znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 535/2013-41

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12.   decembra   2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza o sťažnosti E. P., K., zastúpenej advokátkou JUDr. A. Z., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   práva   podľa   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C/354/2001, za účasti Okresného súdu Košice II, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo E. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu   Košice   II   v   konaní vedenom   pod sp.   zn.   28 C/354/2001 p o r u š e n é b o l i.

2. Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C/354/2001 konal bez zbytočných prieťahov.

3. E. P. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 7 000 € (slovom sedemtisíc eur),   ktoré   jej j e   Okresný   súd   Košice   II p o v i n n ý   vyplatiť   do dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Košice   II j e   p o v i n n ý   uhradiť   E.   P.   trovy   konania   v sume 327,31   €   (slovom   tristodvadsaťsedem   eur   a   tridsaťjeden   centov)   na   účet   advokátky JUDr. A. Z., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. februára 2013 doručená sťažnosť E. P. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C/354/2001.

Zo sťažnosti   a z jej príloh   vyplýva, že sťažovateľka je navrhovateľkou   v konaní o vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   (ďalej   len   „BSM“)   vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 28 C/354/2001. Návrh na vyporiadanie BSM podala 26. apríla 2001. Vo svojej sťažnosti sťažovateľka popisuje doterajší priebeh predmetného konania a ďalej uvádza:

„Ku dňu podania mojej sťažnosti, t. j. viac ako po 12 rokoch prejednávania vyššie uvedenej   veci   je   možné   ustáliť,   že   všetky   predmetné   hnuteľné   veci   užívané   prevažne odporcom, stratili hodnotu.

Z vyporiadania BSM som radšej na pojednávaní konanom dňa 30. 1. 2012 vylúčila niektoré hnuteľné veci, ktorých existenciu a najmä hodnotu už po tak dlhej dobe nie je možné preukázať.

Z dôvodu neprimerane dlhého prejednávania tejto veci som vyslovila tiež návrh, aby konajúci súd vykonal dôkaz − znalecký posudok na nehnuteľnosť zapísanú na LV... pre k. ú..., nakoľko po ustálení tejto ceny by som už netrvala na zaradení sporných hnuteľných vecí   do   masy   BSM.   Do   dnešného   dňa   môjmu   návrhu,   ktorý   som   podávala   opakovane podaniami zo dňa 11. 2. 2005, ktorým som konajúcemu súdu navrhla, aby vykonal znalecké dokazovanie   na   ustálenie   hodnoty   obchodného   imania   odporcu   ku   dňu   zániku   BSM, podaním   zo   dňa   21.   3.   2007   som   opakovane   vyzvala   konajúci   súd   na   vykonanie dokazovania formou znaleckých posudkov na veci, ktorých hodnota bola sporná, podaním zo dňa 7. 8. 2007 som konajúci súd žiadala o vykonanie navrhovaného dokazovania tak, aby v konaní, t. č. šesťročnom, nedochádzalo k prieťahom v konaní a podaním zo dňa 26. 1. 2011   som   po piaty   krát   vyzvala   konajúci   súd   na   nariadenie   znaleckého   odkazovania na ustálenie ceny nehnuteľnosti.

Som   si   vedomá   tej   skutočnosti,   že   konanie,   ktorého   predmetom   je   vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, je fakticky zložitá vec, nakoľko konajúci súd sa musí vysporiadať s množstvom vecí, ktoré sú, resp. nie sú predmetom vysporiadania, ako aj s rozpornými tvrdeniami účastníkov.

Aj napriek tomu si myslím, že prejednávanie jednej veci počas 12 tich rokov je dosť dlhá doba, aby bola znaleckými posudkami ustálená cena hnuteľných ako aj nehnuteľných vecí, na základe ktorých by bolo možné rozhodnúť vo veci samej.

Ako   vyplýva   z   prednesov   môjho   bývalého   manžela,   ku   dnešnému   dňu   už   nevie predložiť obchodné knihy, nakoľko ich po desiatich rokoch skartoval v súlade so zákonom o účtovníctve   a   teda   z   dôvodu   nevykonania   tohto   dôkazu   po   začatí   pojednávania sa už vykonať ani nedá.

