znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 53/2014-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Lubyho,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť F. L., zastúpeného advokátom   JUDr.   Stanislavom   Jakubčíkom,   Kutlíková   17,   Bratislava,   ktorou   namieta porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky, ako aj porušenie práva podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   28   Cb 83/2000 a jeho rozsudkom   z 20.   apríla 2011 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obo 45/2011, 1 Obo 46/2011 a jeho rozsudkom z 15. novembra 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. decembra 2012 doručená sťažnosť F. L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj porušenie práva podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 28 Cb 83/2000 a jeho rozsudkom z 20. apríla 2011 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obo/45/2011, 1 Obo/46/2011 a jeho rozsudkom z 15. novembra 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ založil 7. júna 1995 s obchodnou spoločnosťou BLOCK, a. s., U kasáren 727, Valašské Meziříčí, Česká republika (ďalej len „väčšinový spoločník“), obchodnú spoločnosť BLOCK SLOVAKIA, spol. s r. o. (ďalej len „Spoločnosť“),   ktorej   sa   stal   konateľom   ako   spoločník   s   podielom   30   %.   Sťažovateľ poukazuje na to, že 28. júla 2000 mal väčšinový spoločník obsadiť kancelárie Spoločnosti a na valnom zhromaždení mal byť odvolaný z funkcie konateľa.

Väčšinový spoločník následne podal krajskému súdu návrh na vylúčenie sťažovateľa zo Spoločnosti z dôvodu, že si nesplnil povinnosti, ktoré mu uložilo valné zhromaždenie. O návrhu rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 28 Cb 83/2000-174 z 27. januára 2003 tak, že   ho   zamietol.   Na   základe   odvolania   väčšinového   spoločníka   najvyšší   súd   rozhodol rozsudkom sp. zn. 2 Obo 136/2003 zo 17. septembra 2003 tak, že rozsudok krajského súdu zmenil a sťažovateľa zo Spoločnosti vylúčil. Podľa sťažovateľa bolo „jediným relevantným dôvodom   použiteľným   na   vylúčenie...   zo   Spoločnosti   výlučne   tvrdenie   Spoločnosti, že sťažovateľ jej neodovzdal účtovné doklady Spoločnosti. Súd prehlásil, že pre rozhodnutie vo   veci   je   úplne   bezpredmetné,   či   tieto   doklady   sú   v   origináli,   alebo   kópii...   Ako neodovzdané doklady pritom odvolací súd identifikoval výlučne 3 doklady... a to počítačový výstup   účtovníctva,   výdavkový   pokladničný   doklad   za   dňa   26.   7.   2000   č.   l.   158   spisu, dobropis č. 12 0004 zo dňa 26. 7. 2000 k faktúre č. 200029 zo dňa 26. 7. 2000 č. l. 184, 185 spisu...“.

Proti   rozsudku   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu   zo   17.   septembra   2003 podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd ako dovolací súd rozsudkom sp. zn. Obdo V 91/2003 z 29. novembra 2004 tak, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Sťažovateľ poukazuje na odôvodnenie rozsudku dovolacieho súdu, pričom uvádza:

«Pretože   súd   prvého   stupňa   sa   takýmto   zistením [že   sťažovateľ   mal   sporné dokumenty v držbe, pozn.] vôbec nezaoberal, je potrebné rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť   a vec   vrátiť   tomuto   súdu   na   ďalšie   konanie.   Dovolací   súd   taktiež   zdôraznil, že „... pokiaľ spoločník po tom, ako bol odvolaný z funkcie konateľa, neodovzdal všetok spisový   materiál,   ktorý   je   dôležitý   pre   spoločnosť   z   hľadiska   dodržiavania   právnych predpisov...,   dopúšťa   sa   týmto   konaním   porušovania   povinností   v   zmysle   §   149   Obch. zák...“ a záver o potrebe vylúčiť takéhoto spoločníka zo spoločnosti je správny.»

Následne najvyšší súd ako odvolací súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 2 Obo 309/2004 z 20. apríla 2005 tak, že zmenil rozsudok krajského súdu a sťažovateľa zo Spoločnosti vylúčil.

