znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 54/2013-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. M., B., zastúpeného advokátkou JUDr. J. C., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 59/2007 a jeho rozsudkom z 31. marca 2009, postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   7 Co 127/2009   a   jeho   rozsudkom   z   10.   marca   2010 a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 7 Cdo 34/2011 a jeho uznesením z 22. februára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2012 doručená   sťažnosť   J.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných   práv   podľa   čl. 20   ods. 1,   čl. 46   ods. 1   a   čl. 47   ods. 3   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   18 C 59/2007 a   jeho   rozsudkom z 31. marca 2009 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“), postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 127/09 a jeho   rozsudkom   z   10.   marca   2010   (ďalej   len   „napadnutý   rozsudok   krajského   súdu“) a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší   súd“)   v konaní vedenom   pod   sp. zn.   7 Cdo 34/2011   a jeho   uznesením   z 22.   februára   2012   (ďalej   len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že sa v období od 22. júna 2001 do 13. októbra 2005 spolu   s rodinou „nachádzal   v azylovom   konaní...   a   v mojej neprítomnosti   a bez mojej vedomosti bola prevedená tzv. dobrovoľná dražba môjho rodinného domu v B. na základe neplatného právneho dôvodu. Nebol súdom ustanovený opatrovník a nebolo mi doručené... žiadne oznámenie o začatí výkonu záložného práva.“. Dňa 29. júla 2007 podal sťažovateľ okresnému súdu žalobu o vydanie rodinného domu s poukazom na „neplatný právny dôvod návrhu   na   vykonanie   dražby   a   nepremlčateľnosť   vlastníckeho   práva.   Z   objektívnych dôvodov som sa v čase podania návrhu na vykonanie dražby, priebehu dražby a uplynutia prekluzívnej   lehoty   na   podanie   žaloby   nenachádzal   na   území   SR   (azylové   konanie... od 22. 6. 2001 do 13. 10. 2005).“.

Okresný súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol, pričom v podstatnej časti jeho odôvodnenia uviedol, že základnou podmienkou úspechu návrhu vo vlastníckych veciach je preukázanie   vlastníckeho   práva   navrhovateľa.   Bez   tohto   preukázania   nie   je   totiž navrhovateľ aktívne legitimovaný domáhať sa ochrany, ktorá mu ako vlastníkovi prislúcha. Okresný   súd   uzavrel,   že   sťažovateľ „neuniesol   dôkaznú   povinnosť   preukázaním   svojho vlastníckeho práva“, a preto jeho žalobu zamietol.

Proti   napadnutému   rozsudku   okresného   súdu   sťažovateľ   21.   mája   2009   podal odvolanie, v ktorom namietal „porušenie čl. 154c ústavy, podľa ktorého mal okresný súd dať   prednosť   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   pred   domácim zákonom o dobrovoľných dražbách, lebo mi zaručuje väčšiu ochranu mojich vlastníckych práv s poukazom na absolútnu neplatnosť právneho úkonu pri prechode vlastníckych práv, alebo mal prerušiť konanie a požiadať Ústavný súd SR o abstraktnú kontrolu ústavnosti v súvislosti s procesnou prekážkou prekluzívnej doby, ktorá márne uplynula počas mojej dlhodobej   neprítomnosti   v   azylovom   konaní,   čo   považujem   za   porušenie   môjho   práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky“.

Súbežne s podaným odvolaním sťažovateľ spoločne s rodinnými príslušníkmi podali sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy doručenú ústavnému súdu 3. augusta 2009, ktorou sa domáhali   vydania   nálezu,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   v petite   sťažnosti označených práv podľa ústavy a dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 18 C 59/2007 s tým, aby bol rozsudok okresného súdu z 31. marca 2009 zrušený, a zároveň požadovali priznanie primeraného finančného   zadosťučinenia po   10 000   € pre   každého zo sťažovateľov.   Ústavný   súd   uznesením   č. k.   II. ÚS 318/09-15   z   29.   septembra   2009 predmetnú sťažnosť odmietol v časti vzťahujúcej sa na osoby odlišné od sťažovateľa ako podanú   zjavne   neoprávnenými   osobami   a v časti   vzťahujúcej   sa   na   sťažovateľa   ako oneskorene podanú, ako aj pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

