znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 525/2011-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   15.   decembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. R. K., B., zastúpeného doc. JUDr. B. F., PhD., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Komárno v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er 840/2011 a jeho uznesením z 30. augusta 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr.   R.   K.   o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. novembra 2011 doručená sťažnosť JUDr. R. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného doc. JUDr. B. F., PhD., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   ako   aj porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom   Okresného   súdu   Komárno   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 8 Er 840/2011 a jeho uznesením z 30. augusta 2011.

Napadnutým   uznesením   okresný   súd   vylúčil   sťažovateľa   z vykonávania   exekúcie vedenej pod sp. zn. 8 Er 840/2011 (EX 7526/11) z dôvodu, že bol zamestnancom účastníka exekučného   konania (v   danom   prípade   oprávneného),   čo   podľa   názoru   okresného   súdu zakladá   dôvod   na   jeho   vylúčenie   (pričom   si   sťažovateľ   nesplnil   svoju   oznamovaciu povinnosť o oznámení všetkých skutočností, pre ktoré je vylúčený z vykonávania exekúcie). Okresný súd rozhodol o jeho vylúčení ex offo.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza: «Sťažovateľ je súdnym exekútorom,   ktorý vykonáva exekučnú činnosť na základe zákona č. 233/1995 Z. z. (zákon o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov, ďalej aj „Exekučný poriadok“)....

Sťažovateľ   bol   vymenovaný   do   funkcie   exekútora   Ministrom   spravodlivosti Slovenskej republiky s účinnosťou odo dňa 28. 5. 2007 a to rozhodnutím zo dňa 16. 05. 2007, č. 6899/2007-41 po tom, čo splnil všetky taxatívne určené formálne a materiálne podmienky   obsiahnuté   v   ust.   §   10   ods.   1   Exekučného   poriadku   (rozhodnutie   ministra prikladáme).   Sťažovateľ   po   vymenovaní   za   exekútora   ministrom   spravodlivosti   oznámil Slovenskej   komore   exekútorov   podaním   zo   dňa   06.   06.   2007,   že   z   výkonom   exekučnej činnosti   začne   06.   06.   2007   (je   potrebné   vysvetliť,   že   pracovníčka   Slovenskej   komory exekútorov omylom v podacej pečiatke nastavila dátum 11. 06. 2007, pričom však vlastnou rukou z dôvodu opravy na spodnú stranu listiny následne napísala „prevzala dňa 6. 6. 2007“) a dohodou o skončení pracovného pomeru zo dňa 29. 05. 2007 ukončil pracovný pomer so spoločnosťou P., s. r. o. k 05. 06. 2007 (dohodu o skončení pracovného pomeru pripájame). Exekútor teda začal s reálnym výkon exekučnej činnosti dňa 06. 06. 2007. Sťažovateľ začal vykonávať exekučnú činnosť po zložení sľubu a splnení ďalších zákonom stanovených podmienok upravených v ust. § 12 ods. 1 Exekučného poriadku pre široký   okruh   fyzických   a   právnických   osôb,   ktoré   sa   na   neho   na   základe   vlastnej   vôle a slobodného rozhodnutia obrátili s návrhom na vykonanie exekúcie. Podľa ust. § 38 ods. 1 Exekučného   poriadku   sa   exekučné   konanie   začína   len   na   návrh,   na   ktorý   je   procesné legitimovaný   oprávnený   (veriteľ)   alebo   ten,   kto   preukáže,   že   na   neho   prešlo   právo z exekučného titulu (právny nástupca veriteľa).

Medzi osobami, ktoré sa dobrovoľne rozhodli využiť služby sťažovateľa poskytované prostredníctvom výkonu exekučnej činnosti bola aj právnická osoba - obchodná spoločnosť

- P., s. r. o. so sídlom B., Slovenská republika, (výpis z obchodného registra označenej spoločnosti prikladáme ako prílohu č.2)....

Spoločnosť P., s. r. o. v záujme vymoženia jednej zo svojich finančných pohľadávok, ktorá vznikla na základe poskytnutej pôžičky fyzickej osobe: Ľ. K. (ďalej aj „Povinný“) a ktorej pravosť čo do dôvodu a výšky bola autoritatívne deklarovaná rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti S., a. s. (rozsudok je detailne špecifikovaný v uznesení Okresného   súdu   Komárno,   ktorým   došlo   k nelegitímnym   a   nelegálnym   zásahom   do základných práv sťažovateľa...

