znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 54/08-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. februára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti L., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr.   J.   F.,   B.,   vo veci   namietaného   porušenia   jej   práva   na   pokojné   užívanie   svojho majetku   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd,   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl. 20   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd schválením článku V   zákona   č. 309/2007   Z. z.,   ktorým   sa   mení   a   dopĺňa   zákon   č. 124/2006   Z. z. o bezpečnosti   a   ochrane   zdravia   pri   práci   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, a ktorým bol doplnený zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 212/1995 Z. z. o koncesionárskych poplatkoch a o zmene zákona č. 468/1991 Zb. o prevádzkovaní rozhlasového a televízneho vysielania v znení neskorších predpisov v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 225/1996 Z. z., zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 320/1996 Z. z., zákona č. 188/1999 Z. z., zákona č. 241/2003 Z. z. a zákona č. 96/2006 Z. z., Národnou radou Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti L., a. s.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. septembra 2007 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti L., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta   porušenie   svojho   práva   na   pokojné   užívanie   svojho   majetku   podľa   čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) schválením článku V zákona č. 309/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti   a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, a ktorým bol doplnený zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 212/1995 Z. z. o koncesionárskych poplatkoch a o zmene zákona č. 468/1991 Zb. o prevádzkovaní rozhlasového a televízneho vysielania v znení neskorších predpisov v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 225/1996 Z. z., zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 320/1996 Z. z., zákona č. 188/1999   Z. z.,   zákona   č. 241/2003   Z. z.   a zákona   č. 96/2006   Z. z.,   Národnou   radou Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“).

V úvode sťažnosti sťažovateľka ozrejmuje skutkové okolnosti prípadu a v súvislosti s tým uvádza, že „v súlade so svojím podnikateľským zámerom uzatvoril dňa 15. 07. 2005 so Slovenským rozhlasom rámcovú zmluvu o postúpení pohľadávok.

Predmetom   vyššie   označenej   rámcovej   zmluvy   bolo   postúpenie   pohľadávok

-nezaplatených   koncesionárskych   poplatkov   -   postupcom   Slovenským   rozhlasom postupníkovi   akciovej   spoločnosti   L.   Zmluva   bola   uzatvorená   podľa   ust. § 524   a   nasl. zákona   č. 40/1964   Zb.   (Občiansky   zákonník).   Generálnym   riaditeľom   postupcu   bola citovaná zmluva podpísaná dňa 15. 07. 2005 a členmi predstavenstva postupníka o deň skôr,   teda   14. 07. 2005.   Spoločnosť   L.,   a. s.,   bola   zvolená   Slovenským   rozhlasom za zmluvného partnera na základe výsledkov obchodnej verejnej súťaže vedenej podľa ust. § 281   a   nasl.   zákona   č. 513/1991   Zb.   (Obchodný   zákonník),   ktorá   bola   vypísaná   dňa 30. 06. 2005,   pretože   splnila   stanovené   podmienky   a   ponúkla   za predávané   pohľadávky najlepšiu odplatu (100 % nominálnej hodnoty istiny pohľadávky).

Je potrebné uviesť, že prevod akcií bol vykonaný v súlade so zákonom č. 176/2004 Z. z. (zákon o nakladaní s majetkom verejnoprávnych inštitúcií a o zmene zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 259/1993 Z. z. o Slovenskej lesníckej komore v znení zákona č. 464/2002 Z. z.). Ustanovenie § 13 ods. 1 písm. 1) cit. zák. oprávňuje štatutárny orgán verejnoprávnej inštitúcie postúpiť jej pohľadávky bez predchádzajúceho písomného súhlasu samosprávneho alebo iného kolektívneho orgánu, ak odplata je vyššia ako 80 % nominálnej hodnoty pohľadávky.