Krajský   súd   na   základe   odvolania   sťažovateľa   proti   označenému   rozsudku   súdu prvého   stupňa   napadnutým   rozsudkom   návrh   na   prerušenie   konania   z   dôvodu   podania návrhu na abstraktnú kontrolu ústavnosti zamietol a napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že „zák. čís. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách... nie je v rozpore s Ústavou SR a ani s Európskym dohovorom pre ľudské práva a okrem   toho,   riešenie   tejto   otázky   nemá   vplyv   na   rozhodnutie   v   prejednávanej   veci o vydanie nehnuteľnosti. Preto nie sú splnené podmienky pre postup podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p.“. Krajský súd sa ďalej stotožnil s názorom okresného súdu, že sťažovateľ (navrhovateľ,   pozn.)   nie   je   aktívne   legitimovaný   na   podanie   žaloby   o   vydanie nehnuteľnosti, pretože nepreukázal svoje vlastnícke právo k nej. Z tohto hľadiska všetky jeho   námietky   týkajúce   sa   výkonu   dobrovoľnej   dražby   podľa   zákona   č. 527/2002   Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov v znení účinnom ku dňu dobrovoľnej dražby (ďalej len „zákon o dobrovoľných dražbách“), ktoré mohol sťažovateľ uplatniť v trojmesačnej prekluzívnej lehote – avšak v inom konaní, sú podľa záverov krajského súdu právne irelevantné.

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ súbežne 9. júna 2010 dovolanie a sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy doručenú ústavnému súdu 24. júna 2010; sťažnosť pritom podal aj proti napadnutému rozsudku okresného súdu.

Sťažnosť   ústavnému   súdu   odôvodnil   sťažovateľ   tým,   že „rozsudky   okresného a krajského súdu neumožnili ochranu vlastníckeho práva a práva na spravodlivé súdne konanie“, a preto ústavnému súdu navrhol „previesť abstraktnú kontrolu ústavnosti zákona č. 527/2002   Z. z.,   či   v   ustanovení   § 21   ods. 2   je   v   súlade   s   Ústavou   SR   a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd... nakoľko v zákone č. 527/2002 Z. z. ani v zákone č. 568/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách, neexistuje hmotnoprávna norma, ktorá by tvorila účinný prostriedok nápravy, zabezpečila by kontradiktórnosť konania a princíp rovnosti zbraní pre vlastníka predmetu dražby aj po uplynutí prekluzívnej lehoty v prípade, že bol zbavený svojho majetku bez jeho vedomosti a o dražbe sa dozvedel po uplynutí prekluzívnej lehoty“.

Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 298/2010-20 z 31. augusta 2010 aj túto sťažnosť sťažovateľa odmietol, a to v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku okresného súdu pre nedostatok svojej právomoci a v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského súdu   ako neprípustnú   podľa   § 25   ods. 2   v   spojení   s   § 53   ods. 1 zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) z dôvodu podania dovolania na najvyššom súde. Ústavný súd nad rámec odôvodnenia   uvedeného   uznesenia   považoval „... za   potrebné   vyjadriť   sa   aj   k   návrhu sťažovateľa, ktorým sa [v texte sťažnosti – mimo návrhu na rozhodnutie (petitu)] domáhal, aby   ústavný   súd   preskúmal   súlad   § 21   ods. 2   zákona   č. 527/2002   Z. z.   o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov s ústavou a dohovorom. V tejto súvislosti ústavný súd predovšetkým poukázal na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej je podľa § 20 ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   viazaný   návrhom   sťažovateľa,   ktorý   je   koncentrovane vyjadrený v návrhu na rozhodnutie (petite), a preto ďalšie návrhy sťažovateľa uvádzané v texte sťažnosti, t. j. mimo petitu, považuje iba za súčasť argumentácie sťažovateľa (m. m. III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07). Navyše, ústavný súd môže preskúmavať súlad zákonov s ústavou a kvalifikovanými medzinárodnými zmluvami len na návrh subjektov uvedených   v   ustanoveniach   § 18   ods. 1   písm. a)   až   f)   v   spojení   s   § 37   ods. 1   zákona o ústavnom súde, pričom sťažovateľ nepatrí medzi tieto subjekty. Z uvedených dôvodov sa ústavný súd týmto návrhom sťažovateľa nezaoberal.“.

Sťažovateľom podané dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu bolo napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietnuté ako neprípustné, keďže podľa názoru najvyššieho súdu neboli v danej veci splnené podmienky prípustnosti dovolania ustanovené v   § 237 písm. f)   Občianskeho súdneho   poriadku   (ďalej aj „OSP“)   a ani iné podmienky prípustnosti   dovolania.   Podľa   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   nezakladá nedostatočné   odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   prípustnosť   dovolania podľa § 237 písm. f) OSP, ale mohlo by predstavovať len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP, ktorá však sama osebe prípustnosť dovolania nezakladá.

