znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 525/2012-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť občianskeho združenia J., B., zastúpeného advokátom JUDr. R.   S.,   D.,   ktorou   namietalo   porušenie   základného   práva   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C/222/2011 a jeho uznesením z 23. januára 2012 a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co/22/2012 a jeho uznesením z 28. februára 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť občianskeho združenia J. o d m i e t a.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. mája 2012 doručená   sťažnosť   občianskeho   združenia   J.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. R. S., D., ktorou namietalo porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C/222/2011 a jeho uznesením z 23. januára 2012 a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co/22/2012 a jeho uznesením z 28. februára 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal na okresnom súde návrh, ktorým   sa   domáhal   nariadenia   predbežného   opatrenia,   ktorým   by   zakázal   odporcom „používať názov J.,   IČO,   zastupovať a vystupovať   navonok ako riadny členovia,   alebo zástupcovia J. a uložil im povinnosť zdržať sa akýchkoľvek úkonov a konania smerujúceho k scudzeniu, darovaniu, predaniu, hmotného majetku J. tretím osobám“.

V konaní vo veci samej   sa   sťažovateľ domáhal toho, aby okresný   súd „zakázal odporcom používať názov J... zastupovať a vystupovať navonok ako jeho riadny členovia, alebo   zástupcovia J.,   prikázal   zdržať   sa akýchkoľvek úkonov   a   konania smerujúceho   k scudzeniu, darovaniu, predaniu hmotného majetku J. tretím osobám a všetky právne úkony, ktoré odporcovia neoprávnene uskutočnili pod názvom J. vyhlásil... za neplatné. Zároveň uviedol,   že   bude   domáhať   návrhom   vo   veci   samej   aj   náhrady   škody   spôsobenej odporcami.“.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   uviedol,   že   je «občianskym   združením   pod   názvom   J., zastúpené predsedom združenia J. M., je dobrovoľným združením funkcionárov, trénerov, pretekárov a priateľov juda, sebaobrany a rôznych bojových umení v B. Je organizáciou so samostatnou   právnou   subjektivitou.   Sťažovateľ   vznikol   dňa   10.   05.   2004   a   bol zaregistrovaný Ministerstvom vnútra SR /ďalej len ako „MV SR“/pod č...».

Sťažovateľ v sťažnosti opisuje skutkový stav, ktorý je základom pre jeho návrh na nariadenie predbežného opatrenia. V sťažnosti uvádza, že rodičia detí, ktoré navštevujú sťažovateľa, zmenili na členskej schôdzi stanovy sťažovateľa, napriek tomu, že neboli jeho riadnymi členmi. Neskôr rodičia otvorili (začali) vlastnú členskú schôdzu, odvolali vedenie sťažovateľa a vymenovali nové vedenie s tým, že používajú názov sťažovateľa. V tejto súvislosti sťažovateľ v sťažnosti uvádza:

«Dňa   09.   06.   2011   sa   uskutočnila   členská   schôdza   sťažovateľa,   na   ktorej   boli prítomní 3 riadni členovia sťažovateľa /t. j. bola uznášaniaschopná v zmysle stanov z 25. 03. 2010/ a zákonní zástupcovia deti navštevujúcich sťažovateľa - rodičia /ďalej len ako „rodičia“/. Na základe návrhu rodičov, hoci neboli riadnymi členmi, došlo ku zmenám stanov sťažovateľa....

Zmeny stanov sťažovateľa sa týkali aj Čl. 4 kde na návrh rodičov členská schôdza sťažovateľa   zakomponovala   ods.   6   v   nasledovnom   znení:   „V   prípade   riadneho   člena mladšieho   ako   18   rokov,   všetky   práva   a   povinnosti   vykonáva   jeho   zákonný   zástupca /rodič/“

Uvedeným ustanovením ods. 6 chceli rodičia pravdepodobne docieliť, aby boli po zaplatení   poplatku   za   svoje   dieťa   sťažovateľovi   boli   považovaný   za   riadneho   člena sťažovateľa. Avšak podmienky riadneho členstva boli jasne špecifikované v Čl. 4 ods. 3 a stanovovali podmienky prijatia za riadneho člena sťažovateľa, teda bolo potrebné podať prihlášku a zaplatiť členský príspevok.

