znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  IV. ÚS 54/10-18

  Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti R. V., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. R. H.,   B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na slobodu prejavu a na informácie podľa   čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu prejavu   podľa   čl.   10   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co/106/2009 z 30. júla 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

  Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. decembra 2009 doručená sťažnosť spoločnosti R.,   a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. R. H., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na slobodu prejavu a na informácie podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej „krajský súd“) sp. zn. 2 Co/106/2009 z 30. júla 2009, ktorým tento súd potvrdil rozsudok v napadnutej   vyhovujúcej   časti   a vo   výroku   o trovách   konania   vo   vzťahu   žalobcu a žalovaných v 1. a 2. rade.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla:«R.  ,   a.   s.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   podľa   čl.   127   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky...   podáva   návrh   na   začatie   konania   o sťažnosti   pre   porušenie   jeho   základnej slobody prejavu a práva   na   informácie   podľa   čl.   26 ods.   1 ústavy,   základného   práva vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu podľa čl. 26 ods. 2 ústavy a slobody prejavu podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   a rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní   vedenom pod sp.   zn.   2 Co/106/2009.  

I. Skutkový stav... Námietky sťažovateľa smerujú proti rozhodnutiu krajského súdu ako odvolacieho súdu v konaní č. k. 2 Co/106/2009   zo dňa 30. 07. 2009 (príloha 1), ktorým krajský súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa (príloha 2) voči rozhodnutiu Okresného súdu Košice – okolie č. k. 14 C/785/2000 zo dňa 02. 07. 2008 (príloha 3).

Okresný   súd   Košice   –   okolie   ako   prvostupňový   súd   vo   svojom   rozsudku   uložil sťažovateľovi   povinnosť   zaplatiť   navrhovateľovi   náhradu   nemajetkovej   ujmy   vo   výške 29 874, 53 EUR (900 000 Sk) a trovy konania vo výške 153 800 Sk. Krajský súd ako súd odvolací prvostupňový rozsudok v napadnutej časti potvrdil.

Základom   žaloby   bolo   uplatnenie   práva   na   ochranu   osobnosti   a na   náhradu nemajetkovej ujmy zo strany Ing. D. K. (ďalej len „navrhovateľ“) podľa § 13 Občianskeho zákonníka v spojení s § 11 Občianskeho zákonníka, ktoré malo navrhovateľovi vzniknúť v dôsledku neoprávnených zásahov do jeho práva na ochranu osobnosti tým, že sťažovateľ ako   prevádzkovateľ   rozhlasovej   služby   R.,   od   roku   2006   pod   názvom   R.,   odvysielal 21. 09. 2000   vo   svojej   pravidelnej   spravodajskej   relácii   Žurnál   informáciu   o tom,   že navrhovateľ   mal   nárast   majetku   podľa   ním   predkladaných   oznámení   a majetkového priznania za obdobie medzi týmito dvoma podaniami vyše 20 000 000 Sk.

Okresný súd Košice – okolie vo svojom rozsudku uložil sťažovateľovi povinnosť... zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 29 874,53 EUR (900 000 Sk) a trovy konania vo výške 153 000 Sk).

Na základe odvolania sťažovateľa následne Krajský súd v Košiciach rozhodol tak, ako   je   uvedené   vyššie.   Odvolanie   zdôvodnil   sťažovateľ   najmä   tým,   že   súd   dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a právnemu posúdeniu veci ako neprimeraného zásahu do   osobnosti   navrhovateľa   z dôvodu   realizácie   práva   sťažovateľa   na   slobodu   prejavu. Krajský súd teda výrok prvostupňového súdu potvrdil.

Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že bolo dostatočne preukázané, že zverejnené informácie boli nepravdivé a sťažovateľ si údaje tvrdené v relácii neoveril. Odvolací   súd   takisto   uvádza,   že   sťažovateľ   pri   zverejnení   spravodajskej   informácie prekročil   hranice   primeranej   kritike   verejného   činiteľa,   a nedal   priestor   poslucháčovi urobiť si vlastný a objektívny úsudok o veci ako aj to, že zverejnené informácie poškodili dôstojnosť a česť navrhovateľa v okruhu širokej verejnosti.

Sťažovateľ   má   za   to,   že   rozhodnutím   krajského   súdu   bol   ukrátený   na   svojich ústavných právach a slobodách ako bolo uvedené vyššie. Krajský súd aplikoval zákonné normy a posúdil skutkový stav a právny stav vecí v rozpore s ústavou, čím porušil ústavné práva sťažovateľa.

