znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 53/08-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. februára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť RNDr. E. K., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   poskytnutie   času   a možnosti na prípravu obhajoby podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva zakazujúceho stíhať za trestný čin, za ktorý už bol páchateľ právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby, podľa čl. 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na prejednanie   jeho   záležitosti   spravodlivo   a v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2 To 312/06 zo 7. decembra 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť RNDr. E. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca 2007 doručená sťažnosť RNDr. E. K. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, základného práva na poskytnutie času a možnosti na prípravu obhajoby podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a základného práva zakazujúceho stíhať za trestný čin, za ktorý už bol páchateľ právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby, podľa čl. 50 ods. 5 ústavy, ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti spravodlivo a v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 To 312/06 zo 7. decembra 2006 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že 19. októbra 2005 podal žiadosť o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, ktorá bola zaevidovaná na Okresnom súde Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 3 PP 159/2005. V nadväznosti na to poznamenáva, že podľa § 333 ods. 1 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov platného do 31. decembra 2005 (ďalej len „zákon č. 141/1961 Zb.“), ako aj podľa § 415 ods. 1 a 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 301/2005   Z. z.   Trestného   poriadku   v znení   neskorších   predpisov   účinného od 1. januára 2006 o návrhu odsúdeného na jeho podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia   slobody   mal   rozhodnúť   všeobecný   súd   na   verejnom   zasadnutí   v lehote   60   dní od jeho doručenia.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že „Ku samotnému konaniu došlo na OS v BB vo veci 3 PP 159/2005   až   11. 09. 2006.   To   znamená,   že   OS   v BB   o 500 %   prekročil   zákonom ustanovenú lehotu (60 dní) na realizáciu verejného zasadnutia súdu. Napriek tomu, že som žiadal KS v BB (odvolanie) aby vyslovil prieťah v súdnom konaní na OS v BB, KS v BB v tejto veci nerozhodol (ignoroval).

Preto žiadam Ústavný súd aby:

a) vyslovil prieťah v súdnom konaní a

b) priznal   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   300.000 Sk   (tristotisíc   Sk)   v zmysle čl. 46 ods. 3 ústavy (ako nemajetková ujma)“.

K požadovanému priznaniu finančného zadosťučinenia sťažovateľ uviedol, že si je «vedomý toho, že zákon č. 514/2003 Z. z. poskytuje zákonnú možnosť na domáhanie škody spôsobenú nezákonným postupom na Min. spravodlivosti SR. Z vlastnej skúsenosti ovšem musím s poľutovaním konštatovať, že táto možnosť je iba teoretická. V tejto veci by som chcel   poukázať   na   písomné   stanovisko   Min.   spravodlivosti   č. 3094/2006-32   zo   dňa 30. 8. 2006 v ktorom sa píše: „Povinnosť súdu rozhodnúť v lehote 60 dní v zmysle § 333 ods. 1   Tr. por.   sa   týka   iba   rozhodovania   o návrhu   prokurátora   alebo   riaditeľa nápravnovýchovného sústavu, prípadne záujmového združenia občanov, nie rozhodovania o žiadosti   odsúdeného   o podmienečné   prepustenie“.   Podľa   môjho   názoru   zákon   je formulovaný   jednoznačne a transparentne   a nie je   pochýb o tom,   že   rozhodovanie súdu do 60 dní sa týka aj rozhodovania o žiadosti odsúdeného. Z uvedených dôvodov žiadam aby ústavný súd vo veci konal sám».

Napokon   sťažovateľ   poznamenal,   že „Prieťah   v tejto   veci   zároveň   znamená   aj predĺženie   lehoty   na   opakovanie   mojej   žiadosti   o podmienečnom   prepustení   z VTOS (§ 415 ods. 1 Tr. por.)“.