Nakoľko   ani   jeden   z   rodičov   požadujúcich   zmenu   stanov   si   nepodal   prihlášku a nezaplatil členský príspevok, sťažovateľ ich nemohol registrovať ako riadnych členov. Poplatok rodičov za to, že ich deti navštevovali sťažovateľa, trénovali a chodili pod jeho   názvom   na   súťaže   nemožno   považovať   za   členský   príspevok,   ale   za   poplatok sťažovateľovi, ktorý použil najmä na prenájom telocvične, odmeny trénerom, či na náklady súvisiace zo súťažami....

Dňa 13. 06. 2011 výbor sťažovateľa prijal zmeny stanov a stanovil výšku členského príspevku na sumu 500,- € do 30. 06. 2011, čo bolo jeho právom....

Skutočnosť,   že   došlo   k   zvýšeniu   členského   poplatku   na   sumu   500,-   €   spôsobila nespokojnosť rodičov, ktorý sa domnievali, že sú riadnymi členmi a že budú musieť zaplatiť sťažovateľovi členský príspevok v sume 500,- € do 30. 06. 2011.

Nakoľko sa vedenie sťažovateľa snažilo udržiavať korektné vzťahy s rodičmi, zvolalo na   deň   16.   06.   2011   stretnutie   s   rodičmi,   ktorého   sa   zúčastnili   dvaja   riadny   členovia sťažovateľa, a to p. J. a p. B., ktorí informovali rodičov o prijatých zmenách v stanovách ako aj o uznesení výboru o výške členského príspevku a podmienkach riadneho členstva. Po stretnutí p. J. a p. B. opustili miesto konania stretnutia a rodičia, z ktorých boli prítomný aj všetci odporcovia okrem P. a I. R., sa rozhodli zahájiť si neoprávnene vlastnú členskú schôdzu a odvolať skutočné vedenie sťažovateľa, pričom došlo zo strany rodičov k porušeniu stanov zo dňa 09. 06. 2011. Rodičia neoprávnene odvolali oprávnených členov vedenia a vymenovali nových členov výbor, predsedu a podpredsedu, či členok v KRK a toto vedenie sa začalo považovať za zástupcov sťažovateľa....

Aj   napriek   snahe   oprávneného   vedenia   sťažovateľa   dochádzalo   k   neustálym rozporom medzi vedením a rodičmi a preto sa rozhodli riadny členovia prostredníctvom členskej   schôdze   dňa   18.   06.   2011   podať   návrh   na   zrušenie   sťažovateľa.   O   uvedenej skutočnosti bolo prijaté členskou schôdzou uznesenie o zrušení sťažovateľa a vymenovaní likvidátora, aby vysporiadal majetok sťažovateľa a dňa 28. 06. 2011 informovali MV SR o zániku sťažovateľa....

O   skutočnosti,   že   by   malo   dôjsť   k zrušeniu   sťažovateľa   likvidáciou   sa   dozvedeli rodičia,   pričom   časť   z   nich   dňa   18.   07.   2011   podali   návrh   na   vydanie   predbežného opatrenia voči sťažovateľovi na OS Bardejov pod. spis. zn. 4 C/135/2011.

OS   Bardejov   dňa   26.   08.   2011   predbežné   opatrenie   uznesením   prijal   a   zakázal likvidáciu sťažovateľa. Voči uvedenému uzneseniu bolo sťažovateľom podané odvolanie na KS Prešov o ktorom sa do dnešného dňa právoplatne nerozhodlo....

Sťažovateľ preto dňa 23. 08. 2011 zvolal členskú schôdzu ktorej sa zúčastnili všetci riadny členovia v počte štyroch osôb a na ktorej došlo k rozhodnutiu späťvziať vydanie uznesenia o zrušení sťažovateľa zo dňa 18. 06. 2011 o čom následne informovali aj MV SR.... Nakoľko   sťažovateľ   sa   obával   zneužitia   jeho   názvu,   IČO,   pečiatok,   či   jeho   práv a právom   chránených   záujmov,   členská   schôdza   sťažovateľa   dňa   02.   09.   2011   prijala stanovy platné do 09. 06. 2011....