Podľa bodu 4.1 rámcovej zmluvy sa Slovenský rozhlas zaviazal postúpiť spoločnosti L., a. s. pohľadávky z koncesionárskych poplatkov, pravosť ktorých bola potvrdená auditom pohľadávok   z   koncesionárskych   poplatkov   a   ktoré   boli   podrobne   špecifikované   čo do totožnosti   dlžníkov,   výšky   pohľadávky   ku   dňu   postúpenia   pohľadávky   a overenia právneho titulu pohľadávky v číslovaných realizačných zmluvách uzatváraných následne v dohodnutých   termínoch.   Záväzný   vzor   realizačnej   zmluvy,   ktorá   bola   uzatváraná zmluvnými   stranami   po   doplnení   zoznamu   postupovaných   pohľadávok,   tvoril   prílohu rámcovej zmluvy. Podľa bodov 4.1.1 a 4.1.2 rámcovej zmluvy sa zmluvné strany dohodli na obchodnom modeli,   v zmysle ktorého realizačná zmluva č. 1 zahrnie všetky auditom potvrdené pohľadávky z koncesionárskych poplatkov, ktoré budú evidované v databázach Slovenského   rozhlasu   ku   dňu   jej   podpisu,   pokiaľ   boli   preverené   auditom   pohľadávok z koncesionárskych   poplatkov   a   bude   uzatvorená   najneskôr   do   tridsiatich   dní   odo   dňa vykonania auditu. Realizačná zmluva č. 2 bude uzavretá najneskôr do šiestich mesiacov odo dňa podpisu Realizačnej zmluvy č. 1 a zahrnie všetky auditom potvrdené pohľadávky z koncesionárskych poplatkov, ktoré budú evidované v databázach Slovenského rozhlasu za obdobie odo dňa nasledujúceho po podpise Realizačnej zmluvy č. 1. Ďalšie nasledujúce Realizačné zmluvy budú uzatvárané vždy najneskôr do šiestich mesiacov odo dňa podpisu predchádzajúcej Realizačnej zmluvy.

Podľa   špecifikovaného   zmluvného   modelu   došlo   medzi   zmluvnými   stranami   dňa 20. 09. 2005   k   uzatvoreniu   Realizačnej   zmluvy   č. 1   a   dňa   27. 01. 2006   k   uzatvoreniu Realizačnej zmluvy č. 2. Kópie oboch zmlúv prikladáme v prílohe.

Realizačnou   zmluvou   č. 1   došlo   k   postúpeniu   265.362   pohľadávok   Slovenského rozhlasu z koncesionárskych poplatkov na spoločnosť L. a. s. za uhradenú odplatu v sume 91.619.930,- Sk. Konkretizácia pohľadávok bola zachytená na CD nosiči, ktorý odovzdal postupca   postupníkovi   tak   ako   to   potvrdzuje   Protokol   o   odovzdaní   hmotného   nosiča informácií   so   zoznamom   postúpených   pohľadávok   k   Realizačnej   zmluve   č. 1   zo   dňa 20. 09. 2005.   Protokol   je   súčasťou   Realizačnej   zmluvy   č. 1   a   jeho   kópiu   prikladáme v prílohe.

Realizačnou   zmluvou   č. 2   došlo   k   postúpeniu   90.555   pohľadávok   Slovenského rozhlasu z koncesionárskych poplatkov na spoločnosť L., a. s. za uhradenú odplatu v sume 14.136.760,- Sk. Konkretizácia pohľadávok bola zachytená na CD nosiči, ktorý odovzdal postupca   postupníkovi   tak   ako   to   potvrdzuje   Protokol   o   odovzdaní   hmotného   nosiča informácií   so   zoznamom   postúpených   pohľadávok   k   Realizačnej   zmluve   č. 2 zo dňa 13. 03. 2006. Protokol je súčasťou Realizačnej zmluvy č. 2 a jeho kópiu prikladáme v prílohe.

