znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 541/2012-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. októbra 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   Z.   L.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   vyšetrovateľa   Ministerstva   vnútra Slovenskej   republiky,   sekcie   kontroly   a   inšpekčnej   služby,   odboru   inšpekčnej   služby Bratislava sp. zn. ČVS: SKIS-277/IS-1-V-2011 zo 16. augusta 2011, prípisom Krajskej prokuratúry   v Bratislave   č.   k.   1   Kn   758/11-8   z 19.   januára   2012,   prípisom   Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. IV/1 Gn 926/11-9 zo 4. októbra 2011, uznesením Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k.   8   Co   301/2011-243   z 12. decembra   2011,   uznesením Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.   8   Co   303/2011   zo 6. decembra   2011,   uznesením Okresného   súdu   Bratislava   I sp.   zn.   1   Ps   16/2010   z 28. októbra   2010,   postupom Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   v konaniach   evidovaných   pod sp. zn. 21695/2011/51   a sp.   zn.   16059/2011/52ZT   a jeho   prípismi   z 5.   októbra   2011 a z 15. júna   2011,   prípismi   Okresného   súdu   Bratislava   I   sp.   zn.   Spr   3171/2011 z 30. marca 2011   a sp.   zn.   Spr.   3482/2011   z 3.   augusta   2011,   prípisom   Krajského   súdu v Bratislave sp. zn. Spr 2179/2011 z 29. septembra 2011, prípisom Krajskej prokuratúry v Bratislave č. k. 1 Kn 620/11-3 z 21. októbra 2011, uznesením Krajského súdu v Bratislave

č. k. 2 Co 348/2011-59 z 2. novembra 2011, uznesením Okresnej prokuratúry Bratislava I č. k. 1 Pn 787/11-9 zo 14. decembra 2011 a prípisom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. IV/1 Gn 303/10-35 z 2. decembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Z. L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bolo 8. februára 2012 doručené podanie JUDr. Z. L., B. (ďalej len „sťažovateľka“), označené ako «„Upresnenie - Návrhov“ /doplnenie podnetu zo dňa 21. 11. 2011, 21. 12. 2011 a 19. 1. 2012.../». Ústavný   súd   podľa   obsahu   kvalifikoval   podanie   sťažovateľky   ako samostatnú sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   vyšetrovateľa Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky,   sekcie   kontroly   a inšpekčnej   služby,   odboru inšpekčnej   služby   Bratislava (ďalej   aj „vyšetrovateľ   ministerstva   vnútra“) sp.   zn.   ČVS: SKIS-277/IS-1-V-2011 zo 16. augusta 2011 (ďalej aj „uznesenie vyšetrovateľa ministra vnútra“), prípisom Krajskej prokuratúry v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“) č. k. 1 Kn 758/11-8 z 19. januára 2012, prípisom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k. IV/1 Gn 926/11-9 zo 4. októbra 2011, uznesením Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   8   Co   301/2011-243 z 12. decembra 2011, uznesením krajského súdu sp. zn. 8 Co 303/2011 zo 6. decembra 2011,   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn. 1 Ps 16/2010   z   28.   októbra   2010,   postupom   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) v konaniach evidovaných pod sp. zn. 21695/2011/51 a sp. zn. 16059/2011/52ZT a jeho prípismi z 5. októbra 2011 a z 15. júna 2011,   prípismi   okresného   súdu   sp.   zn.   Spr   3171/2011   z 30. marca   2011   a   sp.   zn.   Spr. 3482/2011   z 3. augusta   2011,   prípisom   krajského súdu sp. zn.   Spr   2179/2011   z   29. septembra 2011, prípisom krajskej prokuratúry č. k. 1 Kn 620/11-3 z 21. októbra 2011, uznesením krajského súdu č. k. 2 Co 348/2011-59 z 2. novembra 2011, uznesením Okresnej prokuratúry   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“)   č.   k.   1   Pn   787/11-9 zo 14. decembra 2011 (ďalej aj „uznesenie okresnej prokuratúry“) a prípisom generálnej prokuratúry č. k. IV/1 Gn 303/10-35 z 2. decembra 2011.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:„Postupmi   vyššie   citovaných   orgánov   −   porušovateľov   ako   i   ich   samotnými rozhodnutiami,   či   už   oznámeniami,   uzneseniami,   odpoveďami,   došlo   k neobjektívnemu a nesprávnemu   popísaniu   a vyhodnoteniu   skutkového   stavu,   ktorý   má   za   následok nesprávne   právne   posúdenie   a neobjektívny   a nesprávny   právny   záver   z toho   plynúci o domácom násilí, v jednotlivých dotknutých prípadoch i spôsobený neúmerne dlhý prieťah v konaní,   prípade   postup   nezákonného   sudcu.   Mám   zato,   že   uvedenými   postupmi   došlo k porušeniu   mojich   ústavou   garantovaných   práv,   najmä   práva   v zmysle   čl.   46   Ústavy Slovenskej republiky – práva na súdnu a inú právnu ochranu, rovnako práva v zmysle čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky – práva na prerokovanie veci bez zbytočného prieťahu. Podľa môjho názoru v trestnom konaní dochádza k úmyselným rozčleneniam násilných skutkov na samostatné   konania,   pričom   zjavne   ide   v súhrne   o naplnenie   pojmových   znakov skutkovej   podstaty   zločinu   týrania   blízkych   osôb   z pomsty,   v dôsledku   čoho   je   v závere vytváraný   skreslený   obraz   o jednotlivých   násilných   skutkoch,   ktorý   sú   vždy   ukončené v prospech   násilníka.   V rovnako   prebiehajúcich   občianskoprávnych   konaniach   súdy súbežne   nekonajú,   alebo   konajú   výlučne   v prospech   násilníka,   nedodržiavajú   zákonné lehoty, alebo účelovo zle popisujú skutkový stav a právny stav veci, v dôsledku čoho je môj majetok   z BSM   rozkradnutý   násilným   súdnym   slovenským   znalcom   –   manželom,   je   mi bránené v jeho užívaní, vlastnení, je mi ubližované na zdraví, atď.“