Sťažovateľ   proti   napadnutému   rozsudku   okresného   súdu,   napadnutému   rozsudku krajského súdu a napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu podal sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza: „Nespravodlivosť vidím v ignorovaní riešiť právnu prekážku neexistencia opatrenia na nápravu rešpektujúceho princíp rovnosti zbraní vzhľadom na uplynutie prekluzívnej lehoty bez môjho vedomia, nakoľko o dražbe som sa dozvedel až po uplynutí tejto lehoty. Moja hlavná námietka je, že súdy ignorovali čl. 154c ods. 1 Ústavy SR a ani Najvyšší súd sa k tejto námietke nevyjadril. Sťažovateľ v podstate tvrdí, že z dôvodu aplikovania ustanovení zákona o dobrovoľných dražbách, ktoré odporujú ústave a dohovoru, dospeli konajúce súdy k nesprávnemu záveru vo veci.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:„1. Okresný súd v Bratislave IV postupom vo veci vedenej pod sp. zn. 18 C 59/2007 a rozsudkom z 31. 3. 2009 sp. zn. 18 C 59/2007-241 porušil právo J. M. vlastniť majetok a domáhať sa jeho ochrany podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Krajský   súd   v   Bratislave   postupom   vo   veci   vedenej   pod   sp. zn.   7 Co 127/09 a rozsudkom z 10. marca 2010 sp. zn. 7 Co 127/09-297 porušil právo J. M. vlastniť majetok a domáhať sa jeho ochrany podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

3.Najvyšší súd SR v Bratislave postupom vo veci vedenej pod sp. zn. 7 Cdo 34/2011 a uznesením z 22. februára 2012 porušil právo J. M. vlastniť majetok a domáhať sa jeho ochrany podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

4. Základné právo J. M. na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základné   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenské republiky, postupom Okresného súdu Bratislava IV a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod. sp. zn. 7 Co 127/09, porušené bolo.

5. Zrušuje sa uznesenie Najvyššieho súdu pod sp. zn. 7Cdo34/2011... z 22. februára 2012, rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 10. marca 2009 sp. zn. 7 Co 127/09-297 a prikazuje   sa   Okresnému   súdu   Bratislava   IV,   aby   vo   veci   konal   tak,   že   dá   prednosť Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   pred   domácim   zákonom č. 527/2002 a prejedná neplatnosť dražby i napriek tomu, že prekluzívna lehota márne uplynula 11. 6. 2005.

6. J. M. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 30.000 Eur (slovom tridsaťtisíc eur), ktoré je Najvyšší súd SR v Bratislave povinný vyplatiť do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

7. J. M. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 30.000 Eur (slovom tridsaťtisíc eur), ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

8. J. M. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 30.000 Eur (slovom tridsaťtisíc eur), ktoré je Okresný súd Bratislava IV povinný vyplatiť do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

9. Najvyšší súd SR v Bratislave je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 3000 Eur na účet ich právneho zástupcu JUDr. (meno sa upresní po prijatí sťažnosti) do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 59/07 a jeho rozsudkom z 31. marca 2009

Z   už   citovaného   čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná len vtedy, ak o ochrane týchto práv   a   slobôd   nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Proti   namietanému   postupu   a   rozsudku okresného súdu mohol sťažovateľ podať odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47   ods. 3   ústavy   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 59/07 a jeho rozsudkom z 31. marca 2009, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 127/2009 a jeho rozsudkom z 10. marca 2010

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05,   II. ÚS 98/06,   III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam   aplikovanej   právnej   normy,   alebo   ak   dôvody,   na   ktorých   je   založené   súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný súd taktiež pripomína, že odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces (napr. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05, III. ÚS 25/06, IV. ÚS 301/09, IV. ÚS 27/2010).

Ústavný   súd   dodáva,   že   podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   je   viazaný návrhom   sťažovateľa,   ktorý   je   v   tomto   prípade   zastúpený   kvalifikovaným   právnym zástupcom, hoci splnomocnenie právneho zástupcu predložil sťažovateľ dodatočne až na výzvu   ústavného   súdu.   Preto   sa   v   danej   veci   ústavný   súd   zaoberal   iba   namietaným porušením   tých   práv   a tými   všeobecnými   súdmi,   vyslovenia   porušenia   ktorých   sa sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení ďalších základných práv, resp. článkov ústavy, ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, najmä čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   alebo   čl. 13   dohovoru,   je v súlade   s   doterajšou   judikatúrou   ústavného   súdu   potrebné   považovať   iba   za   súčasť argumentácie sťažovateľa (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 287/2011).

