znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 540/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. septembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. P., C., zastúpenej advokátkou JUDr. J. F., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 241/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára 2013 doručená sťažnosť Ing. M. P., C. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. J. F., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 241/2011.

Z   obsahu   sťažnosti   a   z   príloh   k   nej   pripojených   vyplýva,   že   sťažovateľka   je žalovanou v súdnom konaní o náhradu škody v sume 1 086 € s príslušenstvom pôvodne vedenom Okresným súdom Trnava (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 25 C 142/2009. Okresný súd po prerokovaní veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 25 C 142/2009 z 18. mája 2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“). Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podal   žalobca   odvolanie,   o   ktorom   v   čase   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   nebolo krajským súdom rozhodnuté.

Sťažovateľka je toho názoru, že v napadnutom konaní postupom krajského súdu došlo v dôsledku jeho nečinnosti k porušeniu ňou označeného základného práva podľa čl. 48   ods.   2   ústavy,   a preto   podala   ústavnému   súdu   sťažnosť,   ktorú   v   súvislosti s namietaným porušením označeného práva odôvodňuje takto:

«Sťažovateľka tvrdí, že od 10. 08. 2011 dodnes je Krajský súd v Trnave nečinný, ergo je procesné neefektívny. Nezabezpečuje procesnej strane (žalovanej Ing. M. P., sťažovateľke v   intenciách   tohto   podania)   ústavne   garantované   právo   na   súdu   ochranu   a právo   na spravodlivý a súčasne primerane rýchly proces....

Tvrdíme, že z vyššie uvedených skutočností sa dá vyvodiť záver o priamej spojitosti porušenia   práv   základných   práv   sťažovateľky   -   Ing.   M.   P.   -   s   ústavne   fixovanými požiadavkami na súdnu ochranu a spravodlivý proces. Medzi napadnutým postupom KS v Trnave, teda medzi dlhší čas trvajúcou neefektívnou prácou so sprievodnými zbytočnými prieťahmi zo strany súdu (porušovateľa) na strane jednej a porušenými základnými právami sťažovateľky na strane druhej existuje priama príčinná súvislosť. Postupom porušovateľa (KS   v   Trnave)   došlo   a   dochádza   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   na prerokovanie   veci   v   súdnom   konaní   bez   zbytočných   prieťahov.   Konkrétne   porušovateľ svojím postupom porušil čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, keď bez zjavných príčin a najmä vzhľadom na charakter prejednávanej veci, svojou neefektívnou procesnou prácou a   protrahovanou   nečinnosťou   spôsoboval   a   stále   spôsobuje   sťažovateľke   mimoriadne ťažkosti.   Predmetný   spor   zo   skutkového,   ani   z   právneho   hľadiska   nevykazuje   črty mimoriadnej náročnosti a právnej zložitosti - ba dá sa povedať, že v činnosti justície je obvyklý; „procesná technológia“ konaní o náhrady škody po autonehodách je všeobecným súdom dostatočne známa a rutinná.... Na uvedené fakty sme porušovateľa upozornili, no vedenie súdu je tiež nečinné. K reálnej náprave stavu dodnes neprišlo.

Sťažovateľka   sa   domáhala   ochrany   jej   práv   v   súlade   s   ustanoveniami   zákona č. 757/2004 Zb. o súdoch. Snaha sťažovateľky „hýbať procesom“ sa nestretla s adekvátnou a reálnou súdnou odozvou. Je zrejmé, že neboli prijaté žiadne reálne opatrenia, zaručujúce konanie   bez   zbytočných   prieťahov.   Sťažovateľka   nevidí   žiadnu   verifikovateľnú   garanciu odstránenia nečinnosti, resp. neefektívnej činnosti Krajského súdu v Trnave (máme na mysli konanie č. 11 Co 241/2011).»

Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn.: 11 Co 241/2011 porušil právo Ing. M. P., rod. K., nar..., bytom: C., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Krajskému súdu v Trnave sa v konaní vedenom pod sp. zn.: 11 Co 241/2011 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3.   Ing.   M.   P.,   rod.   K.,   nar...,   bytom:   C.,   sa   priznáva   primerané   finančné zadosťučinenie   v   sume   700,-   €   (slovom   sedemsto   Eur),   ktoré   je   Krajský   súd   v   Trnave povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Trnave je povinný uhradiť Ing. M. P., rod. K., nar..., bytom: C., trovy   konania,   tak   ako   budú   vyčíslené   v   písomnom   vyhotovení   nálezu   do   15   dní   od doručenia tohto nálezu na účet jej právnej zástupkyne JUDr. J. F. č. ú.:..., vedený vo V., a. s. B.“

Sťažovateľka spolu s doplnením svojej sťažnosti podaním doručeným ústavnému súdu   24.   januára   2013   predložila   ústavnému   súdu   upovedomenie   krajského   súdu zo 14. januára 2013 o spôsobe vybavenia jej sťažnosti adresovanej predsedovi krajského súdu,   ktorou   namietala   zbytočné   prieťahy   v   napadnutom   konaní.   V   súvislosti   s jej vybavením uviedla, že z prípisu predsedu krajského súdu o spôsobe vybavenia jej sťažnosti „... je zrejmé, že dané súdne konanie je poznačené prieťahmi“.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnenú   sťažnosť ide   vtedy,   keď namietaným postupom   orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98,   I. ÚS 110/02,   I.   ÚS   88/07).   Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej porušenie základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec   uvažovať   o   zbytočných   prieťahoch.   Osobitne   to   platí   o   sporových   konaniach, v ktorých   stoja   proti   sebe   žalobca   a   žalovaný   a   kde   sa   v   celom   rozsahu   uplatňuje kontradiktórnosť konania [porovnaj § 120 ods. 1 a 4 Občianskeho súdneho poriadku (m. m. IV. ÚS 147/04)].

