   za   nutné   uviesť,   že   žalobcovia v doplnení   odvolania   poukázali   na   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky 5Cdo 265/2009 zo 17. 2. 2011 a boli toho názoru, že súd prvého stupňa mal posúdiť všetky skutočnosti svedčiace pre prijatie, či odopretie účinkov vznesenej námietky premlčania (§ 3 ods. 1 OZ). V prejednávanej veci však žalobcovia počas konania pred súdom prvého stupňa (ani   v   rámci   lehoty   určenej   na   podanie   odvolania   proti   preskúmavanému   rozsudku) nenamietali rozpor vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi a nepreukazovali ani špecifické okolností, pre ktoré by bolo možné uprieť žalovanému výkon práva namietať premlčanie   uplatneného   nároku.   Prvostupňový   súd   preto   nemal   dôvod   posudzovať,   či vznesenú námietku premlčania nemožno považovať za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi.»

Pri   preskúmavaní   namietaného   rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd   vychádzal zo svojho   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania (IV. ÚS 350/09).

Ústavný súd preto preskúmal aj rozsudok okresného súdu č. k. 16 C/128/2008-134 zo 17. júna 2011, ktorým návrh sťažovateľov zamietol. Okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku poukázal na vykonané dokazovanie a na skutkový stav, ktorý z tohto dokazovania vyplynul. Poukázal na obsah výpovedí sťažovateľov a ich právneho zástupcu, na vyjadrenie odporcu a tiež na skutočnosti, ktoré vyplynuli zo súdneho spisu Okresného súdu Košice II vedeného pod sp. zn. 18 C/91/2006. V tejto súvislosti v odôvodnení uviedol:

„Zo spisu Okresného súdu Košice II, sp. zn. 18C/91/2006 súd zistil, že navrhovateľka v 1. rade a MUDr. P. R. ako navrhovateľ v 2. rade podali proti odporcovi dňa 4. 8. 2006 návrh na začatie konania o určenie skutočnosti, že úmrtie na pracovisku je pracovným úrazom. V predmetnej právnej veci Okresný súd Košice II rozsudkom zo dňa 7. 3. 2007 č. k. 18C/91/2006-33 rozhodol tak, že návrh navrhovateľky v 1. rade proti odporcovi zamietol, konanie o návrhu navrhovateľa v 2. rade proti odporcovi zastavil a navrhovateľke v 1. rade uložil povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Košice II súdny poplatok vo výške 3.000,- Sk v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Krajský   súd   v Košiciach   uznesením   zo   dňa   30.   10.   2008   č.   k.   3Co/265/2007-68 pripustil   späťvzatie   návrhu   na   začatie   konania,   zrušil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa a konanie zastavil a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach nadobudlo právoplatnosť 11. 12. 2008.“

Následne okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol:«Na   základe   vykonaného   dokazovania   a   v   súlade   s   citovanými   zákonnými ustanoveniami bolo súdu preukázané, že dňa... došlo k úmrtiu P. P. na pracovisku odporcu, ktorú   skutočnosť   sa   navrhovateľka   v   1.   rade   a   navrhovateľ   v   2.   rade   dozvedeli   dňa... Nakoľko odporca v priebehu konania vzniesol námietku premlčania nároku navrhovateľov súd ustálil, že v danom prípade premlčacia doba na uplatnenie nároku navrhovateľov v konaní začala plynúť v súlade s ust. § 101 Občianskeho zákonníka nasledujúci deň po smrti P. P..., teda dňa... (kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz) a uplynula dňom 5. 8. 2006. Navrhovatelia svoj nárok uplatnili návrhom na začatie konania, ktorý bol doručený súdu dňa   22.   7.   2008.   Súd   pri   svojom   rozhodnutí   a   ustálení   začiatku   plynutia   a   skončenia premlčacej doby poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 278/2007 podľa ktorého   právo   na   náhradu   nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch,   ako   jeden   z   relatívne samostatných prostriedkov ochrany osobnosti fyzickej osoby, je právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje.

