znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 531/2012-50

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2013 v senáte zloženom   z predsedníčky   Ľudmily Gajdošíkovej   a zo sudcov   Jána Lubyho a Ladislava Orosza o sťažnosti PhDr. N. T., M., zastúpenej C. s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. J. V., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. D 95/90, Dnot 40/94 (pôvodne vedenom pod sp. zn. D 591/87), za účasti Okresného súdu Martin, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo PhDr. N. T. na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. D 95/90, Dnot 40/94 (pôvodne vedenom pod sp. zn. D 591/87) p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému   súdu   Martin p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. D 95/90, Dnot 40/94 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   PhDr.   N.   T. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie   v sume 15 000 € (slovom pätnásťtisíc eur), ktoré jej j e Okresný súd Martin p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Martin   j e   p o v i n n ý PhDr. N. T. uhradiť trovy konania v sume 323,50 € (slovom tristodvadsaťtri eur a päťdesiat centov) na účet C. s. r. o., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. októbra 2012 doručená sťažnosť PhDr. N. T., M. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej C. s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. J. V., ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. D 95/90, Dnot 40/94 (pôvodne vedenom pod sp. zn. D 591/87).

Sťažovateľka   v   sťažnosti   okrem   iného   uviedla, „že   je   riadnou   účastníčkou označeného   súdneho   konania,   ktorá   vstúpila   do   všetkých   práv   a   povinností   pôvodnej účastníčky konania A. K., rod. H. Dedičské konanie po poručiteľke podľa nej začalo 14. júla 1987 pod sp. zn. D 591/87, v súčasnosti sa vedie pod sp. zn. D 95/90; D Not 40/94 a podľa   sťažovateľky   trvá   už   viac   ako   25   rokov;   medzičasom   zomreli   aj   dediči   z   prvej dedičskej skupiny po poručiteľke   a   v   konaní aktívne vystupuje už   iba   druhá generácia potomkov po poručiteľke. Sťažovateľka svoje postavenie účastníčky konania odvodzuje zo skutočnosti, že 5. decembra 2001 zomrela dcéra poručiteľky A. K., rod. H. a v súvislosti so zmenou účastníkov na jej strane ďalej vystupuje ako potomok dcéry poručiteľky (vnučka) aj sťažovateľka, PhDr. N. T., rod. K.“.

Zo   sťažnosti   vyplynulo,   že   sťažovateľka   je   [ako   vnučka   M.   H.,   rod. G.,   nar..., zomrelej...   (ďalej   len   „poručiteľka“)]   na   základe   univerzálnej   sukcesie   účastníčkou

namietaného dedičského konania. Na strane pozostalého syna poručiteľky  M. H. vystupuje ako aktívne legitimovaná účastníčka konania Ľ. H. (vnučka poručiteľky).

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Základné právo PhDr. N. T... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. D 95/1990 (D 591/87 a D 954/87) porušené bolo.

2.   Ústavný   súd   SR   prikazuje   Okresnému   súdu   Martin,   aby   v   konaní   vedenom pôvodne pod sp. zn. D 95/1990 konal bez zbytočných prieťahov.

3. PhDr. N. T... priznáva primerané zadosťučinenie v sume 33 000,- EUR (slovom: tridsaťtisíc eur), ktoré jej je Okresný súd Martin povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Martin je povinný uhradiť PhDr. N. T... trovy právneho zastúpenia vo výške   381,48,-   (slovom:   tristoosemdesiatjeden   eur   a   štyridsaťosem   centov)   na   účet spoločnosti C. s. r. o., účet vedený v T., a. s. č. ú.:..., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.“

Ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   531/2012-25 z 25. októbra 2012 prijal sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   20.   novembra   2012 predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrila k otázke vhodnosti ústneho pojednávania, a zároveň ju vyzval, aby sa vyjadrila aj k sťažnosti a k jej prijatiu na ďalšie konanie.

Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení z 12. decembra 2012 (Spr 996/12, doručenom ústavnému súdu 18. decembra 2012) okrem iného uviedla:

„Na základe Vašej žiadosti... sa vyjadrujeme nasledovne:

1. ústavná sťažnosť sa týka namietaných prieťahov v konaní Okresného súdu Martin sp. zn. D/95/1990, Dnot 40/1994 (pôvodne vedenom pod sp. zn. D/591/1987)

2.   vec   sp.   zn.   D/95/1990   je   od   4/2012   sledovaná   predsedníčkou   súdu   vždy   na poradách so súdnymi komisármi, ktorí pravidelne podávajú správu ohľadom reštančných D vecí Z   obsahu   spisu   Okresného   súdu   Martin   sp.   zn.   D/95/1990   vyplýva   nasledovná chronológia úkonov súdu a účastníkov:

Na základe oznámenia o úmrtí zo dňa 16. 06. 1987 sa začalo dedičské konanie po poručiteľke M. H., rod. G., nar..., naposledy bytom M., ktorý zomrel...