V tejto   súvislosti   a zhodne   s už vysloveným   názorom   ústavného súdu   v uznesení č. k. IV. ÚS 298/2010-20 z 31. augusta 2010 vo veci predchádzajúcej sťažnosti sťažovateľa proti   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu   posúdil   ústavný   súd   opätovný   návrh sťažovateľa,   ktorým   sa   v   texte   sťažnosti,   v časti   označenej   ako „návrh   o predbežnom opatrení“,   mimo   návrhu   na   rozhodnutie   (petitu)   domáhal,   aby   ústavný   súd   (ako „prejudiciálnu   otázku“)   preskúmal   súlad   § 21   ods. 2   zákona   o dobrovoľných   dražbách s ústavou a dohovorom. Okrem už spomínaného poukázania na viazanosť petitom sťažnosti ústavný súd dodáva, že   môže preskúmavať súlad zákonov s ústavou   a kvalifikovanými medzinárodnými   zmluvami   len   na   návrh   subjektov   uvedených   v   § 18   ods. 1   písm. a) až písm. f) v spojení s § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde, pričom sťažovateľ nepatrí medzi tieto subjekty. Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd ďalej poznamenáva, že problematiku súladu   právnych   predpisov   nemôže   sťažovateľ   nastoliť   v rámci   konania   podľa   čl. 127 ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb   namietajúcich   porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z ústavy   alebo   medzinárodnej   zmluvy.   Aj   pre   konanie   o sťažnosti   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy totiž platí konštantná judikatúra ústavného súdu (napr. I. ÚS 96/93, I. ÚS 106/93), podľa ktorej nemožno účel konania o súlade právnych predpisov dosiahnuť v inom type konania. Navyše, na konanie o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy je zmysle čl. 131 ods. 1 ústavy daná právomoc pléna ústavného súdu (III. ÚS 254/2010). Z uvedených dôvodov sa ústavný súd týmto návrhom sťažovateľa nemohol zaoberať.

Z uvedených hľadísk ústavný súd posúdil sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského súdu, ktorým podľa sťažovateľa mali byť porušené jeho základné práva podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   v rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   posudzoval   ako   prvú možnosť namietaného porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd poznamenáva, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). V obsahu základného práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a   jemu   porovnateľnému   právu   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak niet odlišností a prípadné porušenie týchto práv je potrebné posudzovať spoločne (III. ÚS 470/2010, IV. ÚS 438/2010, IV. ÚS 195/07).

V odôvodnení napadnutého rozsudku krajský súd uviedol, že „zák. čís. 527/2002 Z. z.   o   dobrovoľných   dražbách...   nie   je   v   rozpore   s   Ústavou   SR   a   ani   s   Európskym dohovorom pre ľudské práva a okrem toho, riešenie tejto otázky nemá vplyv na rozhodnutie v prejednávanej veci o vydanie nehnuteľnosti. Preto nie sú splnené podmienky pre postup podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p.“. Krajský súd sa ďalej stotožnil s názorom okresného súdu, že navrhovateľ (sťažovateľ) nie je aktívne legitimovaný na podanie žaloby o vydanie nehnuteľnosti, pretože nepreukázal svoje vlastnícke právo k nej. Z tohto hľadiska všetky jeho námietky týkajúce sa výkonu dobrovoľnej dražby, ktoré mohol uplatniť v trojmesačnej prekluzívnej lehote – avšak v inom konaní (v konaní o určení neplatnosti dražby), sú právne irelevantné,   a   preto   potvrdil   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa.   Navyše,   krajský   súd v rekapitulácii   dovtedajšieho   priebehu   konania   uviedol,   že   sťažovateľ   žalobu   o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby podal (konanie o určenie neplatnosti dražby vedené pred Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 14 C 114/2006), ale neskôr vzal návrh na začatie konania späť.

Podľa sťažovateľa ani krajský súd nemal prihliadať na trojmesačnú lehotu na podanie žaloby o určenie neplatnosti dražby ustanovenej zákonom o dobrovoľných dražbách, a to „s poukazom   na   Dohovor,   ktorý   má   prednosť   pred   domácimi   zákonmi,   nakoľko   mi zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv, právo na majetok a nepremlčateľnosť vlastníctva, teda súdy mali vykonať dokazovanie, ktorým som preukazoval nezákonný prechod môjho vlastníckeho práva“. Podľa sťažovateľa tak všeobecné súdy mali buď prednostne uplatniť dohovor   pred   zákonom   o dobrovoľných   dražbách,   alebo   prerušiť   konanie   a požiadať o abstraktnú   kontrolu   ústavnosti   v otázke   úpravy   doručovania   v   zákone o dobrovoľných dražbách. Zároveň, rozhodnutím o zamietnutí návrhu na abstraktnú kontrolu ústavnosti mal krajský súd sťažovateľovi odňať možnosť konať pred súdom a porušiť právo na účinný prostriedok   nápravy   podľa   čl. 13   dohovoru.   Sťažovateľ   pritom   s poukazom   na   bod 42 rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Hentrichová proti Francúzsku (sťažnosť č. 13616/88, rozsudok z 22. septembra 1994) tvrdí, že «Táto právna prekážka (slovami   sťažovateľa: „uplynutie   prekluzívnej   lehoty   z dôvodu   svojvoľného konania   dražobníka   a z dôvodu   nezdržiavania   sa   sťažovateľa   v mieste   doručenia   a jeho zdržiavania sa v rámci azylového konania v zahraničí“, pozn.) predstavuje neexistenciu opatrenia   na   nápravu,   neexistenciu   kontradiktórneho   konania,   ktoré   rešpektuje   princíp rovnosti zbraní v zmysle Dohovoru o ochrane ľudských práv.».

