znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  IV. ÚS 54/02-8  

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. októbra 2002 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. V., bytom Ž., zastúpeného advokátom JUDr. T. B., P. B., vo veci porušenia čl. 2 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co 295/01 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. V.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bolo 7. októbra 2002   doručené   podanie   Ing.   P.   V.,   bytom   Ž.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. T. B., P. B., vo veci porušenia čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co 295/01 a jeho rozsudkom z 27. júna 2002.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom podaným Okresnému súdu Považská Bystrica   domáhal   určenia   neplatnosti   právneho   úkonu.   Okresný   súd   Považská   Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 257/99 rozsudkom z 1. decembra 1999 návrhu vyhovel. Z dôvodu   odvolania   odporkyne   proti   predmetnému   rozsudku   Krajský   súd   v Trenčíne uznesením sp. zn. 19 Co 64/00 z 28. apríla 2000 napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvostupňovému   súdu   na   opätovné   prejednanie   a rozhodnutie.   Okresný   súd   Považská Bystrica po vrátení veci doplnil dokazovanie a rozsudkom sp. zn. 7 C 257/99 zo 7. mája 2001   návrh   navrhovateľa   (v   konaní   pred   ústavným   súdom   sťažovateľa)   zamietol.   Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, na základe ktorého opätovne rozhodoval vo veci Krajský súd v Trenčíne, ktorý rozsudkom sp. zn. 19 Co 295/01 z 27. júna 2002 rozsudok Okresného súdu Považská Bystrica potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že citovaným rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne bolo porušené ústavné právo sťažovateľa, pretože pri rozhodovaní nepostupoval v zmysle zásady vyjadrenej v čl. 2 ods. 2 ústavy a podľa zákona nevykonal všetky navrhnuté dôkazy za   účelom   zistenia   úplného   skutkového   stavu   vo   veci,   keďže   napriek   tomu,   že   pred prvostupňovým,   ako   aj   pred   druhostupňovým   súdom   navrhoval   vykonanie   znaleckého dokazovania znalcom grafológom a klinickým psychológom, jeho návrh nebol akceptovaný.

Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy podľa názoru sťažovateľa nespočíva iba v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva, ale jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdu. Teda podstata práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa sťažovateľa spočíva v oprávnení každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde.

Sťažovateľ   preto   navrhol,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   Krajský   súd   v Trenčíne rozsudkom sp. zn. 19 Co 295/01 z 27. júna 2002 porušil ústavné právo sťažovateľa.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa ústavný súd skúmal jej zákonom predpísané náležitosti upravené v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ako aj prípadné dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti pravidelne skúma aj to, či jej prijatiu na ďalšie konanie   nebráni   nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie   a rozhodnutie,   pretože   na konanie a rozhodovanie o porušení základných práv fyzickej osoby alebo právnickej osoby je oprávnený len vtedy, ak im ochranu neposkytujú všeobecné súdy (čl. 127 ústavy „ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd“).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa preto zisťoval, či účinnú   ochranu   tohto   základného   práva,   porušenie   ktorého   sťažovateľ   namietol, neposkytujú   všeobecné   súdy   na   základe   dostupných   opravných   prostriedkov. Z predložených rozhodnutí všeobecných súdov ústavný súd zistil, že súd prvého stupňa najskôr rozsudkom vyhovel žalobe sťažovateľa, odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa   a vrátil   mu   vec   na   opätovné   prejednanie   a rozhodnutie,   na   základe   čoho prvostupňový súd žalobu sťažovateľa zamietol a odvolací súd rozsudok Okresného súdu Považská Bystrica potvrdil.

Podľa   §   238   ods.   3   písm.   b)   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“) dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd potvrdil rozsudok, ktorým bolo rozhodnuté inak než v prvšom rozsudku, pretože súd prvého stupňa bol viazaný právnym názorom súdu, ktorý prvšie rozhodnutie zrušil.

Vychádzajúc   z uvedeného   stavu   veci   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti sťažovateľa   ústavný   súd   konštatoval,   že   sťažovateľ   mal   k dispozícii   účinný   právny prostriedok na ochranu označeného základného práva, ktorý mu bol prístupný v systéme všeobecného súdnictva, a to dovolanie podľa § 238 ods. 3 písm. b) OSP. Jeho nevyčerpanie nemožno nahradzovať sťažnosťou podanou ústavnému súdu podľa čl. 127 ústavy. Ústavný súd   je   o namietanom   porušení   základného   práva   alebo   slobody   sťažovateľa   v konaní o sťažnosti oprávnený konať len vtedy, ak ochranu tohto práva neposkytuje iný súd. Preto podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   bola   sťažnosť   sťažovateľa   pre   nedostatok právomoci ústavného súdu odmietnutá (II. ÚS 13/00, II. ÚS 24/02).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. októbra 2002