znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 54/2012-68

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júna 2012 v senáte zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   zo   sudcov   Jána   Lubyho a Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti E. K. s. r. o., S., zastúpenej advokátom JUDr. L. L., P., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Košiciach   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   Cob/169/2011   a   jeho   rozsudkom z 19. septembra 2011, za účasti Krajského súdu v Košiciach a obchodnej spoločnosti G. s. r. o., takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo obchodnej spoločnosti E. K. s. r. o., podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a právo   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd v spojení so základným právom podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Cob/169/2011 z 19. septembra 2011 p o r u š e n é   b o l i.

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Cob/169/2011 z 19. septembra 2011 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach j e   p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti E. K. s. r. o., trovy konania v sume 314,18 € (slovom tristoštrnásť eur a osemnásť centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. L. L., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. novembra 2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti E. K. s. r. o., S. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. L. L., P., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podnikať podľa čl. 35 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob/169/2011 (ďalej aj „napadnuté konanie“) a jeho rozsudkom z 19. septembra 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

V sťažnosti sa okrem iného uvádza: „Dňa 26. 12. 2002 naša spoločnosť uzavrela so žalobcom zmluvu o zabezpečení poradenstva,   ktorou   sa   žalobca   ako   dodávateľ   zaviazal   zabezpečiť   poradenské a konzultačné služby v dohodnutých oblastiach priebežne podľa požiadaviek odberateľa (našej   spoločnosti)   za   dohodnutú   cenu   30.000,-   Sk   +   DPH.   Zmluva   bola   uzavretá s účinnosťou od 1. 1. 2003 na dobu neurčitú podľa požiadaviek odberateľa. V závere bolo dohodnuté, že každá zo zmluvných strán má právo samostatne odstúpiť od zmluvy, a to na základe písomného vyjadrenia podaného druhej strane.

Žalobca spočiatku zmluvu priebežne plnil, neskôr sme už jeho služby nepožadovali, poradenskú   i   konzultačnú   činnosť   pre   nás   prestal   vykonávať   od   1.   1.   2006.   Návrhom na vydanie platobného rozkazu zo dňa 7. 11. 2007 si však žalobca uplatnil proti našej spoločnosti nárok na zaplatenie odmeny za obdobie január až december 2006 vo výške 428.400,- Sk s prísl. vec bola vedená na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp. zn. 10 Cb/140/2007. Aj keď bolo preukázané, že žalobca si svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy   neplnil,   bol   v   spore   úspešný   (vec   prešla   i   odvolacím   súdom).   Vzhľadom na právoplatné   skončenie   sporu   naša   spoločnosť   súdom   priznané   peniaze   žalobcovi zaplatila.

Naša spoločnosť zaslala žalobcovi list zo dňa 11. 4. 2007 označený ako Výpoveď zo zmluvy, čo podľa nás spĺňalo podmienky písomného vyjadrenia podľa článku IX., bodu 5 zmluvy,   pretože jeho obsahom bolo to,   že zmluvu vypovedáme,   čo je možné považovať za odstúpenie od zmluvy.

Žalobca dňa 22. 9. 2009 podal ďalší návrh na vydanie platobného rozkazu na sumu 36.735,78 Eur s prísl. znovu z titulu neplatenia odmeny z pôvodnej zmluvy zo dňa 26. 12. 2002 za obdobie od 1. 1. 2007 do 31. 8. 2009, t. j. za 31 mesiacov. Konanie bolo vedené pod sp. zn. 10 Cb/120/2009. Súdy nevzali do úvahy tie skutočnosti, že po celé uvedené obdobie žalobca neposkytoval žiadne služby (ani poradenské ani konzultačné), my sme od neho žiadne plnenie ani nepožadovali, naviac sme podali dňa 11. 4. 2007 písomné vyjadrenie, obsahom ktorého bolo odstúpenie od zmluvy. Napriek týmto preukázaným skutočnostiam súdy opätovne žalobe vyhoveli.“

Z príloh k sťažnosti vyplýva, že krajský súd rozsudkom č. k. 2 Cob/169/2011-230 z 19.   septembra   2011   potvrdil   rozsudok   Okresného   súdu   Spišská   Nová   Ves   (ďalej   len „okresný   súd“)   č.   k.   10   Cb/120/2009-201   zo   14.   júna   2011,   ktorým   tento   rozhodol, že sťažovateľka (žalovaná, pozn.) je povinná zaplatiť žalobkyni sumu 33 180,72 € s 0,05 % úrokom z omeškania denne od 16. augusta 2009 do zaplatenia a nahradiť trovy konania vo výške 11 231,50 €, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza:

„Prvostupňový v zásade odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že pohľadávka žalobcu je oprávnená, lebo účastníkmi bola uzavretá platná zmluva na poskytovanie poradenských a konzultačných   služieb,   odmena   bola   stanovená   paušálne,   nebola   ničím   podmienená a k odstúpeniu od zmluvy nedošlo. Ďalej uviedol, že list žalovaného zo dňa 11. 4. 2007 označený   ako   výpoveď   nespĺňa   zákonné   náležitosti,   obsahuje   iba   vyjadrenie,   že   žiadne poradenstvo nepožadoval a že faktúru č. 200713 nepreplatí. Súd uviedol, že ak by súd uvedenú   výpoveď   posudzoval   ako   odstúpenie   od   zmluvy,   toto   odstúpenie   od   zmluvy   je neúčinné, pretože nespĺňa náležitosti stanovené zákonom.

Krajský   súd   sa   vo   svojom   rozhodnutí   stotožnil   s   odôvodnením   napadnutého rozhodnutia   prvostupňovým   súdom   a   konštatoval   správnosť   dôvodov   napadnutého rozhodnutia. Oba súdy zhodne konštatovali, že žalovaný dobrovoľne a slobodne prevzal v zmluve   o   zabezpečení   poradenstva   zo   dňa   26.   12.   2002   záväzok   zaplatiť   žalobcovi za v zmluve dohodnuté poradenstvo dohodnutú odmenu a že takýto záväzok žalovaného je v súlade s ustanovením článku 2 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, podľa ktorého každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikto nesmie byť nútený konať to, čo mu zákon neukladá.“

K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   35   ústavy   sťažovateľka uvádza:

„Všeobecné   súdy   porušili   ústavné   právo   na   slobodné   podnikanie,   keď   poskytli svojimi rozhodnutiami podporu nároku, ktorý bol uplatňovaný v rozpore s dobrými mravmi, resp. v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Vo všeobecnosti v podnikaní platia určité obchodné zvyklosti, teda vžité a všeobecne zachovávané pravidlá správania v obchodnej praxi. Obsahom sú tieto obchodné zvyklosti odvodené od všeobecných noriem morálky. Podľa nášho názoru nemožno považovať za morálne to, ak sa v zmluve dohodne odmena   za   poskytovanie   určitých   výkonov   na   požiadanie   spoločnosti   odberateľa, spoločnosť   výkony   nepožaduje   a   výkony   nie   sú   ani   dodávateľom   realizované,   resp. poskytované a napriek tomu by sa za ne mala platiť odplata. Ak by toto malo byť v súlade so zmluvou (podľa výkladu všeobecných súdov), potom uplatnenie takéhoto práva je v rozpore so zásadami   poctivého   obchodného   styku.   Nie   je   predsa   možné,   ani   spravodlivé,   ani morálne,   aby   bez   práce   bola   odmena.   Ak   žalobca   neposkytol   plnenie,   nemá   právo na odplatu -protiplnenie.

V tejto súvislosti chceme poukázať aj na ustanovenie § 325 Obchodného zákonníka, podľa ktorého, ak strany majú vzájomné záväzky, môže sa splnenia záväzku druhou stranou domáhať len tá strana, ktorá svoj záväzok už splnila.“

K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľka uvádza:

«Nezávislosť   rozhodovania   všeobecných   súdov   sa   uskutočňuje   v   ústavnom a zákonnom   procesnoprávnom   a   hmotnoprávnom   rámci.   Procesnoprávny   rámec predstavuje predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu tak, ako to vyplýva z článku   46   a   nasl.   Ústavy   SR   a   článku   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd.   Jedným   z   týchto   princípov   predstavujúci   súčasť   práva   na   riadny proces   a   vylučujúci   ľubovôľu   pri   rozhodovaní   je   aj   povinnosť   súdu   svoje   rozsudky odôvodniť spôsobom zakotveným v ustanovení § 157 ods. 2 O. s. p. Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane   a   právnymi   závermi   na   strane   druhej.   V   prípade,   keď   sú   právne   závery   súdu v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii   odôvodnenia   súdneho   rozhodnutia   nevyplývajú,   treba   takéto   rozhodnutie považovať za rozporné s článkom 46 ods. 1 Ústavy, resp. s článkom 6 ods. 1 Dohovoru. Rozhodnutie   súdu   je   v   rozpore   s   citovaným   ustanovením   Občianskeho   súdneho poriadku a tvrdíme, že ak súd konal inak ako v rozsahu a spôsobom, ktorý mu predpisuje zákon, porušil naše ústavou zaručené právo na súdnu alebo inú právnu ochranu a právo na spravodlivé   súdne konanie.   Závery,   ktorými sa všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodnutí riadil, sú zjavne neodôvodnené a svojvoľné.

