znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 54/2014-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Lubyho,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť J. B., zastúpeného advokátom   JUDr.   Igorom   Horanským, Trebatice   187,   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných   práv podľa   čl.   20   ods.   1, čl.   46   ods.   1   a čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 42 Sp 21/2010 a jeho uznesením zo 16.   novembra   2011   a   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžr 4/2012 a jeho uznesením z 30. novembra 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca 2013 doručená   sťažnosť   J.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných   práv podľa   čl.   20   ods.   1, čl.   46   ods.   1   a čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   podľa   čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „medzinárodný pakt“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vednom pod sp. zn. 42 Sp 21/2010 a jeho uznesením zo 16. novembra 2011 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžr 4/2012 a jeho uznesením z 30. novembra 2012.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   opravným   prostriedkom doručeným krajskému súdu 27. mája 2010 domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Obvodného   pozemkového   úradu   Trnava   (ďalej   len   „odporca“)   č.   K   2008/00821 z 11. decembra   2008,   ktorým   mu   bolo   priznané   vlastníctvo   k   pozemkom   pasienkového spoločenstva a právo na náhradu za pozemky pasienkového spoločenstva.

Krajský súd o opravnom prostriedku rozhodol uznesením č. k. 42 Sp 21/2010-21 z 3. júna 2010 tak, že ho odmietol podľa § 250p Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) ako podaný oneskorene.

Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Sžo 237/2010 z 15. augusta 2011 tak, že napadnuté uznesenie zrušil a vec   vrátil   krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie.   V   tejto   súvislosti   sťažovateľ   poukazuje na odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu, ktorý „Zároveň zaviazal Krajský súd v Trnave tak,   že   v   ďalšom   konaní   bude   povinnosťou   prvostupňového   súdu   náležite   ozrejmiť skutočnosti týkajúce sa legitimity uplatnenia inštitútu náhradného doručenia odporcom pri doručovaní   napadnutého   rozhodnutia,   a   to   zadovážením   si   ďalších   listinných   dôkazov, ktorými   navrhovateľ   nepochybne   preukáže,   že   sa   skutočne   v   dňoch   doručovania napadnutého rozhodnutia nezdržiaval v mieste bydliska podľa výsledku šetrenia a následne rozhodnúť o podanom opravnom prostriedku navrhovateľa.

Krajský   súd   Trnava   sa   s   celou   vecou   vyporiadal   tak,   že   [sťažovateľovi]... prostredníctvom právneho zástupcu zaslal výzvu zo dňa 27. 09. 2011, aby predložil súdu dôkazy, že sa v dňoch doručovania napadnutého rozhodnutia nezdržiaval v mieste trvalého bydliska.“.

Krajský súd následne rozhodol uznesením č. k. 42 Sp 21/2010-74 zo 16. novembra 2011,   ktorým   opravný   prostriedok   odmietol   z   dôvodu,   že   sťažovateľ „na   výzvu   súdu v stanovenej lehote nereagoval t. j. nepredložil žiadne ďalšie dôkazy. Zároveň v odôvodnení svojho rozhodnutia zdôvodnil svoje rozhodnutie poukázaním na § 250l ods. 1, 2, § 250m ods. 1, 2, § 250p a § 57 ods. 1, 2 a 3 O. s. p.“.

Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd namietaným uznesením   sp.   zn.   1   Sžr   4/2012   z   30.   novembra   2012   tak,   že ho   potvrdil ako vecne správne.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:«... vydanie predmetných rozhodnutí súdov bolo v kauzálnej   (príčinnej) súvislosti nezákonným   a   nespravodlivým   vyvrcholením   (vyústením)   viacerých   závažných   porušení ustanovení... OSP... najmä však ustanovenia § 153b ods. 2 písm. b)... ale ich vydanie bolo porušením   základných   princípov   (zásad)   materiálneho   právneho   štátu,   najmä   princípu rovnosti   pred   zákonom,   princípu   materiálnej   spravodlivosti   a   materiálnej   ochrany zákonnosti vrátane princípov riadneho a spravodlivého procesu, princípu právnej istoty, princípu predvídateľnosti   práva (vrátane   predvídateľnosti rozhodnutí   súdov)   a princípu ochrany legitímnych očakávaní (legitímnej dôvery) a princípu, podľa ktorého právo nemôže vzniknúť (vzísť) z bezprávia a nespravodlivosti [„ex iniuria ius non oritur“]. A v konečnom dôsledku   vydanie   predmetných   súdnych   rozhodnutí   bolo   odmietnutím   spravodlivosti (denegatio iustitiae) a porušením základných práv a slobôd sťažovateľa...»

Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd „bez relevantného odôvodnenia zamietol odvolanie sťažovateľa“ s   tým,   že   s   uznesením   krajského   súdu   zo   16.   novembra   2011 „nemožno súhlasiť   a   toto   konanie   a   uznesenie   považujeme   za   nezákonné   a   vydané   v   rozpore s príslušnými ustanoveniami O. s. p.“, pričom v tejto súvislosti sťažovateľ cituje prvú vetu § 246c ods. 1 OSP a § 153b ods. 2 písm. b) OSP.

Sťažovateľ   poukazuje   na   to,   že   najvyšší   súd   potvrdil   uznesenie   krajského   súdu „napriek skutočnosti, že v odôvodnení svojho rozhodnutia (bod 10 str. 4 uznesenia) uviedol, (teda potvrdil skutočnosť), že je síce pravda, že krajský súd v predmetnej výzve z 27. 9. 2011 výslovne   neuviedol   (hoci   to   ukladá   ustanovenie   zákona   hore   uvedené),   že nedodržaním lehoty na predloženie dôkazov spája tak závažný následok ako je odmietnutie opravného prostriedku   konajúcim   súdom,   ale   s   prihliadnutím   na   skutočnosť,   že   navrhovateľ   bol zastúpený   zvoleným   advokátom,   nebolo   povinnosťou   súdu   v   zmysle   § 5 O.   s.   p.   takúto poučovaciu informáciu o procesných právach navrhovateľa vo výzve vysloviť.“.

V   súvislosti   s   týmto   právnym   záverom   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu sťažovateľ uvádza:

„Čiže inými slovami si dovoľujem uviesť, že podľa názoru NS SR, hoci bol porušený zákon (zákonné ustanovenie § 153b ods. 2 písm. b, v spojení s § 250f, pričom iba pri splnení týchto zákonných ustanovení a podmienok v nich uvedených mohol Krajský súd rozhodnúť spôsobom   ako   rozhodol)   zo   strany   konajúceho   súdu,   rozhodnutie   Krajského   súdu   je zákonné lebo navrhovateľa (teraz sťažovateľa) zast. zvolený advokát (hoci neboli splnené zákonné   podmienky).   Poukazujem   na   skutočnosť,   že   podmienky   uvedené   v   hore   cit. ustanoveniach OSP a ich splnenie je predpokladom zákonnosti rozhodnutia, (teda postupu a konania bez prítomnosti účastníka konania) a v žiadnom prípade to nie je ani nemôže byť (a ani nenahrádza)   poučenie   o   procesných   právach   navrhovateľa   (teraz   sťažovateľa). Dovoľujem si poukázať, že práve pre nezákonnosť a porušenie § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p. teda,   že   sa   účastníkovi   konania   postupom   súdu   odňala   možnosť   konať   pred   súdom, Najvyšší súd SR... zrušil pôvodné uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. 42 SP/21/2011 zo dňa 3. 6. 2010 a to svojim uznesením č. k. 6 Sžo/237/2010 zo dňa 15. 8. 2011.“

Sťažovateľ   v   sťažnosti   tiež   uvádza,   že   namietané   rozhodnutia   všeobecných súdov trpia „hrubými   pochybeniami,   nedostatkami   a   porušeniami   zákona,   ktorých prejavom je zjavne   nedostatočná   odôvodnenosť,   dôkazná   nepodloženosť,   nezákonnosť, nepreskúmateľnosť a až arbitrárnosť týchto rozhodnutí...“.

