znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 534/2012-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť L. F., M., zastúpenej advokátom JUDr. M. K., M., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   prípisom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky č. VI/2 Gd 154/12-3 z 21. júna 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. F. o d m i e t a pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júla 2012 doručená   sťažnosť   L.   F.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) prípisom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) č. VI/2 Gd 154/12-3 z 21. júna 2012 (ďalej len „napadnutý prípis generálnej prokuratúry“).

Zo sťažnosti, z priložených dokumentov a vyžiadaných spisov [Sociálnej poisťovne, ústredia (ďalej len „Sociálna poisťovňa“), a generálnej prokuratúry] zistil ústavný súd tieto skutočnosti:

Sťažovateľka   žila   určitý   čas   v zahraničí,   kde   bola   aj   zamestnaná,   a po   návrate do Slovenskej   republiky   požiadala   o priznanie   dávky   v nezamestnanosti.   Sociálna poisťovňa...   rozhodnutím   č. k.   27538-2/2010-MI   z 29.   októbra   2010   [sťažovateľka nesprávne uviedla   č. k.   24538-2/2010-MI,   pozn. (ďalej aj „prvostupňové   rozhodnutie“)] rozhodla,   že   sťažovateľka   nárok   na   dávku   v nezamestnanosti   nemá,   keďže   v dôsledku dlhodobého   pobytu   v zahraničí   sa   jej   väzby   na Slovenskú   republiku   na   účely   dávky z nezamestnanosti   nepovažujú   za   zachované,   a vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľka nepreukázala   účasť   na   poistení   v nezamestnanosti   v rozhodnom   období   ani   na   území Slovenskej   republiky,   nesplnila   požiadavku   na   dobu   poistenia   v nezamestnanosti vyžadovanú na priznanie dávky v nezamestnanosti. Sťažovateľka podala proti uvedenému prvostupňovému rozhodnutiu odvolanie.

Rozhodnutím Sociálnej poisťovne č. k. 9699-2/2011-BA z 24. januára 2011 (ďalej len   „rozhodnutie   Sociálnej   poisťovne“)   bolo   odvolanie   sťažovateľky   zamietnuté a prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne... potvrdené ako vecne správne. Ani podľa Sociálnej poisťovne nemožno bydlisko sťažovateľky považovať za zachované v Slovenskej republike počas jej pobytu v zahraničí.

Sťažovateľka   sa   žalobou „o   určenie   majetkového   práva   –   finančnej   dávky v nezamestnanosti“ doručenou   Okresnému   súdu   Michalovce   (ďalej   len   „okresný   súd“) 13. júla 2011   domáhala určenia,   že   má nárok   na dávku   v   nezamestnanosti.   Uznesením okresného   súdu   č. k.   19 C/114/2011-53   z 21.   septembra   2011   bolo   konanie „o   určenie majetkového   práva   –   finančnej   dávky   v   nezamestnanosti“ zastavené   z dôvodu neodstrániteľného nedostatku konania spočívajúceho v nedostatku právomoci, keďže podľa názoru okresného súdu o dávkach v nezamestnanosti rozhoduje Sociálna poisťovňa, a nie všeobecný súd.

Zmenu   rozhodnutia   Sociálnej   poisťovne   sa   sťažovateľka   snažila   dosiahnuť aj podnetom   na   preskúmanie   zákonnosti   postupu   a rozhodnutí   orgánov   verejnej   správy podľa   § 31   ods. 1   zákona   č. 153/2001   Z. z.   o prokuratúre   v znení   neskorších   predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) adresovaným generálnej prokuratúre, ktorý bol odstúpený Krajskej prokuratúre v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“). Zároveň sa domáhala aj podania   protestu   [podľa   § 21   ods. 2   písm. a) zákona   o prokuratúre]   proti   rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, keďže podľa názoru sťažovateľky bol týmto rozhodnutím porušený zákon. Sťažovateľka tvrdila, že preukázala dobu poistenia v zahraničí, a navyše Sociálna poisťovňa   mala   nesprávne   aplikovať „Nariadenie   (ES)   Európskeho   parlamentu   a Rady 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (mim. vyd. Ú. v.   v slovenskom   jazyku,   kap.   5,   zv.   5,   s.   72-116“ (ďalej   len   „nariadenie   č. 883/2004“). Podnet sťažovateľky krajská prokuratúra prípisom č. k. Kd 217/11-15 z 30. decembra 2011 odložila.

