znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 534/2011-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   15.   decembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Š. Č., K., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Správy katastra v Námestove v konaní vedenom pod sp. zn. V- 474/2009-M a jej rozhodnutím z 9. novembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. Č. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. novembra 2011 doručená sťažnosť Š. Č., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. K., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Správy katastra v Námestove (ďalej len „správa katastra“) v konaní vedenom pod sp. zn. V-1474/2009-M a jej rozhodnutím   z   9.   novembra   2009   (ďalej   aj   „napadnutý   postup   a rozhodnutie   správy katastra“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ uzatvoril 30. septembra 2009 kúpnu zmluvu, na základe   ktorej   previedol   spoločne   so   svojím   otcom   spoluvlastnícke   podiely   na nehnuteľnostiach nachádzajúcich sa v katastrálnom území K. zapísaných na liste vlastníctva č. 1168 a č. 1307 na deti sťažovateľa. Správa katastra napadnutým rozhodnutím zamietla návrh sťažovateľa na povolenie vkladu podľa § 30 a nasledujúcich zákona Národnej rady Slovenskej   republiky   č. 162/1995   Z.   z.   o katastri   nehnuteľností   a o zápise   vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „katastrálny zákon“).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:„Svoje rozhodnutie (správa katastra, pozn.) v časti predávajúceho K. Č... ako otca sťažovateľa správne odôvodnila tak, že plnomocenstvo udelené sťažovateľovi predávajúcim K. Č... je neplatné, keďže splnomocniteľ dňa 15. 04. 2008 zomrel a teda plnomocenstvo zaniklo.   Taktiež   splnomocniteľ   nemohol   v   roku   2007   poveriť   sťažovateľa   predajom nehnuteľností v katastrálnom území K. zapísaných na LV č. 1307, nakoľko v tom čase nebol na predmetnom liste vlastníctva uvedený ako vlastník.

V časti týkajúcej sa sťažovateľa ako predávajúceho odporca zamietol návrh na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, nakoľko kúpna cena je za všetky prevádzané nehnuteľnosti stanovená jednou sumou vo výške 10 eur. Keďže z povahy prevádzaných nehnuteľností je zrejmé, že nemôže ísť o rovnaké ceny, nie je možné oddeliť časť zmluvy, týkajúcu sa nehnuteľností vo vlastníctve K. Č. od ostatných nehnuteľností a preto je právny úkon neplatný ako celok.

Proti uvedenému rozhodnutiu Správy katastra podal sťažovateľ odvolanie v zákonnej lehote, pričom ho odôvodnil tým, že plnomocenstvo považuje za platné a kúpnu cenu za určitú. Krajský   súd   v   Žiline   rozsudkom   č.   k.   22   Sp/106/2009-118   zo   dňa   22.   10.   2010 potvrdil rozhodnutie Správy katastra Námestovo č. k. V 1474/2009-M zo dňa 09. 11. 2009. Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku súhlasil s odporcom, že plnomocenstvo bolo neplatné   a zaniklo   smrťou   splnomocniteľa.   Rozhodnutie   odporcu   v   časti   týkajúcej   sa sťažovateľa   ako   predávajúceho   je   podľa   krajského   súdu   vecne   správne,   avšak   z   iného právneho dôvodu keďže od 01. 09. 2009 v zmysle § 79i a § 31 ods. 3 katastrálneho zákona správa katastra nemôže rozhodnúť len o časti návrhu ako to bolo do 31. 08. 2009. Krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že novelizovaný katastrálny zákon neumožňuje správe katastra len čiastočne povoliť návrh na vklad, hoci by v tejto časti boli podmienky na vklad splnené. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že podľa názoru krajského súdu došlo v danom prípade len k čiastočnej neplatnosti právneho úkonu (kúpnej zmluvy), avšak pre zmenu zákona musel rozhodnutie odporcu potvrdiť.

Proti uvedenému rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 22 Sp/106/2009-118 zo dňa 22.   10.   2010   podal   sťažovateľ   v   zákonnej   lehote   odvolanie,   pričom   zotrval   na   svojich dôvodoch.

Najvyšší súd SR súd rozsudkom č. k. 1 Sžr/32/2010 zo dňa 27. 09. 2011 potvrdil rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 22 Sp/106/2009-118 zo dňa 22. 10. 2010 nakoľko dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Najvyšší súd SR v odôvodnení rozsudku nesprávne uviedol, že kúpna zmluva bola uzatvorená medzi sťažovateľom ako predávajúcim a súčasne ako kupujúcim. Kúpna zmluva bola uzatvorená medzi sťažovateľom a jeho otcom ako predávajúcimi a deťmi sťažovateľa ako kupujúcimi.

