znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 54/05-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. marca 2005 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. A. B., súdnej exekútorky, Exekútorský úrad B. B., zastúpenej advokátkou Mgr. M. K., B. B, ktorou namieta porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Zvolen sp. zn. Er 586/99 z 9. marca 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. A. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája 2004 doručená sťažnosť JUDr. A. B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. Er 586/99 z 9. marca 2004.

Sťažovateľka je súdnou exekútorkou, ktorá na základe poverenia okresného súdu z 22. apríla 1999 vykonávala exekúciu na návrh oprávneného M. G. (ďalej len „oprávnený“) proti povinnej B. G. (ďalej len „povinná“).

Sťažnosť smeruje proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. Er 586/99 z 9. marca 2004, ktorým bolo exekučné konanie do výšky vymáhaných ďalších trov exekúcie na základe námietok povinnej zastavené.

Podľa   sťažovateľky   vychádza   napadnuté   uznesenie „...   z   nesprávneho   právneho posúdenia veci...“.

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti opisuje celý priebeh exekučného konania začatého na základe   návrhu   oprávneného   z   29. marca 1999.   Po   vydaní   upovedomenia   o   začatí exekúcie   predajom   hnuteľných   vecí   (28. apríla 1999)   a   po   jeho   doručení   povinnej a oprávnenému   (2. júna 1999)   bol   vykonaný   súpis   hnuteľného   majetku   povinnej. Dňa 17. júna 1999   povinná   vzniesla   proti   upovedomeniu   o   začatí   exekúcie   námietky, ktoré odôvodnila tým, že spísaný hnuteľný majetok nie je v jej vlastníctve. Tieto námietky nemali   podľa   názoru   sťažovateľky «... charakter právne   relevantného   dôvodu „odstraňujúceho“ vykonateľnosť   pohľadávky,   ktorá   bola   riadne   priznaná   v   procesnom postupe nezávislého súdu a teda štátnou mocou uznaná za existujúcu, splatnú a nútene vymáhateľnú». Tieto námietky povinnej okresný súd uznesením sp. zn. Er 586/99 z 30. júna 1999 zamietol.

Okresný súd vydal 30. júla 1999 uznesenie, z ktorého vyplýva, že na hnuteľné veci spísané v prospech tohto exekučného konania sťažovateľkou uplatnila právo tretia osoba, a to prostredníctvom žaloby o vylúčenie veci z exekúcie podľa § 55 zákona Národnej rady Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z. z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“).   Sťažovateľka   v   nadväznosti   na   to   pokračovala vo vykonávaní exekúcie ďalšími zákonom dovolenými spôsobmi a upovedomila povinnú o začatí   exekúcie   zrážkami   zo   mzdy   a   predajom   spoluvlastníckeho   podielu na nehnuteľnosti.

Okresný   súd   listom   z   23. októbra 2000   vyzval   sťažovateľku,   aby   vyčíslila   trovy exekúcie   vzniknuté   v   predmetnom   exekučnom   konaní   s   poukazom   na   skutočnosť, že povinná   podala   19. októbra 2000   návrh   na   zastavenie   exekúcie   z   dôvodu „údajnej dobrovoľnej úhrady pohľadávky vyplývajúcej z exekučného titulu“. Na výzvu okresného súdu sťažovateľka odpovedala listom, ktorý mu doručila 8. novembra 2000. Uviedla v ňom, že „... exekučné konanie nie je možné v plnom rozsahu zastaviť, nakoľko povinný neuhradil zvyšok judikovaného nároku oprávneného ani trovy exekúcie“. Napriek tomu okresný súd uznesením   z   20. novembra 2000   exekučné   konanie   zastavil,   pričom   o   trovách   exekúcie vôbec nerozhodol. Proti tomuto uzneseniu sa odvolal oprávnený i povinná a o ich odvolaní Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 17 Co 501/01 z 28. februára 2001   rozhodol   tak,   že   ho   ako   vecne   správne   potvrdil.   V   odôvodnení potvrdzujúceho uznesenia krajský súd poznamenal, že zastavenie exekúcie sa netýkalo trov exekúcie predbežne vyčíslených v upovedomení o začatí exekúcie.

Dňa   10. februára 2003   sťažovateľka   upovedomila   povinného   o   ďalších   trovách exekúcie a v podaní z 20. februára 2003 podrobnejšie špecifikovala finančné vyúčtovanie priebehu   celého   exekučného   konania.   Proti   upovedomeniu   o   ďalších   trovách   exekúcie vzniesla   14. marca 2003   povinná   námietky,   o   ktorých   rozhodol   okresný   súd   uznesením napadnutým touto sťažnosťou tak, že im vyhovel a exekúciu vo výške vymáhaných ďalších trov exekúcie zastavil.

