znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 537/2012-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti T., a. s., B., zastúpenej JUDr. P. M., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 2 Er/151/2012-62 z 11. júna 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti T., a. s.,   o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. augusta 2012 faxom a následne 24. augusta 2012 poštou doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti T., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a podľa   čl. 36   ods. 1   Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy   uznesením   Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“, v citáciách aj „exekučný súd“) č. k. 2 Er/151/2012-62 z 11. júna 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti, jej príloh a vyžiadaného súvisiaceho súdneho súpisu vyplýva, že sťažovateľka   ako   účastníčka   exekučného   konania   (v procesnom   postavení   povinnej) o vymoženie sumy 264 769,44 € s prísl. vedeného na návrh oprávneného (mesta T.) súdnou exekútorkou JUDr. A. S... (ďalej aj „súdna exekútorka“), podala po doručení upovedomenia o začatí exekúcie z 20. marca 2012 proti exekúcii 10. apríla 2012 námietky.

Sťažovateľka svoje námietky odôvodnila najmä tým, „že

a) Po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku, resp. bránia jeho vymáhateľnosti,

b) a zároveň tu sú iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná“.

O námietkach sťažovateľky rozhodol okresný súd napadnutým uznesením tak, že ich odmietol.   Proti   tomuto   uzneseniu   smeruje   sťažnosť   sťažovateľky   podľa   čl. 127   ods. 1 ústavy,   ktorou   namieta,   že   ním   boli   porušené   jej   v petite   sťažnosti   označené   práva. Za porušenie svojich práv považuje sťažovateľka to, že jej mala byť napadnutým uznesením odňatá „možnosť   konať   pred   súdom   a chrániť   tak   svoje   práva   a oprávnené   záujmy...“, zastávajúc   zároveň   názor,   že „napadnuté   rozhodnutie   exekučného   súdu   je   arbitrárne, nakoľko   exekučný   súd   v rámci   neho   neskúmal   a nedal   ústavne   konformné   odpovede na právne   a skutkovo   relevantné   námietky   sťažovateľa   uvedené   v podaných   námietkach proti   začatému   exekučnému   konaniu,   pričom   v odôvodnení   napadnutého   uznesenia exekučného súdu ani neuviedol, prečo tak neurobili, čo tiež znamená, že všeobecný súd jasne a zrozumiteľne neodôvodnil svoje rozhodnutie, voči ktorému už právny poriadok SR nepripúšťa riadny či mimoriadny opravný prostriedok“.

Sťažovateľka   argumentuje   tým,   že   podala «námietky   ich   zaslaním   na   poštovú prepravu súdnemu exekútorovi dňa 10. 04. 2012, ako vyplýva aj z odôvodnenia uznesenia exekučného súdu. Nakoľko upovedomenie o exekúcii prevzal sťažovateľ dňa 23. 03. 2012, lehota na podanie námietok mu mala uplynúť dňa 06. 04. 2012. Na deň 06. 04. 2012 však pripadol   sviatok   –   Veľký   piatok,   na   dni   07. 04. 2012   a   08. 04. 2012   pripadla   sobota a nedeľa,   a   rovnako   pripadol   sviatok   aj   na   deň   09. 04. 2012   –   Veľkonočný   pondelok. V zmysle   vyššie   uvedeného   bol   teda   najbližším   pracovným   dňom   až   deň   10. 04. 2012, kedy aj   boli   námietky   riadne   podané   sťažovateľom   na   poštovú   prepravu   súdnemu exekútorovi v zmysle ustanovenia § 50 ods. 1 Exekučného poriadku.

Napriek tejto skutočnosti exekučný súd v rozpore s ustanovením § 57 odsek 2 a 3 Občianskeho   súdneho   poriadku   vydal   rozhodnutie   o   odmietnutí   námietok   sťažovateľa, pričom toto svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil, čím porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu.

V   zmysle   ustanovenia   § 57   ods. 2   druhá   veta   Občianskeho   súdneho   poriadku „Ak koniec lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň.“.