Okresný súd Komárno uznesením zo dňa 30. 08. 2011, sp. zn.: 8Er 840/2011 (ďalej aj „Uznesenie“ alebo „napadnuté uznesenie“)   ex offo rozhodol o vylúčení   sťažovateľa z vykonávania exekúcie. Práve označené uznesenie a postup všeobecného súdu, ktorý viedol k   jeho   vydaniu,   sťažovateľ   napáda   z   hľadiska   porušenia   jeho   základných,   nižšie definovaných, práv....

Sťažovateľ tvrdí, že Okresný súd Komárno svojím postupom v konaní 8Er 840/2011 a rozhodnutím - Uznesením zo dňa 30. 08. 2011, ktoré bolo logickým následkom tohto konania, porušil jeho základné práva, konkrétne:

A. právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústava SR“);

B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);

C. právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy; D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru; E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy; F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru.... Sťažovateľ je fyzickou osobou,   ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím,   ako aj iným zásahom sa porušili jej základné práva, pričom o ochrane týchto základných práv rozhoduje ústavný súd a to pri dodržaní zásady subsidiarity, pretože sťažovateľ nemá k dispozícii iné opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré by mu zákon na ochranu jeho základných práv účinne poskytoval.

Sťažovateľ ako súdny exekútor tvrdí, že právoplatným uznesením Okresného súdu Komárno   ako   aj   jeho   postupom   v   exekučnom   konaní   sa   porušili   jeho   základné   práva, pričom právny poriadok Slovenskej republiky neponúka sťažovateľovi žiadne ďalšie účinné nástroje ochrany, ktoré by vyvolali reparačné, reštitučné alebo satisfakčné účinky. Tvrdíme, že pri ochrane porušených základných práv sťažovateľa nie je rozhodujúce to, či sťažovateľ bol účastníkom súdneho konania, ktoré bolo pre neho ukončené vynesením poškodzujúceho   rozhodnutia,   ale   rozhodujúceho   pre   status   sťažovateľa   ako   poškodenej osoby je to, že vyneseným rozhodnutím boli porušené jeho základné práva (obzvlášť to platí pre právo vlastniť majetok a právo na pokojné užívanie majetku).»

Sťažovateľ   tvrdí,   že «Okresný   súd   Komárno   dokonca   rozhodol   o   vylúčení sťažovateľa z výkonu exekúcie v čase, keď takéto rozhodnutie nebolo možné zo strany súdu vydať,   pretože   nedošlo   k   udeleniu   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   sťažovateľovi. Sťažovateľ   podaním   zo   dňa   21.   07.   2011   požiadal   porušovateľa   o   udelenie   poverenia na vykonanie exekúcie. Porušovateľ o jeho požiadavke doposiaľ nerozhodol a vydal len napadnuté uznesenie, ktorým sťažovateľa vylúčil z vykonávania exekúcie. Podľa ust. § 36 ods.2 veta druhá Exekučného poriadku cit. „Exekútor však môže začať vykonávať exekúciu až   udelením   poverenia   súdu   na   jej   vykonanie   (§   44).“   Podľa   platného   práva   tak   bez udelenia   poverenia   exekútor   nemôže   vykonávať   exekúciu   a   preto   logicky   nemôže   byť vylúčený z vykonávania exekúcie, ako o tom rozhodol Okresný súd Komárno. Vylúčenie z výkonu exekúcie prichádza do úvahy len vtedy, ak exekútor môže vykonávať exekúciu na základe udeleného poverenia, nie skôr. Preventívne vylúčenie exekútora z vykonávania exekúcie   Exekučný   poriadok   neupravuje.   Okresný   súd   prekročil   svoju   právomoc,   keď rozhodol o právnom postavení sťažovateľa v čase, keď na to nebol oprávnený, aplikoval pritom   nesprávne   právnu   normu   (ust.   §   30   Exekučného   poriadku),   čím   porušil   právo sťažovateľa na súdnu ochranu, ale aj jeho právo vlastniť majetok, ako aj právo na pokojné užívanie majetku. V neposlednom rade okresný súd diskriminoval sťažovateľa vo vzťahu k iným osobám (exekútorom) nachádzajúcim sa v porovnateľnom postavení.».

Sťažovateľ pritom uvádza, že „zamestnancom obchodnej spoločnosti P., s. r. o. len krátke obdobie a to po dobu 10 mesiacov, vrátane štvortýždňovej dovolenky a dvojmesačnej práceneschopnosti.   Sťažovateľ   -   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   -   pôsobil   v pracovnoprávnej   pozícii   radového   zamestnanca,   ktorého   pracovné   zaradenie   nijako nesúviselo   s   priebehom   exekúcií.   Exekútor   s   osobami   uzatvárajúcimi   zmluvy   o   pôžičke alebo úvere s obchodnou spoločnosťou P., s. r. o. v rámci výkonu svojej pracovnoprávnej pozície neprišiel do kontaktu.“.

