znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 54/07-57

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. júna 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti W. S., V.; A. S., M.; T. S., M.; V. Š., M.; A. G., M.; G. M., K.; O. E., M.; V. S., M.; K. Š., V.; P. K., M.; J. S., V.; M. G., P.; E. Č., K.; K. C., V.; M. S., V.; Ing. P. G., P.; Ing. P. G., P.; J. G., B.; E. G., P.; a MUDr. J. K., K., zastúpených advokátom JUDr. M. J., K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice - okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 181/92, za účasti Okresného súdu Košice - okolie, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo W. S., A. S., T. S., V. Š., A. G., G. M., O. E., V. S., K. Š., P. K., J. S.,   M. G.,   E. Č.,   K. C.,   M. S.,   Ing. P. G.,   Ing. P. G.,   J. G.,   E. G.   a   MUDr. J K. na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky   a   právo   na   prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Košice - okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 181/92   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice - okolie   p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 6 C 181/92 konal bez zbytočných prieťahov.

3. W. S., A. S., T. S., V. Š., A. G., G. M., O. E., V. S., K. Š., P. K., J. S., M. G., E. Č., K. C.,   M. S.,   Ing. P. G.,   Ing. P. G.,   J. G.,   E. G.   a   MUDr. J. K. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie   každému   v sume   po   150 000 Sk   (slovom   stopäťdesiattisíc   slovenských korún), ktoré im je Okresný súd Košice - okolie   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice - okolie j e   p o v i n n ý   uhradiť W. S., A. S., T. S., V. Š., A. G., G. M., O. E., V. S., K. Š., P. K., J. S., M. G., E. Č., K. C., M. S., Ing. P G., Ing. P. G., J. G.,   E. G.   a   MUDr. J. K. trovy   právneho   zastúpenia   v sume   102 160 Sk   (slovom stodvatisícstošesťdesiat slovenských korún) na účet ich právneho zástupcu JUDr. Milana Jurka, Rooseweltova 6, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. IV. ÚS 54/07   z 12.   apríla   2007   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť W. S., A. S., T. S., V. Š., A. G., G. M., O. E., V. S.,   K. Š.,   P. K.,   J. S.,   M. G.,   E. Č.,   K. C.,   M. S.,   Ing. P. G.,   Ing. P. G.,   J. G.,   E. G. a MUDr. J. K.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou   namietali porušenie   svojho   základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice - okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 181/92.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovatelia   (resp.   ich   právni   predchodcovia)   podali 27. marca 1992   okresnému   súdu   žalobu   o určenie   povinnosti „... uzavrieť   reštitučnú zmluvu“ proti bývalej Piloimpregne, š. p., Košice (ďalej len „žalovaný“).

Sťažovatelia uviedli, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu uplynulo takmer 15 rokov a v ich veci nie je právoplatne rozhodnuté, čím   pretrváva ich právna neistota. Ich právna vec sa nachádza od podania návrhu doteraz na súde prvého stupňa, kde nedošlo za toto obdobie ani k vyhláseniu meritórneho rozsudku. Podľa sťažovateľov je tento stav neznesiteľný a nedá sa v najbližšej dobe predpokladať, že by mohlo dôjsť k právoplatnému skončeniu tohto konania.

Sťažovatelia sa v sťažnosti domáhali, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhodol, že   postupom   okresného   súdu   bolo   porušené   ich   základné   právo   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a súčasne žiadali, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať v ich právnej veci bez zbytočných prieťahov a priznal im finančné zadosťučinenie   v sume   300 000 Sk   pre   každého   z nich,   ako   aj   úhradu   trov   právneho zastúpenia.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn. Spr. V 222/2007 doručeným ústavnému súdu 16. mája 2007, ktorého obsahom je aj prehľad vykonaných procesných úkonov okresného súdu:

dňa 27. 3. 1992 napadla žaloba

dňa 7. 4. 1992 - výzva povinnému, t. j. odporcovi

výzva navrhovateľovi o predloženie úplného LV

dňa 8. 6. 1992 - vytýčený termín pojednávania na deň 26. 6. 1992

dňa 26. 6. 1992 - pojednávanie odročené z dôvodu spojenia vecí

dňa 6. 7. 1992 - stanovisko odporcu

dňa 9. 12. 1992 - vytýčený termín pojednávania na deň 17. 12. 1992

dňa 17. 12. 1992 - pojednávanie - výsluch navrhovateľov, odporca neprítomnýdňa 8. 1. 1993 - výzva navrhovateľom o upresnenie žalobného petitudňa 20. 1. 1993 - žiadosť navrhovateľa o predĺženie lehoty