Zároveň podľa ustanovenia § 57 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku „Lehota je zachovaná, ak sa posledný deň lehoty urobí úkon na súde alebo podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doničiť.“.

Uznesením exekučného súdu bolo porušené právo sťažovateľa na súdnu ochranu, keď   exekučný   súd   ako   prvostupňový   súd   vyhodnotil   námietky   sťažovateľa   v   exekučnom konaní ako podané po lehote stanovenej Exekučným poriadkom. V zmysle ustanovenia § 50 ods. 1 Exekučného poriadku „Povinný môže vyniesť u exekútora povereného vykonaním exekúcie do 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie námietky proti exekúcii, ak po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo   bránia   jeho   vymáhateľnosti,   alebo   ak   sú   tu   iné   dôvody,   pre   ktoré   je   exekúcia neprípustná. To isté platí, ak sa namieta, že oprávnený alebo povinný nie sú právnymi nástupcami   osoby   uvedenej   v   exekučnom   titule.   Námietky   musia   byť   odôvodnené a na dodatočne uvedené dôvody sa neprihliadne. Ak po podaní námietok exekútor upustil od vykonania exekúcie (§ 46), o námietkach netreba rozhodnúť.“.

Exekučný súd konštatoval v rámci odôvodnenia predmetného uznesenia exekučného súdu „Na základe zisteného skutkového stavu súd námietky povinného proti upovedomeniu o jačali exekúcie odmietol, tak ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia, pretože povinný podal námietky po zákonom stanovenej lehote.“.

S týmto odôvodnením exekučného súdu sa nemožno uspokojiť. Sťažovateľ je toho názoru, že v danom prípade sa podanými námietkami exekučný súd mal zaoberať, nakoľko tieto   námietky   mali   byť   vyhodnotené   ako   podané   v   rámci   zákonnej   14-dňovej   lehoty. V prípade,   ak   tak   exekučný   súd   neurobil,   mal   svoj   postup   riadne   a   jednoznačne v odôvodnení svojho rozhodnutia zdôvodniť.».

Sťažovateľka ďalej zastáva názor, že „exekučný súd bol povinný v rámci konania o námietkach   podľa   ustanovenia   § 50   Exekučného   poriadku   skúmať   plynutie   lehôt na podanie námietok sťažovateľom za použitia ustanovenia § 57 ods. 2 a 3 Občianskeho súdneho   poriadku,   a   teda   zohľadniť   skutočnosť,   že   posledný   deň   lehoty   na   odoslanie námietok   pripadol   na   sviatok.   Exekučný   súd   sa   však   vôbec   nezaoberal   použitím   tohto ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, hoci sám v odôvodnení uznesenia exekučného súdu   odkazoval   na   použitie   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   pri   odmietnutí námietok.   Aplikáciu   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   v   časti   počítania   lehôt na podanie námietok pritom akceptuje aj ustálená rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu SR. Z   tejto   zásady   je   zrejmé,   že   sa   v   prejednávanej   exekučnej   veci   mali   použiť ustanovenia   o   doručovaní   upravené   v   prvej   časti   štvrtej   hlavy   Občianskeho   súdneho poriadku...   Lehota   na   podanie   námietok   je   procesnou   lehotou.   Stačilo   teda,   ak   sa   v posledný deň lehoty námietky podali na pošte, prípadne na inom orgáne, ktorý bol povinný procesný úkon doručiť.   Na zachovanie lehoty sa vyžaduje,   aby námietky boli doručené exekútorovi, (rozsudok NS SR, sp. zn. 2 M Cdo 13/2004 zo dňa 27. 10. 2004).

Sťažovateľ taktiež v rámci podaných námietok (čl. I námietok) výslovne exekučný súd upozornil   na   možnosť   aplikácie   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   na   konanie o námietkach, keď priamo odkázal na vyššie uvedený rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. 10. 2004, sp. zn. 2 M Cdo 13/2004. V rámci odôvodnenia uznesenia exekučného súdu sa pritom exekučný súd vyššie uvedenými skutočnosťami vôbec nezaoberal.

