znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 529/2011-19

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   15.   decembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti D., a. s.,   B., zastúpenej A., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. J. M., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Bratislava V č. k. 36 Er/3527/2010-45 z 28. septembra 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti D., a. s.,   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 17. decembra 2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti D., a. s. (ďalej len „sťažovateľka”), ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   uznesením Okresného   súdu   Bratislava   V   (ďalej   len   „okresný   súd“   alebo „exekučný   súd)   č. k.   36 Er/3527/2010-45   z 28.   septembra   2010   (ďalej   aj   „namietané uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľke bolo 12. júla 2010 doručené upovedomenie   o začatí   exekúcie   vydané   súdnym   exekútorom   JUDr.   L.   S.   Exekútorský úrad... na zaplatenie pohľadávky v sume 60 257,95 € a trov exekúcie oprávnenému S., N.

Sťažovateľka podaním z 21. júla 2010 adresovaným súdnemu exekútorovi podala proti   označenému   upovedomeniu   o začatí   exekúcie   námietky   podľa   § 50   a nasl.   zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) spolu s návrhom na zastavenie exekúcie podľa § 57   ods. 1   písm. g)   Exekučného   poriadku.   Tieto   námietky   odôvodnila   tým,   že   nie   je právnym nástupcom osoby povinnej uvedenej v exekučnom titule, a preto je exekúcia podľa jej názoru neprípustná a ako taká má byť zastavená.

Okresný súd namietaným uznesením rozhodol o námietkach sťažovateľky tak, že ich zamietol. V uznesení uviedol, že je toho názoru, „že došlo k prechodu práv a povinností na povinného uvedeného v návrhu na vykonanie exekúcie, ako aj v poverení č. 5105 086886 zo dňa 16. 06. 2010. Tento prechod práv bol dostatočne preukázaný už Krajskému súdu v Košiciach. Uvedené vyplýva z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4 Co/257/2008-377 zo dňa 25. 02. 2010, v ktorom uviedol, že do spisu po vyhlásení a pred napísaním   rozhodnutia   dňa   18. 03. 2010   došiel   návrh   na   zmenu   účastníka   konania na strane odporcu, kedy vo veci bolo oznámené, že spoločnosť D., a. s. v likvidácii, naďalej nie je pasívne legitimovaná v danom spore, keďže záväzok, v ktorom súd koná, prešiel spolu s podnikom na kupujúceho, t. j. na obchodnú spoločnosť D., a. s., B. Vzhľadom na uvedené predložila spoločnosť D., a. s., Krajskému súdu v Košiciach návrh, aby do konania vstúpila namiesto   doterajšieho   účastníka,   D.   v   likvidácii,   na   stranu   žalovaného.   Krajský   súd v Košiciach založil tento doklad do spisu a poukázal na to, že keďže k tomuto oznámeniu došlo až po vyhlásení rozhodnutia, podľa § 156 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku nemohol vo veci konať, keďže len čo súd vyhlási rozsudok je ním viazaný.

Spolu   s   návrhom   na   vykonanie   exekúcie   predložil   oprávnený   aj   oznámenie uverejnené   v   Obchodnom   vestníku   pod   č.   OV   10A/2010   Špecifikácia   prijatého   podielu zaplatenej dane z príjmov, v ktorom bolo uvedené, že dňa 31. 12. 2009 nadobudla účinnosť Zmluva o predaji podniku zo dňa 16. 12. 2009, uzatvorená medzi obchodnou spoločnosťou D., a. s. (v čase podpisu zmluvy ako A., a. s., B.)... ako kupujúcim a spoločnosťou D., a. s. v likvidácii   (v   čase   podpisu   zmluvy   D.,   a. s.)...   ako   predávajúcim.   Na základe   tejto skutočnosti spoločnosť D.,   a. s...,   oznamuje veriteľom spoločnosti D.,   a. s. v likvidácii... prevzatie   ich   záväzkov   voči   spoločnosti   D.,   a. s.   v likvidácii...   spoločnosťou   D.,   a. s..., s účinnosťou od 31. 12. 2009. Na základe vyššie uvedených skutočností má súd za to, že došlo   k   naplneniu   ustanovenia   § 37   ods. 3   Exekučného   poriadku.   Súd   má   dostatočne preukázaný prechod povinností uvedených v exekučnom titule z osoby, ktorá bola uvedená v exekučnom titule, na osobu, ktorá je uvedená v návrhu na vykonanie exekúcie, a následne v poverení udelenom súdnemu exekútorovi v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.“.

