znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 528/2011-18

Ústavný   súd Slovenskej   republiky na neverejnom zasadnutí senátu   15.   decembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Š. T., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. F., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 28 Cb 64/2002-145   zo 17. marca 2010   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č. k. 1 Obo 55/2010-153 zo 14. júla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. T. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 15. novembra 2010 doručená sťažnosť Š. T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len,,krajský súd“) č. k. 28 Cb 64/2002-145 zo   17.   marca   2010   (ďalej   aj   „napadnuté   uznesenie   krajského   súdu“)   a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,najvyšší súd“) č. k. 1 Obo 55/2010-153 zo 14. júla 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo potvrdené uznesenie krajského súdu č. k. 28 Cb 64/2002-145 zo 14. júla 2010, pričom v odôvodnení tohto uznesenia najvyšší súd dospel k záveru, že „v danom prípade pri výpočte náhrady trov právneho zastúpenia nie je možné použiť ani ust. § 13 ods. 7 vyhlášky č. 163/2002 Z. z.“. V závere napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sa uvádza, že „súd prvého stupňa priznal žalovanému v 2/ rade náhradu trov konania v náležitej výške v zmysle cit. vyhlášok, preto odvolací súd napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil“.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   v právnej   veci   o určenie   neplatnosti   zmluvy o prevode   obchodného   podielu   vedenej   krajským   súdom   pod   sp. zn.   28 Cb 64/2002   bol účastníkom konania v procesnom postavení žalovaného v 2. rade. Krajský súd rozsudkom z 31. mája 2007 rozhodol v tejto veci o trovách konania tak, že žalobca je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy konania v sume 117 590 Sk s tým, že základná sadzba tarifnej odmeny za   jeden   úkon   právnych   služieb   predstavovala   18 650   Sk   a bola   vypočítaná   podľa príslušných   ustanovení   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb účinnej   do   31.   decembra   2004   (ďalej   „len   vyhláška   č. 163/2002   Z. z.“)   a vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   „len vyhláška č. 655/2004 Z. z.“). Sťažovateľ poukázal a to, že „V zmysle ustanovení citovaných právnych   predpisov   je   základná   sadzba   tarifnej   odmeny   za jeden   úkon   právnej   služby určená   podľa   hodnoty   veci   alebo   hodnoty   práva.   Súd   v rozsudku   uviedol,   že   hodnota Zmluvy   o prevode   obchodného   podielu,   ktorej   neplatnosti   sa   žalobca   domáhal,   je 3 000 0000 Sk.

Najvyšší súd SR rozsudkom zo 14. mája 2008 sp. zn. 2 Obo 214/2007 rozhodol tak, že vec v časti týkajúcej sa náhrady trov prvostupňového konania rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd uznesením zo dňa 29. 12. 2008 sp. zn. 28 Cb 64/2002-134 rozhodol tak, žalobca je povinný zaplatiť 8 069 Sk na náhradu trov konania žalovanému v 2. rade k rukám právneho zástupcu žalovaného v 2. rade do troch dní od právoplatnosti uznesenia.“.

Sťažovateľ   podal   proti   tomuto uzneseniu   krajského   súdu   odvolanie,   v ktorom upriamil pozornosť na to, „že najvyšší súd (ktorého právnym názorom bol krajský súd viazaný, pozn.) vo svojom rozhodnutí žiadnym spôsobom neuviedol, prečo nie je v danej veci možné hodnotu práva vyjadriť v peniazoch, a obmedzil sa len na konštatovanie, že kúpna cena nepredstavuje cenu práva určenia neplatnosti prevodu práva bez odvolania sa na   ustanovenia,   podľa   ktorých   uvedenú   skutočnosť   konštatoval.   Neuviedol   skutočnosti, prečo nemožno hodnotu veci alebo práva vyjadriť v peniazoch, keď predmetom konania vo veci   samej   bolo   určenie   neplatnosti   zmluvy   o prevode   obchodného   podielu,   ktorého nominálna hodnota predstavovala konkrétnu sumu, a to 3 000 000,- Sk.“.

Zo   sťažnosti   ďalej   vyplýva,   že   najvyšší   súd   rozhodujúc   o odvolaní   sťažovateľa „v uznesení zo dňa 24. 06. 2009 sp. zn. 2 Obo 33/2009 uviedol, že odvolanie bolo čiastočne dôvodné a uznesenie krajského súdu sp. zn. 28 Cb 64/2002 zrušil a vec mu vráti na ďalšie konanie.   Krajský   súd   v uznesení   zo   dňa   17. 03. 2010   sp. zn.   28 Cb 64/2002   opätovne rozhodol   o trovách   právneho   zástupcu   žalovaného   v 2. rade   tak,   že   pri   ich   určovaní vychádzal z toho, že v danej veci nie je možné hodnotu práva vyjadriť v peniazoch. V uvedenej veci ide výlučne o právne posúdenie aplikácie príslušných ustanovení právnych predpisov o stanovení odmeny advokáta za právne služby v konkrétnej veci.“.