Rozhodnutím Štátneho notárstva v M. zo dňa 02. 10. 1987 dedičstvo po poručiteľke bolo nepatrné, a preto bolo vydané synovi poručiteľky, M. H., nar... (ktorý sa postaral o pohreb), a to hotovosť v sume 5.000,- Kčs a peniaze podľa šeku vo výške 370,- Kčs. Voči tomuto rozhodnutiu podala odvolanie dcéra poručiteľky, A. K., ktorá odvolanie odôvodnila tým, že v pozemkovej knihe vo S. zistila, že po poručiteľke ostali nehnuteľnosti, kde bola poručiteľka vedená ako maloletá M. S. Taktiež žiadala obrátiť sa na príslušnú banku za účelom zistenia prípadného finančného zostatku.

Štátne notárstvo zistilo, že po poručiteľke sú evidované nehnuteľnosti v katastrálnom území K., a to v zápisniciach č. 12, 74, 85, o čom sú v spise priložené listiny preukazujúce vlastníctvo poručiteľky k nehnuteľnostiam.

V ďalšom konaní dcéra poručiteľky uviedla, že poručiteľka spísala testament v čase, keď žila v Kanade, podľa ktorého sú ona a jej brat dedičmi finančnej hotovosti v sume 3.000,-   USD   a   250,-   USD   na   zádušné   omše.   Testament   spolu   s   prekladom   predložila Štátnemu notárstvu v M. Zo zápisnice z pojednávania zo dňa 05. 04. 1988 ďalej vyplýva, že poručiteľka   po   manželovej   smrti   predala   všetok   majetok   v   Kanade   a   po   návrate   na Slovensko si za hotovosť v dolároch kúpila   2-družstevný byt   v D.,   vybavenie do bytu - nábytok (gaučová súprava, válendy, 2 skrine, farebný televízor, chladnička, automatická práčka, zlatá retiazka, zlaté hodinky a zlatá obrúčka. Dedička poručiteľky uviedla, že za zvyšok peňazí kúpila synovi dom v P.

Syn   poručiteľky,   M.   H.   skutočnosti   tvrdené   dcérou   poručiteľky   poprel   a naopak tvrdil, že poručiteľka za života finančne podporovala svoju dcéru opakovane. Po vypočutí oboch zákonných dedičov dňa 05. 04. 1988 štátne notárstvo vydalo rozhodnutie, v zmysle ktorého nadobudli obaja dedičia dedičstvo po poručiteľke, a to tak, že dcéra poručiteľky nadobudla gaučovú súpravu, zlatú retiazku a hodiny s náramkom a zlatú obrúčku. Ostatné veci   z   dedičstva   nadobudol   syn   poručiteľky   s   povinnosťou   vyplatiť   dcére   poručiteľky 45.000,-Kčs do 30. 06. 1988.

Voči   tomuto   rozhodnutiu   opätovne   podala   odvolanie   dcéra   poručiteľky,   A.   K. Odvolanie   odôvodnila   tým,   že   namietala   hodnotu   hnuteľných   vecí   určenú   v dedičskom rozhodnutí. Krajsky súd v Banskej Bystrici rozhodnutie Štátneho notárstva v M. potvrdil uznesením zo dňa 22. 07. 1988.

Na   základe   sťažnosti   Generálnej   prokuratúry   na   porušenie   zákona,   rozhodol Najvyšší súd dňa 29. 11. 1989 o tom, že rozhodnutím štátneho notárstva v M. uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici bol porušený zákon, a preto obe rozhodnutia zrušil. Dňa 08. 10. 1989 podala dcéra poručiteľky návrh na prejednanie novoobjaveného majetku poručiteľky, a to zariadenia domácnosti, rodinného domu v P., nehnuteľnosti v obci K. V   priebehu   roku   1990   prebiehalo   zisťovanie   podkladov   o   ďalšom   majetku poručiteľky. Štátne notárstvo požiadalo Ministerstvo spravodlivosti o výklad kanadského práva, ako aj právnych pojmov v predloženom testamente. Dňa 29. 10. 1990 ministerstvo vrátilo súdu spis s výkladom k veci právomoci štátneho notárstva v konaní o dedičstve. Na základe   oznámenia   ministerstva,   má   slovenské   štátne   notárstvo   právomoc   v   konaní o dedičstve iba o vo vzťahu k dedičstvu, ktoré sa nachádza v ČSSR. Ministerstvo zároveň poskytlo podklady pre otázku týkajúcu sa dedičského práva v Kanade.

Na sťažnosť dedičky, A. K., odpovedal Krajský súd v Banskej Bystrici tým, že zo strany notára ani súdu nedošlo k porušeniu plynulosti konania a rozhodovanie vo veci je na posudzovaní konkrétneho štátneho notára.

Rozhodnutím zo dňa 23. 04. 1991 štátne notárstvo vo veci ustanovilo znalca z odboru právne vzťahy k cudzine na preskúmanie platnosti závetu poručiteľky, ktorý bol spísaný na notárstve v Kanade. Ustanovený znalec dňa 23. 09. 1991 súdu doručil znalecký posudok. Z posudku vyplynuli tieto skutočnosti:

- Právomoc čs. notárstva na prejednanie sumy 22.967,78 kanadských dolárov je daná len vtedy, ak táto suma bola prevedená do ČSFR.