Ústavný súd prípisom z 11. septembra 2012 vyzval sťažovateľku, aby doplnila svoju sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom ministerstva spravodlivosti v konaní sp.   zn.   16059/2011/52ZT   a jeho   prípisom   z   15.   júna   2011   o   skutočnosti,   ktoré   by odôvodňovali ňou namietané porušenie označeného základného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru, a zároveň ju poučil o možnosti odmietnutia tejto časti sťažnosti z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí v súlade s § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Sťažovateľka   doplnila   svoju   sťažnosť   podaním   z   12.   októbra   2012,   v ktorom predovšetkým uviedla:

„Sťažovateľka podala na Okresnom súde Bratislava I opakovane návrhy, podnety na začatie konania o riešenie spôsobilosti na právne úkony starobného dôchodcu, manžela, súdneho znalca... /1 Ps 14/2009, 1 Ps 16/2010, 1 Ps 8/2012/, okrem iného aj pre nečinnosť a arbitrárny postup konajúceho súdu v týchto konaniach.

V   r.   2011   sa   obrátila   sťažovateľka   písomným   podaním   aj   na   Ministerstvo spravodlivosti   Slovenskej   republiky   so   žiadosťou   o   nápravu   neobjektívneho   postupu, nečinnosti Okresného súdu Bratislava I, nerealizovanie postupov ex offo, nerešpektovanie ani jedného listinného dôkazu týmto súdom, napriek tomu, že sa dozvedel zo založených listinných   dôkazov   o   tom,   že   sa   tento   súdny   znalec   dopúšťa   spoločensky   nebezpečných konaní, tak pre spoločnosť ako aj samotnú manželku a jej deti, a preto sa domnievam, že bolo a stále je posúdenie zotrvania v ďalšej znaleckej činnosti tohto súdneho znalca plne odôvodnené...   Ministerstvo   spravodlivosti   SR   nedostalo   adekvátne   informácie   o   stave súdneho konania, nemá vôbec predstavu o dôkazoch založených v súdnom spise, ani o tom, že   tento   súdny   znalec   pokračuje   v   násilnostiach,   a   tak   vec   nedostatočne   riešil,   mojim podaniam venoval len okrajovo pozornosť a ponechal bez ďalšieho neštandardné postupy nielen súdneho znalca, ale aj konajúceho súdu. Zrejme aj to bol dôvod, že nevidel dôvod na začatie   konania   voči   súdnemu   znalcovi,   uspokojil   sa   s   neobjektívnymi   informáciami konajúceho súdu, ktorý účelovo postupuje a tendenčne prehliada podania aj spoločensky nebezpečné konania chorého súdneho znalca.“

Sťažovateľka   v záverečnej   časti   sťažnosti   navrhla,   aby ústavný   súd   po   jej   prijatí na ďalšie   konanie   rozhodol   nálezom,   v ktorom   vysloví   porušenie   jej   základného   práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   vyšetrovateľa   ministerstva   vnútra sp. zn. ČVS: SKIS-277/IS-1-V-2011 zo 16. augusta 2011, prípisom krajskej prokuratúry č.   k.   1 Kn   758/11-8   z   19.   januára   2012,   prípisom   generálnej   prokuratúry č.   k.   IV/1   Gn 926/11-9   zo   4.   októbra   2011,   uznesením   krajského   súdu č.   k.   8   Co   301/2011-243   z   12.   decembra   2011,   uznesením   krajského   súdu sp. zn. 8 Co 303/2011 zo 6. decembra 2011, uznesením okresného súdu sp. zn. 1 Ps 16/2010 z 28. októbra   2010,   postupom   ministerstva   spravodlivosti   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 21695/2011/51   a jeho   prípisom   z   5.   októbra   2011,   postupom   ministerstva spravodlivosti   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16059/2011/52ZT   a jeho   prípisom z 15. júna 2011,   prípismi   okresného   súdu   sp.   zn.   Spr   3171/2011   z   30.   marca   2011 a sp. zn. Spr. 3482/2011 z 3. augusta 2011, prípisom krajského súdu sp. zn. Spr 2179/2011 z 29. septembra 2011, prípisom krajskej prokuratúry č. k. 1 Kn 620/11-3 z 21. októbra 2011, uznesením krajského súdu č. k. 2 Co 348/2011-59 z 2. novembra 2011, uznesením okresnej prokuratúry č. k. 1 Pn 787/11-9 zo 14. decembra 2011 a prípisom generálnej prokuratúry č. k. IV/1 Gn 303/10-35 z 2. decembra 2011, vrátil veci na ďalšie konanie, priznal jej primerané finančné zadosťučinenie a tiež úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 2 Co 348/2011-59 z 2. novembra 2011