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd ako odvolací súd rozsudkom sp. zn. 1 Obdo V 88/2005 z 29. marca 2007 tak, že rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. „Svoje rozhodnutie dovolací súd odôvodnil   konštatovaním...,   že   odvolací   súd   nepostupoval   v   intenciách   zdôvodnenia rozhodnutia dovolacieho súdu.“

Najvyšší   súd   ako   odvolací   súd   následne   uznesením   sp.   zn.   2   Obo   108/2007 z 31. augusta 2007 zrušil rozsudok krajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie s tým, že „súdu prvého stupňa uložil povinnosť zaoberať sa predloženými listinnými dokladmi“.

Krajský súd následne rozhodol rozsudkom č. k. 28 Cb 83/2000-419 z 24. septembra 2009 tak, že sťažovateľa zo Spoločnosti vylúčil. Na základe odvolania rozhodol najvyšší súd ako odvolací súd uznesením sp. zn. 2 Obo 117/2009 z 13. januára 2010 tak, že rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že krajský súd nerešpektoval pokyn odvolacieho súdu. „Z dôvodu nesplnenia povinnosti vykonať dokazovanie k takto identifikovaným dokladom preto odvolací súd rozsudok zrušil a súdu prvého stupňa uložil povinnosť   riadiť   sa   v   ďalšom   konaní   týmto   usmernením   a   nové   rozhodnutie   náležite odôvodniť.“

Po vrátení veci rozhodol krajský súd namietaným rozsudkom č. k. 28 Cb 83/2000-472 z 20. apríla 2011 tak, že sťažovateľa zo Spoločnosti vylúčil.

«Svoje   rozhodnutie   súd   odôvodnil   jedinou   gramaticky   nepreskúmateľnou   vetou v znení... „Na pojednávaní dňa 20. 4. 2011 žalovaný okrem iného uviedol, že žalobca má všetky doklady, o ktorých tvrdí, že nimi nedisponuje, k dispozícii len v kópiách, originály týchto dokladov mu pochopiteľne nevydá až do toho času, kým súd žalobcu nedonúti, aby mu neoprávnené obohatenie, ktoré získal na jeho úkor, vydal.“ Súd prvého stupňa nezaujal žiadne stanovisko k nariadenému dokazovaniu k presne uvedeným dokladom žalobcu – počítačovému   výstupu   účtovníctva,   výdavkovému   pokladničnému   dokladu   a   dobropisu. Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   súd   prvého   stupňa   takto   postupoval   z   toho   dôvodu, že sťažovateľ   zmienené   skutkové   zistenie   odvolacieho   súdu   v   celom   rozsahu   a   mimo akúkoľvek   pochybnosť   vyvrátil.   V   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   súd   prvého   stupňa uviedol   mnohé   ďalšie   skutkové   tvrdenia,   o   ktorých   zároveň   uviedol,   že   neboli   žiadnym dôvodom pre rozhodnutie súdu.»

Na základe odvolania sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu z 20. apríla 2011 rozhodol najvyšší súd ako odvolací súd rozsudkom sp. zn. 1 Obo 45/2011, 1 Obo 46/2011 z 15. novembra 2011 tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil. „K okolnosti, že súd prvého stupňa   nezaujal   žiadne   stanovisko   k   nariadenému   dokazovaniu   k   presne   uvedeným dokladom   žalobcu   –   počítačovému   výstupu,   výdavkovému   pokladničnému   dokladu a dobropisu, nezaujal žiadne stanovisko ani odvolací súd.“

Proti rozsudku najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu podal sťažovateľ dovolanie, pričom namietal porušenie § 238 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a existenciu dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP. Poukázal na to, že predmetné doklady v spise na č. l. 158, 184 a 185 sú „kópiami tých originálov, ktoré sú dokladmi spoločnosti AES, spol. s r. o... súd... mu neumožnil predložiť dôkazy, ktorými by mohol preukázať, že doklady... pre ktoré bol zo spoločnosti vylúčený, sú vlastníctvom sťažovateľa a Spoločnosti   nepatria.   Tiež...   namietal,   že   súdy   sa   vôbec   nezaoberali   závažnosťou tvrdeného porušenia povinností spoločníka, keď ani v prípade, že by toto tvrdenie bolo pravdivé, Spoločnosti žiadna preukázateľná ujma nevznikla.“.

