znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 533/2012-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. októbra 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   M.   spol.   s r. o., Ž.,   zastúpenej advokátom JUDr. P. K., D., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a 3, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu   Trnava   č. k.   13 C/164/2009-338   z 19. januára   2011   a rozsudkom   Krajského   súdu v Trnave č. k. 24 Co/78/2011-385 zo 6. júna 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti M. spol. s r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti M. spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 a 3, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) č. k. 13 C 164/2009-338 z 19. januára 2011 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 24 Co 78/2011-385 zo 6. júna 2012 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z dokumentov k nej priložených ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

Sťažovateľka v sťažnosti tvrdí, že je záložnou veriteľkou obchodnej spoločnosti T., a. s.   v konkurze.   Spornou   sa   v danej   veci   stala   platnosť   záložných   zmlúv,   z ktorých odvodzuje   svoje   postavenie   záložnej   veriteľky.   Predmetom   zálohu   by   mali   byť nehnuteľnosti (administratívna budova a pozemok), ktoré boli pôvodne majetkom štátneho podniku   T.   Vznikli   pochybnosti,   či   v dôsledku   privatizácie   prešlo   vlastníctvo   týchto nehnuteľností   na   obchodnú   spoločnosť,   ktorá   bola   právnym   predchodcom   obchodnej spoločnosti T., a. s., a ktorá mohla s týmito nehnuteľnosťami nakladať, teda aj platne ich zaťažiť. V rámci privatizácie mal byť majetok štátneho podniku T. v zmysle rozhodnutia Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky č. 329/92 z 11.   apríla   1992   o   schválení   privatizačného   projektu   a   uznesenia   vlády   Slovenskej republiky č. 590 zo 16. júna 1992 o schválení privatizačného projektu úpadcu (ďalej len „privatizačné rozhodnutie“) prevedený na Fond národného majetku Slovenskej republiky (ďalej len „FNM SR“), ktorý ho následne mal previesť na obchodnú spoločnosť T., spol. s r. o., ktorá bola právnym predchodcom obchodnej spoločnosti T., a. s. v konkurze.

Dňa 10. júna 1997 bola medzi obchodnou spoločnosťou B., a. s., organizačná zložka N. (ďalej len „banka“), ako veriteľom a obchodnou spoločnosťou T., spol. s r. o. (po zmene obchodného mena od 21. októbra 1997 T. S., spol. s r. o.), ako dlžníkom uzatvorená zmluva o úvere č. 334710616, na základe ktorej veriteľ poskytol dlžníkovi úver v sume 15 miliónov Sk. V ten istý deň bola medzi uvedenými zmluvnými stranami uzatvorená záložná zmluva č. 9/334/97   a zmluva   o   zriadení   vecného   bremena   na   zabezpečenie   úveru   z predmetnej úverovej   zmluvy.   Na   základe   tejto   záložnej   zmluvy   bolo   zriadené   záložné   právo aj k viacerým nehnuteľnostiam (stavba a pozemok; ďalej aj „nehnuteľnosti“), pričom vklad záložného   práva   do   katastra   nehnuteľností   k uvedeným   nehnuteľnostiam   bol   povolený 20. júna 1997.   Ďalšia   zmluva   o úvere   č. 334710624   bola   medzi   uvedenými   zmluvnými stranami   uzatvorená   7.   októbra   1997,   pričom   banka   na   jej   základe   poskytla   obchodnej spoločnosti T., spol. s r. o., úver v sume 40 miliónov Sk. V ten istý deň bola uzatvorená aj záložná   zmluva   č. 18/334/97   medzi   tými   istými   zmluvnými   stranami,   pričom   na   jej základe   bolo   zriadené   ďalšie   záložné   právo   k predmetným   nehnuteľnostiam   a vklad záložného práva k týmto nehnuteľnostiam bol povolený 28. novembra 1997. Tretia úverová zmluva, na základe ktorej bol obchodnej spoločnosti T. S., spol. s r. o., poskytnutý úver v sume   25 miliónov   Sk,   bola   medzi   uvedenými   zmluvnými   stranami   uzatvorená 17. decembra 1997.   Na   zabezpečenie   pohľadávky   z tejto   zmluvy   bola   v ten   istý   deň uzatvorená záložná zmluva č. 3/334/98 a zmluva o zriadení vecného bremena (ďalej spolu „úverové zmluvy a zmluvy o založení nehnuteľností a zriadení vecných bremien“). Vklad záložného práva k predmetným nehnuteľnostiam do katastra nehnuteľností bol povolený 23. februára 1998.

Valné zhromaždenie spoločníkov obchodnej spoločnosti T. S., spol. s r. o. (po zmene obchodného mena z T., spol. s r. o.), rozhodlo 2. apríla 1998 o zrušení spoločnosti bez likvidácie   jej   premenou   na   obchodnú   spoločnosť   T. S.,   a. s.,   s tým,   že   všetky   práva, povinnosti   a   záväzky   zrušenej   spoločnosti   prešli   na   jej   právneho   nástupcu.   Obchodná spoločnosť T. S., a. s., následne 2. septembra 1998 zmenila svoj názov na T., a. s., a neskôr vstúpila do likvidácie.

Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 3 K 105/99 z 21. decembra 1999 vyhlásil konkurz na majetok úpadcu T., a. s. v likvidácii. Ustanovený správca konkurznej podstaty zapísal do súpisu majetku úpadcu aj predmetné nehnuteľnosti.

Medzi   bankou   a sťažovateľkou   bola   25.   februára   2004   uzatvorená   zmluva o postúpení pohľadávok, na základe ktorej došlo k prevodu práv z uvedených úverových zmlúv a zmlúv o založení nehnuteľností a zriadení vecných bremien na sťažovateľku, ktorá sa tak stala záložným veriteľom obchodnej spoločnosti T., a. s.

Okresný súd uznesením č. k. 25 K 2/2007-70 z 12. septembra 2007 vyhlásil konkurz na majetok úpadcu T., štátny podnik. Do súpisu všeobecnej podstaty úpadcu boli zahrnuté aj predmetné   nehnuteľnosti   so   sporným   zápisom   (§ 78   ods. 1   zákona   č. 7/2005   Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) v prospech tretej osoby – obchodnej spoločnosti T., a. s. v konkurze. Dôvodom sporného zápisu bola absolútna neplatnosť prevodov, resp. prechodov vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam od úpadcu T., štátny podnik, na FNM SR. Podľa názoru správcu   podstaty   v   danom   prípade   nedošlo   k prevodu   ani   prechodu   vlastníckeho   práva k týmto nehnuteľnostiam z dôvodu priameho rozporu s privatizačným rozhodnutím, ktorého predmetom nebol prechod, resp. prevod súpisovej zložky majetku od úpadcu na FNM SR.

