znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 527/2011-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. marca 2012 v senáte zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Ladislava   Orosza   a   Jána Lubyho o sťažnosti M. V., T., zastúpeného advokátkou Mgr. G. H., T., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C 81/2009, za účasti Okresného súdu Trenčín, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C 81/2009 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému   súdu   Trenčín   p r i k a z u j e,   aby   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn. 21 C 81/2009 konal bez zbytočných prieťahov.

3. M. V.   p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré   mu j e   Okresný   súd   Trenčín p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Trenčín j e   p o v i n n ý M. V. uhradiť trovy konania v sume 261,82 €   (slovom   dvestošesťdesiatjeden   eur   a   osemdesiatdva   centov)   na   účet   jeho   právnej zástupkyne Mgr. G. H., T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. novembra 2011 doručená sťažnosť M. V., T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. G. H., T., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu   Trenčín   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   21   C   81/2009 o zaplatenie sumy 32 204 Sk s príslušenstvom.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol, že sa v roku 2007 stal vlastníkom bytu č. 36 v dome č. 131 v T., ktorý získal darom od matky G. V., ktorej sa zriadilo právo doživotného bývania k bytu. Matka sťažovateľa v tomto byte bývala sama a platila si služby spojené s bývaním. V priebehu roku 2008 sa sťažovateľ dozvedel od správcu obytného domu, že má dlh na službách spojených s užívaním bytu. V tejto súvislosti zistil, že jeho sestra, B. V., ustanovená za matkinu opatrovníčku, zrušila trvalý príkaz na úhradu služieb spojených s užívaním bytu.

Sťažovateľ nechcel ohroziť matku, preto dlh na službách za byt uhradil a naďalej uhrádzal. Žiadal však od matkinej opatrovníčky, aby matke platila služby za užívanie bytu. Keď na výzvu nereagovala, podal 9. októbra 2008 návrh na vydanie platobného rozkazu okresnému sudu (po výzvach návrh doplnil a opravil).

Okresný   súd   9.   decembra   2008   vydal   platobný   rozkaz   č.   k.   55   Ro/812/2008-27, ku ktorému vydal 11. februára 2009 opravné uznesenie. Odporkyňa podala 2. marca 2009 okresnému súdu odpor proti označenému platobnému rozkazu; sťažovateľ sa 7. apríla 2009 vyjadril k odporu.

Okresný súd uskutočnil 22. februára 2010 prvé pojednávanie vo veci a odročil ho na 15. marec 2010 na účely opätovného predvolania účastníkov konania. Sťažovateľ poslal 2. apríla   2010   odporkyni   návrh   mimosúdnej   dohody,   na   ktorú   nereagovala.   Podľa sťažovateľa   okresný   súd   po   jeho   výpovedi,   ktorú   24.   júna   2010   urobil   do   spisu,   bol v ďalšom období v predmetnej veci nečinný.

Pojednávanie   uskutočnené   21.   marca   2011   podľa   sťažovateľa   neprinieslo   nové skutočnosti. Okresný súd stále nemal priložený spis, ktorý sa medzitým dostal na Okresný súd Malacky a na Okresný súd Bratislava IV, kde opatrovníčka (odporkyňa) podávala rôzne žaloby na sťažovateľa. Príslušnosť týchto súdov bola daná tým, že opatrovníčka v júli 2010 premiestnila matku sťažovateľa do Domova dôchodcov v J.

Matka   sťažovateľa   zomrela   20.   augusta   2011,   čím   sa   odporkyni   skončila   úloha opatrovníčky, predmet sporu však zostal.

Keďže napadnuté konanie nebolo dosiaľ právoplatne skončené ani napriek sťažnosti sťažovateľa na prieťahy v konaní z 3. mája 2011 adresovanej predsedníčke okresného súdu (s   odpoveďou   z   1.   júna   2011),   sťažovateľ   sa   domáha,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že postupom   okresného   súdu   v   namietanom   konaní   bolo   porušené   jeho   základné   právo na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   právo na prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ   sa   ďalej   domáhal,   aby   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu   konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov a aby mu priznal finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € a úhradu trov konania.

Ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti   sťažovateľa   na   ďalšie   konanie   uznesením   č.   k. IV. ÚS 527/2011-12 z 15. decembra 2011 vyzval 22. decembra 2011 a 23. januára 2012 predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrila k otázke vhodnosti ústneho pojednávania, a zároveň ju vyzval, aby sa vyjadrila aj k sťažnosti.

Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 26. januára 2012 (Spr 1216/2011, doručenom ústavnému súdu 27. januára 2012) okrem iného uviedla:«Dňa 9. 10. 2008 podal M. V. ako žalobca žalobu na zaplatenie pôvodne 32 204,00 Sk s príslušenstvom, a to prostredníctvom právnej zástupkyne. Uznesením zo dňa 29. 10. 2008 bol vyzvaný na odstránenie vád žaloby, dňa 14. 11. 2008 bol vyzvaný na úpravu žaloby,   nakoľko   časť   príslušenstva   pohľadávky   bola   v   rozpore   s   právnym   predpisom. Následne, po odstránení vytýkaných nedostatkov, bol vo veci vydaný platobný rozkaz, a to dňa 9. 12. 2008. Proti tomuto platobnému rozkazu bol podaný dňa 2. 3. 2009 odpor a následne bola vec prevedená do oddelenia C pod sp. zn. 21 C 81/2009. Stalo sa tak dňa 20. 4. 2009.

Vzhľadom   k   tomu,   že   v   prípade   žalovanej   išlo   o   osobu   zbavenú   spôsobilosti na právne úkony, úpravou zo dňa 1. 6. 2009 bolo žiadané pripojenie spisu tunajšieho súdu sp. zn. 31 P 295/2008, týkajúceho sa jej opatrovníctva, zároveň bolo právnemu zástupcovi opatrovníčky žalovanej zaslané písomné vyjadrenie k odporu.

Dňa   3.   2.   2010   bolo   nariadené   pojednávanie   na   deň   22.   2.   2010.   Pretože opatrovníčka žalovanej prostredníctvom svojho právneho zástupcu požiadala o odročenie pojednávania pre svoj nepriaznivý zdravotný stav a nesúhlasila s pojednávaním bez svojej prítomnosti, súd pojednávanie odročil na deň 15. 3. 2010. Na pojednávanie sa nedostavil ani žalobca, svoju neúčasť neospravedlnil.

Pojednávania dňa 15. 3. 2010 sa žalobca opätovne nezúčastnil. Súd sa pokúsil účastníkov pokonať bez konkrétneho výsledku, právni zástupcovia oboch sporných strán však   zhodne   uviedli,   že   zvážia   možnosť   mimosúdne   sa   dohodnúť.   Zástupkyňa   žalobcu na tomto pojednávaní uviedla, že dodatočne súdu predloží zmenu žalobného petitu. To sa však písomne nestalo, urobila tak až na pojednávaní dňa 21. 2.2011.

Dňa 3.   5.   2010 právna zástupkyňa žalobcu oznámila,   že k mimosúdnej dohode nedošlo.

Dňa 24. 6. 2010 sa bez predvolania na súd dostavil žalobca a žiadal, aby bol k veci vypočutý. Výsluch vykonala vyššia súdna úradníčka.

Dňa 14. 2. 2011 bolo nariadené pojednávanie na deň 10. 3. 2011 a zároveň boli žiadané listinné dôkazy súvisiace s predmetom sporu.

Na žiadosť právneho zástupcu žalovanej o odročenie pojednávania z dôvodu kolízie s ďalšími   pojednávaniami   súd   zmenil   termín   pojednávania   na   deň   21.   3.   2011.   Toto pojednávanie bolo odročené na neurčito, za účelom doplnenia dokazovania podľa návrhov sporných strán.

Dňa 28. 3. 2011 doložila do spisu ďalšie listinné dôkazy právna zástupkyňa žalobcu, dňa 13. 4. 2011 boli súdu doručené žiadané dokumenty od Správy katastra T. Dňa 14. 4. 2011 mal súd dočasne k dispozícii spis sp. zn. 31 P 295/2008, vyhotovil účastníkmi žiadané kópie listín z tohto spisu.