Pokiaľ   ide   o sťažovateľom   namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti   spravodlivo a v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sťažovateľ vyslovuje názor, že „Tak ako prvostupňový   súd   (OS v BB)   aj   KS   v BB   hodnotil   dôkazy   len   jednostranne   z pohľadu hodnotenia ÚVTOS (...) a nevysporiadal sa s námietkami obhajoby. Dôkazy (disciplinárne tresty) ktoré mi boli kladené za vinu KS v BB používal bez preskúmania ich opodstatnenosti a zákonnosti“.

V súvislosti   s tým   sťažovateľ   obšírnejšie   ozrejmuje   okolnosti   viacerých disciplinárnych trestov, ktoré mu boli udelené počas výkonu trestu odňatia slobody v rokoch 2001 a 2004.

Porušenie   základného práva   podľa   čl. 50 ods. 3   ústavy   vidí   sťažovateľ v tom, že „žiadal   KS   v BB,   aby   mi   zabezpečil   zvukový   záznam   z verejného   zasadnutia   OS   v BB (IČS: 6105011048) v bežnom prístupnom formáte.   KS v BB   mojej požiadavke nevyhovel a tak som nemal možnosť pripraviť moje odvolanie proti uzneseniu OS v BB na patričnej úrovni“.

K   namietanému   porušeniu   základného   práva   zaručeného   v čl. 50   ods. 5   ústavy sťažovateľ uviedol, že k nemu malo dôjsť na tom základe, že „KS v BB pri posudzovaní podmienok na podmienečné prepustenie z VTOS vyčítal disciplinárne tresty z I. NVS za čo som už bol potrestaný“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

1.   Predmetom   sťažnosti   je   okrem   iného   tvrdenie   sťažovateľa,   že   označeným uznesením   krajského   súdu   došlo   k porušeniu   jeho   základného   práva   na   súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1, základného práva na poskytnutie času a možnosti na prípravu obhajoby podľa čl. 50 ods. 3 a základného práva zakazujúceho stíhať za trestný čin, za ktorý už bol páchateľ právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby, podľa čl. 50 ods. 5 ústavy, ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti spravodlivo a v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

a)   Namietané   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1 ústavy   sťažovateľ   odôvodnil   najmä   tým,   že   v okolnostiach   daného   prípadu   išlo o nespravodlivý súdny proces.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   po   oboznámení sa   s odôvodnením   namietaného uznesenia krajského súdu zistil, že krajský súd toto svoje rozhodnutie náležite odôvodnil poukazujúc najmä na to, že „Krajský súd sa stotožňuje s právnymi závermi uznesenia okresného sudu, ako aj s jeho dôvodmi, keď tento podľa § 61 ods. 1 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. žiadosť odsúdeného RNDr. E. K. o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody zamietol. Podľa   § 61   ods. 1   Tr.   zák.   č. 140/1961   Zb.   účinného   do   31. 12. 2005   po   výkone polovice   uloženého   alebo   podľa   rozhodnutia   prezidenta   republiky   zmierneného   trestu odňatia slobody môže súd odsúdeného podmienečne prepustiť na slobodu, ak odsúdený vo výkone trestu plnením svojich povinností a správaním preukázal polepšenie a môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život.

Podľa § 61 ods. 2 Tr. zák. pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení prihliada súd aj nato, do ktorej nápravnovýchovnej skupiny je odsúdený zaradený.

Uvedené   ustanovenie   sleduje   najmä   to,   aby   dosiahnutý   stupeň   nápravy   bol posudzovaný nielen podľa chovania odsúdeného a jeho pomeru k práci vo výkone trestu, ale tiež so zreteľom na to, či sa odsúdený zbavil všetkých záporných vlastností a sklonov, ktoré ho viedli k trestnému činu, pre ktorý bol odsúdený a či sa podmienkam a požiadavkám výkonu trestu neprispôsobil len formálne. Závažnosť spáchaného trestného činu, rovnako ako skutočnosť, do ktorej nápravnovýchovnej skupiny je odsúdený zaradený, je potrebné hodnotiť v súvislosti s otázkou, či vzorné správanie odsúdeného vo výkone trestu a jeho pomer k práci, ktorý sa javí poctivý, je výrazom jeho skutočného polepšenia a či je možné od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život pracujúceho človeka. Preto je potrebné pri hodnotení závažnosti trestného činu v zmysle § 61 ods. 2 Tr. zák. vychádzať obdobne z kritérií uvedených v ustanovení § 3 ods. 4 Tr. zák., a to v rozsahu potrebnom pre účely podmienečného prepustenia.