Obchodná spoločnosť T., a. s. v konkurze, prostredníctvom správcu podstaty podala návrh na vylúčenie predmetných nehnuteľností zo súpisu všeobecnej podstaty úpadcu T., štátny podnik.   Okresný súd rozsudkom   č. k. 44 Cbi/6/2007-653 z 26. marca 2008 návrh obchodnej   spoločnosti   T.,   a. s.   v konkurze,   zamietol.   Rozsudkom   krajského   súdu   č. k. 21 CoKr/4/2008-767 z 23. septembra 2008 bol rozsudok súdu prvého stupňa potvrdený. Proti   uvedenému   rozsudku   odvolacieho   súdu   podala   spoločnosť   T.,   a. s.   v konkurze, dovolanie,   ktoré   bolo   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší   súd“)   sp. zn.   6 Obdo/38/2009   z   18.   februára   2010   odmietnuté,   a predmetný rozsudok bol aj predmetom konania o sťažnosti pred ústavným súdom, ktorý ju odmietol ako   oneskorene   podanú   (II. ÚS 312/2010). Uvedené   dovolacie   konanie   ani   rozsudok odvolacieho súdu však nie sú predmetom tohto konania o sťažnosti sťažovateľky.

Následne potom, ako krajský súd právoplatne rozhodol, že predmetné nehnuteľnosti nie sú vylúčené z podstaty úpadcu T., štátny podnik v konkurze, podal správca podstaty tohto úpadcu v jeho mene návrh proti sťažovateľke na určenie, že predmetné nehnuteľnosti nie sú zaťažené záložným právom zo zmlúv o zriadení záložného práva a vecných bremien v záujme ich čo najlepšieho speňaženia.

Napadnutým rozsudkom okresného súdu bolo určené, že predmetné nehnuteľnosti nie sú zaťažené záložným právom. Podľa okresného súdu nebolo preukázané, že by došlo k prechodu   alebo   prevodu   vlastníctva   k týmto   nehnuteľnostiam   na   základe   rozhodnutia o schválení   privatizačného   plánu   z T.,   štátneho   podniku,   na   FNM   SR.   Preto   FNM   SR nemohol   vložiť   nehnuteľnosť   do   základného   imania   spoločnosti   T.,   a. s.,   a   následne nemohlo   podľa   názoru   okresného   súdu   dôjsť   k   ďalšiemu   prevodu   nehnuteľností do vlastníctva   obchodnej   spoločnosti   T.,   spol.   s r. o.,   a ďalej   T.,   a. s.,   keďže   FNM   SR nemohol previesť práva, ktoré sám nemal, na ďalší subjekt. Vzhľadom na skutočnosť, že právny predchodca záložcu (T., a. s.), záložca T., spol. s r. o., ani právny nástupca záložcu T., a. s., nikdy platne nenadobudli vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti, nemohli ani platne zaťažiť predmetnú nehnuteľnosť záložným právom, odvodzujúc svoje právo takýmto spôsobom nakladať s nehnuteľnosťou od vlastníckeho práva k uvedenej nehnuteľnosti.

Sťažovateľka podala proti napadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie, ktorým sa domáhala, aby ho odvolací súd zrušil v celom rozsahu. Podľa sťažovateľky okresný súd „rozhodol vo veci bez vypočutia odporcu, pričom jeho právny zástupca sa riadne a včas ospravedlnil   z   pojednávania   konaného   dňa   19. 1. 2011   z   dôvodu   kolízie   pojednávaní a požiadal   o   odročenie   pojednávania.   Zároveň   vzniesol   námietku   zaujatosti...   a   súd   sa nijako   nevysporiadal   s   takto   vznesenou   námietkou   zaujatosti.   Odporca   nemal   možnosť vyjadriť   sa   k   skutočnostiam   uvedeným   navrhovateľom,   nemal   možnosť   vyjadriť   sa k vykonaným dôkazom, nemal možnosť navrhovať dôkazy, konaním súdu prvého stupňa tak došlo k odňatiu možnosti odporcu konať pred súdom. Súd prvého stupňa pri posudzovaní toho, či došlo alebo nedošlo k platnému prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nevykonal žiadne dokazovanie, opieral sa iba o rozsudok Okresného súdu Trnava č. k. 44 Cbi/6/2007 zo dňa 26. 3. 2008 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 21 CoKr/4/2008 zo dňa 23. 9. 2008, ktoré rozsudky však otázku vlastníctva nehnuteľností riešili iba ako otázku predbežnú vo vzťahu k otázke,   či nehnuteľnosti patria do súpisu všeobecnej podstaty T., š. p., tieto rozsudky teda nie sú záväzné čo sa týka vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Odporca sa naviac domnieva, že súdy nemali vôbec právomoc za daných   okolností   posudzovať   otázku   vlastníckeho   práva   nehnuteľností   v   nadväznosti na privatizáciu T., š. p.“.

Napadnutým rozsudkom   krajského   súdu   bol   napadnutý   rozsudok   okresného súdu potvrdený ako vecne správny. Podľa krajského súdu sa okresný súd dostatočne vysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľky, jeho rozhodnutie vychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového   stavu   a   je   vecne   správne,   a to   aj   vo   vzťahu   k rozhodnutiu   o námietkach zaujatosti.

Sťažovateľka podala proti napadnutému rozsudku okresného súdu   a napadnutému rozsudku krajského súdu sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorej navrhuje,   aby   ju   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   prijal   na   ďalšie   konanie a rozhodol, že napadnutými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 11 ods. 1 a 3, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 a 2 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu, a aby bol napadnutý rozsudok krajského súdu zrušený a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľka taktiež navrhuje, aby ústavný súd   vydal   dočasné   opatrenie,   ktorým   odloží   vykonateľnosť   napadnutých   rozsudkov okresného súdu a krajského súdu do meritórneho rozhodnutia o sťažnosti.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   možno   za   zjavne   neopodstatnenú považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a   to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jeho predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

1. K namietanému porušeniu v petite sťažnosti označených práv napadnutým rozsudkom okresného súdu

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05).

Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy   veci   nemôže   byť   iba   úlohou   ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých orgánov verejnej moci, v to predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v   tejto   súvislosti   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nastupuje   až   v   prípade   zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09). Podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety čl. 127 ods. 1 ústavy, rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo (IV. ÚS 254/2011).

Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o sťažovateľkou   uplatnených   námietkach porušenia   jej   práv   napadnutým   rozsudkom   okresného   súdu.   Ochrany   svojich   práv   sa sťažovateľka mohla domáhať a aj sa domáhala podaním odvolania proti tomuto rozsudku.

Ústavný súd z týchto dôvodov sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku okresného súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa   § 25   ods. 2   prvej   vety   zákona   o ústavnom   súde   (obdobne   napr.   IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07).

2. K namietanému porušeniu v petite sťažnosti označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu

Po odmietnutí sťažnosti v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku okresného súdu   ústavný   súd   pristúpil   ku   skúmaniu,   či   neexistujú   dôvody,   ktoré   by   odôvodňovali odmietnutie sťažnosti aj v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského súdu už pri jej predbežnom prerokovaní.

Sťažovateľka odôvodnila svoju sťažnosť proti napadnutému rozsudku krajského súdu štyrmi námietkami. Krajský súd mal napadnutým rozsudkom porušiť jej základné práva tým, že:

a)   nepostupoval   v súlade   s pravidlami   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej aj „OSP“),   keď   na   rozhodnutie   vo   veci   samej   nesprávne   prihliadol   na   právne   závery vyplývajúce z rozsudku v inom konaní,

b)   nesprávne   posúdil   a nedostatočne   odôvodnil   svoje   rozhodnutie   o námietke zaujatosti podanej sťažovateľkou,

c) porušil pravidlá funkčnej a miestnej príslušnosti súdov v konaniach súvisiacich s konkurzom a

d) nesprávne aplikoval ustanovenia o možnosti konať a rozhodnúť vo veci bez účasti účastníka súdneho konania.

Ústavný   súd   musel   najprv   identifikovať,   porušenie   ktorých   základných   práv sťažovateľka   v skutočnosti   namieta.   Sťažovateľka   v petite   sťažnosti,   ako   aj   v   jej odôvodnení uvádza, že namieta porušenie čl. 20 ods. 1 a 4, ako aj čl. 39 listiny. Z textu sťažnosti, ako aj predmetu konania pred všeobecnými súdmi (konanie o určenie toho, že záložné právo neexistuje) ale uvedené vyznieva protirečivo.

Článok 20 ods. 1 listiny garantuje právo slobodne sa združovať a čl. 20 ods. 4 listiny ustanovuje, že politické strany a politické hnutia, ako aj iné združenia sú oddelené od štátu. Článok 39 listiny znie: „Iba zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno za jeho spáchanie uložiť.“ Konanie ukončené   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   sa   ale   netýka   žiadnej   politickej organizácie   ani   práva   na   združovanie   a ani   jeho   predmet   nevykazoval   trestnoprávne aspekty.

Vzhľadom   na kontext   sťažnosti   ústavný   súd   vychádza z toho,   že uvedenie   čl. 39 listiny v petite sťažnosti (ako aj v jej odôvodnení) je iba omylom a sťažovateľka namieta porušenie čl. 38 ods. 1 a 2 listiny, keďže v odôvodnení svojej sťažnosti uvádza, že „princíp porušenia... článku 39 listiny je pritom rovnaký, ako v prípade... porušenia... čl. 48 Ústavy SR“. Obdobne, vo vzťahu k sťažovateľkou uvedenému čl. 20 ods. 1 a 4 listiny vychádza ústavný   súd   z toho,   že   sťažovateľka   namietala   porušenie   základných   práv   na   ochranu majetku podľa čl. 11 ods. 1 a 3 listiny, keďže, ako sama v odôvodnení sťažnosti uvádza: „Porušenie práva na ochranu majetku zakotveného v článku 20 ods. 1 a ods. 4 Listiny...“ (správne má byť čl. 11 ods. 1 a 3 listiny, pozn.).

Ústavný súd na základe uvedeného ustálil, že sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 a 3, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 a 2 listiny, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Podľa   čl. 48   ods. 1   ústavy   a   čl. 38   ods. 1   listiny nikoho   nemožno   odňať   jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom...

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok...

Podľa čl. 20 ods. 3 ústavy a čl. 11 ods. 3 listiny vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť   na   ujmu   práv   iných   alebo   v   rozpore   so   všeobecnými   záujmami   chránenými zákonom...

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.Ústavný   súd   v rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   posudzoval   ako   prvú možnosť   namietaného   porušenia   tzv.   procesných   základných   práv   a ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 a 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

a) Sťažovateľka svoju prvú námietku odôvodňuje najmä tým, že krajský súd mal porušiť   viaceré   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   upravujúce   právomoc všeobecných   súdov   v občianskom   súdnom   konaní   (§ 7   OSP)   a normy   upravujúce dokazovanie (§ 121 a § 135 OSP). Sťažovateľka nesúhlasila najmä s tým, ako krajský súd odôvodnil prevzatie právnych záverov rozsudku prijatého v inom konaní, ktoré sa týkalo určenia,   či   predmetné   nehnuteľnosti   spadajú   do   všeobecnej   podstaty   úpadcu   T.,   š. p., aj na účely napadnutého rozsudku krajského súdu.

Krajský   súd   totiž   v napadnutom   rozsudku   vychádzal z toho,   že   ak nebol   záložca (obchodná   spoločnosť   T.,   spol.   s r. o.)   vlastníkom   predmetných   nehnuteľností   v čase zriadenia záložného práva, nemohol zriadiť platne k týmto nehnuteľnostiam záložné právo, a sťažovateľka preto nemohla z takého úkonu odvodzovať postavenie záložného veriteľa a jej   pohľadávka   nie   je   zabezpečená   záložným   právom.   To,   že   záložca   (obchodná spoločnosť T., spol. s r. o., neskôr jej právny nástupca spoločnosť T., a. s.) nebol vlastníkom predmetných nehnuteľností, mal krajský súd za preukázané rozsudkom krajského súdu č. k. 21 CoKr/4/2008-767 z 23. septembra 2008. Týmto rozsudkom bol právoplatne zamietnutý návrh   obchodnej   spoločnosti   T.,   a. s.,   aby   boli   predmetné   nehnuteľnosti   vylúčené zo všeobecnej podstaty úpadcu T., štátny podnik, a bolo rozhodnuté, že patria do všeobecnej podstaty   úpadcu   T.,   štátneho   podniku.   Uvedený   rozsudok   bol   odôvodnený   tým,   že predmetné   nehnuteľnosti   neboli   v rámci   privatizácie   prevedené   zo   štátneho   podniku   T. na obchodnú spoločnosť T., spol. s r. o. (a ani jej právneho nástupcu T., a. s.), ktorá ich ani následne nemohla platne zaťažiť záložným právom.