Domnievam sa, že prvoradou povinnosťou súdu a sudcu je organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa osoba obrátila na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Chcela   by   som   zdôrazniť,   že   všetky   veci,   ktoré   sú   predmetom   vyporiadania v prevažnej   miere   užíva   môj   bývalý   manžel,   navyše   v   spoločnej   nehnuteľnosti   až   ku dnešnému dnu podniká a má svoju prevádzku predajne kvetín a teda neprimerane dlhým súdnym konaním dochádza k porušeniu môjho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy... a... podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“

Sťažovateľka v sťažnosti tiež poukazuje na relevantnú judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“).

Na   základe   uvedenej   argumentácie   sa   sťažovateľka   domáha,   aby   ústavný   súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„... Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu zaručené v čl. 48 ods. 2 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C/354/01 porušené bolo.

... Základné   právo   sťažovateľky   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky,   ako   aj   právo   pokojne   užívať   majetok   podľa   čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C/354/01 porušené bolo.

... Okresnému súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C/354/01 sa prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

... Sťažovateľke sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 12 000 €, ktoré je jej Okresný súd Košice II povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky... do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

... Okresný súd Košice II je povinný uhradiť sťažovateľke trovy právneho zastúpenia v   sume   327,31   €   na   účet   právneho   zástupcu   sťažovateľky...   do   15   dní   odo   dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

Návrh   na   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   odôvodňuje sťažovateľka takto:

«Touto sťažnosťou zároveň žiadam Ústavný súd Slovenskej republiky, aby mi priznal finančné   zadosťučinenie   v   sume   12 000 €,   pričom   pri   určení   výšky   finančného zadosťučinenia je nutné prihliadať k celkovej dobe, po ktorú konanie trvá a nie len k dobe, po ktorú dochádza k prieťahom v konaní.

Európsky súd   vychádza zo   „silnej   ale   vyvrátiteľnej   domnienky“,   že neprimeraná dĺžka súdneho konania znamená pre sťažovateľa morálnu ujmu a žiadne dôkazy v tomto ohľade nevyžaduje.

Náhrada nemateriálnej ujmy má slúžiť ku kompenzácii stavu neistoty, do ktorej bol sťažovateľ v dôsledku neprimerane dlho vedeného konania uvedený a bol v nej udržovaný. Ako vyplýva z judikatúry Európskeho súdu, poskytuje sa primerané zadosťučinenie v zásade za rok trvania neprimerane dlhého konania, nie za rok trvania prieťahov v konaní (rozsudok ESĽP vo veci Apicella proti Taliansku, odst. 111). Pre výšku zadosťučinenia má význam len to, aká bola celková doba konania.»

Ústavný   súd   1.   júla   2013   vyzval   okresný   súd,   aby   sa   vyjadril   k   sťažnosti sťažovateľky. K predmetnej sťažnosti sa vyjadril prípisom sp. zn. 1 SprV/430/2013 z 9. júla 2013 doručený ústavnému súdu 10. júla 2013. V prípise uviedol prehľad úkonov, ktoré v namietanom konaní okresný súd doteraz vykonal, a následne uvádza:

„Vzhľadom   na   predmet   sporu   je   zrejmé,   že   sa   jedná   o   skutkovo   zložitú   vec už i s ohľadom   na   fakt,   že   v   konaní   boli   nariadené   až   štyri   znalecké   dokazovania (tiež samotná sťažovateľka na strane 4. sťažnosti uvádza, že sa jedná vzhľadom na predmet konania o fakticky zložitú vec), bolo vypočutých viacero svedkov a žiadané ďalšie správy predovšetkým z peňažných ústavov.

Dĺžka   predmetného   konania   bola   ovplyvnená   i   skutočnosťou   zmeny   zákonných sudcov,   ktorý   sa   so   spisom   museli   oboznámiť,   čo   si   vyžiadalo   značný   časový   priestor. K dĺžke konania   prispel   i   nepriaznivý zdravotný   stav žalovaného,   ktorý   bol preukázaný potvrdením   ošetrujúcej   lekárky,   pričom   podľa   vyjadrení   jeho   právnej   zástupkyne s pojednávaním bez jeho prítomnosti nesúhlasil.“

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   predbežne   prerokoval   a   uznesením č. k. IV. ÚS 535/2013-21 z 22. augusta 2013 ju prijal na ďalšie konanie. V nadväznosti na to ústavný súd vyzval sťažovateľku a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Sťažovateľka a predseda okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom   na   oznámenia   sťažovateľky   a   predsedu   okresného   súdu,   že   netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nie je možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda   okresného   súdu   v   prípise   sp.   zn.   1 SprV/857/2013   zo   4.   októbra   2013 poukázal   v celom   rozsahu   na   svoje   vyjadrenie   sp.   zn.   1 SprV/430/2013   z   9.   júla   2013 a na argumentáciu v ňom obsiahnutú.