Sťažovateľ ďalej cituje príslušné ustanovenia vyhlášky č. 163/2002 Z. z. a vyhlášky č. 655/2004   Z. z.   vyslovujúc   názor,   že «súdy   pri   rozhodovaní   o trovách   konania nevychádzali z právnej úpravy účinnej v čase uskutočňovania úkonov.

Súdy vychádzali z ust. § 13 ods. 6 vyhl. č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, ak nemožno hodnotu veci alebo práva vyjadriť v peniazoch alebo ak ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami, pričom mali vychádzať z   ust.   § 13   ods. 7   citovanej   vyhlášky,   ktorá   jasne   stanovovala,   že   vo   veciach   určenia neplatnosti právnych úkonov, ak je ich predmetom vec, právo alebo plnenie oceniteľné peniazmi, patrí základná sadza tarifnej odmeny určená z hodnoty veci, práva alebo výšky plnenia. Napriek tomuto zneniu súdy obidvoch stupňov sa odklonili od tohto jednoznačného znenia   predpisu,   najmä   § 13   ods. 7   vyhl.   č. 163/2002   Z. z.   a   na   danú   vec   aplikovali nesprávne ustanovenia právnych predpisov.

Máme za to, že aplikácia ust. § 13 ods. 6. vyhl. č. 163/2002 Z. z. na danú vec je absolútne právne nevysvetliteľná, pretože text ust. § 13 ods. 7 tejto vyhlášky obsahoval tak jasnú   formuláciu,   že   jeho   neaplikácia   a   následné   nezdôvodnenie   použitia   § 13   ods. 6 vyhlášky podľa nášho názoru nie je v súlade s ústavou garantovaným právom na súdnu ochranu. Je nutné mať na zreteli, že pri výklade právnych noriem je právnym pravidlom predpoklad,   podľa   ktorého   normotvorca   nezamýšľa   dať   ním   tvorenému   aktu   neurčité a nerozumné dôsledky a súd by sa mal podľa nášho názoru vyhnúť najmä takému výkladu, ktorý je zjavne nesúladný so znením príslušných ustanovení právneho predpisu.

Súdy v danom prípade aplikáciou ust. § 13 ods. 6 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. na danú vec pred použitím právnej úpravy obsiahnutej v § 13 ods. 7 vyhlášky rozhodli svojvoľne, arbitrárne bez toho, že by mal ich výklad rozumný základ a rozumné vysvetlenie, preto svojimi rozhodnutiami porušili základné právo vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy.

Odvolací súd vo svojom uznesení sp. zn.   1 Obo 55/2010 zo dňa 14. 10. 2010 tiež uviedol, „že pre základ výpočtu náhrady trov právneho zastúpenia sa primerane použijú kritériá   na   výpočet   súdneho   poplatku   podľa   ustanovení   zák.   č. 71/1992   Zb.   o   súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov. Spoločné poznámky k položkám 1 a 2, bod 1 určujú, že pri návrhu konania o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je, sa poplatok vyrubí podľa písm. b/ týchto položiek, tzn. ak predmet konania nemožno oceniť peniazmi“.

K tomuto argumentu súdu uvádzame, že súd neuviedol právny základ tohto tvrdenia, a teda ho riadne neodôvodnil, čo nie je v súlade s ústavou garantovaným právom na súdnu ochranu.   Ustanovenia   zákona   o   súdnych   poplatkoch   sa   týkajú   výlučne   právnej   úpravy súdnych poplatkov, zatiaľ čo právna úprava odmien advokátov je upravená v inom právnom predpise. Pre rozhodnutie o aplikácii ustanovenia § 13 ods. 6 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. o odmenách   advokátov   nie   je   právne   relevantná   a   dôvodná   analógia   s   predpisom upravujúcim odlišné právne vzťahy, pričom aj cieľ i účel tohto predpisu je rozdielny.».V petite   sťažnosti   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   sťažnosť   prijal   na   ďalšie konanie a následne nálezom rozhodol tak, že jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46   ods. 1   ústavy   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   a   napadnutým   uznesením najvyššieho súdu porušené bolo. Ďalej žiadal, aby ústavný súd zrušil napadnuté uznesenia a vrátil vec na ďalšie konanie a priznal mu úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach   je bližšie upravené predovšetkým   v § 49 až § 56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   uznesením   krajského   súdu   č. k.   28 Cb 64/2002-145 zo 17. marca 2010

