znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 534/2013-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. augusta 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. Ing. J. S., L., a obchodnej spoločnosti V. s. r. o., B., zastúpených advokátkou JUDr. E. K., P., vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 56/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. Ing. J. S. a obchodnej spoločnosti V. s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. decembra 2012 doručená sťažnosť Mgr. Ing. J. S., L., a obchodnej spoločnosti V. s. r. o., B. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 56/2010.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovatelia   sú   navrhovateľmi   v   konaní vedenom proti Slovenskej republike v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky   (ďalej   len   „odporca“)   o „zaplatenie   primeraného   zadosťučinenia   titulom nesprávneho úradného postupu (prieťahy, diskriminácia a iné – opakovane neoprávnený zásah do práva na česť a dôstojnosť, práva na dobré meno PO a spoločenskú reputáciu) Okresným súdom Bratislava II...“

Sťažovatelia   v   sťažnosti   poukazujú na   to,   že   okresný   súd   v   predmetnom   konaní nerozhodol   bez   zbytočných   prieťahov   a   tiež   v   doterajšom   priebehu   konania   nekonal efektívne. V tejto súvislosti uvádzajú:

«Kompenzačné   konanie   je   vedené   na   Okresnom   súde   Bratislava   I   pod   č.   k. 18 C 56/2010.   Sťažovatelia   podali   žalobu   voči   SR   v   zast.   MS   SR   na   Okresnom   súde Bratislava I po márnom uplynutí zákonnej 6 mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku - § 15 a nasl. zák. č. 514/2003 Z. z....

Po   podaní   žaloby   súd   neprípustne   vyzýval   sťažovateľov   na   zaplatenie   súdneho poplatku v časti návrhu týkajúceho sa odškodnenia za ich diskrimináciu.

Sťažovatelia predmetný súdny poplatok odmietli zaplatiť, pretože mali zato, že sa zo strany porušovateľa jednalo o ničotný úkon a závažné pochybenie odporujúce čl. 12, čl. 13 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a tiež ustanoveniu §-u 18 veta prvá O. s. p.

Kompenzačné konanie je pritom ako celok vecne oslobodené od zaplatenia súdnych poplatkov - § 4 zák. č. 71/1992 Zb.

Porušovateľ sa s právnym názorom sťažovateľov nevyrovnal a v dôsledku porušenia zásady „iura novit curia“ vydal nezákonné uznesenie č. k. 18 C/56/2010-110 zo dňa 21. 3. 2011, ktorým konanie sťažovateľov - navrhovateľov na 1. a 2. mieste v časti dikriminácie zastavil,   čím   hrubo   a   neprípustne   pošliapal   ich   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie v primeranom čase (viď. rozhodnutie ESĽP vo veci „DELCOURT“, 1970), porušovateľ sťažovateľom   v   dôsledku   nespravodlivého   súdneho   konania   neprípustné   odňal   možnosť konať pred súdom, s čím sa stotožnil aj odvolací Krajský súd v Bratislave v odôvodnení zrušujúceho uznesenia č. k. 9 Co 313/11-126 zo dňa 29. 9. 2011...

Ku dňu podania tejto ústavnej sťažnosti porušovateľ vo veci nerozhodol za viac ako 2 a ¼ roka, hoc dľa ustálenej judikatúry ESĽP porušovateľ mal vec prejednať a rozhodnúť v lehote   max.   do   11-ich   mesiacov   od   podania   žaloby   sťažovateľom   (do   tejto   doby   sa započítava aj 6 mesačná lehota na predbežné prerokovanie nároku)...

Stav neistoty sťažovateľov o výsledok kompenzačného konania, teda vinou prieťahov zavinených porušovateľom stále trvá, a to všetko nie vinou sťažovateľov.

Listom zo dňa 10. 4. 2012, doručeným porušovateľovi dňa 12. 4. 2012 (príloha č. 5) podali   sťažovatelia   predsedníčke   Okresného   súdu   Bratislava   I   sťažnosť   na   prieťahy a odňatie možnosti konať pred súdom v časti diskriminácie v danej veci.

Predsedníčka Okresného súdu Bratislava I v Bratislave listom Spr. 2105/2012 zo dňa 7. 9. 2012, doručeným 3. 10. 2012... zdeklarovala, že sťažnosť na prieťahy je dôvodná, zistila a ustálila prieťahy v kompenzačnom konaní. Z obsahu listu Spr. 2105/2012 zo dňa 7. 9.   2012   je   nesporným,   že   sťažovatelia   aktívne   od   podania   žaloby   pristupujú   k   veci v záujme ochrany svojich práv.