Výbor sťažovateľa dňa 03. 09. 2011 prijal 4 riadnych členov a dňa 05. 09. 2011 členská schôdza sťažovateľa zvolila nové vedenie Tieto skutočnosti boli oznámené aj MV SR dňa 27. 09. 2011 a 11. 10. 2011.

Na záver podania zo dňa 09. 12. 2011 uviedol sťažovateľ, že dňa 07. 12. 2011 sa predseda   sťažovateľa,   p.   M.   rozhodol   navštíviť   notársky   úrad   JUDr.   V.   v B.,   nakoľko potreboval vykonať registráciu na získanie 2% z dane pre sťažovateľa. Po príchode na notársky úrad mu JUDr. V. oznámila, že už p. J. A. - protiprávne ustanovený predseda sťažovateľa vykonal registráciu na získanie 2 % z dane pod názvom J., pod IČO:... avšak pod iným sídlom a zastúpením.»

O návrhu na nariadenie predbežného opatrenia rozhodol okresný súd uznesením č. k. 6 C/222/2011-88 z 23. januára 2012 tak, že tento návrh zamietol. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 5 Co/22/2012 z 28. februára 2012 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ uvádza:

„Na základe vyššie uvedených skutočností bolo sťažovateľovi, z dôvodu nezákonných rozhodnutí Okresného súdu Bardejov, sp. zn. 6C/222/2011 zo dňa 23. 01. 2012 v náväznosti na   rozhodnutie   Krajského   súdu   Prešov,   sp.   zn.   5Co   22/2012   zo   dňa   28.   02.   2012, znemožnené bezproblémovo vykonávať funkciu občianskeho združenia, poberať 2 % z dane a to najmä z neustálej zmeny jeho zastúpenia, keďže súdy namiesto nariadenia predbežného opatrenia,   ktorým   by   dočasne   zakázali   odporcom   užívať   odporcom   názov   J.,   len konštatovali, že sťažovateľ ani len neosvedčil svoj nárok a to aj napriek listinným dôkazom ako sú stanovy združenia, prehlásenia notárky, či výpisu z registra MV SR kde bolo zjavné, že odporcovia využívajú právny systém a neoprávnene sa registrujú na MV SR pod názvom a   IČO   J.,   alebo   predkladajú   čísla   účtov   pre   registráciu   2   %   z   dane,   ktoré   nepatria sťažovateľovi.

Sťažovateľ   následkom   týchto   sporov   spoznal   nespravodlivosť   a   nezáujem   súdov konať   a   spravodlivo   rozhodovať.   Konaním   porušovateľov   došlo   k   hrubému   zásahu   do základných práv sťažovateľa garantovaných Ústavou SR, ako aj ďalšími medzinárodnými dokumentmi.“

Na   základe   týchto   skutočností   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Ústavnej sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo sťažovateľa J... na spravodlivé prerokovanie a rozhodnutie veci na nezávislom a nestrannom súde uvedené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1... dohovoru...   bolo   porušené   postupom   Okresného   súdu   Bardejov,   sp.   zn.   6C/222/2011   a Krajského súdu v Prešove 5Co 22/2012 bolo porušené.

3.   Sťažovateľovi   sa   priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 20.000,-   Eur ako náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch,   ktorú sú porušovatelia povinní zaplatiť podľa zavinenia z dôvodu nezákonných rozhodnutí do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

4. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia... v celkovej výške 323,20,-€ vrátane DPH... ktoré je povinné zaplatiť na účet advokáta JUDr. R. S. do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej spresnil návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia tak, že okresný súd a krajský súd sú povinné mu zaplatiť po 10 000 €. Tento návrh v sťažnosti podrobnejšie neodôvodnil.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ   špecifikuje,   akého   rozhodnutia   sa   od   ústavného   súdu   domáha   (§   20   ods.   1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   uvedené   môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorý   označil   za   porušovateľa   svojich   práv   (m.   m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti uviedol, že k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo „postupom Okresného súdu Bardejov, sp. zn. 6C/222/2011 a Krajského súdu v Prešove 5Co22/2012“. Sťažovateľ sa zároveň   domáha   primeraného   finančného   zadosťučinenia „z   dôvodu   nezákonných rozhodnutí“.   Z   odôvodnenia   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   odvodzuje   porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru od konania okresného súdu pri prerokovaní jeho návrhu na nariadenie predbežného opatrenia a jeho rozhodnutia o ňom a tiež od konania krajského súdu o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 23. januára 2012 a jeho rozhodnutia o odvolaní.