Sťažovateľka po predchádzajúcej výzve ústavného súdu poskytla svoje stanovisko k vyjadreniam   predsedu   okresného   súdu   z 9.   júla 2013   a   zo   4.   októbra   2013   podaním z 10. októbra 2013. V tomto podaní sťažovateľka poukázala na svoju argumentáciu, ktorú uviedla v sťažnosti; v reakcii na vyjadrenie predsedu okresného súdu ďalej uviedla:„Ja   nepopieram,   že   konanie   o   vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva je fakticky zložitou vecou, ale som toho názoru, že prejednávanie veci, aj fakticky zložitej počas 12-tich rokov je neprimerane dlhá doba, keď zoberieme do úvahy tú skutočnosť, že nebolo zatiaľ vo veci samej rozhodnuté ani prvostupňovým súdom.

Pri zvažovaní primeranosti dĺžky konania je nutné zobrať na zreteľ hlavne: > Zložitosť prípadu > Chovanie účastníkov konania > Postup príslušných súdov > Význam predmetu konania pre účastníka > Počet inštancií, ktoré sa riešením daného sporu zaoberali. Zdôrazňujem,   že   konanie   o   vyporiadanie   BSM   má   pre   mňa   doslova   existenčný charakter,   nakoľko   ja   až   do   právoplatného   skončenia   tohto   konania   som   nútená   žiť z dôchodku vo výške cca. 400 €, zatiaľ čo môj bývalý manžel užíva celý náš majetok sám a berie z neho úžitky.

Ďalším   typovým   hľadiskom   je   tiež   vek   a   stav   účastníka   konania.   Európsky   súd konštatoval, že súdy a iné orgány verejnej moci by pri vykonávaní im pridelených prípadov mali s väčšou starostlivosťou pristupovať ku konaniu, kde účastníci konania sú vážne choré osoby a osoby vyššieho veku. (Rozsudok senátu druhej sekcie ESLP zo dňa 10. 7. 2003, Hartman proti ČR, sťažnosť 53341/99).

Som starobná dôchodkyňa, onkologická pacientka, finančne odkázaná len na seba, nakoľko sa mi stalo to, s čím sa len ťažko vyrovnávam, a to, že som prežila obe svoje deti. Navyše sa starám aj o vnuka, syna môjho zomrelého syna, ktorý je umiestnený v ústave telesne a mentálne postihnutých a ktorého matka býva trvale vo Š...

Aj   na základe   týchto   skutočností   vnímam neprimerane   dlhú dĺžku konania oveľa intenzívnejšie   a   jedná   sa   tak   objektívne   o   výraznejší   zásah   do   mojich   práv,   navyše sa s ohľadom na prognózu môjho zdravotného stavu obávam, že môj podiel z vyporiadania BSM už nebudem môcť pokojne užívať.“

II.

Ústavný súd z vyžiadaného súdneho spisu zistil, že sťažovateľka podala okresnému súdu 26. apríla 2001 návrh na vyporiadanie BSM. V súvislosti s podaním návrhu 4. júna 2001 požiadala o   oslobodenie od zaplatenia súdneho poplatku. Okresný   súd   uznesením č. k. 28 C/354/2001-17 rozhodol o oslobodení sťažovateľky od súdnych poplatkov.

Žalovaný na výzvu okresného súdu predložil 3. mája 2002 svoje vyjadrenie k návrhu. Okresný súd doručoval toto vyjadrenie sťažovateľke 20. júna 2002, pričom k úspešnému doručeniu došlo 18. septembra 2002.

Okresný súd nariadil 5. augusta 2002 pojednávanie na 4. november 2002. Z dôvodu ospravedlnenia právneho zástupcu žalovaného bolo pojednávanie odročené na 23. január 2003. Následne okresný súd uskutočnil pojednávanie 13. marca 2003 (v rámci prípravy na pojednávanie vyzval účastníkov konania, aby podali návrhy na vykonanie dokazovania, predložili listinné dôkazy a pod.).