- Závet poručiteľky má všetky znaky notárskej formy závetu, ako aj všetky ďalšie náležitosti, ktoré robia tento závet v zmysle kanadských právnych predpisov platným,

- V časti o právach a povinnostiach vykonávateľa závetu a jeho určení je závet poručiteľky neplatný, nakoľko čs. právny poriadok nepozná inštitút vykonávateľa závetu a na konanie o dedičstve je podľa nášho právneho poriadku príslušné iba štátne notárstvo, resp. v súčasnosti súd a súdny komisár.

Z úradného záznamu zo dňa 07. 11. 1991 vyplýva, že dedič M. H. zomrel a po ňom

prichádzajú do úvahy ako dedičia manželka A. rod. H. a dcéra Ľ. H.

Zo zápisnice spísanej na Štátnom notárstve v M. zo dňa 09. 07. 1992 vyplýva, že dedičia považujú za sporné najmä finančné prostriedky po poručiteľke. Následne štátne notárstvo   žiadalo   originál   závetu   z   Kanady,   šetrilo   po   adrese   notárov,   u   ktorých   bol testament   vyhotovený.   Dožiadanie   sa   napokon   realizovalo   prostredníctvom   Ministerstva spravodlivosti   a   Veľvyslanectva   Kanady.   Korešpondencia   medzi   veľvyslanectvom, notárstvom a účastníkmi trvala do konca roka 1992.

Následne   dňa   08.   02.   1993   súd   ustanovil   prekladateľa   za   účelom   preloženia dožiadania pre notárov v Kanade. Dožiadanie do Kanady bolo vyhotovené dňa 20. 05. 1993 a zaslané prekladateľovi na preklad.   Zároveň podaním zo dňa 09.   06.   1993 požiadala dedička, A. K., o zmenu notára a žiadala vec prideliť JUDr. V. K. Do zápisnice na OS Prešov dňa 08. 10. 1993 dedička uviedla, že trvá na vylúčení notárky JUDr. M. z konania, nakoľko notárka podľa jej názoru spôsobuje prieťahy v konaní.

Uznesením   (č.   l.   171)   zo   dňa   14.   12.   1993   súd   vylúčil   JUDr.   T.   M.   z ďalšieho prejednávania rozhodovania veci. Dňa 31. 1. 1994 súd poveril vykonaním úkonov notára JUDr. V. K.

Z   vyjadrenia   Ministerstva   spravodlivosti   SR   zo   dňa   31.   01.   1994   vyplynulo,   že dožiadanie   bolo   zaslané   prostredníctvom   Veľvyslanectva   SR   v   Kanade   príslušnému notárskemu úradu, no nebolo vybavené (č. l. 176).

Žiadosťami zo dňa 04. 05. 1994 žiadal notár o informácie banky o oznámenie výšky vkladov poručiteľky, pričom zo strany bánk bola doručená negatívna odpoveď.

Dňa   11.   05.   1994   doručilo   Ministerstvo   spravodlivosti   SR   odpoveď   Quebeckej notárskej   komory   z   28.   03.   1994   ako   vybavenie   dožiadania.   Z   odpovede   vyplýva,   že poručiteľka napísala aj ďalšie závety, ktoré sú evidované v Kanade, a to v roku 1975, 1977 a 1985.

Prvé   pojednávanie   u   JUDr.   K.   sa   uskutočnilo   dňa   12.   07.   1994.   Na   tomto pojednávaní   boli   účastníci   oboznámení   s   odpoveďou   kanadskej   notárskej   komory a existenciou ďalších závetov. Dedička, A. K., namietla platnosť závetu z roku 1985. Notár odročil pojednávanie za účelom určenia, či listina zo dňa 05. 07. 1985 je platným závetom poručiteľky.

Súd rozhodnutím č. l. 204 zo dňa 14. 10. 1994 konanie prerušil a účastníkov konania odkázal, aby podali návrh na určenie, že závet je neplatný.

Voči   tomuto   uzneseniu   podala   odvolanie   A.   K.   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici uznesením č. l. 231 zo dňa 03. 02. 1995 Rozhodnutie bývalého Štátneho notárstva zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Dňa   21.   11.   1995   sa   uskutočnilo   pojednávanie   u   JUDr.   K.,   na   ktorom   právny zástupca A. H. predložil závet zo dňa 07. 05. 1985. Zároveň notár zhrnul aktíva dedičstva. Súdny   komisár   žiadal   OS   Prešov   dožiadaním   vypočuť   A.   K.   Dožiadanie   bolo realizovane dňa 30. 05. 1996.

