znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 53/2010-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. apríla 2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti K. M., M., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., M., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. D 964/1998, Dnot 315/1998, za účasti Okresného súdu Michalovce, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo K. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. D 964/1998, Dnot 315/1998 p o r u š e n é   b o l i.

2. K. M. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré   mu j e   Okresný   súd   Michalovce p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky u k l a d á   uhradiť   trovy konania K. M. v sume 303,31 € (slovom tristotri eur a tridsaťjeden centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. K., M., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Michalovce j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy konania v sume 303,31 € (slovom tristotri eur a tridsaťjeden centov) na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky   č.   7000060515/8180   vedený   v   Štátnej   pokladnici   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. novembra 2009 doručená sťažnosť K. M., M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Michalovce   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. D 964/1998, Dnot 315/1998.

Súčasťou sťažnosti bola aj žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom, ktorej ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 53/2010-13 z 5. februára   2010   vyhovel   a   sťažovateľovi   ustanovil   ako   právneho   zástupcu   advokáta JUDr. J. K., M. Právny zástupca sťažovateľa následne po predchádzajúcej výzve ústavného súdu doplnil a upresnil sťažnosť sťažovateľa podaním z 2. marca 2010.

Zo   sťažnosti   po   jej   doplnení   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   účastníkom   dedičského konania po svojom otcovi, nebohom J. M... (ďalej len „poručiteľ“). Konanie bolo začaté uznesením okresného súdu z 30. apríla 1998 a je vedené pod sp. zn. D 964/1998, Dnot 315/1998. Sťažovateľ je jeden zo zákonných dedičov poručiteľa a zároveň aj „závetným dedičom“, keďže poručiteľ mu závetom z 5. februára 1997 odkázal dedičstvo. V priebehu označeného konania bola zo strany ďalších zákonných dedičov namietaná platnosť závetu, ako aj „dedičská spôsobilosť (tvrdenie o úmyselných trestných činoch proti poručiteľovi)“ sťažovateľa,   pričom   navyše   manželka   poručiteľa „namietala   okruh   vecí   patriacich   do dedičstva s tým, že namietala, že nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom dedičstva nepatria do BSM“.

Podľa názoru sťažovateľa „vo veci konajúci súd – OS Michalovce, konajúci priamo sám, alebo prostredníctvom notára ako súdneho komisára zapríčinil prieťahy v konaní“, a to   jednak   tým,   že „jednotlivé   úkony   súdu   –   notára   ako   súdneho   komisára   boli nariaďované   s   odstupom   dlhšieho   časového   obdobia...“, pričom   rozhodnutia   okresného súdu vydané v priebehu konania „boli neefektívne, nakoľko boli 3-krát zrušené odvolacím súdom, 1-krát zmenené“, a tiež tým, že okresný súd nevyužil svoje právomoci, toleroval pasivitu dediča M. M. a jeho právneho zástupcu, „z ktorého dôvodu boli pojednávania bez prejednania   veci   a   bez   ďalšieho   postupu   a   vyvodenia   zodpovednosti   odročované niekoľkokrát“.

Na   tomto   základe   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   o   jeho   sťažnosti   rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. D 964/1998, Dnot 315/1998 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd [ďalej len „dohovor“ (sťažnosť bola rozšírená o namietanie porušenia tohto práva podaním právneho   zástupcu   sťažovateľa   z   2.   marca   2010,   pozn.)],   prikáže   okresnému   súdu v označenom konaní konať bez zbytočných prieťahov a prizná mu finančné zadosťučinenie v sume 7 000 € a tiež úhradu trov konania v sume 303,31 €.

Ústavný súd si ešte pred predbežným prerokovaním sťažnosti vyžiadal vyjadrenie od predsedu okresného súdu. Predseda okresného súdu reagoval na výzvu prípisom sp. zn. 1 Spr   V   21/2010   z   2.   februára   2010   doručeným   ústavnému   súdu   8.   februára   2010. V označenom prípise sa okrem iného uvádza:

„... Po návrate z dovolenky notárka JUDr. A. J. dnešného dňa, t. j. 2. 2. 2010 vo veci rozhodla tak, že sa dedičské konanie zastavilo pre nemajetnosť.