Podstatou sťažnosti   je skutočnosť,   že sťažovateľ bol pri výkone ústavného práva na   slobodu   prejavu   sankcionovaný   zo   strany   všeobecného   súdu,   pričom   všeobecný   súd nesprávne skutkovo a právne posúdil skutočnosti rozhodné pre prijatie takéhoto záveru. V danom prípade ide o to, že sa dostali do konfliktu dve ústavné práva, a to právo na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy na jednej strane, a právo každého na to, aby bola zachovaná jeho ľudská dôstojnosť, osobná česť, dobrá povesť, ako i právo na ochranu jeho mena garantované v čl. 19 ods. 1 ústavy. Krajský súd priznal vyššiu ochranu práva na ochranu osobnosti na úkor sťažovateľovho práva na slobodu prejavu a práva na slobodné šírenie informácií.

V zmysle   ustanovení   §   13   ods.   1   zákona   č.   81/1966   Zb.   o periodickej   tlači a o ostatných   hromadných   informačných   prostriedkoch,   podľa   ktorého   hromadnými informačnými   prostriedkami   sú   popri   periodickej   tlači   agentúrne   spravodajstvo, spravodajské   a ostatné   publicistické   časti   rozhlasového   a televízneho   vysielania a spravodajský   film,   ako   aj   zvukové   a obrazové   záznamy   používané   na   pravidelné informovanie verejnosti o udalostiach, javoch, faktoch a názoroch...

Informácie, z ktorých vychádzal spravodajský príspevok zo zdroja, ktorý mal v tom čase prístup k neverejným informáciám, ktoré však neboli označované ako štátne tajomstvo v zmysle vtedy platnej legislatívy. Takisto poukazujeme na to, že sťažovateľ vo zverejnenej informácii   nezverejnil   identifikačné   údaje   navrhovateľa,   aby   ho   mohla   verejnosť identifikovať. Sťažovateľ nezverejnil meno a priezvisko navrhovateľa, jedinými kritériami pre poznanie navrhovateľa bola jeho politická príslušnosť a funkcia predsedu výboru NR SR   pre   verejnú   správu.   Je   nepochybné,   že   absolútna   väčšina   populácie   Slovenskej republiky,   by   z uvedeného   príspevku   nevedela   identifikovať   osobu   navrhovateľa.   Ako vyplýva   z reprezentatívneho   kvantitatívneho   prieskumu,   ktorý   vykonala   renomovaná agentúra pre výskum verejnej mienky, 99,8 % z reprezentatívnej vzorky 1013 obyvateľov Slovenskej   republiky   nevie   správne   identifikovať   navrhovateľa   na   základe   odvysielanej informácie.

Sťažovateľ   poukazuje   na   skutočnosť,   že   navrhovateľovi   nechal   priestor,   aby   sa vyjadril   alebo   komentoval   zverejnené   informácie.   Navrhovateľ   však   odmietol   reagovať a vyjadriť sa k zisteniam sťažovateľa, čo mohlo vyvolať u verejnosti jednak zvýšený záujem o jeho majetkové pomery.

Ustálená   súdna   prax   konštatuje,   že navrhovateľ   ako   ústavný   činiteľ   bol   povinný strpieť vyšší záujem médií, ako aj kritiky v súvislosti s výkonom jeho funkcie. Poslanec pri výkone svojho povolania disponuje štátnou mocou, ktorá v konečnom dôsledku pochádza od občanov,   a je   teda   legitímnym   záujmom   spoločnosti   byť   o postavení   poslancov informovaná,   ako   aj   možnosť   diskutovať,   prípadne   kritizovať   ich   verejné   pôsobenie. Verejnosť   má   takisto   právo   byť   informovaná,   ako   aj   možnosť   diskutovať,   prípadne kritizovať ich verejné pôsobenie. Verejnosť má takisto právo byť informovaná o súkromí poslancov do tej miery, do akej môže súvisieť s výkonom ich poslaneckého mandátu. Aj ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva konštatuje, že hranice povolenej kritiky sú v prípade verejných osôb širšie, ako v prípade „obyčajného“ človeka.»   Na základe uvedených skutočností   sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie a po posúdení a prerokovaní prijal tento nález:

„1. Základné práva spoločnosti R., a. s.... na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   základné   právo   vyjadrovať   svoje   názory   slovom,   písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie podľa čl. 26 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co/106/2009 porušené boli.

2. Rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co/106/2009, sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

3.   Krajský   súd   v   Košiciach   je   povinný   zaplatiť   spoločnosti   R.,   a.   s.,  ... čiastku 3.320 EUR ako finančné zadosťučinenie, a to v lehote 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť spoločnosti R., a. s., S. trovy právneho zastúpenia k rukám jej právneho zástupcu, a to v lehote 1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľka tiež navrhla, aby ústavný súd prijal dočasné opatrenie o tom, že „Vykonateľnosť rozsudku Krajského súdu v Bratislave (pozn., správne má byť v Košiciach) č. k. 2 Co/106/2009 zo dňa 30. 07. 2009 sa odkladá do právoplatného skončenia konania o sťažnosti spoločnosti R., a. s., B.,... na Ústavnom súde Slovenskej republiky.   Ing.   D.   K.,   K.   je   povinný   až   do   právoplatného   skončenia   konania   o sťažnosti spoločnosti R., a. s. B.,... na Ústavnom súde Slovenskej republiky zdržať sa výkonu rozsudku Krajského súdu v Bratislave (pozn., správne má byť v Košiciach) č. k. 2 Co/106/2009 zo dňa 30. 07. 2009“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona   Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“) ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   ústavný   súd   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

Podstatou   námietok   sťažovateľky   sú   tvrdenia   o nespravodlivosti   sťažnosťou napadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   ktorým   podľa   jej   názoru   došlo   k porušeniu   ňou označených práv.

Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie...

Podľa   čl.   10   dohovoru   má   každý   právo   na   slobodu   prejavu.   Toto   právo   zahŕňa slobodu   zastávať   názory   a prijímať   a rozširovať   informácie   alebo   myšlienky   bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.Podľa   §   11   Občianskeho   zákonníka   fyzická   osoba   má   právo   na   ochranu   svojej osobnosti,   najmä života a zdravia občianskej   cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa   §   13   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   fyzická   osoba   má   právo   najmä   sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.

Podľa   §   13   ods.   2   Občianskeho   zákonníka   pokiaľ   by   sa   nezdalo   postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ústavný súd pripomína, že nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil   (II.   ÚS   21/96). Skutkový   stav   a právne   závery   všeobecného   súdu   sú   predmetom   kontroly   zo   strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 20/03, IV. ÚS 43/04). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne s medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ústavy (I. ÚS 13/01).

Predpokladom rešpektovania uvedených zásad je však aj dodržanie podmienok, že všeobecné   súdy   vo   svojej   činnosti   postupujú   v súlade   s ústavnými   princípmi,   ktoré vyplývajú   najmä   z druhej   hlavy   siedmeho   oddielu   ústavy.   Okrem   toho   z princípu nezávislosti súdov podľa čl. 144 ods. 1 ústavy vyplýva tiež zásada voľného hodnotenia dôkazov zakotvená aj v ustanovení § 132 Občianskeho súdneho poriadku. Pokiaľ všeobecné súdy rešpektujú uvedené ústavné garancie (teda najmä čl. 46 až čl. 50 ústavy), ústavný súd nie je oprávnený znovu „prehodnocovať“ hodnotenie dôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca   ani   vtedy,   keby   sa   s ich   hodnotením   nestotožňoval.   Podľa   rovnakých   kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Z obsahu   sťažnosti   možno   vyvodiť,   že   jej   podstatou   je   nesúhlas   sťažovateľky s namietaným   rozsudkom   krajského   súdu   a s jeho   právnym   názorom,   a teda   s jeho interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v danej veci.

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   okresný   súd   zistil,   že   okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn. 14   C/785/2000   rozhodol,   že   sťažovateľka   zasiahla „do   práva   na   ochranu   osobnosti navrhovateľa a to do jeho práva na ochranu občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, teda že došlo k narušeniu rovnováhy medzi vyššie uvedenými základnými právami/právo (odporcu) na slobodu prejavu a právo (navrhovateľa) na ochranu ľudskej cti a dôstojnosti“.