Namietaným nekonaním poznamenaným viac ako 2 a ¼ ročnou nečinnosťou súdu, porušením   ust.   §-u   6   O.   s.   p.   a   procesne   neefektívnymi   úkonmi,   zrušením   termínu pojednávania   na   13.   12.   2012   a   jeho   odročením   na   19.   3.   2013   porušovateľ   vedome a neprípustné predĺžil stav neistoty sťažovateľov o výsledok kompenzačného konania od 7. 7.   2010,   ktoré   nebyť   ničotných   úkonov   porušovateľa   a   vydávania   nezákonných rozhodnutí   uloženia   povinnosti   zaplatiť   súdny   poplatok   za   návrh   v   časti   diskriminácie, odňatia sťažovateľom možnosti konať pred súdom v časti diskriminácie už nielenže mohlo, ale aj malo byť dávno právoplatne ukončené.

Sťažovatelia   vnímajú   pasivitu   a   neefektívne,   zmätočné   konanie   porušovateľa   ako odmietnutie spravodlivého súdneho konania.

Pojednávanie stanovené na deň 13. 12. 2012 bolo mailom zo dňa... 3. 12. 2012 zrušené, bol vytýčený nový termín pojednávania až na 19. 03. 2013...

Konanie vo veci č. k. 18 C 56/2010 na Okresnom sude Bratislava l nie je zložité po skutkovej a právnej stránke. Je nesporné, že odporkyňa nemôže vo veci uniesť dôkazné bremeno, pretože difamujúce skutkové tvrdenia šírené opakovane na adresu sťažovateľov Okresným súdom Bratislava II sú nepravdivé.

Vec má pre sťažovateľov mimoriadny význam, pretože postupom Okresného súdu Bratislava II boli nielenže opakovane diskriminovaní v predmetných konaniach, ale aj ako podnikatelia boli v radoch podnikateľov opakovane a intenzívne, bezbreho potupení. Tento stav neistoty a bezmocnosti sťažovateľov o výsledok kompenzačného konania aj naďalej v čase podania ústavnej sťažnosti trvá.»

Sťažovatelia tiež namietajú, že nápravu sa nepodarilo dosiahnuť ani napriek podaniu sťažnosti podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Poukazujú aj na judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“).

Vzhľadom na tieto skutočnosti sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„...   Základné   právo   Mgr.   Ing.   J.   S.   a   obchodnej   spoločnosti   V.   s.   r.   o.   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov...   podľa   čl.   48   ods.   2...   Ústavy...   a   právo prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom Okresného súdu Bratislava I... v kompenzačnom konaní č. k. 18 C 56/2010   porušené bolo.

...   Okresnému súdu Bratislava I   sa prikazuje konať   a rozhodnúť bez zbytočných prieťahov.

... Mgr. Ing. J. S. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 3.500,- €...... Obchodnej spoločnosti V. s.r.o. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume   3.500,-   €,   ktoré [im] je   Okresný   súd   Bratislava   I   povinný   vyplatiť...   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

... Mgr. Ing. J. S. priznáva úhradu trov právneho zastúpenia v sume 269,60 €...... Obchodnej spoločnosti V. s.r.o. priznáva úhradu trov právneho zastúpenia v sume 269,60 €, ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť na účet advokátky JUDr. E. K. do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovatelia odôvodňujú takto:«Uplatnená   nemajetková   ujma   sťažovateľmi   vyplýva   z   ich   pocitu   neistoty, bezmocnosti, beznádeje, morálnej ujmy v kontexte viac ako 2 a ¼ roka od uplatnenia práva na súde, významu veci pre sťažovateľov - kompenzačné konanie o odškodnení, kde sa obete porušenia   práva   orgánom   štátu   stali   opätovne   obeťami   ďalších   prieťahov   zavinených súdom, ktorý ku dňu podania ústavnej sťažnosti v danej veci vedenej pod č. k. 18 C 56/2010 nerozhodol a stav neistoty o výsledok konania iba predlžuje.

Uplatnená výška primeraného finančného zadosťučinenia je preto dľa sťažovateľov dôvodná,   zmysluplná   a   v   kontexte   viac   ako   2   a   ¼   roku   trvajúceho   „konania“   ???   - „nekonania“   -   nevedúceho   k   meritórnemu   rozhodnutiu   vo   veci   samej   je   primeraná a spravodlivá,   najmä   ak   súd   v   kompenzačnom   konaní   nekoná   efektívne   a   vo   veci odignoroval právo sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie v primeranom čase.»