Predovšetkým   je   potrebné   prehodnotiť   stav   jeho   prevýchovy   s   prihliadnutím na ust. § 61 ods. 1 Tr. zák. Pracovnú morálku odsúdeného RNDr. E. K. nemožno hodnotiť ako   príkladnú.   Aj   správanie   odsúdeného   vykazuje   nedostatky   o   čom   svedčí   aj samotné hodnotenie Ústavu na výkon trestu odňatia slobody (...) a počet disciplinárnych pokarhaní. Z odpisu registra trestov je zrejmé, že odsúdený sa v minulosti inej trestnej činnosti nedopustil, avšak vzhľadom na závažnosť trestného činu falšovania a pozmeňovania peňazí a   cenných   papierov,   ktorého   sa   dopustil   a   pre   ktorý   bol   odsúdený   na   desať   rokov nepodmienečne   bude   predovšetkým   potrebné,   aby   sa   vo   výkone   trestu   skutočne   zbavil všetkých závad, ktoré u neho doposiaľ výkon trestu narušovali, aby v budúcnosti skutočne dokázal žiť riadnym životom pracujúceho človeka a vystríhal sa akéhokoľvek závadného jednania.

Krajský súd dospel k záveru, že odsúdený nepreukázal polepšenie a nedáva záruku, že po podmienečnom prepustení na slobodu povedie riadny život.

Za   týchto okolností   Krajskému   súdu v Banskej   Bystrici,   ako   súdu nadriadenému nezostávalo nič iné, ako podľa § 148 ods. 1 písm. c/ Tr. por. sťažnosť odsúdeného zamietnuť a rozhodnúť tak, ako je to uvedené vo výroku tohto uznesenia“.

Ústavný   súd   pripomína,   že   zmysel podmienečného   prepustenia   z výkonu   trestu odňatia   slobody   nie   je   v tom,   aby   za   dobré   správanie   bol   odsúdený   automaticky podmienečne prepustený po uplynutí stanovenej doby bez zreteľa na účel trestu. Je potrebné vziať do úvahy i samotný účel trestu, ktorý obsahuje viac komponentov, ku ktorým súdy pri svojom rozhodovaní musia prihliadať. Podstatou ich úvah je potom v konečnom dôsledku dôvodnosť   predpokladu,   že   odsúdený   povedie   v budúcnosti   i na   slobode   riadny   život s minimalizáciou rizika jeho recidívy. Pokiaľ všeobecný súd prihliadol na okolnosť, že nie je zabezpečená podmienka budúceho riadneho života sťažovateľa, je to výlučne iba vecou jeho uváženia, ak dospel k záveru, že doterajší výkon trestu odňatia slobody neodstránil charakterové vlastnosti, ktoré sťažovateľa viedli k páchaniu závažnej trestnej činnosti.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (napr.   I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05, II. ÚS 132/06).

Z uvedeného   vyplýva,   že   krajský   súd   v napadnutom   uznesení   riadne   odôvodnil, na základe   čoho   zamietol   sťažnosť   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp. zn. 3 PP 159/2005   z 11.   septembra   2006,   ktorým   bola   zamietnutá   žiadosť   sťažovateľa o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   zo   skutočností,   ktoré   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti uviedol, nemožno usudzovať, že napadnuté uznesenie krajského súdu má také nedostatky, ktoré   by   odôvodňovali   záver   o   jeho   arbitrárnosti   alebo   o   zjavnej   neodôvodnenosti a v konečnom dôsledku o porušení označeného práva sťažovateľa. V napadnutom uznesení krajského súdu   sa   neprejavujú   vnútorné   rozpory   a pri prijímaní   skutkových   a právnych záverov nedošlo k žiadnym zjavným omylom alebo k uvedeniu skutočností, ktoré by boli v zrejmom   rozpore   s podstatou   súdnej   ochrany   požadovanej   v konaní   o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody.