Na základe týchto skutočností a napriek nie úplne jednoznačnej formulácii v petite sťažnosti ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C/222/2011 a jeho uznesením z 23. januára 2012 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co/22/2012 a jeho uznesením z 28. februára 2012.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C/222/2011 a jeho uznesením z 23. januára 2012

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nastupuje   až   v   prípade   zlyhania   všetkých   ostatných   do   úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6 C/222/2011   a   jeho   uznesením   z   23.   januára   2012   ústavný   súd   poukazuje   na   princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy (premietnutý aj do § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať napadnutý postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6   C/222/2011   a   jeho   uznesenie   z   23.   januára   2012,   pretože   ich   preskúmal   na   základe odvolania sťažovateľa podľa § 201 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) krajský súd.

Z tohto   dôvodu   je v súvislosti   s namietaným porušením   základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z ústavného hľadiska pre ústavný súd podstatné a určujúce len preskúmanie postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp.   zn.   5   Co/22/2012   a   jeho   uznesenia   z   28.   februára   2012   (obdobne   napr.   m.   m. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co/22/2012 a jeho uznesením z 28. februára 2012

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možno považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a   rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v   prípade,   ak   by   účinky   výkonu   tejto právomoci   všeobecným   súdom   neboli   zlučiteľné   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   V   nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

V   sťažnosti   sťažovateľ   namieta   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co/22/2012 a jeho uznesením z 28. februára 2012.

Krajský   súd   v   odôvodnení   namietaného   uznesenia   z   28.   februára   2012,   ktorým uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne správne, uviedol:

„Možno   prisvedčiť   súdu   prvého   stupňa,   že   predbežné   opatrenie   pred   začatím konania (§ 74 O. s. p.) možno nariadiť v dvoch prípadoch a to ak je potrebné, aby boli dočasne upravené pomery účastníkov a ak by výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený Môže ísť aj o vzájomnú kumuláciu týchto dvoch dôvodov.

Správny je i záver súdu prvého stupňa, že predbežné opatrenie nemôže byť zásadne vydané, ak by bol jeho obsah totožný s rozhodnutím vo veci samej. Nemožno však vylúčiť i nariadenie   predbežného   opatrenia   zakazujúce   určité   konanie   a   to   v   prípade   nárokov vyplývajúcich z ochrany názvu právnickej osoby.

Ide však skutočne iba o provizórnu a dočasnú úpravu právnych pomerov účastníkov konania,   ktoré   nemajú   definitívny   charakter.   Súd   rozhoduje   iba   na   základe   osvedčenia tvrdených skutočností. Osvedčené skutočnosti sa musia javiť ako vysoko pravdepodobné. Dôkazná povinnosť je na navrhovateľovi.

I odvolací súd je toho názoru, že so zreteľom na všetky okolnosti prípadu i zmysel predbežných   opatrení   zo   strany   navrhovateľa   nebola   preukázaná   dôvodnosť   potreby nariadenia   predbežného   opatrenia.   Otázky,   ktoré   chce   navrhovateľ   prostredníctvom predbežného   opatrenia   vyriešiť   nemôžu   byť   riešené   v   konaní   o   návrhu   na   nariadenie predbežného   opatrenia.   Z   predložených   dôkazov   skutočne   nemožno   zistiť,   či   nejde   len o subjektívny predpoklad navrhovateľa, že sa odporcovia v 2. - 12. rade dopúšťajú takého konania, ktoré by bolo potrebné eliminovať predbežným opatrením, pričom otázka, že malo dôjsť k zvoleniu nového výboru je vo vzťahu k tejto otázke právne irelevantná, pretože ide o rozhodnutie   pred   začatím   konania.   Na   zistenie   opodstatnenosti   nároku   je   potrebné vykonať rozsiahle dokazovanie. Dôkazmi predloženými navrhovateľom sa nárok nepodarilo ani osvedčiť.