Extrémny nesúlad v právnych záveroch všeobecných súdov s vykonanými skutkovými zisteniami vidíme vtom, že v konaní bolo nesporne preukázané, že uzavretá zmluva bola určitá a zrozumiteľná v tom, že plnenie zo strany žalobcu sa malo poskytovať len na základe vyžiadania   našej   spoločnosti   (článok   III.   zmluvy   „Dodávateľ   poskytne   poradenstvo priebežne   podľa   požiadaviek   odberateľa“)   a   za   mesiac   poskytovania   služieb   mu   bude vyplatená odmena vo výške 30.000,- Sk plus DPH. Súd právne uzavrel, že žalobcovi patrí odmena mesačne vo výške 30.000 Sk plus DPH bez ohľadu na to, či prácu vykonával alebo nie. Okrem toho ďalšiu svojvôľu vidíme vtom, že sme preukázali doručenie listiny (písomné vyjadrenie odstúpení od zmluvy podľa článku IX., bod 5. zmluvy) a súdy právne uzavreli vec tak, že zmluva platí aj naďalej.

Napokon sme argumentovali, že žalobca si uplatňuje právo v rozpore s poctivým obchodným stykom a naše odvolanie odvolací súd označil v tejto časti za chaotické. Chceli sme poukázať na to, že zákon subjektívne práva nielen priznáva, ale aj poskytuje ochranu ich výkonu. Nechráni však taký výkon práva, ktorý sa prieči zásadám poctivého obchodného styku.   Takýmto   výkonom   práva   sa   prekračujú   medze   zmluvnej   voľnosti,   ktorú   zákon poskytuje v obchodných záväzkových vzťahoch. Tieto zásady sú kritériom právnej ochrany v tom zmysle, že pokiaľ výkon práva je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, aj keď neporušuje žiadne kogentné ustanovenie zákona, nepožíva právnu ochranu. Týmto ustanovením sa postihuje aj tzv. šikanovanie, keď účelom výkonu práva nie je realizácia vlastných   oprávnených   hospodárskych   záujmov   a   hospodárskeho   cieľa   určeného obchodným záväzkom, ale ide o snahu jednej strany výkonom práva znevýhodniť druhú stranu a spôsobiť jej ujmu. Tu nejde o to, že by posudzovaná zmluva mala byť v rozpore s dobrými mravmi. V prípade § 265 Obchodného zákonníka nemôže ísť o rozpor s dobrými mravmi vôbec (myslíme tým zmluvu, ktorá by bola v rozpore s dobrým mravom, pretože takáto zmluva by bola neplatná), ale ide o preukázateľný a zreteľný rozpor so zásadami poctivého obchodného styku.

Podľa nášho názoru v súdnom spore bolo konanie v rozpore s poctivým obchodným stykom   aj   so   zreteľom   na   predchádzajúci   súdny   spor   zjavne   preukázané   vo   forme šikanózneho   konania,   avšak   právne   závery   všeobecných   súdov   v   úplnom   rozpore s vykonanými   dôkazmi   priznali   uplatňovaný   nárok   žalobcovi.   Naviac   všeobecné   súdy zhodne uviedli, že listina, ktorou sme odstúpili od zmluvy nespĺňala náležitosti účinného odstúpenia od zmluvy a poukazovali na ustanovenie § 344 a § 345 ods. 1 až 3 Obchodného zákonníka, ako aj § 345 ods. 1 Obchodného zákonníka. Pritom je zrejmé, že na odstúpenie od zmluvy sa nemohli vzťahovať ustanovenia § 345 a § 346 Obchodného zákonníka z toho dôvodu, že sme odstupovali nie podľa zákona, ale podľa zmluvy, v ktorej je jasne uvedené, že   odstúpiť   od   zmluvy   môže   samostatne   ktorákoľvek   so   zmluvných   strán   na   základe písomného vyjadrenia. Súdy napriek tomu trvali na tom, že sme mali poskytnúť dodatočnú primeranú lehotu na splnenie zmluvnej povinnosti a až potom od zmluvy odstúpiť. Tento právny záver je takisto v extrémnom nesúlade s vykonanými dôkazmi.»

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd o sťažnosti nálezom takto rohodol:

„Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob/169/2011 porušil základné   právo   sťažovateľa   na   slobodu   podnikania podľa   článku   35 Ústavy   Slovenskej republiky a základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 19. 9. 2011, č. k. 2 Cob/169/2011-230, sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Krajský   súd   v   Košiciach   je   povinný   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   právneho zastúpenia 1.185 € na účet jeho právneho zástupcu JUDr. L. L. do 1 mesiaca od doručenia tohto nálezu.“

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   predbežne   prerokoval   a   uznesením č. k. IV. ÚS 54/2012-44 z 27. januára 2012 ju prijal na ďalšie konanie.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu sťažovateľky a predsedu krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo   ústne   pojednávanie.   Predsedu   krajského   súdu   ústavný   súd   zároveň   vyzval,   aby sa vyjadril k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľky a predseda krajského súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom   na   oznámenia   právneho   zástupcu   sťažovateľky   a   predsedu   krajského súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn. 1 SprV/141/2012 zo 16.   februára   2012   (ďalej   len   „vyjadrenie   predsedu   krajského   súdu“)   okrem   iného uviedol, že „Základom sťažnosti je najmä to, že navrhovateľ si uplatňuje právo v rozpore s poctivým   obchodným   stykom   a pre   prípad   neakceptovania   tohto   právneho   názoru sťažovateľ   poukazuje   na   to,   že   od   zmluvy   za   poskytovanie   poradenskej   a konzultačnej činnosti riadne odstúpil. S tým, že zo strany navrhovateľa nedošlo k riadnemu odstúpeniu od   zmluvy   sa riadne   vysporiadal   súd   prvého   stupňa   a s týmto   právnym   názorom   súdu prvého   stupňa   sa v plnom   rozsahu   stotožnil   aj   odvolací   súd.   Napadnuté   rozhodnutie   je odôvodnené v súlade so zákonom, dalo odpoveď na všetky podstatné otázky v tejto veci. Princíp riadneho chodu spravodlivosti v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, resp. čl. 46 ods. 1 Ústavy SR zaväzuje súdy na odôvodňovaní súdnych   rozhodnutí   (rozsudkov   a uznesení)   nemôže   sa   to   chápať   tak,   že   sa   vyžaduje podrobná odpoveď na každý argument. Rozsah tejto povinnosti sa preto môže merať podľa povahy   rozhodnutia   a musí   byť   analyzovaný   vo   svetle   každého   prípadu.   Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 19. septembra 2011 sp. zn. 2 Cob/169/2011 uvedené kritéria spĺňa v plnom rozsahu. Každý podnikateľský subjekt, ktorý vstupuje do zmluvných vzťahov s inými, si musí byť vedomý toho, že zmluvy sa musia plniť, a to aj v prípadoch, kedy je to pre niektorú zo zmluvných strán nevýhodné. Bolo teda len vecou sťažovateľa, s kým   uzavrie   zmluvu   a aké   záväzky   na   seba   zo   zmluvy   prevezme.   Samotný   sťažovateľ, keďže nie je si istý, či od horeuvedenej zmluvy platne odstúpil, domáha sa preto ústavnou sťažnosťou aplikácie ust. § 265 Obchodného zákonníka.

Podľa § 265 Obchodného zákonníka výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého   obchodného   styku   nepožíva   právna   ochranu.   V obchodných   vzťahoch   platí zmluvná dohoda strán, aj keď je táto pre niektorú zmluvnú stranu nevýhodná. Strany nesú podnikateľské   riziko   a k zmene   podmienok   sa   zásadne   neprihliada.   Z obsahu   celého podania sťažovateľa nevyplýva, že zo strany navrhovateľa dochádza k zneužívaniu práv vyplývajúcich   z horeuvedenej   zmluvy.   Samotná   skutočnosť,   že   navrhovateľ   poradenstvo sťažovateľovi   neposkytol,   nie   je   zneužívanie   práva,   pretože   toto   poradenstvo   mal navrhovateľ sťažovateľovi poskytnúť priebežne podľa požiadania sťažovateľa. Sťažovateľ nepredložil   v priebehu   konania   žiadny   dôkaz   o tom,   že   navrhovateľa   požiadal o poradenstvo a tento mu poradenstvo neposkytol.“.

Obchodná spoločnosť G. s. r. o., K., vystupujúca v napadnutom konaní vedenom krajským   súdom   ako   účastník   konania   na   strane   žalobkyne   (ďalej   len   „žalobkyňa“) požiadala podaním doručeným ústavnému súdu 9. februára 2012, aby jej bola doručená sťažnosť   sťažovateľky   s možnosťou   sa   k nej   vyjadriť   vzhľadom   na skutočnosť, „že výsledok konania na Ústavnom súde SR sa môže zásadným spôsobom dotknúť našich práv a zasiahnuť do našej právnej istoty, ktorá pre náš vyplýva z právoplatného a vykonateľného rozsudku“.