O   dovolaní   rozhodol   najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   uznesením   sp.   zn. 1 Obdo V 8/2012 z 27. septembra 2012 tak, že ho odmietol.

Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd a najvyšší súd ako odvolací súd a aj ako dovolací súd svojím postupom v namietaných konaniach a svojimi rozsudkami porušili jeho základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Poukazuje na to,   že   nebola   splnená   podmienka   porušenia   povinností   spoločníka   závažným spôsobom podľa   §   149   Obchodného   zákonníka.   Sťažovateľ   v   tejto   súvislosti   odkazuje na rozsudok Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 14 C 13/2005 z 30.   marca   2012,   ktorý   preukazuje,   že „doklady,   pre   držbu   ktorých   súdy   sťažovateľa zbavili   jeho   vlastníctva,   sú vlastníctvom   sťažovateľa,   keďže   sa   jedná   o doklady preukazujúce úhrady, ktoré vykonal sťažovateľ miesto Spoločnosti, keď Spoločnosť si svoju povinnosť ich úhrady nesplnila a odmietala tak učiniť, hoci veritelia Spoločnosť na túto úhradu vyzývali. Po úhrade týchto záväzkov Spoločnosti sťažovateľ Spoločnosť upozornil, že ide o jej neoprávnené obohatenie, keď povinnosť, ktorá patrí Spoločnosti splnil miesto nej sťažovateľ, ktorý tak učinil bez akéhokoľvek právneho dôvodu. Preto doklady o úhrade ponúkol   Spoločnosti   a   žiadal,   aby   mu   uhradila   nimi   preukázané   náklady,   ktoré   znášal miesto nej. Spoločnosť tak učiniť odmietla, preto ju k tejto povinnosti musel sťažovateľ zaviazať   rozsudkom...   Rozsudok...   nie je   dodnes   právoplatný.   Spoločnosť   popiera   svoju povinnosť tieto doklady sťažovateľovi preplatiť, čiže dodnes popiera, že ide o doklady, ktoré jej patria. Svoju povinnosť uhradiť náklady podľa tam citovaných dokladov spoločnosť popiera natoľko, že voči tejto povinnosti podala až odvolanie. Tým je preukázané, že je to Spoločnosť   samotná,   kto   citované   doklady   odmieta   prevziať...   Dožadovanie   sa   vydanie týchto dokladov je však iba zámienka na vylúčenie sťažovateľa zo Spoločnosti, aby sa jeho obchodného podielu v Spoločnosti zmocnil väčšinový spoločník.

Použitie   preukázane   prospešného   postupu   spoločníka   na   jeho   vylúčenie zo Spoločnosti predstavuje jednoznačne arbitrárne rozhodnutie, ktorým súdy spochybnili platnosť   čl.   20   ods.   1   Ústavy   SR...   ako   aj   čl.   20   ods.   4   Ústavy   SR,   nakoľko   takéto obmedzenie vlastníckeho práva bolo jednoznačne nezákonné.

Takto sa zámienkou na vylúčenie sťažovateľa stalo sťažovateľove vlastníctvo účtov, ktoré   preukazujú,   že   uhradil   záväzky   Spoločnosti   vo   výške   celkom   31.610,70   Sk,   t.   j. 1.049,28 €. I v prípade platnosti zvrátenej logiky, podľa ktorej úhrada záväzkov Spoločnosti znamená škodu tejto Spoločnosti, táto škoda by bola nepatrná vzhľadom k preukázanému obratu vo výške 54.983.157,- Sk, t. j. 1.825.106,50 € v danom roku 2000...

