znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 53/2011-33

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   februára   2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. D., B., zastúpenej advokátom JUDr. F. V., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžo 172/2008 z 28. apríla 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. augusta 2009 doručená sťažnosť Ľ. D. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sžo 172/2008 z 28. apríla 2009 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

Zo   sťažnosti,   z   napadnutého   rozsudku najvyššieho   súdu a jemu   prechádzajúceho rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) a spisu vedeného krajským súdom pod sp. zn. 23 Sp 46/2007 ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

Dňa 14. augusta 2003 bol Správe katastra B. (ďalej len „správa katastra“) doručený návrh   na   vklad   zmluvy   o prevode   vlastníctva   bytu   uzatvorenej   medzi   obchodnou spoločnosťou J., spol. s r. o., ako predávajúcou (ďalej len „predávajúci“) a sťažovateľkou ako   kupujúcou.   Prejav   vôle   predávajúceho   bol   nahradený   rozsudkom   Okresného   súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 13 C 53/00-499 z 2. apríla 2003 (ďalej aj „rozsudok   okresného   súdu“), ktorým   mala   byť   nahradená   vôľa   uzavrieť   zmluvu o prevode vlastníctva bytu nachádzajúceho sa v Banskej Bystrici..., postaveného na parcele č..., spolu so spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a tiež s podielom na zastavaných pozemkoch – parcela č... o výmere 614 m2 a parcela č... o výmere 122 m2, zapísaných na LV č... v k. ú. B., za kúpnu cenu uvedenú v zmluve o prevode vlastníctva, ktorá tvorí súčasť označeného rozsudku okresného súdu. Okresný súd na tomto   rozhodnutí   vyznačil   doložku   právoplatnosti   dňom   29.   júna 2003   vychádzajúc z toho, že v zákonnej lehote nebolo proti rozsudku podané odvolanie. Dňa 25. júla 2005 správa katastra vydala rozhodnutie č. V 3449/2003 o povolení vkladu vlastníckeho práva s právnymi účinkami od 14. augusta 2003 v súlade s § 28 ods. 5 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri   nehnuteľností   a o zápise   vlastníckych   a iných   práv   k nehnuteľnostiam   v znení neskorších predpisov (ďalej len „katastrálny zákon“).

V priebehu uvedeného správneho konania a po uplynutí zákonnej lehoty bolo proti rozsudku   okresného   súdu   podané   odvolanie,   s ktorým   bol   spojený   návrh   na odpustenie zmeškania lehoty. Krajský súd svojím uznesením č. k. 15 Co 33/06-841 z 28. júna 2006 odvolaniu vyhovel a rozsudok okresného súdu zrušil.

Na základe protestu prokurátora došlo rozhodnutím Katastrálneho úradu v B. (ďalej len „katastrálny úrad“) č. P 19/2006 z 22. februára 2006 k zrušeniu rozhodnutia správy katastra o povolení vkladu vlastníckeho práva. Katastrálny úrad vychádzal z toho, že podľa § 41 ods. 2 katastrálneho zákona sa práva k tej istej nehnuteľnosti zapisujú v poradí, v akom sa správe katastra doručili zmluvy, verejné listiny alebo iné listiny o vzniku zmene alebo zániku práva k nehnuteľnosti na zápis do katastra. Pretože vo vzťahu k predmetnému bytu boli   podané   dva   návrhy,   a to   návrh   vedený   pod   č. V 237/2003   a návrh   vedený   pod č. V 3449/2003, ktoré sa týkali iných kupujúcich, bolo vzhľadom na uvedené ustanovenie katastrálneho zákona potrebné rozhodnúť najprv o prvom z uvedených návrhov. Dôvodom bola tiež skutočnosť, že proti uvedenému rozsudku okresného súdu bolo podané odvolanie, a preto si správa katastra nemohla urobiť úsudok o platnosti kúpnej zmluvy podľa § 40 Správneho poriadku. Rozsudok, ktorým sa nahrádza prejav vôle predávajúceho, totiž bez ohľadu   na   vyznačenú   doložku   nemohol   byť   dňom   29. júla   2003   právoplatný,   a teda nemohol ani nahradiť prejav vôle predávajúceho.