Vzhľadom na skutočnosť, že rozhodnutie ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľky sa môže zásadným spôsobom dotknúť práv žalobkyne, ústavný súd so žalobkyňou ďalej konal   ako   s dotknutým   účastníkom   konania   a   prípisom   č.   k.   IV.   ÚS   54/2012-54 zo 14. februára 2012 ju vyzval, aby sa vyjadrila k sťažnosti.

Žalobkyňa vo vyjadrení k sťažnosti z 1. marca 2012 predovšetkým uviedla:«Porušenie   práva   na   spravodlivý   proces   vidí   sťažovateľ   predovšetkým   v   tom,   že „napriek preukázanému doručeniu listiny (písomné vyjadrenie o odstúpení od zmluvy podľa článku IX, bod 5 zmluvy), súdy právne uzavreli vec tak, že zmluva platí naďalej“. V tomto bode si dovolíme poukázať na zásadnú právnu skutočnosť, že sťažovateľ v konaní pred všeobecnými súdmi neuniesol svoje dôkazné bremeno a „doručenie listiny“ nepreukázal. Sťažovateľ   teda   vo   svojej   sťažnosti   podsúva   túto   právnu   skutočnosť   ako   preukázanú, napriek tomu že v konaní pred všeobecnými súdmi bol preukázaný opak.

Zároveň   považujeme   za   potrebné   uviesť,   že   aj   keď   sťažovateľ   v   konaní   pred všeobecnými súdmi doložil reklamáciu od S., týmto dôkazom sa dá preukázať iba to, že sťažovateľ nejakú zásielku navrhovateľovi zaslal, nie je však možné zdaného dôkazu vyvodiť záver, že obsahom zásielky bola predmetná listina - výpoveď zo zmluvy zo dňa 11. 4. 2007, najmä   ak   uvážime   že   tu   je   celý   rad   dôkazov   preukazujúcich   opak.   V konaní   pred všeobecnými súdmi sme dôvodili, že dňa 11. 4. 2007 boli navrhovateľovi doručené dve zásielky od odporcu jednalo sa o vrátenie faktúr zo strany odporcu. Obe tieto zásielky boli doručené doporučene. Doporučeným listom č. 97048391, došlo k vráteniu faktúry 200703 a druhým   doporučeným   listom   č.   97048391   došlo   k   vráteniu   faktúry   200708.   Ak   teda sťažovateľ tvrdí, že obsahom predmetnej tejto zásielky bola skutočne výpoveď zo zmluvy, mal túto právnu skutočnosť v konaní pred súdom preukázať.

Je pravdou, že si všeobecné súdy osvojili pri odôvodneniach svojich rozsudkov inú právnu argumentáciu, a teda že danú výpoveď nie je možné považovať za platné odstúpenie od   zmluvy.   S   uvedenou   argumentáciou   všeobecných   súdov   sa   takisto   stotožňujeme a rozsudky   považujeme   za   dostatočne   odôvodnené   bez   rozporu   s   vykonanými   dôkazmi. Je nesporné,   že   Zmluvu   o   zabezpečení   poradenstva   zo   dňa   26.   12.   2002   (ďalej   len „Zmluva“, resp. „Zmluva o poradenstve“), bolo možné v zmysle ustanovenia čl. IX. bod 5. platne ukončiť iba odstúpením od zmluvy, a nie výpoveďou. Aj keď by sme pripustili, že všeobecné súdy zašli pri odôvodňovaní rozsudkov nad potrebný rámec, keď právne uzavreli, že na odstúpenie od zmluvy je potrebné podstatné porušenie zmluvy zo strany navrhovateľa, stále sa nemení nič na podstate veci, a teda že výpoveďou zo zmluvy nie je možné danú zmluvu platne ukončiť, iba a výlučne odstúpením od nej. Nakoniec túto argumentáciu prijal aj sám sťažovateľ, keď navrhovateľovi dňa 21. 7. 2011 doručil odstúpenie od zmluvy zo dňa 08. 07. 2011 (uvedené odstúpenie od zmluvy bolo zaslané na KS v Košiciach ako príloha k vyjadreniu k odvolaniu odporcu dňa 27. 7. 2011).

Vo   svetle   vyššie   uvedenej   argumentácie   máme   za   to,   že   napadnutý   rozsudok porušiteľa   je   vecne   správny,   a   najmä   čo   do   svojich   dôsledkov   spravodlivý,   keďže   k platnému ukončeniu zmluvy o poradenstve nedošlo, a to primárne z dôvodu že sťažovateľ nedoručil navrhovateľovi výpoveď zo zmluvy zo dňa 11. 4. 2007, sekundárne preto, že aj v prípade   doručenia   tejto   výpovede   ju   nemožno   považovať   za   právny   úkon   smerujúci   k platnému ukončeniu zmluvy. Preto žiadame Ústavný súd, aby pri svojom rozhodovaní bral do úvahy tú právnu skutočnosť, že ne/doručenie výpovede zo zmluvy zo dňa 11. 4. 2007 je ďaleko   podstatnejšou   právnou   otázkou   ako   samotné   právne   posúdenie   obsahu   údajnej výpovede. A aj keď sa všeobecné súdy otázke ne/doručenia výpovede zo zmluvy zo dňa 11. 4.   2007 nevenovali   dostatočne,   neznamená to,   že táto právna otázka irelevantná alebo dokonca už vyriešená ako sa snaží podsúvať sťažovateľ. Ak by sa teda všeobecné súdy venovali   otázke   ne/doručenia   výpovede   zo   zmluvy   zo   dňa   11.   4.   2007   dostatočne, nevyhnutne by museli dospieť k záveru, že výpoveď navrhovateľovi doručená nikdy nebola a vo veci by došlo k vydaniu rozsudku s identickým výrokom ako je obsiahnutý v rozsudku porušiteľa. V ďalšom sťažovateľ dôvodí, že nárok navrhovateľa je uplatňovaný v rozpore so zásadami   poctivého   obchodného   styku,   a   teda   priznaním   tohto   nároku   navrhovateľovi došlo, popri porušeniu článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd oprave na spravodlivý proces, aj k porušeniu článku 35 Ústavy Slovenskej republiky, článok 16 Charty základných práv Európskej únie o slobode podnikania.

K tomu uvádzame, že nárok navrhovateľa vyplýva z platnej uzatvorenej zmluvy (čo nespochybňuje   ani   sám   sťažovateľ),   a   teda   nároky   navrhovateľa   logicky   nemožno považovať   za   nároky   uplatňované   v   rozpore   so   zásadami   poctivého   obchodného   styku. Sťažovateľ tvrdí, že,,nemožno považovať za morálne to, ak sa v zmluve dohodne odmena za poskytovanie určitých výkonov na požiadanie spoločnosti odberateľa, spoločnosť výkony nepožaduje a výkony nie sú dodávateľom realizované, resp. poskytované a napriek tomu by za   nich   mala   platiť“.   K   tomuto   tvrdeniu   je   potrebné   uviesť,   že   sťažovateľ   vstúpil do právneho vzťahu s navrhovateľom dobrovoľne, plne oboznámený s obsahom zmluvy. Na základe   tejto   zmluvy   bol   sťažovateľ   kedykoľvek   oprávnený   požadovať   poskytnutie výkonov,   a skutočnosť   že   tieto   služby   nepožadoval   nemôže   mať   vplyv   na   jeho   zmluvne zakotvenú   povinnosť   zaplatiť   odmenu.   Sťažovateľ   si   nakoniec   daný   právny   stav   plne uvedomuje,   čo   sa   prejavuje   v   jeho   faktickom   správaní.   Ústavnému   súdu   SR   dávame do pozornosti, nasledovné skutočnosti:

Pôvodný   rozsudok   Okresného   súdu   Spišská   nová   Ves   v   konaní   10   Cb/120/2009 vydaný dňa 16. 11. 2010 bol pre sťažovateľa priaznivý keď súd žalobu v prevažnej časti zamietol, ale navrhovateľovi priznal sumu 3.555,06 EUR s 0,05 % úrokom z omeškania denne od 16. 08. 2009 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Sťažovateľ však voči výroku o takto priznanej sume odvolanie nepodal a následne sumu uhradil. Ak bol sťažovateľ   presvedčený,   že   nárok   navrhovateľa   je   uplatňovaný   v   rozpore   so   zásadami poctivého obchodného styku prečo sa nebránil nadobudnutiu právoplatnosti výroku, ktorým bol zaviazaný na takéto „nepoctivé“ plnenie? Podľa nášho názoru si je sťažovateľ vedomý, že   nároky   navrhovateľa   neodporujú   obchodnej   morálke,   a   že   bez   platného   ukončenia zmluvy bude sťažovateľ povinný platiť mesačne dohodnutú odmenu. Práve z tohto dôvodu, sťažovateľ   pristúpil   k   tomu,   že   výpoveď   zo   zmluvy   zo   dňa   11.   4.   2007   vyfabuloval, antidatoval a jej údajné zaslanie a doručenie prispôsobil existujúcej korešpondencii medzi účastníkmi. Takéto konanie nielen odporuje obchodnej morálke, ale naráža na naplnenie skutkovej podstaty trestného činu marenia spravodlivosti v zmysle § 344 Trestného zákona č. 300/2005 Z. z.

