znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 542/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. V. V., B., zastúpenej advokátkou JUDr. Ľ. P. V., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Bratislava IV č. k. 11 C 56/2009-59 z 25. októbra 2011 a uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Co 2/2012-71 z 31. januára 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. V. V. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2012 doručená sťažnosť Mgr. V. V., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Ľ. P. V., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) č. k. 11 C 56/2009-59 z 25. októbra 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného   súdu“)   a uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k. 9 Co 2/2012-71 z 31. januára 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo   sťažnosti   a   z   priloženej   dokumentácie   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   žalobou o určenie čiastočnej neplatnosti výpovede z nájmu bytu podanou okresnému súdu domáhala proti   žalovanej   mestská   časť   B.   (ďalej   len   „žalovaná“)   splnenia   povinnosti   zo   strany žalovanej zabezpečiť jej primeraný náhradný byt s tým, že po splnení tejto povinnosti v určenej lehote byt vyprace; vec bola vedená pod sp. zn. 11 C 56/2009.

Ku skutkovému stavu v predmetnej veci sťažovateľka v sťažnosti najmä uviedla: «dňa 20-01-1989 vydala O. B. rozhodnutie č. j.:... o pridelení služobného bytu, na základe ktorého bol toho istého dňa pánovi Mgr. M. V., v rozhodujúcom čase trvale bytom P., S., nebohému manželovi Sťažovateľky, odovzdaný 3-izbový byt nachádzajúci sa v budove Z. v B., popisné číslo..., zapísanej na LV... v katastrálnom území D. Správou katastra pre hlavné mesto SR B...

Pán Mgr. M. V. vykonával na ZŠ...   pedagogickú činnosť až do dňa 30-06-2008, kedy uplynula 3-mesačná výpovedná doba v zmysle výpovede z pracovného pomeru z dňa 27-03-2008 z dôvodu znižovania stavu zamestnancov...

V   zmysle   uvedeného   mohol   odporca   konať   už   v   čase   po   30-06-2008,   od   kedy existoval výpovedný dôvod podľa citovaného ustanovenia § 711 ods. písm. b) Občianskeho zákonníka...

Po vyššie uvedených udalostiach pán Mgr. M. V. v... zomrel. Odporca dňa 12-01-2009 zaslal Sťažovateľke výzvu na vypratanie bytu v termíne do 02-02-2009.

Následne odporca dňa 20-01-2009 zaslal Sťažovateľke výpoveď nájmu Bytu, v ktorej sa   opiera   o   ustanovenia   §   711   ods.   písm.   b)   Občianskeho   zákonníka   a   §   1   zákona 189/1992 Zb.   a   stanovuje   odporkyni   3-mesačnú   výpovednú   lehotu,   ktorá   začína   plynúť prvým dňom kalendárneho mesiaca, pričom nepravdivo uviedol, že Sťažovateľka „nemá právo na bytovú náhradu“...

Nakoľko odporca nekonal v čase po skončení pracovného pomeru nebohého manžela Sťažovateľky, nájom služobného bytu v čase jeho smrti stále trval...

Sťažovateľka z dôvodu obavy o vypratanie odporcom bez poskytnutia náhradného bytu, tak ako jej priznával zákon, bola nútená podať návrh na začatie konania na súd, tak ako je špecifikovaný vyššie.»

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka uviedla, že „dňa 06-07-2009 podal odporca ako   navrhovateľ   návrh   na   začatie   konania,   v   ktorom   sa   od   Sťažovateľky   domáhal vypratania 3-izbového bytu na... v B. (opätovne namietal existenciu práva na náhradný byt). Konanie bolo vedené na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 25 C 241/2009... Sťažovateľka sa z obavy pred svojpomocou odporcu domáhala ochrany na súde, ktorý ani neprejednal jej návrh, ale neskorší návrh odporcu súd prejednal a rozhodol. Vzhľadom na skutočnosť, že vyššie uvedené konania sa týkali tých istých účastníkov a navzájom   skutkovo   súviseli,   z   dôvodu   hospodárnosti   konania   Sťažovateľka   podaním zo dňa 19-10-2009 žiadala, aby Okresný súd Bratislava IV, vydal uznesenie, ktorým spojí veci vedené na Okresnom súde Bratislava IV, a teda aby súd spojil konanie vedené pod sp. zn. 11 C 56/2009 s konaním 25 C 241/2009, v ktorom bude pokračovať v konaní. Konajúci súd uznesením č. k. 11 C 56/2009-41 zo dňa 07-01-2010 nespojil konania vedené pod sp. zn. 11 C 56/2009 a sp. zn. 25 C 241/2009, naopak rozhodol, že konanie vedené pod sp. zn. 11 C 56/2009 prerušuje do právoplatne skončeného konania vedeného na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 25 C 241/2009. Proti uzneseniu o nespojení vecí   navrhovateľka   podala   odvolanie.   Krajský   súd   vo   veci   rozhodol   uznesením č. k. 4 Co 178/2010-48 zo dňa 29-09-2010 tak, že potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa prerušenia konania, a zároveň odmietol odvolanie navrhovateľky v časti týkajúcej sa nespojenia vecí...