Ústavný súd 23. mája 2013 a 25. júna 2013 vyzval okresný súd, aby sa vyjadril k sťažnosti sťažovateľov. Okresný súd sa k predmetnej sťažnosti vyjadril v prípise sp. zn. Spr 3477/2013   zo 17.   júna 2013 doručenom   ústavnému   súdu   26.   júna 2013,   v   ktorom uviedol prehľad úkonov, ktoré v namietanom konaní doteraz vykonal. Ďalej sa v prípise okresného súdu uvádza:

„Predmetné konanie je poznačené prieťahmi, čo možno považovať v danej veci za objektívny prieťah, ktorý bol spôsobený predovšetkým vysokým nápadom vecí v oddelení vyššieho súdneho úradníka, zákonného sudcu ako aj z dôvodu prerozdeľovania starých spisov z iných oddelení na civilnom úseku tunajšieho súdu - 18C, čím sa jednotlivé časové úseky medzi úkonmi zákonnej sudkyne predĺžili. Viacero pojednávaní však bolo odročených pre správanie sa účastníkov konania (navrhovateľ neodstránil vady návrhu, odstránil ich až podaním doručeným súdu dňa 18. 04. 2013). Nakoľko zaťaženosť súdneho oddelenia resp. jednotlivých civilných sudcov nemôže byť dôvodom na porušenie práva účastníka konania garantovaného   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   mám   za   to,   že   predmetné konanie je poznačené zbytočnými prieťahmi avšak objektívneho charakteru....

V prípade, ak Ústavný súd Slovenskej republiky návrh neodloží alebo neodmietne, ale prijme sa na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu, navrhujem, aby bolo vzaté do úvahy, že zákonná sudkyňa subjektívnym konaním nezavinila vznik prieťahov v konaní.“

Vzhľadom na obsah vyjadrenia okresného súdu k sťažnosti, ktoré neobsahuje žiadne nové relevantné skutočnosti, ústavný súd nedoručoval tento prípis sťažovateľom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   ak namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   štátu   nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohto základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno   považovať   ten,   pri predbežnom   prerokovaní   ktorého   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 7/00, III. ÚS 100/01, III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu....

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru ESĽP k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide   o   právo   na prejednanie záležitosti   v primeranej lehote,   preto   v   obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08, I. ÚS 326/2010).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré   z   hľadiska   jeho   druhu   a   povahy   netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   vôbec   uvažovať o zbytočných prieťahoch (II. ÚS 92/05).

Dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj zistenie, že sa postup   všeobecného   súdu   nevyznačoval   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy (I. ÚS 27/02, I. ÚS 197/03, I. ÚS 38/04).Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   (II.   ÚS   57/01,   I.   ÚS   46/01, I. ÚS 66/02).   Pojem   „zbytočné   prieťahy“   obsiahnutý   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   je   pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne   okolnosti   veci   sa   totiž   postup   dotknutého   súdu   nemusí   vyznačovať   takými významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).

Sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 56/2010.

Z vyžiadaného súdneho spisu vyplýva, že okresný súd nepovažoval predmet konania za jednoznačne vymedzený v návrhu na začatie konania. Sťažovatelia podali 7. júla 2010 okresnému súdu návrh na začatie konania proti odporcovi o zaplatenie nemajetkovej ujmy. Krajský súd ako odvolací súd v uznesení z 29. septembra 2011, ktorým zrušil uznesenie okresného súdu č. k. 18 C 56/2010-110 z 21. marca 2011, uviedol, že predmetom konania je zaplatenie „náhrady škody, každý vo výške 20.000,- €, v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   pri výkone   verejnej moci...“. Vychádzajúc z tohto vymedzenia,   ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetom   konania   je   uplatnenie   nároku   na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone   verejnej   moci   a   o   zmene   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov. V súvislosti   s rozhodovaním   o takýchto   návrhoch   sa   spravidla   aplikujú zásady,   ktoré sú platné   aj   pri   uplatnení   všeobecnej   zodpovednosti   za   škodu,   prípadne   za   bezdôvodné obohatenie   podľa   Občianskeho   zákonníka.   Možno   konštatovať,   že   početnosťou   zrejme nejde o každodennú agendu všeobecných súdov, avšak z právneho hľadiska uvedený nárok tvorí bežnú náplň práce všeobecného súdu prvého stupňa.