Ďalej je potrebné poukázať aj na výsledok predošlého súdneho konania vedenom na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp. zn. 10 Cb/140/2007, ktoré skončilo rozsudkom zo dňa 23. 10. 2008, na základe ktorého bol sťažovateľ povinný zaplatiť 428.400,-Sk s prísl. (jednalo sa o platby z tej istej zmluvy o poradenstve za obdobie roku 2006, a tento rozsudok bol   potvrdený   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach   zo   dňa   23.   2.   2009,   sp.   zn. 2 Cob/198/2008).   Uvedenými   rozsudkami   všeobecných   súdov   bolo   prejudikované,   že navrhovateľove nároky nie sú uplatňované v rozpore s poctivým obchodným stykom. Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľ   na   základe   týchto   rozhodnutí   dobrovoľne   plnil, predpokladáme že nebol úspešný v prípadnom domáhaní sa zmeny rozhodnutia formou mimoriadnych opravných prostriedkov resp. ústavnej sťažnosti.

Vychádzajúc   z   uvedeného,   navrhovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   sťažnosti nevyhovel,   a   teda   aby   vyslovil,   že   označené   práva   sťažovateľa   napadnutým   rozsudkom krajského súdu porušené neboli.»

Na výzvy ústavného súdu adresované sťažovateľke, aby prípadne zaujala stanoviská k vyjadreniu predsedu krajského súdu a k vyjadreniu žalobkyne k sťažnosti z 1. marca 2012, sťažovateľka nereagovala.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka namieta, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob/169/2011 a jeho rozsudkom z 19. septembra 2001 boli porušené jej základné práva podľa čl. 35 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní a napadnutým rozsudkom

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo...   prejednaná...   súdom...,   ktorý   rozhodne   o   jeho   občianskych   právach   alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú   odlišnosť   (m.   m.   II.   ÚS   71/97).   Z   tohto   vyplýva,   že   ich   namietané porušenie postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci možno preskúmavať spoločne.

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti. Z toho vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto   nie   je zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory   všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od   znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (m.   m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov bolo úlohou ústavného súdu posúdiť námietky sťažovateľky uplatnené v sťažnosti proti postupu krajského súdu v napadnutom konaní a proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 Cob/169/2011 z 19. septembra 2011, najmä z hľadiska rešpektovania záruk vyplývajúcich jej z čl. 46 ods.   1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v kontexte s doterajšou judikatúrou ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) aplikovateľnou na posudzovanú vec.

Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry okrem iného vyslovil, že „Právo   na   spravodlivý   proces   zahŕňa   aj   právo   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia. Odôvodnenie   rozhodnutia   však   neznamená,   že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). V nadväznosti na citované ESĽP vo svojej judikatúre tiež uvádza, že „Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci“ (rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B).

Rešpektujúc judikatúru ESĽP ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre tiež neustále pripomína,   že   jedným   z   kľúčových   princípov   spravodlivého   súdneho   konania,   ako   ich garantuje   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   tiež   čl.   46   ods.   1   ústavy,   je   aj   právo   na   náležité odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia.   Jeho   obsahom   je   právo   účastníka   konania   na   také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 198/05, III. ÚS 34/07). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou (IV. ÚS 296/09).

Sťažovateľka   zakladá svoju   argumentáciu   o porušení   ňou označených   základných práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru na troch kľúčových námietkach.

Sťažovateľka   predovšetkým   namieta,   že   krajský   súd   (a   pred   ním   okresný   súd) nesprávne   právne   posúdili   skutkové   zistenia,   keďže   podľa   jej   názoru «v   konaní   bolo nesporne preukázané, že uzavretá zmluva bola určitá a zrozumiteľná v tom, že plnenie zo strany žalobcu sa malo poskytovať len na základe vyžiadania našej spoločnosti (článok III. zmluvy „Dodávateľ poskytne poradenstvo priebežne podľa požiadaviek odberateľa“) a za mesiac poskytovania služieb mu bude vyplatená odmena vo výške 30.000 Sk plus DPH. Súd právne uzavrel, že žalobcovi patrí odmena mesačne vo výške 30.000 Sk plus DPH bez ohľadu na to, či prácu vykonával alebo nie.».

Druhá   námietka   sťažovateľky   sa   rovnako   týka   nesprávneho   právneho   posúdenia úkonu sťažovateľky „výpoveď zo zmluvy“ z 11. apríla 2007, v spojení s tým aj platnosti zmluvy   o   zabezpečení   poradenstva   z   26.   decembra   2002   (ďalej   len   „zmluva o poradenstve“),   keďže   podľa   sťažovateľky   bolo   preukázané   doručenie   listiny,   a   to „písomného   vyjadrenia   odstúpenia   od   zmluvy   podľa   článku   IX.,   bod   5   zmluvy   a   súdy napriek uvedenému uzavreli vec tak, že zmluva platí aj naďalej“. Sťažovateľka pritom tvrdí, že „všeobecné súdy zhodne uviedli, že listina, ktorou sme odstúpili od zmluvy nespĺňala náležitosti účinného odstúpenia od zmluvy a poukazovali na ustanovenie § 344 a § 345 ods. 1 až 3 Obchodného zákonníka, ako aj § 345 ods. 1 Obchodného zákonníka. Pritom je zrejmé,   že na odstúpenie od zmluvy sa   nemohli vzťahovať   ustanovenia   §   345   a   §   346 Obchodného zákonníka z toho dôvodu, že sme odstupovali nie podľa zákona, ale podľa zmluvy, v ktorej je jasne uvedené,   že odstúpiť od zmluvy môže samostatne ktorákoľvek so zmluvných strán na základe písomného vyjadrenia. Súdy napriek tomu trvali na tom, že sme   mali   poskytnúť   dodatočnú   primeranú   lehotu   na   splnenie   zmluvnej   povinnosti   a   až potom   od zmluvy   odstúpiť.   Tento   právny   záver   je   takisto   v   extrémnom   nesúlade s vykonanými dôkazmi.“.

V neposlednom rade sťažovateľka namieta, že krajský súd namietaným rozsudkom poskytol   právnu ochranu žalobcovi v rozpore s dobrými mravmi a zásadami poctivého obchodného styku, keďže zákon podľa jej tvrdenia nechráni „taký výkon práva, ktorý sa prieči zásadám poctivého obchodného styku. Takýmto výkonom práva sa prekračujú medze zmluvnej voľnosti, ktorú zákon poskytuje v obchodných záväzkových vzťahoch. Tieto zásady sú kritériom právnej ochrany v tom zmysle, že pokiaľ výkon práva je v rozpore so zásadami poctivého   obchodného   styku,   aj   keď   neporušuje   žiadne   kogentné   ustanovenie   zákona, nepožíva právnu ochranu.“.

Zo   sťažnosti,   spisovej   dokumentácie,   ako   aj   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že o v poradí   prvej   žalobe   žalobkyne,   ktorou   sa   domáhala   úhrady   faktúr   vystavených na základe   zmluvy   o poradenstve   v roku   2006,   rozhodol   okresný   súd   rozsudkom č. k. 10 Cb/140/2007-89   z   23.   októbra   2008   tak,   že   sťažovateľka „je   povinná   zaplatiť žalobcovi 428 400 Sk s 0,05 percent úrokom z omeškania...“ do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.   Na   základe   odvolania   sťažovateľky   krajský   súd   rozsudkom č.   k.   2 Cob/198/2008-109 z 23.   februára 2009 potvrdil   odvolaním   napadnutý rozsudok okresného súdu z 23. októbra 2008.

V poradí druhou žalobou podanou okresnému súdu 22. septembra 2009 sa žalobkyňa opätovne na základe zmluvy o poradenstve domáhala proti sťažovateľke zaplatenia sumy 36 735,70 € s príslušenstvom, a to z dôvodu nezaplatenia faktúr vystavených dodatočne v roku 2009, a to za dodávky v roku 2007, 2008 a 2009. O tejto žalobe rozhodol okresný súd   rozsudkom   č.   k.   10   Cb/120/2009-150   zo   16.   novembra   2010   tak,   že   sťažovateľku zaviazal zaplatiť žalobkyni sumu 3 555,06 € s príslušenstvom a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.   Proti   rozsudku   okresného   súdu   v   časti,   ktorou   tento   žalobu   zamietol,   podala odvolanie   žalobkyňa,   o   ktorom   krajský   súd   uznesením   č.   k.   2   Cob/2/2011-175 zo 14. januára   2011   rozhodol   tak,   že   zrušil   rozsudok   okresného   súdu č.   k.   10   Cb/120/2009-150   zo   16.   novembra   2010   vo   výroku,   ktorým   okresný   súd „v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a… v rozsahu zrušenia vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie“, pričom v podstatnej časti odôvodnenia svojho uznesenia krajský súd uviedol:

«Podľa názoru odvolacieho súdu zásadnou otázkou pre posúdenie opodstatnenosti nároku žalobcu je to, či došlo k platobnému (správne má byť „platnému“, pozn.) odstúpeniu od zmluvy o zabezpečení poradenstva zo dňa 26. 12. 2002. Súd prvého stupňa len stroho odôvodnil svoje rozhodnutie, „že došlo k platnému odstúpeniu od zmluvy v zmysle zmluvy.“. Z obsahu Zmluvy o zabezpečení poradenstva zo dňa 26. 12. 2002 vyplýva, že účastníci konania v bode IX. ods. 5 Ďalšie náležitosti zmluvy dohodli: Každá zo zmluvných strán má právo samostatne odstúpiť od zmluvy, a to na základe písomného vyjadrenia podaného druhej strane.