Na základe vyššie uvedeného záväzkového právneho vzťahu (obchodnej transakcie) sa   sťažovateľ   stal   oprávneným   vlastníkom   355.917   pohľadávok   z koncesionárskych poplatkov.   Každá   pohľadávka   je   tvorená   istinou,   ktorú   predstavuje   nezaplatený koncesionársky   poplatok   za   používanie   rozhlasového   prijímača   a príslušenstvom,   ktoré predstavuje   majetkovú   sankciu   za   nesplnenie   povinnosti   riadne   a včas   zaplatiť koncesionársky poplatok - poplatok z omeškania.“

Sťažovateľka   ďalej   upriamuje   pozornosť   na   zákon Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 212/1995 Z. z. o koncesionárskych poplatkoch a o zmene zákona č. 468/1991 Zb. o prevádzkovaní rozhlasového a televízneho vysielania v znení neskorších predpisov v znení zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 225/1996   Z. z.,   zákona   Národnej rady Slovenskej republiky č. 320/1996 Z. z., zákona č. 188/1999 Z. z., zákona č. 241/2003 Z. z., zákona   č. 96/2006   Z. z.   a článku V   zákona   č. 309/2007   Z. z.   (ďalej   len   „zákon okoncesionárskych   poplatkoch“),   ktorý   upravuje   platenie   koncesionárskych   poplatkov za používanie rozhlasových prijímačov a televíznych prijímačov, vyberanie poplatkov, ich vymáhanie   a sankcie   za   omeškanie.   V čase   postúpenia   pohľadávok   sťažovateľke   platila právna   úprava,   podľa   ktorej   ak   platiteľ   poplatku   nesplnil   povinnosť   zaplatiť   poplatok za prijímač   vyberateľovi   poplatku   vo   výške   ustanovenej   týmto   zákonom   do   15.   dňa v mesiaci, dostal sa do omeškania s platením poplatku. Ak bol platiteľ poplatku v omeškaní s platbou dlhšie ako dva mesiace a bol vyzvaný na jeho úhradu, veriteľ má právo požiadať platiteľa o zaplatenie poplatku z omeškania, ktorý u fyzických osôb prestavoval 5 000 Sk a u právnických   osôb   15 000 Sk,   a to   za   každý   aj   začatý   mesiac   omeškania,   za   každý prijímač, za ktorý bol platiteľ v omeškaní s platbou.

Sťažovateľka   ďalej   opisuje   vývoj   situácie   po   nadobudnutí   vlastníckeho   práva k postúpeným pohľadávkam a zmieňuje sa o tom, že sa v súlade so svojím podnikateľským zámerom rozhodla postupne uplatňovať jednotlivé pohľadávky spolu s príslušenstvom voči dlžníkom,   čo   medzi   nimi   vyvolalo   masový   odpor.   Pod   tlakom   dlžníkov   vznikol   návrh zákona,   ktorým   sa   mal   okrem   iného   zmeniť   a doplniť   aj   zákon   o koncesionárskych poplatkoch tak, „aby došlo spätne a bez náhrady k univerzálnemu a konečnému odpusteniu príslušenstva pohľadávok z koncesionárskych poplatkov všetkým dlžníkom“.

Po   prejdení   príslušnými etapami zákonodarného procesu   bola napokon   schválená novela   zákona   o koncesionárskych   poplatkoch   pod   č. 96/2006   Z. z.,   ktorá   nadobudla platnosť   21. februára 2006.   Predmetná   novela   zákona   o koncesionárskych   poplatkoch ustanovila náhradnú   60-dňovú   dobu   na zaplatenie dlžných   koncesionárskych   poplatkov, ktorá   začala   plynúť   21. februára 2006.   Jej   prijatím   došlo   zároveň   k zmene   v obsahu záväzkových právnych vzťahov tým, že sa „retroaktívne znížila výška majetkovej sankcie“, ale povinnosť dlžníka zaplatiť veriteľovi sankciu ostala zachovaná.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľky,   ktorá   v dobrej   viere   kúpila   pohľadávky   spolu s príslušenstvom   v očakávaní   úplného   plnenia   od   dlžníkov,   utrpela „vyššie   opísaným konaním   a rozhodnutím   NR   SR   značnú   škodu   na   majetku,   ktorá   s prejavila   znížením hodnoty   nadobudnutých   pohľadávok“. Pod   vplyvom   následnej   mediálnej   kampane namierenej   proti   sťažovateľke   odmietla   väčšina   dlžníkov   realizovať   v jej   prospech akékoľvek plnenie.

