znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 541/2013-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. septembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   P.,   nar...,   t.   č.   vo   výkone   väzby,   zastúpeného advokátom JUDr. T. R., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Tpo 64/2012 z 30. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. januára 2013 doručená sťažnosť M. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Tpo 64/2012 z 30. novembra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 102/2012 z 23. novembra 2012 vzatý do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote   sťažnosť   s   tým,   že   ju   písomne   odôvodní   po   doručení   písomného   vyhotovenia rozhodnutia. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na to, že zo zápisnice okresného súdu nevyplýva, že by okresný súd uviedol, z akého konkrétneho dôvodu bol vzatý do väzby, resp.   prečo   neprijal   jeho   písomný   sľub   ani   neuložil   dohľad   probačného   a   mediačného úradníka.

Krajský   súd   zamietol   sťažnosť   sťažovateľa   uznesením   sp.   zn.   6   Tpo   64/2012 z 30. novembra 2012, v odôvodnení ktorého uviedol, že sťažovateľ sťažnosť neodôvodnil. Sťažovateľ   doplnil   odôvodnenie   sťažnosti   prostredníctvom   svojho   obhajcu   podaním z 3. decembra   2012,   bezprostredne   po   doručení   písomného   vyhotovenia   uznesenia okresného súdu.

Podľa   názoru   sťažovateľa   krajský   súd   nepostupoval   pri   výklade   a   uplatňovaní Trestného poriadku ústavne súladným spôsobom a týmto postupom mu bolo znemožnené účinné   uplatnenie   základného   práva   na   obhajobu.   Sťažovateľ   argumentuje   tým,   že predpokladom   reálneho   uplatnenia   práva   na   obhajobu   je   oboznámenie   sa   obhajcu s odôvodnením rozhodnutia. Sťažovateľ ďalej namieta, že krajský súd sa   v odôvodnení uznesenia nijako nevysporiadal s jeho argumentáciou proti existencii väzobných dôvodov, ktorú uviedol v písomnom vyjadrení k návrhu na vzatie do väzby predloženému okresnému súdu   23.   novembra   2012,   a   neuviedol   dôvod,   prečo   nevyčkal   na   doručenie   písomného odôvodnenia sťažnosti.

Sťažovateľ   preto   žiada,   aby   ústavný   súd   prijal   jeho   sťažnosť   na   ďalšie   konanie a rozhodol, že uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tpo 64/2012 z 30. novembra 2012 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru   a   v   nadväznosti   na   toto   rozhodnutie   žiada   zrušiť   uznesenie   krajského   súdu z 30. novembra 2012 a vrátiť mu vec na ďalšie konanie s príkazom neodkladne ho prepustiť z väzby na slobodu. Sťažovateľ požiadal aj o priznanie úhrady trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ide vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu (v posudzovanom prípade ide o krajský súd rozhodujúci o zákonnosti väzby) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Za porušenie svojich práv sťažovateľ považuje skutočnosť, že:

- krajský súd rozhodol o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu skôr, ako mohol prostredníctvom obhajcu účinne napadnúť prvostupňové rozhodnutie o väzbe,

- krajský súd sa v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal s jeho argumentáciou proti väzbe predloženou okresnému súdu, ani neuviedol dôvod,   prečo nevyčkal na doplnenie odôvodnenia sťažnosti.

1.   K   námietke   rozhodnutia   krajského   súdu   o   sťažnosti   pred   doručením písomného vyhotovenia prvostupňového rozhodnutia

Z čl. 17 ústavy vyplýva, že každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým   je jednotlivec pozbavený slobody,   musí   byť zlučiteľné s účelom   čl.   17   ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (mutatis mutandis II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00).

Rešpektovanie   základných   práv   osoby   pozbavenej   osobnej   slobody   väzbou garantovaných   v   čl.   17   ods.   2   a   5   ústavy   nevyhnutne zahŕňa   zabezpečenie   základných procesných záruk vyžadovaných v zmysle čl. 5 ods. 4 v konaní, ktorého predmetom je preskúmanie   zákonnosti   dočasného   pozbavenia   osobnej   slobody   väzbou   (pozri   napr. III. ÚS 198/05).