Nepravdivé   je   každé   skutkové   tvrdenie   súdu   o   tom,   že   sťažovateľ   neodovzdal akékoľvek doklady Spoločnosti. Súdy, napriek tomu, že vo veci konali 12 rokov, odmietli vykonať   akékoľvek   dokazovanie   vo   veci   a   spoľahli   sa   výlučne   na   pravdivosť   ničím nepreukázaného tvrdenia Spoločnosti. Súdy zamietli všetky návrhy na dokazovanie, ktoré sťažovateľ   v   priebehu   konania   podal   a   vyjadrenie   sťažovateľa   podľa   zápisnice   zo   dňa 20. 4. 2011, že okrem už zamietnutých návrhov, na dokazovanie nové návrhy nemá, použili na tvrdenie, že žiadne dokazovanie nenavrhoval... Pretože súdy odmietli vykonať akékoľvek dokazovanie,   sťažovateľ   musel   vyhľadávať   iné   možnosti   na   preukázanie   skutočnosti. Účtovník   spoločnosti   S.   G.,   ktorý   pripravil   účtovnú   závierku   za   r.   2000,   bol   vypočutý na návrh sťažovateľa až Okresným súdom Nitra podľa dôkazu... [zápisnice Okresného súdu Nitra zo 17. mája 2011 a z 2. augusta 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 159/2008, pozn.] je preukázané..., že všetky doklady má v držbe konateľ spoločnosti, ktorý ich ale selektívne   vydával   svojim   účtovníkom   a   súčasne   tvrdil,   že   ich   takto   postupne   získava od sťažovateľa. Rovnako je preukázané, že žalobcovi žiaden doklad nechýba...

Súdy ako dôkaz porušenia povinností spoločníka, ktorého sa mal sťažovateľ dopustiť, použili   tvrdenie,   že   sťažovateľ   napriek   výzve   zo   dňa   17.   11.   2000   neodovzdal   doklady Spoločnosti jej novému konateľovi. Pritom nedbali na opakované upozornenia sťažovateľa, že dňa 28. 7. 2000 ho jeho väčšinový spoločník obsadil svojou súkromnou bezpečnostnou službou, ktorou si použitím násilia prisvojil všetko, čo sa v Spoločnosti nachádzalo, vrátane všetkých dokladov Spoločnosti...

... je preukázané, že neexistuje žiaden doklad, ktorý by mal sťažovateľ neoprávnene v držbe, a teda, že vylúčenie sťažovateľa zo Spoločnosti je bezdôvodné...“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Základné práva sťažovateľa na ochranu vlastníckeho práva zaručené čl. 20, ods. 1 Ústavy SR a čl. 1 Dodatkového protokolu... bolo porušené v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave rozsudkom vydaným pod sp. zn. 28 Cb 83/00-472 zo dňa 20. 04. 2011, ktorý bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Obo/45/2001, 1 Obo/46/2011 zo dňa 15.   11. 2011,   keď dovolanie voči zmieneným rozsudkom odmietol dovolací súd uznesením sp. zn. 1 Obdo V/8/2012 zo dňa 27. 09. 2012.

Ústavný súd priznáva   sťažovateľovi...   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 100.000,- € (slovom: jednostotisíc EUR), ktoré mu Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej   republiky   povinní   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi... náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 323,49 EUR, ktorá je splatná do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa...“

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje takto: „Vyvlastnenie   vlastníckeho   podielu   v   Spoločnosti   spôsobilo   sťažovateľovi   škodu, ktorú   nemožno   napraviť   uvedením   do   pôvodného   stavu.   Väčšinový   spoločník   využil nezákonný stav založený právoplatným rozsudkom o vylúčení spoločníka na to, aby bez meškania previedol svoj podiel na spoločnosť konateľa BLOCK SLOVAKIA, spol. s r. o., IČO...,   tak   ako   je   to   preukázané   výpisom   podľa   dôkazu   č.   2   tejto   sťažnosti.   Takto BLOCK Sk, spol. s r. o., IČO..., ktorú s týmto konateľom založili dňa 21. 08. 2000, ešte skôr, než podali návrh na vylúčenie sťažovateľa z takto poškodenej Spoločnosti. Vzhľadom na to považujeme   za   dôvodné   priznať   sťažovateľovi   satisfakciu   vo   výške   primeranej   miery nemajetkovej   ujmy,   ktorá   mu   vznikla,   a   to   vo   výške   100.000   EUR.   Sťažovateľom navrhovaná   výška   nemajetkovej   ujmy   je   iste   len   zlomkom   tej,   ktorú   utrpel   popísaným zásahom do jeho nedotknuteľného práva vlastniť.“