Sťažovateľka   ďalej   argumentovala   tým,   že «v   danom   prípade   Okresný   súd Bratislava V nerešpektoval platnú a účinnú právnu úpravu a rozhodol mimo jej rámca. Pochybenie   konajúceho   súdu   je   umocnené   tým,   že   svoje   rozhodnutie   neoprel   o   žiadne zákonné ustanovenie, rozhodnutie nie je odôvodnené...

Rozsudkom Okresného súdu Košice II, č. k.: 22 C 838/2000-332, ako i Rozsudkom Krajského   súdu   v   Košiciach,   č. k.:   4 Co/257/2008-377   bola   uložená   povinnosť   zaplatiť pohľadávku vo výške 1.815.331,25,- Sk spoločností D., a. s., B., bez uvedenia IČO. Podľa § 79 ods. 1 OSP má označenie účastníka obsahovať názov alebo obchodné meno,   sídlo   a   identifikačné   číslo,   ak   je   pridelené.   „Nevyhnutným   predpokladom   pre nariadenie   súdneho   výkonu   rozhodnutia   je,   aby   práva   a   im   zodpovedajúce   povinnosti vo vykonávacom rozhodnutí boli určené presným a nepochybným spôsobom. Preto každé rozhodnutie, aby bolo vykonateľné, musí obsahovať presnú individualizáciu oprávneného a povinného,   úplné   vymedzenie   práv   a   povinností   na   plnenie,   presný   rozsah   a   obsah plnenia.“

Sťažovateľ má za to, že Rozsudok Okresného súdu Košice II, č. k. 22 C 838/2000- 332, ako i Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, č. k.: 4 Co/257/2008-377, ktoré majú byť exekučným titulom v danom spore neobsahujú takú individualizáciu účastníkov konania, aby mohlo ísť o vykonateľný exekučný titul, keďže odporca je označený iba obchodným menom, nesprávnym sídlom, bez uvedenia IČO.».

Súdna exekúcia podľa názoru sťažovateľky „môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Materiálna vykonateľnosť exekučného   titulu   je   daná   len   vtedy,   ak   na   základe   vykonateľného   rozhodnutia   možno bezpečne   identifikovať   osobu   oprávneného   a   povinného   podľa   pojmových   znakov zodpovedajúcich právnym normám,   presné vymedzenie práv   a   povinností,   prípadne   ich vzájomnú podmienenosť, a iné.

Formálna   a   materiálna   vykonateľnosť   exekučného   titulu   sú   rovnocenné   zložky vykonateľnosti   rozhodnutia.   Chybnosť   alebo   nedostatok   niektorej   zložky   vykonateľnosti, ktorý   sa   v   praxi   neraz   nahrádza,   najmä   pri   materiálnej   vykonateľnosti,   len   výkladom namiesto   jednoznačného   obsahu   exekučného   titulu,   spôsobuje   neprípustnosť   vykonania exekúcie a jej zastavenie.“.

Z uvedených dôvodov sťažovateľka, v upovedomení o začatí exekúcie označená ako povinná, namietala, „že rozsudok Okresného súdu Košice II, č. k. 22 C 838/2000-332 zo dňa 20. 05. 2008, ako i Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, č. k.: 4 Co/257/2008-377 zo dňa 25. 02. 2010 je nulitné rozhodnutie, ktoré nezaväzuje žiaden subjekt“.

Ďalej sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že „Rozsudkom Okresného súdu Košice II, ako i Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach bola uložená povinnosť zaplatiť pohľadávku vo výške 60.257,95 € spoločnosti D., a. s., B., bez uvedenia IČO. Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 25. 02. 2010 potvrdil Rozsudok Okresného súd Košice II, pričom ako účastníka   konania   na   strane   žalovaného   rovnako   označil   spoločnosť   D.,   a. s.,   B.,   bez uvedenia IČO.