Právo   na   náhradu   nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch   podľa   §   13...   Občianskeho zákonníka   je   jedným   z   relatívne   samostatných   prostriedkov   ochrany   práva   na   ochranu osobnosti fyzickej osoby a vzniká vtedy, ak morálne zadosťučinenie nepostačuje, a pokiaľ došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jeho vážnosti v spoločnosti značnej miere. Aj   keď   ide   o   satisfakciu   v   oblasti   nemateriálnych   osobnostných   práv,   jeho   vyjadrenie v peniazoch   spôsobuje,   že   ide   o   osobné   právo   majetkovej   povahy   ktoré   sa   premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe (§ 101 Občianskeho zákonníka).

Ďalej súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 15. 5. 1997 sp. zn. 3Obo 44/1997 podľa ktorého všeobecná trojročná premlčacia lehota plynie odo dňa, keď sa právo   mohlo   vykonať   po   prvý   raz.   Tým   je   objektívne   vymedzený   začiatok   plynutia premlčacej   lehoty   od   slova   „mohlo“   a   nie   od   slova   „mohol“.   Tento   okamih   je   daný objektívne a nezávisle na subjektívnej okolnosti, teda či oprávnený vedel alebo nevedel o svojom práve. Preto súd námietku navrhovateľov o tom, že nedošlo k premlčaniu ich nároku, pretože premlčacia doba začala plynúť až odo dňa 8. 2. 2006, kedy sa dozvedeli o tom, že P. P. utrpel pracovný úraz považoval v predmetnej veci za právne bezvýznamnú. Súd   v   priebehu   konania   považoval   za   nadbytočné   riešiť   prejudiciálne   otázku,   či k úmrtiu P. P. došlo v dôsledku utrpeného pracovného úrazu z dôvodu, že aj keby bolo v konaní preukázané, že úmrtie P. P. nastalo v dôsledku utrpeného pracovného úrazu, súd by musel návrh navrhovateľov zamietnuť z dôvodu vznesenej námietky premlčania odporcom. Ďalším dôvodom je skutočnosť, že keby bolo v konaní preukázané, že k úmrtiu P. P. nedošlo v   dôsledku   utrpeného   pracovného   úrazu,   navrhovatelia   by   nepreukázali   jeden   zo základných predpokladov svojho hmotno-právneho nároku, ktorým je neoprávnený zásah do chránených práv osobnosti fyzickej osoby odporcom. Preto aj v tomto prípade by súdu nezostalo iné, ako návrh navrhovateľov zamietnuť.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd ďalšie dokazovanie ktoré navrhli tak navrhovatelia ako aj odporca už nevykonal,   pretože nárok navrhovateľov považoval za nedôvodný, a preto ho zamietol.»

Základom argumentácie sťažovateľov je ich nesúhlas s právnym názorom krajského súdu, ktorý nenapravil pochybenia okresného súdu v namietanom konaní. Sťažovatelia

1. považujú právny názor o premlčateľnosti práva na náhradu nemajetkovej ujmy za arbitrárny,   a namietajú   záver   všeobecných   súdov   o uplynutí   premlčacej   doby   a o určení začiatku plynutia tejto doby;

2. namietajú spôsob, akým krajský súd vyhodnotil ich podanie doručené krajskému súdu   7.   marca   2012 označené ako „Doplnenie   odvolania“,   a na tom   základe   aj to,   že všeobecné súdy neskúmali, či uplatnenie námietky premlčania žalovaným odporuje dobrým mravom;

3. namietajú, že krajský súd nedostatočne odôvodnil svoj rozsudok vo vzťahu k ich námietkam uvedeným v odvolaní, podľa ktorých okresný súd im svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom [§ 205 ods. 2 písm. a) OSP v spojení s § 221 (1) písm. f) OSP]. V   týchto   súvislostiach   sťažovatelia   namietajú   postup   okresného   súdu,   ktorý   nevykonal dôkazy, a považujú jeho závery, ktoré „mohli“ vyplynúť z nevykonaného dokazovania, za hypotetické.