Základnými procesnými zárukami spravodlivého súdneho konania, ktoré musia byť v konaní   o   väzbe   zachované,   sú   princíp   kontradiktórnosti   a   rovnosti   zbraní   medzi obvineným a prokurátorom (Reinprecht v. Rakúsko, rozsudok z 15. novembra 2005, § 31). V   každom   prípade   musí   mať   obvinený   možnosť   vyjadriť   sa   ku   všetkým   okolnostiam týkajúcim sa zákonnosti a dôvodnosti väzby a predložiť súdu svoje argumenty proti väzbe. Procesný postup súdu musí obvinenému umožniť „rozumnú“ príležitosť obhajovať svoje záujmy za podmienok, ktoré ho nepostavia do podstatne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s   druhou   stranou   (Sanchez-Reisse   v.   Švajčiarsko,   rozsudok   z   21.   októbra   1986,   §   51, Niedbała v. Poľsko, rozsudok zo 4. júla 2000, § 66). Pokiaľ právny poriadok štátu upravuje viacstupňové konanie o väzbe, musia byť tieto princípy v zásade zachované aj v opravnom konaní (Kučera v. Slovensko, rozsudok zo 17. júla 2007, § 107).

Sťažovateľ   bol   pred   rozhodnutím   sudcu   pre   prípravné   konanie   okresného   súdu vypočutý k návrhu prokurátora na jeho vzatie do väzby. Vypočutia sa zúčastnil obhajca sťažovateľa, ktorý predložil okresnému súdu námietky proti väzbe aj v písomnej podobe. Po vypočutí sťažovateľa a ďalších štyroch obvinených okresný súd vyhlásil za prítomnosti sťažovateľa   a   jeho   obhajcu   uznesenie,   ktorým   rozhodol   o   vzatí   do   väzby   sťažovateľa a ďalších štyroch obvinených, neprijal ich písomné sľuby ani návrhy na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka a súčasne ani návrh obhajkyne na nahradenie väzby jedného z obvinených peňažnou zárukou. Sťažovateľ podal sťažnosť proti uzneseniu písomne prostredníctvom svojho obhajcu v posledný deň lehoty, t. j. 26. novembra 2012, s tým,   že   ju   odôvodní   po   doručení   písomného   vyhotovenia   uznesenia   okresného   súdu. Sťažovateľovi bolo uznesenie okresného súdu doručené 30. novembra 2012, jeho obhajcovi 3. decembra 2012. Okresný súd predložil sťažnosti so spisom krajskému súdu 27. novembra 2012. Krajský súd rozhodol o sťažnostiach všetkých obvinených uznesením z 30. novembra 2012.

Sťažovateľ tvrdí, že až po oboznámení sa jeho obhajcu s písomným vyhotovením uznesenia   okresného   súdu   mal   možnosť   kvalifikovane   odôvodniť   svoju   sťažnosť. V sťažnosti uviedol, že „zo zápisnice z neverejného zasadnutia nevyplýva, že by okresný súd odôvodnil z akého konkrétneho dôvodu bol sťažovateľ vzatý do väzby“.

Zo   samotnej   skutočnosti,   že   v   zápisnici   nie   je   uvedený   ani   stručný   obsah odôvodnenia rozhodnutia, nemožno vyvodiť záver, že toto odôvodnenie nebolo vyhlásené. To napokon netvrdí ani sťažovateľ.