V opise skutkových okolností veci pokračuje sťažovateľka ďalej takto:

„Dlžníci, ktorí si boli vedomí svojho záväzku a boli ochotní vykonať v prospech veriteľa plnenie, mali možnosť so sťažovateľom uzatvoriť zmluvu o novácii záväzku tak, aby výška   poskytovaného   plnenia   vychádzala   z   rovnováhy   medzi   legitímnym   obchodným záujmom   veriteľa   a   reálnym   sociálnym   postavením   dlžníka.   V   prípadoch,   kedy   dlžníci neboli   ochotní   plniť   na   dlh   a   nebolo   ich   vôľou   pristúpiť   k   uzatvoreniu   dohody,   musel sťažovateľ (a to aj z dôvodu plynutia premlčacej doby) uplatniť svoje právo na miestne a vecne príslušnom všeobecnom súde.

Osoby s hlbším právnym vedomím si vo vzniknutej situácii uvedomili rozpor medzi verejne   pertraktovanými   informáciami   a   názormi,   a   skutočným   stavom   veci,   ktorý jednoznačne   vyplýval   z aplikácie   prijatých   právnych   noriem   -   zákona   č. 212/1995   Z. z. (Zákon   o   koncesionárskych   poplatkoch...)   a   jeho   novelizácie   zákona   č. 96/2006   Z. z. Ich obavy o osud príslušenstva postúpených pohľadávok, ktorého výška časom narastala, ako aj znepokojenie nad hroziacim aritmetickým reťazením súdnych sporov o zaplatenie pohľadávok,   vyústili   do   presadenia   opätovnej   zmeny   ZoKP (zákona   o koncesionárskych poplatkoch, pozn.).

Dňa 23. 04. 2007 bol pod č. ÚV - 7063/2007 Národnej rade Slovenskej republiky doručený   vládny   návrh   zákona,   ktorým   sa   mení   a   dopĺňa   zákon   č. 124/2006   Z. z. o bezpečnosti   a   ochrane   zdravia   pri   práci   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony.“

Označený návrh zákona sa stal podľa sťažovateľky „nástrojom na opätovnú zmenu“ zákona   o koncesionárskych   poplatkoch   tak,   aby   ním   došlo   k úplnej   zmene   v obsahu záväzkových   právnych   vzťahov   zánikom   príslušenstva   pohľadávok,   t. j.   zánikom majetkovej sankcie – poplatku z omeškania. Do uvedeného návrhu zákona bolo na základe pozmeňujúcich   návrhov   niektorých   poslancov   národnej   rady   včlenené   v druhom   čítaní na schôdzi národnej rady ustanovenie, ktorým sa novelizoval zákon o koncesionárskych poplatkoch. Sťažovateľka   namieta   ústavnosť   zákonodarného   procesu   a tvrdí,   že   postup, ktorým sa to udialo, odporuje stanoveným pravidlám rokovania a činnosti národnej rady upravenými v zákone Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku   Národnej   rady   Slovenskej   republiky v znení neskorších   predpisov,   čl. 2 ods. 1 a čl. 11 ods. 2 legislatívnych pravidiel tvorby zákonov, ako aj čl. 2 ods. 2 ústavy.