Pojednávanie   u   notára,   JUDr.   K.,   sa   uskutočnilo   dňa   30.   10.   1996.   Na tomto pojednávaní   notár   skonštatoval,   že   dedička   A.   K.   trvá   na   tom,   že   závet   poručiteľky   je neplatný   a   navrhol   konanie   prerušiť   a   odkázať   A.   K.,   aby   podala   návrh   na   určenie neplatnosti závetu. Dňa 23. 10. 2000 rozhodol Okresný súd Martin o návrhu A. K. zo dňa 11. 12. 1997 na určenie neplatnosti závetu tak, že rozsudkom č. k. 6 C/419/97 v spojení s rozsudkom krajského súdu návrh zamietol. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 4. 10. 2003.

Zo spisového materiálu (odpis osvedčenia o dedičstve č. l. 252) vyplýva, že A. K. zomrela dňa... Po nej dedil manžel, M. K., dcéra PhDr. N. T.

Po rozhodnutí o určení neplatnosti závetu, notár na pojednávaní dňa 27. 02. 2004 zostavil   súpis   aktív   a   pasív   dedičstva.   Zápisnica   obsahuje   návrh   dohody,   podľa   ktorej hnuteľné veci patria do dedičstva po synovi poručiteľky, M. H. Pozemky v obci K. patria do dedičstva po M. H. a do dedičstva po A. K., a to každému v presne uvedených dedičských podieloch.

Na pojednávaní dňa 30. 09. 2004 oznámila dedička Ľ. H., že zrušila splnomocnenie JUDr. Z. a ustanovila si nového advokáta. Dňa 29. 10. 2004 predložila splnomocnenie pre Mgr. P. C.

Poverený   notár   zistením   u   cudzineckej   polície   zistil,   že   poručiteľka   ako   štátna občianka Kanady mala na Slovensku povolený dočasný pobyt cudzinca na adrese u svojho syna. Trvalý pobyt mala poručiteľka podľa evidencie poistencov v Kanade na adrese v štáte Quebeck, Kanada.

Zo   zápisnice   zo   dňa   17.   02.   2005   vyplýva,   že   dedička   Ľ.   H.,   ktorá   je   zároveň splnomocnenou zástupkyňou A. H. súhlasila so súpisom aktív a pasív a trvala na tom, aby sa na prejednaní hnuteľného majetku patriaceho do dedičstva použilo právo štátu, kde mala poručiteľka domicil - Kanada a žiadala akceptovať závet poručiteľky.

Uznesením č. k. D/95/90 (č. l. 274) zo dňa 16. 03. 2005 súd určil súpis aktív a pasív dedičstva po poručiteľke. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 14. 04. 2005.

Uznesením   č.   l.   283   súd   potvrdil   nadobudnutie   dedičstva   zákonným   a   závetným dedičom. Voči tomu uzneseniu podal odvolanie zástupca Ľ. H. Súd odvolanie predložil na vyjadrenie ostatným dedičom a následne dňa 23. 11. 2005 Krajskému súdu v Žiline. Krajský súd uznesením č. k. 303 zo dňa 27. 11. 2006 uznesenie okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V zmysle tohto uznesenia bolo povinnosťou súdu, resp. súdneho komisára zabezpečiť aktuálne výpisy z listov vlastníctva, a to s ohľadom na skutočnosť, že dedič namietal drobenie poľnohospodárskej pôdy v dedičskom rozhodnutí.

Po doručení uznesenia krajského súdu súdny komisár vykonal ďalší úkon dňa 27. 09. 2007, ktorým bola žiadosť o zaslanie údajov z katastra nehnuteľností zo Správy katastra S. Z odpovede riaditeľky správy katastra zo dňa 07. 11. 2007 vyplýva, že neeviduje vlastníctvo, resp. spoluvlastníctvo poručiteľky k LV č. 247, 282 a 283 pre katastrálne územie K. Až po upresnení   žiadosti   a   rodného   priezviska   poručiteľky   boli   dňa   04.   12.   2007   zaslané požadované LV, na ktorých je poručiteľka evidovaná ako spoluvlastník nehnuteľností. Na pojednávaní u notára dňa 12. 02. 2008 skonštatoval súdny komisár, že manžel dcéry poručiteľky M. K. zomrel dňa..., a tak je jedinou dedičkou po ňom a zároveň po dcére poručiteľky A. K., dcéra PhDr. N. T. Zároveň bolo zistené, že Správa katastra S. predložila súdu okrem požadovaných listov vlastníctva aj nový list vlastníctva č. 508, ktorý nebol zaradený do súpisu aktív. Notár vykonal nový súpis aktív a pasív a na základe návrhu prítomnej účastníčky,   PhDr.   N.   T.,   potvrdil   nadobudnutie dedičstva   dedičom   podľa ich dedičských podielov.

Notár následne vo veci vytýčil niekoľko ďalších termínov pojednávania, a to: 13. 03. 2008, 29. 04. 2008, 16. 06. 2008 a dňa 25. 08. 2012.

