znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 536/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. októbra 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   B.,   zastúpenej   F.   P., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vo veci namietaného porušenia   jej   základných   práv   podľa   čl. 20   ods. 1,   čl. 46   ods. 1   a   čl. 48   ods. 2   Ústavy Slovenskej   republiky,   práv   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Svidník v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Er/289/2010 v súvislosti s jeho rozhodovaním o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   práv   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Svidník (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Er/289/2010 (ďalej aj „napadnuté   konanie“) v súvislosti   s jeho rozhodovaním   o žiadosti   súdneho   exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   v napadnutom   konaní   podaným   návrhom na vykonanie   exekúcie   z 11.   marca   2010   požiadala   súdneho   exekútora   o   vykonanie exekúcie proti povinnej na vymoženie sumy 152 € s prísl. Súdny exekútor postupujúc podľa procesnej úpravy obsiahnutej v zákone Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov následne 26. apríla 2010 požiadal okresný súd   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie,   čím   došlo   podľa   sťažovateľky k zákonnému   založeniu   povinnosti   okresného   súdu   rozhodnúť   o nej   v   rámci   priznanej právomoci v zákonom ustanovených lehotách.

Sťažovateľka   uvádza,   že   okresný   súd   o žiadosti   súdneho   exekútora   o   udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dosiaľ nerozhodol napriek tomu, že táto vec podľa jej názoru   nevykazuje znaky   mimoriadnej   právnej   zložitosti   a   nevyžaduje   takú   spoluprácu okresného súdu s účastníkmi konania, ktorá by mohla podstatne ovplyvniť jeho posúdenie, resp. rozhodnutie v tejto veci.

Sťažovateľka   vzhľadom   na   z   jej   pohľadu   neodôvodnenú   činnosť   a   neefektívny postup okresného súdu podala v zmysle § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“)   predsedovi   okresného   súdu   sťažnosť   na   prieťahy   v napadnutom   konaní. Sťažovateľka   v   sťažnosti   uvádza,   že   na   svoju   sťažnosť   z   25.   mája   2011   nedostala od predsedu okresného súdu dosiaľ žiadnu odpoveď.

Uvedeným postupom okresného súdu malo podľa sťažovateľky dôjsť k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru upravujúcich   zákaz diskriminácie.

V petite sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní boli porušené ňou označené základné práva podľa ústavy,   práva   podľa   dohovoru   a   dodatkového   protokolu,   ako   aj   ďalšie   ňou   označené ustanovenia ústavy a dohovoru, zároveň aby prikázal okresnému súdu postupovať v tomto konaní   bez   zbytočných   prieťahov   a   napokon   aby   uložil   okresnému   súdu   zaplatiť   jej finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy, návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Odmietnuť môže aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1   K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní

Sťažovateľka   predovšetkým   namieta, že   postupom   okresného súdu   v napadnutom konaní   došlo   k   porušeniu   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

V   konaniach   o   sťažnostiach   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy,   v   ktorých   sťažovatelia namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou vyžaduje, aby sťažovateľ preukázal, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu postupoval podľa § 3 ods. 7 v spojení s § 62 a nasl. zákona o súdoch, teda že podal sťažnosť predsedovi príslušného súdu proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Takúto   sťažnosť   totiž   ústavný   súd   považuje za   účinný   prostriedok   ochrany   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorý vzhľadom na   subsidiárne   postavenie   ústavného   súdu   pri   ochrane   základných   práv   a   slobôd   je sťažovateľ   povinný   využiť   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   (porovnaj   napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04).

Účinnosť tohto právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1 a § 116 ods. 1 písm. b) tohto zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom   vybavovania   sťažnosti   je   zistiť,   či   v   danej   veci   boli   spôsobené   prieťahy v konaní...“. V zmysle § 64 ods. 2 prvej vety zákona o súdoch „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“. Napokon podľa § 64 ods. 3 zákona o súdoch „Ak orgán poverený vybavovaním sťažnosti zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky.“.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Účelom   sťažnosti   proti   porušovaniu   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa príslušných ustanovení zákona o súdoch nie je potvrdenie stavu, ktorý nie je   v   súlade   so   základným   právom   zaručeným   čl. 48   ods. 2   ústavy,   ale   poskytnutie príležitosti   súdu,   aby   sám   urobil   nápravu   a   odstránil   protiprávny   stav   zapríčinený nesprávnym   postupom   alebo   svojou   nečinnosťou   (m.   m.   II. ÚS 64/97,   I. ÚS 20/05). Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2   ústavy   (a   tiež   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru),   koná   iba   za   predpokladu,   ak sťažovateľ preukáže, že účinne využil označený právny prostriedok nápravy podľa zákona o súdoch,   alebo ak preukáže, že túto podmienku   nesplnil z dôvodov   hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľka v sťažnosti tvrdí, že v súlade so zákonom o súdoch „podal[a] písomne ešte dňa 25. 05. 2011 do rúk predsedu exekučného súdu sťažnosť na postup súdu smerujúcu proti porušovaniu práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   k   sťažnosti   ústavnému   súdu   nepripojila   fotokópie sťažnosti podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch, ústavný súd ju prípisom z 12. septembra 2012 vyzval,   aby   tak   urobila   v   ním   určenej   lehote,   a   zároveň   ju   upozornil   na   možnosť odmietnutia sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka reagovala na výzvu ústavného súdu podaním z 28. septembra 2012, ku ktorému   pripojila   okrem   iného   kópiu   podania   označeného   ako „Sťažnosť   a podnet na preskúmanie   zákonnosti   postupu   súdu   –   prieťahy   v   konaní   na   prieťahy   v   konaní“ z 30. augusta   2010,   ktorá   smerovala   proti   konaniu   okresného   súdu,   ktoré   sťažovateľka identifikovala   menom,   priezviskom   a   rodným   číslom   povinnej,   označila   exekučný   titul a číslo, pod ktorým vedie konanie súdny exekútor, a uviedla aj dátum žiadosti o vydanie poverenia. Označená sťažnosť z 30. augusta 2010 však nebola adresovaná orgánu štátnej správy   okresného   súdu,   a preto   ju   nemožno   považovať   za   kvalifikované   uplatnenie právneho prostriedku nápravy, ktoré zákon sťažovateľke účinne poskytuje.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   postupom   sťažovateľky v okolnostiach danej veci nebola účinne splnená požiadavka namietania prieťahov v konaní na orgáne štátnej správy súdu podľa zákona o súdoch. V nadväznosti na to ústavný súd zdôrazňuje,   že   „povinnosť   vyčerpania   dostupných   a   účinných   prostriedkov   ochrany základných práv a slobôd, porušenie ktorých sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje,   aby   sťažovateľ   konal   v   súlade   s   pravidlami,   ktoré   s   uplatnením   daného prostriedku súvisia. Nekonanie týmto spôsobom alebo chyba pri vyžadovanom postupe má za následok nesplnenie sťažovateľovej povinnosti vyčerpať dostupný prostriedok ochrany svojich práv.“ (m. m. III. ÚS 44/03).