Sťažovateľka uvedené rozhodnutie katastrálneho úradu napadla odvolaním, v ktorom tvrdila, že zmluva, na základe ktorej bol podaný návrh na vklad vlastníckeho práva v konaní vedenom   pod   č. V 237/2003,   je   neplatná,   čo   v čase   rozhodovania   potvrdil   krajský   súd i najvyšší súd. Ďalej poukázala na to, že ňou predložená zmluva o prevode vlastníctva bytu obsahovala nahradenie prejavu vôle na základe právoplatného rozsudku okresného súdu č. k.   13 C 53/00-499   z   2.   apríla   2003.   Úrad   geodézie,   kartografie   a katastra   Slovenskej republiky   svojím   rozhodnutím   č. LPO-1950/2006   z 26.   júna 2006   odvolaniu   nevyhovel a potvrdil rozhodnutie katastrálneho úradu. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že správe   katastra   bol   síce   v konaní   vedenom   pod   č. V 3449/2003   predložený   právoplatný rozsudok okresného súdu o nahradení vôle prevodcu, avšak v inom a skôr začatom konaní vedenom pod č. V 237/2003 nebolo v čase rozhodovania v súvislosti s návrhom na vklad zmluvy o prevode vlastníctva bytu vedeným pod č. V 3449/2003 právoplatne rozhodnuté, pretože správa katastra čiastočne zamietla návrh na povolenie vkladu vlastníckeho práva a súčasne konanie o povolení vkladu prerušila.

Vo   veci   preto   opätovne   rozhodovala   správa   katastra,   ktorá   svojím   rozhodnutím č. V 3449/2003 z 28. júna 2007 zamietla návrh sťažovateľky na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností na základe predmetnej zmluvy, pretože z už uvedených dôvodov táto   zmluva   nebola   uzatvorená   jednou   zo   zmluvných   strán,   a to   predávajúcim,   ktorý neprejavil vôľu uzatvoriť predmetnú zmluvu.

Proti tomuto rozhodnutiu správy katastra sťažovateľka podala opravný prostriedok. Podstatou jej argumentácie bola námietka, že rozsudok okresného súdu o nahradení prejavu vôle bol zrušený nezákonným uznesením krajského súdu z 28. júna 2006, pretože odvolanie proti nemu bolo podané po zákonnej lehote. Rozsudok okresného súdu podľa jej názoru nadobudol právoplatnosť dňom 29. júla 2003, ako bolo uvedené na doložke právoplatnosti. Rozhodnutie správy katastra sa podľa názoru sťažovateľky opieralo o nezákonný postup krajského súdu, čo je v rozpore s princípom právnej istoty. Správa katastra totiž podľa nej konala v rozpore s materiálnou pravdou, ktorá spočívala v tom, že k prevodu bytu došlo.

Krajský súd rozhodnutie správy katastra č. V 3449/2003 z 28. júna 2007 potvrdil. V odôvodnení   svojho   rozsudku   č. k.   23 Sp 46/2007-41   z   24.   apríla   2008 (ďalej   len „rozsudok krajského súdu“) poukázal na to, že len právoplatné rozsudky môžu nahradzovať vyhlásenie vôle [§ 161 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)], pričom právoplatným   je   len   taký   rozsudok,   ktorý   nemožno   napadnúť   odvolaním   (§ 159   ods. 3 OSP). V danom prípade sa rozsudok okresného súdu č. k. 13 C 53/00-499 z 2. apríla 2003 nestal   právoplatným,   pretože   proti   nemu   bolo   podané   včas   odvolanie,   a v konečnom dôsledku bol tento rozsudok zrušený uznesením krajského súdu. Práve podané odvolanie bolo dôvodom, pre ktorý bola právoplatnosť dňom 29. júla 2003 vyznačená na rozsudku nesprávne.   Keďže   zmluva   o prevode   nehnuteľností   je   dvojstranný   právny   úkon,   a teda k uzavretiu zmluvy musí byť daný súhlas predávajúceho a kupujúceho, nedošlo zo strany predávajúceho k platnému uzavretiu zmluvy o prevode vlastníctva bytu, pretože nahradený prejav predávajúceho bol zrušený uznesením krajského súdu. Nedošlo preto k platnému uzavretiu zmluvy o prevode vlastníctva bytu predávajúcim. Správa katastra tak postupovala správne,   keď   pri   posudzovaní   platnosti   zmluvy   v súvislosti   s   § 31   ods. 1   katastrálneho zákona dospela k záveru, že neboli splnené podmienky na vklad vlastníckeho práva, a tento návrh zamietla.