Ústavný   súd   z vlastnej   rozhodovacej   činnosti   zistil,   že   uznesením sp. zn. III. ÚS 147/2012 z 3. apríla 2012 bola odmietnutá z dôvodu nedostatku právomoci časť   predchádzajúcej   sťažnosti   sťažovateľky,   ktorou   sa   domáhala   vyslovenia   porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 2 Co 348/2011-59 z 2. novembra 2011.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o   ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v   ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Keďže v tej istej veci sa sťažovateľka už predtým obrátila na ústavný súd a jej predchádzajúca sťažnosť už bola odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu, nemohol ústavný súd rozhodnúť inak, ako sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 2 Co 348/2011-59 z 2. novembra 2011 odmietnuť podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde pre jej neprípustnosť.II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu č. k. 1 Ps 16/2010-74 z 28. októbra 2010

Ústavný   súd   z vlastnej   rozhodovacej   činnosti   tiež   zistil,   že   uznesením sp. zn. I. ÚS 216/2011   z 9.   júna   2011   bola   odmietnutá   predchádzajúca   sťažnosť sťažovateľky, ktorou   namietala porušenie   svojho   základného práva   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu č. k. 1 Ps 16/2010-74 z 28. októbra 2010, pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu aj túto časť sťažnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol   podľa   §   25   ods.   2   v spojení   s   §   24   písm.   a)   zákona   o ústavnom   súde   pre neprípustnosť.

II.3 K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   vyšetrovateľa   ministerstva   vnútra sp. zn. ČVS: SKIS-277/IS-1-V-2011 zo 16. augusta 2011

Zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že vyšetrovateľ ministerstva vnútra uznesením sp. zn. ČVS: SKIS-277/IS-1-V-2011 zo 16. augusta 2011 podľa § 197 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku podnet sťažovateľky na podozrenie z prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, ktorého sa mala dopustiť policajtka   tým,   že   v mieste   výkonu   svojej   služobnej   činnosti   v Bratislave   neprihliadala na podnet na preskúmanie pôvodu nadobudnutého majetku MUDr. J. L. a 27. mája 2011 pod č. PPZ-BOK-FP-IV-44-002/2011 jeho preverenie ukončila ad acta, odmietol, keďže nebol dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Proti napadnutému uzneseniu vyšetrovateľa ministerstva vnútra bola sťažovateľka oprávnená podať sťažnosť, o ktorej bol oprávnený rozhodnúť príslušný prokurátor [ústavný súd zistil, že toto oprávnenie sťažovateľka aj využila a podala proti napadnutému uzneseniu vyšetrovateľa   ministra   vnútra   z   12.   septembra   2011   sťažnosť,   ktorej   tento   nevyhovel a predložil   ju   v súlade   s   §   190   ods.   2   písm.   a) Trestného   poriadku   na   rozhodnutie prokurátorovi   Vojenskej   obvodnej   prokuratúry Bratislava, ktorého príslušnosť na výkon dozorovacej   činnosti   bola   prikázaná   rozhodnutím   generálneho   prokurátora   Slovenskej republiky č. k. IV/1 Gn 1/11-1128 z 3. augusta 2011, pozn.].

Vzhľadom   na   oprávnenie   sťažovateľky   podať   proti   napadnutému   uzneseniu vyšetrovateľa   ministerstva   vnútra   opravný   prostriedok   (sťažnosť)   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu neprípustnosti podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

II.4 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru prípisom krajskej prokuratúry č. k. 1 Kn 758/11-8 z 19. januára 2012

Sťažnosť   sťažovateľky   proti   napadnutému   uzneseniu   vyšetrovateľa   ministerstva vnútra   bola   uznesením   prokurátora   Vojenskej   obvodnej   prokuratúry   Bratislava sp. zn. 0 Pn 648/11 zo 14. októbra 2011 podľa § 193 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku zamietnutá   ako   podaná   oneskorene.   V nadväznosti   na   označené   uznesenie   prokurátora Vojenskej   obvodovej   prokuratúry   Bratislava   doručila   sťažovateľka   12.   decembra   2011 krajskej   prokuratúre   podnet,   ktorým   sa   domáhala   preskúmania   označeného   uznesenia prokurátora Vojenskej obvodnej prokuratúry Bratislava. Krajská prokuratúra tento podnet prípisom č. k. 1 Kn 758/11-8 z 19. januára 2012 odložila ako nedôvodný.