Podľa § 344 Obchodného zákonníka, od zmluvy možno odstúpiť iba v prípadoch, ktoré ustanovuje zmluva alebo tento alebo iný zákon.

Ustanovenie § 344 Obchodného zákonníka, nie je obsiahnuté v ustanovení § 263 Obchodného zákonníka, preto je to ustanovenie dispozitívne. To, že sa jedná o dispozitívne ustanovenie   umožňuje   účastníkom   zmluvy   určiť   si   v zmluve   dôvody   pre   odstúpenie od zmluvy.   Dojednanie   účastníkov   o možnosti   odstúpenia   od   zmluvy   o zabezpečení poradenstva neobsahuje dôvody pre odstúpenie od zmluvy je neurčité, a preto podľa § 344 Obchodného zákonníka môžu od zmluvy odstúpiť iba v prípadoch, ktoré ustanovuje tento zákon. Z obsahu   uvedeného   dojednania   o možnosti   odstúpenia   od   zmluvy   nie   je   zrejmé, na základe akého vyjadrenia je možné od zmluvy odstúpiť, to nebolo zrejmé ani samotnému žalovanému, preto tento nedoručil žalobcovi písomné vyjadrenie, ako to predpokladá bod IX.   ods.   5   Ďalšie   náležitosti   zmluvy,   ale   výpoveď   zmluvy,   ktorú   súd   prvého   stupňa nesprávne kvalifikoval, ako platné odstúpenie od zmluvy.

V spise   nie   je   založené   ani   vyjadrenie   žalovaného,   ani   odstúpenie   od   zmluvy. Obchodný zákonník ani výpoveď zo zmluvy nepozná.

Na základe horeuvedeného, odvolací súd dospel k záveru, že v konaní je potrebné doplniť   dokazovanie   v tom   smere,   či   nedošlo   k odstúpeniu   od   zmluvy   podľa   §   344 Obchodného zákonníka.

Obchodný zákonník vo všeobecných ustanoveniach o záväzkovom práve v dieli VIII upravuje odstúpenie od zmluvy len pre prípad omeškania dlžníka alebo veriteľa. Rozlišuje v ustanoveniach § 345 a § 346 medzi podstatným porušením zmluvnej povinnosti a medzi nepodstatným porušením zmluvnej povinnosti. Ustanovenie § 345 a § 346 sú dispozitívne. Odstúpiť od zmluvy podľa ust. § 345 možno len za tej podmienky, že omeškanie dlžníka alebo veriteľa malo povahu podstatného porušenia zmluvnej povinnosti.

Čo je podstatným porušením zmluvy, to vymedzuje ust. § 345 ods. 2 Obchodného zákonníka. Vymedzenie podstatného porušenia zmluvy vychádza z ustanovenia článku 35 vyhl. č. 160/95 zb. – dohovor OSN o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru, podľa ktorého porušenie zmluvy jednou zo strán je podstatné, ak spôsobuje takú ujmu druhej strane, že ju v značnej miere zbavuje toho, čo táto strana je oprávnená očakávať podľa zmluvy, iba ak by strana porušujúca zmluvu nepredvídala takéto dôsledky a ani rozumná osoba v tom istom postavení by ich nepredvídala za tých istých okolností.

Preukazovanie   kvalifikovanej   povahy   porušenie   zmluvy   môže   byť   v konkrétnom prípade dosť zložité, a preto zákonodarca zakotvil v ust. § 345 ods. 2 vyvrátiteľnú právnu domnienku tak, že pri pochybnostiach sa predpokladá, že porušenie zmluvy nie je podstatné. Využitie   inštitútu   odstúpenia   od   zmluvy   je   právom   oprávnenej   osoby,   nie   jeho povinnosťou. Zákonodarca to zohľadnil v ust. § 345 ods. 3, kde dáva oprávnenej osobe možnosť nevyužiť právo na odstúpenie podľa ods. 1, to však nemá za následok zánik jeho práva na odstúpenie od zmluvy, mení sa len toto právo tak, že oprávnená strana môže odstúpiť   od   zmluvy   podľa   ust.   §   346,   teda   podľa   úpravy   pre   nepodstatné   porušenie. Oprávnený môže zvoliť aj také riešenie, že poskytne povinnému lehotu na plnenie a po márnom   uplynutí   tejto   lehoty   môže   odstúpiť   od   zmluvy.   V tomto   ustanovení   nie   je ustanovená požiadavka primeranosti lehoty tak, ako je tomu v ust. § 346 ods. 1.

Ustanovenie   §   346   Obchodného   zákonníka,   umožňuje   oprávnenej   osobe   odstúpiť od zmluvy pre prípad nepodstatného porušenia zmluvy, ktoré však nie je legálne definované v Obchodnom zákonníku. Možno povedať, že každé porušenie zmluvy, zmluvnej povinnosti, ktoré   nie   je   podstatným   porušením   zmluvnej   povinnosti,   je   nepodstatným   porušením zmluvnej   povinnosti.   Predpokladom   použitia   citovaného   ustanovenia   je,   že   oprávnená strana   poskytne   povinnej   strane   dodatočnú   primeranú   lehotu,   v ktorej   má   splniť   svoju povinnosť.   Ak   povinná   strana   si   svoju   povinnosť   nesplní,   ani   v dodatočnej   primeranej lehote,   oprávnený   môže   od   zmluvy   odstúpiť   a to   tak,   že   oznámi   povinnej   strane,   že v dôsledku nesplnenia povinnosti v dodatočnej primeranej lehote od zmluvy odstupuje, resp. možno urobiť prejav o odstúpení už súčasne s určením lehoty, ako to výslovne určuje § 350 ods.   2   Obchodného   zákonníka.   Od   konkrétnych   okolností   bude   závisieť   posúdenie primeranosti   lehoty,   najmä   s ohľadom   na   náročnosť   plnenia,   ale   určite   aj   s ohľadom na dĺžku omeškania.

Pretože súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav, čo malo za následok nesprávne posúdenie veci, odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. h) zrušil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti a podľa § 221 ods. 2 O. s. p. v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.»

Okresný súd viazaný právnym názorom vysloveným krajským súdom v rozsudku č. k. 2 Cob/2/2011-175 zo 14. januára 2011 rozhodol opätovne o v poradí druhej žalobe žalobkyne tak, že uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť žalobkyni 33 180,72 eur s 0,05 % úrokom z omeškania denne od 16. augusta 2009 do zaplatenia a nahradiť trovy konania do 3 dní   od   právoplatnosti   rozsudku,   pričom   v podstatnej   časti   odôvodnenia   svojho rozsudku uviedol:

„Súd   mal   vykonaným   dokazovaním   preukázané,   že   žalobca   a žalovaný   uzavreli platnú zmluvu, ktorej predmetom bolo poskytovanie poradenských a konzultačných služieb. Dohodnutá   odmena   bola   stanovená   paušálne   a nebola   ničím   podmienená,   je   to   zrejmé z toho,   že   žiadna   z faktúr   neobsahovala   podklady.   Obidvom   stranám   bol   známy   obsah zmluvy   a aj   ho   rešpektovali,   o čom   svedčí   jej   niekoľkoročné   plnenie.   V zmluve   bolo dohodnuté, že každý zo zmluvných strán má právo samostatne odstúpiť od zmluvy a to na základe písomného vyjadrenia podaného druhej strane. Z tohto dojednania nie je zrejmé, na základe akého vyjadrenia je možné od zmluvy odstúpiť, preto v danom prípade žalovaný mohol   od   zmluvy   odstúpiť   iba   v zmysle   §   344   Obchodného   zákonníka,   pri   podstatnom porušení zmluvy z dôvodu omeškania dlžníka alebo veriteľa, za predpokladu, že splní svoju oznamovaciu povinnosť a pri nepodstatnom porušení zmluvy za splnenia dvoch podmienok zároveň a to   poskytnutia   dodatočnej   primeranej lehoty   na   plnenie porušenej   povinnosti a nesplnenie povinnosti povinnou stranou ani v tejto dodatočnej lehote. List zo dňa 11. 4. 2007 označený ako výpoveď, tieto zákonné náležitosti nespĺňa, obsahuje iba vyjadrenie, že žiadne poradenstvo nepožadovali, faktúru č. 200713 zo dňa 31. 3. 2007 nepreplatia. Aby nedošlo k pochybeniu v budúcnosti, dáva výpoveď zo Zmluvy o zabezpečení poradenstva zo dňa 26. 12. 2002 ku dňu 11. 4. 2007. Ako už odvolací súd uviedol, túto výpoveď nie je možné   považovať   za   platné   odstúpenie   od   zmluvy.   Obchodný   zákonník   ani   výpoveď zo zmluvy nepozná. Ak by súd uvedenú výpoveď posudzoval ako odstúpenie od zmluvy, toto odstúpenie   od   zmluvy   je   neúčinné,   pretože   nespĺňa   hore   citované   náležitosti   stanovené zákonom. Súd na základe uvedeného zaviazal žalovaného žalovanú sumu 33 180,72 eur s dohodnutými úrokmi z omeškania uhradiť.“