Sťažovateľka   zastáva názor,   že okresný   súd založil   svoje rozhodnutie na zistení, „... ktoré   nebolo   odôvodnené   a   spoľahlivo   podložené   relevantnými   dokladmi, preukazujúcimi   spravodlivé   hodnotenie   výsledkov   poznávacej   činnosti   odporcu   pri zhromažďovaní poznatkov o skutočnostiach, ktoré boli potrebné na rozhodnutie vo veci. Z uvedeného je zrejmé, že Okresný súd vo Zvolene pri zisťovaní skutkového stavu nevykonal základné úkony smerujúce k objasneniu skutkových okolností prípadu“.

Sťažovateľka   namieta   voči   okresnému   súdu,   že   ju   pred   vydaním   napadnutého uznesenia nevyzval na vyjadrenie k námietkam povinnej proti ďalším trovám exekúcie, prípadne na predloženie ďalších relevantných dokladov preukazujúcich dôvodnosť ďalších trov.

Sťažovateľka napokon tvrdí, že okresný súd „... porušil princíp kontradiktórneho prerokovania veci v súvislosti s takou otázkou, ktorá nebola len otázkou právnou, ale aj skutkovou a ktorú nakoniec považoval za natoľko dôležitú, že na výsledku jej posúdenia založil svoje rozhodnutie. Tento postup pritom uplatnil v situácii, keď si musel byť vedomý, že proti jeho rozhodnutiu už nie je žiadny opravný prostriedok, a teda účastník, pre ktorého bude jeho záver nepriaznivý, už nebude mať možnosť namietať jeho prípadnú nesprávnosť a efektívne tak obhajovať svoje práva“.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a po vykonaní dokazovania vyniesol tento nález:

„Vydaním uznesenia Okresného súdu vo Zvolene o zastavení exekúcie EX 27/1999 č. k. Er 586/99-112 zo dňa 09. 03. 2004 došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa na súdnu   a inú   právnu   ochranu   garantovanú   v článku   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky.

Uznesenie Okresného súdu vo Zvolene o zastavení exekúcie EX 27/1999 vo výške vymáhaných   ďalších   trov   exekúcie   vo   výške   22 907,10 Sk   č.   k.   Er   586/99-112   zo   dňa 09. 03. 2004   vykonávanej   súdnym   exekútorom   JUDr.   A.   B.,   Exekútorský   úrad,   B.   B. sa zrušuje a vec vracia Okresnému súdu vo Zvolene na ďalšie konanie.“

S poukazom na ustanovenie § 36 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) sťažovateľka žiada priznať aj úhradu trov konania.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

Z   predloženého   rovnopisu   napadnutého   uznesenia   okresného   súdu   bolo   zistené, že tento podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku uznesením sp. zn. Er 586/99 z 9. marca 2004 rozhodol o námietkach povinnej proti ďalším trovám exekúcie vo výške 20 907,10 Sk tak,   že   exekúciu   vo   výške   týchto   vymáhaných   ďalších   trov   exekúcie   zastavil.   Povinná v zákonnej lehote v podaných   námietkach   proti   ďalším trovám   exekúcie argumentovala najmä tým, že sťažovateľka „... nemá právo na 20 %-nú odmenu z celej vymáhanej sumy, ale len zo sumy skutočne exekútorkou vymoženej“. [Vydaniu tohto uznesenia predchádzalo prv vydané uznesenie okresného súdu sp. zn. Er 586/99 z 20. novembra 2000 (potvrdené uznesením krajského súdu sp. zn. 17 Co 501/01 z 28. februára 2001), ktorým bola zastavená exekúcia v zostávajúcej časti predstavujúcej istinu vo výške 314 513 Sk].

Okresný súd v odôvodnení citovaného uznesenia z 9. marca 2004 poukázal okrem iného na to, že: „Podľa § 14 ods. 1 vyhl. č. 288/95 Z. z. ak súdny exekútor je vylúčený z vykonávania   exekúcie   alebo   ak   exekúciu   súd   zastaví,   odmena   exekútora   za   výkon exekučnej   činnosti   sa   určuje   a)   podľa   počtu   hodín   účelne   vynaložených   na   exekúciu, b) paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti.

Podľa § 14 ods. 2 a 3 uvedenej vyhlášky základná hodinová sadzba podľa ods. 1 písm. a) je 200 Sk za každú aj začatú hodinu. Súdny exekútor je povinný vyhotoviť časovú špecifikáciu jednotlivých úkonov exekučnej činnosti. Paušálna suma za každý jednotlivý úkon exekučnej činnosti je 100 Sk. Paušálnou sumou sa odmeňujú úkony exekučnej činnosti uvedené v § 15 ods. 1 vyhl. č. 288/95 Z. z.