Okresný súd oznámil sťažovateľovi a jeho obhajcovi uznesenie o vzatí do väzby v súlade s § 179 ods. 1 Trestného poriadku jeho vyhlásením v ich prítomnosti 23. novembra 2012, že sťažovateľa berie do väzby podľa § 87 ods. 2 Trestného poriadku z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku a že podľa § 80 ods. 1 písm. b) a ods. 2 Trestného poriadku   neprijíma písomný   sľub   sťažovateľa.   Od tohto   momentu   začala   sťažovateľovi plynúť trojdňová   lehota na podanie sťažnosti (§   187 ods.   1 Trestného poriadku),   ktorá uplynula 26. novembra 2012. Sťažovateľ podal sťažnosť v posledný deň lehoty, sťažnosť bola   okresnému   súdu   doručená   27.   novembra   2012.   Po   uplynutí   lehoty   okresný   súd predložil   spis   krajskému   súdu   27.   novembra   2012   v   súlade   s   §   190   ods.   2   Trestného poriadku.   Krajský   súd   rozhodol   o   sťažnosti   30.   novembra   2012,   t.   j.   v   lehote   piatich pracovných dní od predloženia veci podľa § 192 ods. 3 Trestného poriadku.

Ústavný súd už pri posudzovaní obdobnej sťažnosti uviedol, že Trestný poriadok v žiadnom svojom ustanovení výslovne neukladá sudcovi pre prípravné konanie povinnosť pred predložením spisu nadriadenému súdu vyčkať na doručenie písomného vyhotovenia uznesenia   o   vzatí   obvineného   do   väzby   pre   účel,   aby   umožnil   obvinenému   alebo jeho obhajcovi   doplniť   dôvody   podanej   sťažnosti,   pokiaľ takéto   uznesenie   bolo obvinenému a jeho obhajcovi riadne oznámené v ich prítomnosti a obvinený využil svoje právo podať proti oznámenému uzneseniu sťažnosť priamo do zápisnice o výsluchu (III. ÚS 101/2013). Z   hľadiska   práva   obvineného   predložiť   svoje   argumenty   proti   väzbe   pritom   nie   je významné, či obvinený využije právo podať sťažnosť bezprostredne po vyhlásení uznesenia alebo si ponechá pre svoje rozhodnutie zákonnú lehotu. V kontexte sťažnosti nie je pre posúdenie zachovania práva podľa čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru rozhodujúca schopnosť obvineného podanú sťažnosť súčasne aj odôvodniť, ale podstatné je, či procesný postup súdu umožňoval obvinenému tak urobiť za pomoci jeho obhajcu.

Otázkou   preto   ostáva,   či   postupom   krajského   súdu,   ktorý   bol   formálne v   súlade so zákonom,   bola   aj   reálne   zachovaná   možnosť   sťažovateľa   oboznámiť   sa   dôvodmi rozhodnutia okresného súdu a účinne napadnúť právny názor okresného súdu, že sú splnené formálne a materiálne podmienky na jeho vzatie do väzby.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   mal   sťažovateľ   túto   možnosť   zachovanú. Sťažovateľovi   bolo   pred   vypočutím   doručené   uznesenie   o   vznesení   obvinenia,   vedel zo spáchania   akého   skutku   je   podozrivý,   z   akých   dôvodov   aj   ako   je   skutok   právne posudzovaný. Vedel tiež, z ktorých zákonných dôvodov a na základe akých skutkových okolností   bol   podaný   návrh   na   jeho   vzatie   do   väzby   a   aj   ktoré   dôkazy   predložené prokurátorom   na   preukázanie   opodstatnenosti   jeho   návrhu   boli   pred   okresným   súdom vykonané.   Uznesenie   bolo   vyhlásené   za   prítomnosti   sťažovateľa,   čím   bol   oboznámený s právnym názorom okresného súdu na splnenie podmienok na vzatie do väzby, ako aj s dôvodmi tohto rozhodnutia. Tvrdenie o nemožnosti odôvodniť sťažnosť pred doručením písomného   vyhotovenia   uznesenia   okresného   súdu   napokon   spochybňuje   aj   podanie odôvodnenej   sťažnosti   jedným   zo   spoluobvinených   ešte   pred   tým,   ako   bolo   uznesenie doručené jemu alebo jeho obhajkyni (obvinený K.).

Napokon   zo   zápisnice   z výsluchu   sťažovateľa   vykonaného   23. novembra   2012 vyplýva, že jej súčasťou bolo aj odvolanie sa na príslušné ustanovenia Trestného poriadku, na základe ktorých okresný súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľa, ako aj na základe ktorých bol sťažovateľ vzatý do väzby [§ 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku], a teda bolo podľa názoru ústavného súdu možno sťažnosť sťažovateľa bezodkladne odôvodniť a ešte toho istého   dňa   23.   novembra   2012   (t.   j.   pred   rozhodnutím   krajského   súdu)   odôvodnenie sťažnosti doručiť krajskému súdu.

