znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 54/2011-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. februára 2011 predbežne prerokoval   sťažnosť   Ing.   F.   L.,   B.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   S.   J.,   B., vo veci   namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, porušenia jeho základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   práva   na prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II v konaní   o vydanie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   vedenom   pod   sp. zn.   Er 2845/99 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. F. L. o d m i e t a ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júna 2010 doručená sťažnosť Ing. F. L. (ďalej len „sťažovateľ“) doplnená na výzvu ústavného súdu podaním doručeným 10. augusta 2010, ktorou namieta porušenie čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   a   práva   na   pokojné   užívanie   majetku   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie vedenom pod sp. zn. Er 2845/99.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ na základe písomnej zmluvy z 21. januára 1999 poskytol spoločnosti I., spol. s r. o., bezúročnú pôžičku v sume 2 500 000 Sk s tým, že dlžník túto pôžičku spolu s príslušenstvom vráti do 22. marca 1999. Keďže dlžník   pôžičku   v dohodnutej   lehote   nesplatil,   konateľ   spoločnosti   I.,   spol. s r. o.,   spísal formou   notárskej   zápisnice   z 28.   apríla   1999 vyhlásenie   o uznaní dlhu a vyjadril   súhlas s exekúciou podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 8. novembra 1999 (ďalej len „Exekučný poriadok“) z majetku spoločnosti, prípadne z jeho osobného majetku. Obsahom notárskej zápisnice bolo aj vyhlásenie a tiež dohoda medzi konateľom spoločnosti I., spol. s r. o., Mgr. B. Š. a ručiteľom P. Š. o prevzatí povinnosti povinnej osoby ručiteľom, ak by z jeho strany nedošlo k splneniu dlhu. Keďže dlžník dlh ďalej nesplácal, sťažovateľ podal   14. augusta   1999   Exekútorskému   úradu   Šaľa,   súdnemu   exekútorovi   JUDr.   E.   P. (ďalej   len   „súdny   exekútor“),   návrh   na   vykonanie   exekúcie   proti   povinnej   osobe „1/ Mgr. B.   Š...,   ako   konateľ   spoločnosti   I.,   spol. s r. o...,   2/   P.   Š...“. Súdny   exekútor následne požiadal okresný súd o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie proti povinným „1/ Mgr. B. Š., konateľ fi. I., spol. s r. o..., 2/ P. Š...“. Keďže okresný súd nevydal poverenie na vykonanie   exekúcie   v lehote   podľa   § 44   ods. 2   Exekučného   poriadku   (ktorá   podľa sťažovateľa   uplynula   9.   novembra   1999),   obrátil   sa   22.   februára   2002   na   predsedu okresného   súdu   so   sťažnosťou   na   prieťahy   v konaní.   Predseda   uznal   sťažnosť za opodstatnenú,   avšak   ani   po   tomto   konštatovaní   nedošlo   zo strany   okresného   súdu k vydaniu   predmetného   poverenia   v jeho   exekučnej   veci.   K jeho   vydaniu   došlo až 16. decembra 2003, teda po „4 rokoch a 37 dňoch“ od uplynutia lehoty ustanovenej v zákone, a to len proti povinným I., spol. s r. o., a ručiteľovi P. Š., a nie aj proti Mgr. B. Š. ako ďalšiemu dlžníkovi.

Podľa názoru sťažovateľa preto okresný súd tým, že „dodnes nevydal poverenie na vykonanie exekúcie voči povinnému Mgr. B. Š.“, porušuje jeho označené základné práva. Sťažovateľ zakladá porušenie svojich označených práv na nečinnosti okresného súdu, a tým na porušení svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru,   od   porušenia   ktorých   odvíja   aj porušenie   ostatných   označených   práv a článkov ústavy (čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1). Sťažovateľ ďalej v súvislosti s uvedeným poukazuje na to, že okresný súd odmietnutím spravodlivosti ho „zbavil majetku“. Podľa sťažovateľa, ak by nebol okresný súd nečinný, jeho majetok „by sa nebol býval neoprávnene zmenšil o dlžnú sumu“, preto je toho názoru, že okresný súd mu svojím postupom odňal jeho základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Sťažovateľ   cituje   z judikatúry   ústavného   súdu   (IV. ÚS 252/04,   II. ÚS 143/02, I. ÚS 57/97)   a   odkazuje   na   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (Krumpel a Krumpelová proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 56195/00, Paldan proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 18968/05). Taktiež sa zaoberá tromi kritériami, ktoré ústavný súd zohľadňuje pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

S   poukazom   na   uvedené   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom prerokovaní a prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol.