Ústavný súd zistil, že svojím uznesením sp. zn. III. ÚS 147/2012 z 3. apríla 2012 odmietol časť predchádzajúcej sťažnosti sťažovateľky, ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru prípisom krajskej prokuratúry č. k. 1 Kn 758/11-8 z 19. januára 2012 pre neprípustnosť, z dôvodu, že sťažovateľka   5.   februára   2012   adresovala   krajskej   prokuratúre   podanie   označené   ako „Nesúhlas s vybavením veci Krajskou prokuratúrou Bratislava... pod č. k. 1 Kn 758/11-8 zo dňa 19. 1. 2012... sťažnosť voči jej vybaveniu.“.

Podľa   §   34   ods.   1   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o   prokuratúre   v   znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) podávateľ podnetu môže žiadať o preskúmanie zákonnosti   vybavenia   svojho   podnetu   opakovaným   podnetom,   ktorý   vybaví   nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).

V súlade s § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.

Ústavný súd podľa svojej konštantnej judikatúry považuje podnet v zmysle § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre, ako aj opakovaný podnet podľa § 34 zákona o prokuratúre za právne prostriedky, ktoré zákon sťažovateľom na ochranu ich základných práv alebo slobôd účinne poskytuje, a to aj vo vzťahu k tým právam, ktorých porušenie sťažovateľka namieta touto sťažnosťou (pozri napr. IV. ÚS 330/04, I. ÚS 186/05, IV. ÚS 28/2010 atď.). Použitie týchto právnych prostriedkov ochrany základných práv a slobôd je v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda i podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom (napr. I. ÚS 256/05).

Súčasťou štandardnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, že vynechanie nielen podnetu, ale aj opakovaného podnetu ako prostriedku nápravy uplatňovaného v rámci sústavy orgánov prokuratúry Slovenskej republiky nemožno nahrádzať podaním sťažnosti v konaní   pred   ústavným   súdom,   pretože   takto   by   sa   obmedzovala   možnosť   orgánov prokuratúry vo vlastnej kompetencii nielen preveriť skutočnosti, ktoré tvrdí sťažovateľ, ale aj prijať opatrenia podľa zákona o prokuratúre (m. m. I. ÚS 186/05, IV. ÚS 53/05).

Z   uvedeného   vyplýva,   že   zákon   o   prokuratúre   v   danom   prípade   poskytoval sťažovateľke prostriedok nápravy podať proti napadnutému prípisu   krajskej prokuratúry opakovaný podnet, o ktorom bol oprávnený a povinný konať nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2 zákona o prokuratúre).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažnosť   doručená   ústavnému   súdu   8.   februára   2012 smeruje proti prípisu krajskej prokuratúry č. k. 1 Kn 758/11-8 z 19. januára 2012, nesmeruje však   proti   postupu,   resp.   záveru   nadriadeného   prokurátora,   ktorý   preskúmaval   prípis krajskej   prokuratúry   č.   k.   1   Kn   758/11-8   z 19.   januára   2012,   pritom   len   jeho   závery by prípadne   mohli   byť   vzhľadom   na   požiadavky   vyplývajúce   z   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom súde v spojení s § 54 ods. 2 zákona o prokuratúre predmetom preskúmavania v konaní pred ústavným súdom.

Vzhľadom   na   uvedené   bolo   potrebné   aj   túto   časť   sťažnosti   sťažovateľky   pri   jej predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietnuť   ako neprípustnú.

II.5   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 8 Co 301/2011-243 z   12.   decembra   2011   a   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   8   Co   303/2011-209 zo 6. decembra 2011

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že okresný súd uznesením sp. zn. 25 C 82/2009 z 3.   októbra   2011   zamietol   návrh   sťažovateľky   na   nariadenie   predbežného   opatrenia, ktorým   sa   v konaní   o určenie   výživného   na   manželku   domáhala,   aby   okresný   súd predbežným opatrením zaviazal odporcu prispievať na jej výživu sumou 550 € mesačne. O odvolaní   sťažovateľky   rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   8   Co   301/2011 z 12. decembra 2011 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

Z   ďalších   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   okresný   súd   uznesením sp. zn. 19 C 383/2009   z   3.   októbra   2011   zamietol   návrh   sťažovateľky   na   nariadenie predbežného opatrenia, ktorým sa domáhala vo veci samej vylúčenia odporcu z užívania časti nehnuteľností a ktorým žiadala, aby súd dočasne uložil odporcovi nevstupovať do časti nehnuteľnosti rodinného domu. O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd uznesením č. k. 8 Co 303/2011-209 zo 6. decembra 2011 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

