znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 53/04-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. februára 2004 predbežne prerokoval sťažnosť M. A., bytom N. Z., vo veci porušenia jeho práva podľa čl. 6 ods.   1   a   čl.   13   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní o vydanie predbežného opatrenia vedenom pod sp. zn. 19 Ct 27/03 a v konaní o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, za účasti Okresného súdu Bratislava I, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. A.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. januára 2004 doručená sťažnosť M. A., bytom N. Z. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci porušenia jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní o   vydanie   predbežného   opatrenia   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   19   Ct   27/03 a v konaní o neplatnosť skončenia pracovného pomeru (bližšie neoznačenom).

Zo   sťažnosti   vyplýva, že sťažovateľ doručil   16. decembra   2003 okresnému súdu žalobu o určenie, že pracovný pomer trvá, o určenie, že žiadosť o rozviazanie pracovného pomeru dohodou je platný úkon, o náhradu mzdy, o vyplatenie odstupného a sociálnych kompenzácií, o ochranu osobnosti, o ochranu pred hrozbou škody, o uloženie povinnosti písomne ukončiť pracovný pomer medzi ním a žalovaným na základe dohody a o náhradu škody spolu s návrhom na vydanie predbežného opatrenia.

Vychádzajúc   z   obsahu   sťažnosti   okresný   súd „...   porušil   právo   sťažovateľa na prístup ku konaniu, a to tým, že v rámci lehoty 30 dní nevydal rozhodnutie o návrhu na vydanie   Predbežného   opatrenia,   čím   súčasne   došlo   i   k   porušeniu   práva   na   proces Spravodlivý!. Bezprieťahový!“.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že okrem porušenia jeho práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru porušil okresný súd aj jeho „... právo na účinný prostriedok nápravy pred vnútroštátnym orgánom   vo   vzťahu   k   (bezmála)   štyri   roky   trvajúcemu   pracovno-právnemu   súdnemu sporu...“, a toto právo je garantované čl. 13 dohovoru.

Z vyššie uvedených dôvodov sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu „...   vo   veci   žaloby   neodkladne   konať...“   a   aby   mu   priznal   primerané   finančné zadosťučinenie v sume jeden milión slovenských korún.

Dňa 9. februára 2004 bolo ústavnému súdu doručené podanie sťažovateľa označené ako „Dodatok k sťažnosti z 22. januára 2004“. V prílohe tohto podania sťažovateľ predložil uznesenie okresného súdu sp. zn. 19 Ct 27/03 zo 16. januára 2004, ktorým bolo konanie o jeho návrhu na vydanie predbežného opatrenia zastavené. Toto uznesenie bolo doručené sťažovateľovi 4. februára 2004. Sťažovateľ upriamuje pozornosť na skutočnosť, že uvedené uznesenie bolo podané na poštovú prepravu na Pošte Bratislava 17 až 2. februára 2004, t. j. po uplynutí 17 dní od jeho vydania, a v súvislosti s tým kladie otázku, „... prečo nebolo uznesenie expedované najmenej deň, v deň keď bolo vyhotovené (ak „nemôžeme“ pripustiť že bolo antedatované)“.

Dňa 25. februára 2004 bolo ústavnému súdu doručené ďalšie podanie sťažovateľa označené ako „Druhý dodatok ku sťažnosti z 22. januára 2004 so štvorstranovou prílohou – odvolanie“. Prílohou tohto podania bolo odvolanie sťažovateľa z 19. februára 2004 proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 19 Ct 27/03 zo 16. januára 2004.

II.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo,   aby   jeho   záležitosť   (...)   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom (...).

Ústavný   súd   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak [§ 25 ods. 1 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)]. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavne neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).

1. Predmetom sťažnosti je predovšetkým namietané porušenie práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, ku ktorému malo dôjsť v konaní vedenom na okresnom súde pod   sp.   zn.   19   Ct   27/03   z   dôvodu,   že   podľa   sťažovateľa   okresný   súd   o   jeho   návrhu na vydanie predbežného opatrenia z 15. decembra 2003 nerozhodol v zákonom ustanovenej lehote   30   dní   od   jeho   doručenia,   s   čím   sťažovateľ   spája   aj   porušenie   jeho   práva na spravodlivý proces.