Z   odôvodnenia   namietaného   rozsudku   krajského   súdu   v   spojení   s   rozsudkom okresného súdu vyplýva, že základom týchto rozhodnutí je záver všeobecných súdov, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnili sťažovatelia po uplynutí premlčacej doby, pričom   na   premlčanie   prihliadli   všeobecné   súdy   na   základe   námietky   žalovaného. V súvislosti   s   týmto   záverom   konajúce   súdy   poukázali   na   zaužívanú   súdnu   prax   a   na rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 2 Cdo 278/2007   (R   75/2008),   podľa   ktorého „právo   na   náhradu   nemajetkovej   ujmy v peniazoch, ako jeden z relatívne samostatných prostriedkov ochrany osobnosti fyzickej osoby, je právom majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje“. Začiatok plynutia premlčacej doby určili podľa § 101 Občianskeho zákonníka s tým, že je viazaný na okamih, keď malo dôjsť   k   neoprávnenému   zásahu   spôsobilému   porušiť   alebo   ohroziť   osobnostné   práva fyzickej osoby. Premlčacia doba takto začala plynúť 5. augusta 2003, t. j. nasledujúci deň po dni úmrtia manžela sťažovateľky v 1. rade a otca sťažovateľa v 2. rade. Na tomto základe dospeli konajúce súdy k záveru, že sťažovatelia svoje právo uplatnili po uplynutí premlčacej doby, pretože žalobu na okresnom súde podali až 22. júla 2008.

Ústavný súd konštatuje, že právne závery krajského súdu ako odvolacieho súdu nie sú   založené   na   svojvoľnej   interpretácii,   prípadne   aplikácii   príslušných   ustanovení Občianskeho zákonníka [najmä ustanovení týkajúcich sa práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a premlčania]. Krajský súd v spojení s okresným súdom v odôvodnení svojho   rozsudku   uviedol   argumentáciu,   ktorá   dostatočným   spôsobom   odôvodňuje   záver o tom, že právo sťažovateľov voči odporcovi je premlčané, preto nejde o rozhodnutie, ktoré by bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto ústavný súd považuje namietaný rozsudok krajského súdu v tejto časti za ústavne udržateľný.

Sťažovatelia ďalej namietajú spôsob, akým krajský súd vyhodnotil podanie označené ako „Doplnenie odvolania“. Nesúhlasia s tým, že ide o doplnenie dôvodov odvolania po uplynutí   lehoty   na   jeho   podanie   v   zmysle   §   205   ods.   3   OSP.   Sťažovatelia   v   zásade argumentujú tým, že okresný súd bol povinný zaoberať sa otázkou, či uplatnenie námietky zaujatosti odporcom je v rozpore s dobrými mravmi a či jej možno priznať príslušné účinky. V   sťažnosti   uvádzajú,   že   súd „bez   ohľadu   na   to,   aby   sa   takéhoto   postupu   museli sťažovatelia domáhať, je viazaný ustanovením § 1 až 3 O. s. p.... bez ohľadu na to, aby sa toho účastníci občianskoprávnych vzťahov museli osobitne dožadovať, je súd viazaný ust. § 3   ods.   1   Občianskeho   zákonníka...“ Sťažovatelia   v   predmetnom   podaní   poukázali na závery najvyššieho súdu, ktoré uviedol v uznesení sp. zn. 5 Cdo/265/2009 zo 17. februára 2011.

Krajský súd napriek konštatovaniu, že uvedené podanie sťažovateľov „nebolo možné brať do úvahy, lebo bolo podané po uplynutí lehoty stanovenej v § 205 ods. 3 O. s. p.“, sa však argumentáciou sťažovateľov zaoberal, pričom uviedol, že sťažovatelia „počas konania pred súdom prvého stupňa... nenamietali rozpor vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi   a   nepreukazovali   ani   špecifické   okolnosti,   pre   ktoré   by   bolo   možné   uprieť žalovanému výkon práva namietať premlčanie uplatneného nároku. Prvostupňový súd preto nemal dôvod posudzovať, či vznesenú námietku premlčania nemožno považovať za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi.“.