Proti rozsudku okresného súdu zo 14. januára 2011 podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol sťažnosťou napadnutým rozsudkom z 19. septembra 2011 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil, pričom v jeho odôvodnení uviedol:

„Odvolanie (sťažovateľka,   pozn.) odôvodnil   tým,   že   naozaj   sa   v zmluve o zabezpečení   poradenstva   zo   dňa   26.   12.   2002   v článku   IX.,   bod   5   uvádza,   že   každá zo zmluvných strán má právo samostatne odstúpiť o d zmluvy, a to na základe písomného vyjadrenia podaného druhej strane. Tento text nie je neurčitý, je podľa názoru žalovaného jasný,   zrozumiteľný   a určitý.   Jasne   z neho   vyplýva   možnosť   odstúpenia   od   zmluvy ktoroukoľvek   zmluvnou   stranou   tým,   že   doručí   písomné   vyjadrenie   druhej   strane,   že od zmluvy odstupuje. Pre odstúpenie sa podľa tejto zmluvy nevyžaduje splnenie ďalších podmienok, čo znamená, že od zmluvy možno odstúpiť aj bez uvedenia dôvodov. Doručením odstúpenia   od   zmluvy   došlo   k ukončeniu   zmluvného   vzťahu.   Z toho   dôvodu,   že   došlo k odstúpeniu od zmluvy podľa zmluvy samotnej nebolo potrebné plniť podmienky uvedené v § 344 Obchodného zákonníka, lebo nedošlo k odstúpeniu podľa zákona. Jednoznačne teda žalovaný tvrdí, že odstúpiť od zmluvy možno alebo v prípade, že to umožňuje zmluva, alebo v prípade,   ak to umožňuje zákon. V tomto prípade došlo k odstúpeniu od zmluvy podľa zmluvy,   a nie   je   rozhodujúce,   akým   názvom   je   pomenované   písomné   vyjadrenie,   ktoré žalovaný doručil žalobcovi, a z obsahu ktorého jednoznačne vyplýva, že ide o jednostranný právny   úkon   smerujúci   k ukončeniu   zmluvy najmä   preto,   lebo poukazuje   na ten   článok zmluvy   o zabezpečení   poradenstva,   ktorý   pojednáva   o odstúpení   od   zmluvy.   Pre   prípad odstúpenia od zmluvy, zmluva nestanovila ďalšie podmienky okrem toho, že odstúpenie má byť vyhotovené v písomnej forme a doručené druhej strane. Preto je nepochybné, že právny úkon   označený   ako   výpoveď   zo   dňa   11.   4.   2007   je   účinným   odstúpením   od   zmluvy o zabezpečení poradenstva uzavretej dňa 26. 12. 2002.

Obsah tohto podania, resp. tejto písomnosti označenej ako výpoveď je treba vykladať podľa interpretačných pravidiel uvedených v § 266 Obchodného zákonníka:

Podľa odseku 1 tohto ustanovenia, prejav vôle sa vykladá podľa úmyslu konajúcej osoby, ak tento úmysel bol strane, ktorej je prejav vôle určený, známy alebo jej musel byť známy.

Podľa   odseku   2   v prípadoch,   keď   prejav   vôle   nemožno   vyložiť   podľa   odseku   1, vykladá sa prejav vôle podľa významu, ktorý by mu spravidla prikladala osoba v postavení osoby, ktorej bol prejav vôle určený. Výrazy používané v obchodnom styku sa vykladajú podľa významu, ktorý sa im spravidla v tomto styku prikladá.

Podľa   odseku   3,   pri   výklade   vôle   podľa   odsekov   1   a 2   sa   vezme   náležitý   zreteľ na všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle, včítane rokovania o uzavretí zmluvy a praxe, ktorú strany medzi sebou zaviedli, ako aj následného správania sa strán, pokiaľ to pripúšťa povaha vecí.

Je   treba   zdôrazniť,   že tento   list bol   doručovaný žalobcovi v čase,   keď sa   viedol právny spor o zaplatenie odmeny za zabezpečenie poradenstva na základe tejto zmluvy, kedy žalovaný jasne deklaroval svoj záujem ukončiť tento zmluvný vzťah preto, že žalobca mu žiadne plnenie zo zmluvy neposkytoval a žalovaný odmietal za neplatenie zmluvy platiť požadovanú finančnú čiastku.

Za   takéhoto   stavu   sa   žalovaný   domnieva,   že   výkon   práva   žalobcu   je   v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a preto nepožíva právnu ochranu.

Podľa   žalovaného   súd   prvého   stupňa   vykonal   potrebné   dokazovanie   v celom rozsahu, avšak na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.

Žalovaný navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca.

Žalobca   uviedol,   že   sa   v plnom   rozsahu   stotožňuje   s rozhodnutím   súdu   prvého stupňa,   ktorého   odôvodnenie   korešponduje   so   záverom   a   s   odôvodením   uznesenia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Cob/2/2011 zo dňa 14. 1. 2011.

Žalobca   navrhol   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   potvrdiť   a žalovaného   zaviazať k náhrade trov odvolacieho konania.

Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) prejednal odvolanie podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Odvolací   súd   sa   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia   a konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia.

Podľa § 157 ods. 2 O. s. p., súd v odôvodnení rozsudku uvedie podstatný obsah prednesov, stručne a výstižne vyloží, ktoré skutočnosti mal preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo   nevykonal   i ďalšie   dôkazy,   a posúdi   zistený   skutkový   stav   podľa   príslušných ustanovení, ktoré používa.

Podrobným preskúmaním napadnutého rozhodnutia odvolací súd dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého rozsudku tieto požiadavky spĺňa.

Zo zhodného prejavu účastníkov konania jednoznačne vyplýva, že uzavreli zmluvu o zabezpečení poradenstva.

Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa konštatuje, že žalovaný dobrovoľne a slobodne   prevzal   v zmluve   o zabezpečení   poradenstva   zo   dňa   16.   12.   2002   záväzok zaplatiť žalobcovi za v zmluve dohodnuté poradenstvo 30.000,- Sk + DPH mesačne. Takýto   záväzok   žalovaného   je   v súlade   s ustanovením   článku   2   ods.   3   Listiny základných práv a slobôd, podľa ktorého každý môže konať, čo nie je zákonu zakázané a nikto nesmie byť nútený konať to, čo mu zákon neukladá.

Samotné odvolanie je chaotické. Žalovaný v odvolaní tvrdí, že žalobca nesplnil svoj záväzok zo zmluvy, pričom v bode III zmluvy účastníci dohodli, že dodávateľ – žalobca poskytne   poradenstvo   priebežne   podľa   požiadaviek   odberateľa   –   žalovaného.   Napriek uvedenému   tvrdeniu   žalovaný   nepredložil   v konaní   pred   súdom   prvého   stupňa   ani v odvolacom konaní žiadny dôkaz o tom, ktoré požiadavky žalovaného žalobca nesplnil. K tvrdeniu žalovaného, že výkon práva žalobcu je v rozpore so zásadami poctivého obchodného   styku,   odvolací   súd   považuje   za   potrebné   uviesť,   že   z obsahu   zmluvy o zabezpečení poradenstva zo dňa 26. 12. 2002 nevyplýva, že táto zmluva bola uzatvorená v rozpore   s princípom   poctivosti.   Účastníci   zmluvu   uzavreli   dobrovoľne   a slobodne a prevzali na seba aj dohodnuté zmluvné záväzky.

Uvedené záväzky sú v súlade s ustanovením článku 2 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, podľa ktorého každý môže konať čo nie je zákonu zakázané a nesmie byť nútený konať to, čo mu zákon neukladá.