Ani   jedno   z   pojednávaní   sa   neuskutočnilo.   Medzičasom   bolo   zistené,   že   právna nástupkyňa dediča M. H., A. H., zomrela dňa... Súdny komisár následne zisťoval okruh dedičov. Z oznámenia Okresného súdu Nitra vyplýva, že jedinou dedičkou po nej je dcéra Ľ. H. Ďalší termín pojednávania vytýčil súdny komisár na 11. 01. 2010, pričom Mgr. P. C. ospravedlnil svoju neprítomnosť dňa 07. 01. 2010. Ďalší termín bol vytýčený na 09. 03. 2010, 21. 05. 2010, pričom opätovne ospravedlnil svoju neprítomnosť Mgr. C. Notár vytýčil pojednávanie na 11. 10. 2010 a 07. 01. 2011, pričom z oboch termínov sa ospravedlnil Mgr. C. pre pracovnú vyťaženosť a dovolenku.

Na strane č. l. 342 sa nachádza plnomocenstvo dedičky PhDr. N. T. pre C., s. r. o. bez dátumu udelenia plnomocenstva a pečiatky doručenia súdnemu komisárovi, resp. súdu. Ďalší termín pojednávania notár vytýčil na 18. 05. 2012 a 6. 11. 2012, pričom ani jedno   z pojednávaní   sa   podľa spisového   materiálu neuskutočnilo.   V   spise   sa   nachádza ústavná sťažnosť PhDr. N. T. a žiadosť Ústavného súdu o vyjadrenie k sťažnosti.“

Predsedníčka okresného súdu k tomuto vyjadreniu priložila aj vyjadrenie súdneho komisára JUDr. V. K., ktorý charakterizoval konanie v predmetnej veci v rokoch 1987 až 1994 takto: „prieťahy v konaní spôsobovala aj účastníčka pani A. K., ktorá sa buď na pojednávania   nedostavovala   na   predvolanie,   následne   si   žiadala   zaslať   spis   na preštudovanie na Okresný súd do Prešova a v prípadoch, že bola na pojednávaní, dokonca sa   uzavreli   na   pojednávaní   dedičské   dohody,   nakoniec   aj   tak   podala   odvolanie   voči rozhodnutiu   a   tým   sa   konanie   predlžovalo.   Mohlo   sa   už   v   roku   1988   prípadne   1989 rozhodnúť   o   časti   majetku,   ktorý   bol   nesporný   a   ďalší   majetok   by   sa   bol   prejednal   v dodatočnom dedičskom konaní, čo by rozhodne skrátilo čas pojednávaní.“

Od pridelenia mu veci, t. j. od roku 1994, opísal svoj postup v predmetnej veci takto: „... Od roku 1994 bol spis pridelený mne a keďže do tej doby som nemal žiadne skúsenosti s dedičskými vecami s medzinárodným prvkom, možno konanie postupovalo pomalšie, ale zabezpečil som všetky podklady, ktoré sa dovtedy nepodarilo zabezpečiť ostatným notárom, aby sa mohol vykonať súpis aktív a pasív dedičstva. V tom čase sa zistila existencia druhého závetu poručiteľky, ktorý bol spísaný dňa 07. 05. 1985 takisto v Kanade notárom M. R., ktorého platnosť p. A. K. spochybnila a podala návrh na súd o určenie, že tento závet je neplatný.

Na tomto mieste chcem poznamenať, že závet bol predložený na pojednávanie dňa 21.   11.   1995   a   rozsudok   súdu,   ktorým   bol   zamietnutý   návrh   pani   A.   K.   o vyslovenie neplatnosti závetu nadobudol právoplatnosť dňa 04. 10. 2003.

Na pojednávaní dňa 27. 02. 2004 bol vykonaný s účastníkmi konania súpis aktív a pasív dedičstva, pričom jednotlivé položky v aktívach dedičstva boli ocenené súhlasným vyhlásením účastníkov, bola určená všeobecná cena majetku, výška dlhov, čistá hodnota dedičstva a dedičia o dedičstve uzavreli dohodu. Následne bolo vydané uznesenie, ktorým bola   určená   všeobecná   cena   majetku,   výška   dlhov,   čistá   hodnota   dedičstva,   ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 14. 04. 2005. nikto z účastníkov konania nemal námietky voči vykonanému súpisu aktív a pasív dedičstva, ani účastníci konania ani právny zástupcovia. Dňa   22.   06.   2005   bolo   vydané   uznesenie,   ktorým   súd   potvrdil   nadobudnutie dedičstva zákonným aj závetným dedičom podľa podielov aké im prislúchali zo zákona či zo závetu.

Voči tomuto uzneseniu podal odvolanie Mgr. P. C. ako splnomocnený zástupca Ľ. H. a   tu   chcem   poznamenať,   že   odvolateľ   nenamieta   jednotlivé   položky   patriace   do   aktív dedičstva ani ich ceny, ale tvrdí, že sa do dedičstva po neb. A. K. nemá vyplatiť suma 223.840.00   Sk,   tak   ako   to   bolo   určené   v   uznesení,   pretože   podľa   jeho   názoru   sa   na prejednanie hnuteľných vecí malo použiť kanadské právo aj keď zo spisu jasne vyplýva, jednak zo znaleckých posudkov, z vyjadrenia Ministerstva spravodlivosti, z vyjadrenia súdu, že sa využíva spätný odkaz na právo ČSFR a vzhľadom k tomu, že peňažné prostriedky boli preukázateľne už na území bývalej ČSFR, považujem toto odvolanie za nezmyselné a pre mňa nepochopiteľné, že Krajský súd uznesenie Okresného súdu zrušil z úplne iného dôvodu, ktorý odvolateľ v odvolaní vôbec nepoužil a vrátil vec na ďalšie konanie.