Súd prvého stupňa vo veci správne zistil skutkový stav a správne rozhodol, preto odvolací súdu uznesenie súdu prvého stupňa podľa ust. § 219 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.“

Pri   preskúmavaní   namietaného   uznesenia   krajského   súdu   ústavný   súd   vychádzal zo svojho   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania (IV. ÚS 350/09).

Ústavný súd preto preskúmal aj uznesenie okresného súdu č. k. 6 C/222/2011-88 z 23.   januára   2012,   ktorým   návrh   sťažovateľa   na   nariadenie   predbežného   opatrenia zamietol. Okresný súd v odôvodnení svojho uznesenia uviedol:

„Predbežné opatrenie pred začatím konania možno nariadiť v dvoch prípadoch: a/ ak je potrebné, aby boli dočasne upravené pomery účastníkov konania, b/ ak by bol výkon súdneho   rozhodnutia   ohrozený.   Nie   je   však   vylúčená   ani   vzájomná   kumulácia   týchto prípadov. (tu sú uvedené skutkové podstaty pre nariadenie predbežného opatrenia pred začatím konania)

Prvý z uvedených prípadov (skutkových podstát) nastáva vtedy, ak existuje dôvodná potreba dočasne regulovať isté právne vzťahy medzi účastníkmi, pretože hrozí vznik reálnej ujmy, resp. jej zväčšovanie. V druhom prípade ide najmä o situácie, keď sa subjekt, ktorému svedči povinnosť vyplývajúca z hmotného práva, správa tak, že úmyselne zmenšuje svoj majetok s cieľom vyhnúť sa jej plneniu.

V prípade, ak sa má odporcovi uložiť povinnosť niečoho sa zdržať, po nariadení predbežného opatrenia vznikne odporcovi povinnosť zdržať sa presne vymedzeného rušenia, ktorým zasahuje do právnych vzťahov navrhovateľa, bez toho, aby súd odporcovi uložil nejaké konkrétne opatrenie. Predbežné opatrenie nemôže byť zásadne vydané, ak by bol jeho obsah totožný s rozhodnutím vo veci samej. Aj keď spravidla nie je prípustné, aby oprávnený už predbežným opatrením dosiahol to, čo možno dosiahnuť až právoplatným rozhodnutím   vo   veci   samej,   nemožno   vylúčiť   nariadenie   predbežného   opatrenia zakazujúceho určité konanie, napr. aj v prípade nárokov vyplývajúcich z práva na ochranu názvu právnickej osoby.

Požiadavky,   ktoré   sú   z   hľadiska   ústavných   aspektov   kladené   na   rozhodnutia o nariadení   predbežného   opatrenia   možno   sformulovať   do   týchto   dvoch   základných podmienok: a) musia mať predovšetkým zákonný podklad (čl. 2 ods. 2 ústavy), b) musia byť vydané príslušným orgánom a nemôžu byť prejavom svojvôle (čl. 1 a čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy). Tento právny názor, z ktorého vychádzal súd vyslovil už vo svojom rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 234/08 Ústavný súd SR.