Ústavný   súd   považuje   za   relevantné   posúdenie   ústavnej   akceptovateľnosti napadnutého rozsudku tú úvahu, podľa ktorej v rámci súdneho sporu, predmetom ktorého bola   žaloba   o   určenie   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnostiam,   nemohol   konajúci   súd posudzovať   ako   predbežnú   otázku   platnosť,   resp.   neplatnosť   dobrovoľnej   dražby, na základe ktorej určitá osoba nadobudla vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam, pretože o neplatnosti dražby možno rozhodovať len v zmysle § 21 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách   v   znení   účinnom   v čase   dražby   (podľa   ktorého   v   prípade,   ak   boli   porušené ustanovenia tohto zákona, môže osoba, ktorá tvrdí, že tým bola dotknutá na svojich právach, požiadať súd,   aby určil   neplatnosť dražby; toto   právo zaniká, ak sa   neuplatní do   troch mesiacov odo dňa konania dražby), teda v konaní o určenie neplatnosti dražby.

Ústavný súd poznamenáva, že predmetná úvaha nadväzuje na judikatúru najvyššieho súdu (napríklad na rozsudok sp. zn. 3 Cdo 272/2007 z 1. júla 2008, In: Zo súdnej praxe, č. 47/2008)   a hoci   nepredstavuje   jediný   možný   výklad   predmetných   ustanovení   zákona o dobrovoľných   dražbách   a nadväzujúcich   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku, ústavný   súd   ju   už   v inom   skoršom   konaní   nepovažoval   za   arbitrárnu   alebo   za   zjavne odporujúcu   zmyslu   a účelu   § 21   ods. 2   zákona   o dobrovoľných   dražbách,   a teda   ani za ústavne nekonformnú (III. ÚS 448/2010).

Preto,   aj   keby   mal   ústavný   súd   prisvedčiť   sťažovateľom   navrhovanému   výkladu ustanovení zákona o dobrovoľných   dražbách, nemalo by to žiadny význam pre ústavnú udržateľnosť   záverov   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu.   Sťažovateľom   namietané nedostatky dobrovoľnej dražby (nedostatky v doručovaní) a nesprávne posúdenie plynutia prekluzívnej lehoty nemohli mať vplyv na napadnutý rozsudok krajského súdu, ktorý bol založený na úvahe, že posúdenie nedostatkov dražby musí byť uskutočnené v inom konaní, než   je   to,   ktoré   sťažovateľ   svojou   žalobou   vo   veci   samej   inicioval.   Pripomenutie trojmesačnej lehoty na podanie návrhu na začatie konania o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby tak nepredstavovalo dôvod zamietnutia žaloby sťažovateľa vo veci samej, ale iba vysvetlenie podmienok na toto iné konanie, v ktorom by mohla byť sporná otázka riešená.

Neúspech sťažovateľa vo veci samej tak nemal pôvod v sťažovateľom uvádzaných nedostatkoch právnej úpravy zákona o dobrovoľných dražbách, ale v jeho vlastnej procesnej stratégii. Krajský súd nemal dôvod prerušiť napadnuté konanie podľa § 109 ods. 2 písm. b) OSP,   pretože   sťažovateľom   namietané   ustanovenie   zákona   o dobrovoľných   dražbách nemohlo byť v tomto konaní aplikované. Ústavný súd v spojitosti s tým vyslovil názor, že interpretácia   a   aplikácia   ustanovenia   všeobecne   záväzného   právneho   predpisu,   ktorého vyslovenie nesúladu všeobecný súd uplatňuje v návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, musí zároveň v tomto postupe vytvárať právny základ pre jeho rozhodnutie v danej veci (PL. ÚS 28/05).