Vo vzťahu k preskúmavaniu rozhodnutí všeobecných súdov týkajúcich sa nariadenia predbežného opatrenia ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už uviedol, že takéto rozhodnutia   (ako   aj   postup   predchádzajúci   ich   vydaniu)   treba   považovať   za   súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Predpokladom rozhodnutia ústavného súdu, ktorým vysloví   porušenie   ústavou   garantovaných   základných   práv   alebo   slobôd   rozhodnutím všeobecného súdu, je však také ich porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou   všeobecného   súdu   pred   začatím   konania   alebo   v konaní   o veci   samej   [§   74 a nasl.,   §   102   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)],   resp.,   ktoré   nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku v spojitosti   s predbežnými   opatreniami.   Samotné   nevyhovenie   návrhu   na   nariadenie predbežného opatrenia ako zabezpečovacieho prostriedku v civilnom procese však nemôže bez ďalšieho zakladať dôvod na vyslovenie záveru o porušení sťažovateľkou označených práv (m. m. I. ÚS 46/00, II. ÚS 37/00). Sťažovateľka má totiž v ďalšom priebehu konaní možnosť opätovne navrhnúť nariadenie predbežného opatrenia, čo zároveň znamená, že stále disponuje účinným prostriedkom na dočasnú úpravu právnych vzťahov v predmetných konaniach.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   svojich   základných   práv   alebo   slobôd   môže domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným (všeobecným) súdom,   musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu   nedostatku   právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Z už uvedeného vyplýva, že sťažovateľka mala možnosť domáhať sa ochrany svojich práv   podaním   ďalších   návrhov   na   nariadenie   predbežného   opatrenia,   o ktorých   by   bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť okresný súd a následne po prípadnom podaní odvolania krajský   súd.   Právomoc   všeobecných   súdov   poskytnúť   ochranu   právam   sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   odmietol   túto   časť   sťažnosti sťažovateľky z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.6   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   prípisom   ministerstva   spravodlivosti sp. zn. 21695/2011/51   z   5.   októbra   2011,   prípismi   okresného   súdu   pod sp. zn. Spr 3171/2011 z 30. marca 2011 a sp. zn. Spr. 3482/2011 z 3. augusta 2011, ako aj prípisom krajského súdu sp. zn. Spr 2179/2011 z 29. septembra 2011

Sťažovateľka tvrdí, že prípisom krajského súdu (jeho podpredsedníčky, pozn.), ako aj prípisom   okresného   súdu   (jeho   podpredsedníčky,   pozn.)   a prípisom   ministerstva spravodlivosti vydanými podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   súdoch“)   došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti vychádzal zo svojej doterajšej judikatúry, podľa ktorej čl. 46 ods. 1 ústavy predstavuje primárne východisko pre zákonom   upravené   konanie   súdov   a   iných   orgánov   Slovenskej   republiky   príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a na základe toho ho možno považovať aj za základ ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Zároveň podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o tejto ochrane ustanoví zákon, pričom v zmysle čl. 51 ods.   1   ústavy   sa   možno   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   domáhať   len v medziach   zákonov,   ktoré   toto   ustanovenie   vykonávajú   (m.   m.   IV.   ÚS   142/07, IV. ÚS 165/07).

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

- prípisom okresného súdu sp. zn. Spr 3171/2011 z 30. marca 2011 týkajúcim sa sťažnosti   sťažovateľky   z 3.   februára   2011,   ktorou   namietala,   že   okresný   súd v konaniach vedených pod sp. zn. 1 Ps 14/2009 a sp. zn. 1 Ps 16/2010 postupoval neštandardne pri vybavovaní jej návrhov, a zároveň namietala postup zákonného sudcu v uvedených konaniach;

- prípisom okresného súdu sp. zn. Spr. 3482/2011 z 3. augusta 2011 týkajúcim sa jej sťažnosti, ktorou namietala, že okresný súd v konaniach vedených pod spisovými značkami:   1   Ps   14/2009,   1 Ps 16/2010,   1   Ps   225/2007   a 19   C   383/2009 postupoval neštandardne pri vybavovaní jej návrhov;

- prípisom krajského súdu sp. zn. Spr 2179/2011 z 29. septembra 2011 týkajúcim sa prešetrenia   spôsobu   vybavenia   sťažnosti   sťažovateľky   evidovanej   okresným súdom pod sp. zn. Spr. 3482/2011 a vybaveným jeho prípisom z 3. augusta 2011 a

- prípisom   ministerstva   spravodlivosti   sp.   zn.   21695/2011/51   z 5.   októbra   2011 týkajúcim   sa   prešetrenia   vybavenia   jej   sťažností   okresným   súdom   a krajským súdom evidovaných pod sp. zn. Spr 3882/2010 a sp. zn. Spr 3171/2011.

V súvislosti s touto časťou sťažnosti ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej postup pri vybavovaní sťažností, resp. prešetrovaní ich vybavenia podľa zákona o súdoch nemožno považovať ratione materiae za súčasť práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 241/07, IV. ÚS 210/2011).

Kritériom aplikovateľnosti čl. 46 ods. 1 ústavy (a rovnako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je materiálna povaha predmetu konania, predovšetkým skutočnosť, že sa v ňom bezprostredne rozhoduje o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb (ich právnom statuse).   Nie   je   pritom   rozhodujúce,   či   v   okolnostiach   konkrétneho   prípadu   rozhoduje všeobecný   súd   alebo iný   orgán   verejnej   moci,   a   taktiež nie   je rozhodujúca   ani povaha zákona, ktorý upravuje predmet daného konania, rovnako tak ani povaha strán (účastníkov konania), resp. povaha právneho vzťahu, o ktorý v danej veci ide.