Exekučný súd navyše v odôvodnení uznesenia exekučného súdu neposkytol ústavne konformné odôvodnenie k svojmu záveru, že námietky boli sťažovateľom podané po uplynutí zákonnej lehoty. Rozhodnutie exekučného súdu teda spĺňa znaky arbitrárneho rozhodnutia, ktoré sa opiera iba o jednostranné posúdenie právnej veci a neberie do úvahy argumenty a dôkazy predkladané účastníkom konania. Sťažovateľ sa domnieva, že aj týmto konaním zo strany   exekučného   súdu   došlo   k   porušeniu   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu a spravodlivý proces.“.

Odvolávajúc   sa   na   princíp   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   vyplývajúci z čl. 127   ods. 1   ústavy   sťažovateľka   tvrdí,   že   jej   v súčasnosti   platný   a účinný   právny poriadok Slovenskej republiky „neposkytuje žiadny účinný opravný prostriedok, ktorým by mohol dosiahnuť nápravu porušenia jeho práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 Listiny a čl. 6 ods. 1 Dohovoru pred podaním   sťažnosti   na   Ústavný   súd   SR,   a   nestanovuje   ani   právomoc   žiadneho   iného všeobecného súdu rozhodnúť o ochrane porušeného základného práva na súdnu ochranu, a preto je daná v zmysle čl. 127 Ústavy SR právomoc Ústavného súdu SR“.

S poukazom   na   uvedené   dôvody   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Základné   právo   na   súdnu   ochranu   a   spravodlivý   proces   spoločnosti   T.,   a. s..., garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. 06. 2012, sp. zn. 2 Er/151/2012-62, porušené bolo.

Uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava   I   vydané   dňa   11. 06. 2012,   sp. zn. 2 Er/151/2012-62,   ktoré   nadobudlo právoplatnosť   a   vykonateľnosť   dňa 22. 06. 2012,   sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.

Okresný súd Bratislava I je povinný nahradiť spoločnosti T., a. s., trovy konania vo výške 1.154,64 EUR do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

Sťažovateľka   sa   zároveň   domáha,   aby   ústavný   súd   dočasným   opatrením   odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia do rozhodnutia vo veci samej.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania pred ústavným súdom je nárok sťažovateľky na ochranu pred postupom okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 2 Er/151/2012 a jeho uznesením č. k. 2 Er/151/2012-62   z 11.   júna   2012,   ktorým   bolo   podľa   nej   porušené   jej   základné   právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Splnenie   ústavných   a   zákonných   predpokladov   na   podanie   sťažnosti,   ktoré   sú uvedené   v čl. 127   ods. 1   ústavy   a   § 53   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde,   sťažovateľka odôvodnila tým, že jej platný a účinný právny poriadok neposkytuje žiadny účinný opravný prostriedok, ktorým by mohla dosiahnuť nápravu namietaného porušenia svojich v petite sťažnosti   označených   práv.   V súvislosti   s tým   sťažovateľka   poukazuje   na   § 50   ods. 4 Exekučného poriadku, z ktorého je podľa nej „zrejmé, že proti rozhodnutiu exekučného súdu   o   námietkach,   ktorým   nebolo   týmto   námietkam   vyhovené,   t. j.   vrátane   uznesenia exekučného   súdu,   nie   je   prípustné   odvolanie   ako   riadny   opravný   prostriedok.   Tomuto zodpovedá aj poučenie exekučného súdu v rámci predmetného uznesenia.“. Sťažovateľka taktiež zdôrazňuje, že proti rozhodnutiu okresného súdu o námietkach, „voči ktorému nie je prípustné odvolanie, nie je možné podať ani dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok podľa ustanovenia § 236 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku“.