Zákon   bol   napriek   uvedenému   schválený   národnou   radou   a vyhlásený   v Zbierke zákonov Slovenskej republiky 12. júla 2007 pod č. 309/2007. Uvedeným dňom nadobudol zároveň účinnosť. Obsahom článku V uvedeného zákona „ostal jediný § 10c“, ktorý znie: „Na   nedoplatky   na poplatkoch,   ktoré   vznikli   do   20.   februára   2006,   sa   ustanovenie   § 9 platného do 20. februára 2006 nevzťahuje.“

Sťažovateľka zastáva názor, že „Zákon č. 309/2007 Z. z. po vyhlásení vyvolal právne účinky   nezlúčiteľné   s princípmi   právneho   štátu.   Retroaktívne   zmenil   obsah   záväzkových právnych   vzťahov,   ktoré   boli   konštituované   ZoKP (zákonom   o koncesionárskych poplatkoch, pozn.) platným do 20. 02. 2006. Zapríčinil v majetkovej sfére sťažovateľa stav právnej neistoty. Negoval vznik majetkovej sankcie – poplatku z omeškania a zreguloval tak právny vzťah, ktorý vznikol predo dňom účinnosti zákona. Výrazne zasiahol do majetkových práv sťažovateľa, pretože vylúčil uplatnenie príslušenstva pohľadávky z koncesionárskych poplatkov. Vyvolal akcesorické právne účinky postihujúce zmluvne prijaté záväzky dlžníkov vyplývajúce z privatívnej novácie uzatvorenej so sťažovateľom pred 12. 02. 2007. Úplne obmedzil   základné   ľudské   právo   sťažovateľa   vlastniť   majetok   zaručené   v čl. 20   ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11. ods. 1 Listiny základných práv a slobôd spôsobom odporujúcim ústave“.

V   ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľka   podrobne   opisuje,   v čom   vidí   namietané porušenie základných práv a slobôd a uvádza argumenty na podporu svojej sťažnosti.

Poukazujúc na judikatúru ústavného súdu sťažovateľka pripomína, že si je vedomá právneho názoru ústavného súdu v súvislosti s ochranou základných práv a slobôd pred ich porušovaním všeobecne záväzným právnym predpisom. V nadväznosti na to však vyslovuje názor, „že pokiaľ v danej veci existuje jediný vnútroštátny nástroj ochrany základných práv a slobôd, jeho sťažnosť nie je možné odmietnuť poukazom na procesné ustanovenia. Došlo by tak k porušeniu princípov právneho štátu“.

Odvolávajúc sa najmä na Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj na judikatúru   Európskeho súdu   pre ľudské   práva sťažovateľka   ďalej uvádza, že „princípy právneho štátu nemôžu byť interpretované a aplikované vo vákuu. Je potrebné prihliadnuť   ku   všetkým   relevantným   pravidlám   medzinárodného   práva   ľudských   práv. Ústava musí byť interpretovaná v čo najväčšej harmónii s ostatnými pravidlami a princípmi medzinárodného práva. Za základný princíp v tejto rovine je nutné považovať ten, podľa ktorého má byť ústava interpretovaná tak, aby v nej zakotvené základné práva a slobody boli chránené účinne a prakticky, skôr ako teoreticky alebo iluzórne“.

So zreteľom na uvedenú skutkovú a právnu argumentáciu sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po náležitom zistení skutkového stavu jej sťažnosti vyhovel a vo veci samej rozhodol týmto nálezom:

„1.   Národná   rada   Slovenskej   republiky   schválením   článku V   zákona   č. 309/2007 Z. z.   ktorým   bol   doplnený   zákon   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 212/1995   Z. z. o koncesionárskych   poplatkoch   a   o   zmene   zákona   č. 468/1991   Zb.   o prevádzkovaní rozhlasového   a   televízneho   vysielania   v   znení   neskorších   predpisov   v   znení   zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 225/1996 Z. z., zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 320/1996 Z. z., zákona č. 188/1999 Z. z., zákona č. 241/2003 Z. z. a zákona č. 96/2006 Z. z. porušila základné právo spoločnosti L. a. s. pokojne užívať svoj majetok, zaručené   článkom   č. 1   Protokolu   č. 1   Európskeho   dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

2. Národná rada Slovenskej republiky schválením článku V zákona č. 309/2007 Z. z. ktorým   bol   doplnený   zákon   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 212/1995   Z. z. o koncesionárskych   poplatkoch   a   p   zmene   zákona   č. 468/1991   Zb.   o   prevádzkovaní rozhlasového   a   televízneho   vysielania   v   znení   neskorších   predpisov   v   znení   zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 225/1996 Z. z., zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 320/1996 Z. z., zákona č. 188/1999 Z. z., zákona č. 241/2003 Z. z. a zákona č. 96/2006   Z. z.   porušila základné   ľudské   právo   spoločnosti   L.   a. s.   vlastniť   majetok, zaručené článkom 20 Ústavy Slovenskej republiky.