Dňa 14. 12. 2011 súd nariadil pojednávanie na deň 26. 1. 2012. Dňa   16.   1.   2012   súdu   opatrovníčka   žalovanej   oznámila,   že   žalovaná   zomrela (z príloh k podaniu sťažovateľa a zo súdneho spisu vyplýva, že zomrela 20. augusta 2011, pozn.) a   doposiaľ   nie   je   ukončené   dedičské   konanie,   resp.   nebolo   ani   začaté.   Podľa oznámenia jej dedičmi by mali byť žalobca a opatrovníčka žalovanej.

V prípade, ak bude žalobca trvať na žalobe, súd bude postupovať v súlade s § 107 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku.

Prieťahy ktoré boli spôsobené účastníkmi Žalobca   v   predmetnej   právnej   veci   podal   nekvalifikovaný   návrh   na   vydanie platobného rozkazu a z toho dôvodu musel byť vyzývaný na odstránenie vád podania, ale aj na úpravu výšky úroku, aby mohol byť vo veci vydaný platobný rozkaz. Od podania žaloby do jeho vydania došlo k prieťahom z jeho strany.

Žalobca sa nedostavil na pojednávanie určené na deň 22. 2. 2010, ani dňa 15. 3. 2010,   na   ktoré   bol   riadne   predvolaný   a   svoju   neúčasť   neospravedlnil.   Na   tomto pojednávaní mohol byť vypočutý aspoň informatívne za účelom ďalšieho dokazovania. Zástupkyňa žalobcu na pojednávaní dňa 15. 3. 2010 uviedla, že predloží návrh na zmenu súdneho rozhodnutia, ale urobila tak až dňa 21. 3. 2011 na pojednávaní.

Prieťahy, ktoré boli spôsobené súdom Vo veci sa plynulo nekonalo od 10. 6. 2009 do 3. 2. 2010 a od 17. 6. 2011 do 14. 12. 2011. Prekážky postupu súdu

- Podľa § 107 a nasl. O. s. p. v konaní zatiaľ nenastali. Skutková a právna zložitosť sporu Predmetom sporu v danej veci bolo „platenie za služby spojené s bývaním“ bytu, ktorého vlastníkom je žalobca. Z hľadiska tohto predmetu konania nešlo o skutkovo alebo právne náročnú vec. Žalovanou však v spore bola osoba zbavená spôsobilosti na právne úkony, a preto bol výsledok konania ohľadne jej opatrovníctva pre spor dôležitý. Návrh na zmenu opatrovníctva bol prvostupňovým súdom zamietnutý dňa 26. 11. 2009. Po potvrdení odvolacím súdom toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 23. 8. 2010. Uvedená skutočnosť   mohla   mať   vplyv   na   dĺžku   konania   z   hľadiska   skutkového   dokazovania. Z hľadiska právnej náročnosti môže mať na konanie vplyv i to, že žalovaná žiadala v konaní riešiť ako predbežnú otázku platnosť darovacej zmluvy, od ktorej bola odvodená aktívna legitimácia žalobkyne.

Záverom   chcem   poukázať   na   to,   že   nárok   žalobcu   na   finančné   odškodnenie považujem voči tunajšiemu súdu, ktorý zavinil minimálne prieťahy vo veci, za neprimeraný a neopodstatnený.»

Predsedníčka   okresného   súdu   súčasne   oznámila   ústavnému   súdu,   že   netrvá   na verejnom ústnom prerokovaní veci.

Ústavný   súd   6.   februára   2012   vyzval   aj   právnu   zástupkyňu   sťažovateľa,   aby   sa vyjadrila k stanovisku okresného súdu, ako aj k otázke nariadenia verejného pojednávania. Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   k   vyjadreniu   okresného   súdu   vo   svojom   stanovisku doručenom ústavnému súdu 14. februára 2012 okrem iného uviedla:

«a) Platobný rozkaz bol vydaný s chybným menom odporcu, čo sa muselo uznesením opraviť..., čo sme na to poukázali (príloha č. 1 – platobný rozkaz z 9. 12. 2008).