Krajský súd sa s použitými závermi vyplývajúcimi z iného rozsudku prijatého v inom konaní podrobne vysporiadal (s. 10 – 13 napadnutého rozsudku) a podstatnom v predmetnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol:

„FNM SR nemohol previesť práva, ktoré sám nemal, na ďalší subjekt. Vzhľadom na skutočnosť, že právny predchodca záložcu (T., a. s.), záložca T., spol. s r. o. ani právny nástupca   záložcu   T.,   a. s.,   nikdy   platne   nenadobudli   vlastnícke   právo   k   predmetným nehnuteľnostiam,   nemohli   platne   zaťažiť   predmetné   nehnuteľnosti   záložným   právom, odvodzujúc   svoje   právo   takýmto   spôsobom   nakladať   s nehnuteľnosťami   od   vlastníckeho práva k uvedeným nehnuteľnostiam. V tomto smere je právne bez významu, že záložca bol ako   vlastník   predmetných   nehnuteľností   zapísaný   v Katastri   nehnuteľností,   keďže   zápis vlastníckeho práva v Katastri nehnuteľností zakladá len vyvrátiteľnú právnu domnienku svedčiacu   v   prospech   osoby   zapísanej   na   príslušnom   liste   vlastníctva,   ktorá   platí   len dovtedy,   pokiaľ   sa   nepreukáže   opak.   Dôkaz   opaku   bol   preukázaný   uvedenými právoplatnými   rozsudkami   Okresného   súdu   Trnava   č. k.   44 Cbi/6/2007-653   zo   dňa 26. 3. 2008   a   Krajského   súdu   v   Trnave   č. k.   21 CoKr/4/2008-767   zo dňa   23. 9. 2008. Ak teda T., spol. s r. o., ako aj záložca uzatvorili záložné zmluvy s právnym predchodcom odporcu,   predmetom   ktorých   boli   aj   predmetné   nehnuteľnosti,   je   takýto   právny   úkon neplatný,   pretože   svojím   obsahom   odporuje   zákonu,   keďže   záložné   zmluvy   ako   záložca uzavrela   osoba,   ktorá   nebola   vlastníkom   predmetných   nehnuteľností...   Podstatné...   je rozhodnutie   vydané   v   konaní   pred   Okresným   súdom   Trnava   sp. zn.   44 Cbi/6/2007 a nasledujúce   rozhodnutia   Krajského   súdu   v   Trnave   a   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky,   z   ktorých   je   zrejmé,   že   predmetné   nehnuteľnosti   neboli   vylúčené   zo súpisu podstaty   úpadcu   T.,   štátny   podnik   v   likvidácii.   Akékoľvek   ďalšie   excidančné   konanie v konkurznom konaní, vedenom na Krajskom súde v Bratislave je bezvýznamné, pretože Krajský súd v Bratislave je viazaný právoplatne zisteným stavom, ktorý bráni súdu, aby vyriešenú   prejudiciálnu   otázku   v   ďalšom   konaní   inak   právne   posúdil,   čo   okrem   iného znamená, že súd sa nebude zaoberať tvrdeniami, ktoré by boli v rozpore so skutkovými zisteniami, ktoré boli v predchádzajúcom konaní preukázané, a na základe ktorých súd rozhodol. Dňa 26. 3. 2008 Okresný súd Trnava rozsudkom č. k. 44 Cbi/6/2007-653 zamietol žalobu správcu konkurznej podstaty úpadcu T., a. s. v likvidácii, o vylúčenie nehnuteľností, vrátane   predmetných   nehnuteľností   zaťažených   záložným   právom,   zo   súpisu   všeobecnej podstaty úpadcu T., štátny podnik v konkurze... Dňa 23. 09. 2008 Krajský súd v Trnave rozsudkom č. k. 21 CoKr/4/2008-767 potvrdil uvedený rozsudok Okresného súdu Trnava, keď rozsudok nadobudol právoplatnosť 20. 11. 2008. Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 6 Obdo/38/2009   zo   dňa   18. 2. 2010   odmietol   dovolanie   správcu   konkurznej   podstaty úpadcu T., a. s. v likvidácii, proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 21 CoKr/4/2008- 767. Ústavný súd SR uznesením č. k. II. ÚS 312/2010-19 odmietol ústavnú sťažnosť JUDr. D.   P...   Z   uvedených   rozsudkov   vyplýva,   že   predmetné   nehnuteľnosti   sú   predmetom konkurzného konania, vyhláseného na majetok úpadcu T., štátny podnik v konkurze... a iba správca uvedeného úpadcu je oprávnený disponovať s uvedenými nehnuteľnosťami, s čím sa prvostupňový súd v predmetnej veci stotožnil a domnienku o vlastníctve, svedčiacu osobe zapísanej   na   liste   vlastníctva   v   rozhodnom   čase   považoval   za   vyvrátenú   citovanými právoplatnými   rozsudkami   o   zamietnutí   vylúčenia   nehnuteľností   zo   súpisu   všeobecnej podstaty úpadcu.“

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam   aplikovanej   právnej   normy,   alebo   ak   dôvody,   na   ktorých   je   založené   súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   v prvom   rade   zdôrazniť,   že   sťažovateľka nepopiera úvahu krajského súdu, podľa ktorej osoba, ktorá nebola vlastníkom predmetných nehnuteľností, nemohla zriadiť ani záložné právo k týmto nehnuteľnostiam. Sťažovateľka navyše   neuviedla   ani   žiadnu   okolnosť,   ktorá   by   naznačovala,   že   názor   krajského   súdu o tom, že nehnuteľnosti spadajú do všeobecnej podstaty štátneho podniku T., nie je pre okolnosti   danej   veci   rozhodujúci   vo   vzťahu   k   jej   pohľadávke   zabezpečenej   záložným právom voči úpadcovi, obchodnej spoločnosti T., a. s., resp. že v jej prípade by mal platiť iný záver. Sťažovateľka namieta iba to, že na preukázanie jednej skutočnosti rozhodujúcej pre právny záver o neexistencii záložného práva (vlastníctvo predmetných nehnuteľností) použil krajský súd závery vyplývajúce z iného rozsudku.