Ústavný   súd   považoval   v súvislosti   s konaním   o sťažnosti   sťažovateľa   uviesť nasledovné:

Predseda najvyššieho súdu Š. H. podal 22. februára 2013 proti sudcovi IV. senátu ústavného súdu Ladislavovi Oroszovi trestné oznámenie a zároveň v televíznych reláciách televízie TA3 odvysielaných 21. februára 2013 a 11. marca 2013 formuloval proti nemu osobné invektívy. Sudca IV. senátu ústavného súdu Ladislav Orosz v tejto súvislosti (aj keď sa zo subjektívneho   hľadiska   necítil   byť predpojatý)   listom   z 28. marca   2013   (ďalej   len „oznámenie“)   oznámil   tieto   skutočnosti   v zmysle   §   27   ods.   2   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) predsedníčke ústavného súdu   a zároveň ju požiadal, aby zabezpečila postup   podľa   §   28   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde,   t.   j.   aby predložila   jeho oznámenie obsahujúce   skutočnosti,   ktoré   by   mohli   zakladať   jeho   vylúčenie   z prerokúvania a rozhodovania veci sťažovateľa, na rozhodnutie senátu ústavného súdu,   ktorý   je o ňom príslušný rozhodnúť v súlade s platným rozvrhom práce ústavného súdu.

O oznámení sudcu   ústavného súdu   Ladislava Orosza rozhodol   I.   senát ústavného súdu uznesením č. k. I. ÚS 367/2013-8 z 5. júna 2013 tak, že sudcu IV. senátu ústavného súdu   Ladislava   Orosza   z výkonu   sudcovskej   funkcie   vo   veci   sťažovateľa   nevylúčil. Označené   uznesenie   bolo   sudcovi   IV.   senátu   ústavného   súdu   Ladislavovi   Oroszovi doručené   21.   júna   2013.   Z uvedeného   dôvodu   IV.   senát   ústavného   súdu   v období od 28. marca 2013 do 21. júna 2013 nemohol vo veci sťažovateľa konať a rozhodovať.

Sudkyňa Ľudmila Gajdošíková listom z 28. augusta 2013 a sudca Ján Luby listom z 27. augusta 2013 v zmysle § 27 ods. 2 zákona o ústavnom súde predsedníčke ústavného súdu oznámili, že okrem iných aj vo veci sťažovateľa sú členmi senátu IV. ÚS ako sudcovia spravodajcovia   alebo   sudcovia.   Napriek   tomu,   že   sa   necítia   byť   v uvedených   veciach predpojatí pri výkone funkcie sudcu a obsah vyjadrení Š. H. nijakým spôsobom neovplyvnil ich spôsobilosť rozhodovať v uvedených veciach nestranne a objektívne, vzhľadom na (i) podané trestné oznámenie Š. H. (predsedu najvyššieho súdu) proti ich osobe, ako aj (ii) Š. H.   počas   tlačovej   besedy   uskutočnenej   20.   augusta   2013   prezentované   hrubé   urážky a podozrenia   z ich   korupčného   správania,   v   ktorých   pokračoval   na   tlačovej   besede v televízii   TA3   konanej   23.   augusta   2013,   a   tiež   (iii)   opakované   vyhlásenia   Š.   H. o nadržiavaní   sťažovateľke   a   o   korupčnom   správaní   celého   senátu   ústavného   súdu IV. ÚS vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 459/2012 predložili vec predsedníčke ústavného súdu na zabezpečenie postupu podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

O oznámení   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   rozhodol   ústavný   súd   uznesením č. k. I. ÚS   592/2013-10   z 2.   októbra   2013   tak,   že   sudkyňu   IV.   senátu   ústavného   súdu Ľudmilu Gajdošíkovú z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľa nevylúčil.