b) Ani v jednej zápisnici z pojednávania, ktorú máme k dispozícii sa nespomína to, že by som ja ako právny zástupca svojho klienta neospravedlnila, a nikde sa neuvádza, že súd trvá na účasti sťažovateľa na pojednávaní (napr. zápisnica z 15. 3. 2010) a je fakt, že zápisnica vôbec neodráža priebeh pojednávania, ale tak to už u JUDr. P. býva, 15. 3. 2010 sa pojednávanie začalo po 9.30 možno aj s meškaním a skončilo sa o 11.45, a výsledok je zápisnica   na   jednu   stranu,   v   diári   mám   poznámku,   že   pojednávanie   bola   2-hodinová diskusia. U JUDr. P. je prvé pojednávanie „zoznamovacie“ ako ona hovorí, čo znamená, že účastníci si vypočujú veľmi tvrdú a odvážnu kritiku sudkyne na konanie a správanie sa každého prítomného v poradí advokát, účastník, účastník, advokát, s tým, či by nebolo naozaj lepšie sa dohodnúť, prípadne zobrať návrh späť a veď vlastne ani ten návrh nie je bohvie čo, a či si naozaj navrhovateľ myslí, že vyhrá, a či mu to pomôže a hlavne právny zástupca mal svojmu klientovi všetko riadne vysvetliť...

Je možné, že zo dňa 22. 2. 2010 je v spise založená falošná zápisnica, nakoľko u danej   sudkyne   by   to   nebolo   prvý-krát.   Právny   zástupca   má   k   dispozícii   predvolanie na pojednávanie iba na 22. 2. 2010 nie na 15. 3. 2010 preto s odstupom času a vzhľadom na to,   že   dňa   22.   2.   2010   sa   nepojednávalo   a   teda   nerobila   sa   zápisnica,   iba   došlo k zobratiu termínu pojednávania na vedomie, právny zástupca sťažovateľa úplne zabudol na to,   že   prvý krát   sa   prehnal   na súd zbytočne.   Okresný   súd   v Trenčíne zvykne dávať na pojednávaní zápisnicu bez prvej strany, kde sa uvádza číslo konania, dátum, účastníci a pod. Takže to, čo uvádzame v našej sťažnosti, že sa udialo dňa 22. 2. 2010 patrí vlastne k pojednávaniu z 15. 3. 2010. Za túto nezrovnalosť sa ospravedlňujem.

c) Sťažovateľ pracuje a žije v Írsku, čo súd veľmi dobre vie, na Slovensko chodí maximálne   2x   za   rok,   preto   si   neviem   predstaviť,   ako   by   bol   nahnevaný,   keby na pojednávanie   dňa   22.   2.   2010   prišiel   on   z   Írska   ale   jeho   pohodlná   sestra   z B. s advokátom sa ani neobťažovala. Hoci súd vedel vopred, že druhá strana nepríde, a trvá na pojednávaní   vo   svojej   prítomnosti,   neobťažoval   sa   to   ani   len   oznámiť   právnemu zástupcovi sťažovateľa!!!!!

d) Po prvom pojednávaní vo veci a našom pokuse o zmier, sme v našom oznámení z 3. 5. 2010 súdu aj oznámili, v akom období sa bude sťažovateľ nachádzať v SR, a žiadali sme o vytýčenie pojednávania v tomto termíne: 23. 6. – 28. 6. 2010. Súd nereflektoval, preto sme so sťažovateľom v záujme rýchleho vyriešenia veci išli na okresný súd spísať zápisnicu o výsluchu účastníka.

e) Nie je pravdou tvrdenie súdu, že by návrh na zmenu opatrovníctva odporkyne bol akoukoľvek   prekážkou   v   tomto   konaní,   jediný   problém   bol   prístup   opatrovníčky,   ktorá vyslovene neznáša sťažovateľa a jej jedinou snahou je mu finančne uškodiť a práve ona zariadila, aby sa prestali platiť služby za bývanie odporkyne. Toto všetko sme v konaní uviedli, ale evidentne zbytočne. Preto práve dĺžka tohto triviálneho konania a laxný postoj súdu   k   prejednávanému   meritu   veci   mali   za   následok,   že   opatrovateľke   ešte   narástlo sebavedomie a ani absencia logiky ju nezastavila pred tvrdením, že ona nebude platiť za byt,   lebo   bol   prevedený   na   sťažovateľa   podľa   nej   nemorálne.   Na   predposlednom pojednávaní dňa 21. 3. 2011 právny zástupca sťažovateľa poukázal na fakt, že aj keď súd rozhodne, že darovacia zmluva na byt je neplatná tak tým duplom bude musieť odporkyňa zaplatiť služby za užívanie bytu, hoci z titulu vlastníctva ale v konečnom dôsledku ich bude musieť   zaplatiť   sťažovateľovi,   lebo   nikto   doteraz   nespochybnil,   že   ich   platí   iba   on. V zápisnici to nie je, lebo ako som už uviedla tá nikdy neodráža čo sa deje na pojednávaní. Nie je pravda tvrdenie súdu, že žalovaná žiadala v konaní riešiť otázku platnosti darovacej zmluvy. Toto žiadala opatrovníčka a tá nikdy nerešpektovala vôľu svojej matky – žalovanej. Bohužiaľ súd nemal záujem spor riešiť, preto sťažovateľovi neostalo nič iné len sa sťažovať.»