V posudzovanom prípade sťažovateľka namieta postup administratívneho charakteru, v rámci ktorého sa nerozhoduje bezprostredne o právach, resp. povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb; táto problematika preto nespadá podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu pod garancie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru. Uvedené skutočnosti zároveň vylučujú možnosť existencie takej príčinnej súvislosti medzi namietanými prípismi okresného súdu a krajského súdu, ako aj prípisom   ministerstva   spravodlivosti   a   namietaným   porušením   základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 os. 1 dohovoru (m. m. IV. ÚS 260/07), ktorá by zakladala relevantný dôvod   na   vyslovenie   ich   porušenia   po   prípadnom   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie.

Z uvedených dôvodov ústavný súd aj túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.7 K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom ministerstva spravodlivosti v konaní sp. zn. 16059/2011/52ZT a jeho prípisom z 15. júna 2011

Sťažovateľka   touto   časťou   sťažnosti   napáda   postup   ministerstva   spravodlivosti v konaní   sp.   zn.   16059/2011/52ZT   a jeho   prípis   z 15.   júna   2011,   ktorým   ministerstvo spravodlivosti podľa nej „vec nedostatočne riešilo“, keďže „nevidel(o) dôvod na začatie konania voči súdnemu znalcovi, uspokojil(o) sa s neobjektívnymi informáciami konajúceho súdu, ktorý účelovo postupuje a tendenčne prehliada podania aj spoločensky nebezpečné konania chorého súdneho znalca“. Sťažovateľka namieta, že ministerstvo spravodlivosti v označenom konaní nedospelo k záveru o potrebe začať konanie o dočasnom pozastavení výkonu činnosti znalca.

V prípise ministerstva spravodlivosti sp. zn. 16059/2011/52ZT z 15. júna 2011 sa uvádza:

„V nadväznosti na list Ministerstva spravodlivosti SR č. 16059/2011/52ZT zo dňa 2. 3.   2011   Vám   oznamujeme,   že   z vyjadrenia   Okresného   súdu   Bratislava   I,   konajúceho vo veciach   sp.   zn.   1   Ps   14/2009   a sp.   zn.   1   Ps   16/2010,   doručeného   ministerstvu   dňa 12. 4. 2011, nevyplývajú žiadne skutočnosti, na podklade ktorých by bolo dôvodné, aby ministerstvo   ako   príslušný   správny   orgán   začalo   správne   konanie   vo   veci   dočasného pozastavenia   výkonu   znaleckej   činnosti   znalca...,   podľa   §   28   ods.   1   písm.   b)   zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov.   Konajúci   súd   bol   súčasne   vyzvaný   na   informovanie   ministerstva   o rozhodnutí vo veci samej.“

Podľa § 28 ods. 1 zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o znalcoch“)   ministerstvo   spravodlivosti   môže   (okrem   iného)   znalcovi   zapísanému v zozname dočasne pozastaviť výkon činnosti až do právoplatného rozhodnutia vo veci, ak sa proti nemu vedie trestné stíhanie za úmyselný trestný čin alebo za trestný čin súvisiaci so znaleckou   činnosťou,   tlmočníckou   činnosťou   alebo   prekladateľskou   činnosťou   alebo konanie o pozbavení alebo obmedzení spôsobilosti na právne úkony.

Sťažovateľka   vo   svojej   podstate   namieta   nečinnosť   ministerstva   spravodlivosti v súvislosti s jej podnetom, ktorým sa domáhala začatia konanie o dočasnom pozastavení výkonu činnosti znalca podľa § 28 ods. 1 zákona o znalcoch.

Podľa § 250t ods. 1 OSP fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Podľa § 250t ods. 4 OSP súd o návrhu rozhodne bez pojednávania uznesením. Ak súd návrhu vyhovie, vo výroku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá, predmet a číslo správneho konania a primeranú lehotu, nie však dlhšiu ako tri mesiace, v ktorej je orgán verejnej správy povinný rozhodnúť. Súd môže na návrh orgánu verejnej správy túto lehotu predĺžiť. Nedôvodný alebo neprípustný návrh súd zamietne.

Z uvedených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že sťažovateľka sa mohla účinne domáhať ochrany namietaného porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť   postupom   ministerstva   spravodlivosti   a jeho   prípisom   sp.   zn.   16059/2011/52   ZT z 15. júna 2011, žalobou podľa § 250t ods. 1 OSP, o ktorej bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť všeobecný súd. Právomoc všeobecného súdu rozhodnúť o žalobe sťažovateľky v danom prípade (vzhľadom na princíp subsidiarity) vylučuje právomoc ústavného súdu rozhodnúť o tejto časti sťažnosti adresovanej ústavnému súdu.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   túto   časť   sťažnosti   pri   predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.8 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru prípisom krajskej prokuratúry č. k. 1 Kn 620/11-3 z 21. októbra 2011

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   prípisom   č.   k.   1   Kn   620/11-3 z 21. októbra 2011   krajská   prokuratúra   preskúmala   na   základe   podnetu   sťažovateľky z 3. októbra   2011   rozhodnutie   prokurátorky   okresnej   prokuratúry   sp.   zn.   1   Pn   787/11 z 19. septembra 2011, ktorým táto zamietla sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľky odboru kriminálnej   polície   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru Bratislava   I   podľa   §   197 ods. 1   písm.   d)   Trestného   poriadku   č.   k.   ORP-792/2-OVK-B1-2011   z 26.   júla   2011 o odmietnutí veci, keďže nebol dôvod na začatie trestného stíhania.