Na dnešnom pojednávaní dedičia vyhlásili, že aktíva dedičstva sú sporné. Z toho dôvodu   súdna   komisárka   rozhodla   v   zmysle   ustanovenia   §   175k   ods.   3   Občianskeho súdneho poriadku, tak že podľa § 175h ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku konanie zastavila.

Podľa   vyjadrenia   notárky   dedičia   si   môžu   uplatniť   žalobou   na   súde   určenie,   čo z majetku bezpodielového spoluvlastníctva manželov patrí do dedičstva. O tom boli poučení už pred 10 rokmi, konkrétne v roku 1999...“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 53/2010-31 z 18. marca 2010 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril, či chce doplniť svoje vyjadrenie k sťažnosti zaslané ústavnému súdu ešte pred predbežným prerokovaním sťažnosti.

Právny zástupca sťažovateľa a predseda okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že   netrvajú   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne   pojednávanie.   Vzhľadom   na   tieto oznámenia ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže dospel k názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda   okresného   súdu   zotrval   na   svojom   vyjadrení   k   sťažnosti   doručenom ústavnému súdu 8. februára 2010.

II.

Z vyžiadaného súdneho spisu sp. zn. D 964/1998, Dnot 315/1998 ústavný súd zistil tento priebeh namietaného súdneho konania:

1. Uznesením okresného súdu D 964/1998 z 30. apríla 1998 začalo dedičské konanie po   poručiteľovi;   okresný   súd   týmto   uznesením   poveril   prerokovať   dedičstvo   notára JUDr. L. L. (ďalej len „notár“).

2. Dňa 13. augusta 1998 sa uskutočnilo pojednávanie u notára za účasti dedičov, pričom   potom,   ako   sťažovateľ   uplatnil   námietku   zaujatosti   voči   notárovi,   bol   notár uznesením   okresného   súdu   zo   16.   októbra   1998   vylúčený   z   úkonov   súdneho   komisára v predmetnej veci.

3.   Uznesením   okresného   súdu   zo   16.   novembra   1998   bol   za   súdneho   komisára ustanovený notár JUDr. S. N. (ďalej len „notár 1“).

4.   Dňa 22.   marca   1999 sa   pred   notárom   1 uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo odročené.

5. Dňa 16. apríla 1999 sa uskutočnilo u notára 1 ďalšie pojednávanie, ktoré bolo odročené pre neprítomnosť syna poručiteľa (M. M.) a bývalej manželky poručiteľa (A. M.) na 30. apríl 1999, ktoré bolo z toho istého dôvodu odročené na neurčito.

6. Ďalšie pojednávanie vo veci u notára 1 sa uskutočnilo 16. júna 1999, pričom na základe jeho výsledkov okresný súd uznesením z 10. februára 2000 konanie o dedičstve prerušil a odkázal syna poručiteľa M. M. na podanie žaloby o určení platnosti závetu a manželku poručiteľa A. M. na podanie žaloby o určenie, že dotknuté nehnuteľnosti nepatria do bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“) v lehote 30 dní odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia (v spise je záznam o práceneschopnosti notára 1 od 8. júla 1999 do 31. januára 2000).

7. Na pojednávaní 16. januára 2001 notár 1 zistil, že M. M. a A. M. v určenej lehote žaloby v zmysle uznesenia okresného súdu z 10. februára nepodali; na základe tohto zistenia notár 1 predložil okresnému súdu návrh podľa § 175 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

8. Okresný súd uznesením z 21. marca 2001 určil podľa § 175 ods. 1 OSP všeobecnú cenu majetku patriacu do BSM a zároveň rozhodol, že závet poručiteľa je platný.

9. Po odvolaniach M. M. a A. M. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 15 Co 90/01 z 30. novembra 2001 zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

10. Následne sa u notára 1 konali pojednávania 20. júna 2002 a 9. augusta 2002, ktoré boli z dôvodu neprítomnosti dedičov A. M. a M. M. odročené na 13. september 2002, na ktorom bol spísaný súpis aktív a pasív dedičstva a predložený návrh na vyporiadanie dedičstva.