Napokon Okresný súd Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 241/2009 vydal dňa 29-11-2010 rozsudok č. k. 25 C 241/2009-101, ktorým rozhodol.

Odporkyňa   (Sťažovateľka)   je   povinná   vypratať   trojizbový   byt   č.  ...   nachádzajúci sa na prízemí na... v B. v lehote 15 dní po zabezpečení primeraného náhradného bytu. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Dňa 14-12-2011 Sťažovateľka podala proti vyššie uvedenému rozsudku odvolanie v časti   rozhodnutia   o   trovách   konania.   Krajský   súd   v   Bratislave   Uznesením č. k. 3 Co 89/2011-118   zo   dňa   31-03-2011   rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   IV č. k. 25 C   241/2009-101   zo   dňa   29-11-2011   v   napadnutej   časti   potvrdil   a   Sťažovateľke nepriznal náhradu trov odvolacieho konania...

... nakoľko konanie o vypratanie bytu vedené na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 25 C 241/2009 a na Krajskom súdu v Bratislave pod sp. zn. 3 Co 89/2011 bolo právoplatne skončené, Sťažovateľka podaním zo dňa 24-06-2011 vzala návrh na začatie konania vedeného na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 11 C 56/2009 v celom rozsahu späť, a zároveň žiadala priznať náhradu trov konania z dôvodu, že o jej nároku bolo už rozhodnuté v inom konaní (sp. zn. 25 C 241/2009).

Na tomto mieste je ale zároveň nevyhnutné zdôrazniť skutočnosť, že Okresný súd Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 241/2009 rozhodol v súlade s nárokom požadovaným Sťažovateľkou v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 56/2009, kedy Mestskú časť B.   zaviazal   na   poskytnutie   primeranej   bytovej   náhrady   v   prospech   Sťažovateľky.   Z uvedeného vyplýva, že návrh na začatie konania vedeného na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 11 C 56/2009 bol Sťažovateľkou podaný dôvodne.“.

Okresný   súd   napadnutým   rozhodnutím   konanie   zastavil,   pričom   sťažovateľke zároveň priznal vrátenie súdneho poplatku v sume 92,87 € a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Sťažovateľka podala proti napadnutému uzneseniu okresného súdu v časti týkajúcej   sa   trov   konania   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd   uznesením č. k. 9 Co 2/2012-71 z 31. januára 2012 tak, že uznesenie súdu prvého stupňa v odvolaním napadnutej časti týkajúcej sa trov konania potvrdil.

Sťažovateľka   tvrdí,   že „rozhodnutím   Okresného   súdu   Bratislava   IV č. k. 11 C 56/2009-59   zo   dňa   25-10-2011   a   rozhodnutím   Krajského   súdu   v   Bratislave č. k. 9 Co   2/2012-71   zo   dňa   31-01-2012   boli   porušené   základné   práva   Sťažovateľky v zmysle Ústavy Slovenskej republiky... a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...,   najmä   právo   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   (1)   Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. (1) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.

Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   v sťažnosti   označených   práv   napadnutými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu sťažovateľka svoje námietky konkretizuje takto:„Je zrejmé, že Sťažovateľka ad absurdum mala v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 11 C 56/2009 úspech, nakoľko konajúci súd rozhodol v súlade s jej návrhom (hoci v inom konaní) a určil povinnosť vypratať byt na... v B., a zároveň rozhodol o povinnosti odporcu zabezpečiť Sťažovateľke primeraný náhradný byt.

Zároveň   zdôrazňujeme   skutočnosť,   že   Sťažovateľka   bola   nútená   vziať   návrh na začatie konania vedeného na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 11 C 56/2009 späť, nakoľko v konaní na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 25 C 241/2009 súd rozhodol o rovnakom nároku, čo spôsobilo vznik zákonnej prekážky začatej veci.