Ústavný súd z vyžiadaného súvisiaceho spisu okresného súdu okrem iného zistil, že 31. januára 2012 bola okresnému súdu doručená žiadosť súdnej exekútorky JUDr. A. S... o vydanie   poverenia   na vykonanie exekúcie na základe   návrhu   oprávneného (mesta   T.) opierajúceho   sa   o   právoplatný   a vykonateľný   exekučný   titul   –   platobný   výmer č. 3170107411   z 8.   augusta   2011   vydaný   mestom   T.   proti   sťažovateľke   ako   povinnej o vymoženie sumy 264 769,44 € s prísl. V nadväznosti na to 1. februára 2012 okresný súd poveril súdnu exekútorku vykonaním exekúcie, a táto následne vydala 20. marca 2012 pod sp. zn. EX 20/2012 upovedomenie o začatí exekúcie.

Dňa 10. apríla 2012 doručila sťažovateľka súdnej exekútorke faxom námietky proti exekúcii, ktoré boli 11. apríla 2012 doplnené predložením originálu. Dňa 16. apríla 2012 doručila   súdna   exekútorka   okresnému   súdu   návrh   na   rozhodnutie   o námietkach sťažovateľky.

Vo   vyžiadanom   súdnom   spise   okresného   súdu   sp. zn.   2 Er/151/2012   sa   ďalej na č. l. 42   nachádza   fotokópia „Žaloby   a Žiadosti   o odklad   vykonateľnosti   rozhodnutia“ z 9. marca 2012 adresovanej Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“), ktorým sa   sťažovateľka   domáha   zrušenia platobného   výmeru   č. 3170107411   z 8.   augusta   2011 (t. j. exekučného   titulu)   vydaného   mestom   T.   v celom   rozsahu,   a zároveň   navrhuje,   aby krajský súd odložil vykonateľnosť označeného platobného výmeru.

Sťažovateľka   doručila   25.   mája   2012   okresnému   súdu   podanie   označené   ako „Doplnenie námietok proti exekúcii“, v ktorom uviedla, že jej bolo 23. mája 2012 doručené uznesenie krajského súdu č. k. 11 S/16/2012-21 z 9. mája 2012, „v ktorom súd rozhodol, že odkladá   vykonateľnosť   rozhodnutia   žalovaného   č. 3170107411   z 8.   augusta   2011 do právoplatného skončenia veci vedenej pod sp. zn. 11 S/16/2012. V zmysle výrokovej časti uznesenia je zrejmé, že bola odložená vykonateľnosť rozhodnutia Mesta T. ako správcu miestnej   dane   –   platobného   výmeru   č. 3170107411   zo   dňa   08. 08. 2011,   č. k. KC-Dap-2011/66782/89658,   ktorý   je   exekučným   titulom   vo   veci   exekučného   konania vedeného   na   tunajšom   súde   pod   sp. zn.   2 Er/151/2012.   Exekučný   titul   prestal   byť vykonateľným, a teda ho viac nemožno považovať za použiteľný exekučný titul pre potreby vyššie uvedeného exekučného konania vedeného proti povinnému.“. Predmetné uznesenie z 9. mája 2012 sťažovateľka pripojila k svojmu podaniu okresnému súdu vo fotokópii.

Sťažovateľka 7. júna 2012 doručila okresnému súdu ďalšie podanie označené ako „Vyjadrenie   ku   konaniu   o námietkach   proti   exekúcii   a Návrh   na   zastavenie   exekúcie a Návrh na odklad exekúcie“.

Okresný súd uznesením č. k. 2 Er/151/2012-62 z 11. júna 2012 odmietol námietky sťažovateľky proti exekúcii ako podané po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty. Ďalším uznesením   č. k.   2 Er/151/2012-63   z toho   istého   dňa   rozhodol   okresný   súd   o návrhu sťažovateľky na odklad exekúcie tak, že „povoľuje povinnému odklad exekúcie vedenej pred   Okresným   súdom   Bratislava   I pod   sp. zn.   2 Er/151/2012   na   čas   do právoplatného skončenia   veci   vednej   na   Krajskom   súde   v Trenčíne   pod   sp. zn.   11 S/16/2012“. Toto rozhodnutie bolo doručené sťažovateľke 21. júna 2012.