Z   charakteru   predbežných   opatrení   nepochybne   vyplýva,   že   ide   o   provizórnu a dočasnú   úpravu   právnych   pomerov   účastníkov   konania,   ktoré   nemajú   definitívny charakter, ale pri ktorých vyvstáva potreba ich dočasne upraviť ešte pred rozhodnutím vo veci   samej.   V   takýchto   prípadoch   súd   rozhoduje   na   základe   osvedčenia   tvrdených skutočnosti.   Osvedčenie   tvrdených   skutočností   (osvedčenie   nároku)   znamená,   že   súd prostredníctvom označených dôkazov zisťuje len najvýznamnejšie skutočnosti dôležité pre rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia. Výsledok takéhoto postupu je to, že osvedčované skutočnosti sa zo zreteľom na všetky okolnosti prípadu javia ako vysoko pravdepodobné.   V   tomto   prípade   platí,   že   je   výlučne   vecou   navrhovateľa   predbežného opatrenia,   aby   svoje   tvrdenia   o   osvedčení   nároku,   pre   ktorý   žiada   dočasnú   ochranu, podložiť dostatočnými dôkazmi, z ktorých súd vyvodí záver o prípustnosti a opodstatnenosti takéhoto návrhu. Tu nie je na mieste aby sa vykonávalo rozsiahle dokazovanie, prípadne aby súd vyvinul procesné úsilie o doplnenie dokazovania. Taktiež nemožno prehliadnuť, že predbežné opatrenie súd nariadi len v prípade potreby dočasne upraviť pomery účastníkov alebo v prípade, ak by bola daná obava, že výkon súdneho rozhodnutia by bol ohrozený. Z podaného návrhu na nariadenie predbežného opatrenia sa javí, že v konaní vo veci samej   by navrhovateľ   uplatňoval   okrem náhrady škody   a určenia   neplatnosti   právnych úkonov, aj nároky vyplývajúce z práva na ochranu názvu právnickej osoby. V návrhu je tvrdené, že rodičia deti, t. j. aj odporcovia (okrem odporcov v 10. a 11. rade) zahájili dňa 16. 6. 2011 vlastnú členskú schôdzu, odvolali skutočné vedenie navrhovateľa, pričom z ich strany   malo   dôjsť   k   porušeniu   stanov   zo   dňa   9.   6.   2011.   Na   tejto   schôdzi   rodičia neoprávnene odvolali oprávnených členov vedenia a vymenovali nových členov výboru, predsedu a podpredsedu, či členok v KRK a toto vedenie sa začalo považovať za zástupcov navrhovateľa.   Táto   otázka   však   nemôže   byť   riešená   v   konaní   o   návrhu   na   nariadenie predbežného   opatrenia,   preto   tieto   tvrdenia   sú   vo   vzťahu   k   návrhu   na   nariadenie predbežného opatrenie bez potrebnej právnej relevancie. Ďalej je v návrhu tvrdené, že odporca   v   1.   rade   mal   vykonať   registráciu   na   získanie   2%   z   dane   pod   názvom navrhovateľa, avšak pod iným sídlom. Vychádzajúc z tvrdení navrhovateľa a zo zreteľom na všetky   okolnosti   prípadu   a   majúc   pritom   na   pamäti   zmysel   predbežných   opatrení, navrhovateľ   podľa   názoru   súdu   nijakým   spôsobom   nepreukázal   dôvodnosť   potreby nariadenia   predbežného   opatrenia,   pretože   argumentoval   len   skutočnosťami,   u   ktorých nemožno s určitosťou predpokladať, že reálne nastali, keďže navrhovateľ svoje tvrdenie vo vzťahu ku konaniu odporcu v 1. rade neoprel o žiaden relevantný dôkaz. Potom je ich potrebné   považovať len   za   subjektívny   predpoklad navrhovateľa,   ktorý   sám   o sebe   bez pristúpenia   ďalších   okolností   opodstatňujúcich   dôvodnosť   dočasnej   úpravy   právnych vzťahov, ktoré v danom prípade zistené neboli, nemôže byť podkladom pre prijatie záveru o nariadení predbežného opatrenia v danej veci. Okrem toho z tvrdení navrhovateľa a ním predložených listinných dôkazov, nevyplývajú žiadne skutočnosti nasvedčujúce tomu, že by sa aj odporcovia v 2. až 12. rade mali dopúšťať takého konania, ktoré by bolo potrebné eliminovať predbežným opatrením.“

Základom argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnym názorom krajského súdu ako odvolacieho súdu, ktorý potvrdil uznesenie okresného súdu, ktorý zamietol návrh sťažovateľa na nariadenie predbežného opatrenia podľa § 74 ods. 1 OSP.

Ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   257/2010, IV. ÚS 319/2011, IV. ÚS 350/2011, II. ÚS 404/2011, III. ÚS 451/2011, III. ÚS 89/2012) uvádza,   že   v   kontexte   argumentácie   sťažovateľa   je   potrebné   osobitne   akcentovať skutočnosť, že posúdenie podmienok na vydanie predbežného opatrenia je predovšetkým vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Preto samotný ústavný súd ako nezávislý súdny orgán   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   sa   spravidla   nepovažuje   za   oprávneného zasahovať   do   rozhodnutí   o   predbežných   opatreniach,   keďže   nie   je   súčasťou   sústavy všeobecných súdov, a okrem toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania   nezasahujú   konečným   spôsobom   (IV.   ÚS   82/09).   Ústavný   súd   posudzuje problematiku   predbežných   opatrení   zásadne   iba   v   ojedinelých   prípadoch   a   k   zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím   všeobecného   súdu   došlo   k   procesnému   excesu,   ktorý   by   zakladal   zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu.

V konaní o návrhu na vydanie predbežného opatrenia musia byť taktiež rešpektované minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu, resp. základnému právu na súdnu ochranu. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musí mať   predovšetkým   rovnako   ako   iné   rozhodnutia   zákonný   podklad,   musí   byť   vydané príslušným   orgánom   a   nemôže   byť   prejavom   svojvôle,   teda   musí   byť   najmä   náležite odôvodnené.

Ústavný súd poukazuje ďalej na to, že účelom predbežného opatrenia je dočasná úprava   práv   a   povinností,   ktorá   nevylučuje,   že   o   právach   a   povinnostiach   účastníkov konania   o   predbežnom   opatrení   bude   vo   veci   samej   rozhodnuté   inak,   než   v   konaní o predbežnom opatrení. Všeobecný súd predbežným opatrením dočasne upravuje pomery účastníkov konania, pričom   je dôležité,   že   je povinný poskytnúť ochranu tomu, kto sa vydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti komu návrh smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu spravidla zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nich nemusia   zodpovedať   konečnému   meritórnemu   rozhodnutiu.   Predbežné   rozhodnutia predstavujú   opatrenia,   trvanie   ktorých   je obmedzené a   môže byť kedykoľvek na návrh zrušené.

Krajský súd sa v odôvodnení namietaného uznesenia stotožnil s právnym názorom okresného súdu o tom, že neboli splnené zákonné podmienky na nariadenie predbežného opatrenia pred začatím konania vo veci samej. Poukázal na skutkové okolnosti prípadu s tým, že sťažovateľ neosvedčil také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali dočasnú úpravu pomerov účastníkov konania tak, ako to predpokladá § 74 ods. 1 OSP. Krajský súd uviedol, že   v   zásade   nemožno   nariadiť   predbežné   opatrenie,   ktoré   by   bolo   obsahovo   totožné s rozhodnutím vo veci samej. Konštatoval tiež, že otázky, ktoré chcel sťažovateľ vyriešiť v konaní o predbežnom opatrení, sú takej povahy, že vyžadujú rozsiahle dokazovanie, preto ich možno riešiť až v konaní o veci samej. Poukázal tiež na to, že sťažovateľ neosvedčil skutočnosť,   že   odporcovia   v   2.   až   12.   rade   sa   dopúšťajú   konania,   ktoré   je   potrebné eliminovať predbežným opatrením.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   závery   krajského   súdu   sú   ústavne   akceptovateľné, vychádzajú zo zistení skutkového stavu okresného súdu a stotožnenia sa s jeho právnym názorom   v súlade   s   §   219   OSP,   nemajú   znaky   arbitrárnosti,   teda   svojvôle,   sú   logické a vyplývajú   z   relevantných   skutkových   zistení,   je   možné   k   nim   dospieť   aplikáciou a výkladom   príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku   upravujúcich   inštitút predbežného opatrenia (§ 74 a nasl. OSP). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesno-právnymi a hmotno-právnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v namietanom konaní a jeho uznesením z 28. februára 2012. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu ako odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   predmetný   právny   výklad príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku upravujúcich predbežné opatrenie krajským súdom ako odvolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   v   danom   prípade   neexistujú skutočnosti,   ktoré   by   signalizovali   možnosť   vyslovenia   porušenia   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v namietanom konaní a jeho uznesením z 28. februára 2012 po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. októbra 2012