V rámci zaobstarania podkladov pre rozhodnutie okresný súd 19. mája 2003 žiadal o pripojenie relevantného vyšetrovacieho spisu z Okresného úradu vyšetrovania Košice II a odoslal   výzvy   pre   banky.   Okresný   súd   následne   urgenciami   z   28.   novembra   2003 a z 22. marca 2004   žiadal   o predloženie   vyšetrovacieho   spisu.   Správy   z   bánk   boli okresnému súdu doručené v mesiacoch september až november 2003.

Dňa 4. augusta 2004 okresný súd nariadil pojednávanie na 23. september 2004, ktoré bolo   na   základe   žiadosti   žalovaného   odročené   na   13.   december   2004.   Okresný   súd uskutočnil   pojednávanie 13.   decembra 2004,   pojednávanie nariadené na 14.   apríla 2005 zrušil   z   dôvodu   účasti   zákonného   sudcu   na   zasadnutí   Združenia   sudcov   Slovenska. Následne okresný súd 26. mája 2005 nariadil pojednávanie na 17. október 2005 a 26. január 2006.   Na   pojednávaní   26.   januára   2006   sa   nezúčastnil   žalovaný   z   dôvodu   svojej práceneschopnosti, rovnako tak sa ho nezúčastnili ani predvolaný svedok a sťažovateľka. Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo 6. apríla 2006. Pojednávanie nariadené na 22. jún 2006 bolo odročené pre práceneschopnosť sudcu. Dňa 7. septembra 2006 okresný súd nariadil pojednávanie na 12. október 2006, pričom ho následne odročil na neurčito. Sťažovateľka doručila okresnému súdu 8. novembra 2006 podanie, v ktorom navrhla, aby sa nariadilo znalecké dokazovanie. Okresný súd 21. decembra 2006 nariadil pojednávanie na 7. február 2007.   Na   tomto   pojednávaní   právni   zástupcovia   účastníkov   konania   predložili   návrh na odročenie pojednávania so žiadosťou o poskytnutie lehoty na rokovania o mimosúdnom urovnaní   predmetného   sporu.   Sťažovateľka   následne   7.   marca   2007   doručila   podanie, v ktorom oznámila okresnému súdu výsledky rokovania.

Dňa 2. apríla 2007 došlo k zmene zákonného sudcu v predmetnej veci.

Okresný   súd   uzneseniami   z   28.   septembra   2007   ustanovil   znalca   na   určenie zostatkovej hodnoty hnuteľných vecí (ďalej len „znalec č. 1“), znalca na určenie hodnoty vybranej elektroniky (ďalej len „znalec č. 2“) a znalca na určenie hodnoty plynového kotla a naftovej pece (ďalej len „znalec č. 3“). Podaním doručeným 11. decembra 2007 znalec č. 1   oznámil,   že   nie   je   oprávnený   ohodnotiť   obrazy   a   digestor.   Znalec   č.   1   doručil vypracovaný znalecký posudok 14. januára 2008.

Dňa 22. januára 2008 došlo k zmene zákonného sudcu v predmetnej veci.

Dňa 23. septembra 2008 znalec č. 1 doručil nový znalecký posudok, ktorý žiadal vymeniť   za   znalecký   posudok   doručený   14.   januára   2008   z   dôvodu   vykonania   v   ňom administratívnych   úprav.   Okresný   súd   uznesením   z   23.   septembra   2008   rozhodol o znalečnom pre znalca č. 1. Následne okresný súd doručoval 25. septembra 2008 znalecký posudok na vyjadrenie účastníkom konania.

Dňa   12.   novembra   2008   prevzal   znalec   č.   2   súdny   spis.   Podaním   doručeným 28. novembra 2008 požiadal znalec č. 2 o predĺženie lehoty na vypracovanie znaleckého posudku do 22. decembra 2008. Okresný súd následne 5. februára 2009 urgoval znalca č. 2, aby predložil znalecký posudok. Znalec č. 2 predložil znalecký posudok 16. februára 2009. Okresný súd 19. februára 2009 rozhodol o znalečnom pre znalca č. 2 a 4. marca 2009 tento znalecký posudok doručoval účastníkom konania na vyjadrenie.

Dňa 24. apríla 2009 bol súdny spis odoslaný znalcovi č. 3, ktorý následne predložil znalecký posudok 14. mája 2009. Okresný súd doručoval tento znalecký posudok 20. mája 2009 účastníkom konania, o znalečnom pre znalca č. 3 rozhodol uznesením z 29. októbra 2009.