3. Národná rada Slovenskej republiky schválením článku V zákona č. 309/2007 Z. z. ktorým   bol   doplnený   zákon   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 212/1995   Z. z. o koncesionárskych   poplatkoch   a   o   zmene   zákona   č. 468/1991   Zb.   o   prevádzkovaní rozhlasového   a   televízneho   vysielania   v   znení   neskorších   predpisov   v   znení   zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 225/1996 Z. z., zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 320/1996 Z. z., zákona č. 188/1999 Z. z., zákona č. 241/2003 Z. z. a zákona č. 96/2006   Z. z.   porušila základné   ľudské   právo   spoločnosti   L.   a. s.   vlastniť   majetok, zaručené článkom 11 Listiny základných práv a slobôd.

4.   Národnej   rade   Slovenskej   republiky   prikazuje   obnoviť   stav   pred   porušením základného   práva   spoločnosti   L.   a. s.   na   pokojné   užívanie   svojho   majetku   zaručeného článkom č. 1 Protokolom č. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   a   základného   ľudského   práva   vlastniť   majetok   zaručeného   článkom 20   Ústavy Slovenskej   republiky   a článkom 11   Listiny   základných   práv   a   slobôd   prijatím   vhodnej právnej úpravy.

5. Spoločnosti L. a. s., priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume, ktorá bude   vyčíslená   v   písomnom   vyhotovení   nálezu.   Národná   rada   Slovenskej   republiky   je povinná vyplatiť priznané finančné zadosťučinenie do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet spoločnosti L. a. s.

6. Národná rada Slovenskej republiky je povinná uhradiť spoločnosti L. a. s. trovy konania   tak   ako   budú   vyčíslené   v   písomnom   vyhotovení   nálezu   na   účet   jej   právneho zástupcu JUDr. J. F., B., do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané   náležitosti   a či   nie   sú   dôvody   na   jej   odmietnutie   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania. Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa   § 20   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa v konaní podľa čl. 127 ústavy prejavuje jeho viazanosťou   petitom   sťažnosti,   ktorým   sťažovateľ   vymedzí   predmet   konania   v rámci požadovanej ústavnej ochrany.

Sťažovateľka sa sťažnosťou z 30. augusta 2007 domáha rozhodnutia ústavného súdu, ktorým by vyslovil porušenie jej označených práv národnou radou, ku ktorému malo dôjsť schválením článku V zákona č. 309/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov a ktorým   sa   menia   a   dopĺňajú   niektoré   zákony   inter   alia   aj   zákon   o   koncesionárskych poplatkoch.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje, že   podanie   sťažovateľky   je síce   formálne označené   ako   sťažnosť   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy,   ale   z hľadiska   obsahu   ide   o návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy.

Ústavný   súd   rešpektuje   vôľu   sťažovateľky   a jej   podanie   posudzuje   ako   sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ak by ústavný súd pokladal podanie sťažovateľky za návrh na začatie   konania   o súlade   právnych   predpisov   podľa   čl. 125   ústavy,   tak   by   ho   musel odmietnuť   ako   podaný   zjavne   neoprávnenou   osobou,   lebo   sťažovateľka   ako   právnická osoba - obchodná spoločnosť - nepatrí medzi subjekty, ktoré sú podľa čl. 130 ods. 1 písm. a) až f) ústavy oprávnené (aktívne procesne legitimované) podať návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov.