Podľa § 16 ods. 2 vyhl. č. 288/95 Z. z. ak súdny exekútor pri exekúcii na peňažné plnenie vymôže časť pohľadávky pred jeho vylúčením z vykonávania exekúcie, alebo pred jej   zastavením,   pri   určovaní   jeho   odmeny   sa   postupuje   podľa   §   5   s tým,   že   základom na určenie tejto odmeny je výška vymoženej pohľadávky.

Z vyššie   uvedených   skutočností   vyplýva,   že   pred   čiastočným   zastavením   exekúcie do výšky 314 513 Sk súdna exekútorka zrážkami zo mzdy povinnej vymohla sumu 15 840 Sk. Z tejto   sumy   odmena   vypočítaná   podľa   §   4   ods.   1   a   §   5   ods.   1   vyhl.   č.   288/95   Z. z. predstavuje   sumu   3 180 Sk.   Súdnej   exekútorke   ako   platiteľke   DPH   vzniká   nárok   aj na zaplatenie DPH z uvedenej odmeny. Správne si preto vyúčtovala 14 %-nú DPH vo výške 445,20 Sk.   Hotové   výdavky   spojené   s uskutočňovaním   exekúcie   podľa   predloženého vyúčtovania   predstavujú   sumu   18 655,90 Sk.   Spolu   to   predstavuje   sumu   22 283,10 Sk. K tejto   sume   je   potrebné   ešte   pripočítať   odmenu   vypočítanú   podľa   §   14   a   §   15   vyhl. č. 288/95 Z. z. Takúto odmenu si môže vyčísliť len súdna exekútroka. Nemôže to za ňu urobiť   súd.   Podľa   názoru   súdu   však   táto   odmena   spolu   s paušálnymi   sumami   nemôže presiahnuť sumu 48 796,10 Sk, čo je rozdiel medzi určenými predbežnými trovami exekúcie vo   výške   71 080 Sk   a zatiaľ   preukázanými   trovami   exekúcie   vo   výške   22 283,90 Sk. V žiadnom prípade však súdnej exekútorke nevznikol nárok na zaplatenie 20 %-nej odmeny vypočítanej podľa § 4 ods. 1 a § 5 ods. 1 vyhl. č. 288/95 Z. z. zo sumy 314 513 Sk.

Súdna   exekútorka   preto   nepreukázala   vznik   ďalších   trov   exekúcie   vo   výške 22 907,10 Sk.   Z toho   dôvodu   súd   námietkam   povinnej   proti   ďalším   trovám   exekúcie   vo výške 22 907,10 Sk vyhovel a v tejto časti exekúciu zastavil.“

V poučení uznesenia okresný súd uviedol, že proti nemu nie je prípustné odvolanie.

Súčasťou   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy je nepochybne aj nárok na náhradu trov konania vrátane ďalších trov exekúcie. Tento nárok však možno uplatniť a priznať len v súlade s čl. 46 ods. 4 ústavy a v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy, t. j. za splnenia zákonných predpokladov na jeho priznanie, ktoré sú obsiahnuté v príslušných procesných poriadkoch, v posudzovanom prípade je to Exekučný poriadok [§ 254 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)], ako aj vo vyhláške Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov (ďalej len vyhláška“).

Výklad   príslušného   ustanovenia   Exekučného   poriadku,   ktoré   upravuje   postup súdneho exekútora, účastníkov konania a exekučného súdu v prípade vzniku ďalších trov exekúcie   a rozhodovania o   námietkach   proti   nim, a tiež výklad príslušných   ustanovení vyhlášky   o   spôsobe   určenia   odmeny   súdneho   exekútora   pri   zastavení   exekúcie,   patrí do výlučnej právomoci všeobecného súdu. Výklad konkrétneho ustanovenia Exekučného poriadku   by   podliehal   prieskumu   v konaní   pred   ústavným   súdom   len   vtedy,   ak   by všeobecný   súd   použil   taký   výklad,   ktorý   by   popieral   význam,   zmysel   a účel interpretovaného ustanovenia,   a súčasne   by tento   výklad neprípustne   porušoval   niektoré základné právo alebo základnú slobodu.