11. Okresný súd o vyporiadaní dedičstva rozhodol uznesením 29. októbra 2002 tak, že určil čistú hodnotu dedičstva v sume 13 500 Sk a dedičstvo priznal sťažovateľovi.

12. Po odvolaní M. M. krajský súd uznesením sp. zn. 12 Cod 46/03 z 25. júla 2003 zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (okresný súd predložil spis notárovi 1 na ďalší postup 10. septembra 2003).

13. Ďalšie pojednávania u notára 1 sa uskutočnili 16. marca 2005, 12. apríla 2005 a 21.   apríla   2005,   pričom   všetky   boli   odročené   pre   neprítomnosť   M.   M.   s   tým,   že   po ostatnom z nich bolo pojednávanie odročené na 3. máj 2005, na ktoré bude dedič M. M. predvolaný pod hrozbou poriadkovej pokuty.

14. Pojednávanie u notára 1 3. mája 2005 sa uskutočnilo opäť bez prítomnosti dediča M. M.; notár 1 predložil na základe jeho výsledkov okresnému súd návrh, aby prerušil konanie a odkázal dediča M. M. na podanie žaloby o určenie, že je spôsobilý dediť.

15. Okresný súd uznesením z 25. mája 2005 rozhodol o prerušení konania a odkázal dediča M. M. na podanie žaloby o určenie, že je spôsobilý dediť v lehote 30 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia; proti uzneseniu podal odvolanie dedič M. M. prostredníctvom advokáta JUDr. F. M. (zároveň požiadal o oslobodenie od súdneho poplatku za podanie odvolania;   okresný   súd   žiadosti   vyhovel   uznesením   zo 14. septembra   2005);   vec   bola predložená krajskému súdu 13. októbra 2005.

16.   Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   8   Cod   110/2005   z   21.   februára   2006   zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (spis bol doručený okresnému súdu 23. marca 2006).

17. Spis bol predložený notárovi 1 na ďalší postup 15. mája 2006. U notára 1 sa uskutočnilo pojednávanie 1. júna 2006, na ktorom dedič M. M. vzniesol námietku dedičskej nespôsobilosti sťažovateľa založenú na tvrdení, že sťažovateľ spáchal úmyselné trestné činy proti poručiteľovi.

18. Pojednávanie u notára 1 konané 4. júla 2006 bolo odročené s tým, že dedičovi M. M. a sťažovateľovi bolo uložené predložiť dôkazy k ich tvrdeniam; ďalšie pojednávanie konané 20. júla 2006 bolo odročené na neurčito pre neprítomnosť dediča M. M.

19. Pojednávanie u notára 1 konané 9. augusta 2006 bolo odročené na 21. september 2006 opätovne pre neprítomnosť dediča M. M. s tým, že bude predvolaný na pojednávanie pod hrozbou poriadkovej pokuty (v dôsledku nesprávneho určenia termínu pojednávania v predvolankách sa sťažovateľ dostavil na pojednávanie 21. augusta 2006 a na pojednávaní 21. septembra 2006 sa nezúčastnil, keďže o ňom nebol vyrozumený).

20. Pojednávanie u notára 1 konané 21. septembra 2006 za účasti právneho zástupcu dediča   M.   M.   bolo   odročené   pre   účely   zabezpečenia   dokumentácie   o priestupkových konaniach vedených proti sťažovateľovi.

21.   Pojednávanie   u notára   1   konané   10.   októbra   2006   bolo   prerušené   s   tým,   že notár 1 predloží okresnému súdu návrh (pozri ďalej).

22.   Okresný   súd   uznesením   z   13.   novembra   2006   konanie   o   dedičstve   prerušil a odkázal sťažovateľa a dediča M. M. na podanie žalôb o určenie ich dedičskej spôsobilosti do 30 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.

23. Po odvolaní dediča M. M. bol spis predložený krajskému súdu 22. decembra 2006; krajský súd o odvolaní rozhodol uznesením sp. zn. 9 Cod 139/2006 z 28. júna 2007 tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu v časti o prerušení konania a vo zvyšnej časti ho zmenil tak, že upresnil povinnosti uložené dedičom; spis bol okresnému súdu vrátený 15. augusta 2007.

24. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 16 C 191/2007 zo 16. mája 2008 zamietol žalobu dediča M. M. o určenie, že sťažovateľ nie je spôsobilý dediť. Spis bol postúpený notárovi 1 na ďalší procesný postup 2. septembra 2008.

25. Dňa 15. októbra 2008 sa u notára 1 konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené pre neprítomnosť dediča M. M. s tým, že na ďalšie pojednávanie bude predvolaný pod hrozbou poriadkovej pokuty; ďalšie pojednávanie u notára 1 konané 14. januára 2009 bolo odročené na neurčito z dôvodu, že právny zástupca dediča M. M. predloží okresnému súdu návrh na odňatie veci notárovi 1 z dôvodu prieťahov v konaní (notár 1 predložil spis okresnému súdu 24. apríla 2009 so svojím vyjadrením, podľa ktorého sa vo veci necíti byť zaujatý, ale „pre dobro celej veci bude najlepšie, keď mi táto dedičská vec bude odobratá“).

26. Okresný súd uznesením z 27. apríla 2009 poveril prerokovaním dedičstva notárku J. K. (ďalej len „notárka“).

27. Sťažovateľ doručil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sťažnosť na prieťahy v   predmetnom   dedičskom   konaní   a   podaním   z   10.   júla   2009   podal   žiadosť   o   „zmenu notára“.

28.   Okresný   súd   uznesením   z   11.   septembra   2009   vylúčil   na   základe   návrhu sťažovateľa notárku z prerokúvania veci a 27. októbra 2009 poveril prerokúvaním veci notárku JUDr. A. J. (ďalej len „notárka 1“).

29.   Pojednávanie   u notárky   1   konané 14.   januára   2010   bolo   odročené   z   dôvodu neúčasti dedičov M. M. a A. M.

30.   Ostatné pojednávanie u notárky   1 sa   uskutočnilo 2.   februára 2010   s tým, že konajúca notárka predloží okresnému súdu návrh na zastavenie konania pre nemajetnosť.

31. Okresný súd uznesením z 3. februára 20010 konanie zastavil pre nemajetnosť poručiteľa.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. D 964/1998, Dnot 315/1998.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vyplýva   z   §   6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v   ňom   súd   i   bez ďalších   návrhov tak, aby vec bola čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1. Pokiaľ ide o prvé kritérium, ústavný súd konštatoval, že v danom prípade ide o konanie o dedičstve po poručiteľovi, pričom dedičské konania tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej agendy súdov prvého stupňa, v rámci ktorej existuje stabilizovaná judikatúra všeobecných súdov, a preto nemožno namietané konanie považovať za právne zložité. Na základe analýzy predmetného súdneho spisu ústavný súd pripúšťa určitú mieru skutkovej zložitosti predmetného konania spočívajúcej v potrebe ustáliť predmet dedičstva vzhľadom na   protichodné   tvrdenia   dedičov.   Skutková   zložitosť   predmetného   konania   nemôže   ale v žiadnom prípade ospravedlniť jeho zjavne neprimeranú dĺžku (takmer 12 rokov).

2.   V   rámci   druhého   kritéria   ústavný   súd   posudzoval   správanie   sťažovateľa   ako účastníka namietaného dedičského konania a konštatoval, že z obsahu spisu nevyplývajú skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné sťažovateľovi pripísať negatívny podiel na doterajšej dĺžke tohto konania.

