znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 53/07-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. júna 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza prerokoval sťažnosť J. P. a R. P., obaja bytom T., zastúpených advokátkou JUDr. M. K.,   P.,   vo   veci   namietaného   porušenia   ich   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného   súdu   Trnava   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   PN 12 C 269/2002 pôvodne vedenom (pred zlúčením s Okresným súdom Trnava od 1. januára 2005) Okresným súdom Piešťany pod sp. zn. 12 C 269/2002, za účasti Okresného súdu Trnava, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. P. a R. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Trnava   v konaní vedenom   pod   sp. zn.   PN 12 C 269/2002 pôvodne   vedenom   (pred zlúčením   s Okresným súdom Trnava od 1. januára 2005) Okresným súdom Piešťany pod sp. zn. 12 C 269/2002 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Trnava   p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. PN 12 C 269/2002 konal bez zbytočných prieťahov.

3. J. P. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   40 000   Sk   (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Trnava   p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. R. P. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   40 000   Sk   (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Trnava   p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Okresný   súd   Trnava   j e   p o v i n n ý   uhradiť   J.   P.   a R.   P.   trovy   právneho zastúpenia v sume 10 216 Sk (slovom desaťtisícdvestošestnásť slovenských korún) na účet ich právnej zástupkyne JUDr. M. K., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 53/07 z 12. apríla 2007 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na ďalšie   konanie   sťažnosť J.   P.   a R.   P.   (ďalej   len   „sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného   súdu   Trnava   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. PN 12 C 269/2002 pôvodne   vedenom   (pred zlúčením   s Okresným   súdom   Trnava od 1. januára 2005) Okresným súdom Piešťany (ďalej len „bývalý okresný súd“) pod sp. zn. 12 C 269/2002.

Ústavný   súd   uvádza,   že   v zmysle   ustanovenia   § 15   ods. 2   písm. c)   zákona č. 371/2004 Z. z.   o   sídlach   a   obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky   a   o   zmene   zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov v platnom znení výkon súdnictva, všetky práva a povinnosti vrátane prechodu správy majetku štátu, práv a povinností   z   pracovnoprávnych   vzťahov   a štátnozamestnaneckých   vzťahov   a   iných právnych   vzťahov,   práv   a   povinností   z osobitných   vzťahov   sudcu   k štátu   prešli k 1. januáru 2005 z bývalého okresného súdu, ktorému pôvodne podali sťažovatelia žalobu, na okresný súd.

Sťažovatelia   v sťažnosti   uviedli,   že   žalobou   z   2.   decembra   2002   sa   na   bývalom okresnom súde domáhali proti odporcovi nahradenia vyhlásenia vôle (vo vzťahu k zmluve týkajúcej sa prevodu bytu do ich vlastníctva).

Sťažovatelia tvrdia, že aj napriek tomu, že konanie prebieha už viac ako štyri roky, okresný súd v danej veci neurčil termín pojednávania.

Podľa názoru sťažovateľov uvedeným postupom okresného súdu bolo porušené ich základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Svoje tvrdenia odôvodňujú aj tým, že predmet konania   nie   je   skutkovo   ani   právne   zložitý   a oni   sami   žiadnym   spôsobom   neprispeli k spomaleniu konania, naopak, domnievajú sa, že žiadosťou z 13. júla 2006 mali snahu urýchliť   konanie   okresného   súdu.   Uviedli,   že   postup   okresného   súdu   je   poznačený nečinnosťou   a neefektivitou, keďže ani po štyroch rokoch   od podania žaloby nevykonal vo veci žiaden úkon.

Sťažovatelia na základe uvedeného navrhli, aby ústavný súd rozhodol, že okresný súd v označenom konaní porušil ich základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov, priznal im primerané finančné zadosťučinenie každému v sume 150 000 Sk, ako aj úhradu trov právneho zastúpenia. Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   okresný   súd   vyjadril   k prijatej   sťažnosti podaním sp. zn. Spr. 388/07 doručeným ústavnému súdu 24. mája 2007, v ktorom uviedol, že: „Žalobcovia J. P. a R. P. obaja zastúpení advokátkou JUDr. K. sa návrhom zo dňa 02. 12. 2002 domáhali vydania rozhodnutia, ktorým by súd uložil žalovanému povinnosť uzavrieť   s   nimi   zmluvu   o   prevode   vlastníctva   k   3-izbovému   bytu   s   príslušenstvom   č. 6 na treťom poschodí bytového domu. (...)