V čase vydania Rozsudku Krajského súdu v Košiciach označený účastník konania D., a. s., B., neexistoval. Hoci v čase vydania Rozsudku Krajského súdu v Košiciach existovala spoločnosť s obchodným menom D., a. s., táto spoločnosť figurovala v obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I so zapísanými identifikačnými údajmi: D., a. s., so sídlom B., IČO:...;   táto   spoločnosť   však   nebola   účastníkom   vyššie   uvedeného   súdneho   konania na strane žalovaného.

Proti inému než tomu, kto je v rozhodnutí súdu označený ako povinný, je možné vykonať exekúciu iba v prípade, ak sa preukázalo, že naňho prešla povinnosť vyplývajúca z exekučného   titulu.   Spoločnosť   D.,   a. s.,   však   namieta,   že   na   ňu   neprešla   povinnosť vyplývajúca z exekučného titulu, preto takýto prechod povinnosti nemohol byť v exekučnom konaní ani preukázaný.“.

Sťažovateľka   v sťažnosti   poukazuje   aj   na   to,   že   31.   decembra   2009   nadobudla účinnosť zmluva o predaji podniku zo 16. decembra 2009 „uzatvorená medzi obchodnou spoločnosťou D., a. s. (do 31. 12. 2009 pod obchodným menom A., a. s.),... ako kupujúcim, a spoločnosťou D., a. s. v likvidácii (do 31. 12. 2009 pod obchodným menom D., a. s.),... ako predávajúcim.

Zmluvou   o   predaji   podniku   súčinnosťou   od   31. 12. 2009   na   spoločnosť   D.,   a. s. (do 31. 12. 2009   pod   obchodným   menom   A.,   a. s.)   prešli   práva   a   povinnosti   súvisiace s podnikom   spoločnosti   D.,   a. s.   v   likvidácii   (do   31. 12. 2009   pod   obchodným   menom D., a. s.). Z vyššie uvedeného je zrejmé, že k prechodu práv a povinností zo spoločnosti D., a. s. v likvidácii na spoločnosť D., a. s., došlo ešte pred vydaním exekučného titulu. Rozsudok   Krajského   súdu   v   Košiciach   bol   vydaný   dňa   25. 02. 2010,   teda   až   po vzniku   skutočnosti,   ktorá   zakladá   prechod   práv   a   povinností   zo   spoločnosti   D.,   a. s. v likvidácii, na spoločnosť D., a. s. Podľa ustanovenia § 92 ods. 2 OSP mal navrhovateľ ešte v prebiehajúcom súdnom konaní požiadať súd o zmenu účastníka konania na strane žalovaného,   čo   však   neurobil.   V dôsledku   toho   účastníkom   konania   až   do   vydania rozhodnutia bola spoločnosť D., a. s. v likvidácii. Krajský súd v Košiciach preto mohol Rozsudkom uložiť povinnosť iba spoločnosti D., a. s. v likvidácii.

V danom   prípade   bol tiež vylúčený   postup súdu podľa   ustanovenia   § 107   ods. 4, keďže   právnická   osoba,   ktorá   bola   účastníkom   konania   v   predmetnom   spore,   doposiaľ nezanikla.“.

V tomto prípade podľa názoru sťažovateľky nebola splnená podmienka prechodu povinností   z   exekučného   titulu   podľa   § 37   ods. 3   Exekučného   poriadku.   Po   vydaní exekučného   titulu totiž nedošlo   k   žiadnej   skutočnosti,   ktorá   by zakladala prechod práv a povinností vyplývajúcich z exekučného titulu. Ak súd zaviaže na plnenie v čase vydania rozhodnutia neexistujúci subjekt, nemôže dôjsť k prechodu povinností zo subjektu, ktorý nemá právnu subjektivitu, na iný subjekt práva, nevnímajúc ten fakt, že v zmysle citovaného ustanovenia Exekučného poriadku sa vyžaduje, aby ku skutočnosti majúcej za následok prechod   práv   a   povinností   došlo   po   vzniku   exekučného   titulu,   čo   daný   prípad   taktiež nespĺňa.