Z už citovaných ustanovení zákona o prokuratúre (§ 34 ods. 1 a 2) vyplýva, že aj v tomto   prípade   mala   sťažovateľka   v rámci   systému   prostriedkov   nápravy   na ochranu svojich práv k dispozícii účinný opravný prostriedok – ďalší opakovaný podnet, o ktorom bol oprávnený a povinný konať nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2 zákona o prokuratúre).

Vzhľadom   na   uvedené   bolo   potrebné   túto   časť   sťažnosti   sťažovateľky   pri   jej predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietnuť   pre neprípustnosť.

II.9   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   prípisom   okresnej   prokuratúry sp. zn. 1 Pn 787/2011 z 8. decembra 2011

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   okresná   prokuratúra   prípisom č. k. 1 Pn 787/11-25 z 8. decembra 2011 odložila podnet sťažovateľky z 31. októbra 2011, ktorým   sa   domáhala   preskúmania   zákonnosti   postupu   a rozhodnutia   policajta   odboru kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava I vo veci vedenej pod sp. zn. ČVS: ORP-792/2-OVK-B1-2011.

V prípise   okresnej   prokuratúry   č.   k.   1   Pn   787/11-25   z 8.   decembra   2011   sa predovšetkým uvádza:

„V uvedenej veci Vám oznamujem, že Vaše podanie zo dňa 31. 10. 2011, v ktorom vyjadrujete   nesúhlas   s vybavením   veci   Odborom   kriminálnej   polície   OR   PZ v Bratislave I vedenej pod ČVS: ORP-792/2-OVK-B1-2011 bolo sčasti vyhodnotené i ako žiadosť o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia policajta vo vzťahu k danej veci s tým,   že   toto   podanie   neobsahuje   žiadne   nové   skutočnosti,   ktoré   neboli   už   predmetom šetrenia tunajšej prokuratúry. V predmetnej veci tunajšia prokuratúra rozhodla uznesením podľa § 193 odsek 1 písmeno c) Trestného poriadku dňa 19. septembra 2011 pod číslom konania   1   Pn   787/11-9,   ktorým   bola   zamietnutá   Vaša   sťažnosť   proti   uzneseniu vyšetrovateľky Odboru kriminálnej polície Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave I podľa § 197   odsek   1   písmeno   d)   Trestného   poriadku   číslo   konania   ORP-792/2-OVK-B1-2011 z 26. 07. 2011. S poukazom na uvedené skutočnosti Váš podnet bez prijatia prokurátorského opatrenia odkladám.“

Podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor... len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti.

V danom prípade sa okresná prokuratúra podnetom sťažovateľky riadne zaoberala, pričom podľa názoru ústavného súdu ústavne postupovala konformným spôsobom, keď ho prípisom   sp.   zn.   1   Pn   787/2011   z   8.   decembra   2011   odložila   s   poukazom   na   to,   že neobsahuje žiadne nové skutočnosti, ktoré by už neboli predmetom preskúmania zo strany okresnej prokuratúry v tomto konaní.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoj právny názor, podľa ktorého postup   orgánu   verejnej   moci   súdu   v   súlade   s   platným   a   účinným   zákonom   nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv garantovaných ústavou a ani práv garantovaných dohovorom   či   inou   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistuje medzi   namietaným   prípisom   okresnej   prokuratúry   a obsahom   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej práva podľa čl. 6 dohovoru taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časť sťažnosti   sťažovateľky   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

II.10 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   prípisom   generálnej   prokuratúry č. k. IV/1 Gn 926/11-9 zo 4. októbra 2011

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   generálna   prokuratúra   sa   v   prípise č. k. IV/1 Gn 926/11-9 zo 4. októbra 2011 zaoberala podaním sťažovateľky označeným ako „Sťažnosť voči vybaveniu Krajskou prokuratúrou č. k. 1 Kn 200/10-30 zo dňa 20. 6. 2011, nesúhlas s jej vybavením“, ktoré bolo posúdené ako opakovaný podnet sťažovateľky podľa § 34 ods.   1 zákona o prokuratúre proti postupu   orgánov činných   v trestnom konaní pri vybavení trestného oznámenia na MUDr. J. L. pre prečin zanedbanie povinnej výživy podľa § 207 Trestného zákona. Sťažovateľka neuviedla, kedy jej bol označený prípis generálnej prokuratúry doručený, avšak zo zistení ústavného súdu vyplýva, že tento prípis napadla sťažovateľka podaním doručeným generálnej prokuratúre 31. októbra 2011. Z uvedených zistení ústavného súdu vyplýva, že najneskôr 31. októbra 2011 sťažovateľka mala vedomosť o spôsobe vybavenia jej podnetu prípisom generálnej prokuratúry č. k. IV/1 Gn 926/11-9 zo 4. októbra 2011. Sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 8. februára 2012, teda zjavne po uplynutí kogentnej dvojmesačnej lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na uvedené túto časť sťažnosti ústavný súd odmietol z dôvodu, že bola podaná oneskorene v súlade s § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. II.11 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   prípisom   generálnej   prokuratúry č. k. IV/1 Gn 303/10-35 z 2. decembra 2011