V   exekučnom   konaní podľa   Exekučného   poriadku   má povinný   viacero   právnych prostriedkov obrany a ochrany svojho postavenia, ktoré môže využiť vtedy, ak v nútenom výkone   súdnych   a   iných   rozhodnutí   sa   vyskytnú   absolútne   alebo   relatívne   prekážky ďalšieho   postupu   exekučných   orgánov,   ku   ktorým   patrí   aj   tvrdenie   sťažovateľa,   že po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku, resp.   bránia   jeho   vymáhateľnosti,   poprípade   sú   tu   iné   dôvody,   pre   ktoré   je   exekúcia neprípustná.

K   takým   právnym   prostriedkom   patria   nielen   námietky   podľa   § 50   Exekučného poriadku,   ale   aj   návrh   na   odklad   exekúcie   podľa   § 56   Exekučného   poriadku   a   návrh na zastavenie   exekúcie   podľa   § 57   Exekučného   poriadku.   Účel   týchto   právnych prostriedkov obrany povinného v exekučnom konaní je rovnaký a spravidla spočíva v tom, že   v absolútne   alebo   relatívne   neprípustnej   exekúcii   sa   nesmie   pokračovať   a   musí   sa zastaviť   a   prípadne   pred   rozhodnutím   o zastavení   sa   musí   exekúcia   aj   odložiť (jej vykonávanie).

Námietky   proti   exekúcii   sú   len   jedným   z   prostriedkov   obrany   povinného v exekučnom   konaní.   Nejde   však   o   najúčinnejší   prostriedok   ochrany   práv   povinného, pretože   nevyhovenie   námietkam   nemožno   napádať   riadnym   opravným   prostriedkom (§ 50 ods. 4 Exekučného poriadku). Účinnejším prostriedkom obrany povinného je návrh na odklad exekúcie podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku (z dôvodu, že možno očakávať zastavenie exekúcie), ktorý možno podať kedykoľvek po doručení upovedomenia o začatí exekúcie,   ak je   spojený   s návrhom   na   zastavenie   exekúcie.   Rovnako   je   prípustné aj samostatne podať návrh na zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku bez ohľadu na to, či boli podané námietky podľa § 50 Exekučného poriadku, prípadne sa takým námietkam   nevyhovelo.   Vyššia   účinnosť   návrhu   na   zastavenie   exekúcie   vo   vzťahu k ochrane povinného   vyplýva z toho,   že proti   rozhodnutiu   o   tomto   návrhu   je prípustné v prevažnej   väčšine   prípadov   odvolanie,   o   ktorom   sa   rozhoduje   v riadnom   inštančnom postupe na súde vyššieho stupňa. Odvolanie je podľa § 58 ods. 4 Exekučného poriadku vždy prípustné v prípadoch ustanovených v § 57 ods. 1 písm. a), b), f) až písm. h) a k), t. j. ak   sa   začala   exekúcia   vykonávať   a   rozhodnutie   sa   dosiaľ   nestalo   vykonateľným,   ak rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo   sa   stalo   neúčinným,   ak   po   vydaní   rozhodnutia   zaniklo   právo   ním   priznané,   ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať,   ak   majetok   povinného   nestačí   ani   na   úhradu   trov   exekúcie,   a napokon,   ak exekučný   súd   rozhodol,   že   majetok   štátu   podľa   § 61c   ods. 2   Exekučného   poriadku je nevyhnutne potrebný na plnenie úloh štátu alebo na plnenie verejnoprospešného účelu.

Sťažovateľka   v sťažnosti   neuviedla,   že   okrem   námietok   proti   exekúcii   podala aj návrh   na   odklad,   ako   aj   návrh   na   zastavenie   exekúcie.   Argumentujúc   tým,   že   proti napadnutému uzneseniu nie je prípustný žiaden riadny ani mimoriadny opravný prostriedok, vyslovila sťažovateľka názor, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu vyčerpala všetky právne prostriedky nápravy, ktoré jej zákon účinne poskytoval.