Uvedené závery majú oporu aj v doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu, súčasťou ktorej je právny názor, že prostriedok nápravy, s ktorým sa ako právny účinok nespája priame odstránenie opodstatnene namietnutého porušenia základného práva alebo slobody, nemá povahu účinného právneho prostriedku nápravy v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, teda takého právneho prostriedku, ktorý musí sťažovateľka vyčerpať skôr, ako sa v konaní pred ústavným súdom môže uchádzať o ochranu svojich práv podľa čl. 127 ústavy (m. m. II. ÚS 34/99, III. ÚS 146/03).

Ústavný   súd   opierajúc   sa   o   svoju   stabilnú   judikatúru   (napr.   IV. ÚS 44/03, II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04) dospel k záveru, že vzhľadom na okolnosti daného prípadu niet dôvodu predpokladať, že by využitie sťažnosti riadne uplatnenej podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch   neumožnilo   v   danej   veci   účinnú   ochranu   základného   práva   sťažovateľky priznaného jej podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd v uvedenej súvislosti ďalej zdôrazňuje, že z § 63 ods. 1 zákona o súdoch jednoznačne   vyplýva,   že   sťažnosti   uplatnené   podľa   § 62   ods. 1   tohto   zákona   vybavuje predseda   príslušného   súdu,   ktorý   je   ako   jediný   orgánom   disponujúcim   právomocou meritórne vybavovať podané sťažnosti.

Keďže   sťažovateľka   v   okolnostiach   danej   veci   napriek   tomu,   že   v   konaní   pred okresným súdom bola kvalifikovane právne zastúpená, sťažnosť na prieťahy podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch na orgáne štátnej správy okresného súdu kvalifikovane neuplatnila, resp.   hodnoverným   spôsobom   nepreukázala,   že   by   tak   urobila,   a   keďže   ústavný   súd z obsahu sťažnosti a jej príloh nezistil, že by k nesplneniu podmienky prípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde došlo zo strany sťažovateľky z dôvodov hodných osobitného zreteľa, odmietol jej sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

Ústavný   súd   napokon   uvádza,   že   mu   sťažovateľka   predložila   aj   kópiu   podania označeného   ako „Sťažnosť   na   prieťahy   v konaní“ z 23.   novembra   2010   adresovanú okresnému súdu, ako aj kópiu podania označeného ako „Sťažnosť na prieťahy v konaní“ z 25.   mája 2011   adresovanú   predsedovi   okresného   súdu   spolu   s kópiu   podacieho   hárku pošty, z ktorého vyplýva, že sťažovateľka podala 25. mája 2011 na poštovú prepravu okrem iného zásielku adresovanú okresnému súdu s podacím číslom 27401117. V predložených kópiách oboch sťažností sa okrem iného zhodne uvádza, že sťažovateľka podáva sťažnosť na prieťahy, pričom „zoznam jednotlivých konaní (s uvedením ich spisových značiek, osôb povinných   a dňa   podania   žiadosti   o   udelenie   poverenia   exekučnému   súdu)   je   uvedený v prílohe tejto sťažnosti“. Sťažovateľka však ústavnému súdu nepredložila žiaden zoznam konaní, z ktorého by bolo možné hodnoverným spôsobom overiť, či konkrétne v označenom konaní   predtým,   ako   podala   sťažnosť   ústavnému   súdu,   naozaj   kvalifikovane   uplatnila sťažnosť na prieťahy v konaní adresovanú predsedovi okresného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť   nemajú   sťažovateľkou   doručené   kópie   sťažností   z 23. novembra 2010 a z 25. mája 2011 podľa názoru ústavného súdu z hľadiska dokazovania žiadnu výpovednú ani preukaznú hodnotu.

II.2   K namietanému   porušeniu   základných   práv podľa čl. 20 ods. 1 a   čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní

Sťažovateľka sťažnosťou namieta aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní, pričom z jej   argumentácie   vyplýva,   že   ich   porušenie   namieta   v priamej   príčinnej   súvislosti s namietaným porušením svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd vychádzajúc zo skutočnosti, že dospel k záveru, že v napadnutých konaniach nie sú splnené podmienky na vyslovenie porušenia základného práva   sťažovateľky   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru, konštatuje, že v týchto konaniach nemohlo postupom okresného súdu dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označených základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu   a rovnako   tak   ani   k porušeniu   čl. 12   ods. 2   ústavy a čl. 14 dohovoru.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v tejto časti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. októbra 2012