Ďalej k tomu sťažovateľka uvádza, že „podľa ustálenej judikatúry výlučne prechádza len   právo   alebo   povinnosť   z   exekučného   titulu   alebo   sa   prevádza   právo   či   preberá povinnosť z exekučného titulu. To znamená, že k prechodu alebo prevodu práva alebo povinnosti dochádza po vydaní exekučného titulu. Neakceptuje sa prechod alebo prevod, ku ktorému   došlo   pred   vydaním   exekučného   titulu,   napríklad   rozsudku,   pretože   tento prechod   sa   mal   prejaviť   už   v procesnom   nástupníctve   (zmena   alebo   zámena   účastníka konania   v   základnom   konaní)   a   v   správnom   vyriešení   vecne;   legitimácie   v   základnom (sporovom)   konaní.   Pochybenie   v   základnom   konaní   spočívajúce   v   tom,   že   nebol rešpektovaný   prechod   práva   alebo   povinností,   nemožno   naprávať   v   exekučnom   konaní prostredníctvom zmeny alebo zámeny účastníkov tohto konania.

Exekučný   poriadok   obsahuje   ustanovenie   poskytujúce   povinnému   ochranu   pred neprípustným výkonom rozhodnutia, ako aj ustanovenie poskytujúce povinnému možnosť brániť sa proti vykonávaniu exekúcie, ak sa v priebehu exekučného konania zistí, že mu chýba pasívna vecná legitimácia z hľadiska exekučného titulu alebo tento titul je nulitným právnym aktom, a to v ktoromkoľvek štádiu konania.“.

Na základe uvedených skutočností je sťažovateľka toho názoru, že v danom prípade existuje dôvod, pre ktorý je exekúcia vedená okresným súdom pod sp. zn. 36 Er/3527/2010 neprípustná.

K   porušeniu   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy namietaným uznesením došlo podľa názoru sťažovateľky tým, že „v predmetnom uznesení absentuje   riadne   odôvodnenie,   čo...   spôsobuje   jeho   nezákonnosť   a nepreskúmateľnosť“. Okresný súd sa nevysporiadal s námietkou sťažovateľky, že „právne nástupníctvo malo byť vyriešené ešte v priebehu súdneho konania. Zároveň sa nevysporiadal s námietkou, podľa ktorej   v zmysle   ustanovenie   § 27   ods. 2   exekučného   poriadku,   ku   skutočnosti   majúcej za následok   prechod   práv   a povinností   musí   dôjsť   až   po   vzniku   exekučného   titulu. V odôvodnení   rozhodnutia   nevyriešil   ani   otázku   nevykonateľnosti   rozhodnutí   vzhľadom na skutočnosť, že subjekt označený ako odporca v predmetnom konaní neexistuje“, a preto „uvedené   rozhodnutie   Okresného   súdu   Bratislava V   o námietkach...   treba   považovať z hľadiska presvedčivosti a preskúmateľnosti za nepostačujúce“.

Uvedený postup okresného súdu v súvislosti s rozhodovaním o jej námietkach proti exekúcii považuje sťažovateľka aj za porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, pretože podľa jej názoru okresný súd „jej neposkytol ochranu pred neprípustnou exekúciou“, pričom v danom prípade je podľa sťažovateľky „potreba poskytnutia   ochrany   zo   strany   súdu   umocnená   tým,   že   zásah   do   vlastníckeho   práva... uskutočňuje súdny exekútor, ako reprezentant verejnej moci“.

S poukazom na uvedené dôvody sťažovateľka žiada, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol nálezom tak, že jej základné právo „na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 a nasl. Ústavy SR a právo vlastniť majetok a právo na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 Ústavy SR bolo porušené právoplatným Uznesením Okresného súdu Bratislava V, č. k.: 36 Er/3527/2010-45 zo dňa 28. 09. 2010.

Uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava V,   č. k.:   36 Er/3527/2010-45   zo   dňa 28. 09. 2010 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania pred ústavným súdom je nárok sťažovateľky na ochranu pred postupom okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 36 Er/3527/2010, ktorým bolo podľa nej porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1, ako aj čl. 20 ods. 1 ústavy.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Splnenie   ústavných   a   zákonných   predpokladov   na   podanie   sťažnosti,   ktoré   sú uvedené   v čl. 127   ods. 1   ústavy   a   § 53   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde,   sťažovateľka odôvodnila tak, že v zákonom ustanovenej lehote podala súdnemu exekútorovi námietky proti exekúcii, ktoré spojila aj s návrhom na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Exekučnému súdu navrhla, aby vyhovel jej námietkam, ako aj jej návrhu na zastavenie exekúcie a exekúciu vedenú pod sp. zn. EX 499/2010 zastavil (keďže z dôvodov   bližšie   opísaných   v námietkach   považovala   túto   exekúciu   za   neprípustnú). Okresný   súd   namietaným   uznesením   jej   námietkam   nevyhovel,   pričom   proti   tomuto uzneseniu nebolo prípustné odvolanie ani mimoriadny opravný prostriedok. Ako vyplýva z namietaného uznesenia, návrhom sťažovateľky na zastavenie exekúcie sa exekučný súd nezaoberal.

V exekučnom   konaní podľa   Exekučného poriadku   má povinný viacero   právnych prostriedkov obrany a ochrany svojho postavenia, ktoré môže využiť vtedy, ak v nútenom výkone   súdnych   a   iných   rozhodnutí   sa   vyskytnú   absolútne   alebo   relatívne   prekážky ďalšieho   postupu   exekučných   orgánov,   ku   ktorým   patrí   aj   tvrdenie   sťažovateľky,   že exekúcia   sa   začala,   aj   keď   nie   je   splnený   jej   materiálny   predpoklad,   t. j.   neexistuje vykonateľné rozhodnutie, ktoré jej vykonanie pripúšťa (neprípustnosť exekúcie).

K   takým   právnym   prostriedkom   patria   nielen   námietky   podľa   § 50   Exekučného poriadku,   ale   aj   návrh   na   odklad   exekúcie   podľa   § 56   Exekučného   poriadku   a   návrh na zastavenie   exekúcie   podľa   § 57   Exekučného   poriadku.   Účel   týchto   právnych prostriedkov obrany povinného v exekučnom konaní je rovnaký a spravidla spočíva v tom, že   v absolútne   alebo   relatívne   neprípustnej   exekúcii   sa   nesmie   pokračovať   a   musí   sa zastaviť   a   prípadne   pred   rozhodnutím   o zastavení   sa   musí   exekúcia   aj   odložiť (jej vykonávanie).

Námietky   proti   exekúcii   sú   len   jedným   z   prostriedkov   obrany   povinného v exekučnom   konaní.   V súvislosti   s tým   ústavný   súd   vo   svojej   doterajšej   rozhodovacej činnosti (napr. II. ÚS 134/05, IV. ÚS 193/2010) už vyslovil názor, že pokiaľ ide o námietky proti   exekúcii,   nejde   „o   najúčinnejší   prostriedok   ochrany   práv   povinného,   pretože nevyhovenie námietkam nemožno napádať riadnym opravným prostriedkom. Účinnejším prostriedkom obrany povinného je návrh na odklad exekúcie podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku   (z   dôvodu,   že   možno   očakávať   zastavenie   exekúcie),   ktorý   možno   podať kedykoľvek   po   doručení   upovedomenia   o   začatí   exekúcie,   ak je   spojený   s návrhom na zastavenie   exekúcie.   Rovnako   je prípustné   aj   samostatne   podať   návrh   na   zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku bez ohľadu na to, či boli podané námietky podľa § 50 Exekučného poriadku, prípadne sa takým námietkam nevyhovelo. Vyššia účinnosť návrhu na zastavenie exekúcie vo vzťahu k ochrane povinného vyplýva z toho, že proti rozhodnutiu o tomto návrhu je prípustné v prevažnej väčšine prípadov odvolanie, o ktorom sa rozhoduje v riadnom inštančnom postupe na súde vyššieho stupňa. Odvolanie je podľa § 58 ods. 4 Exekučného poriadku vždy prípustné v prípadoch ustanovených v § 57 ods. 1 písm. a), b), f) až písm. h), t. j. ak sa začala exekúcia vykonávať a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným, ak rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí   exekúcie   zrušené   alebo sa   stalo   neúčinným,   ak po vydaní   rozhodnutia   zaniklo právo ním priznané, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať, a napokon, ak majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie.“.