Na   základe   toho   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   pri   predbežnom   prerokovaní v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

b)   K namietanému   porušeniu základného   práva   na   poskytnutie   času   a možnosti na prípravu obhajoby podľa čl. 50 ods. 3 ústavy malo dôjsť, ako už bolo uvedené, podľa sťažovateľa   tým,   že „žiadal   KS   v BB   aby   mi   zabezpečil   zvukový   záznam   z verejného zasadnutia OS v BB (IČS: 6105011048) v bežnom prístupnom formáte. KS v BB nevyhovel mojej požiadavke a tak som nemal zabezpečenú možnosť pripraviť moje odvolanie proti uzneseniu OS v BB na patričnej úrovni“.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti   fyzickej   osoby   na   konanie   pred   ústavným   súdom   podľa   čl. 127   ústavy   je   jej podanie v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na odmietnutie sťažnosti (§ 25 ods. 2 citovaného zákona). Ústavný súd považuje nevyhovenie požiadavke sťažovateľa   o poskytnutie   zvukového   záznamu   z hlavného   pojednávania   pred   okresným súdom za opatrenie podľa § 49 zákona o ústavnom súde.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   verejné   zasadnutie,   na   ktorom   došlo   k odsúdeniu sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 1 T 11/98, sa uskutočnilo na krajskom súde 6. mája 1999 a uvedeného dňa bolo právoplatne skončené konanie v jeho trestnej veci.

Z týchto   dôvodov   je   zrejmé,   že   sťažnosť   sťažovateľa   doručená   ústavnému   súdu 19. marca   2007   bola   vo   vzťahu   k   argumentácii   týkajúcej   sa   namietaného   porušenia základného   práva   podľa   čl. 50   ods. 3   ústavy   podaná   po   uplynutí   dvojmesačnej   lehoty ustanovenej zákonom pre tento druh konania pred ústavným súdom a vzhľadom na to ju ústavný súd v tejto časti odmietol ako podanú oneskorene.

c)   Porušenie   čl. 50   ods. 5   ústavy   vidí   sťažovateľ   v tom,   že „pri   posudzovaní podmienok na podmienečné prepustenie z VTOS vyčítal disciplinárne tresty z I. NVS, za čo som už bol potrestaný“.

Podľa   § 61 zákona   č. 140/1961   Zb.   po   výkone   polovice   uloženého   alebo   podľa rozhodnutia prezidenta republiky zmierneného trestu odňatia slobody môže súd odsúdeného podmienečne   prepustiť   na   slobodu,   ak   odsúdený   vo   výkone   trestu   plnením   svojich povinností a správaním preukázal polepšenie a môže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život.

Z uvedeného vyplýva, že pri rozhodovaní o podmienečnom prepustení si súd musí vyžiadať   predovšetkým   správu   z ústavu   na   výkon   trestu   odňatia   slobody   o správaní a pracovnej morálke odsúdeného a o dosiahnutom stupni jeho prevýchovy, ktorej súčasťou je   nesporne   aj   informácia   o   uložených   disciplinárnych   opatreniach.   Uvedený   postup nemožno v žiadnom prípade kvalifikovať ako opätovné stíhanie páchateľa za trestný čin, za ktorý už bol právoplatne odsúdený.