Sťažovateľka sa proti rozsudku krajského súdu v zákonnej lehote odvolala, pričom žiadala, aby ho odvolací súd zmenil tak, že napadnuté rozhodnutie správy katastra zruší a vec   mu   vráti   na   ďalšie   konanie.   Vo   svojom   odvolaní   vyjadrila   nesúhlas   s právnym názorom   správneho   orgánu,   ako   aj   súdu   prvého   stupňa.   Krajský   súd   podľa   jej   názoru nereflektoval   právny   názor   obsiahnutý   v rozsudku   najvyššieho   súdu   sp. zn. 5 Sž o KS 7/2006   z   25.   januára   2007,   ktorým   bol potvrdený   rozsudok   krajského   súdu vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia správcu katastra č. V 237/2003 (predmetom tohto konania bol tiež návrh na vklad vlastníckeho práva k rovnakému bytu, ako vo veci sťažovateľky). V intenciách tohto právneho názoru sa mal i krajský súd vysporiadať s tým, že rozsudok okresného súdu č. k. 13 C 53/00-499 z 2. apríla 2003 bol v čase rozhodovania katastrálneho úradu vo veci č. P 19/2006 z 22. februára 2006 právoplatný, a preto nemalo dôjsť k zrušeniu rozhodnutia o povolení vkladu č. V 3449/2003 z 25. júla 2005. Tvrdila, že ak právne   účinky   vkladu   nastávajú   ku   dňu   doručenia   návrhu   na   vklad,   návrh   sa   musí posudzovať   podľa   skutočností   platných   k tomuto   dňu.   Správa   katastra   postupovala nesprávne, keď prihliadala na skutkový stav existujúci v čase vydávania rozhodnutia, a nie na právne skutočnosti platné v čase doručenia návrhu na vklad. Pokiaľ sa k tomuto postupu priklonil i súd prvého stupňa, tak vec nesprávne právne posúdil.

Najvyšší   súd   sa   s odvolacími   dôvodmi   sťažovateľky   nestotožnil   a rozsudok krajského súdu potvrdil ako vecne a právne správny. V napadnutom rozsudku z 28. apríla 2009 najvyšší súd zdôraznil, že správa katastra v priebehu vkladového konania posudzuje podstatné   náležitosti   príslušného   zmluvného   typu,   a to   z hľadiska   kritérií,   ktoré   sú exemplifikatívne uvedené v § 31 ods. 1 a 2 katastrálneho zákona, ako aj v intenciách § 36 ods. 1   písm. c)   vyhlášky   Slovenského   úradu   geodézie,   kartografie   a katastra   č. 79/1996 Z. z.,   ktorou   sa   vykonáva   zákon   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   o katastre nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam [(katastrálny zákon), (ďalej   len   vyhláška   č. 79/1996   Z. z.)].   V danej   veci   pritom   správa   katastra   postupovala v súlade s týmito ustanoveniami, keď vzhľadom na to, že jej predchádzajúce rozhodnutie č. 3449/2003   z 25. júla   2005   bolo   rozhodnutím   katastrálneho   úradu   č. P 19/2006 z 22. februára 2006 zrušené, opätovne posudzovala skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na   povolenie   vkladu   vlastníckeho   práva,   súčasne   skúmajúc,   či   po   uzavretí   zmluvy do rozhodnutia o povolení vkladu nenastali skutkové alebo právne zmeny, ktoré by bránili vkladu do katastra. Najvyšší súd pritom dospel k záveru, že v čase rozhodovania o povolení vkladu preskúmavaným rozhodnutím bolo v konaní preukázané, že predávajúci predmetnú zmluvu   o prevode   vlastníctva   bytu   nepodpísal   a ani   nebol   nahradený   prejav   jeho   vôle smerujúci k uzavretiu tejto zmluvy, pretože označený rozsudok okresného súdu, ktorým bol nahradený   jeho prejav vôle,   bol rozhodnutím   krajského súdu zrušený.   Odvolací súd   sa stotožnil s názorom správneho orgánu, že uvedené skutočnosti spôsobujú neplatnosť tejto zmluvy a v súlade s § 31 ods. 1 katastrálneho zákona na ne preto treba prihliadnuť.