Ústavný súd navyše dodáva, že rozsudok krajského súdu č. k. 21 CoKr/4/2008-767 z 23.   septembra   2008,   na   ktorý   sa   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   odvoláva,   bol napadnutý   dovolaním,   ktoré   bolo   uznesením   najvyššieho   súdu   sp. zn.   6   Obdo/38/2009 z 18. februára 2010 odmietnuté a bolo aj predmetom konania o sťažnosti pred ústavným súdom, ktorú ústavný súd odmietol ako oneskorene podanú (II. ÚS 312/2010).

Ústavný   súd   zároveň   poznamenáva,   že   v tomto   prípade   neskúma   materiálnu a formálnu   právoplatnosť   rozsudku   krajského   súdu   č. k.   21 CoKr/4/2008-767 z 23. septembra 2008 (rozsudok, na ktorý sa napadnutý rozsudok krajského súdu odvoláva) ani   rozsah   jeho   účinkov   ako   právoplatne   rozhodnutej   veci   medzi   dvoma   subjektmi na postavenie sťažovateľky v konaní vo veci samej a taktiež neskúma, či je správny právny názor krajského súdu o tom, že na účely zodpovedania predbežnej otázky podstatnej pre rozhodnutie   vo   veci   samej   prihliadne   na   závery   vyplývajúce   z právoplatného   rozsudku iného súdu. Rovnako ústavný súd neskúma, či je správny právny záver, ku ktorému dospel krajský súd, podľa ktorého subjekt, ktorý nebol vlastníkom predmetných nehnuteľností, nemohol   tieto   nehnuteľnosti   platne   zaťažiť   záložným   právom,   a to   aj napriek   tomu,   že v jeho prospech svedčil zápis v katastri nehnuteľností, resp. či ide o jediný možný výklad relevantných   hmotnoprávnych   a procesnoprávnych   noriem.   Pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   sa   ústavný   súd   obmedzil   iba   na   skúmanie   toho,   či   napadnutým   rozsudkom krajského súdu mohlo v zmysle námietok sťažovateľky dôjsť k porušeniu jej označených práv a prípadnému vysloveniu záveru o ich porušení po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd postupoval štandardne, keď rešpektoval závery vyplývajúce zo skoršieho právoplatného rozhodnutia, v ktorom vystupoval ten istý účastník (v skoršom ako odporca, v napadnutom rozsudku ako navrhovateľ), ktoré bolo neúspešne napadnuté dovolaním aj sťažnosťou podanou ústavnému súdu, a jeho vlastné právne závery vyslovené v napadnutom rozsudku preto so závermi vyslovenými v skoršom rozsudku opodstatnene korešpondujú. Tým krajský súd zabránil, aby v obdobnej veci boli prijaté rozdielne právne závery týkajúce sa toho istého účastníka.

Krajský súd sa v napadnutom rozsudku ústavne konformným spôsobom vysporiadal s predmetnou   námietkou   sťažovateľky. V tomto   prípade   ústavný   súd   nepovažuje   úvahu krajského súdu o použití záverov vyplývajúcich z iného konania aj v napadnutom rozsudku krajského   súdu   za   svojvoľnú.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam, k čomu v danom prípade   nedošlo.   Krajský   súd   sa   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatočne   vysporiadal s tvrdeniami   sťažovateľky   a svoje   závery   dostatočne   odôvodnil.   Predmetnú   námietku sťažovateľky   preto   ústavný   súd   nepovažuje   za   takú,   ktorá   by   spochybňovala   ústavnú udržateľnosť   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu.   V   okolnostiach   danej   veci   nič nesignalizuje,   že   by   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   malo   dôjsť   k porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 1 a 2 listiny, resp. práv na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   a na   ochranu   majetku   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu.   Skutočnosť,   že sťažovateľka sa s právnymi názormi krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k   záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   týchto   názorov   a   nezakladá   ani právomoc   ústavného   súdu   nahradiť   právne   názory   krajského   súdu   svojimi   vlastnými. Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľky   proti   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu v časti týkajúcej sa tejto argumentácie odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Ústavný súd sa rovnako nestotožnil ani s názorom sťažovateľky, podľa ktorej krajský súd nebol nielen oprávnený skúmať privatizačné rozhodnutie, ale podľa ktorej dokonca „Nie   je   daná   vôbec   právomoc   súdu   rozhodovať   o akýchkoľvek   otázkach   týkajúcich   sa privatizácie.“. Bez toho, aby ústavný súd skúmal takýto kategorický záver, poukazuje na to, že   krajský   súd   v napadnutom   rozsudku   neposudzoval   privatizačné   rozhodnutie,   ale   iba použil právny záver iného rozsudku týkajúci sa záveru o tom, že predmetné nehnuteľnosti spadajú do všeobecnej podstaty úpadcu T., štátny podnik (a teda nespadajú do podstaty úpadcu T., a. s.), na posúdenie platnosti zriadenia záložného práva v prospech právneho predchodcu sťažovateľky a jeho účinkov.

Vo vzťahu k tej časti argumentácie, ktorou sťažovateľka tvrdí, že záver krajského súdu   o aplikácii   právnych   záverov   vyplývajúcich   z iného   rozsudku   nebol   predmetom dokazovania   a bol   pravdepodobne   dôsledkom   nesprávneho   aplikovania   procesných pravidiel upravujúcich okolnosti, ktoré sa nepreukazujú (§ 121 OSP), resp. rozhodnutia, ktorými je súd viazaný (§ 135 OSP), čím mala byť sťažovateľke odňatá možnosť konať pred súdom, ústavný súd dodáva, že krajský súd sa ani na jedno z uvedených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v napadnutom rozsudku neodvolal. Navyše, podľa názoru ústavného súdu mohla byť táto námietka dôvodom dovolania podľa § 237 písm. f) OSP ako prostriedku,   ktorého   vyčerpanie   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   v zmysle   § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde vyžaduje ako predpoklad prípustnosti sťažnosti § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 236   ods. 1   OSP   dovolaním   možno   napadnúť   právoplatné   rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa   § 237   písm. f)   OSP   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Ústavný súd pripomína, že dovolanie z dôvodov uvedených v § 237 OSP považuje za účinný právny prostriedok nápravy porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2   ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   najmä   ak   postupom   súdu   mal   byť účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom (m. m. II. ÚS 31/00, II. ÚS 102/04, III. ÚS 192/2011), k čomu podľa sťažovateľky v danej veci došlo.