dňa 18. 2. 1993 - žiadosť   navrhovateľov   o   ustanovenie   súd.   znalca   za   účelom upresnenia žalobného petitu

dňa 5. 4. 1993 - navrhovatelia predložili identifikáciu parcieldňa 8. 4. 1993 - vytýčený termín na deň 20. 4. 1993 - ohliadka

dňa 20. 4. 1993 - vykonaná ohliadkadňa 11. 6. 1993 - výzva odporcovi o predloženie dokladov týkajúcich sa staviebdňa 12. 7. 1993 - urgencia odporcudňa 20. 7. 1993 - úradný   záznam - pracovník   odporcu   predložil   súdu   nájomnú zmluvu a zároveň žiadal predĺžiť lehotu o 30 dní na predloženie ostatných dokladovdňa 1. 9. 1993 - odporca písomne oznámil, že požadované doklady zatiaľ nemádňa 6. 9. 1993 - odporca urgovaný zo strany súdu

dňa   21. 12. 1994 - vytýčený   termín   pojednávania   na   deň   18. 1. 1995, pojednávanie odročené na neurčito za účelom špecifikácie petitu žaloby

dňa 3. 2. 1995 - navrhovatelia   predložili   rodné   listy   osôb,   ktoré   dokladujú oprávnenosť reštitučného nároku

dňa 6. 7. 1995 - navrhovatelia oznámili zmenu ich právneho zástupcu

dňa 16. 7. 1995 - vytýčený   výsluch   právneho   zástupcu   navrhovateľov   na   deň 20. 9. 1995

dňa 18. 9. 1995 - doručená špecifikácia žalobného petitudňa 30. 1. 1996 - doplnenie návrhu zo strany navrhovateľov

dňa 23. 2. 1996 - doručenie upraveného žalobného petitu odporcovi na vyjadreniedňa 15. 4. 1996 - odporca vyzvaný na predloženie výpisu z obchodného registradňa 13. 5. 1996 - odporca predložil výpis z obchodného registra

dňa 6. 12. 1996 - vytýčený termín pojednávania na deň 14. 1. 1997 - pojednávanie odročené na neurčito - vyžiadané podklady z katastra nehnuteľností

dňa 28. 2. 1997 - katastrálny úrad zaslal súdu požadované podklady

dňa 14. 7. 1997 - spätne   žiadaný   katastrálny   úrad   o   zaslanie   úplného   výpisu z pozemkovej knihy

dňa 30. 7. 1997 - doručený úplný výpis z pozemkovej knihy katastrálneho úradudňa 28. 4. 1999 - sa   dostavil   právny   zástupca   po   pôvodnej   žalobkyni,   ktorý oznámil súdu jej úmrtie

dňa 13. 8. 1999 - pripojený dedičský spisdňa 13. 9. 1999 - vyzvaní   právni   zástupcovia   na   oznámenie,   či   vstupujú do konania

dňa 18. 10. 1999 - žiadosť o pripojenie spisu 17 C 60/98

- spis   pripojený   dňa   17. 2. 2000,   z   dôvodu,   že   pojednávajúca sudkyňa bola PN

dňa 31. 3. 2000 - vyzvaný právny zástupca pôvodného odporcu o oznámenie, či v konaní   zastupuje   aj   účastníka,   ktorý   nadobudol   vlastnícke   právo   k   sporným nehnuteľnostiam na základe zmluvy o predaji časti podniku

dňa 12. 2. 2001 vytýčený termín pojednávania na deň 6. 4. 2001, pojednávanie odročené z dôvodu ospravedlnenia právneho zástupcu odporcu

dňa 27. 4. 2001 - pripojené dedičské spisy po pôvodných žalobcoch

dňa 6. 11. 2001 - vytýčený termín pojednávania na deň 15. 1. 2002

dňa 14. 12. 2001 - právny zástupca navrhovateľov oznámil súdu úmrtie ďalšieho žalobcu

dňa 15. 1. 2002 - pojednávanie   odročené   z   dôvodu,   aby   právni   zástupcovia oznámili súdu, či vstupujú do konania

dňa 28. 2. 2003 - právny zástupca navrhovateľov upravil návrh a upresnil žalobný petitdňa 12. 3. 2003 - vytýčený   termín   pojednávania   na   deň   30. 4. 2003, na pojednávaní výsluch účastníkov, odročené na spresnenie návrhu