Namietané porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu sťažovateľ odôvodňuje takto:

„Predmetné rozhodnutia totiž v konečnom dôsledku zasahujú aj do majetkovej sféry sťažovateľa   (má   dopad   na   majetkovú   sféru   sťažovateľa)   tým,   že   aj   v   dôsledku   týchto nezákonných rozhodnutí nie je možné priznať sťažovateľovi zákonný nárok vlastnícke právo k majetku, na ktorý by mal nárok v prípade zákonného postupu konajúcich súdov.“

Sťažovateľ   následne   opakovane   argumentuje   porušením   základných   princípov právneho   štátu   –   princípu   materiálneho   právneho   štátu   a   princípu   ochrany   legitímnych očakávaní.   Namieta   tiež,   že   v prerokovávanom   prípade   konajúce   súdy   nerešpektovali zásadu ústavne súladného výkladu zákonov podľa čl. 152 ods. 4 ústavy a «nezohľadnili ani právnu zásadu „súd pozná právo“...

Zároveň odôvodnenie rozhodnutia Najvyššieho súdu v Bratislave zo dňa 30. 11. 2012 celkom   zjavne   nespĺňa základné požiadavky   na   náležité   a   riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, napríklad už len na jeho odôvodnenie svojho rozhodnutia v bode 10 str. 4 rozhodnutia) lebo odvolací súd pri konaní a rozhodovaní takmer vôbec nepostupoval podľa ustanovení § 153b ods. 2 písm. b, v spojení s § 250f a § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p. (povrchne   a   v   podstate   „zhadzovačne“   priam   odignoroval)   pravdivosť   podstatnej   časti argumentov   sťažovateľa.   Pritom   jeho   odôvodnenie   nedáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom konania a s uplatnenými argumentmi sťažovateľa v odvolaní,   teda nedáva odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky týkajúce sa pôvodného (prvostupňového) konania.

... Najvyšší   súd   SR... opakovane   judikoval...,   že   súčasťou   rešpektovania   práva na spravodlivý proces je povinnosť súdu nielen o vznesených návrhoch (vrátane dôkazných návrhov) rozhodnúť, ale tiež − pokiaľ im nevyhovie − vo svojom rozhodnutí vyložiť, z akých dôvodov tieto neakceptoval. Ak tak všeobecný súd neurobí, zaťaží svoje rozhodnutie nielen vadami − spočívajúcimi v porušení všeobecných procesných princípov − podraditeľnými pod vadu konania v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. − ale súčasne postupuje aj v rozpore so zásadami vyjadrenými v druhej hlave, siedmom oddiele Ústavy SR, predovšetkým v čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2, a v čl. 5 ods. 1 Dohovoru...».

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal na ďalšie konanie sťažnosť „vo veci namietaného porušenia jeho základných práv Krajským súdom v Trnave pri konaní a rozhodovaní sp. zn. 42 Sp/21/2010 a Najvyšším súdom SR... v konaní a rozhodovaní v druhom stupni sp. zn. 1 Srž/4/2012“ a následne rozhodol týmto nálezom:„... Najvyšší súd... rozhodnutím sp. zn. 1 Srž/4/2012 zo dňa 30. 11. 2012 porušil sťažovateľovi... základné právo... podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 20 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   podľa   čl.   36   ods.   1   v   spojení   s   čl.   11   ods.   1   Listiny základných práv a slobôd... a zároveň porušil... právo... podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13 Dohovoru...   v   spojení   s   čl.   1   Dodatkového   protokolu...   a   podľa   čl.   14   ods.   1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach...

... zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súd SR... sp. zn. 1 Srž/4/2012 zo dňa 30. 11. 2012 a... vec vracia Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie a rozhodnutie.