Konajúce súdy (prvostupňový i odvolací súd) sa v odôvodneniach svojich rozhodnutí vôbec   nezaoberali   skutočnosťou,   že   Sťažovateľka   sa   domáhala   ochrany   svojich   práv (zabezpečenia primeranej bytovej náhrady) takmer o pol roka skôr ako Mestská časť B. Napriek tomu súdy rozhodli skôr o návrhu Mestskej časti B. na vypratanie nehnuteľnosti. Je namieste   domnievať   sa,   že   v   prípade,   ak   by   súdy   rozhodli   skôr   v   konaní   iniciovanom Sťažovateľkou, Sťažovateľke by bol priznaný nárok na náhradu trov konania.

Konajúce   súdy   sa   pri   rozhodovaní   o   náhrade   trov   konania   rovnako   nezaoberali skutočnosťou,   že   Sťažovateľka   v   rámci   hospodárnosti   konania   navrhla   spojiť   konania vedené na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 25 C 241/2009 a konanie vedené pod sp. zn. 11 C 56/2009. Nakoľko ale konajúci súd návrhu nevyhovel, Sťažovateľke bez jej zavinenia vznikli ďalšie trovy konania.

S   vyššie   uvedenými   skutočnosťami   sa   najmä   odvolací   súd   v   odôvodnení   svojho rozhodnutia   žiadnym   spôsobom   nevyporiadal,   čo   má   za   následok   zásah   do   ústavou garantovaného práva Sťažovateľky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré je obsahom práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. (1) Ústavy SR a čl. 6 ods. (1) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1.   Rozhodnutím   Okresného   súdu   Bratislava   IV,   v   právnej   veci   navrhovateľa: Mgr. V. V. proti odporcovi: Mestská časť B. o splnenie povinnosti zabezpečiť náhradný byt uznesením   č.   k.   11   C   56/2009-59   zo   dňa   25-10-2011   bolo   porušené   základné   právo sťažovateľky podľa článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave, v právnej veci navrhovateľa: Mgr. V. V.   proti   odporcovi:   Mestská   časť   B.   o   splnenie   povinnosti   zabezpečiť   náhradný   byt uznesením   č.   k.   9   Co   2/2012-71   zo   dňa   31-01-2012   bolo   porušené   základné   právo sťažovateľa podľa článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

3. Uznesenie Okresného súdu Bratislava IV, v právnej veci navrhovateľa: Mgr. V. V. proti odporcovi: Mestská časť B. o splnenie povinnosti zabezpečiť náhradný byt č. k. 11 C 56/2009-59 zo dňa 25-10-2011 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava IV na ďalšie konanie.

4. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave, v právnej veci navrhovateľa: Mgr. V. V. proti odporcovi: Mestská časť B. o splnenie povinnosti zabezpečiť náhradný byt č. k. 9 Co 2/2012-71 zo dňa 31-01-2012 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava IV na ďalšie konanie.

5. Sťažovateľke priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 500,00 €, ktoré je   Okresný   súd   Bratislava   IV   povinný   jej   vyplatiť   v   lehote   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti   tohto   nálezu.   Sťažovateľke   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie v sume 500,00 €, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný jej vyplatiť v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Okresný súd Bratislava IV a Krajský súd v Bratislave sú povinní uhradiť Mgr. V. V. ako Sťažovateľke trovy právneho zastúpenia v sume 269,58 € (2 úkony právnej služby á 127,16 € (1/6 výpočtového základu) + režijný paušál 7,63 €) na účet právneho zástupcu JUDr. Ľ. P. V. vedený v spoločnosti...., a. s. číslo účtu...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   považuje   ústavný   súd   sťažnosť   v   súlade   so   svojou doterajšou   judikatúrou   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   alebo   jeho rozhodnutím   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré označila   sťažovateľka,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   sťažovateľkou   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia   sp.   zn.   I. ÚS 140/03,   IV.   ÚS   166/04,   IV.   ÚS   136/05,   II.   ÚS   98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľka špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   uvedené   môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označila za porušovateľa svojich práv (napr. m. m. I. ÚS 178/09, IV. ÚS 428/09).

Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že petit je právnym základom na jeho rozhodnutie, a preto musí byť dostatočne určitý a zrozumiteľný, a to zvlášť vtedy, ak je sťažovateľka v konaní pred ústavným súdom zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom. V danom prípade je petit navrhovaný sťažovateľkou nepochybne dostatočne určitý a zrozumiteľný a je z neho zrejmé, že sa ním domáha, aby ústavný súd vyslovil, že uznesením okresného súdu   č.   k.   11   C   56/2009-59   z   25.   októbra   2011   a   uznesením   krajského   súdu sp. zn. 9 Co 2/2012-71 z 31. januára 2012 došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy (sťažovateľka v sťažnosti tvrdí, že „utrpela materiálnu ujmu, nakoľko napriek tomu, že svojho práva sa úspešne domohla, súd jej nepriznal nárok na náhradu trov konania“, pozn.).

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy uznesením okresného súdu č. k. 11 C 56/2009-59 z 25. októbra 2011

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv a slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo slobody,   porušenie   ktorých   sa   namieta,   sa   sťažovateľka   môže   domôcť   využitím   jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m. IV. ÚS 115/07).

Vzhľadom   na   takto   formulovaný   princíp   subsidiarity   je   tak   vylúčená   právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou uplatnených námietkach porušenia jej základného práva napadnutým uznesením okresného súdu. Ochrany svojho základného práva sa sťažovateľka mohla domáhať a aj sa domáhala podaním odvolania proti   nemu,   pričom   o jej   odvolaní   bol   oprávnený   a aj   povinný   rozhodnúť   krajský   súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tej časti, ktorá smeruje proti napadnutému uzneseniu okresného súdu (v časti týkajúcej sa výroku o trovách konania), odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy uznesením krajského súdu č. k. 9 Co 2/2012-71 z 31. januára 2012

Podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.

Rozhodovanie   o   náhrade   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   alebo nesprávnym   úradným   postupom   podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   patrí   v   zmysle   doterajšej judikatúry ústavného súdu v zásade do právomoci všeobecných súdov (napr. II. ÚS 71/04). Spôsob výkonu tejto právomoci všeobecných súdov ustanovuje zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a   o   zmene   niektorých zákonov v znení neskorších predpisov účinný od 1. júla 2004.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka iniciovala konanie o určenie čiastočnej neplatnosti výpovede z nájmu bytu z procesnej opatrnosti s cieľom domôcť sa právnej ochrany, aby žalovaná uznala jej právo užívať služobný byt po smrti manžela a jej právo nevysťahovať   sa   z   bytu,   pokiaľ   jej   žalovaná   nezabezpečí   primeraný   náhradný   byt. Domáhala sa tak odstránenia stavu právnej neistoty, ktorú jej spôsobila žalovaná tým, že ju opakovane vyzývala na vypratanie bytu po tom, ako sama oznámila úmrtie manžela. To, že sťažovateľke   prináleží   primeraný   náhradný   byt,   napokon   potvrdil   aj   vo   veci   konajúci okresný súd vo svojom rozsudku sp. zn. 25 C 241/2009, ktorým rozhodol v súlade s tým, čo sťažovateľka požadovala. Keďže však okresný súd rozhodol skôr o návrhu žalovanej, než o návrhu sťažovateľky, sťažovateľka následne svoj návrh vedený pod sp. zn. 11 C 56/2009 vzala späť, pretože rozhodnutím o návrhu žalovanej vznikla zákonná prekážka začatej veci. V nadväznosti na uvedené okresný súd uznesením sp. zn. 11 C 56/2009 z 25. októbra 2011 zastavil konanie o návrhu sťažovateľky, ktorým sa domáhala uloženia povinnosti žalovanej zabezpečiť jej primeraný náhradný byt za byt, z nájmu ktorého dostala výpoveď, a zároveň jej priznal vrátenie súdneho poplatku v sume 92,87 € (sťažovateľka uhradila súdny poplatok 99,50 €, ktorý okresný súd krátil o 6,63 €, pozn.).

V okolnostiach prípadu materiálna ujma podľa sťažovateľky spočíva v nepriznaní jej nároku   na   náhradu   trov   konania   spočívajúcich   v   trovách   právneho   zastúpenia   v   sume 553,11 €, napriek tomu, že sa svojho práva úspešne domohla. Krajský súd ako odvolací súd uznesenie   súdu   prvého   stupňa   v   sťažovateľkou   napadnutej   časti   týkajúcej   sa   výroku o trovách konania potvrdil.