3. Napokon ústavný súd hodnotil postup okresného súdu v predmetnej veci vrátane postupu vo veci konajúcich notárov ako súdnych komisárov. Vychádzal pritom zo svojej stabilizovanej judikatúry, podľa   ktorej   úkony notárov ako súdnych   komisárov v konaní o dedičstve sú úkonmi súdu, a preto aj nimi možno spôsobiť zbytočné prieťahy, za ktoré nesie zodpovednosť príslušný všeobecný súd (pozri napr. III. ÚS 47/00, IV. ÚS 74/02, II. ÚS 132/05, I. ÚS 39/06). Z konštantnej judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že zbytočné prieťahy v súdnom konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním,   ktoré   nevedie   efektívne   k   odstráneniu   právnej   neistoty   (II.   ÚS   32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Na   základe   analýzy   predmetného   súdneho   spisu   ústavný   súd   konštatoval,   že v priebehu namietaného konania došlo popri viacerých obdobiach krátkodobej nečinnosti, aj k dlhodobému obdobiu neodôvodnenej nečinnosti okresného súdu, resp. vo veci konajúceho notára; konkrétne išlo o obdobie od 10. marca 2003, keď okresný súd po zrušení jeho predchádzajúceho uznesenia krajským súdom   predložil spis notárovi 1 na ďalší postup, ktorý vo veci nariadil pojednávanie až na 16. marec 2005, t. j. k aktívnemu postupu vo veci došlo až po uplynutí viac ako 24 mesiacov.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   došlo   ale   v   namietanom   konaní   aj   k   neefektívnej a nesústrednej činnosti okresného súdu, čo potvrdzuje najmä skutočnosť, že krajský súd ako odvolací   súd   v   priebehu   tohto   konania   z   dôvodu   procesných   a   vecných   pochybení okresného   súdu   zrušil   dva   jeho   meritórne   rozhodnutia   v   predmetnej   veci   (uznesenie z 21. marca 2001 a uznesenie z 29. októbra 2002), ako aj dva jeho procesné rozhodnutia (uznesenie z 10. februára 2000 a uznesenie z 25. mája 2005), pričom vo všetkých prípadoch vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Z obsahu súdneho spisu tiež vyplýva, že na predĺžení namietaného súdneho konania sa výrazným spôsobom podieľala procesná pasivita ďalších účastníkov dedičského konania – najmä dediča M. M., ktorý sa bez ospravedlnenia nezúčastnil väčšiny nariadených pojednávaní vo veci, pričom vo veci konajúci notári v spojení   s   okresným   súdom   nevyužili   možnosti,   ktoré   im   na   zabezpečenie   požadovanej súčinnosti jednotlivých účastníkov konania poskytuje Občiansky súdny poriadok.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   na   základe   svojich   zistení   rozhodol,   že neodôvodnenou   nečinnosťou   a   neefektívnou   činnosťou   okresného   súdu,   resp.   ním poverených   súdnych   komisárov   došlo   k   zbytočným   prieťahom   v   namietanom   súdnom konaní, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Sťažovateľ tiež žiadal, aby ústavný súd okresnému súdu prikázal, aby v namietanom konaní v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd po zistení, že v čase rozhodovania o sťažnosti okresný súd vo veci už rozhodol uznesením sp. zn. D 964/1998, Dnot 238/2009 z 2. marca 2010, v tejto časti sťažnosti sťažovateľa nevyhovel (bod 5 výroku tohto   nálezu).   Ústavný   súd   vychádzal   pritom   zo   skutočnosti,   že   označeným   uznesením okresný súd zastavil konanie o dedičstve pre nemajetnosť poručiteľa podľa § 175h ods. 1 OSP, proti ktorému sa nemožno odvolať (§ 175h ods. 3 OSP).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 7 000 €, s poukazom na skutočnosť, že sa nachádzal v stave právnej neistoty spôsobenej nečinnosťou okresného súdu, ako aj ním poverených súdnych komisárov, pričom on svojím konaním prieťahy v konaní nezapríčinil.

Pri určení sumy primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo zásad   spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc predovšetkým neprimeranú dĺžku namietaného konania, dôvody, pre ktoré došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom v konaní, ale najmä skutočnosť, že namietané dedičské konanie bolo v konečnom dôsledku zastavené z dôvodu nemajetnosti poručiteľa, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 1 000 € sťažovateľovi primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 2 výroku tohto nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   súvislosti   s   jeho   právnym zastupovaním advokátkou JUDr. J. K. Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2009, ktorá bola 721 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2009.   Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia   a spísanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon po 120,23 €, t. j. spolu v sume 240,46 €, čo spolu s režijným paušálom dvakrát po 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) a po zvýšení odmeny o 19 % DPH (právny zástupca sťažovateľa je platcom DPH) predstavuje celkovú sumu 303,31 € (body 3 a 4 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. apríla 2010