... priznáva   sťažovateľovi... náhradu   trov   konania   (právneho   zastúpenia),   ktoré je Najvyšší súd... povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu... do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru, podľa čl. 1 dodatkového protokolu a podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného   paktu   postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 42 Sp 21/2010 a jeho uznesením zo 16. novembra 2011

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanosti petitom   návrhu   na   začatie   konania,   teda   tou   časťou   sťažnosti   (v   konaní podľa   čl.   127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde),   čím   zároveň   vymedzuje   predmet   konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Sťažovateľ v petite sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd prijal sťažnosť „vo veci namietaného   porušenia   jeho   základných   práv   Krajským   súdom   v   Trnave   pri   konaní a rozhodovaní   sp.   zn.   42   Sp/21/2010...“.   V   petite   sťažnosti   však   bližšie   neoznačuje namietané rozhodnutie krajského súdu, ktorým malo dôjsť k porušeniu ním označených práv.   V   odôvodnení   svojej   sťažnosti   sťažovateľ   uvádza,   že   s   konaním   a „napadnutým uznesením Krajského súdu v Trnave č.   k.   42 Sp/21/2010-74 zo dňa 16.   11.   2011 však nemožno   súhlasiť...“.   Z   odôvodnenia   sťažnosti   vyplýva,   že   krajský   súd   v   namietanom konaní rozhodol tiež uznesením č. k. 42 Sp 21/2010-21 z 3. júna 2010. Predmetné uznesenie však   na   základe   odvolania   zrušil   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   6   Sžo   237/2010 z 15. augusta 2011.

Na   tomto   základe,   napriek   nejednoznačnému   vymedzeniu   namietaného uznesenia krajského súdu v petite sťažnosti sťažovateľom, ústavný súd dospel k záveru, že v tejto časti sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie označených práv postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 42 Sp 21/2010 a jeho uznesením zo 16. novembra 2011.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že k jej   podaniu   môže   zásadne   dôjsť   až subsidiárne.   Zmysel   a   účel   zásady   subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   označených   práv   postupom   krajského   súdu v namietanom konaní a jeho uznesením zo 16. novembra 2011.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy (premietnutý aj do § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje   iný   súd.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   nemá   právomoc   preskúmať   postup krajského súdu   v namietanom konaní a jeho uznesenie zo 16. novembra 2011, pretože ich preskúmal na základe odvolania sťažovateľa podľa § 201 a nasl. OSP najvyšší súd. Preto v súvislosti s namietaným porušením označených práv je z ústavného hľadiska pre ústavný   súd   podstatné   a   určujúce   len   preskúmanie   postupu   najvyššieho   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžr 4/2012 a jeho uznesenia z 30. novembra 2012 (obdobne napr. m. m. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru, podľa čl. 1 dodatkového protokolu a podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného   paktu   postupom   najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 1 Sžr 4/2012 a jeho uznesením z 30. novembra 2012

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možno považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a   rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd   o   namietaných   zásahoch   do   týchto   práv   alebo   slobôd   rozhoduje   len   v   prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto právomoci   všeobecných   súdov   neboli   zlučiteľné   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   V   nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

V sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie označených práv postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní a jeho uznesením z 30. novembra 2012.

Najvyšší súd ako odvolací súd v odôvodnení namietaného uznesenia z 30. novembra 2012, ktorým potvrdil uznesenie krajského súdu, uviedol:

„... Zo spisu krajského súdu bolo zistené, že krajský súd po zrušení jeho uznesenia, č. k. 42 Sp/21/2010-21 zo dňa 3. júna 2010, Najvyšším súdom Slovenskej republiky, poslal navrhovateľovi prostredníctvom jeho právneho zástupcu výzvu z 27. 09. 2011 (č. l. 70), aby v lehote do 10 dní od doručenia tejto výzvy predložil súdu ďalšie dôkazy preukazujúce skutočnosť, že sa v dňoch doručovania napadnutého rozhodnutia nezdržiaval v mieste jeho bydliska. Táto výzva vykonávajúca právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bola   právnemu   zástupcovi   navrhovateľa   (splnomocnený   navrhovateľom   počas   súdneho konania dňa 31. 08. 2010) doručená 30. 09. 2011. Právny zástupca v určenej lehote na ňu nereagoval   a   krajskému   súdu   žiadne   dôkazy   nepredložil.   Krajský   súd   potom   následne rozhodol o odmietnutí opravného prostriedku navrhovateľa.