O oznámení   sudcu   Jána   Lubyho   rozhodol   ústavný   súd   uznesením č. k. I. ÚS 698/2013-16 z 20. novembra 2013 tak, že sudcu IV. senátu ústavného súdu Jána Lubyho z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľa nevylúčil.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   –   uznesenie   o námietke   predsedu   najvyššieho súdu   a o oznámeniach   sudcov   nemohol   IV.   senát   ústavného   súdu   v danej   veci   konať do času, kým o týchto otázkach nerozhodol príslušný senát ústavného súdu.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanosti petitom   návrhu   na   začatie   konania,   teda   tou   časťou   sťažnosti   (v   konaní podľa   čl.   127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde),   čím   zároveň   vymedzí   predmet   konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti namieta porušenie označených práv, ku ktorému malo   dôjsť „v   konaní   vedenom   na   Krajskom   súde   v   Bratislave   rozsudkom...   sp.   zn. 28 Cb 83/00-472 zo dňa 20. 04. 2011, ktorý bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Obo/45/2001, 1 Obo/46/2011 (na základe priloženého rozsudku správne má byť sp. zn.   1   Obo 45/2011,   1   Obo 46/2011,   pozn.) zo   dňa   15.   11.   2011,   keď   dovolanie voči zmieneným rozsudkom odmietol dovolací súd uznesením sp. zn. 1 ObdoV/8/2012 zo dňa 27. 09. 2012“.

Sťažovateľ   v „Plnomocenstve“ zo   14.   decembra   2012   splnomocnil   právneho zástupcu   na   zastupovanie   v   konaní   pred   ústavným   súdom „pre   porušenie   práv sťažovateľa... postupom Najvyššieho súdu SR ako odvolacieho súdu v konaní vo veci sp. zn. 1 Obo/45/2001, 1 Obo 46/2011 ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vo veci vedenej pod sp. zn. 28 Cb/82/2000...“.

Na tomto základe ústavný súd kvalifikoval petit sťažnosti tak, že sťažovateľ namieta porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   1 dodatkového   protokolu   postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 28 Cb 83/2000   a   jeho   rozsudkom z 20.   apríla   2011   a   postupom   najvyššieho   súdu ako odvolacieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obo 45/2011, 1 Obo 46/2011 a jeho rozsudkom z 15. novembra 2011.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   návrh   predbežne prerokuje na neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy a práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   postupom   krajského   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. 28 Cb 83/2000 a jeho rozsudkom z 20. apríla 2011

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že k jej   podaniu   môže   zásadne   dôjsť   až subsidiárne.   Zmysel   a   účel   zásady   subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   označených   práv   podľa   ústavy   a   dodatkového protokolu postupom krajského súdu v namietanom konaní a jeho rozsudkom z 20. apríla 2011.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy (premietnutý aj do § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje   iný   súd.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   nemá   právomoc   preskúmať   postup krajského   súdu   v   namietanom   konaní   a   jeho   rozsudok   z   20.   apríla   2011,   pretože ich preskúmal na základe   odvolania   sťažovateľa   podľa   §   201   a nasl.   OSP najvyšší   súd ako odvolací súd.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy a práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   postupom   najvyššieho   súdu   ako odvolacieho súdu v namietanom konaní a jeho rozsudkom z 15. novembra 2011

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty   neumožňuje   zákon   o   ústavnom   súde   zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť   (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Ústavný   súd   v   prípade   sťažovateľa   vychádzal   zo   svojej   judikatúry z ostatného obdobia (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV.   ÚS   515/2012),   podľa   ktorej   lehota   na   prípadné   podanie   sťažnosti   po   rozhodnutí o dovolaní   bude   považovaná v zásade za zachovanú aj vo   vzťahu k   predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Sťažovateľ proti namietanému rozsudku najvyššieho súdu z 15. novembra 2011 podal dovolanie, o ktorom dovolací súd rozhodol uznesením sp. zn. 1 Obdo V 8/2012 z 27. septembra   2012   tak,   že   nie   je   prípustné.   V   súlade   s   judikatúrou   ústavného   súdu z ostatného obdobia nemožno však sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu   dovolacieho   súdu,   odmietnuť   pre   jej oneskorenosť.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní preskúmal návrh, ktorým sťažovateľ namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa čl. 1 dodatkového   protokolu   postupom   najvyššieho   súdu   v   namietanom   konaní   a   jeho rozsudkom z 15. novembra 2011, aj z hľadiska toho, či ho nemožno považovať za zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ napriek tomu, že je v konaní pred ústavným súdom kvalifikovane právne zastúpený,   v   petite   svojej   sťažnosti   nenamieta   porušenie   základných   práv   alebo ústavnoprocesných princípov vyplývajúcich z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“). Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu možno uvažovať o porušení základného práva hmotného charakteru iba za predpokladu, že zároveň došlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov   (napr. II. ÚS 78/05,   IV.   ÚS   116/05).   Absencia   porušenia   ústavnoprocesných princípov totiž v zásade vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecného súdu za   porušenie   práv   sťažovateľa   hmotnoprávneho   charakteru   upravených   v označených článkoch   ústavy   a dodatkového   protokolu   (m.   m.   II.   ÚS   201/04,   IV.   ÚS   184/05, IV. ÚS 189/07).