Pokiaľ ide o rozpor uplatnenia námietky premlčania s dobrými mravmi, ústavný súd poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutie, v ktorom konštatoval, že vo všeobecnosti nie je vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania žalovaným mohlo byť považované za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho práva nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. O takýto prípad však môže ísť iba výnimočne. V rozpore s dobrými mravmi môže byť však len taký výkon práva účastníkom v občianskom súdnom konaní, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor druhého účastníka konania, pričom vo vzťahu ku vznesenej námietke premlčania môže o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhý účastník   konania   márne   uplynutie   premlčacej   doby   nezavinil   a   voči   nemu   by   za   tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie primeranosti postihu je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať do   úvahy   charakter   uplatneného   práva,   jeho   rozsah   a   dôvody,   pre   ktoré   právo   nebolo uplatnené pred uplynutím premlčacej doby (II. ÚS 176/2011). V tejto súvislosti je tiež relevantné, či v konaní boli preukázané také dôvody a okolnosti prípadu, pre ktoré by mala byť námietka premlčania v rozpore s dobrými mravmi (m. m. II. ÚS 176/2011).

V   predmetnej   veci   krajský   súd   poukázal   na   to,   že   sťažovatelia   v   konaní   pred okresným   súdom   nenamietali   rozpor   námietky   premlčania   s   dobrými   mravmi   a   ani nepreukazovali také okolnosti, ktoré by tento rozpor odôvodňovali, preto okresný súd nebol povinný osobitne sa zaoberať tým, či je námietka premlčania v rozpore s dobrými mravmi. Ústavný   súd   nepovažuje   tento   právny   názor   za   svojvoľný,   krajský   súd   ho   primerane odôvodnil, a preto je ústavne udržateľný.

Uplatnenie námietky premlčania je vo všeobecnosti potrebné považovať za výkon práva v súlade s dobrými mravmi. Ak účastník konania, voči ktorému sa táto námietka uplatnila, chce vylúčiť účinky tejto námietky pre rozpor s dobrými mravmi, mal by v zásade tento rozpor v konaní uplatniť a tento rozpor aj náležite preukázať.

Pokiaľ ide o argumentáciu sťažovateľov, že námietku rozporu s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka mal vyhodnotiť krajský súd v odvolacom konaní bez ohľadu na to, či druhý účastník takýto rozpor výslovne namieta, ústavný súd konštatuje, že tento argument nie je neopodstatnený. Námietku premlčania by bolo možné vyhodnotiť ako   rozpornú   s   dobrými   mravmi.   S   prihliadnutím   na   ďalšie   relevantné   okolnosti   tohto prípadu podľa názoru ústavného súdu však toto pochybenie nedosahuje takú intenzitu, aby bolo spôsobilé zasiahnuť do označených práv sťažovateľov materiálnym spôsobom.

Pokiaľ   ide   o   námietku   sťažovateľov,   že   krajský   súd   sa   nevysporiadal   s   ich odvolacími dôvodmi   vo vzťahu k nevykonaniu navrhnutých dôkazov a k hypotetickým záverom   okresného   súdu,   ústavný   súd   nepovažuje   tieto   námietky   za   opodstatnené. Základom rozhodnutia okresného súdu, tak ako to vyplýva aj z odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu, je záver o premlčaní nároku sťažovateľov. Vzhľadom na to, že tento záver nie je arbitrárny a je primerane odôvodnený, poskytuje dostatočný podklad pre výrok namietaného rozsudku krajského súdu, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu. Možno   akceptovať   tvrdenie   sťažovateľov,   že   úvahy   okresného   súdu   aj   krajského   súdu o potrebe vykonať ďalšie dokazovanie (napr. označeným znaleckým posudkom) obsiahnuté v ich   rozsudkoch   sú   hypotetické   a   do   určitej   miery   vedú   k   nejednoznačnosti   ich odôvodnenia, je však nepochybné, že tieto úvahy sú doplňujúce a podporné k hlavnému záveru   o   premlčaní   nároku   sťažovateľov.   Tieto   nedostatky   však   nediskvalifikujú odôvodnenie namietaného rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu v miere, ktorá by mohla mať ústavnoprávne dôsledky.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že nič nenasvedčuje, že zistené skutočnosti pri prerokúvaní odvolania sťažovateľov a v namietanom rozsudku krajského súdu by mohli viesť k záveru o porušení základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľov pri predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2013