Sťažovateľ uviedol, že rešpektuje vyjadrenie okresného súdu. Objasnil skutočnosť, že pracuje v zahraničí a že do Slovenskej republiky cestuje sporadicky. Podľa neho sudkyňa nekonala vo veci celkovo 14 (8 + 6) mesiacov (v období od júna 2011 do decembra 2012), pričom   pojednávanie   nariadené   okresným   súdom   na   26.   január   2012   žalovaná   strana odignorovala. Sťažovateľ súčasne oznámil ústavnému súdu, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ sa domáhal aj vyslovenia porušenia svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho záležitosť prejednala v primeranej lehote.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa   čl. 48 ods.   2 ústavy, ako aj práva   podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru   vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   i   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil   na súd   so   žiadosťou   o jeho rozhodnutie.   Táto povinnosť   súdu   a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v   ňom   súd   i   bez ďalších   návrhov tak, aby vec bola čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Predmetom konania pred okresným súdom je rozhodovanie o návrhu na zaplatenie sumy   32   204   Sk   s príslušenstvom   (ako   úhradu   za   služby   spojené   s užívaním   bytu). Zo skutočností   uvedených   sťažovateľom   ani z obsahu na vec sa   vzťahujúceho súdneho spisu   ústavný   súd   nezistil   nijakú   okolnosť,   ktorá   by   odôvodňovala   záver   o   faktickej zložitosti alebo o právnej zložitosti veci, čo vo svojom stanovisku potvrdila aj predsedníčka okresného súdu konštatujúc, že „nešlo o skutkovo alebo právne náročnú vec“. Poukázala však na skutočnosti, ktoré mohli mať vplyv na doterajšiu dĺžku konania (riešenie otázky opatrovníctva žalovanej a konanie o predbežnej otázke). Podľa názoru ústavného súdu ide o vec, ktorá tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov.

2.   Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka tohto súdneho konania.   Hoci   sa   sťažovateľ   na   doterajších   pojednávaniach   okresného   súdu   osobne nezúčastnil (z dôvodu, že dlhodobo žije a pracuje v zahraničí - v Írskej republike), jeho právna zástupkyňa sa zúčastnila na všetkých pojednávaniach, ktoré sa uskutočnili, a včas reagovala   na   výzvy   okresného   súdu.   Sťažovateľ   sa   dostavil   na   okresný   súd   z   vlastnej iniciatívy 24. júna 2010 na účely výsluchu, ktorý vyplynul z priebehu pojednávania v jeho veci.   Sťažovateľ   opakovane   podal   predsedníčke   okresného   súdu   sťažnosť   na   prieťahy v konaní (9. decembra 2010, 11. februára 2011). Ústavný súd zastáva názor, že správanie sťažovateľa v procesnom postavení navrhovateľa (bez ohľadu na potrebu odstraňovania nedostatkov   pôvodného   návrhu,   zmenu   návrhu,   pokiaľ   ide   o   vymáhanú   sumu)   nemalo podstatný vplyv na doterajšiu dĺžku konania.

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v označenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup samotného okresného súdu.