Ústavný súd konštatuje, že interpretácia a aplikácia ustanovenia § 202 Exekučného poriadku a ustanovení § 14 v spojení s § 15 a § 16 ods. 2 vyhlášky okresným súdom nie je v rozpore s účelom a cieľom týchto ustanovení, a závery, z ktorých okresný súd vychádzal pri rozhodovaní o námietkach proti ďalším trovám exekúcie po zastavení exekúcie, nie sú zjavne   neodôvodnené   ani   svojvoľné.   Okresný   súd   zhodnotil   celkové   okolnosti   prípadu zastavenia   exekúcie   vo   výške   vymáhaných   ďalších   trov   exekúcie   na   základe   námietok povinnej.   Všetky   skutočnosti,   ktoré   použil   okresný   súd   ako   skutkový   základ   svojich rozhodnutí, vyplývajú z exekučného spisu. Okresný súd nedopĺňal dokazovanie, nevzal ako skutkový základ napadnutého rozhodnutia iné skutočnosti, než tie, ktoré už boli obsahom exekučného   spisu,   a preto   neobstojí   námietka,   že   boli   porušené   princípy   spravodlivého procesu, ku ktorým patrí aj to, že subjekt konania pred všeobecným súdom má právo na to, aby sa vyjadril ku všetkému, čo tvorí predovšetkým skutkový základ rozhodnutia.

Odôvodnenie uznesenia sp. zn. Er 586/99 z 9. marca 2004 predstavuje dostatočný základ pre   jeho   výrok,   lebo okresný   súd   vysvetlil,   na   základe   akého skutkového   stavu a právnych úvah rozhodol.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sa nestotožnil s tvrdením sťažovateľky o porušení princípu kontradiktórneho prerokovania veci okresným súdom. Porušenie tohto princípu predpokladá to, aby exekučný súd použil na svoje rozhodnutie zistenia získané z dôkazných prostriedkov, ku ktorým sa sťažovateľka nemohla vyjadriť. Tak tomu v tejto veci nebolo.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj prístup k súdnej ochrane poskytovanej odvolacím (opravným) súdom za predpokladov upravených v čl. 46   ods. 4   a v čl. 51   ods. 1   ústavy.   Z   toho   vyplýva,   že   prístup   k   opravnému   súdu je súčasťou   základného   práva   len   vtedy,   ak   tento   prístup   umožňujú   procesné   poriadky upravujúce postupy súdu a iných orgánov vykonávajúcich súdnu moc, v tomto prípade vyššieho súdneho úradníka. V prípade, že procesné poriadky výslovne neumožňujú podanie odvolania,   nie   je   možné   založiť   jeho   prípustnosť   poučením   v   konkrétnom   súdnom rozhodnutí, a súčasne sa nedá uvažovať ani o porušení základného práva na súdnu ochranu poskytovanú riadnym opravným súdom.

Podľa   §   254   ods. 1   OSP   na   výkon   rozhodnutia   a   na   exekučné   konanie   podľa Exekučného   poriadku   sa   použijú   príslušné   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku. Podľa § 202 ods. 2 OSP proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa Exekučného poriadku nie je prípustné odvolanie, pokiaľ nie je výslovne v tomto zákone ustanovené, že odvolanie prípustné je.

Výpočet   uznesení,   proti   ktorým   v exekučnom   konaní   je   prípustné   odvolanie, je taxatívny. Uznesenie súdu, ktorým rozhodol o námietkach povinnej proti ďalším trovám exekúcie,   nie   je   napadnuteľné   odvolaním,   pretože   sa   to   neustanovuje   v   § 202   ods. 2 Exekučného poriadku.

Preto   poučenie   v   napadnutom   uznesení   zodpovedá   zákonu   aj   predpokladom, za splnenia   ktorých   možno   uplatniť   a realizovať   základné   právo   na   súdnu   ochranu v riadnom opravnom konaní. Z toho dôvodu okresný súd zjavne nemohol porušiť základné právo na súdnu ochranu v rozsahu prístupu sťažovateľky k odvolaciemu konaniu. Ústavný súd zdôrazňuje, že poučenie zodpovedá aj príkazu obsiahnutému v čl. 2 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   dodáva,   že   do   pôsobnosti   všeobecného   súdu   z   dôvodov   tvrdených sťažovateľkou   v   jej   sťažnosti   by   mohol   zasiahnuť len   vtedy,   ak   by   jeho   rozhodovanie (a jemu predchádzajúci postup) bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a   zároveň   by   malo   za   následok   porušenie niektorého   z   princípov   spravodlivého   procesu   (napr.   I. ÚS 24/00,   I. ÚS 15/01, III. ÚS 53/02).

V danom prípade tomu tak nie je. Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru o nedostatku príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením okresného súdu   a možným porušením   základného   práva   sťažovateľky   upraveného   v čl.   46   ods.   1 ústavy a v nadväznosti na to k záveru o zjavnej neopodstatnenosti jej sťažnosti.

Pre odmietnutie sťažnosti ako celku už ústavný súd nerozhodoval o ďalších návrhoch uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. marca 2005