Z § 2 ods. 6 Trestného poriadku vyplýva požiadavka, aby orgány činné v trestnom konaní   a   súdy   vybavovali   a rozhodovali   väzobné   veci   prednostne   a urýchlene.   Táto skutočnosť musí byť sťažovateľovi aj jeho obhajcovi známa. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný   súd   zároveň   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že nemožno   účinne   namietať porušenie sťažovateľom označených práv takým postupom krajského súdu, ktorým tento v súlade s Trestným poriadkom a judikatúrou ústavného súdu rozhodol vo väzobnej veci sťažovateľa prednostne a urýchlene (IV. ÚS 7/2013).

Pokiaľ sťažovateľ v doplnení sťažnosti poukazuje na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 307/2011, ústavný súd uvádza, že nejde o totožný skutkový a právny stav (posudzovaný   bol   postup   súdu   v   konaní o   žiadosti   o   prepustenie   z väzby,   na ktoré   sa nevzťahuje   osobitná   lehota   na   rozhodnutie   o   sťažnosti   podľa   §   192   ods.   3   Trestného poriadku) a vyslovený právny názor nebol potvrdený v nasledujúcej judikatúre ústavného súdu v obdobných veciach (pozri III. ÚS 101/2013).

Na   tomto   základe   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnosť sťažovateľa   v tejto   časti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

2. K námietke nedostatočného odôvodnenia uznesenia krajského súdu

Sťažovateľ   namieta,   že   krajský   súd   sa   v   odôvodnení   rozhodnutia   nevysporiadal s jeho argumentáciou proti väzbe predloženou okresnému súdu ani neuviedol dôvod, prečo nevyčkal na doplnenie odôvodnenia sťažnosti.

Z odôvodnenia uznesenia okresného súdu vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný za obzvlášť   závažný   zločin   lúpeže   spáchaný   organizovanou   skupinou   podľa   §   11   ods.   3 Trestného zákona, § 188 ods. 1, 2 písm. c) a ods. 4 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a) a i) Trestného zákona v súbehu s prečinom poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 Trestného zákona a s prečinom šírenia poplašnej správy podľa § 361 ods.   1   a   2   Trestného   zákona.   Vo   vzťahu   k   sťažovateľovi   okresný   súd   v   odôvodnení uznesenia sp. zn. 0 Tp 102/2012 uviedol:

„Sudca   pre   prípravné   konanie   sa   oboznámil   s   celým   rozsiahlym   spisovým materiálom   záznamami   z   bezpečnostných   kamier,   výpoveďami   svedkov,   poškodených, pripojených   výpisov   hovorov   a   lokalizácie   SIM-kariet,   ktoré   boli   použité   pri   šírení poplašnej správy a následne používané a dospel k záveru, že doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie bol spáchaný, má znaky trestného činu a existujú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchali obvinení.... U obvineného M. P. bolo podmienečne zastavené trestné stíhanie pre prečin krádeže, v skúšobnej dobe sa osvedčil....

Z pripojenej správy Polície ČR, ktorá bola oboznámený pri výsluchu pred sudcom pre prípravné konanie vyplýva, že proti obvineným P. a V. je vznesené obvinenie pre zločiny krádeže spáchané na území ČR v dňoch 7. 2. 2010, 28. 10. 2010, 14. 6. 2010, 11. 3. 2011. Pri   skúmaní   konkrétnych   skutočností,   ktoré   by   odôvodňovali   vzatie   do   väzby z dôvodu § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. sudca pre prípravné konanie dospel k záveru, že u všetkých   obvinených   sú   dané   dôvody   preventívnej   väzby   podľa   §   71   ods.   1   písm.   c/ Tr. por.,   pretože   z   doposiaľ   vykonaného   dokazovania   vyplýva   obava,   že   vzhľadom   na charakter   spáchanej   trestnej   činnosti,   spôsob   jej   prevedenia   a   individualizácie   osôb obvinených, ich osobných pomerov možno dôvodne predpokladať, že by mohli pokračovať v trestnej činnosti....