Vo veci sťažovateľa sa ústavný súd sústredil iba na to, kedy začalo konanie a aký bol postup   okresného   súdu.   V   preskúmavanej   veci   bola   žaloba   doručená   okresnému   súdu 16. decembra 2003 a o predbežnom opatrení, návrh na vydanie ktorého bol jej súčasťou, rozhodol okresný súd 16. januára 2004. Z uvedeného je zrejmé, že okresný súd rozhodol o návrhu na vydanie predbežného opatrenia v zákonom ustanovenej lehote [§ 75 ods. 4 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)].   K úvahám   sťažovateľa   o dôvodoch, „... prečo   nebolo   uznesenie   expedované   najmenej   deň,   v deň,   keď   bolo   vyhotovené...“, a v nadväznosti na to o možnosti jeho antedatovania ústavný súd poznamenáva, že procesná lehota, v ktorej má súd rozhodnúť o návrhu na predbežné opatrenie, neznamená, že v rámci tejto lehoty musí dôjsť aj k vyhotoveniu uznesenia, ktorým o ňom súd rozhodol.

Podľa   §   167   OSP   „Ak   nie   je   ďalej   ustanovené   inak,   použijú   sa   na   uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku“.

Podľa § 158 ods. 3 prvej vety OSP „Ak predseda senátu zo závažných dôvodov nerozhodne   inak,   rozsudok   sa   vyhotoví   a odošle   do   30   dní   odo   dňa   jeho   vyhlásenia“. Pretože pokiaľ ide o písomné vyhotovenie uznesenia o nariadení predbežného opatrenia, neustanovuje Občiansky súdny poriadok inak, je z uvedeného zrejmé, že postup okresného súdu bol, čo sa týka písomného vyhotovenia uznesenia (a vo väzbe na to aj jeho následného doručovania), v súlade s citovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku. Z toho dôvodu nemajú úvahy sťažovateľa o jeho eventuálnom antedatovaní opodstatnenie. Vychádzajúc z uvedeného skutkového stavu ústavný súd nezistil v posudzovanom konaní   vyžadovanú   priamu   súvislosť   medzi   namietaným   porušením   (ľudských)   práv sťažovateľa a napadnutým postupom okresného súdu, resp. ani možnosť ich porušenia.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   neprichádza   teda   do   úvahy,   aby   ústavný   súd namietaný postup okresného súdu mohol po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie kvalifikovať ako porušenie označeného práva sťažovateľa. Jeho sťažnosť bola preto v časti týkajúcej sa tvrdeného porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

Ústavný   súd   pripomína,   že   nehodnotí,   či   okresný   súd   rozhodol   správne   alebo nesprávne,   ak   konanie   o   návrhu   sťažovateľa   zastavil,   ale   hodnotí   len   to,   čo   namieta sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti,   ktorou   je   ústavný   súd   viazaný   (§   20   ods.   3   zákona o ústavnom   súde),   t.   j.   porušenie   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Napokon   vecná správnosť   rozhodnutia   môže   byť   predmetom   odvolacieho   konania   a   sám   sťažovateľ ústavnému   súdu   oznámil,   že   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn.   19   Ct   27/03 zo 16. januára 2004 podal odvolanie.

2. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie čl. 13 dohovoru v bližšie neoznačenom pracovnoprávnom spore vedenom na okresnom súde.

Článok   13   dohovoru   garantuje   „účinný   opravný   prostriedok   pred   národným orgánom“ každému, koho práva alebo slobody priznané dohovorom boli porušené.

Ako   už   bolo   uvedené,   ústavný   súd   považuje sťažnosť   za   zjavne neopodstatnenú v tom   prípade,   ak   absentuje   príčinná   súvislosť   medzi   postupom   súdu   a namietaným porušením základného (ľudského) práva sťažovateľa. V danom prípade sťažovateľ nielen že neoznačil   konanie,   v ktorom   má   dochádzať   k tvrdenému   porušeniu   jeho   práva,   ale   ani neuviedol,   v   čom   vidí   porušenie   jeho „práva   na   účinný   prostriedok   nápravy   pred vnútroštátnym orgánom vo vzťahu ku (bezmála) štyri roky trvajúcemu sporu“ na okresnom súde. Vzhľadom na absenciu zdôvodnenia príčinnej súvislosti medzi postupom okresného súdu a právom sťažovateľa, ktorého porušenie namieta, ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. februára 2004