Nadväzujúc   na   uvedené,   ústavný   súd   opätovne   poukazuje   na   princíp   viazanosti petitom   sťažnosti,   preto   za   okolností,   keď   sa   sťažovateľ,   zastúpený   kvalifikovaným právnym zástupcom, v petite domáha len vyslovenia porušenia svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového   protokolu,   ústavný   súd   dodáva,   že   už   len   táto   samotná   skutočnosť by so zreteľom   na   jeho   doterajšiu   judikatúru   (napr.   IV.   ÚS   160/09,   IV.   ÚS   203/09) v kontexte s uvedeným právnym názorom postačovala na odmietnutie sťažnosti v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd tiež zdôrazňuje (napr. m. m. IV. ÚS 359/08, IV. ÚS 198/2012), že popri uvedení petitu je ďalšou povinnosťou sťažovateľa, aby svoju sťažnosť náležite odôvodnil, t. j. aby čo najpresnejšie opísal skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu   poskytovanú   ústavným   súdom.   Okrem   opísania   skutkových   okolností   musí odôvodnenie   sťažnosti   obsahovať   najmä   právne   argumenty   a   právne   posúdenie predloženého   sporu.   Nedostatok   odôvodnenia   sťažnosti   vyvoláva   významné   procesné dôsledky. V súvislosti s odôvodnením sťažnosti ústavný súd poukazuje aj na svoj ustálený právny   názor,   podľa   ktorého   prípadné   tvrdenia   o   porušení   iných   ustanovení   ústavy, prípadne kvalifikovaných   medzinárodných   zmlúv   o   ľudských   právach   a   základných slobodách, ktoré by   sťažovateľ   uviedol   v   texte   znenia   sťažnosti,   t.   j.   mimo   petitu, ústavný súd považuje iba za súčasť jeho argumentácie (m. m. III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07 atď.).

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   pri   prerokovaní   sťažnosti   prihliadol aj na obsah jej odôvodnenia. Z povahy námietok sťažovateľa vyplýva, že tento namieta predovšetkým   skutkové   zistenia   konajúcich   súdov   –   týkajúce   sa   sporných   účtovných dokladov Spoločnosti, toho, či ich mal v držbe sťažovateľ, skutkových zistení, ktoré mali vyplynúť z odôvodnenia rozsudku okresného súdu sp. zn. 14 C 13/2005 z 30. marca 2012, toho,   že   sporné   doklady   preukazujú,   že   uhradil   záväzky   Spoločnosti,   čím   konal v jej prospech a pod. − pričom namieta, že konajúce súdy „odmietli vykonať akékoľvek dokazovanie...   spoľahli   sa   výlučne   na   pravdivosť   ničím   nepreukázaného   tvrdenia Spoločnosti... zamietli všetky návrhy na dokazovanie, ktoré sťažovateľ v priebehu konania podal...“. Ústavný súd považoval za relevantné, že sťažovateľ ani v odôvodnení sťažnosti výslovne   neoznačuje   a   netvrdí   porušenie   ústavnoprocesných   princípov   vyplývajúcich z čl. 46 až čl. 48 ústavy, prípadne z čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   v tejto   časti   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2014