Následne som do spisu doplnil údaje požadované Krajským súdom v Žiline, teda vyžiadal som nové listy vlastníctva zo Správy katastra vo S., predvolal som na pojednávanie na   deň   12.   02.   2008   všetkých   účastníkov   s   tým,   že   do   zápisnice   sa   zaprotokolovalo vyhlásenie PhDr. N. T. rod. K., že namieta relatívnu neplatnosť závetu a žiada si svoj zákonný dedičský podiel, čo požadoval Krajský súd v Žiline. Na pojednávaní bola prítomná len PhDr. N. T. rod. K. a vzhľadom k tomu, že podľa nových výpisov z listov vlastníctva pribudol   proti   pôvodným   aj   ďalších   list   vlastníctva   č.   508,   kde   je   poručiteľka spoluvlastníčkou nehnuteľností a zmenili sa výmery niektorých parciel, vykonal sa nový súpis aktív   a   pasív   dedičstva,   bola určená všeobecná cena   majetku,   výška dlhov,   čistá hodnota dedičstva a zaprotokolovaný návrh PhDr. N. T., aby súd potvrdil nadobudnutie dedičstva dedičom tak, že celý majetok po poručiteľke patrí do dedičstva po neb. synovi M. H. s tým, že jeho právny nástupcovia manželka A. H. rod. H. a dcéra Ľ. H. budú povinné vyplatiť do dedičstva po neb. A. K. rod. H., ktorá zomrela... sumu 239.434,50 SK v lehote do 15 dní od právoplatnosti uznesenia o dedičstve.

Vzhľadom   k   tomu,   že   sa   robil   nový   (upravený)   súpis   aktív   a   pasív   dedičstva, považoval som za potrebné, aby sa k tomuto súpisu a k tomuto návrhu na vyporiadanie dedičstva vyjadril Mgr. P. C., ktorý zastupuje v dedičskom konaní Ľ. H. vzhľadom k tomu, že manželka M. H. - A. H. rod. H. zomrela dňa... a jedinou právnou nástupkyňou po nej podľa potvrdenie Okresného súdu v Nitre je jej dcéra Ľ. H.

Mgr.   P.   C.   som   pravidelne   predvolával   na   pojednávania   od   roku   2008,   najprv predvolania   preberal,   ale   telefonicky   ospravedlňoval   svoju   neúčasť,   buď   pracovnými povinnosťami alebo čerpaním dovolenky, neskôr sa mi písomnosti vracali s tým, že na adrese kde doteraz pôsobil je neznámy a po nejakom čase mi oznámil novú adresu, na ktorej pôsobí.

Na   niektorom   z   pojednávaní   bol   prítomný   aj   Mgr.   M.   T.,   ktorý   je   príbuzný sťažovateľky PhDr. N. T., ktorý mi oznámil, že bude pracovať v advokátskej kancelárii C. a zrejme bude on chodiť na pojednávania a následne mi bola doručená plná moc zo dňa 09. 02. 2012, ktorou PhDr. N. T. splnomocňuje spoločnosť C., s. r. o. so sídlom B., IČO:... zastúpenú Mgr. J. V., konateľom spoločnosti.

V spise sa síce nenachádza žiadny úradný záznam o tomto mojom tvrdení, ale s Mgr. M. T., ktorý pracuje v C. s. r. o. a Mgr. P. C., ktorý zastupuje Ľ. H. sme sa dohodli na tom, že   nejaký   čas   ich   nebudem   predvolávať   na   pojednávanie,   pretože   obidve   advokátske kancelárie zastupujúce účastníkov konania majú záujem uzavrieť dohodu o vyporiadaní dedičstva a potrebujú určitý čas na rokovania, aby túto dohodu uzavreli.

Keďže   sa   nejaký   čas   nikto   z   nich   neozval   či   došlo   k   dohode,   poslal   som   im predvolanie na pojednávanie na deň 18. 05. 2012, avšak telefonicky mi bolo oznámené, že žiadajú ešte predĺžiť lehotu na dohodu.

Po čase keďže zase nijaký návrh dohody mi nebol doručený som obidve advokátske kancelárie predvolal na pojednávanie na deň 06. 11. 2012, ale ani na tento dátum sa nikto nedostavil a účastníci prestali komunikovať aj telefonicky.

V mesiaci november mi zomrel otec aj z toho dôvodu som už nevytýčil ďalší termín pojednávania.