Rovnako   ústavný   súd   nemohol   prisvedčiť   námietke   sťažovateľa,   podľa   ktorej „Za povšimnutie   stoja   aj   okolnosti, z   akého   titulu   mal   byť   zmenený   zákonný   sudca na krajskom súde, nakoľko pri nahliadnutí do spisu dňa 15. 7. 2009... nebola JUDr. E. S. uvedená ako predsedníčka senátu a JUDr. R. B. bol nominovaný práve z Okresného súdu Bratislava IV, na ktorom sudkyňa sp. zn. 18 C 59/2007 JUDr. M. Č. doposiaľ pôsobí ako predsedníčka   súdu.   Tiež   je   právnickou   otázkou,   či   zamietnutie   mojej   prvej   žaloby   na vydanie nehnuteľnosti vedenej pod sp. zn. 19C 130/2007 samosudkyňou JUDr. D. K. na základe nepripustenia zmeny účastníka, bolo zákonné alebo slúžilo len ako zámienka na ovplyvnenie môjho opakovaného podania, ktoré dostalo sp. zn. 18 C 59/2007.“. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že ak mal sťažovateľ pochybnosti o zaujatosti sudcu alebo iné pochybnosti o zákonnom sudcovi, mal tieto námietky zahrnúť do podaného dovolania proti   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu,   a to   aj   s poukazom   na   to,   že   nesprávne obsadenie   súdu   predstavuje   samostatný   dovolací   dôvod   podľa   § 237   písm. g)   OSP. Z priložených   podkladov   ústavný   súd   zistil,   že   túto   námietku   sťažovateľ   do   dovolania z 9. júna 2010 ani do doplnenia dovolania z 2. septembra 2010 nezahrnul.

Zákon   o   ústavnom   súde   ako   zákonnú   podmienku   ustanovuje,   že   pred   podaním sťažnosti ústavnému súdu musí sťažovateľ vyčerpať všetky procesné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho práv poskytuje (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Ratio legis tohto ustanovenia pritom spočíva nielen v tom, aby tá-ktorá vec bola posúdená v prvom rade tými orgánmi verejnej moci, do ktorých právomoci takéto posúdenie patrí, ale tiež v tom, aby prípadné pochybenia mohli byť v opravnom konaní pred orgánmi verejnej moci posúdené a zákonom   predvídaným spôsobom   odstránené.   Z toho vyplýva, že námietky, ktoré mohli byť uplatnené už v konaniach pred všeobecným súdom, nemôžu byť uplatnené až v konaní o sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy a ako   také   sú   neprípustné,   a preto ústavný súd na ne nemôže prihliadať.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, sťažovateľ okrem všeobecného tvrdenia o porušení princípu rovnosti zbraní neuviedol žiadnu špecifickú námietku týkajúcu sa porušenia rovnosti účastníkov v konaní.

Zásada   rovnosti   strán   v   civilnom   procese   sa   prejavuje   vytváraním   rovnakých procesných   podmienok   a   procesného   postavenia   subjektov,   o   ktorých   právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95). Ústava v citovanom čl. 47 ods. 3 garantuje rovnosť účastníkov v konaní pred súdom. Rovnosť účastníkov v súdnom konaní ako prirodzený dôsledok rovnosti všetkých občanov bližšie charakterizuje § 18 prvá veta OSP, podľa ktorej účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie. Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré zabezpečí   spravodlivý   proces.   Požiadavka   spravodlivého   procesu   obsahuje   zásadu zaručujúcu   pre   každú   stranu   v   procese   mať rovnakú   možnosť   obhajovať   svoje   záujmy a zároveň   vylučujúcu   mať   možnosť   podstatnej   výhody   voči   protistrane   (IV. ÚS 211/07, III. ÚS 139/08).

Vychádzajúc   zo   sťažovateľom   predložených   podkladov   konanie   pred   krajským súdom, ako aj napadnutý rozsudok krajského súdu podľa názoru ústavného súdu spĺňajú nároky kladené na dodržanie zásady rovnosti účastníkov a sťažovateľ ani neuviedol nič, čo by aspoň indikovalo opačný záver.

Na   tomto   základe   ústavný   súd,   považujúc   odôvodnenie   napadnutého   rozsudku krajského súdu z ústavného hľadiska za udržateľné, vyhodnotil argumentáciu sťažovateľa odôvodňujúcu namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať   spojitosť   medzi   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   a namietaným porušením označených práv.

Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnymi   názormi   krajského   súdu   nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory krajského súdu svojimi vlastnými.

