znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 540/2012-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. A. T., T., zastúpenej advokátom JUDr. I. N., T., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 26 C 89/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. A. T. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. septembra 2012 doručená sťažnosť MUDr. A. T. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   26 C 89/2011   (ďalej   aj „namietané konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka ňou namieta „porušenie základných práv spočívajúcich   v bezdôvodných   prieťahoch   v súdnom   konaní   spoločne   s   mojím   právnym zástupcom, nakoľko návrh vo veci na ochranu osobnosti s nemajetkovou ujmou vo výške 40.000,- Eur s prísl. bol podaný 21. 04. 2011 a doposiaľ nebolo konanie na súde.

Okresný súd v Trenčíne doposiaľ nenariadil žiadne pojednávame vo veci. Dňa 24. 05. 2011 mi súd doručil vyjadrenie odporcu k návrhu na začatie konania a žiadal nás, aby sme sa v lehote 10 dní od doručenia výzvy k vyjadreniu písomne vyjadrili. Dňa   02. 06. 2011   som   žiadal   o   predĺženie   lehoty   z   dôvodu,   že   moja   klientka   je na zahraničnej dovolenke a že k vyjadreniu odporcu sa vyjadríme v druhej polovici júna 2011. Dňa 17. 06. 2011 sme sa k vyjadreniu odporcu vo veci písomne vyjadrili Okresnému súdu v Trenčíne.

Dňa   18. 06. 2012   sme   listom   žiadali   predsedkyňu   Okresného   súdu   v   Trenčíne o odstránenie prieťahov v konaní a v žiadosti sme uviedli, že dňa 11. 06. 2012 som bol nahliadnuť   do   súdneho   spisu   a   zistil   som,   že   odo   dňa   17. 06. 2011,   kedy   sme   podali vyjadrenie k vyjadreniu odporcu, súd vôbec nekonal.“.

Ďalej sťažovateľka uviedla:„Svoj   návrh   odôvodňujem   tým,   že   Okresný   súd   v Trenčíne   niekoľko   mesiacov nekonal a od 17. 06. 2011 nevykonal žiadne ústne pojednávanie. Z dôvodu ním zavinených prieťahov v súdnom konaní je môj návrh opodstatnený vo výške 10 000, - Eur.“

Na   základe   uvedeného   sa   sťažovateľka   domáha,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto rozhodol:

„Podľa   §   56   ods.   4   zákona   č.   38/1993   Z. z.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky priznáva sťažovateľke MUDr. A. L... primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10 000,- Eur   s   prísl.   za   nečinnosť   v   konaní   Okresného   súdu   v Trenčíne,   sp. zn.   26 C 89/2011 od 17. 06. 2011   do   súčasnej   doby,   čím   spôsobil   sťažovateľke   spoločenskú   ujmu   podľa článku 127 a článku 42 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Okresný súd v Trenčíne sa zaväzuje do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu zaplatiť   do   troch   dní   od   doručenia   nálezu   na   účet   právneho   zástupcu   JUDr.   I.   N... primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   10   000,-Eur   a   náhradu   trov   právneho zastúpenia vo výške 1 198,97 Eur, ktoré sú vypočítané zo sumy 40 000,- Eur uplatnenej sumy   na   Okresnom súde   v Trenčíne.   Boli   uskutočnené dva   úkony (prevzatie   zastúpenia a podanie sťažnosti). 1 úkon = 499,57 Eur + 20% DPH.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   ide   v prípade,   ak   namietaným   postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých   namietal,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   preto možno   považovať   tú   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Ústavný súd zo sťažnosti, z jej príloh a v súčinnosti s okresným súdom   zistil, že sťažovateľka sa na prieťahy v namietanom konaní sťažovala sťažnosťou z 18. júna 2012 označenou   ako „Žiadosť   o odstránenie   prieťahov   v konaní“ adresovanou   predsedníčke okresného súdu. Po podaní tejto sťažnosti, založenej do súdneho spisu, zákonná sudkyňa 20. júla 2012 nariadila termín pojednávania na 10. október 2012, ktoré sa uskutočnilo a bolo odročené na 25. január 2013. Predvolanie na uvedené pojednávanie prevzal právny zástupca sťažovateľky 6. septembra 2012 a sťažovateľka 8. septembra 2012.

Ústavný   súd   na základe   uvedeného   konštatuje, že využitie právneho   prostriedku, na uplatnenie ktorého mala sťažovateľka právo podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov,   sa v okolnostiach   posudzovanej   veci   prejavilo ako účinný prostriedok   nápravy, ktorý   mala sťažovateľka   k dispozícii   a aj   ho   využila   ešte   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu. Z hľadiska   dosiahnutia   požadovaného   efektu   predmetnej   sťažnosti   nie   je   podľa   názoru ústavného súdu rozhodujúce, či k náprave došlo v dôsledku prijatia opatrení predsedníčkou okresného   súdu,   alebo   priamo   konaním   zákonnej   sudkyne,   ktorá   reagujúc   na   sťažnosť sťažovateľky nariadila pojednávanie vo veci, o čom bol, ako už bolo uvedené, písomne upovedomený právny zástupca sťažovateľky, ako aj samotná sťažovateľka.

Podľa   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   sťažnosť   musí   smerovať   proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Je   nesporné,   že   po   uplatnení   sťažnosti   na   prieťahy   v namietanom   konaní   začal okresný súd vo veci konať, čo ústavnému súdu umožňuje v jeho súčasnom štádiu vysloviť záver,   že v čase   predbežného   prerokovania   sťažnosti   nie   je okresný   súd   v právnej   veci sťažovateľky nečinný, teda že po podaní sťažnosti došlo k odstráneniu nežiaduceho stavu zapríčineného dovtedajšou nečinnosťou okresného súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný   súd   nad   rámec   uvedeného   poznamenáva,   že   sťažovateľka   –   zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom – sa v návrhu na rozhodnutie vo veci samej (petite) sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), domáha iba priznania finančného zadosťučinenia bez toho, aby sa domáhala aj vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Základným   ústavne   vyjadreným   predpokladom   na   priznanie   finančného zadosťučinenia   je   to,   že   ústavný   súd   sťažnosti   vyhovie.   Priznanie   finančného zadosťučinenia preto neprichádza do úvahy v prípade, že ústavný súd zároveň v rozhodnutí nedeklaruje porušenie základných práv alebo slobôd sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 a 3 ústavy; IV. ÚS 14/03).

Ústavný   súd   v uvedenej   súvislosti   poukazuje   aj   na   to,   že   sťažovateľka,   právne zastúpená advokátom, už 12. júla 2012 doručila ústavnému súdu nekvalifikované podanie týkajúce sa namietaného konania, pričom ústavný súd ho podľa § 23a zákona o ústavnom súde odložil s poučením, aké zákonom prepísané náležitosti musí kvalifikovaná sťažnosť obsahovať.

Ústavný   súd   v závere   pripomína,   že   toto   rozhodnutie   nezakladá   prekážku   veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom   súde,   a preto nebráni tomu, aby po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľka v tejto veci predložila ústavnému   súdu   novú   sťažnosť,   ale   len   za predpokladu,   že   by   v   ďalšom   priebehu napadnutého konania bol okresný súd nečinný alebo by postupoval neefektívne.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. októbra 2012