Názor   sťažovateľky   na   vyčerpanie   právnych   prostriedkov   v   zmysle   § 53   ods. 1 zákona   o   ústavnom   zákone   nie   je   vecne   správny.   Exekučný   poriadok   umožňoval sťažovateľke   takú   ochranu   označených   práv,   na   ktorú   bola   oprávnená   bez   časového obmedzenia   ihneď   po   začatí   exekučného   konania,   o   ktorom   sa   dozvedela   najneskôr doručením upovedomenia o začatí exekúcie. Sťažovateľka bola oprávnená, ale aj povinná na to, aby všetky právne prostriedky pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy využila, teda nielen námietky podľa § 50 Exekučného poriadku, ale aj návrh na odklad exekúcie podľa § 56 Exekučného poriadku, ako aj návrh na zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku, čo, ako ústavný súd zistil, sťažovateľka urobila.

Podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku môže súd aj bez návrhu povoliť odklad exekúcie, ak možno očakávať, že exekúcia bude zastavená (§ 57 Exekučného poriadku). Zo súvisiaceho súdneho spisu, ako už bolo uvedené, vyplýva, že okresný súd uznesením č. k. 2 Er/151/2012-63 z 11. júna 2012 rozhodol o návrhu sťažovateľky na odklad exekúcie tak, že ho povolil na čas do právoplatného skončenia veci vedenej krajským súdom pod sp. zn. 11 S/16/2012, v ktorej sa sťažovateľka domáha zrušenia exekučného titulu v celom rozsahu.

O návrhu   sťažovateľky   na   zastavenie   exekúcie   podľa   § 57   Exekučného   poriadku okresný súd dosiaľ nerozhodol.

Sťažnosť   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   môže   vzhľadom   na   princíp   subsidiárnej právomoci ústavného súdu zásadne smerovať iba proti právoplatnému rozhodnutiu orgánu verejnej moci, ktorý vo veci rozhodol po vyčerpaní všetkých opravných prostriedkov, resp. iných   právnych   prostriedkov,   ktoré   mal   sťažovateľ   k   dispozícii   v   poslednom   stupni. K prípadnej náprave namietaného zásahu do základných práv zaručených ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou nemôže dôjsť tak, že by z konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a z prieskumu ústavným súdom bolo vynechané rozhodnutie o poslednom   procesnom   prostriedku,   ktorý   zákon   sťažovateľovi   na   ochranu   jeho   práv poskytuje. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na doterajšiu judikatúru ústavného súdu (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno   rozumieť   už   samotné   podanie   posledného   z   nich   oprávnenou   osobou,   ale až rozhodnutie   o   ňom   príslušným   orgánom   (napr.   II. ÚS 63/2011,   III. ÚS 150/2012, IV. ÚS 209/2012).

Iba za predpokladu, že sťažovateľ využije všetky jemu dostupné právne prostriedky súdnej   a inej   ochrany   svojho   základného   práva   alebo   základnej   slobody   a nebol   s ich uplatnením úspešný, môže sa uchádzať o ochranu tohto základného práva alebo slobody sťažnosťou podanou ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. K tomu treba dodať, že sťažovateľ   nemá   podľa   ústavy,   zákona   o ústavnom   súde   a stabilizovanej   judikatúry ústavného   súdu   na   výber,   ktorý   z oboch   ústavne   existujúcich   systémov   súdnej   ochrany využije, ale je povinný postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej   ochrane,   na   ktorú   je   kompetentný   ústavný   súd.   Toto   „poradie“   sa   nedá sťažovateľom ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí (čl. 142 ods. 1 ústavy a § 1 a 7 Občianskeho súdneho poriadku). V nadväznosti na uvedené dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť sťažovateľky je v tomto štádiu exekučného konania (pred právoplatným   rozhodnutím   o návrhu   sťažovateľky   na   zastavenie   exekúcie)   vedeného okresným súdom pod sp. zn. 2 Er/151/2012 neprípustná.

Neprípustnosť   sťažnosti   viedla   ústavný   súd   k   tomu,   že   ju   senát   ústavného   súdu odmietol už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti v nej uplatnenými nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. októbra 2012