Z   úradnej   činnosti   súdu   bolo   zistené,   že   takýchto   návrhov   napadlo   v   tom   čase na bývalý   Okresný   súd   Piešťany   celkom   12,   t.   j.   tieto   boli   skutkovo   totožné,   keď sa odlišovali len v označení žalobcov.

Do oddelenia 12 C napadli celkovo 4 veci a do oddelení 5 C a 11 C napadli zvyšné veci. Vo všetkých uvedených veciach, ktoré napadli do oddelenia 5 C a 11 C je zákonnou sudkyňou,   ktorá   tieto   prejednáva,   Mgr.   Š.,   ktorá   keďže   bolo   potrebné   pre rozhodnutie vo veci samej v dvoch prípadoch nariadila znalecké dokazovanie, ktorého závery mal veci prejednávajúci sudca v úmysle použiť aj v tomto konaní, a to z dôvodu procesnej ekonómie. V   uvedených   veciach   bolo   taktiež   meritórne   rozhodnuté   (PN-11 C 279/02,   PN- 11 C 275/02, /N-5 C 41/02). Vo všetkých týchto veciach odvolací súd - Krajský súd v Trnave rozsudky súdu I. stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie (...)

Vzhľadom k tomu, ako vyplýva aj z rozhodnutí Krajského súdu v Trnave, dochádza v uvedených veciach k rôznym právnym názorom, pričom v záujme zachovania zjednotenia v rozhodovacej činnosti, právnej istoty a stability je účelné, aby mohli byť v tomto konaní použité výsledky dokazovania z uvedených konaní (znalecké posudky a pod.), ako aj právny názor odvolacieho súdu, čo by nepochybne prospelo aj k rozhodovacej činnosti v tejto veci. Nebolo účelné v zmysle O. s. p. spájať uvedené veci do jedného konania v zmysle § 112 O. s. p., pretože by došlo k neprehľadnosti v súdnych konaniach, pričom ak by sa spájali veci   do   iného   oddelenia,   musel   by   s   tým   súhlasiť   v   zmysle   rozvrhu   práce   aj   sudca, do ktorého oddelenia by sa mala vec spojiť.“

Ku skutkovej a právnej zložitosti konania okresný súd uviedol, že „... vo veci je potrebné v rámci dokazovania nariadiť znalecké dokazovanie“.

Podľa vyjadrenia súdu „... sťažovatelia nezapríčinili vo veci prieťahy...“. Tie boli podľa   jeho   vyjadrenia   zapríčinené   tým,   že „... zákonný   sudca   vo   veci   nekonal   a čakal na právoplatné rozhodnutie v inej podobnej veci patriacej Mgr. Š., čo znamená, že prieťahy v konaní sú spôsobené súdom“.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľov   bola   24.   mája   2007   ústavným   súdom   vyzvaná na zaujatie stanoviska k vyjadreniu okresného súdu. Podaním doručeným ústavnému súdu 31. mája 2007   právna   zástupkyňa   sťažovateľov   vyjadrila   nesúhlas   s časťou   vyjadrenia okresného súdu o „... rôznosti právnych názorov, s procesnou ekonómiou, nakoľko vec nie je skutkovo a ani právne zložitá, nie je dôležité ani znalecké dokazovanie nakoľko znalec by len potvrdil zákon, čím by išlo len o ďalší zbytočný prieťah v konaní“. Ďalej konštatovala, že „Predseda Okresného súdu v Trnave a zákonný sudca v prejednávanej veci pripustili zbytočné prieťahy, ktoré odôvodnili s čakaním na právoplatnosť iných skutkovo totožných právnych sporoch...“, čo je podľa jej názoru „... v rozpore nielen so všeobecnými záväznými právnymi predpismi ale predovšetkým s Ústavou SR a takéto konanie zo strany zákonného sudcu   je   neprípustné   nakoľko   súdy   sú   nezávislé   a nestranné   a v prípade   akéhokoľvek rozhodnutia   vo   veci   samej   príslušný   právny   predpis   umožňuje   vyjadriť   svoj   nesúhlas s rozhodnutím súdu podaním riadneho opravného prostriedku“.

Preto sťažovatelia trvajú na podanej sťažnosti v plnom rozsahu.