Nepriznanie nároku na náhradu trov konania (spočívajúcich len v trovách právneho zastúpenia,   pretože   sťažovateľke okresný   súd   priznal vrátenie súdneho poplatku, pozn.) samo osebe nezakladá dôvod na to, aby ústavný súd vyslovil porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy, a to preto, že ide o vec, ktorá z vecného hľadiska (hľadiska ratione materiae) patrí pod ochranu garantovanú prostredníctvom čl. 46 ods. 1 ústavy, a nie prostredníctvom   čl.   46   ods.   3   ústavy.   Táto   skutočnosť   by   pri   prísne   formalistickom posúdení sťažnosti mohla aj bez vecného posúdenia zakladať dôvod na jej odmietnutie v časti   smerujúcej   proti   napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.   Napriek   tomu   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti posudzoval aj vecnú opodstatnenosť námietok sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu krajského   súdu,   t.   j.   preskúmal,   či   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   je   udržateľné z hľadiska   princípov   spravodlivého   súdneho   konania   (procesu),   teda   z hľadiska potenciálneho porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho   rozhodnutia   ide   spravidla   vtedy,   ak ústavný súd   zistí   interpretáciu   a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Sťažovateľka namieta nesprávne rozhodnutie o trovách, a to z dôvodu, že podľa nej okresný súd aj krajský súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania postupovali ústavne nekonformným spôsobom a arbitrárne, keď neaplikovali na jej vec ustanovenie § 146 ods. 2 druhej vety Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Krajský   súd   napadnutým   uznesením   potvrdil   uznesenie   súdu   prvého   stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa výroku o trovách konania, pričom v jeho odôvodnení najmä uviedol:

„Odvolací   súd   preskúmal   vec   v   napadnutom   rozsahu   (t.   j.   vo   výroku   o   trovách konania), podľa § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) a zistil, že odvolaniu navrhovateľky nemožno priznať úspech.

Podľa § 146 ods. 2 O. s. p. ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.

Keď súd zastavuje konanie, musí sa pri rozhodovaní o trovách konania zaoberať otázkou, či niektorý z účastníkov zavinil, že konanie muselo byť zastavené. Zavinenie pritom posudzuje čisto z procesného hľadiska (t. j. podľa procesného výsledku). Nárok na náhradu trov konania teda musí mať oporu v ustanoveniach procesného práva, a nie hmotného. V tých prípadoch, kedy zastavenie konania zavinil účastník, súd prizná ostatným účastníkom (druhej strane) náhradu trov konania, ktoré účelne vynaložili na uplatnenie alebo bránenie svojho práva.

Ustanovenie   §   146   ods.   2   O.   s.   p.   vyžaduje   zodpovednosť   za   zavinenie   toho účastníka, ktorého procesný úkon mal za následok zastavenie konania, pričom druhá veta tohto ustanovenia je výnimkou z použitia § 146 ods. 2 vety prvej.

Ak je dôvodom zastavenia konania späťvzatie návrhu, platí, že navrhovateľ nezavinil zastavenie konania, ak vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, pre správanie odporcu; je tomu tak napr. vtedy, keď odporca po začatí konania zaplatil navrhovateľovi uplatňovanú pohľadávku alebo s ním uzavrel dohodu a pod. Znamená to, že ak má správanie, ktoré spôsobilo zastavenie konania, ísť na ťarchu odporcu (ako navrhuje navrhovateľka), musí ísť z procesného hľadiska o takú situáciu, kedy sa odporca zachová v intenciách žalobného návrhu   (petitu),   t.   j.   nastane   situácia,   kedy   bola   požiadavka   navrhovateľa   splnená neskorším správaním sa (konaním) odporcu, bez toho, aby súd v prejednávanej právnej veci rozhodol meritórne. V takýchto prípadoch má navrhovateľ právo, aby mu odporca nahradil trovy, ktoré účelne vynaložil na uplatňovanie svojho práva.