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka vo svojom opakovanom podnete z 20.   októbra   2011   doplnenom   podaním   z 24.   októbra   2011   vyjadrila   nespokojnosť s rozhodnutím orgánov činných v trestnom konaní v súvislosti s vybavením jej trestného oznámenia na MUDr. J. L. pre podozrenie zo spáchania trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. b) Trestného zákona, ktoré bolo uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava I pod sp. zn. ČVS: ORP-639/1-OVK-B1-2010 z 24. júna 2011 v súlade s § 197 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku   (ďalej   aj   „uznesenie   vyšetrovateľa“)   odmietnuté,   ako   aj   s rozhodnutím prokurátorky   okresnej   prokuratúry,   ktorá   sťažnosť   sťažovateľky   proti   uzneseniu vyšetrovateľa uznesením sp. zn. 1 Pn 430/09 z 18. augusta 2011 zamietla ako nedôvodnú, a s prípisom prokurátorky krajskej prokuratúry sp. zn. 1 Kn 331/2010 z 26. septembra 2011, ktorým bol podnet sťažovateľky odložený ako nedôvodný. O tomto opakovanom podnete (z 20. októbra 2011 doplnenom podaním z 24. októbra 2011, pozn.) sťažovateľky rozhodla generálna prokuratúra prípisom č. k. IV/1 Gn 303/10-35 z 2. decembra 2011, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Po podrobnom oboznámení sa s Vašimi podaniami, ako aj preskúmaní kompletného na vec sa vzťahujúceho spisového materiálu som sa s postupom a rozhodnutím orgánov činných v tejto trestnej veci v celom rozsahu stotožnil. Vyšetrovateľ svoj postup skutkovo a právne   vyčerpávajúco   odôvodnil.   So   skutkovými   a právnymi   závermi,   o ktoré   svoje rozhodnutie   oprel,   zhodne   s podriadenými   prokurátormi   súhlasím,   pretože   tieto jednoznačne vyplynuli z vykonaného dokazovania a sú v súlade so zákonom. Vaše námietky uvedené   v opakovanom   podnete   nie   sú   nové.   Uvádzali   ste   ich   v priebehu   vyšetrovania i v pôvodnom   podnete.   Krajská   prokuratúra   sa   nimi   podrobne   zaoberala,   vo   svojom vyjadrení   na   ne   reagovala   a   v konečnom   dôsledku   sa   s nimi   bezozbytku   vyrovnala.   Ak napriek tomu uvedené námietky opakujete a nad ich rámec neuvádzate žiadne nové, potom treba Vaše námietky označiť za subjektívnu polemiku so závermi prokuratúry, a ako také ich označiť   za   nespôsobilé   revidovať   citované   vybavenie...   v rámci   trestného   konania   sa vyšetrovateľ i dozorový prokurátor zaoberali Vašimi mnohými podaniami v súhrne, pričom relevantné písomné podklady zabezpečili i z iných trestných vecí týkajúcich sa Vás a Vášho manžela. Tieto dôkazy orgány činné v trestnom konaní riadne a v súlade s ust. § 2 odsek 12 Trestného   poriadku   vyhodnotili.   Ani   po   komplexnom   a objektívnom   zhodnotení   dôkazov neboli zistené predpoklady pre vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti MUDr. J. L. za akýkoľvek trestný čin uvedený v osobitnej časti Trestného zákona.

S Vašimi   rozsiahlymi   námietkami   sa   vyčerpávajúcim   spôsobom   vyrovnala   tak prokurátorka   okresnej   prokuratúry   rozhodujúca   o Vašej   sťažnosti   ako   aj   prokurátorka krajskej prokuratúry konajúca o Vašom prvom podnete v predmetnej trestnej veci. Vami označované   konania   MUDr.   L.   skutočne   nemožno   subsumovať   pod   skutkovú   podstatu akéhokoľvek trestného činu.“

Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľkinou nespokojnosťou s právnym posúdením jej podnetu prokurátorkou generálnej prokuratúry poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého z ustanovení Trestného poriadku nemožno vyvodiť subjektívne právo osoby, ktorá podala trestné oznámenie, na začatie trestného konania. Osobe, ktorá podala trestné oznámenie, nevzniká právo na začatie trestného stíhania. Takéto právo nemožno odvodiť ani   z niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   podľa   druhej   hlavy   ústavy   (m.   m. II. ÚS 42/00,   II.   ÚS   238/02).   Vzhľadom   na   už   uvedený   právny   názor   a ústavne akceptovateľné   odôvodnenie   prípisu   generálnej   prokuratúry   č.   k.   IV/1   Gn   303/10-35 z 2. decembra   2011   podľa   názoru   ústavného   súdu   v danom   prípade   neexistuje   medzi označeným   prípisom   generálnej   prokuratúry   a obsahom   sťažovateľkou   označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru taká príčinná   súvislosť,   ktorá   by   naznačovala   reálnu   možnosť   vysloviť   ich   porušenie po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti pre zjavnú neopodstatnenosť v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   ústavný   súd   ďalšími   návrhmi uvedenými v sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. októbra 2012