Ústavný   súd   uvádza,   že   zmyslom   a   účelom   princípu   subsidiarity   zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených   kompetencií.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú   (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Podľa princípu subsidiarity obsiahnutého v čl. 127 ods. 1 ústavy a v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde musia byť pred podaním sťažnosti vyčerpané všetky procesné prostriedky, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv priznáva, inak je sťažnosť neprípustná. Zmysel tejto právnej úpravy nie je iba v tom, aby bola vec posúdená tým   orgánom,   ktorý   je   na   posúdenie   danej   veci   príslušný,   ale   aj   v tom,   aby   prípadné nedostatky mohli byť predmetom posúdenia v opravnom konaní pred správnymi orgánmi alebo súdmi a odstránené spôsobom predpokladaným zákonom. Z toho taktiež vyplýva, že námietky, ktoré neboli uplatnené v konaní pred všeobecným súdom, hoci v tomto konaní už uplatnené byť mohli, nemôžu byť úspešne uplatnené až v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a ako také sú neprípustné a ústavný súd na ne nemôže prihliadať.

Ústavný   súd   v   spojitosti   s   uvedeným   ďalej   poznamenáva,   že   na   posúdenie prípustnosti dovolania, a teda aj na výklad § 237 OSP je zásadne príslušný najvyšší súd ako súd   dovolací   (napr.   IV. ÚS 238/07,   IV. ÚS 499/2011).   Sťažovateľka   v bode III   svojej sťažnosti   uvádza,   že „Dovolanie   nie   je   prípustné   voči   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu, ktorým   potvrdil   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa,   ibaže   odvolací   súd   to   vyslovil [§ 237 ods. 3 (zjavne   správne   má   byť § 238   ods. 3,   pozn.) Občianskeho   súdneho   poriadku].. Z právnej úpravy dovolania (§ 236 a nasl. OSP), ako aj zo samotného znenia § 238 ods. 3 OSP „Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku...“ je zjavné, že dovolanie je prípustné aj v iných prípadoch, ako v tom, na ktorý poukázala sťažovateľka. O prípustnosti dovolania ale rozhoduje najvyšší súd a jeho rozhodnutie nemôže byť nahradené úvahou sťažovateľky.

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v časti týkajúcej sa uvedenej argumentácie sťažovateľky odmietnuť podľa § 25 ods. 2 v spojitosti s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

b) Druhá   námietka   sťažovateľky smerovala   proti   spôsobu,   akým   krajský   súd v napadnutom rozsudku rozhodol o jej námietke zaujatosti proti konajúcim sudcom, čím malo dôjsť k porušeniu jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy.

Podľa   sťažovateľky   sa   krajský   súd   v napadnutom   rozsudku   nevysporiadal   s jej námietkou   zaujatosti   založenou   na   tvrdení   o dlhodobom   kolegiálnom   vzťahu   sudcu k účastníkovi   konania,   a keďže   sťažovateľka   tvrdí,   že   namietala   aj   zaujatosť   sudcov krajského   súdu,   mal   krajský   súd   predložiť   jej   námietku   zaujatosti   nadriadenému   súdu na rozhodnutie, čo ale v rozpore s § 16 OSP neurobil.

Aj vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky ústavný súd uvádza, že jej argumentácia mohla byť predovšetkým dôvodom dovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu.

Podľa   § 237   písm. g)   OSP   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak rozhodoval vylúčený sudca...

Najvyšší   súd   vo   vzťahu   k dovolaciemu   dôvodu   podľa   § 237   písm. g)   OSP a zaujatosti sudcu ako dôvodu na jeho vylúčenie uviedol, že podľa „ustálenej súdnej praxe, v   zmysle   ktorej   existencia   žiadneho   rozhodnutia   alebo   existencia   právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania   veci,   nebráni   dovolaciemu   súdu   pri   skúmaní   podmienok   prípustnosti dovolania v zmysle § 237 písm. g) OSP posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval (viď R 59/97)“ (uznesenie   najvyššieho   súdu   sp. zn.   3 Cdo 262/2008   zo 4.   februára   2009,   podobne   aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 142/2010 z 9. novembra 2010).

Ústavný súd už taktiež vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 237 písm. g) OSP uviedol, že dovolací súd na takúto vadu konania prihliada z úradnej povinnosti (§ 242 ods. 1 OSP),   pričom   právomoc   dovolacieho   súdu   sa   vzťahuje   aj   na   vady   prvostupňového rozhodnutia   a konania,   ktoré   mu   predchádzalo   (§ 243b   ods. 3   OSP).   Rozhodnutie   súdu prvého stupňa v konaní, v ktorom rozhodoval vylúčený sudca, by nemohlo byť zákonné. V takýchto   prípadoch   by   nemohlo   byť   zákonné   a   ústavne   konformné   ani   rozhodnutie odvolacieho súdu,   ktorým   bolo potvrdené   prvostupňové rozhodnutie   vydané vylúčeným sudcom bez ohľadu na to, či o vylúčení bolo rozhodované alebo nie, keďže vylúčenie sudcu nastáva priamo zo zákona. Opačný výklad dotknutých ustanovení Občianskeho súdneho poriadku   by   bol   popretím   princípu   materiálnej   ochrany   práv   vrátane   základného   práva na súdnu ochranu (II. ÚS 43/2011).