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v súčasnosti   a nebude   môcť   ani   v budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá bez ďalšieho aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom   a účelom   uvedeného   princípu   subsidiarity   spočíva   v tom,   že   ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci   v rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny   prípad   v súlade   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl. 7   ods. 5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných   slobôd,   ktoré   ústava   alebo   medzinárodná   zmluva   dotknutým   právnickým osobám   alebo   fyzickým   osobám   zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Vzhľadom na princíp subsidiarity je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach týkajúcich sa porušenia jeho v sťažnosti označeného základného práva napadnutým uznesením krajského súdu. Ochrany svojho základného práva sa sťažovateľ mohol domáhať a aj sa domáhal podaním odvolania proti   nemu.   Ústavný   súd   z tohto   dôvodu   sťažnosť   v tej   časti,   ktorá   smeruje   proti napadnutému uzneseniu krajského súdu, odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   uznesením   najvyššieho   súdu   č. k.   1 Obo 55/2010-153 zo 14. júla 2010

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Poskytnutie   súdnej   ochrany   ústavne   konformným   spôsobom   predpokladá,   že účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite rešpektujúcej jeho základné právo garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy. Tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoré je predmetom konania, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Ústavný   súd   pripomína,   že   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov.   Sú   to   teda   zásadne   všeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha   chrániť   princípy spravodlivého   procesu   na   zákonnej   úrovni.   Táto   ochrana   sa   prejavuje   aj   v tom,   že všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne   námietky   účastníka   konania,   keď   jasne a zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové   právne   a skutkovo   relevantné   otázky súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany.   Ústavný   súd   už   opakovane   uviedol   (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou   garantovaných   práv   a slobôd   (resp.   ústavnosti   ako   takej)   nie   je   zverená   len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl. 7   ods. 2   a 5   ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

Úloha   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o sťažnosti   namietajúcej   porušenie základného   práva   na   súdnu   ochranu   rozhodnutím   všeobecného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   interpretácie   a aplikácie   zákonov   s ústavou   alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom   na   niektoré   zo   základných   ľudských   práv   (napr.   I. ÚS 19/02,   I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Z týchto hľadísk potom ústavný súd posudzoval aj napadnuté uznesenie   najvyššieho   súdu,   ktorým   bolo   potvrdené   uznesenie   krajského   súdu č. k. 28 Cb 64/2002-145 zo 17. marca 2010 o trovách prvostupňového konania.

Vo svojej ustálenej judikatúre aj v nadväznosti na § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového   súdu   a   odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane   (m. m. II. ÚS 78/05,   III. ÚS 264/08,   IV. ÚS 372/08,   IV. ÚS 350/09),   pretože   prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Podstata   sťažnostných   námietok   spočíva   v rovine   interpretácie   zákonov a podzákonných úprav, keď sťažovateľ nesúhlasí s výškou priznaných trov konania pred súdom I. stupňa a vyslovuje názor, že najvyšší súd (rovnako ako pred ním krajský súd ) mal v danej   veci   správne   aplikovať   iné   ustanovenia   vyhlášky   č. 163/2002   Z.   z.   a vyhlášky č. 655/2004   Z. z.   Ako   úspešnému   účastníkovi   súdneho   konania   mu   trovy   konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia síce boli priznané v súlade s § 142 ods. 1 OSP, pri určení   ich   výšky   však   krajský   súd,   ako   aj   najvyšší   súd   vychádzali   z toho,   že   predmet konania nemožno oceniť peniazmi. Predmetom konania pritom bolo určenie neplatnosti zmluvy o prevode obchodného podielu.

Predovšetkým je potrebné uviesť, že krajský súd mal výrazne obmedzené možnosti sám   rozhodnúť o aplikácii dotknutých   ustanovení vyhlášky   č. 163/2002 Z. z. a vyhlášky č. 655/2004 Z. z., čo bolo vyvolané predchádzajúcim zrušujúcim uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 33/2009 z 24. júna 2009 v odvolacom konaní, v ktorom sa okrem iného uvádza, že „Odvolací súd považuje za vhodné v tejto súvislosti poukázať na jasnú úpravu tejto   otázky   v zák.   č. 71/1992   Zb.   v znení   neskorších   predpisov,   kde   sa   v Sadzobníku súdnych poplatkov Spoločné poznámky k položkám 1 a 2 v bode 1 uvádza, že z návrhu na začatie   konania o určenie,   či   tu právny   vzťah   alebo   právo   je   alebo nie je   sa   poplatok vyberie   podľa   písm.   b/   týchto   položiek,   pričom   písm. b/   sa   týka   prípadov   ak   nemožno predmet konania oceniť peniazmi.“.