11. 12. 2003 - vytýčený termín výsluchu na deň 28. 1. 2004

dňa 28. 1. 2004 - žiadaný archív OS Košice I o predloženie dokladu zo zbierok listíndňa 4. 3. 2004 - doložené listiny

dňa 20. 4. 2004 - vytýčený termín pojednávania na deň 3. 6. 2004, pojednávanie preročené   na deň 25. 6. 2004,   pojednávanie   odročené z dôvodu PN   právneho zástupcu odporcu

dňa 21. 9. 2004 - upresnenie žalobného petitu navrhovateľmidňa 22. 9. 2004 - pojednávanie   odročené   za   účelom   vykonania   dokazovania - zadováženie   všetkých   titulov   a   listín   od   roku   1947,   pojednávanie   odročené   na   deň 27. 10. 2004 - pojednávanie preročené na deň 9. 12. 2004

dňa 9. 12. 2004 - pojednávanie   odročené   na   4. 2. 2005   za   účelom   doplnenia dokazovania ohľadne podania odvolania proti Výmeru ONV M.

dňa 4. 2. 2005 pojednávanie odročené z dôvodu zadováženia dokladov z archívu dňa 10. 10. 2005 pojednávanie odročené na žiadosť právneho zástupcu odporcu na deň 19. 12. 2005

dňa 30. 1. 2006 - pojednávanie odročené na deň 9. 3. 2006 z dôvodu oboznámenia sa odporcu k listinám, ktoré mu boli doručené na pojednávaní

dňa 9. 3. 2006 - pojednávanie odročené z dôvodu oboznámenia sa úkonov, ktoré boli vykonané v súvislosti s uplatnením reštitučných nárokov pôvodnými navrhovateľmi dňa 8. 8. 2006 - oznámenie o zmene na strane žalobcov a predloženie listín dňa 22. 8. 2006 - oznámenie o zmene na strane žalobcov a predloženie listín dňa 6. 10. 2006 - uložené opatrenie predsedom súdu na plynulé konanie vo veci (Spr.2081/06)

dňa 1. 2. 2007 - vytýčený termín pojednávania na deň 9. 3. 2007

dňa 16. 2. 2007 - právny zástupca navrhovateľov písomne rozšíril návrh a spresnil petit dňa 20. 2. 2007 - súd vydal uznesenie o pripustení do konania odporcu 2/ dňa 22. 2. 2007 - požiadaný katastrálny úrad o predloženie dokladov

dňa   7. 3. 2007 - právna   zástupkyňa   po   pôvodnej   navrhovateľke   oznámila,   že na žalobe netrvá a návrh berie späť

dňa   9. 3. 2007 - pojednávanie   odročené   pre   ospravedlnenie   právneho   zástupcu odporcu, ktorý žiadal pojednávanie odročiť z dôvodu kolízie pojednávaní - pojednávanie odročené na 3. 5. 2007

dňa 12. 3. 2007 - katastrálny úrad zaslal súdu požadované výpisy z pozemkovej knihy, ako aj kópie zmlúv

dňa 3. 5. 2007 - pojednávanie odročené z dôvodu, že bolo uložené navrhovateľom oznámiť   súdu,   či   trvajú   na   poslednej   úprave   žalobného   petitu   a   preveriť   spôsobilosť označeného   GP   pre   zápis   do   katastra   a   odporcovi   bolo   uložené   preukázať   prípadné zastavanie sporných nehnuteľností.“

Ďalej okresný súd uviedol, že „Právna zložitosť sporu vyplýva z toho, že v danom prípade nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sporu, boli Okresnou správnou komisiou v M. dňa 12. 7. 1947 skonfiškované a to časti 1384/2880-in z celku, t. j. 48 % z celého podniku. V podiele 1496/2880-in z celku neboli splnené podmienky na konfiškáciu, avšak na celý podnik bola uvalená národná správa. Zápisom do pozemno-knižnej vložky č. 2004, čd. 64, bolo vložené vlastnícke právo pre D. n. p., K., v podiele 1/1. Ďalším zápisom čd. 26/ sa vložilo vlastnícke právo pre Č. – P., n. p., K.

Počas konania v rámci privatizácie došlo k odpredaniu časti podniku, t. j. predmetu sporu. Okrem týchto skutočností počas konania dochádza k úmrtiam pôvodných žalobcov, čo vyvoláva časté procesné úpravy na strane žalobcov (aktívna legitimácia a s tým spojené úpravy žalobného petitu)“.