Ďalej Najvyšší súd SR nesprávne uviedol, že krajský súd s poukazom na § 79i zákona č. 162/1995 Z. z. katastrálny zákon potvrdil názor Správy katastra, že kúpna cena 10 € bola vypočítaná vo vzťahu k všetkým prevádzaným spoluvlastníckym podielom. Naopak Krajský súd jednoznačne uviedol, že novelizovaný katastrálny zákon neumožňuje správe katastra len čiastočne povoliť návrh na vklad, hoci by v tejto časti boli podmienky na vklad splnené. Podľa názoru krajského súdu došlo v danom prípade len k čiastočnej neplatnosti právneho úkonu   (kúpnej   zmluvy),   avšak   pre   zmenu   zákona   musel   rozhodnutie   odporcu   potvrdiť. Kúpna   cena   vo   výške   10   €   a   jej   údajná   nemožnosť   vypočítania   resp.   určenia   nebola dôvodom, pre ktorý Krajský súd v Žiline potvrdil rozhodnutie správy katastra.

Sťažovateľ   v   podanom   odvolaní   proti   rozhodnutiu   odporcu   ako   aj   v   následných odvolaniach proti rozhodnutiam správnych súdov neustále trval a trvá na skutočnosti, že návrh na vklad vlastníckeho práva v prospech kupujúcich v časti, v ktorej prevádza na nich svoj spoluvlastnícky podiel mal byť povolený. Kúpna cena bola riadne dohodnutá, došlo k jej riadnemu vyplateniu a nie je rozhodujúce v akom podiele si túto cenu mali rozdeliť predávajúci. To je záležitosť, ktorá sa netýka ani odporcu, ani žiadnych iných štátnych orgánov   a   oprávnenie   riešiť   predmetnú   záležitosť   odporcovi   nevyplýva   zo   žiadneho právneho predpisu.

Sťažovateľ súhlasí s názorom Krajského súdu v Žiline, že v danom prípade došlo len k čiastočnej neplatnosti právneho úkonu (kúpnej zmluvy). Sťažovateľ sa však nestotožnil s názorom   Krajského   súdu   v   Žiline,   že   pre   zmenu   zákona   musel   rozhodnutie   odporcu potvrdiť.

Obsah vlastníckeho práva je vyjadrený v § 123 Občianskeho zákonníka. Postupom správneho orgánu bolo porušené právo sťažovateľa nakladať so svojim majetkom, keďže nesprávnym postupom správneho orgánu nedošlo k prevodu vlastníckeho práva sťažovateľa na kupujúcich.

Nakoľko bol právny úkon, ktorým sťažovateľ prevádzal svoje vlastnícke právo platný, bola správa katastra povinná jeho návrhu na vklad vyhovieť, keďže podmienky na povolenie vkladu boli splnené.

Znenie § 31 ods. 3 zákona č. 162/1995 Z. z. Katastrálneho zákona, na ktoré sa vo svojom rozsudku odvoláva Krajský súd v Žiline je v rozpore s článkom 20 ústavy, keďže prílišným formálnym výkladom odopiera sťažovateľovi scudzovať majetok.

Sťažovateľ sa pred podaním ústavnej sťažnosti domáhal nápravy na Krajskom súde v Žiline a na Najvyššom súde SR. Účelom tejto sťažnosti je ochrana vlastníckeho práva. Podľa   názoru   sťažovateľa   správa   katastra   postupovala   a   rozhodla   spôsobom,   ktorý   je v rozpore s jeho základným právom podľa článku 20 ods. 1 Ústavy SR.“

Na základe   uvedeného   sťažovateľ žiada,   aby ústavný   súd po   prijatí   sťažnosti   na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa vlastniť majetok a nakladať s ním podľa článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozhodnutím Správy katastra v Námestove č. k. V-1474/2009-M zo dňa 09. 11. 2009 porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozhodnutie Správy katastra v Námestove č. k. V-1474/2009-M zo dňa 09. 11. 2009 a vec mu vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 1.-Eur, ktoré je Správa katastra v Námestove povinná zaplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľovi   trovy   konania,   ktoré   je povinný odporca sťažovateľovi nahradiť.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   vo   viazanosti   petitom,   teda   tou   časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha   v   petite   svojej   sťažnosti,   a   vo   vzťahu   k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m.   m.   II.   ÚS   19/05,   III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

V danom prípade sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (len) napadnutým postupom a rozhodnutím správy katastra.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Princíp   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   je   ústavným   príkazom   pre   každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán   verejnej   moci,   ktorý   je   kompetenčne   predsunutý   pred   uplatnenie   právomoci ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   svojich   základných   práv   alebo   slobôd   môže domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným (všeobecným) súdom, príp. iným orgánom verejnej moci, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy postupom správy katastra v konaní vedenom pod sp. zn. V-1474/2009-M a jej rozhodnutím z 9. novembra 2009, proti ktorému sťažovateľ podal odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Žiline rozsudkom č. k. 22 Sp 106/2009-118 z 22. októbra 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) tak, že napadnuté rozhodnutie správy katastra potvrdil v súlade s § 250q ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Proti rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   rozsudkom   sp.   zn.   1 Sžr 32/2010   z   27.   septembra   2011   tak,   že rozsudok krajského súdu potvrdil. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ sám uznal, že proti napadnutému   postupu   a   rozhodnutiu   správy   katastra   mal   k dispozícii   účinné   právne prostriedky ochrany svojho základného práva, ktoré aj riadne využil. O uvedených právnych prostriedkoch ochrany boli oprávnené a aj povinné rozhodnúť príslušné všeobecné súdy, čo v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   nedostatku   svojej právomoci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2011