Ústavný súd navyše dodáva, že iný záver, než ku ktorému dospel, nevyplýva ani z rozsudku ESĽP vo veci Hentrichová proti Francúzsku, bodu 42, na ktorý sa sťažovateľ odvoláva, a to ani vo vzťahu k právu na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 (ktorý ESĽP v danom konaní nepovažoval za potrebné skúmať) a ani vo vzťahu k iným právam, ktorých   porušenie   bolo   sťažovateľom   namietané.   Predmetný   rozsudok   sa   týka   právnej úpravy, ktorá orgánu verejnej moci umožňovala využiť predkupné právo na účel ochrany pred daňovými únikmi, ktorej aplikácia ale bola sporadická a nedostatočne predvídateľná. Práve z dôvodu individuálneho a nadmieru zaťažujúceho dôkazného bremena (selektívne využitie predkupného práva daňovým orgánom), ktoré nemohlo byť predmetom súdneho prieskumu   iniciovaného   navrhovateľkou   Hentrichovou,   ESĽP   rozhodol,   že   došlo k porušeniu práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu. Bez ohľadu na to, či v okolnostiach veci sťažovateľa predstavuje realizácia dobrovoľnej dražby   súkromnoprávny   úkon   alebo   realizáciu   výkonu   verejnej   moci   (ako   to   uvádza sťažovateľ),   krajský   súd   v napadnutom   rozsudku   poukázal   práve   na   tú   podstatnú skutočnosť,   že   prostriedok   súdnej   ochrany   sťažovateľ   mal,   aj   ho   využil,   ale   návrh na konanie o určenie neplatnosti vzal späť.

Sťažovateľ   ďalej   namietal aj porušenie   základného práva   vlastniť majetok   podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, pričom však neuviedol žiadny dôvod, odlišný od už uvedených, ktorým by svoje tvrdenie podporil. Ústavný súd pritom prihliadol aj na to, že v texte sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu.

Ústavný súd opäť bez toho, aby posudzoval, či pri realizácii dobrovoľnej dražby ide o súkromnoprávny úkon alebo realizáciu výkonu verejnej moci, ako to tvrdí sťažovateľ v súvislosti   s požiadavkou   poskytnúť   mu   ochranu   práva   zaručeného   v   čl. 1   ods. 1 dodatkového protokolu a základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, poukazuje na to, že podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu absencia porušenia ústavnoprocesných princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv   sťažovateľa   hmotnoprávneho   charakteru,   medzi   ktoré   patrí   aj   základné   právo garantujúce   ochranu   majetku   (m. m.   IV. ÚS 116/05).   Ústavný   súd   v súlade   so   svojou skoršou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) aj naďalej zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom   základných   práv   a práv   hmotného charakteru (medzi   ktoré   patrí   aj   základné   právo   podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy),   ak toto   porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, prípadne čl. 6 dohovoru.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody nič neindikuje, že by napadnutým rozsudkom krajského súdu mohlo dôjsť k porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 ani   čl. 47   ods. 3   ústavy,   resp.   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   a preto   ústavný   súd sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

3. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cdo 34/2011 a jeho uznesením z 22. februára 2012

Podstatou námietok sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu je jeho nesúhlas s výkladom § 237 písm. f) OSP, ktorý vymedzuje podmienky prípustnosti dovolania najvyšším súdom v jeho veci. Podľa napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu či nedostatočne zistený skutkový stav   by   síce   mohli   viesť   k   vecne   nesprávnemu   rozhodnutiu   krajského   súdu,   ale   tento nedostatok sám osebe nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP a mohol by predstavovať len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP. Najvyšší súd pritom poukazuje na svoju ustálenú judikatúru (napr. R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000).

Podľa sťažovateľa „... názor, že procesné vady konaní v dovolacom konaní nevyšli najavo, a preto bolo dovolanie neprípustné, je nesprávny, nakoľko vo všetkých konaniach... žiadal   aplikovanie   čl. 154c   ods. 1   Ústavy   SR   a keďže   všetky   súdy,   vrátane   NS   SR, nerešpektovali svoju viazanosť (týmto ustanovením Ústavy, poznámka)... odňali mi možnosť konať pred súdom, a preto bolo dovolanie prípustné“.