... Podľa názoru odvolacieho súdu je síce pravda, že krajský súd v predmetnej výzve z 27. 09. 2011 výslovne neuviedol, že s nedodržaním lehoty na predloženie dôkazov sa spája tak závažný následok ako je odmietnutie opravného prostriedku konajúcim súdom. Avšak s prihliadnutím na skutočnosť, že navrhovateľ bol právne zastúpený zvoleným advokátom (č. l. 45), nebolo povinnosťou konajúceho krajského súdu v zmysle § 5 O. s. p. takúto poučovaciu informáciu o procesných právach navrhovateľa vo výzve vysloviť.... Súčasne   Najvyšší   súd   musí   zdôrazniť,   že   v   danom   prípade   išlo   o   splnenie dôkazného bremena,   ktoré navrhovateľ vyvolal   svojim tvrdením o neprítomnosti v čase doručovania   predmetnej   zásielky.   Navyše   ním   doručený   listinný   dôkaz   z   č.   l.   52   iba dosvedčoval, že navrhovateľovi spoločnosť R. doručila číselný kód (confirmation number) potrebný na identifikáciu pre let z Bratislavy do Londýna dňa 18. januára 2009.

... Navrhovateľ   však   žiadnym   spôsobom,   napriek   svojej   všeobecne   uloženej povinnosti znášať dôkazné bremeno pri svojich tvrdeniach (§ 101 v spojení s § 120 ods. 1 veta   prvá   v   spojení   s   §   246c   ods.   1   O.   s.   p.),   neprodukoval   dôkazy   o   svojom   tvrdení (napríklad rôzne potvrdenia spojené so zahraničným pobytom alebo s výdavkami za nej uhradenými), že by v predmetnej alebo inej lokalite sa dlhodobo zdržiaval, čo by mu logicky bránilo   v   prevzatí   zásielky   viackrát   bezúspešne   doručovanej   odporcom   na   adresu navrhovateľa, a to postupne v dňoch 18. 12. 2008, 27. 01. 2009 a 27. 02. 2009.

Navyše navrhovateľ podľa všetkého ani neinformoval doručovaciu poštu (viď obsah informačných   nálepiek   od   pošty)   o   svojom   úmysle   dlhodobo   zotrvať   mimo   svoju doručovaciu   adresu,   čo   sa   rozumne   očakáva   u   jednotlivca   v   prebiehajúcom   správnom konaní.

Preto   tým,   že   krajský   súd   poučenie   k   výzve   nepripojil,   jeho   procesný   postup nevykazoval znaky odopretia spravodlivosti (denegatio iustitiae) a neviedol k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom.“

Ústavný súd pri preskúmavaní namietaného uznesenia najvyššieho súdu vychádzal zo svojho   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie z hľadiska predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa aj požiadavku komplexného   posudzovania   všetkých   rozhodnutí   všeobecných   súdov (tak prvostupňového, ako   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09). Tieto východiská sa uplatňujú aj v konaní všeobecných súdov   v systéme správneho súdnictva   podľa   piatej   časti   Občianskeho súdneho poriadku pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov.

Krajský súd uznesením č.   k.   42 Sp 21/2010-74 zo 16. novembra 2011 odmietol opravný prostriedok sťažovateľa. V odôvodnení svojho uznesenia poukázal na právny názor najvyššieho súdu uvedený v jeho uznesení sp. zn. 6 Sžo 237/2010 z 15. augusta 2011, ktorým   zrušil   uznesenie krajského súdu   č.   k. 42 Sp 21/2010-21 z 3.   júna 2010, podľa ktorého „odmietnutie   opravného   prostriedku   navrhovateľa   bez   náležitého   skúmania zákonných   podmienok   uplatnenia   inštitútu   tzv.   náhradného   doručenia   je   predčasné a v ďalšom   konaní   bude   potrebné   náležite   ozrejmiť   skutočnosti   týkajúce   sa   legitimity uplatnenia   inštitútu   náhradného   doručenia   odporcom   pri   doručovaní   napadnutého rozhodnutia,   a   to   zadovážením   si   ďalších   listinných   dôkazov,   ktorými   navrhovateľ nepochybne   preukáže,   že   sa   skutočne   v   dňoch   doručovania   napadnutého   rozhodnutia nezdržiaval v mieste bydliska. Odvolací súd zároveň zdôraznil, že len samotné predloženie kópie rezervácie letenky zo dňa 12. 01. 2009 dostatočne nepreukazuje, že sa navrhovateľ v dňoch doručovania napadnutého rozhodnutia v mieste doručenia nezdržiaval.“.