„Základné právo sťažovateľa, a to právo sťažovateľa podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, článku 46 ods. 1 Ústavy SR, článku 46 ods. 1, článku 48 ods. 2 Ústavy SR, článku 20 ods. 1 Ústavy SR, článku 12 ods. 1 Ústavy SR, článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd,   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov, článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní sp. zn. Er 2845/99.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi Ing. F. L. primerané finančné zadosťučinenie v sume 50.000 € (slovom päťdesiattisíc eur), ktoré mu je Okresný súd Bratislava II povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Ústavný   súd   priznáva   podľa   § 36   ods. 2   zákona   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii Ústavného súdu sťažovateľovi Ing. F. L. náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 303,31 EUR, ktorá je splatná do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. S. J...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v konaní o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie vedenom pod sp. zn. Er 2845/99, pričom od ich porušenia odvíja aj porušenie svojho základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Taktiež namieta porušenie čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 1 ústavy.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§ 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Z obsahu spisu, resp. jednotlivých podaní sťažovateľa, ako aj úkonov okresného súdu vyplýva, že prvý návrh sťažovateľa na vykonanie exekúcie (v ktorom boli povinní označení ako „1/ Mgr. B. Š..., ako konateľ spoločnosti I., spol. s r. o..., 2/ P. Š...“), ako aj žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (v ktorom boli ako povinní označení ako „1/ Mgr. B. Š., konateľ fi. I., spol. s r. o..., 2/ P. Š...“), teda v znení, v akom boli 14. septembra 1999 predložené všeobecnému súdu, boli v časti označenia povinných nesprávne,   neúplné.   Preto   bol   súdny   exekútor   prípisom   okresného   súdu   vyzvaný na zabezpečenie   postupu   podľa   § 40   ods. 1   a 2   Exekučného   poriadku,   teda   aby   vyzval sťažovateľa na opravu návrhu na vykonanie exekúcie v súlade s exekučným titulom, tak ako mu to nariadil vykonať krajský súd v prípise z 11. apríla 2000, ktorým mu vrátil spis bez rozhodnutia o kompetenčnom spore. Dňa 31. januára 2001 predložené doplnenie k žiadosti o vydanie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie,   ako   aj   návrh   sťažovateľa   na   vykonanie exekúcie už obsahovali označenie povinného „1. I., spol. s r. o..., zast. konateľom Mgr. B. Š..., 2. P. Š...“. O žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia a návrhu na vykonanie exekúcie v doplnenom znení v súlade so žiadosťou sťažovateľa o zmenu súdneho exekútora okresný   súd   vydal   16. decembra   2003   poverenie   na   vykonanie   exekúcie   novému exekútorovi proti povinným I., spol. s r. o... a P. Š...

Okresný súd bol viazaný opraveným návrhom sťažovateľa na vykonanie exekúcie, ako   aj opravenou   a   doplnenou   žiadosťou   súdneho   exekútora   o vydanie   poverenia na vykonanie exekúcie,   a preto   mohol   o nich   rozhodnúť iba   v rozsahu, v akom   mu boli v konečnom znení predložené. Keďže v predmetných podaniach boli ako povinní označení I.,   spol. s r. o...,   a P.   Š...,   okresný   súd   mohol   vydať   16.   decembra   2003   poverenie   iba vo vzťahu k označeným povinným.

Sťažovateľ   bol   vyzvaný   ústavným   súdom,   aby   sa   vyjadril,   či   v napadnutom exekučnom konaní namietal skutočnosť, že okresný súd nevydal poverenie aj proti Mgr. B. Š. ako fyzickej osobe. Sťažovateľ okrem iného uviedol, že on nebol adresátom poverenia na vykonanie exekúcie, z ktorého by zistil, že toto nie je vydané aj proti Mgr. B. Š. O tom, „voči   akým   povinným   bolo   vydané,   sa   i dnes   iba   domnieva   na   základe   skutočnosti,   že náhodne   zistil,   že   povinný   Mgr.   B.   Š.   bez   akéhokoľvek   obmedzenia   nakladá   so   svojim majetkom“. Ďalej uviedol, že v rôznych podaniach (napr. v sťažnosti na prieťahy v konaní adresovanej predsedovi okresného súdu) vždy uvádzal ako povinného aj Mgr. B. Š. Zároveň sťažovateľ konštatoval, že poverenie na vykonanie exekúcie bolo okresným súdom vydané až   potom,   ako   inicioval   na Okresnom   súde   Bratislava   III   onanie   o náhradu   škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom titulom   spôsobených   prieťahov   okresného   súdu   v tomto   sťažnosťou   napadnutom exekučnom konaní (žaloba bola rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 Co 439/05 z 22. marca 2007 zamietnutá). V závere vyjadrenia sťažovateľ považoval za preukázané, že „sa nikdy nemohol   dozvedieť,   že   exekučné   konanie   nie   je   vedené   voči   povinnému   Mgr. B.   Š... Sťažovateľovi súdy nikdy... neumožnili nahliadnuť do exekučného spisu... a nikdy nebol adresátom právneho úkonu, ktorý by mu umožnil podať odvolanie voči nesprávne vydanému povereniu na vykonanie exekúcie.“.

Ústavný   súd   sa   nemôže   stotožniť   s týmito   názormi   sťažovateľa.   Už   v záhlaví uznesenia   okresného   súdu   č. k.   Er 2845/99-31   z 29.   októbra   2003,   ktorým   okresný   súd vyhovel žiadosti sťažovateľa o zmenu súdneho exekútora zo 4. januára 2001, sa uvádza, že ide o vec oprávneného (sťažovateľa) proti povinnému 1. I., spol. s r. o..., a 2. P. Š... Taktiež uznesením z toho istého dňa č. k. Er 2845/99-32 okresný súd rozhodol o oprave označenia povinného v 1. rade v uznesení z 19. marca 2002 (ktorým okresný súd uložil sťažovateľovi zaplatiť pôvodnej súdnej exekútorke odmenu v sume 1 482,50 Sk), v ktorom bol povinný označený   ako   Mgr. B.   Š.,   a opravil   ho   v zmysle   opraveného   návrhu   sťažovateľa na vykonanie   exekúcie   na   I.,   spol.   s r. o...   Obe   uznesenia   boli   sťažovateľovi   doručené 10. novembra 2003 a proti opravnému uzneseniu č. k. Er 2845/99-32 z 29. októbra 2003 bolo prípustné odvolanie.

Vzhľadom   na uvedené   je podľa   názoru   ústavného súdu   podanie   sťažnosti   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy po viac ako 6 rokoch (sťažnosť odovzdaná na poštovú prepravu 4. júna 2010),   keď sa   mohol dozvedieť o namietanej skutočnosti,   uplatnené zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Z týchto dôvodov bolo potrebné sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako podanú oneskorene.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ak   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2011