Sťažovateľka so spôsobom vybavenia jej podnetu krajskou prokuratúrou nesúhlasila a   opakovaným   podnetom   z 29.   januára   2012   požiadala   generálnu   prokuratúru o preskúmanie   spôsobu,   akým   bol   vybavený.   Generálna   prokuratúra   opakovaný   podnet sťažovateľky   prípisom   č. k.   VI/2 Gd 32/12-7 z 11.   apríla   2012 odložila ako nedôvodný, pričom zároveň uviedla, ako mala sťažovateľka po skončení zamestnania postupovať, aby si zachovala nárok na dávku v nezamestnanosti.

Sťažovateľka nesúhlasila ani s odložením opakovaného podnetu a následne podala generálnej   prokuratúre   ďalší   opakovaný   podnet.   Generálna   prokuratúra   sa   s   ním vysporiadala napadnutým prípisom, v ktorom konštatovala, že neexistuje dôvod na prijatie opatrenia   zo   strany   orgánov   prokuratúry,   a preto   na   podanie   protestu   proti   rozhodnutiu Sociálnej poisťovne nie sú dané zákonné dôvody.

Sťažovateľka tvrdí,   že napadnutý prípis   generálnej prokuratúry vykazuje závažné nedostatky,   a to   pokiaľ   ide   o jeho   odôvodnenie,   keďže   generálna   prokuratúra   sa   s jej námietkami   vysporiadala   spôsobom,   s ktorým   nesúhlasí.   Ide   o námietky   týkajúce   sa údajného   diskriminačného   postupu   Sociálnej   poisťovne,   ktorá   v podobných   veciach rozhoduje podľa sťažovateľky rozdielne, a zároveň namieta aj nesprávnu aplikáciu noriem európskeho   práva.   Sťažovateľka   tvrdí,   že   týmto   postupom   malo   dôjsť   k porušeniu   jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom   na   to   sťažovateľka   podala   proti   napadnutému   prípisu   generálnej prokuratúry sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy navrhujúc, aby ústavný súd rozhodol, že ním bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľka taktiež navrhuje, aby ústavný súd napadnutý prípis generálnej prokuratúry zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd rozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou sťažnosti sťažovateľky je jej nesúhlas s tým, ako generálna prokuratúra napadnutým prípisom vybavila jej ďalší opakovaný podnet.

Podľa   sťažovateľky   zo   strany   generálnej   prokuratúry   malo   dôjsť   k hrubému porušeniu práva a výklad použitý generálnou prokuratúrou je podľa jej názoru „nejasný, nezrozumiteľný   a nepresvedčivý   (a)   vyvoláva...   zmätočné   pocity“,   čím   mal   byť zároveň porušený „§ 4 (4) zákona o prokuratúre“. Generálna prokuratúra sa podľa sťažovateľky nevysporiadala ani s jej námietkou, že Sociálna poisťovňa rozhodla v inom konaní pri tom istom skutkovom stave odlišne, ako v prípade sťažovateľky. Navyše, generálna prokuratúra sa   odvolávala   na „rozhodnutie   Správnej   komisie   pre   koordináciu   systémov   sociálneho zabezpečenia č. U2 z 12. júna 2009 [Ú. v. EÚ C 106 24. 4. 2010, s. 43 a nasl.“ (ďalej len „rozhodnutie   správnej   komisie   pre   koordináciu   systémov   sociálneho   zabezpečenia“)], „ktoré   je   nižšej   právnej   sily“ ako   nariadenie   č. 883/2004,   pričom   takýto   výklad   podľa sťažovateľky „odporuje § 4 (4) zákona o prokuratúre, lebo nemôže na základe ingerencie nahrádzať odôvodnenie rozhodnutia v rámci subsidiarity“. Na tomto základe sťažovateľka tvrdí,   že napadnutým prípisom   generálnej prokuratúry došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu   je súčasťou základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo podávateľa podnetu požiadať o ochranu svojich   práv   príslušné   orgány   prokuratúry   či   už   prostredníctvom   podnetu,   alebo opakovaného   podnetu   a ďalšieho   opakovaného   podnetu   podľa   § 31   a   násl.   zákona o prokuratúre, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom   ustanoveným   postupom   sa   takýmto   podnetom   (podaním)   zaoberať   a   o   jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva podávateľa podnetu ale nie je právo,   aby   príslušné   orgány   prokuratúry   jeho   podnetu   (podaniu)   vyhoveli   (m. m. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03, III. ÚS 133/06, III. ÚS 24/2012).

Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj na základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa   § 33   ods. 1   zákona   o   prokuratúre   prokurátor   je   povinný   vybaviť   podnet do dvoch mesiacov od jeho podania. V odôvodnených prípadoch rozhodne o predĺžení tejto lehoty bezprostredne nadriadený prokurátor (§ 53 ods. 1).

Podľa   § 34   ods. 1   zákona   o   prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).

Podľa   § 34   ods. 2   zákona   o   prokuratúre   ďalší opakovaný podnet v   tej   istej   veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.

Podľa   § 35   ods. 1   zákona   o   prokuratúre   pri   vybavovaní   podnetu   je   prokurátor povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné na posúdenie, či došlo k porušeniu zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže vstúpiť   do   už   začatého   konania   pred   súdom   alebo   vykonať   iné   opatrenia,   na   ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Podnet v zmysle § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre a opakovaný podnet podľa § 34 zákona   o   prokuratúre   poskytujú   sťažovateľom   účinnú   ochranu   ich   práv   a   právom chránených   záujmov, v   rámci   ktorých   disponuje   prokurátor   značnými   oprávneniami na zaistenie dohľadu nad zachovávaním zákonnosti (m. m. IV. ÚS 158/03, IV. ÚS 80/03, I. ÚS 42/07,   III. ÚS 151/08,   IV. ÚS 254/09,   IV. ÚS 319/09,   II. ÚS 21/2010).   Podnet,   ako aj opakovaný podnet zakladá povinnosť prokurátora aj nadriadeného prokurátora sa ním zaoberať, vybaviť ho a spôsob vybavenia oznámiť podnecovateľovi (II. ÚS 45/2011).

V tomto prípade   sťažovateľka napáda   spôsob, akým bol generálnou prokuratúrou vybavený jej ďalší opakovaný podnet (tretí podnet v poradí).

Podľa názoru ústavného súdu zakladá ďalší opakovaný podnet povinnosť prokurátora sa ním zaoberať v nadväznosti na § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre, teda vzhľadom na to, či obsahuje   nové   skutočnosti,   s ktorými   sa   generálny   prokurátor   pri   vybavovaní   jemu predchádzajúceho   podnetu   nezaoberal,   a oznámiť   spôsob   jeho   vybavenia   podávateľovi podnetu.

Zákonnou   povinnosťou   generálnej   prokuratúry   bolo   na   ďalší   opakovaný   podnet sťažovateľky   primeraným   spôsobom   a   v   zákonom   ustanovenej   lehote   reagovať,   a to v nadväznosti na § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre, teda so zreteľom na to, či obsahuje nové skutočnosti,   s ktorými   sa   generálna   prokuratúra   pri   vybavovaní   opakovaného   podnetu nezaoberala.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   generálna   prokuratúra   po   preskúmaní príslušnej spisovej dokumentácie v namietanom prípise dospela opätovne (ako už aj pri vybavovaní   jemu   predchádzajúcemu   opakovanému   podnetu)   k   záveru,   že   krajská prokuratúra   dostatočne   vyargumentovala,   prečo   rozhodnutia   Sociálnej   poisťovne   boli vydané v súlade s platnou právnou úpravou, a s jej stanoviskom sa stotožnila, považujúc ho za   vecne   správne.   Rovnako   v   uvedení   dôvodov,   prečo   považuje   generálna   prokuratúra rozhodnutie   Sociálnej   poisťovne   za   vecne   správne,   ústavný   súd   identifikoval aj vysporiadanie sa s námietkou o odlišnom postupe Sociálnej poisťovne v inej veci (vo veci iného   žiadateľa   o dávku   v   nezamestnanosti),   ktorej   preskúmanie   nebolo   predmetom podnetu. Navyše, generálna prokuratúra poukázala na to, že s rozhodnutím správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia sa už vysporiadala krajská prokuratúra v prípise č. k. Kd 217/11-15 z 30. decembra 2011, z čoho podľa ústavného súdu vyplýva, že ani   túto   časť   argumentácie   nepovažovala   generálna   prokuratúra   za   novú   skutočnosť odôvodňujúcu kladné vybavenie ďalšieho opakovaného podnetu sťažovateľky.