Vzhľadom   na   stav   konania   v   predmetnej   trestnej   veci,   povahu   prejednávaného prípadu   a   osoby   obvinených   sudca   pre   prípravné   konanie   dospel   k   záveru,   že   nie   sú v súčasnom štádiu konania dané výnimočné okolnosti, ktoré by odôvodňovali nahradenie väzby   sľubom,   dohľadom   probačného   a   mediačného   úradník,   alebo   zložením   peňažnej záruky.“

Krajský súd v uznesení sp. zn. 6 Tpo 64/2012 z 30. novembra 2012, ktorým zamietol sťažnosti všetkých obvinených, v časti týkajúcej sa sťažovateľa uviedol:

„Krajský súd ako nadriadený orgán podľa § 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal správnosť výrokov   napadnutého   uznesenia,   proti   ktorým   sťažovateľ   podal   sťažnosť   a   konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia a zistil, že sťažnosti obvinených nie sú dôvodné....

Z   predloženého   spisového   materiálu   krajský   súd   zistil,   že   pre   rozhodnutie prvostupňového   súdu   boli   splnené   všetky   formálne   okolnosti   a   procesné   podmienky stanovené v ustanovení § 85 ods. 4 a § 87 ods. 1, ods. 2 Tr. por.

Odôvodnenie   sťažnosťou   napadnutého   uznesenia   obsahuje   zároveň   aj   podrobné odôvodnenie a argumentáciu, že obvinení sa mali dopustiť skutku kladeného im za vinu citovaným uznesením vyšetrovateľa,   pričom v uznesení sudcu pre prípravné konanie sú podrobne špecifikované jednotlivé, doposiaľ vykonané dôkazy svedčiace pre takýto záver, ako aj záver o ich právnej kvalifikácii.

Krajský súd nezistil žiadne pochybenie sudcu, ani pokiaľ vzal obvinených do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Aj v tomto ohľade jej jeho rozhodnutie v súlade so zákonom a vecne správne podrobne odôvodnené.

Preto   aj   krajský   súd   si   tieto   konkrétne   argumenty   obsiahnuté   v   tomto   uznesení osvojuje a v podrobnostiach na ne poukazuje....

Čo   sa   týka   ponúknutých   záruk   ako   náhrady   väzby   aj   krajský   súd   ma   za   to,   že vzhľadom   na   povahu   prejednávaného   prípadu   nie   sú   splnené   podmienky   pre   kladné rozhodnutie o ponúknutých zárukách ako náhrady väzby.“

Ústavný súd zdôrazňuje, že pri posúdení namietaného rozhodnutia krajského súdu nebolo jeho úlohou skúmať správnosť skutkových a právnych záverov krajského súdu, resp. odpovedať na otázku, či malo byť rozhodnuté o vzatí sťažovateľa do väzby. Ústavný súd v prípadoch namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu uvádza, že musí uplatniť určitú revíznu právomoc, avšak bez toho, aby sám hodnotil skutočnosti, ktoré viedli všeobecný súd k tomu, že uprednostnil určité rozhodnutie pred iným. Jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia,   ktorým   je   jednotlivec   pozbavený   slobody,   s   ústavou   alebo   príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, nie však konať ako všeobecný súd tretej alebo štvrtej inštancie; takéto konanie by bolo porušením obmedzenia, ktoré vyplýva z rozdelenia ústavnej ochrany základných práv alebo slobôd medzi všeobecné súdy a ústavný súd v čl. 127 ods. 1 ústavy (I. ÚS 165/02). Do obsahu právomoci ústavného súdu teda v zásade nepatrí preskúmať postup (hodnotenie) všeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného dôvodu na vzatie do väzby. Tento postup môže preskúmať len   opravný   súd   v   riadnom   inštančnom   postupe,   ktorý   je   uspôsobený   na   preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov (IV. ÚS 83/03).