V   danej   veci   súd   prvého   stupňa   zastavil   konanie   na   základe   späťvzatia   návrhu navrhovateľkou voči odporcovi po tom, ako v inom konaní (s rovnakými účastníkmi konania avšak   v   opačnom   procesnom   postavení   o   takmer   identickom   žalobnom   návrhu)   pod sp. zn. 25 C 241/2009 rozhodol o jej povinnosti vypratať označený byt po tom, ako jej odporca zabezpečí primeraný náhradný byt. Z hľadiska rozhodovania o trovách konania to znamená, že v tomto konaní - pod sp. zn. 11 C 56/2009 - nedošlo k správaniu odporcu v intenciách   žalobného   návrhu   navrhovateľky   (k   takému   konaniu   za   čiastočne   iných okolností   došlo,   avšak   v   inom   súdnom   konaní,   pod   sp.   zn.   25   C   241/2009).   Pre rozhodovanie o trovách konania (v konaní sp. zn. 11 C 56/2009) je však irelevantné, že v inom   konaní   (hoci   takmer   identickom)   rozhodol   súd   (aj)   v   zmysle   požiadavky navrhovateľky. Za tejto situácie teda neboli splnené zákonné predpoklady pre aplikáciu ust. § 146 ods. 2 druhá veta O. s. p., tak ako to v odvolaní navrhovala navrhovateľka. Súd prvého stupňa preto rozhodol správne, keď pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z ust. § 146 ods. 2 prvej vety O. s. p., avšak odporcovi nepriznal náhradu trov konania z dôvodu, že si náhradu trov neuplatnil (§ 151 ods. 1 O. s. p.).“

Rozhodovanie   o   náhrade   trov   konania   je   integrálnou   súčasťou   súdneho   konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže rozhodnutím,   ako   aj   postupom   predchádzajúcim   jeho   vydaniu,   ktorý   nie   je   v   súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05). Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).

V prípadoch, keď sťažovatelia namietajú porušenie svojich ústavou garantovaných práv rozhodnutím všeobecného súdu týkajúcim sa náhrady trov konania, je ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre zdržanlivý, keďže problematika trov konania má vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickú povahu, a preto sa k zrušeniu napadnutého   výroku   o   trovách   konania   uchyľuje   iba   výnimočne,   napr.   keď   zistí,   že v posudzovanej veci došlo k extrémnemu zásahu do základného práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces), alebo ak zistí, že zároveň došlo k neprípustnému zásahu aj do iného základného   práva   (porovnaj   m.   m.   II.   ÚS   78/03,   II.   ÚS   31/04,   IV.   ÚS   45/06, I. ÚS 156/2010,   IV. ÚS 40/2011).   Vo   veci   sťažovateľky   podľa   názoru   ústavného   súdu o takýto výnimočný prípad nejde. Sťažovateľkou namietané pochybenie všeobecného súdu nedosahuje podľa názoru ústavného súdu takú intenzitu, že by na jeho základe bolo možné spochybniť ústavnú regulárnosť napadnutého súdneho konania. Ústavný súd navyše pri posudzovaní   námietok   sťažovateľky   vychádzal   aj   z   princípu   minimalizácie   zásahov do právoplatných   rozhodnutí   iných   orgánov   verejnej   moci   (napr.   IV.   ÚS   303/04, I. ÚS 55/2011), ktorým sa vo svojej rozhodovacej činnosti dôsledne riadi.

Ústavný   súd   považuje   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   z ústavného   hľadiska za akceptovateľné   a udržateľné.   Po   oboznámení   sa   s   obsahom   napadnutého   uznesenia krajského   súdu   ústavný   súd   konštatoval,   že   krajský   súd   ho   primeraným   spôsobom odôvodnil,   pričom   v ňom   obsiahnutý   výklad   a aplikáciu   príslušných   právnych   noriem nemožno hodnotiť ako arbitrárne, t. j. také, ktoré by predstavovali popretie ich podstaty a zmyslu.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom súdnej ochrany (II. ÚS 44/03, IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa   je   súd   povinný   dať   podrobnú   odpoveď.   Splnenie   povinnosti   odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). Krajský súd sa námietkami sťažovateľky zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie,   že   sťažovateľka   v   tomto   konaní (o nároku na náhradu trov konania) dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktorý   stručne   a   jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované   právo   účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05, I. ÚS 117/05).

Z   ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali závery   napadnutého uznesenia   krajského   súdu,   ktoré sú   dostatočne odôvodnené a   majú oporu   vo   vykonanom   dokazovaní.   Pretože   napadnuté   uznesenie   nevykazuje   znaky arbitrárnosti   a   jeho   vydaniu   predchádzal   postup,   v   ktorom   boli   rešpektované   princípy spravodlivého   procesu,   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   takýto   postup a hodnotenia nahrádzať (podobne aj m. m. I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá   ani   dôvod   zasiahnuť   do   právneho   názoru   krajského   súdu.   Ústavný   súd   v   tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Ústavný   súd   nezistil,   že   by   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   vykazovalo z ústavnoprávneho   hľadiska   také   nedostatky,   ktoré   by   zakladali   dôvod   na   vyslovenie porušenia   základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   a preto   pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. októbra 2012