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podstatou   argumentácie   sťažovateľky   je   tvrdenie,   že   namietaným   postupom krajského   súdu   v   napadnutom   konaní   došlo   k   porušeniu   jej   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že napadnuté konanie pred krajským súdom trvá od 10. augusta 2011, keď bol súdny spis okresného súdu sp. zn.

25 C 142/2009 predložený  z dôvodu odvolania podaného proti rozsudku okresného súdu  krajskému súdu. Z uvedeného je teda zrejmé, že sťažovateľka namieta zbytočné prieťahy v konaní krajského súdu, ktoré do podania sťažnosti ústavnému súdu trvalo 17 mesiacov. V prípise zo 14. januára 2013 predseda krajského súdu uviedol:

„Napriek   uvedenej   poddimenzovanosti   tunajšieho   odvolacieho   súdu   vybavovanie predmetnej veci trvá už cca 15 mesiacov, preto opatrením predsedu súdu Spr. 372/12 zo dňa 28. 11. 2012, predseda súdu uložil sudcovi spravodajcovi Mgr. J. M., aby odstránil do jedného mesiaca od doručenia opatrenia nedostatky v plynulosti súdneho konania vedeného na odvolacom súde. Senát predmetnú vec prejednal na zasadnutí senátu dňa 17. 12. 2012 s tým, že vo veci bol stanovený termín pojednávania na deň 6. februára 2013.

Stanovenie   termínu   pojednávania   v   predmetnej   veci   možno   považovať   za   úkon smerujúci k jej vybaveniu.

Pokiaľ budú splnené všetky podmienky pre konanie odvolacieho súdu na uvedenom pojednávaní a budú zadovážené všetky potrebné dôkazy pre rozhodnutie, vec bude možné na tomto pojednávaní rozhodnúť.“

Ústavný súd na krajskom súde zistil, že krajský súd rozsudkom zo 17. apríla 2013 zmenil rozsudok okresného súdu tak, že žalovaná je povinná zaplatiť odporcovi sumu 785 €,   vo   zvyšku   odvolanie   odmietol.   Spis   bol   okresnému   súdu   vrátený   16.   mája   2013. Rozsudok okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu nadobudol právoplatnosť 29. apríla 2013.

Ústavný súd poukazuje na to, že podanie sťažnosti orgánu štátnej správy príslušného súdu v krátkom čase pred doručením sťažnosti ústavnému súdu (v danom prípade ani nie tri týždne) sa považuje v zásade za formálny úkon, ktorému nemožno pripísať účinky, ktoré by inak taká sťažnosť mohla mať, ak by orgán štátnej správy príslušného súdu dostal primeranú lehotu na prijatie opatrení proti zbytočným prieťahom vo veci samej (m. m. IV. ÚS 306/04, III. ÚS 78/05, IV. ÚS 194/05, I. ÚS 233/08, IV. ÚS 348/2012, IV. ÚS 368/2012).

Napriek uvedenému v danom prípade z vybavenia sťažnosti predsedom krajského súdu vyplýva, že ešte pred doručením mu sťažnosti na prieťahy v konaní urobil vo veci opatrenia v súvislosti s nariadením pojednávania na 6. február 2013 a krajský súd vo veci rozhodol 17. apríla 2013.

Z judikatúry ústavného súdu   vyplýva, že nie každý   prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy (III. ÚS 199/02, I. ÚS 154/03). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je   pojem   autonómny,   ktorý   možno   vykladať   a aplikovať   predovšetkým   materiálne. V prípade,   ak   ústavný   súd   zistí,   že   postup   všeobecného   súdu   sa   nevyznačoval   takými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy,   návrh   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnený   (I. ÚS 38/04,   III. ÚS 24/04, III. ÚS 372/06).

Ústavný   súd   s   prihliadnutím   na   namietanú   dĺžku   konania   (odvolacie   konanie   od doručenia spisu krajskému súdu trvalo 20 mesiacov), ako aj na predmet konania konštatuje, že   konanie   netrvá   tak   dlho,   aby   sa   ku   dňu   predbežného   prerokovania   sťažnosti   dalo uvažovať o zbytočných prieťahoch.

Opierajúc   sa   o svoju   stabilizovanú   judikatúru,   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že namietaná dĺžka odvolacieho konania nedosahuje ústavnoprávny rozmer, a teda nie je reálne predpokladať, aby po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné prijať záver o porušení základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky   (prikázanie   krajskému   súdu   konať   vo   veci   bez   zbytočných   prieťahov, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a priznanie náhrady trov konania), ktoré sa   vecne   viažu   na   vyslovenie   porušenia   sťažovateľkou   označených   práv,   stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2013