V odôvodnení namietaného uznesenia krajský súd ďalej uviedol:„Krajský súd v Trnave v súlade s vyššie uvedeným uznesením výzvou doručenou právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa 30. 09. 2011 vyzval navrhovateľa, aby v lehote do 10 dní predložil súdu ďalšie dôkazy preukazujúce skutočnosť, že sa v dňoch doručovania napadnutého   rozhodnutia   v   mieste   jeho   bydliska   nezdržiaval.   Na   predmetnú   výzvu navrhovateľ v stanovenej lehote nereagoval t. j. nepredložil žiadne ďalšie dôkazy, ktoré by túto skutočnosť preukázali.

Vzhľadom   na   to,   že   navrhovateľ   podal   opravný   prostriedok   oneskorene, t. j. po tridsiatich dňoch od doručenia rozhodnutia odporcu, súd postupom podľa § 250p O. s. p. opravný prostriedok odmietol.“

Základom   argumentácie   sťažovateľa   je   jeho   nesúhlas   s   právnym   názorom najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu, ktorý potvrdil uznesenie krajského súdu ako vecne správne.

Sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti namieta porušenie označených základných práv   podľa   ústavy   a listiny   a   práv   podľa   dohovoru,   dodatkového   protokolu   a   podľa medzinárodného paktu. Namieta tiež porušenie právnych princípov materiálneho právneho štátu   (napr.   princíp   predvídateľnosti   súdnych   rozhodnutí,   princíp   legitímnych   očakávaní a pod.),   pričom   tvrdí,   že   namietaným   uznesením   najvyššieho   súdu   došlo   k odmietnutiu spravodlivosti   a   odňatiu   mu   možnosti   konať   pred   súdom,   a   poukazuje   na arbitrárnosť a neodôvodnenosť   tohto   uznesenia.   Túto   argumentáciu   sťažovateľ   konkretizuje   svojím tvrdením, že namietaným uznesením došlo k viacerým závažným porušeniam ustanovení Občianskeho súdneho poriadku „najmä však ustanovenia § 153b ods. 2 písm. b)“. Namieta, že v rozpore s uvedeným ustanovením OSP [§ 153b ods. 2 písm. b) OSP, pozn.] nebol vo výzve krajského súdu z 27. septembra 2011 poučený o tom, že ak nepredloží príslušné dôkazy v určenej lehote, krajský súd jeho opravný prostriedok odmietne.

V   súvislosti   s   argumentáciou   sťažovateľa   ústavný   súd   zdôrazňuje   (napr.   m.   m. IV. ÚS   359/08,   IV.   ÚS   198/2012),   že   popri   uvedení   petitu   je   ďalšou   povinnosťou sťažovateľa,   aby   svoju   sťažnosť   náležite   odôvodnil,   t.   j.   aby   čo   najpresnejšie   opísal skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania skutkových okolností musí odôvodnenie sťažnosti obsahovať najmä právne   argumenty   a   právne   posúdenie   predloženého   sporu.   Nedostatok   odôvodnenia sťažnosti vyvoláva významné procesné dôsledky.

Na tomto základe ústavný súd preskúmal sťažnosť v tom rozsahu a z tých hľadísk, ktoré sťažovateľ uvádza v jej odôvodnení. Ústavný súd prihliadol aj na to, že sťažovateľ je v konaní zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom.