Krajský súd v Košiciach na horeuvedenom základe napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 219 ods. 2 O. s. p. potvrdil.“

Ústavný   súd   v nadväznosti   na   citované   považoval   za   potrebné   poukázať predovšetkým na § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého   ak   sa   odvolací   súd   v celom   rozsahu   stotožňuje   s odôvodnením   rozhodnutia prvostupňového   súdu,   môže   sa   v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov tohto rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti rozhodnutia ďalšie dôvody. Vo svojej ustálenej judikatúre aj vo väzbe na citovaný § 219 ods. 2 OSP ústavný súd tiež zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno   posudzovať   izolovanie   (m.   m.   IV.   ÚS   372/08,   IV.   ÚS   350/09),   pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Vo vzťahu k prvej námietke sťažovateľky (nesprávne právne posúdenie skutkových zistení,   pozn.)   ústavný   súd   poukazuje   na   skutočnosť,   že   okresný   súd   v rozsudku č. k. 10 Cb/120/2009-201 zo 14. júna 2011 mal za preukázané, že „žalobca a žalovaný uzavreli platnú zmluvu, ktorej predmetom bolo poskytovanie poradenských a konzultačných služieb. Dohodnutá odmena bola stanovená paušálne a nebola ničím podmienená, je to zrejmé z toho, že žiadna z faktúr neobsahovala podklady. Obidvom stranám bol známy obsah zmluvy a aj ho rešpektovali, o čom svedčí jej niekoľkoročné plnenie.“. Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že k takémuto právnemu záveru dospeli tak okresný súd, ako aj krajský súd už v konaní o prvej žalobe zo 7. novembra 2007, ktorým sa žalobkyňa domáhala proti sťažovateľke   úhrady   sumy   428 400   Sk   s príslušenstvom   z titulu   nezaplatených   faktúr na základe zmluvy o poradenstve, pričom rozsudok okresného súdu č. k. 10 Cb 140/2007-89 z 23.   októbra   2008   v spojení   s rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   2   Cob   198/2008-109 z 23. februára 2009 nadobudol právoplatnosť 25. marca 2009. Odôvodnenie krajského súdu v napadnutom konaní, ktorý sa stotožnil so závermi okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Cb/120/2009-201 zo 14. júna 2011, je vo vzťahu k prvej námietke sťažovateľky podľa   názoru   ústavného   súdu   z ústavného   hľadiska   akceptovateľné.   Krajský   súd zo skutkových   okolností   vyvodil   právne   závery,   ktoré   zodpovedajú   ústavne   konformnej interpretácii   a aplikácii   príslušných   právnych   noriem,   pričom   sťažovateľka   neuviedla vo svojej sťažnosti také argumenty, ktoré by mohli spochybniť ústavnosť záveru krajského súdu o predmete zmluvy o poradenstve a signalizovať tak jeho arbitrárnosť. Ústavný súd aj s prihliadnutím na právny záver okresného súdu a krajského súdu vyplývajúci z konania o prvej žalobe nemal pochybnosti o správnosti skutkového zistenia a tieto skutkové zistenia pri svojom rozhodovaní rešpektoval.

Vo   vzťahu   k druhej   námietke   sťažovateľky   týkajúcej   sa   nesprávneho   právneho posúdenia úkonu sťažovateľky označeného ako „výpoveď zo zmluvy“ z 11. apríla 2007, a tým aj platnosti zmluvy o poradenstve ústavný súd v prvom rade opätovne poukazuje na právne závery vyplývajúce z napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým tento potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 10 Cb/120/2009-201 zo 14. júna 2011, podľa ktorých krajský súd zhodne s názorom okresného súdu mal za preukázané, že sťažovateľka (odberateľka, pozn.) uzatvorila so žalobkyňou (dodávateľkou, pozn.) zmluvu o poradenstve, predmetom ktorej   bol   záväzok   dodávateľky   zabezpečiť   poradenské   a konzultačné   služby   priebežne podľa   požiadaviek   odberateľky,   pričom „Dohodnutá   odmena   bola   stanovená   paušálne a nebola ničím podmienená“ (citované z rozsudku okresného súdu č. k. 10 Cb/120/2009-201 zo 14. júna 2011), takže „uvedené záväzky sú v súlade s ustanovením článku 2 ods. 3 Listiny   základných   práv   a slobôd,   podľa   ktorého   každý   môže   konať   čo   nie   je   zákonu zakázané a nesmie byť nútený konať to, čo mu zákon neukladá.“ (citované z napadnutého rozsudku krajského súdu, pozn.).

V odôvodnení uznesenia krajského súdu č. k. 2 Cob/2/2011-175 zo 14. januára 2011, ktorým tento zrušil rozsudok okresného súdu č. k. 10 Cb/120/2009-150 zo 16. novembra 2010, je obsiahnutý záväzný právny názor krajského súdu, podľa ktorého „Dojednanie účastníkov o možnosti odstúpenia od zmluvy o zabezpečení poradenstva neobsahuje dôvody pre odstúpenie od zmluvy, je neurčité, a preto podľa § 344 Obchodného zákonníka môžu od zmluvy   odstúpiť   iba   v   prípadoch,   ktoré   ustanovuje   tento   zákon.“. V dôsledku   takto vysloveného právneho názoru odvolací súd uložil okresnému súdu, aby doplnil dokazovanie v tom smere, či „nedošlo k odstúpeniu od zmluvy podľa § 344 Obchodného zákonníka“, a poukázal v tejto súvislosti na zákonnú úpravu obsiahnutú v § 345 a § 346 Obchodného zákonníka   (ďalej   aj   „ObZ“),   ktorá   rieši   prípady   odstúpenia   od   zmluvy   pre   podstatné a nepodstatné   porušenie   zmluvnej   povinnosti.   V nadväznosti   na   túto   úlohu   okresný   súd v rozsudku č. k. 10 Cb/120/2009 zo 14. júna 2011 uviedol, že „žalovaný (sťažovateľka, pozn.) mohol   od   zmluvy   odstúpiť   iba   v   zmysle   §   344   Obchodného   zákonníka,   pri podstatnom porušení zmluvy z dôvodu omeškania dlžníka alebo veriteľa, za predpokladu, že splní svoju oznamovaciu povinnosť a pri nepodstatnom porušení zmluvy za splnenia dvoch podmienok zároveň a to poskytnutia dodatočnej primeranej lehoty na plnenie porušenej povinnosti a nesplnenie povinnosti povinnou stranou ani v tejto dodatočnej lehote. List zo dňa 11. 4. 2007 označený ako výpoveď, tieto zákonné náležitosti nespĺňa, obsahuje iba vyjadrenie, že žiadne poradenstvo nepožadovali, faktúru č. 200713 zo dňa 31. 3. 2007 nepreplatia.   Aby   nedošlo   k   pochybeniu   v   budúcnosti,   dáva   výpoveď   zo   Zmluvy   o zabezpečení poradenstva zo dňa 26. 12. 2002 ku dňu 11. 4. 2007. Ako už odvolací súd uviedol, túto výpoveď nie je možné považovať za platné odstúpenie od zmluvy. Obchodný zákonník ani výpoveď zo zmluvy nepozná. Ak by súd uvedenú výpoveď posudzoval ako odstúpenie od zmluvy, toto odstúpenie od zmluvy je neúčinné, pretože nespĺňa hore citované náležitosti stanovené zákonom. Súd na základe uvedeného zaviazal žalovaného žalovanú sumu 33 180,72 eur s dohodnutými úrokmi z omeškania uhradiť.“.

V nadväznosti   na   citované   právne   názory   okresného   súdu   a krajského   súdu považoval ústavný súd za potrebné zdôrazniť, že ak mal krajský súd v napadnutom konaní za preukázané, že zmluva o poradenstve uzavretá medzi sťažovateľkou ako odberateľkou a žalobkyňou ako dodávateľkou je nepodmienená, čo v konečnom dôsledku znamená pre sťažovateľku záväzok platiť paušálne mesačne zmluvou o poradenstve stanovenú sumu bez ohľadu na to, či k plneniu zo strany žalobkyne (dodávateľky, pozn.) došlo alebo nie, potom skutočnosť   predstavujúca   zákonom   ustanovenú   podmienku   odstúpenia   od   zmluvy (omeškanie dodávateľky, pozn.) nemôže reálne nastať. Navyše, ak krajský súd vo vzťahu k právnemu úkonu sťažovateľky označenému ako „výpoveď zo zmluvy“ z 11. apríla 2007 uviedol, že „výpoveď nie je možné považovať za platné odstúpenie od zmluvy“, pretože „Obchodný zákonník ani výpoveď zo zmluvy nepozná“, tak potom takýto výklad príslušných ustanovení Obchodného zákonníka stavia sťažovateľku do pozície účastníčky záväzkovo-právneho vzťahu, ktorá nemá zákonnú ani zmluvnú možnosť právne relevantným spôsobom ukončiť   tento   záväzkovo-právny   vzťah,   ktorého   trvanie   je   pre   ňu   zjavne   nevýhodné (zaväzuje ju na dobu neurčitú uhrádzať faktúry za nulové plnenie zo strany žalobkyne, pozn.). V záujme spravodlivého usporiadania vzťahov medzi sťažovateľkou a žalobkyňou bolo podľa názoru ústavného súdu úlohou krajského súdu zohľadniť túto skutočnosť a to aj v širších súvislostiach ako len formalistickým výkladom § 345 a § 346 ObZ.