Právny   zástupca   sťažovateľov   reagoval   na   vyjadrenie   okresného   súdu   podaním doručeným   ústavnému   súdu   6.   júna   2007,   v ktorom   o. i.   uviedol: „Z   prehľadu   týchto procesných úkonov vyplýva, že v predmetnom konaní sa vyskytli viaceré obdobia dlhšej nečinnosti okresného súdu.

Napríklad obdobie nečinnosti v trvaní viac ako 1,5 roka od 20. 4. 2003 (správne má byť   20. 4. 1993,   pozn.) kedy   bola   vykonaná   ohliadka   do   18. 1. 1995   kedy   sa   konalo pojednávanie vo veci samej.

Ďalej   napríklad   obdobie   nečinnosti   okresného   súdu   v   trvaní   takmer   2   rokov od 18. 1. 1995   do   14. 1. 1997,   alebo   obdobie   nečinnosti   v   trvaní   takmer   4,5   roka od 14. 1. 1997 do 6. 4. 2001.

Hoci v prehľade vykonaných procesných úkonov predseda okresného súdu uvádza, že aj v tomto období okresný súd vykonal niektoré úkony je potrebné poznamenať, že tieto úkony   okresného   súdu   nesmerovali   k   odstráneniu   stavu   právnej   neistoty   sťažovateľov a napokon išlo o veľmi jednoduché úkony kancelárskeho charakteru, z ktorých nemožno uzavrieť, že okresný súd bol v tomto období činný.“

S názorom   okresného   súdu,   že   napadnuté   konanie   je   právne   zložité,   sťažovatelia vyjadrili   nesúhlas   a uviedli,   že „Žiadna   právna   (ani   skutková)   zložitosť   veci   nemôže spôsobiť, že občianske súdne konanie by nebolo možné právoplatne ukončiť v rozumnom čase, teda v primeranej lehote a bez zbytočných prieťahov. Ak by tomu tak nebolo, nemohlo by občianske súdne konanie vedené nezávislými a nestrannými súdmi spôsobilé zabezpečiť, garantovať a realizovať ústavné právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. (...)

Vec je právne zložitou vtedy, ak táto zložitosť je daná objektívne. Nestačí, že vec je právne zložitá pre zákonného sudcu.

Predmetná   vec   nie   je   právne   zložitá   natoľko,   aby   ju   nebolo   možné   právoplatne ukončiť v rozumnom čase“.

K námietke okresného súdu o potrebe častej procesnej úpravy na strane žalobcov z dôvodu   úmrtia   pôvodných   žalobcov   právny   zástupca   sťažovateľov   uviedol: „Zo subjektívneho hľadiska potrebu takejto procesnej úpravy (zmena účastníka) nezavinili sťažovatelia. Nemožno sťažovateľom pričítať túto skutočnosť.

Z   objektívneho   hľadiska   je   rozhodovanie   okresného   súdu   o   pripustenie   zmeny na strane žalobcov vecou právne a skutkovo veľmi jednoduchou.“

Obsah   spisu   okresného   súdu   potvrdzuje   úkony   uvedené   v jeho vyjadrení,   a preto ústavný súd poukazuje len na tie úkony, ktoré považuje za preukázané.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Sťažovatelia zároveň namietali aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...

Ústavný súd si pri výklade „základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“   garantovaného   v   čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie záležitosti v primeranej   lehote“,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo,   postupuje   v   ňom   súd   i   bez   ďalších   návrhov   tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z § 119   ods. 1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie   môže   odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v označenom   konaní   dochádza   k porušovaniu   základného   práva   sťažovateľov na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokovávanej veci, teda čo je pre sťažovateľov „v stávke“.