Z uvedeného vyplýva, že táto námietka sťažovateľky by podľa rozhodovacej činnosti najvyššieho   súdu,   ako   aj   ústavného   súdu   mohla   byť   dôvodom   podania   dovolania   ako prostriedku   právnej   ochrany,   vyčerpanie   ktorého   musí   predchádzať   podaniu   sťažnosti ústavnému súdu. Zo sťažnosti ani z jej príloh nevyplýva, že by sťažovateľka dovolanie podala.   Ústavný   súd   preto   musel   sťažnosť   aj   v časti   vzťahujúcej   sa   na túto   námietku posúdiť ako neprípustnú podľa § 25 ods. 2 v spojitosti s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

c) Treťou námietkou sťažovateľka poukazovala na porušenie pravidiel Občianskeho súdneho poriadku o vecnej a miestnej príslušnosti súdov. Podľa sťažovateľky krajský súd nebol   vecne   i miestne   príslušný   na   rozhodnutie   o jej   odvolaní   proti   prvostupňovému rozsudku   okresného   súdu.   Sťažovateľka   tvrdí,   že   sa   na   určenie   vecnej   a miestnej príslušnosti na konanie na prvom stupni malo použiť pravidlo podľa § 88 ods. 1 písm. j) OSP,   podľa   ktorého   namiesto   všeobecného   súdu   odporcu   je   na   konanie   príslušný   súd, v obvode ktorého má dlžník sídlo, ak ide o konkurzné konanie alebo reštrukturalizačné konanie, a súd, na ktorom tieto konania prebiehajú, ak ide o spory nimi vyvolané alebo s nimi   súvisiace.   Podľa   sťažovateľky „ide   o konanie   súvisiace   s konkurzom   a vyvolané konkurzom,   v ktorých   konaniach   odvolacím   súdom   a zároveň   súdom   oprávneným rozhodovať   o námietke   zaujatosti   je...   Krajský   súd   v Bratislave   v zmysle   § 9   zákona č. 371/2004 Z. z. (o sídlach a obvodoch   súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, pozn.).

Názor sťažovateľky o aplikovaní § 88 ods. 1 písm. j) OSP v spojitosti s § 9 ods. 3 zákona   č. 371/2004   Z. z.   o   sídlach   a   obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky   a   o   zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov krajský súd v napadnutom   rozsudku   neakceptoval.   Krajský   súd   v jeho   odôvodnení   najprv   uviedol výpočet konaní vyvolaných konkurzom, ako aj konaní súvisiacich s konkurzom a následne rozhodol, že konanie vo veci samej nie je konaním, ktoré by bolo vyvolané konkurzom alebo   by   s konkurzom   súviselo.   Naopak,   krajský   súd   uviedol: „Ak   žaloba   predstavuje autonómnu žalobu, ktorá nie je založená na konkurznom práve a nevyžaduje si ani začatie takého typu konania (ako v tomto prípade), samotná skutočnosť, že správca konkurznej podstaty   je   účastníkom   konania,   nepostačuje   na   to,   aby   toto   konanie   mohlo   byť kvalifikované   ako   konanie   vyplývajúce   priamo   z   konkurzu   alebo   ako   konanie   s   ním súvisiace (porovnaj napr. rozsudok Súdneho dvora EÚ z 10. septembra 2009 C-292/08 vo veci Germán Graphics Graphische Maschinen HmbH proti Alice van der Schee, správkyňa konkurznej   podstaty   úpadcu Holland   Binding   BV).   Skutočnosť,   že návrh   podal správca konkurznej podstaty, a nie samotný úpadca ako veriteľ je podmienená len tým, že úpadca po vyhlásení konkurzu takéto oprávnenie v prospech správcu stráca (§ 44 ods. 1 ZKR), zatiaľ čo správca je na také konanie počas konkurzu jedinou oprávnenou, a v rámci správy podstaty i povinnou osobou (§ 40 ods. 2 ZKR). Obdobne porovnaj už ustálenú judikatúru NS SR napr. sp. zn. 1 Ndc 20/2011 a 6 Ndo 33/2011.“

Ústavný súd uvádza, že krajský súd v napadnutom rozsudku podrobne rekapituloval skutkový stav, uviedol rozhodujúce právne normy vzťahujúce sa na uplatnený nárok, ako aj na   posúdenie   miestnej   príslušnosti   konajúceho   súdu   a tiež   dôvody,   ktoré   ho   viedli k záveru o tom, že konanie vo veci samej nie je konaním vyvolaným konkurzom ani sa konkurzu netýka (osobitne okolnosť, že predmetné konanie nevyžaduje ani nepredpokladá existenciu   konkurzného   konania).   Bez   ohľadu   na   to,   že   v danom   prípade   by   mohol prichádzať do úvahy aj iný právny záver, nepovažuje ústavný súd právny záver vyslovený v napadnutom rozsudku krajského súdu za svojvoľný a ani za zjavne neodôvodnený, ako to tvrdí sťažovateľka. Pravidlá miestnej príslušnosti vytvárajú rámec na určenie zákonného sudcu, a tým aj na realizáciu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 a 2 listiny či práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavne konformná   aplikácia   pravidiel   o miestnej   príslušnosti   krajským   súdom   navyše   nemôže predstavovať porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny.

Ústavný   súd   na   tomto   základe   dospel   k   záveru,   že   odôvodnenie   napadnutého rozsudku krajského súdu vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky je z ústavného hľadiska akceptovateľné a v okolnostiach danej veci nič nesignalizuje, že by napadnutým rozsudkom krajského súdu mohlo dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ani základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy   a podľa   čl. 38   ods. 1   listiny   či   základného   práva,   aby   bola   jej   vec   verejne prerokovaná,   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a podľa   čl. 38   ods. 2   listiny.   Skutočnosť,   že sťažovateľka sa s právnymi názormi krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k   záveru   o zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   týchto názorov   a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory krajského súdu svojimi vlastnými.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

d)   Posledná   námietka sťažovateľky   sa   týka   rozhodovania   okresného   súdu na pojednávaní 19. januára 2011 bez jej účasti a účasti jej právneho zástupcu. Sťažovateľka tvrdí, že „aplikácia právnych predpisov umožňujúcich súdu prejednať a rozhodnúť vec bez účasti   sťažovateľa   bola...   svojská,   majúca   za   následok   porušenie   práva   sťažovateľa na súdnu   a inú   právnu   ochranu“. Sťažovateľka   uvádza,   že   svoju   neprítomnosť na pojednávaniach v konaní pred okresným súdom vždy včas ospravedlnila. Dôvod, prečo sa právny zástupca sťažovateľky nezúčastnil pojednávania nariadeného na 19. január 2011, spočíval   v kolízii   so   skôr   nariadeným   termínom   pojednávania   pred   iným   súdom. Sťažovateľka ďalej tvrdí, že sama nebola na pojednávanie predvolaná. Tým, že krajský súd dostatočne neskúmal, či bolo na pojednávaní možné rozhodnúť bez jej účasti, resp. účasti jej právneho zástupcu, mali byť porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny.