V zmysle   ustálenej   súdnej   praxe   ústavného   súdu   uplatňovanie   zákona   v súdnom konaní   a postup   súdu   v súlade   s platným   a účinným   zákonom   (procesnými a hmotnoprávnymi   predpismi   konania   v trestnoprávnej   veci)   nemožno   hodnotiť   ako porušovanie základných ľudských práv a slobôd (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00).

Z toho dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti po jej predbežnom prerokovaní odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

d)   Čo   sa   týka   namietaného   porušenia   práva   sťažovateľa   na   prejednanie   jeho záležitosti   spravodlivo   a   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   ústavný   súd poukazuje   na   to,   že   predmetná   sťažnosť   nesmerovala   proti   postupu   krajského   súdu týkajúceho sa rozhodnutia o vine a treste, ktorým bol v trestnej veci sťažovateľa rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 T 11/98 zo 6. mája 1999, ale proti postupu a uzneseniu krajského súdu,   ktorým   bola v opravnom   konaní zamietnutá   sťažnosť   sťažovateľa   proti   uzneseniu okresného   súdu   sp. zn.   3 PP 159/2005   z 11.   septembra   2006,   ktorým   bola   zamietnutá žiadosť sťažovateľa o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody.

Kritériom   aplikovateľnosti   čl. 6   ods. 1   dohovoru   je   materiálna   povaha   predmetu konania. Aplikácia uvedeného článku dohovoru prichádza do úvahy iba v prípade, že ide o konanie,   v ktorom   sa   rozhoduje   o „občianskych   právach   alebo   záväzkoch“,   prípadne o „oprávnenosti   trestného   obvinenia“.   Nie   je   pritom   rozhodujúce,   či   v okolnostiach konkrétneho   prípadu   rozhoduje   všeobecný   súd   alebo iný   orgán   verejnej   moci,   a taktiež nie je rozhodujúca ani povaha zákona, ktorý upravuje predmet daného konania, rovnako tak ani povaha strán (účastníkov konania), resp. povaha právneho vzťahu, o ktorý v danej veci ide (IV. ÚS 241/07).

V tomto   konaní   sa   už   nerozhodovalo   o trestnom   obvinení   v zmysle   čl. 6   ods. 1 dohovoru, a preto tento článok nie je na dané konanie aplikovateľný. Sťažnosť sťažovateľa je   teda   nezlúčiteľná   ratione   materiae   s čl.   6   ods.   1   dohovoru,   a preto   ju   bolo   potrebné aj v tejto   časti   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   odmietnuť   ako   zjavne neopodstatnenú.

2. Predmetom sťažnosti je napokon tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, k čomu malo dôjsť podľa neho tým, že krajský súd nerozhodol vo veci jeho žiadosti o podmienečné prepustenie   z výkonu   trestu   odňatia   slobody   v zákonom   ustanovenej   60-dňovej   lehote (§ 333 ods. 1 zákona č. 141/1961 Zb.).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný právny prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv nepokračovalo.

Preto,   ak   je   zrejmé,   že   v čase,   keď   bola   sťažnosť   ústavnému   súdu   doručená, už   k namietaným   zbytočným   prieťahom   v konaní   nemohlo   dochádzať,   je   daný   dôvod na odmietnutie takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Pokiaľ   ide   o sťažnosť   sťažovateľa   v časti,   v ktorej   namieta   porušenie   svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   2 To 312/06,   ústavný   súd konštatuje, že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu označené konanie už na krajskom súde neprebiehalo, pretože vec bola uznesením uvedenej spisovej značky zo 7. decembra 2006 právoplatne skončená.

Z uvedeného vyplýva, že k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa postupom krajského súdu v konaní sp. zn. 2 To 312/06 v čase podania sťažnosti ústavnému súdu už nemohlo dochádzať.

Na základe   toho   ústavný   súd dospel   k záveru, že sťažnosť podaná   proti   postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 312/06 je zjavne neopodstatnená, a preto ju   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   po   jej   predbežnom   prerokovaní   z tohto dôvodu odmietol.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu stratilo už opodstatnenie, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2008