Podľa   účinnej   právnej   úpravy   je právny   názor odvolacieho súdu   pre nižšie   súdy záväzný (§ 226 OSP), a preto krajský súd súc viazaný povinnosťou konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom (čl. 2 ods. 2 ústavy) sa nemohol sa od (jasne vysloveného) názoru najvyššieho súdu odchýliť.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie krajského súdu č. k. 28 Cb 64/2002-145 zo 17. marca 2010, sa uvádza:

„V konaní   je   predmetom   určenie   neplatnosti   a   neúčinnosti   zmluvy   o   prevode obchodného podielu, t. j. preskúmanie, či napadnutý právny úkon bol urobený v súlade so zákonom, pričom kúpna cena obchodného podielu nepredstavuje cenu práva určenia neplatnosti prevodu práva. Ako už Najvyšší súd SR uviedol vo svojich rozhodnutiach sp. zn. 2 Obo 214/2007 a 2 Obo 33/2009, takto formulovaný predmet konania teda nie je možné oceniť peniazmi.

V danom prípade pri výpočte náhrady trov právneho zastúpenia nie je možné použiť ani ust. § 13 ods. 7 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., nakoľko na aplikáciu uvedeného ustanovenia je potrebné poznať hodnotu veci, práva alebo výšky plnenia. Odvolací súd po preštudovaní spisu zistil, že počas celého konania nebola súdu predložená zmluva o prevode obchodného podielu, z ktorej by bola zrejmá výška obchodného podielu.

Trovy právneho zastúpenia vzniknuté v roku 2005 a 2007 súd prvého stupňa správne počítal   podľa   ust.   § 11   ods. 1   vyhl.   č. 655/2004   Z. z.,   keďže   predmet   konania   je neoceniteľný. V súčasnosti platná vyhláška neobsahuje ustanovenie umožňujúce predmet konania,   pozostávajúci   z určenia neplatnosti   alebo   neúčinnosti   právneho   úkonu,   oceniť peniazmi.

Zároveň z ustálenej súdnej praxe všeobecných súdov a Ústavného súdu SR vyplýva, že pre základ výpočtu náhrady trov právneho zastúpenia sa primerane použijú kritériá na výpočet súdneho poplatku podľa ustanovení zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov. Spoločné poznámky k položkám 1 a 2, bod 1 určujú, že pri návrhu konania o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je, sa poplatok vyrubí podľa písm. b/ týchto položiek, tzn. ak predmet konania nemožno oceniť peniazmi.“

Keďže v danom prípade išlo o neplatnosť zmluvy o prevode obchodného podielu, obidva súdy dospeli k záveru, že nejde o žalobu o peňažné plnenie, a preto predmet sporu nemožno vyjadriť v peniazoch.

Vo   vzťahu   k uvedenému   ústavný   súd   konštatuje,   že   predmet   konania   nemožno zamieňať   s predmetom   zmluvy   o prevode   obchodného   podielu,   neplatnosti   ktorej   sa sťažovateľ   domáhal,   hoci   hodnota   predmetu   takéhoto   právneho   úkonu   je   peňažne vyjadriteľná (obdobne III. ÚS 324/07, III. ÚS 114/09), a preto ak najvyšší súd potvrdil ako vecne   správne   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu,   ktorý   v danom   prípade   rozhodol o náhrade trov konania účastníkov aplikujúc § 13 ods. 6 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. a § 11 ods. 1   vyhlášky   č. 655/2004   Z. z.,   postupoval   podľa   názoru   ústavného   súdu   ústavne konformným a nespochybniteľným spôsobom.

Najvyšší   súd   dal   sťažovateľovi   v napadnutom   uznesení   ústavne   akceptovateľnú odpoveď na to, prečo krajský súd postupoval pri výpočte trov právneho zastúpenia podľa § 13 ods. 6 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., resp. podľa § 11 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., a prečo nebolo v danom prípade prípustné aplikovať § 13 ods. 7 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným (m. m. I. ÚS 417/08).

Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by   v   sebe   zahŕňala   črty   svojvôle   (IV. ÚS 248/08).   Právny   výklad   krajského   súdu vychádzajúci   zo   záväzného   právneho   názoru   najvyššieho   súdu,   ktorý   bol   napadnutým uznesením najvyššieho súdu následne potvrdený, takéto črty nevykazuje a neodchyľuje sa od znenia príslušných ustanovení takým spôsobom, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tej časti, ktorá smeruje proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu, pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa (zrušenie napadnutého uznesenia, primerané finančné zadosťučinenie a úhradu trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2011