Okresný súd uznesením zo 6. októbra 2010 ustanovil znalca z odboru výtvarného umenia (ďalej len „znalec č. 4“). Dňa 22. novembra 2010 bol súdny spis odoslaný znalcovi č. 4, ktorý doručil znalecký posudok 8. marca 2011. Okresný súd rozhodol o znalečnom pre znalca č. 4 10. marca 2011 a 11. marca 2011 doručoval znalecký posudok účastníkom konania.

Okresný   súd   nariadil   4.   júla   2011   pojednávanie   na   3.   október   2011.   Na   tomto pojednávaní   právny   zástupca   sťažovateľky   navrhol   odročiť   ho   na   účely   určenia,   ktoré hnuteľné   veci   patria   do   BSM.   Na   tomto   základe   okresný   súd   odročil   pojednávanie na 21. november 2011. V priebehu októbra 2011 a novembra 2011 okresný súd vyzval Daňový úrad K. na predloženie daňových priznaní za obdobie od 1990 do 2000 daňového subjektu – J. P. – F... Na pojednávaní 21. novembra 2011 nebol prítomný žalovaný, pretože právni zástupcovia účastníkov konania žiadali odročiť pojednávanie, keďže ešte nedospeli k dohode   o   hnuteľných   veciach   patriacich   do BSM.   Okresný   súd   vykonal   následne pojednávania 30. januára 2012 a 5. marca 2012. V priebehu marca 2012 si účastníci splnili svoje povinnosti   uložené im   uznesením   okresného súdu.   Žalovaný podaním   doručeným 3. apríla   2012   ospravedlnil   svoju   neúčasť   na   nariadenom   pojednávaní   a   žiadal   o   jeho odročenie z dôvodu svojho nepriaznivého zdravotného stavu. Okresný súd pojednávanie nariadené na 5. apríl 2012 z tohto dôvodu odročil.

Okresný   súd   v   priebehu   apríla   2012   až   septembra   2012   zisťoval   zdravotný   stav žalovaného výzvami zo 17. apríla 2012, 23. mája 2012, 20. júna 2012 a 30. augusta 2012. Zisťoval   tiež,   či   žalovaný   trvá   na   osobnej   účasti   na   pojednávaní   vzhľadom   na   to, že je zastúpený advokátom. Žalovaný v podaní z 26. apríla 2012 oznámil, že na kontrolnom vyšetrení sa zúčastní 30. apríla 2012, po ktorom bude zrejmý výsledok. Podaním z 5. júna 2012   žalovaný   oznámil,   že   je   stále   práceneschopný   a   že   trvá   na   svojej   osobnej   účasti na pojednávaní. Ďalším podaním z 13. júla 2012 oznámil, že je stále práceneschopný, o čom predložil   aj   potvrdenie   od   lekára,   s   tým,   že   opakovane   trvá   na   svojej   osobnej   účasti na pojednávaní. Ošetrujúca lekárka žalovaného predložila na základe výzvy okresného súdu správu   z 24.   septembra 2012,   z ktorej   vyplýva, že   žalovaný bol práceneschopný a   bol hospitalizovaný na geriatrickej klinike v K.

Okresný   súd   následne   v roku   2013   uskutočnil   pojednávania   25.   marca   2013 a 29. apríla   2013,   na   ktorých   zisťoval   skutočnosti   týkajúce   sa   vecí   patriacich   do BSM (informácie o motorových vozidlách, stave účtov a pod.).