Ústavný   súd   musel   navyše   konštatovať,   že   § 4   zákona   o prokuratúre   vymedzuje pôsobnosť prokuratúry a vôbec neobsahuje štvrtý odsek, porušenie ktorého sťažovateľka, zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, zrejme (okrem iného) namieta.

Podľa názoru ústavného súdu si generálna prokuratúra v napadnutom prípise splnila povinnosť preskúmať, či ďalší opakovaný podnet sťažovateľky obsahuje nové skutočnosti, a vzhľadom na to, že dospela k záveru, že to tak nie je, nemala povinnosť do detailov rekapitulovať a odôvodniť svoj záver o výsledku preskúmania vybavenia (prvého) podnetu sťažovateľky krajskou prokuratúrou. Skutočnosť, že generálna prokuratúra nepostupovala v súlade   s   predstavami   sťažovateľky,   nemôže   zakladať   porušenie   jej   základného   práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Na tom nemení nič ani skutočnosť,   že   v napadnutom   prípise   generálnej   prokuratúry   sa   nenachádza   konkrétny rozbor   všetkých   sťažovateľkiných   námietok   (m. m.   IV. ÚS 252/2010,   IV. ÚS 360/2010), a to   dokonca   za   predpokladu,   ak   by   mal   ústavný   súd   napadnutý   prípis   generálnej prokuratúry posúdiť podľa nárokov kladených na odôvodnenie súdnych rozhodnutí tak, ako to   v podstate   sťažovateľka   žiada.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju konštantnú   judikatúru,   podľa   ktorej   ani   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   nemusí   dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a to s ohľadom na to, o aké rozhodnutie ide (meritórne alebo procesné) a v akom štádiu súdneho konania je rozhodnutie vydané. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05, III. ÚS 25/06, IV. ÚS 301/09, IV. ÚS 27/2010). Ústavný súd v nadväznosti   uvedené   dodáva,   že   na odôvodnenie   napadnutého   prípisu   generálnej prokuratúry nemožno klásť rovnaké požiadavky, aké sú v zmysle konštantnej judikatúry ústavného   súdu   (resp.   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva)   kladené na odôvodnenia právoplatných súdnych rozhodnutí.

V zmysle doterajšej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním, rozhodnutím alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr.   III. ÚS 263/03,   II. ÚS 98/06,   III. ÚS 300/06, III. ÚS 198/07).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v okolnostiach danej veci nič nesignalizuje, že by postupom generálnej prokuratúry a jej napadnutým prípisom malo dôjsť k porušeniu sťažovateľkou označených práv tak, že by to umožňovalo vysloviť porušenie jej práva po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto jej sťažnosť po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.

Nad rámec uvedeného považuje ústavný súd za potrebné poznamenať, že podanie podnetu, opakovaného podnetu, resp. ďalšieho opakovaného podnetu prokurátorovi podľa zákona   o prokuratúre   nepredstavuje   jedinú   možnosť   ochrany   práv   sťažovateľky,   ktorá v podstate   nesúhlasila   s rozhodnutím   Sociálnej   poisťovne,   proti   ktorému   mala   možnosť využiť   aj   iné   prostriedky   právnej   ochrany.   Sťažovateľka   mala   predovšetkým   možnosť obrátiť   sa   na   všeobecný   súd   v rámci   správneho   súdnictva   so   žalobou   o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, pričom z predložených podkladov nevyplýva, že by takúto žalobu podala.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. októbra 2012