Najvyšší   súd   v   odôvodnení   namietaného   uznesenia   konštatoval,   že   krajský   súd neodňal   sťažovateľovi   možnosť   konať   pred   súdom   tým,   že   odmietol   jeho   opravný prostriedok ako podaný oneskorene. Uviedol, že sťažovateľovi vznikla v konaní povinnosť preukázať   tvrdenie,   že   sa   nezdržiaval   na   adrese   trvalého   pobytu   v   čase,   keď   mu   bola doručovaná zásielka s rozhodnutím odporcu. Potvrdenie o rezervácii letenky nepovažoval za dostatočný   dôkaz   na   preukázanie   tohto   tvrdenia.   Sťažovateľ   nereagoval   na   výzvu krajského   súdu   z   27.   septembra   2011   a   nepredložil   a ani   neoznačil   ďalšie   dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia, preto krajský súd vychádzal z fikcie doručenia a odmietol opravný prostriedok ako podaný oneskorene. Najvyšší súd netrval na povinnosti krajského súdu   poučiť   sťažovateľa   o   následkoch   nepredloženia   dôkazov   podľa   výzvy   z   dôvodu, že tento bol v konaní zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom.

Podľa prvej vety § 246c ods. 1 OSP pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.

Podľa   §   5   ods.   1   OSP   súdy   poskytujú   pri   plnení   svojich   úloh   účastníkom v občianskom súdnom konaní poučenia o ich procesných právach a povinnostiach.

Podľa   §   5   ods.   2   OSP   súdy   povinnosť   podľa   odseku   1   nemajú,   ak   je   účastník v občianskom súdnom konaní zastúpený advokátom.

Podľa § 250p OSP ak je návrh podaný oneskorene alebo ho podá ten, kto naň nie je oprávnený,   alebo   ak   sa   napadá   rozhodnutie,   ktoré   preskúmaniu   nepodlieha,   alebo ak navrhovateľ neodstránil vady, ktorých odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu návrhu, súd uznesením opravný prostriedok odmietne. Odvolanie proti uzneseniu je prípustné.

Zákonodarca   zakotvil   v Občianskom   súdnom   poriadku   všeobecnú   poučovaciu povinnosť súdov v občianskom súdnom konaní, pričom vymedzil vecný a osobný rozsah tejto   povinnosti.   Súdy   sú   povinné poučovať účastníkov   konania, ktorí   nie   sú   zastúpení advokátom. Poučenie poskytujú o procesných právach a povinnostiach účastníka. V ďalších častiach Občianskeho súdneho poriadku je zakotvená osobitná poučovacia povinnosť súdu (napr.   §   43   ods.   1,   §   49   ods.   5,   §   52   ods.   1   OSP),   ktorou   je   súdu   výslovne   uložené, aby v konkrétnych procesných situáciách osobitne poučil účastníka, a to v záujme ochrany jeho záujmov.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta   nesprávnu   aplikáciu   ustanovení   Občianskeho súdneho poriadku, pričom konkrétne namieta aplikáciu § 153b ods. 2 písm. b) OSP, podľa ktorého   rozsudkom   pre zmeškanie   možno   spor   rozhodnúť,   ak   žalovaný   sa   k   žalobe a prílohám písomne nevyjadril do 15 dní odo dňa, keď mu boli doručené, hoci ho súd na to vyzval   a   poučil   ho o následkoch   nesplnenia   tejto   povinnosti   (§   114   ods.   2). V prerokúvanom   prípade   nešlo   o meritórne   rozhodnutie,   preto   aplikácia   §   153b   ods.   2 písm. b) OSP v spojení s § 246c ods. 1 OSP neprichádzala do úvahy. Ústavný súd preto konštatuje,   že   medzi   namietaným   porušením   označených   práv   sťažovateľa   a   tvrdenou nesprávnou aplikáciou § 153b ods. 2 písm. b) OSP nie je relevantná vecná súvislosť.