Z predloženej sťažnosti, ale najmä zo súvisiaceho spisu okresného súdu ústavný súd zistil, že 12. decembra 2002 sťažovatelia podali bývalému okresnému súdu žalobu (spolu s prílohami)   o splnenie   povinnosti   previesť   byt   v dome,   ku   ktorému   majú   uzatvorenú nájomnú zmluvu, do ich vlastníctva.

Iné   úkony   zo   strany   okresného   súdu   okrem   informovania   sa   19.   apríla   2005 na vypracovanie   znaleckého   posudku   v inej   súvisiacej   civilnej   veci,   ktorý   bol   doručený okresnému súdu 3. mája 2005, do predloženia spisového materiálu ústavnému súdu vo veci vykonané neboli.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v označenom   konaní   dochádza   k porušovaniu   základného   práva   sťažovateľov na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokovávanej veci.

Pri uplatnení týchto kritérií však ústavný súd berie do úvahy, že ich aplikácia je oveľa jednoduchšia v prípadoch, v ktorých zistil, že „súd bol celkovo nečinný a od podania žalobného   návrhu   neuskutočnil   vo   veci   žiadne   úkony“   (II. ÚS 4/03,   II. ÚS 177/03, II. ÚS 244/03).

Ako   zo   sťažnosti,   tak   aj   z vyžiadaného   spisu   okresného   súdu   vyplýva,   že od 2. decembra 2002, keď bola vec pridelená zákonnému sudcovi, doteraz nebol vo veci vykonaný žiaden relevantný procesný úkon a nebolo nariadené ani jedno pojednávanie.

Uvedený postup okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu v § 100 ods. 1 OSP, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Postup   okresného   súdu   predstavuje   nečinnosť   počas   celého   obdobia   od   podania žaloby,   ktorý   ústavný   súd   hodnotí   ako   porušenie   základného   práva   sťažovateľov na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Pretože ústavný súd zistil, že nečinnosťou okresného súdu došlo k porušeniu práv sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov   a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádzajú   sťažovatelia domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   § 56   ods. 5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia   v   petite   svojej   sťažnosti   žiadali   aj   o priznanie   finančného zadosťučinenia   v sume   150 000 Sk   pre   každého   z nich   z dôvodov,   že: „U   sťažovateľov spôsobuje   nečinnosť   Okresného   súdu   Trnava   stav   právnej   neistoty,   vzrastajúcu   nechuť k zákonom, ktoré garantujú ich práva a k akémukoľvek skloňovaniu slova spravodlivosť, resp. súdna moc.“ Sťažovatelia zároveň dodali, že v ich prípade je právoplatné skončenie súdneho sporu veľmi dôležité, pretože v rámci neho sa má rozhodnúť o uložení povinnosti uzavrieť   kúpnu   zmluvu   o prevode   vlastníckeho   práva   k bytu   a nebytovému   priestoru v súlade so zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje nielen   deklarovanie   porušenia,   prípadne   príkaz   na ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04, II. ÚS 416/06).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie finančného zadosťučinenia.

Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   zistené   zbytočné   prieťahy   v konaní okresného   súdu   predmet   sporu a povahu   veci   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   40 000 Sk   pre   každého zo sťažovateľov   za   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   § 56   ods. 4   zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré im vznikli v dôsledku ich právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. M. K., ktoré si vyčíslila v sume 14 790 Sk.

Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne   alebo   sčasti   uhradil   inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy.   Ústavný   súd pri rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2006, ktorá bola 17 822 Sk.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“), a to za každý úkon odmenu pre každého sťažovateľa v sume po 2 970 Sk. Základná sadzba tarifnej odmeny bola však znížená o 20 %, pretože išlo o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb (§ 13 ods. 3 vyhlášky), čo spolu s režijným paušálom   (§ 16   ods. 3   vyhlášky)   k tomuto   úkonu   v sume   178 Sk   v prípade   dvoch sťažovateľov predstavuje celkovú sumu 10 216 Sk.

Podanie právnej zástupkyne doručené ústavnému súdu 31. mája 2007 nevyhodnotil ústavný   súd   vzhľadom   na jeho obsah   (absencia   ústavnoprávneho   aspektu)   ako podanie relevantné pre   rozhodnutie   vo   veci   samej   a   odmenu   zaň nepriznal. Preto   zvyšnej   časti sťažnosti nevyhovel.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   je   potrebné   pod   „právoplatnosťou   nálezu“   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2007