1. Z hľadiska prvého kritéria, t. j. či išlo o zložitú vec po právnej a skutkovej stránke, ústavný súd konštatuje, že predmetom konania pred okresným súdom je majetkový spor súvisiaci s reštitúciou. Sťažovatelia (resp. ich právni predchodcovia) si uplatnili nárok, ktorý vychádzal zo zákona č. 403/1990 Zb. o zmiernení následkov niektorých majetkových krívd v znení neskorších predpisov. Tieto spory boli spočiatku komplikované tým, že súdy nemali skúsenosti   s reštitučnými   zákonmi.   Nedostatok   skúsenosti   súdov   možno   považovať za prvok, ktorý robil tieto veci zložitejšími (skutkovo, pretože bolo treba zisťovať vlastnícke vzťahy ich rekonštruovaním do minulosti, a právne, pretože sprvu neexistoval jednotný, resp. jednotiaci výklad a aplikácia zákona), avšak žiadna právna a skutková zložitosť veci, prípadne nedostatok judikatúry nemôže ospravedlniť to, že viac ako 15 rokov po začatí sporu nebol vo veci vynesený ani jeden rozsudok. Ústavný súd aj napriek tomu považuje za potrebné vysloviť názor, že v danom prípade ide najmä o skutkovo zložitú majetkovú vec, ktorá vyžadovala dokazovanie predovšetkým výpoveďami a vyjadreniami účastníkov, svedkov,   zaobstaraním   a vyhodnotením   listinných   dôkazov,   a teda   časovo   náročnejší procesný postup v konaní.

Neobvykle zdĺhavý priebeh napadnutého konania však ústavný súd nemôže pripísať iba na vrub skutkovej alebo právnej zložitosti prerokovávanej veci, pričom treba opätovne pripomenúť   a zdôrazniť,   že   konanie   v právnej   veci   sťažovateľov   (od podania   žaloby 27. marca 1992 až doteraz) trvá viac ako 15 rokov. Táto dĺžka konania je celkom zjavne neprimeraná a z hľadiska   čl. 48   ods. 2   ústavy   a čl. 6   ods. 1   dohovoru   je netolerovateľná a neakceptovateľná.

Relevantnou skutočnosťou pri posúdení otázky zbytočných prieťahov v namietanom konaní bola povaha veci, pretože sťažovatelia namietali porušenie svojich označených práv v reštitučnom konaní, ktorého predmetom je náprava krívd z minulosti.

2. Správanie   sťažovateľov   ako   účastníkov   konania   je   druhým   kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu označených práv.

Ústavný súd na jednej strane poznamenáva, že sťažovatelia boli v konaní aktívni a súčinnostní, zastúpení právnym zástupcom, nariadených pojednávaní sa v zásade osobne alebo zastúpení advokátom zúčastňovali, ale na druhej strane konštatuje, že i sťažovatelia čiastočne prispeli k spomaleniu priebehu konania tým, že viackrát (v rokoch 1993, 1995, 1996, 2003, 2004, 2007) upresňovali petit žaloby, avšak v niektorých prípadoch reagovali na objektívne skutočnosti (smrť účastníkov konania).

V danom   prípade   dĺžku   konania   ovplyvnili   aj   objektívne   skutočnosti,   a to úmrtie žalobcov   a s tým   súvisiace   právne   dôsledky   týkajúce   sa   účastníctva   v konaní,   ako   aj organizačné zmeny, resp. zmeny právnej formy na strane žalovaného.

Z uvedeného   možno   urobiť   záver,   že   sťažovatelia   neovplyvnili   doterajšiu   dĺžku konania v ich veci do takej miery, aby im bolo možné pričítať podiel na stave, v ktorom sa ich vec teraz nachádza.

3. Napokon   ústavný   súd   z hľadiska   posúdenia   otázky existencie   zbytočných prieťahov   hodnotil   samotný   postup   okresného   súdu   v napadnutom   konaní.   Ústavný   súd poukazuje na   to,   že   predmetom   posúdenia   je spor,   ktorý   začal   27.   marca   1992,   avšak vzhľadom   na   to,   že   zákon   o ústavnom   súde   nadobudol   účinnosť   15. februára 1993 a neobsahuje   ustanovenie   o spätnej   pôsobnosti,   relevantné   obdobie,   v ktorom   možno skúmať, či došlo alebo nedošlo k zbytočným prieťahom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, sa začína od 15. februára 1993   (m. m. I. ÚS 52/01,   IV. ÚS 387/04).   V tejto   súvislosti   ústavný   súd poznamenáva, že ak nie je v zásade oprávnený skúmať a rozhodnúť o prípadnom porušení základného   práva   pred   15. februárom   1993,   neznamená to,   že   pri   celkovom   hodnotení, či za obdobie,   ktoré   od   15. februára 1993   uplynulo,   došlo   alebo   nedošlo   k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nemôže tiež zohľadniť stav konania k uvedenému dátumu (IV. ÚS 277/04).Na základe prehľadu úkonov okresného súdu ústavný súd konštatuje, že takmer celý priebeh   konania   je   poznačený   nesústredenosťou   a neefektívnosťou   jeho   postupu,   keď niektoré   úkony   nesmerovali   k odstráneniu   stavu   právnej   neistoty   sťažovateľov,   čo malo vplyv na doterajšiu dĺžku sporu. I keď v priebehu viac ako 15-ročného konania boli zistené iba kratšie obdobia absolútnej nečinnosti (od 5 do 26 mesiacov) a okresnému súdu nemožno vytknúť   inú   opakovanú   dlhodobejšiu   nečinnosť,   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   občianske súdne konanie, ktoré bez meritórneho právoplatného rozhodnutia trvá tak dlho, ako je to v danej veci, možno už len na základe jeho posúdenia v celku považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy. V priebehu celého konania okresný súd nepostupoval v konaní dôsledne a neorganizoval svoju prácu tak, aby v čo najkratšej dobe zadovážil dostatok relevantných dôkazov potrebných na rozhodnutie vo veci samej.