V   čase   rozhodovania   ústavného   v   namietanom   konaní   okresný   súd   meritórne nerozhodol.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C/354/2001.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   garantovaného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej   lehote,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím   súdu   alebo   iným   zákonom   predvídaným   spôsobom,   ktorý   znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 127/2011, IV. ÚS 570/2012).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný urobiť vhodné opatrenia, aby sa   zabezpečilo   splnenie   účelu   pojednávania   a úspešné   vykonanie   dôkazov.   Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Podľa § 119 ods. 4 OSP ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod na odročenie pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli predvolaní alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, keď sa bude konať nové pojednávanie. Dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci. Podľa týchto kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1.   Pokiaľ   ide   o   prvé   kritérium,   ktoré   ústavný   súd   zohľadňuje   pri   rozhodovaní o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základných   práv,   ústavný   súd   konštatuje, že predmetom namietaného konania je vyporiadanie BSM. Z hľadiska predmetu konania ide o   bežnú   agendu   všeobecných   súdov   rozhodujúcich   v   občianskoprávnych   veciach. Z právneho hľadiska nejde o zložitú vec. Podľa názoru ústavného súdu je však predmetná vec skutkovo zložitá. V prerokúvanom prípade účastníci uplatnili pomerne rozsiahly počet vecí a iných majetkových hodnôt, vo vzťahu ku ktorým má okresný súd rozhodnúť, či patria do masy BSM, a následne uskutočniť vyporiadanie týchto hodnôt. Relevantnou skutkovou okolnosťou je aj relatívne malý konsenzus medzi účastníkmi konania o tom, ktorý majetok patrí do BSM, a tiež aká je hodnota jednotlivých majetkových zložiek. Na tomto základe bolo potrebné nariadiť znalecké dokazovanie – ustanovením štyroch znalcov, a tiež vykonať dokazovanie výzvami na štátne orgány (dopravný inšpektorát, daňový úrad) a iné inštitúcie (banky). Túto skutkovú zložitosť veci ústavný súd zohľadnil pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

2. Správanie   sťažovateľky   a   žalovaného   ústavný   súd   hodnotí   v   zásade ako súčinnostné. Napriek tomu sa v konaní vyskytli také okolnosti spočívajúce v správaní účastníkov   konania,   ktoré   prispeli   k doterajšej   dĺžke   konania.   Je   potrebné   prihliadnuť napr. na to, že právni zástupcovia účastníkov zhodne navrhli odročiť pojednávania na účely mimosúdneho rokovania, prípadne rokovania o hnuteľných veciach (napr. na pojednávaní 7. februára   2007,   3.   októbra   2011,   21.   novembra   2011).   Viacero   pojednávaní   bolo potrebné odročiť   z   dôvodu   neprítomnosti   žalovaného   alebo   jeho   právneho   zástupcu (napr. 4. novembra 2002, 23. septembra 2004, 26. januára 2006). V období od 5. apríla 2012 do   septembra   2012   okresný   súd   zisťoval   zdravotný   stav   žalovaného.   Žalovaný argumentoval, že sa nemôže zo zdravotných dôvodov zúčastniť pojednávania, napriek tomu trval   na   osobnej   účasti   na   pojednávaní,   hoci   bol   zastúpený   kvalifikovaným   právnym zástupcom. Správanie žalovaného nemožno vyhodnotiť na ťarchu sťažovateľky, rovnako tak ani na ťarchu okresného súdu. Uvedené okolnosti prispeli k doterajšej dĺžke konania, preto ich ústavný súd zohľadnil pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení.

3.   V   postupe   okresného   súdu   sa   vyskytli   opakované   obdobia   nečinnosti (napr. od mája   2003   do   augusta   2004,   od   mája   2005   do   októbra   2005).   Odhliadnuc od týchto období, okresný súd vyvíjal priebežne úsilie zaobstarať podklady pre rozhodnutie vo   veci,   zabezpečoval   súčinnosť   účastníkov   konania   a   pod.,   avšak   jeho   postup,   najmä pri zabezpečovaní   súčinnosti   znalcov,   vykazuje   určité   nedostatky.   K doterajšej   dĺžke konania   nepochybne   prispela   aj   opakovaná   výmena   zákonného   sudcu   (dvakrát). Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že preskúmavané konanie okresného súdu   je   takmer   v   celom   jeho   priebehu   poznačené   predovšetkým   nesústredenosťou a neefektívnosťou.

O   neefektívnosti   postupu   okresného   súdu   svedčí   predovšetkým   skutočnosť, že napadnuté   konanie   nebolo   ani   po   viac   ako   12   rokoch   od   jeho   začiatku   právoplatne skončené,   čo   ústavný   súd   považuje   samo   osebe   za   ústavne   neakceptovateľné (napr. m. m. IV. ÚS 127/08, IV. ÚS 383/08, IV. ÚS 82/2010).

Ústavný   súd   vo   svojej   predchádzajúcej   judikatúre   už   poukázal   na   to,   že   nielen nečinnosť, ale aj neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie   ústavou   zaručeného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (obdobne napr. IV. ÚS 22/02, IV. ÚS 380/08, III. ÚS 103/09, I. ÚS 7/2011).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd uzavrel, že namietaným postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C/354/2001 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

2.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu

Sťažovateľka tiež namieta porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu.