V závere   svojho   odôvodnenia   sa   najvyšší   súd vyjadril   i k námietke   sťažovateľky, ktorou vytýkala súdu prvého stupňa, že sa nevysporiadal v intenciách názoru najvyššieho súdu   vysloveného v rozsudku   sp. zn.   5 Sž-o-KS 7/2006   z   25.   januára   2007   s tým,   že rozsudok okresného súdu č. k. 13 C 53/00-499 z 2. apríla 2003 bol v čase rozhodovania katastrálneho úradu vo veci č. P 19/2006 z 22. februára 2006 právoplatný, a preto nemalo dôjsť k zrušeniu rozhodnutia o povolení vkladu č. V 3449/2003 z 25. júla 2005. Odvolací súd však na ňu nemohol prihliadnuť, pretože predmetom preskúmavacieho konania bolo rozhodnutie   správy   katastra   o zamietnutí   vkladu,   pričom   správa   katastra   opätovne rozhodovala   o návrhu   na vklad   zo 14. augusta   2003   potom,   ako   uvedené   rozhodnutie katastrálneho   úradu   bolo   právoplatné   dňom   15.   júla   2006.   Ako   vyplýva   z   § 31   ods. 1 katastrálneho zákona, povinnosťou správy katastra bolo skúmať všetky skutkové a právne skutočnosti,   ktoré   by mohli mať vplyv na povolenie vkladu   vlastníckeho práva. Správa katastra   preto   nemohla   návrh   na   vklad   posudzovať   len   podľa   skutočností,   ktoré   platili ku dňu doručenia návrhu na vklad.

II.

Napadnutý   rozsudok najvyššieho   súdu   namietala   sťažovateľka   sťažnosťou   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou v prvom rade namietala, že najvyšší súd opomenul skutočnosť, že predmetom preskúmavacej činnosti jeho i krajského súdu bolo rozhodnutie katastrálneho úradu   (sťažovateľka   nesprávne   uviedla   správy   katastra,   pozn.)   vo   veci   č. P 21/2006 z 22. februára   2006   a rozhodovanie   odvolacieho   orgánu   Úradu   geodézie,   kartografie a katastra   Slovenskej   republiky   z   26.   júna   2006   č. LPO-1943/2006 Kr.   Na   túto preskúmavaciu   činnosť   ale   nemohlo   mať   vplyv   rozhodnutie   krajského   súdu   sp. zn. 15 Co 33/2006 z 28. júna 2006, pretože toto rozhodnutie v dobe vydania týchto rozhodnutí neexistovalo,   a teda   nemohlo   byť   uvedeným   správnym   orgánom   známe   v dobe   ich rozhodovania.

Sťažovateľka považuje za nesprávnu tiež úvahu, že pôvodné rozhodnutie okresného súdu o nahradení prejavu vôle č. k. 13 C 53/00-499 z 2. apríla 2003   nemohlo v súlade s § 159 ods. 1 OSP nadobudnúť právoplatnosť, pretože proti nemu bolo podané odvolanie. Odvolanie síce bolo podané, ale až po uplynutí odvolacej lehoty, a zároveň s jeho podaním bol podaný návrh na odpustenie zmeškania lehoty na odvolanie. Na tento rozsudok preto treba nazerať ako na právoplatný až do okamihu, kedy sa súdnym rozhodnutím neodpustí zmeškanie   lehoty.   Z tohto   dôvodu   je   argumentácia   súdu   o tom,   že   rozsudok   sa   nestal právoplatným,   chybná,   a vytvára   také   pochybenie   v právnom   posudzovaní,   ktoré   je v extrémnom rozpore so zákonom. Toto potvrdzuje aj rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž-o-KS 7/2006 z 25. januára 2007, v ktorom sú obsiahnuté právne závery týkajúce sa právoplatnosti   pôvodného   rozsudku   okresného   súdu   tým   spôsobom,   že   účinky právoplatnosti trvajú do momentu, ku ktorému sa neodpustí zmeškanie lehoty na odvolanie.