Som toho názoru, že som v tomto konaní prieťahy nespôsobil, ak tak minimálne, možno som mal   postupovať   razantnejšie   pri   neúčastiach účastníkov na   pojednávaniach a využiť poriadkové opatrenia v zmysle ust. § 53 O. s. p., aby som prinútil aspoň Mgr. P. C. na účasť na pojednávaní.

Spis   vyššie   uvedenej   spisovej   značky   sa   naposledy   na   Okresnom   súde   Martin nachádzal dňa 04. 12. 2006, t. j. po vrátení z Krajského súdu v Žiline. Od tohto času sa spis nachádza u povereného súdneho komisára JUDr. V. K.

Zodpovedanie   otázky,   či   došlo   k   zbytočným   prieťahom   a   tým   k   porušeniu   práv sťažovateľky na spravodlivý a rýchly proces ponechávame na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý zohľadňuje tri základne kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci pri zohľadnení povahy konania, správanie účastníka konania a spôsob, akým súd vo veci postupoval.“

Predsedníčka okresného súdu ďalej tiež uviedla, že okresný súd súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o sťažnosti.

Ústavný súd zistil zo spisu v zásade rovnaké skutočnosti, ako uviedla predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení.

Ústavný   súd 18.   decembra   2012   vyzval právneho zástupcu   sťažovateľky,   aby sa vyjadril k stanovisku okresného súdu, ako aj k otázke nariadenia verejného pojednávania. Právny   zástupca   sťažovateľky   vo   svojom   vyjadrení   k   stanovisku   okresného   súdu zo 7. januára   2013   (doručenom   ústavnému   súdu   9.   januára   2013)   vyvodil   z vyjadrenia okresného súdu tieto závery:

„1. Aj z chronologického prehľadu uvedeného samotným Okresným súdom Martin, ako   konajúcim   súdom,   vyplývajú   neprimerane   dlhé   časové   lehoty   medzi   jednotlivými úkonmi, ako aj neprimerane dlhá doba trvania celého konania

2. Z vyjadrenia súdneho komisára JUDr. K. vyplýva, že neprimeranú dĺžku konania odvodzuje prakticky výlučne zo skutočnosti, že v prejednávanom konaní je prítomný cudzí prvok. Uvedený záver je ale podľa názor Sťažovateľky neprípustný.

3. Vyjadrenia súdneho komisára JUDr. K. o množstve vytýčených pojednávaní a o pasivite právneho zástupcu Sťažovateľky sú v hrubom rozpore so skutočným stavom. S poukazom na uvedené Sťažovateľka naďalej trvá na svojom podaní zo dňa 08. 10. 2012, uplatňované porušenie Čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd považuje za dôvodné a preukázané. Sťažovateľka preto Ústavný súd žiada, aby rozhodol tak, ako je uvedené v Sťažnosti.“

Právny zástupca sťažovateľky zároveň uviedol, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho prerokovania sťažnosti.

Ústavný súd v nadväznosti na to využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka sa domáha aj vyslovenia porušenia svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho záležitosť prejednala v primeranej lehote.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna   neistota   osoby   domáhajúcej   rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   i   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Sudca je podľa § 117 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02,   IV.   ÚS   74/02,   III.   ÚS   247/03, IV. ÚS 272/04) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Predmetom namietaného konania okresného súdu je rozhodovanie o dedičstve po poručiteľke. Podľa názoru ústavného súdu ide o vec, ktorá síce tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a nevykazuje znaky právnej zložitosti; skutkovo je   však   vec   (vzhľadom   na   meniaci   sa   okruh   účastníkov   konania   dedičského   konania, zistenie   rozsahu   aktív   dedičstva,   zistenie,   že   poručiteľka   zanechala   závet,   a na   základe návrhu sťažovateľky sa rozhodovalo o jeho neplatnosti) zložitá. Ústavný súd je však toho názoru, že ani tieto skutočnosti nemôžu ospravedlniť zjavne neodôvodnenú doterajšiu dĺžku konania (viac ako dvadsaťpäť rokov).

2.   Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom,   či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48 ods.   2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd zastáva názor,   že   správanie   sťažovateľky   (pred   jej   vstupom   do   konania   ani   jej   právnej predchodkyne A. K.) v zásade nemalo vplyv na doterajšiu dĺžku konania.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   na   prerokovanie   jej   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu v napadnutom konaní, ktoré začalo v roku 1987.

Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   (napr.   III.   ÚS   130/03,   IV.   ÚS   260/04, IV. ÚS 133/05) už vyslovil, že judikatúra ústavného súdu („ratione temporis“) sa vzťahuje na   obdobie   po   15.   februári   1993,   avšak   pre   posúdenie   základnej   otázky,   či   sa   vec prerokovala na okresnom   súde   v zmysle čl. 48   ods. 2   ústavy   bez   zbytočných   prieťahov, treba   prihliadnuť   aj   na   deň   začatia   konania   na   okresnom   súde   a   dobu,   ktorá   uplynula do 15. februára 1993.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže dôjsť nielen neodôvodnenou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania v primeranom čase (m. m. napr. II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (napr.   IV.   ÚS   260/04, IV. ÚS 127/08, IV. ÚS 155/09, IV. ÚS 82/2010) dospel k záveru, že je z ústavnoprávneho hľadiska   neprijateľné,   aby   právna   neistota   v konaní   pred   všeobecným   súdom   nebola odstránená ani po 25 rokoch od jeho začatia, a preto vychádzajúc predovšetkým zo samotnej doterajšej   dĺžky   napadnutého   konania,   ale   aj   z jeho   doterajšieho   priebehu   uzavrel,   že v namietanom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. D 95/90, Dnot 40/94 bolo porušené   základné   právo   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