Sťažovateľka odôvodňuje porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu na tom základe, že vzhľadom na dĺžku konania nemožno ustáliť „existenciu a najmä hodnotu“ hnuteľných vecí, ktoré vylúčila z vyporiadania   BSM   na   pojednávaní   30.   januára   2012,   a   tiež   v   súvislosti   s   prieťahmi okresného súdu   pri   zisťovaní hodnoty   prevádzky   predajne kvetov,   ktorú   žalovaný stále prevádzkuje.

Pokiaľ   ide   o   túto   časť   sťažnosti,   ústavný   súd   tiež   konštatuje,   že   k   porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy, prípadne   práva   pokojne užívať   svoj   majetok   podľa   čl.   l   ods.   1   dodatkového   protokolu   zbytočnými   prieťahmi v súdnom konaní by mohlo dôjsť v prípade, ak by postup všeobecného súdu v dôsledku zbytočných prieťahov viedol v konečnom dôsledku k zmareniu možnosti poskytnúť súdnu ochranu vlastníckemu právu účastníkov konania (m. m. III. ÚS 33/03).

Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade takáto situácia aj napriek relatívne značnej dĺžke konania dosiaľ nenastala. Vo vzťahu k určeniu hodnoty obchodného imania − prevádzky   predajne   kvetov   –   je   ochranu   vlastníckemu   právu   sťažovateľky   povinný poskytnúť okresný súd v namietanom konaní. Ústavný súd takto uprednostňuje právomoc všeobecného   súdu   na   ochranu   subjektívnych   hmotných   práv   účastníkov   konania pred ochranou v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd v tejto súvislosti prihliadol aj na zásadu minimalizovania zásahov do právomoci iných orgánov verejnej moci, keďže nálezom, ktorým sa všeobecnému súdu prikáže konať v namietanom konaní bez zbytočných prieťahov,   sa   vytvára   tiež   priestor   na   ochranu   namietaného   porušenia   týchto   práv v rámci sústavy všeobecných súdov (obdobne pozri napr. IV. ÚS 128/07, IV. ÚS 24/2010, I. ÚS 244/2011, IV. ÚS 495/2011), a preto sťažnosti v tejto časti nevyhovel (bod 5 výroku tohto nálezu).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   rozhodol,   že   základné   právo   sťažovateľky na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom okresného   súdu   porušené,   prikázal   mu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   sťažovateľka   domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   sa   domáha   priznania   finančného   zadosťučinenia   v   sume   12   000   € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti, keď poukázala predovšetkým na dlhodobý stav právnej neistoty v dôsledku neefektívnej činnosti okresného súdu, ktorý doteraz nerozhodol vo veci, a tiež na svoj zdravotný stav a vek.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného práva   (IV.   ÚS   210/04).   Podľa   názoru   ústavného súdu   v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 28 C/354/2001,   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   daného   prípadu   (skutočnosť, že k doterajšej   dĺžke   konania   prispeli   aj   účastníci   konania,   predovšetkým   žalovaný, relatívnu skutkovú zložitosť veci a to, že konanie nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené), ústavný súd považuje priznanie sumy 7 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výrokovej časti tohto nálezu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v   súvislosti   s   právnym zastupovaním advokátkou JUDr. A. Z.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka žiada, aby jej bola priznaná úhrada trov konania za tri úkony právnej služby v sume 494,87 €.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2011, ktorá bola 763 €, a za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“), a to za úkon vykonaný 14. decembra 2012 − prevzatie a príprava zastúpenia 127,16 € a režijný paušál 7,63 €, za podanie sťažnosti 30. januára 2013 − 130,16 € a režijný paušál 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky), čo spolu predstavuje sumu 272,76 €. Keďže advokátka je platkyňou dane z pridanej hodnoty [ďalej len „DPH“ (na základe predloženej fotokópie osvedčenia o registrácii pre DPH)], uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Úhrada trov právneho zastúpenia vrátane DPH a režijného paušálu bola priznaná v celkovej sume 327,31 €. Ústavný súd nepriznal úhradu za úkon – spísanie podania z 10. októbra 2013 označeného ako „Vec: IV. ÚS 535/2013 − stanovisko k vyjadreniu z 9. júla 2013 a 4. 10. 2013“, vzhľadom na to, že advokátka v predmetnom podaní neuviedla žiadne nové relevantné skutočnosti.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote uvedenej v bode 4 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Zo   všetkých   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013