Napadnutému rozsudku najvyššieho súdu teda sťažovateľka vytýka, že dostatočným spôsobom neodôvodnil, prečo podľa § 31 ods. 3 katastrálneho zákona nemožno považovať rozsudok   okresného   súdu   č. k.   13 C 53/00-499   z   2.   apríla   2003   za   právoplatný   v čase rozhodovania o povolení vkladu, keď je zrejmé a nad všetky pochybnosti jasné, že v tomto čase rozsudok bol právoplatný. Tento súd sa navyše stotožnil i s názorom krajského súdu, ktorý vo svojej argumentácii vychádzal z rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 15 Co 33/2006 z 28. júna 2006, hoci toto rozhodnutie v čase rozhodovania správnych orgánov neexistovalo a nebolo známe. Uvedeným postupom sa najvyšší súd podľa názoru sťažovateľky dopustil nielen porušenia § 157 ods. 2 OSP, ale predovšetkým porušenia práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Takýto postup odvolacieho súdu sa dostal do extrémneho rozporu s procesnými princípmi preskúmavania rozhodnutí. Súčasne došlo týmto   postupom   k porušeniu   základného   práva   vlastniť   majetok   a základného   práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd si vyžiadal vyjadrenie najvyššieho súdu ako účastníka konania. Najvyšší súd vo svojom vyjadrení podpísanom jeho podpredsedníčkou konštatoval, že sťažovateľka uplatňuje sťažnosťou v podstate tie isté námietky, aké uplatnila v opravnom prostriedku a v podanom   odvolaní.   Okrem   toho   zhrnul   priebeh   konania   a právne   závery   obsiahnuté v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu.

III.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, pričom skúma, či dôvody   uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 tohto zákona nebránia prijatiu návrhu na ďalšie konanie. Toto ustanovenie umožňuje ústavnému súdu odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Odmietnuť môže i návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   má   každý   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo...   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným   zákonom,   ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Z ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   pokiaľ   rozhoduje   o sťažnosti smerujúcej   proti   rozhodnutiu   všeobecného   súdu,   je   oprávnený   preskúmať   len   to,   či v konaní, ktoré rozhodnutiu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného   práva   alebo   slobody.   Zásadne   pritom   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (napr. II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01).   Skutkové   a právne   závery   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly   zo   strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali za následok porušenie základného práva alebo slobody   (napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 153/07).

Podstatou   námietok   sťažovateľky,   ktorými   odôvodňuje   záver   o porušení   svojho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, je skutočnosť, že správca katastra pri vydaní rozhodnutia č. V 3449/2003 z 28. júna 2007 posúdil platnosť zmluvy o prevode vlastníctva bytu s prihliadnutím na skutočnosti, ktoré nastali po podaní žiadosti o vklad dňa 14. augusta 2003. Išlo predovšetkým o zrušenie rozsudku okresného súdu č. k. 13 C 53/00-499 z 2. apríla 2003, ktorým mala byť nahradená vôľa predávajúceho, uznesením krajského súdu č. k. 15 Co 33/06-841 z 28. júna 2006. K samotnému zrušeniu pôvodného rozhodnutia správcu katastra č. V 3449/2003 z 25. júla 2005 došlo na základe protestu   prokurátora   práve   s ohľadom   na   podané   odvolanie,   ktoré   síce   bolo   podané po lehote, jej zmeškanie však súd odpustil. Najvyšší súd ako odvolací súd namietaným rozsudkom   potvrdil   rozsudok   krajského   súdu,   ktorý   takýto   postup   správcu   katastra považoval za súladný s § 31 ods. 1 a 3 katastrálneho zákona.