Zo sťažnosti sťažovateľa, z vyjadrenia predsedníčky okresného súdu, ako aj z obsahu súdneho spisu   vyplynulo,   že sťažovateľ   podal   9.   októbra   2008   okresnému   súdu   žalobu o zaplatenie sumy 32 204 Sk s príslušenstvom. Po výzvach okresného súdu sťažovateľovi na odstránenie nedostatkov žaloby z 29. októbra 2008 a na úpravu žaloby zo 14. novembra 2008 a po odstránení nedostatkov žaloby okresný súd vydal 9. decembra 2008 vo veci platobný rozkaz.

Proti platobnému rozkazu podala 2. marca 2009 odpor žalovaná a vec bola prevedená do civilného oddelenia a bola jej pridelená sp. zn. 21 C 81/2009.

Predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   k   sťažnosti   sťažovateľa na prieťahy v konaní z 9. decembra 2010 konštatovala, že „vo veci nebol skutočne vykonaný dlhší čas žiadny úkon“, ako aj to, že „upozornila zákonnú sudkyňu na povinnosť konať vo veci   plynulo“ (č.   l.   89).   Ospravedlnila   sa   sťažovateľovi   za   celkovú   dĺžku   konania a uviedla, že vec bude pravidelne sledovať až do jej právoplatného skončenia.

Vychádzajúc   z   uvedených   skutočností   a   so   zreteľom   na   doterajší   priebeh napadnutého konania, ktoré dosiaľ nebolo právoplatne skončené, ústavný súd uzavrel, že okresný súd počas viac ako troch rokov trvajúceho konania sp. zn. 21 C 81/2009 bol vo veci opakovane, aj keď len krátkodobo nečinný, a to v obdobiach od 10. júna 2009 do 3. februára 2010, od 17. júna 2011 do 14. decembra 2011 bez uvedenia zákonného dôvodu, resp. konal v   tejto   veci   so   zbytočnými   prieťahmi.   Vzhľadom   na   to,   že   doteraz   uskutočnil   iba   dve pojednávania (15. marca 2010 a 21. marca 2011), ktoré neviedli k rozhodnutiu vo veci samej,   konal   aj   neefektívne.   Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   rozhodol,   že   týmto postupom   okresný   súd   porušil   základné   právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

V   súlade   s   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 24 Er/1600/2006 ďalej konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   aj   o   priznanie   finančného   zadosťučinenia,   pričom   v   sťažnosti uviedol:

„Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia štátneho orgánu....

Sťažovateľ sa domáhal, aby súd rozhodol v triviálnej záležitosti, ktorá mohla pri správnej príprave súdu, byť rozhodnutá na jednom pojednávaní. Bohužiaľ súd z právnej istoty,   kedy je   všeobecne   známa   skutočnosť,   že   právo bezplatného   doživotného bývania neznamená to, že darca nie je povinný sa podieľať na poplatkoch spojených s bývaním, spravil právnu neistotu.... Nestrannému pozorovateľovi musí byť na prvý pohľad jasné, že medzi   súrodencami   –   sťažovateľom   M.   V.   a   opatrovníčkou   B.   V.   sú   neprekonateľné komunikačné a osobné nezhody a antipatie. Práve preto, že sťažovateľ nevedel veci riešiť s opatrovníčkou, ktorá celý problém zapríčinila, obrátil sa na súd. Bohužiaľ od roku 2009 súd neurobil nič, aby problém medzi účastníkmi vyriešil.“

Sťažovateľ považuje za primerané finančné zadosťučinenie sumu 5 000 €.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného práva   (IV.   ÚS   210/04).   Podľa   názoru   ústavného súdu   v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp.   zn. 21 C 81/2009 viac ako tri roky, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť,   že   konanie   vo   veci   sťažovateľa   nebolo   do   rozhodnutia   ústavného   súdu právoplatne   skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   1   000   €   za   primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v   dôsledku   právneho zastúpenia   pred   ústavným súdom   advokátkou   Mgr.   G.   H. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ žiadal o priznanie trov právneho zastúpenia za štyri úkony (príprava, prevzatie veci, sťažnosť v roku 2011, stanovisko k vyjadreniu okresného súdu v roku 2012) v celkovej sume 415,84 €.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá bola 741 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby v roku 2011 (prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti a jej doplnenie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“)   v   sume   247,00   €   (za   dva   úkony   právnej   služby po 123,50 €) a 2 x 7,41 € režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 261,82 €.

Priznanú úradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. marca 2012