Sťažovateľka pri podaní námietok proti exekúcii podľa § 50 a nasl. Exekučného poriadku síce navrhla okresnému súdu, aby exekúciu vyhlásil za neprípustnú a podľa § 57 ods. 1   písm. g)   Exekučného   poriadku   ju   zastavil,   avšak   okresný   súd   jej   námietky   proti exekúcii zamietol, pričom jej návrhom na zastavenie exekúcie sa vôbec nezaoberal. Zároveň sťažovateľku v súlade s § 202 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) poučil, že proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie (toto je prípustné iba proti výroku, ktorým sa námietkam povinného vyhovelo).

Podľa § 251 ods. 4 prvej vety OSP sa na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak.

Podľa § 167 ods. 2 OSP ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.

Podľa § 166 OSP ak nerozhodol súd v rozsudku o niektorej časti predmetu konania, o trovách   konania   alebo   o   predbežnej   vykonateľnosti,   môže   účastník   do   pätnástich   dní od doručenia rozsudku navrhnúť jeho doplnenie. Súd môže rozsudok, ktorý nenadobudol právoplatnosť, doplniť aj bez návrhu (ods. 1). Doplnenie urobí súd dopĺňacím rozsudkom, pre   ktorý   platia   obdobne   ustanovenia   o   rozsudku.   Ak   súd   nevyhovie   návrhu   účastníka na doplnenie rozsudku, uznesením návrh zamietne (ods. 2).

Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd sa vôbec vo svojom uznesení nezaoberal návrhom   sťažovateľky   na   zastavenie   exekúcie   podľa   § 57   ods. 1   písm. g)   Exekučného poriadku, a preto mohla sťažovateľka v súlade s § 166 ods. 1 v lehote 15 dní od doručenia namietaného uznesenia navrhnúť exekučnému súdu, aby rozhodol doplňujúcim uznesením o tomto návrhu na zastavenie exekúcie. Proti rozhodnutiu exekučného súdu o prípadnom zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie podaného podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku   je v zmysle citovaného § 58   ods. 4   Exekučného poriadku   prípustné odvolanie, v ktorom by sťažovateľka mohla uplatniť argumentáciu uvedenú v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu a o ktorom by rozhodoval príslušný krajský súd.

V súvislosti s nevyužitím postupu podľa § 166 ods. 1 OSP (nenavrhnutím doplnenia napadnutého   uznesenia   sťažovateľkou)   už   ústavný   súd   uviedol   (m. m.   I. ÚS 101/06, IV. ÚS 310/2011), že ak mal sťažovateľ v konaní pred všeobecným súdom k dispozícii právne   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   základných   práv   a   slobôd   účinne poskytuje, bolo jeho povinnosťou tieto právne prostriedky nápravy uplatniť. Ak sťažovateľ kvalifikovane právne zastúpený v konaní pred všeobecným súdom nevenoval dostatočnú pozornosť uvedeným efektívnym procesným prostriedkom nápravy a svoju pasivitu chce odčiniť až v predmetnom konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, okresnému súdu nemožno vyčítať odopretie základného práva na súdnu ochranu.

Navyše,   Exekučný   poriadok   umožňoval   sťažovateľke   takú   ochranu   označených základných   práv,   na   ktorú   bola   oprávnená   bez   časového   obmedzenia   ihneď   po   začatí exekučného konania, o ktorom sa dozvedela najneskôr doručením upovedomenia o začatí exekúcie. Sťažovateľka bola oprávnená, ale aj povinná na to, aby všetky právne prostriedky pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy využila, teda nielen námietky podľa § 50   Exekučného   poriadku   a   návrh   na   zastavenie   exekúcie   podľa   § 57   Exekučného poriadku, ale aj návrh na odklad exekúcie podľa § 56 Exekučného poriadku.

Podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku môže súd aj bez návrhu povoliť odklad exekúcie, ak možno očakávať, že exekúcia bude zastavená (§ 57 Exekučného poriadku).

Podľa § 56 ods. 5 Exekučného poriadku   do   rozhodnutia   súdu   o   odklade   exekúcie môže exekútor vykonávať len úkony smerujúce k zabezpečeniu majetku povinného.

Z uvedeného je zrejmé, že by v prípade podania návrhu na odklad exekúcie (§ 56 Exekučného   poriadku)   spojeného   s návrhom   na zastavenie   exekúcie   (§ 57   Exekučného poriadku) nemohlo dôjsť ku skončeniu exekučného konania, keďže do rozhodnutia súdu o odklade exekúcie môže exekútor vykonávať len úkony smerujúce k zabezpečeniu majetku povinného. Ak by sťažovateľka využila tento právny prostriedok na ochranu svojich práv kumulatívne s návrhom na zastavenie exekúcie, čo, ako už bolo uvedené, mala možnosť urobiť   ihneď   po   začatí   exekúcie,   musel   by   sa   exekučný   súd   zaoberať   aj   jej   návrhom na zastavenie   exekúcie   a vysporiadať   sa   so   všetkými   jej   námietkami,   ktoré   uplatnila aj v sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu.   Navyše, v takom   prípade by   proti   rozhodnutiu exekučného súdu bolo prípustné odvolanie a o veci by rozhodoval odvolací súd. Tvrdenie, že sťažovateľka vyčerpala pred podaním sťažnosti všetky právne prostriedky podľa § 53 ods. 1   zákona   o ústavnom   súde,   sú   v kontexte   uvedených   skutočností   podľa   názoru ústavného   súdu   neakceptovateľné,   a to   v neposlednom   rade   aj   so   zreteľom   na   § 61 Exekučného   poriadku,   podľa   ktorého   je   navrátenie   do   predošlého   stavu   v exekučnom konaní   vylúčené.   Ústavný   súd   zároveň   nezistil,   že   by   v okolnostiach   daného   prípadu prichádzal   do   úvahy   postup   podľa   § 53   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde,   podľa   ktorého ústavný súd prijatie sťažnosti neodmietne, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Sťažovateľka mala na ochranu základných práv, porušenie ktorých namietala, právny prostriedok (návrh na odklad exekúcie), o ktorom by rozhodoval exekučný súd, a o odvolaní proti rozhodnutiu o návrhu na zastavenie exekúcie aj odvolací súd. Tieto právne prostriedky však nevyužila, a preto v súlade s § 53 ods. 1   zákona o ústavnom   súde   je jej sťažnosť neprípustná.

Iba za predpokladu, že sťažovateľ využije všetky jemu dostupné právne prostriedky súdnej a inej právnej ochrany svojho základného práva alebo základnej slobody a nebol s ich   uplatnením   úspešný,   môže   sa   uchádzať   o ochranu   tohto   základného   práva   alebo slobody   sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy (m. m. IV. ÚS 193/2010, I. ÚS 178/2011, IV. ÚS 453/2011). K tomu treba dodať, že sťažovateľ nemá podľa ústavy, zákona o ústavnom súde a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý   z oboch   ústavne   existujúcich   systémov   súdnej   ochrany   využije,   ale   je   povinný postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je   kompetentný   ústavný   súd.   Toto   „poradie“   sa   nedá   sťažovateľom   ovplyvniť   a jeho vnútorná logika   vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo   je zodpovedné   za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí (čl. 142 ods. 1 ústavy a § 1 a § 7 OSP).

Ústavný   súd   vzhľadom   na uvedené   odmietol   sťažnosť   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde z dôvodu jej neprípustnosti.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti v nej uplatnenými nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2011