V   súlade   s   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   prikázal okresnému   súdu,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   D   95/90,   Dnot   40/94,   pôvodne vedenom pod sp. zn. D 591/87, konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala o priznanie finančného zadosťučinenia z týchto dôvodov: „1.   Dedičské   konanie   je   vedené   po   Poručiteľke,   ktorá   bola   prastarým   rodičom Sťažovateľky...   Aj   v   dôsledku   neúmernej   dĺžky   konania   došlo   k   úplnému   poškodeniu rodinných vzťahov medzi A. K. a jej bratom, ktorí až do svojej smrti spolu nekomunikovali a vzájomne   sa   úplne   odcudzili.  ...   Sťažovateľka   je   v   dôsledku   neriešenia   veci   dlhodobo psychicky frustrovaná a má uvedené vážne nezhody v rodine.

2. Prvotná účastníčka A. K. sa až do svojej smrti ocitala v stave výraznej právnej neistoty.... Po smrti A. K. možno rovnaký stav a jeho pretrvávanie konštatovať aj na strane ďalšieho účastníka, jej manžela M. K. V súčasnosti totožný stav pretrváva na strane dcéry A. K. a M. K., t. j. na strane Sťažovateľky. Pretrvávajúci stav právnej neistoty Sťažovateľky vedie k dlhodobému zníženiu kvality jej života a zdravia.

Sťažovateľka pre úplnosť uvádza, že od smrti A. K. ako prvej zákonnej dedičky po Poručiteľke už uplynulo viac ako 11 rokov a že v konaní už nevystupuje žiaden z pôvodných účastníkov.

3.   V   rámci   neúmerne   dlho   trvajúceho   konania,   vyznačujúceho   sa   množstvom pojednávaní, vynaložila A. K., rovnako aj Sťažovateľka značné finančné prostriedky na uplatňovanie si svojich dedičských práv (trovy právneho zastúpenia, cestovné, poštovné, atď.).

4. Porušenie základného práva Sťažovateľky je dlhodobé a výrazné.

5. V prípade právoplatného ukončenia konania by vzhľadom na jeho dĺžku ako aj zmeny účastníkov už pravdepodobne nedôjde k uspokojeniu práv Sťažovateľky naturálnou reštitúciou v plnom rozsahu, nakoľko faktická existencia dedičstva je v súčasnosti už viac ako sporná.

6.  ...   Je   pritom   zjavné,   že   reálna   hodnota   sumy   pravdepodobne   priznanej Sťažovateľke bude v čase právoplatnosti rozhodnutia v konaní oveľa nižšia, než by tomu bolo v prípade skoršieho vydania rozhodnutia bez prieťahov v konaní....

7. Aj napriek pomerne častému výskytu prieťahov v konaní predstavuje predmetné stále prebiehajúce konanie v trvaní už viac ako 25 rokov výnimočný a pravdepodobne aj rekordný prípad prieťahov v konaní.“

So   zreteľom   na   postup   okresného   súdu   považuje   sťažovateľka   za   primerané zadosťučinenie   sumu   33   000   €,   pričom   je   toho   názoru,   že   výška   je   odôvodnená a spravodlivá.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp.   zn. D 95/90, Dnot 40/94, pôvodne vedeného pod sp. zn. D 591/87, viac ako dvadsaťpäť rokov a berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu a to, že konanie vo veci sťažovateľky nebolo do   rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   zohľadniac   faktickú   a právnu zložitosť   veci,   ktorú   namietané   dedičské   konanie   vykazuje,   ústavný   súd   považoval   za odôvodnené priznať sťažovateľke sumu 15 000 € ako finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľke,   ktoré   jej vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom Mgr. J. V., konateľom C. s. r. o., B. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2011, ktorá bola 763 €.

Právny zástupca sťažovateľky vyčíslil úhradu trov konania sumou 381,48 €.

Ústavný   súd   priznal   úhradu   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon po 127,16 €, t. j. spolu 254,32 €, čo spolu s režijným   paušálom   2   x   7,63   €   (§   16   ods.   3   vyhlášky)   predstavuje   sumu   269,58   €. Vzhľadom na skutočnosť, že právny zástupca sťažovateľky je platiteľom dane z pridanej hodnoty,   ústavný   súd   zvýšil   úhradu   o 20   %   (53,92   €).   Celková   suma   trov   konania tak predstavuje sumu 323,50 €. Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet C. s. r. o., B. (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   nadobudne   toto   rozhodnutie   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2013