V zmysle   judikatúry   ústavného   súdu   vzťahujúcej   sa   na   konania   o podnete,   teda pred novelizáciou   ústavy   zavedenej   ústavným   zákonom č. 90/2001   Z. z. ústavný   súd pri posudzovaní   otázky   zjavnej   neopodstatnenosti   podnetu   zisťuje,   či   prekážkou   jeho prijatia nie je ústavná a zákonná úprava jednotlivých typov konaní pred ústavným súdom (m. m.   I. ÚS 23/99   až   I. ÚS 29/99).   Každé   z týchto   konaní   pred   ústavným   súdom   sa vyznačuje tým, že ho možno začať iba ako samostatné konanie a iba na návrh oprávnených subjektov. Preto žiadne z týchto konaní nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pred ústavným   súdom.   Vychádzajúc   z uvedenej   ústavnej   a zákonnej   úpravy   preto za opodstatnené   návrhy   na   začatie   konania   pred   ústavným   súdom   (vrátane   podnetov fyzických   a právnických   osôb)   možno   považovať   len   tie,   o ktorých   je   možné   konať a aj rozhodnúť v niektorom z ústavou ustanovených typov konaní pred ústavným súdom ako v samostatnom konaní.

Ústavný súd potvrdil túto skutočnosť aj v súvislosti s konaním o podnete vo veci vedenej   pod   sp. zn.   I. ÚS 96/93,   keď   konštatoval:   „Konanie   o podnete   fyzických   alebo právnických osôb nemožno začať a vysloviť v ňom porušenie ústavného práva, ak takémuto konaniu musí predchádzať konanie pred ústavným súdom podľa druhej hlavy tretej časti zákona   o ústavnom   súde,   pričom   navrhovateľ   nemá   procesnú   legitimáciu   na začatie takéhoto konania.“ Ústavný súd ani na základe argumentácie sťažovateľky obsiahnutej v jej sťažnosti   nevidí   dôvod   sa   od   tejto   judikatúry   odkloniť a   zotrváva   na názore,   že   aj pre konanie o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy zavedenom po novelizácii ústavy ústavným zákonom   č. 90/2001   Z. z. naďalej   platí   konštantná   judikatúra   ústavného   súdu   (napr. I. ÚS 96/93, I. ÚS 106/93), podľa ktorej nemožno účel konania o súlade právnych predpisov dosiahnuť v inom type konania (napr. III. ÚS 18/02, III. ÚS 244/04).

Tento   názor   ústavný   súd   vyslovuje   aj   s poukazom   na   to,   že   ústavným   zákonom č. 92/2006 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení   neskorších   predpisov,   sa   s účinnosťou   od   1.   apríla   2006   rozšíril   okruh   aktívne procesne legitimovaných subjektov, ktoré môžu predložiť ústavnému súdu návrh na začatie konania podľa čl. 125 ústavy aj u verejného ochrancu práv.

Verejný   ochranca   práv je nezávislý   orgán   Slovenskej   republiky,   ktorý   v rozsahu a spôsobom   ustanoveným   zákonom   chráni   základné   práva   a   slobody   fyzických   osôb a právnických   osôb,   môže   podať ústavnému   súdu   návrh   na začatie   konania   vo   veciach súladu právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné   práva   alebo   slobody   alebo   ľudské   práva   a základné   slobody   vyplývajúce z medzinárodnej   zmluvy, ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala a   ktorá   bola   vyhlásená spôsobom   ustanoveným   zákonom   [čl. 130   ods. 1   písm. f)   ústavy],   resp.   ak   všeobecne záväzný právny predpis porušuje základné právo alebo slobodu priznanú fyzickej osobe alebo právnickej osobe (čl. 151a ods. 2 ústavy).

Pokiaľ sťažovateľka uvádza ako príklad prieniku práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru do oblasti verejného práva v rozhodnutiach Európskeho súdu pre ľudské práva prípad Éditions Périscope v. Francúzsko, kde išlo o uplatnenie náhrady škody v súvislosti s diskriminačným postupom daňových úradov pri poskytovaní daňových úľav, ústavný súd považuje túto argumentáciu za nepatričnú a zastáva názor, že označené rozhodnutie je založené na iných skutkových a právnych okolnostiach, než je to v prípade sťažovateľky.