Podstatou námietky sťažovateľa je právny názor, že ak krajský súd odmietol opravný prostriedok bez toho, aby ho poučil o následkoch nepredloženia dôkazov v určenej lehote vo výzve   z   27.   septembra   2011,   odňal   mu   možnosť   konať   pred   súdom.   Sťažovateľ považoval za arbitrárny právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého krajský súd nemal povinnosť   poučiť   sťažovateľa   z   dôvodu,   že   bol   zastúpený   advokátom.   Ústavný   súd poukazuje   na   to,   že   v prerokúvanom   prípade   pre   uvedenú   procesnú   situáciu   zákon   – Občiansky súdny poriadok neustanovuje osobitnú poučovaciu povinnosť súdu, preto bolo potrebné postupovať podľa § 5 OSP, v ktorom je osobný rozsah poučovacej povinnosti súdu obmedzený na účastníkov konania, ktorí nie sú zastúpení advokátom. Krajský súd preto s poukazom na § 5 a § 250p OSP nebol povinný poučiť sťažovateľa zastúpeného advokátom o následkoch nepredloženia dôkazov v určenej lehote.

Sťažovateľ v konaní predložil   len jeden listinný dôkaz – potvrdenie o rezervácii letenky.   Najvyšší   súd   konštatoval,   že   tento   dôkaz   dostatočne   nepreukazuje   tvrdenie sťažovateľa, že v čase doručovania zásielky sa nezdržiaval v mieste doručenia. Poukázal na to, že sťažovateľ mal predložiť aj iné dôkazy, ktoré by preukázali ním tvrdený pobyt v zahraničí v rozhodnom období (napr. potvrdenia alebo výdavky spojené so zahraničným pobytom). Za relevantné považoval aj to, že sťažovateľ neinformoval doručovaciu poštu o úmysle   dlhodobo   sa   zdržiavať   mimo   svoju   doručovaciu   adresu,   čo   vyplynulo z informačných nálepiek na vrátenej obálke, ktoré možno rozumne očakávať od účastníka prebiehajúceho správneho konania. Z uvedeného je zrejmé, že najvyšší súd sa v spojení s krajským   súdom   vysporiadali   s   predloženým   dôkazom   sťažovateľa,   najvyšší   súd odôvodnil, prečo na tento dôkaz neprihliadol, resp. prečo ho nepovažoval za dostatočný.

Ústavný   súd   preskúmal   postup   najvyššieho   súdu   v   namietanom   konaní   a   jeho uznesenie   z   30.   novembra   2012   z   tých   hľadísk,   ktoré   sťažovateľ   namietal   vo   svojej sťažnosti. Podľa jeho názoru námietky sťažovateľa uvedené v sťažnosti nie sú opodstatnené a   nie   sú   spôsobilé   spochybniť   právne   závery   najvyššieho   súdu   uvedené   v   odôvodnení namietaného uznesenia.

Ústavný   súd   nezistil   také   skutočnosti,   ktoré   by   naznačovali   možnosť   vysloviť porušenie práva sťažovateľa na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru. Z odôvodnenia   namietaného   uznesenia   je   zrejmé,   že   najvyšší   súd   preskúmal   odvolanie sťažovateľa, pričom sa vysporiadal s jeho odvolacou argumentáciou.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu poukazuje ústavný   súd   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   absencia   porušenia ústavnoprocesných princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov   za   porušenie   základných   práv   a   slobôd   sťažovateľa   hmotnoprávneho   charakteru, medzi ktoré patrí aj vlastnícke právo (m. m. IV. ÚS 116/05). Ústavný súd v súlade so svojou skoršou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) aj naďalej zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom   základných   práv,   práv   a   slobôd   hmotného charakteru,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, prípadne čl. 6 dohovoru. V opačnom   prípade   by   ústavný   súd   bol   opravnou   inštanciou   voči   všeobecným   súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy.   Ústavný   súd   by   takým   postupom   nahradzoval   skutkové   a   právne   závery v rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

Keďže ústavný súd postup najvyššieho súdu v namietanom konaní a jeho uznesenie z 30. novembra 2012 nepovažoval z tých hľadísk, ktoré namietal sťažovateľ, za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené, nemožno uvažovať ani o porušení jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   v   danom   prípade   neexistujú skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru, podľa čl. 1 dodatkového protokolu a podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu z tých hľadísk, ktoré uplatnil v sťažnosti sťažovateľ, postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžr 4/2012 a jeho uznesením z 30.   novembra   2012   po   prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   a   preto   ju pri predbežnom prerokovaní odmietol v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2014