Podľa § 31 ods. 1 katastrálneho zákona preskúma správa katastra zmluvu z hľadiska, či obsahuje podstatné náležitosti zmluvy, či je úkon urobený v predpísanej forme, či je prevodca   oprávnený   nakladať   s nehnuteľnosťou,   či   sú   prejavy   vôle   dostatočne   určité a zrozumiteľné,   či   zmluvná   voľnosť   alebo   právo   nakladať   s nehnuteľnosťou   nie   sú obmedzené, či zmluva neodporuje zákonu, či zákon neobchádza a či sa neprieči dobrým mravom.   Pri   rozhodovaní   o vklade   prihliada   správa   katastra   aj   na   skutkové   a právne skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na povolenie vkladu. Ak sú podmienky na vklad splnené, správa katastra vklad podľa § 31 ods. 3 katastrálneho zákona povolí; inak návrh zamietne.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   najvyšší   súd   v napadnutom   rozsudku   neposudzoval otázku   právoplatnosti   rozsudku   okresného   súdu,   proti   ktorému   bolo   podané   odvolanie po uplynutí zákonnej lehoty, v období až do odpustenia jej zmeškania postupom podľa § 58 ods. 1 OSP, tak ako krajský súd posudzoval len otázku, či zrušenie rozsudku okresného súdu na základe takto podaného odvolania má, alebo nemá význam na posúdenie platnosti zmluvy o prevode vlastníctva bytu podľa § 31 ods. 1 katastrálneho zákona v spojení s § 36b ods. 1   písm. c)   vyhlášky   č. 79/1996   Z. z.   Potom,   ako   bolo   jeho   pôvodné   rozhodnutie zrušené,   musel   totiž   opätovne   posudzovať   skutočnosti,   ktoré   by   mohli   mať   vplyv na povolenie   vkladu   vlastníckeho   práva,   ako   aj   to,   či   nenastali   skutkové   alebo   právne zmeny, ktoré by tomuto   vkladu   bránili.   S ohľadom   na znenie § 31   ods. 1   katastrálneho zákona je pritom zrejmé, že k takýmto zmenám mohlo dôjsť i po podaní príslušného návrhu na vklad. Správa katastra tak musela pri svojom rozhodovaní vziať do úvahy skutočnosť, že najvyšší súd svojím rozsudkom dodatočne rozhodol o neplatnosti zmluvy, na základe ktorej mal byť povolený príslušný vklad, a to pre absentujúci prejav vôle jednej zo zmluvných strán. Ako pritom vyplýva z napadnutého rozsudku, najvyšší súd dostatočným spôsobom vysvetlil, prečo sa priklonil k takémuto výkladu § 31 ods. 1 katastrálneho zákona.

Z týchto   dôvodov   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   úvahy   najvyššieho   súdu obsiahnuté v jeho rozsudku sp. zn. 5 Sž-o-KS 7/2006 z 25. januára 2007, ktoré sa týkali otázky,   či   rozsudok   okresného   súdu   bolo   možné   až   do   odpustenia   zmeškania   lehoty považovať za právoplatný, neboli v danej veci vôbec relevantné, na čo najvyšší súd správne poukázal.   Zároveň   nemohol   súhlasiť   ani   s námietkou   sťažovateľky,   ktorá   považovala právny záver najvyššieho súdu týkajúci sa neplatnosti zmluvy o prevode vlastníctva bytu za arbitrárny.

Posledná   z uplatnených   námietok   sa   týkala   toho,   že   najvyšší   súd   i krajský   súd opomenuli   preskúmať   skutočnosť,   že   na   kasačné   rozhodnutie   katastrálneho   úradu č. P 21/2006   z   22.   februára   2006   a rozhodnutie   odvolacieho   orgánu   Úradu   geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky č. LPO-1943/2006 Kr z 26. júna 2006 nemohlo mať vplyv rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 15 Co 33/2006 z 28. júna 2006, pretože toto rozhodnutie v dobe vydania uvedených rozhodnutí neexistovalo. Táto námietka však nemá z hľadiska   ústavnoprávneho   prieskumu   žiadnu   relevanciu,   pretože   ústavný   súd neposudzoval ústavnosť rozhodnutí uvedených orgánov, ale následné rozhodnutie správy katastra, ktorá bola právnymi závermi obsiahnutými v týchto rozhodnutiach viazaná.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   najvyšší   súd   ani   krajský   súd v danej   veci   nepreskúmavali   to,   či   boli   splnené   zákonom   ustanovené   podmienky na odpustenie   zmeškania   lehoty   na   podanie   odvolania.   Táto   otázka   totiž   vôbec   nebola predmetom konania pred týmito súdmi a oba súdy na ňu museli prihliadnuť ako na skutkovú okolnosť vo vzťahu k posúdeniu aplikácie § 31 ods. 1 katastrálneho zákona.

Ústavný súd preto dospel   k záveru, že napadnutý rozsudok   najvyššieho súdu   bol odôvodnený   dostatočným   spôsobom   a jeho   právne   závery   nemožno   považovať za arbitrárne. Medzi napadnutým rozsudkom a označenými právami sťažovateľa neexistuje preto   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   signalizovala   možnosť,   že   by   mohli   byť   týmto rozsudkom   porušené.   Tento   záver   sa   uplatní   i vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na   svoj   ustálený   právny   záver,   že   všeobecný   súd   nemôže   byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, III. ÚS 27/08, I. ÚS 150/09).

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   sťažnosť   je zjavne neopodstatnená, a preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2011