Stabilnou súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu je taktiež právny názor, že: „sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy sa možno brániť len proti porušeniam základných práv individuálnymi, a nie normatívnymi právnymi aktmi. Preto nemožno v konaní o ústavnej sťažnosti   vysloviť,   že   k porušeniu   ústavného   práva   došlo   priamo   ustanovením (v okolnostiach prípadu schválením) normatívneho právneho aktu, ale iba jeho konkrétnou aplikáciou“ (III. ÚS 18/02).

Schválenie   právneho   predpisu   národnou   radou,   resp.   jeho   novelizáciu,   nemožno kvalifikovať   ako   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah   orgánu   verejnej   moci do základných práv a slobôd fyzickej osoby alebo právnickej osoby, pretože takýto zásah musí spĺňať atribúty individuálneho aktu aplikácie práva alebo iného individuálneho zásahu do základných práv a slobôd sťažovateľa.

Podľa   čl. 2 ods. 2 ústavy   štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Ústavný súd ako štátny orgán verejnej moci vychádza pri výkone svojej jurisdikcie dôsledne z uvedeného ústavného princípu (ktorý musí rešpektovať každý orgán verejnej moci),   a preto   čo   sa   týka   medzí,   rozsahu   a spôsobu,   môže   uplatňovať   štátnu   moc   iba v zákonnom   a ústavnom   rámci   (čl. 2   ods. 2   ústavy),   čo   sa   považuje   v podmienkach právneho štátu za conditio sine qua non pre akúkoľvek legitímnu činnosť jeho orgánov. Za tohto stavu sa ústavný súd nemohol zaoberať meritórnymi argumentmi sťažovateľky, hoci pripúšťa, že by za určitých okolností mohli mať svoju ústavnoprávnu relevanciu.

V nadväznosti na toto konštatovanie považuje ústavný súd za vhodné poznamenať, že   právnické   osoby   môžu   mať   vo viacerých   prípadoch   odôvodnený   záujem   na   podaní návrhu na začatie konanie o súlade právnych predpisov, osobitne je to tak v prípadoch, ak ide   o zákon,   prípadne   iný   právny   predpis,   ktorý   zasahuje   do   ich   základných   práv a slobôd. Nedostatok aktívnej procesnej legitimácie na podanie návrhu na začatie konania o súlade   právnych   predpisov   možno   za   takejto   situácie   v praxi   preklenúť   iniciovaním podania takéhoto návrhu u subjektov, ktoré sú oprávnené ho podať. Do úvahy prichádza najmä podanie podnetu podľa § 31 a nasl. zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov, v ktorom môžu právnické osoby (ako aj fyzické osoby) iniciovať u generálneho prokurátora Slovenskej republiky podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov. Vzhľadom na ústavnú funkciu prokuratúry chrániť práva a zákonom chránené záujmy fyzických osôb a právnických osôb, by generálny prokurátor Slovenskej republiky   mal   takémuto   podnetu   za   predpokladu,   že   bude   kvalifikovane   zdôvodnený, vyhovieť.   Podanie   takéhoto   návrhu   je   však   možné   iniciovať   aj   u iných   oprávnených subjektov, najmä u poslancov národnej rady a podnetom podľa § 13 zákona č. 564/2001 Z. z. o verejnom ochrancovi práv v znení neskorších predpisov.

Sťažovateľka v okolnostiach daného prípadu neuvádza žiadne konkrétne porušenie svojho práva (na základe individuálneho aktu aplikácie práva alebo iného individuálneho zásahu do jej práv) na pokojné užívanie svojho majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 listiny v dôsledku schválenia článku V zákona č. 309/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, a ktorým bol novelizovaný zákon o koncesionárskych poplatkoch.

Vzhľadom na tieto dôvody ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú a rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd nepovažoval za dôvodné zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2008