Sťažovateľka tým v podstate tvrdí, že konaním bez jej účasti jej bola odňatá možnosť konať pred súdom. Ústavný súd už rozhodol, že uskutočnenie pojednávania všeobecného súdu   bez   toho,   aby   účastníkovi   konania   bola   daná   možnosť   zúčastniť   sa   pojednávania a uplatňovať počas jeho priebehu svoje procesné práva, má za následok odňatie možnosti konať pred súdom, a tak aj porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. III. ÚS 449/2011). Prax všeobecných súdov (porov. napr. R 64/2002) za odňatie možnosti   konať pred súdom   považuje taký postup súdu,   ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu zákon priznáva. O takú vadu ide len vtedy, ak išlo o postup nesprávny (uvažované z hľadiska zachovania postupu súdu určeného zákonom alebo ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi) a ak sa postup prejavil v priebehu konania (nemusel sa však aj pri rozhodovaní); pritom pre prípustnosť (a tým aj dôvodnosť) dovolania nie je rozhodujúce, či bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom v odvolacom konaní alebo v konaní pred súdom prvého stupňa (I. ÚS 54/08).

Obdobne,   ako   ústavný   súd   uviedol   vo   vzťahu   k časti   argumentácie   sťažovateľky v rámci   jej   prvej   námietky,   aj   námietka   sťažovateľky   týkajúca   sa   rozhodovania na pojednávaní bez jej účasti mohla byť dôvodom podania dovolania podľa § 237 písm. f) OSP. Podľa   princípu   subsidiarity   obsiahnutého   v čl. 127   ods. 1   ústavy   a v zmysle   § 53 ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   musia   byť   pred   podaním   sťažnosti   vyčerpané   všetky procesné prostriedky, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv priznáva, inak je sťažnosť   neprípustná.   Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľka   nepreukázala,   že   by   podala dovolanie   proti   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu,   odmietol   ústavný   súd   sťažnosť aj v tejto   časti   ako   neprípustnú   podľa   § 25   ods. 2   v spojitosti   s   § 53   ods. 1   zákona o ústavnom súde.

Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že z napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že sťažovateľka sa bez náležitého ospravedlnenia nezúčastnila už prvého pojednávania nariadeného na 28. október 2009 a oprávnené osoby konať za sťažovateľku sa ani   nedostavili   na   vypočutie   pred   dožiadaný   Okresný   súd   Žilina,   hoci   tento   súd   určil postupne štyri termíny vypočutia (27. január 2010, 3. marec 2010, 31. marec 2010, 23. apríl 2010). Z nasledujúceho termínu pojednávania nariadeného na 19. máj 2010 sa deň pred konaním pojednávania sťažovateľka   ospravedlnila z dôvodu   zahraničnej   pracovnej   cesty konateľov.   Sťažovateľka   ospravedlnila   aj   svoju   neúčasť   na   ďalších   nariadených pojednávaniach   (21. jún 2010,   27. september 2010,   13. október 2010,   27. október 2010). Ďalšie   pojednávanie nariadené   na 15.   november   2010   bolo odročené   z dôvodu   podania námietky   zaujatosti   sťažovateľkou.   Z ďalšieho   pojednávania   nariadeného   na   19.   január 2011 sa právny zástupca sťažovateľky v deň konania pojednávania ospravedlnil z dôvodu kolízie s iným pojednávaním na inom súde. Okresný súd napriek tomu 19. januára 2011 uskutočnil   pojednávanie v zmysle § 101   ods. 2   OSP v neprítomnosti   sťažovateľky   a jej právneho   zástupcu,   vypočul   navrhovateľa,   vyhlásil   dokazovanie za   skončené   a vyhlásil vo veci rozsudok.

Podľa   názoru   ústavného súdu   právo účastníka   občianskeho   súdneho   konania byť prítomný   na   pojednávaní   nemožno   chápať   absolútne. Ak   by   totiž   takéto   absolútne ponímanie   bolo   akceptované,   potom   by   sa   súdne   konanie   prostredníctvom   sústavného využívania   opakovaných   žiadostí   o   odročenie   pojednávania   ľahko   stalo   voľne disponibilným nástrojom v rukách účastníka konania, a súčasne by prestalo byť nástrojom v rukách štátneho orgánu (súdu), ktorý má slúžiť nastoľovaniu spravodlivého usporiadania v právom regulovaných spoločenských vzťahoch. Je preto ústavne súladné, ak posúdenie dôvodov žiadaného odročenia nariadeného pojednávania je vecou nezávislého súdu, ktorého povinnosťou je nastolenie stavu právnej istoty účastníkov konania, pokiaľ ide o otázku tvoriacu   predmet   sporu.   Prirodzene,   takto   formulované právo   všeobecného   súdu   zahŕňa aj možnosť neakceptovať žiadosť účastníka konania o odročenie nariadeného pojednávania, a to obzvlášť v prípadoch, keď doterajší priebeh konania signalizuje možné zneužívanie žiadostí   o   odročovanie   pojednávaní   so   zámerom   predlžovania   konania.   Ústavne   plne akceptovateľným   je   potom   postup   všeobecného   súdu   spočívajúci   v   uskutočnení pojednávania aj bez prítomnosti účastníka konania (III. ÚS 449/2011).

V súvislosti s namietaným porušením základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 a 3 listiny a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu ústavný súd   pripomína   svoju   stabilizovanú   judikatúru   (napr.   II. ÚS 78/05,   IV. ÚS 301/07, IV. ÚS 396/08), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ak   toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce   z   čl. 46   až   čl. 48   ústavy   (čl. 36   až   čl. 38   listiny   a čl. 6   ods. 1   dohovoru). O prípadnom porušení základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 a 3 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého z uvedených   základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov,   resp.   v   spojení   s ich porušením.

Keďže ústavný súd nezistil takú príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského   súdu   a namietaným   porušením   práv   sťažovateľky   zaručených   v   čl. 46   ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy, v čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 a 2 listiny a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by naznačovala možnosť vysloviť v konaní vo veci samej ich porušenie, rovnaký záver   uplatnil   aj   vo   vzťahu   k návrhu   sťažovateľky   na   vyslovenie   porušenia   jej   práv zaručených   v   čl. 20   ods. 1   a 3   ústavy,   v čl. 11   ods. 1   a 3   listiny   a v   čl. 1   dodatkového protokolu.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľky obsiahnutými v petite sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. októbra 2012