Do obsahu práva na preskúmanie zákonnosti väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru patrí aj právo na rozhodnutie, v ktorom súd uvedie dostatočné a relevantné dôvody. Súd však nemusí   odpovedať   na   každý   argument   v   podaní   obvineného,   ktorým   sa   domáha preskúmania rozhodnutia o väzbe, musí sa ale vysporiadať s konkrétnymi skutočnosťami v ňom   uvedenými,   ktoré   sú   spôsobilé   spochybniť   existenciu   nevyhnutných   podmienok zákonného pozbavenia osobnej slobody. Pritom argumenty súdu pre a proti väzbe nemôžu byť   všeobecné   a   abstraktné,   ale   musia   byť   založené   na   konkrétnych   skutočnostiach týkajúcich sa danej osoby a veci (napr. Boicenco v. Moldavsko, rozsudok z 11. júla 2006, § 142).

Podľa   §   192   ods.   1   Trestného   poriadku   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti   preskúma nadriadený orgán

a)   správnosť   výrokov   napadnutého   uznesenia,   proti   ktorým   sťažovateľ   podal sťažnosť, a

b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia konštatoval, že sťažovateľ svoju sťažnosť   bližšie   neodôvodnil.   Sťažovateľ   v   konaní   pred   ústavným   súdom   namieta,   že krajský   súd   sa   nevysporiadal   s   jeho   argumentáciou,   ktorú   predložil   okresnému   súdu vo vyjadrení k návrhu prokurátora na vzatie do väzby. V sťažnosti však neuviedol, prečo touto argumentáciou neodôvodnil aj sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu ani prečo na toto podanie v sťažnosti neodkázal, keď bol toho názoru, že okresný súd nesprávne posúdil námietky, ktoré boli jeho obsahom.

Z   citovaného   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   je   zrejmé,   že   krajský   súd skúmal   formálne   aj   materiálne   podmienky   väzby   a   posúdením   dovtedy   zabezpečených dôkazov zistil, že sťažovateľ je dôvodne podozrivý zo spáchania zákonom ustanoveného trestného činu, bol dodržaný postup a lehoty ustanovené v § 85 ods. 4 a § 87 ods. 1 a 2 Trestného poriadku, a zistil aj skutkové okolnosti opodstatňujúce dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku tak, ako ich uviedol vo svojom uznesení okresný súd. Odkaz na odôvodnenie preskúmaveného uznesenia, s ktorým sa nadriadený súd stotožnil, považuje ústavný súd z hľadiska preskúmateľnosti za prípustný a ústavne akceptovateľný spôsob odôvodnenia (IV. ÚS 614/2012). Z napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení s   uznesením   okresného   súdu   vyplývajú   konkrétne   skutočnosti,   ktorých   posúdenie   ako dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zodpovedá zneniu zákona, ako aj súdnej praxi. Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu tiež vyplýva, že krajský súd sa zaoberal aj hodnotením odôvodnenosti obvinenia sťažovateľa, pričom dospel k záveru, že je dostatočne   preukázané   podozrenie,   že   obvinený   spáchal   skutok,   ktorým   naplnil   znaky skutkovej podstaty príslušného trestného činu. Napokon z jeho obsahu vyplýva, že krajský súd   sa   zaoberal   aj   posúdením   možnosti   nahradiť   väzbu   ponúknutou   zárukou   (sľubom a dohľadom probačného a mediačného úradníka). Závery krajského súdu nemožno v danom štádiu konania, keď išlo o prvotné rozhodnutie o pozbavení osobnej slobody, hodnotiť ako svojvoľné,   z   ústavného   hľadiska   je   rozhodnutie   krajského   súdu   primeraným   spôsobom odôvodnené, a preto akceptovateľné a udržateľné.

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti stabilne uvádza, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné,   a   zároveň   by   malo   za   následok   porušenie   niektorého   základného   práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Pretože ústavný súd nezistil takéto dôvody na uplatnenie svojej právomoci, odmietol aj túto časť sťažnosti sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2013