Ústavný   súd   poukazuje   na   závery   svojej   ustálenej   rozhodovacej   činnosti   (napr. IV. ÚS 208/2012,   IV. ÚS 474/2012),   podľa   ktorej   sú   v   Občianskom   súdnom   poriadku upravené   podmienky,   za   ktorých   možno   procesné   nesprávnosti   vzniknuté   v   priebehu súdneho konania napraviť v dovolacom konaní. S niektorými najzávažnejšími, taxatívne vymenovanými   procesnými   vadami,   ktoré   zakladajú   tzv.   zmätočnosť,   spája   Občiansky súdny poriadok priamo prípustnosť dovolania podľa § 237 OSP, pričom vady tejto povahy sú   zároveň   aj   prípustným   dovolacím   dôvodom   podľa   § 241   ods. 2   písm. a)   OSP. Aj niektorým   ďalším   vadám   inej   procesnej   povahy   majúcim   za   následok   nesprávne rozhodnutie   vo   veci   (tzv.   iným   vadám   konania)   pripisuje   Občiansky   súdny   poriadok význam, avšak – na rozdiel od taxatívne vymenovaných vád – (len) v tom zmysle, že ich považuje za relevantný dovolací dôvod [pozri § 241 ods. 2 písm. b) OSP], ktorý možno uplatniť iba v takom dovolaní, ktoré je procesne prípustné, vada takejto povahy však sama osebe   prípustnosť   dovolania   nezakladá   (m. m.   II. ÚS 142/09).   Ústavný   súd   v   spojitosti s uvedeným   ďalej   poznamenáva,   že   na   posúdenie   prípustnosti   dovolania   je   zásadne príslušný dovolací súd (m. m. II. ÚS 261/06, IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 499/2011). Najvyšší súd je však aj pri posudzovaní prípustnosti   dovolania viazaný ústavnými požiadavkami na dodržanie základných práv účastníkov konania vrátane práva na rozhodnutie, ktoré je dostatočne odôvodnené a nevykazuje znaky svojvôle, zachovávajúc pritom ústavnoprávne relevantnú   rovnováhu   medzi   právom   na   riadne   odôvodnenie   rozhodnutia   a   ústavným princípom   právnej   istoty   vyplývajúcim   z   čl. 1   ods. 1   ústavy,   ktorý   bol   vyjadrený právoplatnými   rozsudkami   okresného   súdu   a   krajského   súdu   (m. m.   IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 499/2011).

Ústavný   súd   považuje   tak   v prípade   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   ako aj v prípade napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vo vzťahu k námietke sťažovateľa o nepreskúmaní súladu § 21 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách s ústavou a dohovorom za   rozhodujúcu   tú   časť   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu,   v ktorej najvyšší súd poukazuje na záver, že neplatnosť dobrovoľnej dražby môže určiť súd len v samostatnom   konaní o určenie jej neplatnosti podľa zákona o dobrovoľných   dražbách. Najvyšší súd zároveň   na podporu   tohto názoru   upriamil pozornosť   aj na ustálenú líniu judikatúry (rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 66/2008 z 30. júna 2009, R 23/2010 a sp. zn. 5 Cdo 51/2009 z 23. júna 2010).

Keďže   rovnako   ako   krajský   súd   v napadnutom   rozsudku,   navyše   s rozsiahlejším odôvodnením vrátane odkazu na ustálenú judikatúru najvyššieho súdu odôvodnil najvyšší súd, prečo nepovažuje za potrebné skúmať otázky platnosti dobrovoľnej dražby (vrátane aplikovania   § 21   ods. 2   zákona   o dobrovoľných   dražbách),   v zásade   tým   dal   odpoveď aj na otázku, prečo nie je potrebné vo veci samej skúmať súlad ustanovení (ktoré sa nemajú na vec použiť) s ústavou a dohovorom a prečo sa neaplikuje čl. 154c ústavy. Tejto námietke sťažovateľa vzhľadom na uvedené nemožno prisvedčiť.

Takýto   postup   najvyššieho   súdu   pri   odôvodňovaní   svojho   právneho   záveru, poukazujúci na ustálenú rozhodovaciu činnosť nielen jedného senátu, ale viacerých senátov, nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Na tomto základe ústavný súd   dospel   k   záveru,   že   právny   názor,   na   ktorom   je   založené   namietané   uznesenie najvyššieho súdu, je z ústavného hľadiska akceptovateľný a v okolnostiach danej veci nič nesignalizuje, že by napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi názormi   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými.

Rovnako   ako   v prípade   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   ani   v prípade napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   nezistil   okolnosť,   ktorá   by naznačovala možnosť porušenia základného práva na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, a sťažovateľ ani neuviedol žiadnu námietku, ktorá by odôvodňovala jeho tvrdenie o namietanom porušení tohto základného práva.

Z rovnakých   dôvodov,   ako   v prípade   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu, poukazujúc   na   doterajšiu   judikatúru   ústavného   súdu,   podľa   ktorej   absencia   porušenia ústavnoprocesných princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov   za   porušenie   základných   práv   sťažovateľa   hmotnoprávneho   charakteru   (vrátane základného   práva   garantujúceho   ochranu   majetku),   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že v okolnostiach   danej   veci   nič   nesignalizuje   ani   možnosť   porušenia   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

Ústavný súd s odvolaním sa na tieto skutočnosti a závery sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní odmietol aj v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde)   a rozhodol   o sťažnosti   ako   celku   tak,   ako   to   je uvedené vo výroku uznesenia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľa obsiahnutými v petite sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. januára 2013