Ústavný   súd   sa   preto   plne   stotožnil   s názorom   sťažovateľov   vyjadreným   v ich sťažnosti, že „Aj keď okresný súd v danej veci vykonal veľký počet procesných úkonov (pojednávaní), v priebehu konania však nepostupoval podlá zásady vyplývajúcej z prvej vety ustanovenia § 100 ods. 1 0. s. p. podľa ktorej, len čo sa konanie začalo postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Postup súdu nebol v súlade s ustanovením § 114 ods. 1 0. s. p. podľa ktorého pojednávanie pripraví   predseda   senátu   tak,   aby   bolo   možné   rozhodnúť   o   veci   spravidla   na   jedinom pojednávaní.   0 tom,   že   okresný   súd   v rámci   svojho   postupu   nemal   na   zreteli   príslušné zákonné   ustanovenia   svedči   skutočnosť,   že   hoci   v   priebehu   konania,   ktoré   trvá   takmer 15 rokov nariadil   viaceré pojednávania,   vo veci   dosiaľ   nerozhodol a   vec nie   je   dosiaľ právoplatne skončená. Stav právnej neistoty sťažovateľov nebol dosiaľ odstránený“.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 181/92 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   na   prejednanie   ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádzajú sťažovatelia domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   žiadali   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 300 000 Sk pre každého z nich z dôvodov, že „pociťujú skutočne úzkosť   a   bezmocnosť,   že   ich   vec   nie   je   rozhodnutá   ani   po   uplynutí   takmer   15 rokov od začatia konania“ s prihliadnutím aj na to, že „toto konanie malo viesť k zmierneniu ich majetkových krívd a k nadobudnutiu pocitu zadosťučinenia za majetkové ale aj iné útrapy, ktoré sťažovatelia prežili v minuom režime“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje nielen   deklarovanie   porušenia,   prípadne   príkaz   na ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie finančného zadosťučinenia.

Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   vedeného   pod   sp. zn.   6 C 181/92,   ktorá predstavuje viac ako 15 rokov, berúc do úvahy tiež konkrétne okolnosti prípadu (predmet sporu),   ako   aj skutočnosť,   že   konanie   vo   veci   nebolo   do rozhodnutia   ústavného   súdu právoplatne   skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   150   000 Sk   pre   každého zo sťažovateľov   za   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   § 56   ods. 4   zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré   im vznikli v dôsledku ich právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. M. J., ktoré si vyčíslil v podaní doručenom ústavnému súdu 6. júna 2007 v sume 153 240 Sk.

Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne   alebo   sčasti   uhradil   inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy.   Ústavný   súd pri rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2006, ktorá bola 17 822 Sk. Úhradu priznal za dva   úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 2 970 Sk. V prípade 20 sťažovateľov (2 x 2 970 Sk x 20) táto suma činí po odpočítaní 20 % (spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb podľa § 13   ods. 3   vyhlášky)   spolu   95 040 Sk.   Trovy   právneho   zastúpenia   vrátane   režijného paušálu 2 x 178 Sk u 20 sťažovateľov (§ 16 ods. 3 vyhlášky) boli priznané v celkovej sume 102 160 Sk.

Podanie právneho   zástupcu   sťažovateľov   doručené   ústavnému súdu   6. júna 2007 (stanovisko   k vyjadreniu   okresného   súdu)   nevyhodnotil   ústavný   súd   vzhľadom   na   jeho obsah (sumarizácia dosiaľ známych skutočností) ako podanie relevantné pre rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   je   potrebné   pod   „právoplatnosťou   nálezu“   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2007