Pokiaľ   ide   o namietanú   dĺžku   doterajšieho   konania,   v   čase   doručenia   sťažnosti ústavnému súdu namietané konanie trvalo 2,5 roka, z toho na krajskom súde bol predmetný spis celkovo približne 3,5 mesiaca, pričom v konaní bolo viackrát nariadené pojednávanie; vo   veci   samej   okresný   súd   ešte   meritórne   nerozhodol.   Z   hľadiska   dĺžky   doterajšieho konania uvedené obdobie 2,5 roka (v čase doručenia sťažnosti) prekračuje optimálnu dĺžku konania   s   uvedeným   predmetom.   V   tomto   zmysle   možno   súhlasiť   so   záverom,   ktorý vyslovila predsedníčka okresného súdu v prípise č. Spr 2105/2012 zo 7. septembra 2012, reagujúc   na   sťažnosť   sťažovateľov   podľa   zákona   o   súdoch.   V   uvedenom   prípise predsedníčka okresného súdu uviedla, že „predmetné konanie je poznačené prieťahmi“.

Napriek   uvedenému   záveru   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   skúmať   ďalšie okolnosti   predmetného   prípadu   z hľadiska   posúdenia   intenzity   týchto   prieťahov,   t.   j.   či dosahujú ústavnoprávny rozmer, t. j. či doterajšia dĺžka namietaného konania môže ísť len na   vrub   okresnému   súdu.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   okresný   súd v doterajšom priebehu konania postupoval relatívne plynule. Podľa názoru ústavného súdu sa v konaní nevyskytli obdobia výraznejšej nečinnosti okresného súdu.

Zo   súdneho   spisu   tiež   vyplýva,   že   sťažovatelia   boli   opakovane   vyzývaní   na doplnenie návrhu, resp. na odstránenie jeho nedostatkov (napr. prípisom okresného súdu z 22. septembra 2010, uznesením zo 7. januára 2011), taktiež boli vyzvaní, aby predložili návrh v potrebnom počte rovnopisov (výzva z marca 2012). Sťažovatelia doplnili, prípadne spresnili svoj návrh viacerými podaniami (podanie doručené 15. februára 2011 a 1. októbra 2012).   Okresný   súd   viackrát   odročil   pojednávanie   nielen   z   dôvodu   práceneschopnosti sudkyne, ale aj z dôvodu vopred neospravedlnenej neúčasti sťažovateľov a tiež z dôvodu neúplného návrhu, prípadne neúplného doplnenia návrhu (len elektronickým podaním, a nie aj písomným podaním).

Tieto   skutočnosti   ústavný   súd   vyhodnotil   ako   také,   ktoré   negatívne   ovplyvnili doterajšiu dĺžku namietaného konania, ktoré pripísal na vrub sťažovateľom.

Z vyžiadaného súdneho spisu je tiež zrejmé, že okresný súd vyzval sťažovateľov na zaplatenie súdneho poplatku za návrh a následne konanie v časti zastavil z dôvodu jeho nezaplatenia. Krajský súd však uznesenie o zastavení konania zrušil, pričom uviedol, že konanie je oslobodené od súdnych poplatkov. Napriek tejto skutočnosti možno konštatovať, že pokiaľ ide o sústredenosť postupu okresného súdu, nejaví sa, že by v konaní postupoval zjavne neefektívne a že týmto svojím rozhodnutím výrazne negatívne prispel k predĺženiu doterajšej   dĺžky   namietaného   konania   (celé   rozhodovanie   o súdnom   poplatku   trvalo   na okresnom súde a krajskom súde šesť mesiacov).

S prihliadnutím na tieto okolnosti ústavný súd konštatuje, že podiel okresného súdu na doterajšej dĺžke konania nedosahuje intenzitu takej nečinnosti a neefektívnej činnosti, aby signalizoval možnosť vyslovenia porušenia základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v namietanom konaní   po   prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   a   preto   ju   pri   predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Nad   rámec   tohto   uznesenia   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   ak   okresný   súd   bude v namietanom konaní nečinný, resp. nebude postupovať efektívne (a to už aj vzhľadom na doterajšiu   dĺžku   namietaného   konania),   nebude   nič   brániť   sťažovateľom   v   tom,   aby opätovne podali sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. augusta 2013