Okresný   súd   zároveň   rozhodol,   že   sťažovateľka   (odporca   v 2.   rade)   je   povinná zaplatiť navrhovateľovi 900 000 Sk, ako aj trovy konania v sume 150 00 Sk do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Proti   tomu   rozsudku   podala   sťažovateľka   odvolanie,   v ktorom   navrhla   zmeniť rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým žalobe vo vzťahu k nemu bolo vyhovené tak, aby žaloba voči nemu bola zamietnutá v celom rozsahu a alternatívne navrhol náhradu nemajetkovej ujmy primerane znížiť. Sťažovateľka (žalovaný v 2. rade) svoje odvolanie odôvodnila poukazom na § 205 ods. 2 písm. d) a f) Občianskeho súdneho poriadku, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Sťažovateľka   sa   nestotožnila   s právnym   názorom   súdu   prvého   stupňa,   že   došlo k závažnému zásahu do práv žalobcu v takej miere, ktorá odôvodňuje priznanie náhrady nemajetkovej   ujmy.   Podľa   sťažovateľky   sa   súd   prvého   stupňa   nedostatočne   vyrovnal s jednotlivými kritériami, ktoré použil pri ukladaní povinnosti nahradiť nemajetkovú ujmu.

O podanom   odvolaní   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   2   Co/106/2009 z 30. júla 2009 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

V napadnutom rozsudku krajský súd uviedol obsah prvostupňového rozhodnutia, zhrnul   odvolacie   argumenty   sťažovateľky   a dospel   k záveru,   že   jej   odvolanie   nemožno považovať za dôvodné.

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že   podľa   §   20   ods.   3   zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom sťažovateľky. Návrh sťažovateľky je v koncentrovanej podobe   vyjadrený   v petite   sťažnosti   a je   základným   východiskom   pre   posudzovanie sťažnosti.

Sťažovateľka   napriek   tomu,   že   je   v konaní   pred   ústavným   súdom   kvalifikovane právne zastúpená, v danom prípade nenamietala, že krajský súd k napadnutému rozsudku nedospel   po   riadnom   a spravodlivom   procese   (sťažovateľka   teda   netvrdila,   že   došlo   aj k porušeniu   ústavnoprocesných   princípov   vyplývajúcich   z čl.   46   až   čl.   48   ústavy,   resp. z čl. 6 ods. 1 dohovoru). Ak teda sťažovateľka v konaní pred ústavným súdom nenamieta, že   krajský   súd   pri   vydaní   napadnutého   rozsudku   postupoval   v rozpore   s princípmi spravodlivého procesu, je už iba z toho dôvodu protirečivé tvrdiť, že skutkový stav ustálil nesprávne, resp. že príslušné právne predpisy vykladal nespravodlivo. Aj podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu možno uvažovať o porušení základného práva hmotného obsahu iba   za   predpokladu,   že   zároveň   došlo   k porušeniu   ústavnoprávnych   princípov   (napr. II. ÚS 78/05).   Absencia   porušenia   ústavnoprocesných   princípov   totiž   v zásade   vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti   všeobecného súdu za porušenie práv sťažovateľky hmotnoprávneho   charakteru   upravených   v označených   článkoch   ústavy   a dohovoru (m. m. II. ÚS 201/04, IV. ÚS 184/05, IV. ÚS 189/07).

Prípadné   tvrdenia   o porušení   iných   ustanovení   ústavy,   prípadne   kvalifikovaných medzinárodných   zmlúv o ľudských   právach   a základných   slobodách,   ktoré   sťažovateľka uvádza v texte sťažnosti, t. j. mimo petitu, ústavný súd podľa svojej ustálenej judikatúry považuje iba za súčasť jej argumentácie (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07 atď.).

Za okolností, keď sa sťažovateľka v petite domáha len vyslovenia porušenia svojho základného práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy a slobody prejavu podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru bez toho, aby namietala porušenie svojich základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy, ústavný súd konštatuje, že táto skutočnosť so zreteľom na jeho doterajšiu judikatúru (napr. IV. ÚS 160/09, IV. ÚS 203/09) v kontexte s uvedeným právnym názorom zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods.   2 zákona   o ústavnom   súde   rozhodol   tak,   ako to je uvedené vo výroku   tohto uznesenia.

Po   odmietnutí   sťažnosti   už   neprichádzalo   do   úvahy,   aby   sa   ústavný   súd   vecne zaoberal konkrétnymi námietkami sťažovateľky, vrátane otázky hodnotenia primeranosti rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy priznanej krajským súdom za porušenie povinnosti sťažovateľky   a odôvodnením   takéhoto   rozhodnutia.   Napriek   tomu   nad   rámec   svojho rozhodnutia ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že za splnenia predpokladov na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie by vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu rozsah nemajetkovej   ujmy   v peniazoch   priznanej   žalobcovi   otváral   otázku   jeho   ústavnej akceptovateľnosti so zreteľom na princíp proporcionality.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2010