Ustanovenia   žiadneho   právneho   predpisu   nemožno   interpretovať   a aplikovať izolovane,   t.   j.   bez   zohľadnenia   ich   organickej   väzby   na   iné   ustanovenia   toho   istého právneho   predpisu,   prípadne   súvisiacich   právnych   predpisov   s osobitným   zreteľom na právne   zásady   a   princípy,   na   ktorých   sú   tieto   právne   predpisy   založené   a z ktorých vychádzajú, rešpektujúc pritom všeobecné ústavné princípy, ktoré musia byť implicitnou súčasťou   rozhodovacej   činnosti   každého   orgánu   verejnej   moci.   Táto   požiadavka v posudzovanej veci platí o to viac, že sťažovateľka vo svojom odvolaní výslovne namietala (rovnako tak ako v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, pozn.), že „výkon práva žalobcu je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a preto nepožíva právnu ochranu“. Na túto námietku sťažovateľky reagoval krajský súd v napadnutom rozsudku len stručne, keď poukázal na to, že „... z obsahu zmluvy o zabezpečení poradenstva zo dňa 26. 12. 2002 nevyplýva,   že   táto   zmluva   bola   uzatvorená   v rozpore   s princípom   poctivosti.   Účastníci zmluvu uzavreli dobrovoľne a slobodne a prevzali na seba aj dohodnuté zmluvné záväzky.“. Takýto   spôsob   vysporiadania sa   s odvolacou   námietkou sťažovateľky   nesvedčí   o záujme krajského súdu spravodlivo usporiadať vzťahy medzi sťažovateľkou a žalobkyňou a ústavný súd   ho   považuje   v konkrétnych   okolnostiach   posudzovanej   veci   z ústavného   hľadiska za neakceptovateľný   a neudržateľný.   Z obsahu   uvedenej   odvolacej   námietky   (a   dokonca i z formy jej reprodukovania v napadnutom rozsudku krajského súdu, pozn.) totiž zjavne možno   vyvodiť,   že   sťažovateľka   ňou   nenamietala   samotné   uzatvorenie   zmluvy o poradenstve,   ale   jej   ďalší   výkon   („výkon   práva   žalobcu...“),   pričom   navyše   z obsahu úkonu sťažovateľky označeného ako „výpoveď zo zmluvy“ z 11. apríla 2007 možno podľa názoru   ústavného   súdu   celkom   zjavne   vyvodiť   jej   zámer   ukončiť   zmluvný   vzťah so žalobkyňou   (jeho   ďalší   výkon,   pozn.),   čo   ani   krajský   súd   v napadnutom   rozsudku nespochybnil.

Podľa   §   1   ods.   1   ObZ   tento   zákon   upravuje postavenie   podnikateľov,   obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním.

Podľa § 1 ods. 2 ObZ právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon.

V nadväznosti na citované ustanovenia § 1 ObZ ústavný súd považoval za potrebné poukázať   na   subsidiárne   postavenie   Občianskeho   zákonníka   (ďalej   aj   „OZ“)   vo vzťahu k Obchodnému zákonníku a v tomto kontexte aj na v ňom upravený inštitút výpovede zo zmluvného vzťahu upravený v § 582 OZ. V záujme spravodlivého usporiadania vzťahov medzi sťažovateľkou a žalobkyňou bolo preto podľa názoru ústavného súdu   žiaduce zo strany krajského súdu preskúmať uplatniteľnosť príslušnej úpravy Občianskeho zákonníka na   posudzovaný   prípad   v spojení   s posúdením   otázky,   či   poskytnutie   právnej   ochrany žalobkyni   zaručujúcej   jej   finančné   plnenie   od   sťažovateľky   za   (neposkytované)   služby, ktoré tvoria predmet zmluvy o poradenstve a ktoré od nej sťažovateľka už zjavne dlhší čas nepožaduje,   zodpovedá   zásadám   poctivého   obchodného   styku,   resp.   dobrým   mravom a v širšom   kontexte   aj   zásade   spravodlivosti,   ktorá   tvorí   súčasť   materiálne   chápaného princípu právneho štátu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   z ústavného   hľadiska   neobstojí   reštriktívny   výklad príslušných   ustanovení   právnych   predpisov   vzťahujúcich   sa   na   posudzovaný   prípad uskutočnený   všeobecným   súdom,   ktorý   v konečnom   dôsledku   znemožňuje   jednému z účastníkov zmluvného vzťahu tento vzťah ukončiť, a to napriek tomu, že tento zjavne prejavuje vôľu príslušný zmluvný vzťah ukončiť.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že právne závery krajského súdu týkajúce sa posúdenia právneho úkonu sťažovateľky ako neúčinného odstúpenia od zmluvy o poradenstve   z dôvodu,   že   tento   právny   úkon „nespĺňa   citované   náležitosti   stanovené zákonom“, nie sú z hľadiska záruk vyplývajúcich sťažovateľke z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru z ústavného hľadiska akceptovateľné, keďže sú založené na formalistickom a nedostatočnom právnom posúdení zisteného skutkového stavu a v konečnom dôsledku vykazujú   znaky   svojvôle.   Ústavný   súd   preto   rozhodol,   že   krajský   súd napadnutým rozsudkom   porušil   základné právo   sťažovateľky   na súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1 ústavy, ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Nad   rámec   už   uvedeného   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   reagovať   aj   na vyjadrenie   žalobkyne   k   sťažnosti,   konkrétne   na   tú   jeho   časť,   v ktorej   argumentuje,   že k platnému   ukončeniu   zmluvy o   poradenstve   nedošlo,   a   to   primárne   z toho   dôvodu,   že sťažovateľka nedoručila žalobkyni „výpoveď zo zmluvy z 11. 4. 2007“, a sekundárne preto, že „aj v prípade doručenia tejto výpovede ju nemožno považovať za právny úkon smerujúci k platnému ukončeniu zmluvy“. Ústavný súd nespochybňuje tvrdenie žalobkyne, že právna skutočnosť   (ne)doručenia   výpovede   zo   zmluvy   je „podstatnejšou   právnou   otázkou“ ako „samotné právne posúdenie obsahu údajnej výpovede“. Logickou postupnosťou krokov by sa všeobecný súd v okolnostiach posudzovanej veci mal v prvom rade zaoberať otázkou, či „výpoveď zo zmluvy“ zo strany sťažovateľky bola riadne doručená žalobkyni a až následne by mal právne posúdiť obsah tohto úkonu sťažovateľky a jeho právne následky. V tejto súvislosti ale ústavný súd zdôrazňuje, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je skutkovým súdom, a preto mu neprislúcha posudzovať skutkové okolnosti veci, ktorá bola   predmetom   rozhodovania   všeobecných   súdov,   pretože   takto   by   konal   v zjavnom rozpore so svojou ustálenou judikatúrou, podľa ktorej pri svojom rozhodovaní rešpektuje zásadu   minimalizácie   zásahov   do   rozhodovacej   činnosti   iných   orgánov   verejnej   moci a zvlášť všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 303/04, III. ÚS 273/05, I. ÚS 219/08). Navyše, po zrušení namietaného rozsudku a vrátení veci na ďalšie konanie (pozri nižšie časť III tohto nálezu) nebude žalobkyni nič brániť v tom, aby túto námietku uplatnila v konaní pred všeobecnými súdmi.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu v napadnutom konaní a napadnutým rozsudkom

V súlade   s čl.   35   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   na   slobodnú   voľbu   povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Sťažovateľka odôvodňuje porušenie svojho základného práva podľa čl. 35 ods. 1 ústavy tým, že všeobecné súdy „poskytli svojimi rozhodnutiami podporu nároku, ktorý bol uplatňovaný   v   rozpore   s   dobrými   mravmi,   resp.   v   rozpore   so   zásadami   poctivého obchodného styku“, keďže nemožno za morálne považovať to, „ak sa v zmluve dohodne odmena   za   poskytovanie   určitých   výkonov   na   požiadanie   spoločnosti   odberateľa, spoločnosť   výkony   nepožaduje   a   výkony   nie   sú   ani   dodávateľom   realizované,   resp. poskytované a napriek tomu by sa za ne mala platiť odplata“. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľka   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   35   ods.   1   ústavy v príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z argumentácie ústavného súdu uvedenej v časti II.1 tohto   nálezu   vyplýva,   že   ústavný   súd   v zhode   so   sťažovateľkou   zastáva   názor,   že poskytnutie súdnej ochrany účastníkovi súdneho konania v záväzkovo-právnom spore, ktorý v posudzovanom prípade súvisí s právom na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, nesmie byť   v rozpore   s dobrými   mravmi,   resp.   zásadami   poctivého   obchodného   styku,   pričom napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   tejto   požiadavke   podľa   názoru   ústavného   súdu nekorešponduje. Vychádzajúc z už uvedeného preto ústavný súd rozhodol, že krajský súd napadnutým rozsudkom porušil základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení so základným právom podľa čl. 35 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil, že postupom krajského súdu v napadnutom konaní a napadnutým rozsudkom   boli   porušené sťažovateľkou   označené základné práva podľa ústavy a právo podľa dohovoru, zároveň rozhodol aj o zrušení tohto rozsudku a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Po vrátení veci na ďalšie konanie bude krajský súd v zmysle § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde povinný vec sťažovateľky znovu prerokovať a rozhodnúť o nej, pričom bude viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v II. časti tohto nálezu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľke,   ktoré   jej   vznikli   v   súvislosti   s   jej   právnym zastupovaním advokátom (bod 3 výroku tohto nálezu). V zmysle § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14   ods.   1   písm.   a)   a   b)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2011 patrí odmena 123,50 €, čo spolu s režijným paušálom 7,41 € predstavuje odmenu za jeden úkon právnej služby 130,91 €. Ústavný súd priznal úhradu trov konania za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti), pričom úhradu v sume 261,82 € (dvakrát po 130,91 €) zvýšil o 20 % DPH (52,36 €) vzhľadom na skutočnosť, že právny   zástupca   sťažovateľky   je   platiteľom   DPH.   Celková   suma   trov   konania   tak predstavuje sumu 314,18 €, ktorú je krajský súd povinný uhradiť sťažovateľke na účet jej právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júna 2012