V súvislosti   s vylúčením   sťažovateľa   z exekúcie   v označenom   exekučnom   konaní sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože „napadnuté uznesenie Okresného súdu Komárno veľmi významnou   mierou   ovplyvnilo   faktické   a   právne   postavenie   sťažovateľa   a   to   najmä v spojitosti   s   výkonom   exekúcie   vedenej   pod   sp.   zn.   EX   7526/11.   Tvrdíme,   že   postup všeobecného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.: 8Er 840/2011 ako aj samotné rozhodnutie tohto   súdu,   nelegitímne   a   nelegálne   limitovali   práva   sťažovateľa,   najmä   jeho   právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru a to v takej miere, že je to v právnom štáte neprípustné. Je tomu tak preto, že všeobecný súd:

a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13. 04. 2011, sp. zn.: III ÚS 322/2010-37;

b)   bez   toho   aby   vykonal   akékoľvek   dokazovanie   v   otázke   subjektívnej   alebo objektívnej   zaujatosti   sťažovateľa   vo   veci   alebo   v   pomere   k   účastníkom   exekučného konania;

c)   bez   toho   aby   existovala   námietka   zaujatosti   alebo   akékoľvek   racionálne pochybnosti o legálnom a legitímnom postupe sťažovateľa v exekúcii;

d) bez toho aby existovali oprávnené obavy povinného o legálny priebeh exekúcie;

e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III ÚS 322/2010; rozhodol s konečnou platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného súdu   o   námietke   zaujatosti   exekútora   nemožno   podať   opravný   prostriedok)   o   právnom postavení   sťažovateľa,   pričom   toto   rozhodnutie   vyvolalo   právne   účinky   do   budúcnosti a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti vykonávať teraz i v budúcnosti exekúciu vedenú pre vymoženie pohľadávky obchodnej spoločnosti P., s. r. o. voči povinnému, ktorá bola prisúdená rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti S., a. s.“.

Sťažovateľ   namieta   tiež   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1 ústavy   a práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   pretože „všeobecný   súd   svojím rozhodnutím,   ktoré   bolo   vydané   v   konaní   vedenom   bez   dodržania   zásad   spravodlivého súdneho   procesu,   obmedzil   majetkové   práva   sťažovateľa   takým   spôsobom,   ktorý   je nezlučiteľný s článkom č. 20 ods. 1 Ústavy SR a článkom č. 1 Protokolu č. 1. Rozhodnutím všeobecného súdu došlo k z enormnému zníženiu majetkovej hodnoty sťažovateľa do tej miery, že viac nemožno hovoriť o hodnote v pravom slova zmysle. Sťažovateľ mal teda v zmysle článku č. 20 ods. 1 Ústavy SR a článku č. 1 Protokolu č. 1 majetok chránený Dohovorom   o   ktorý   však   nelegálnym   postupom   a   rozhodnutím   všeobecného   súdu   bez akejkoľvek náhrady prišiel.“.

Sťažovateľ namieta aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru tvrdiac, že „aj keď   výkon   a   ochrana   jeho   práva   na   spravodlivý   súdny   proces   mala   byť   rovnaká,   mal v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že všeobecný súd rozhodoval o jeho   práve   vykonať   exekúciu   a   toto   rozhodnutie   výrazne   ovplyvnilo   jeho   právne postavenie, stranou konania rovnako ako povinný. Z okolností daného prípade nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Odlišné zaobchádzanie so sťažovateľom nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (postavením súdneho exekútora), pretože takýto dôvod je priamo Ústavou SR a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania.“.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   ďalej   uvádza,   že „vzhľadom   k   skutočnosti,   že Exekučný   poriadok   nepripúšťa,   aby   sťažovateľ   podal   proti   napadnutému   uzneseniu Okresného   súdu   Komárno   odvolanie   alebo   iný   účinný   opravný   prostriedok,   je   splnená formálna podmienka upravená ust. § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z.“.

V nadväznosti na uvedené žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:„1) Základné právo JUDr. R. K., trvalé bytom: B. na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Komárno v konaní vedenom pod sp. zn.: 8Er 840/2011 bolo porušené.

2)   Základné   právo   JUDr.   R.   K.,   trvalé   bytom:   B.   na   spravodlivý   súdny   proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Komárno v konaní vedenom pod sp. zn.: 8Er 840/2011 bolo porušené.

3) Základné právo JUDr. R. K., trvalé bytom: B. na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Komárno zo dňa 30. 08. 2011 sp. zn.: 8Er 840/2011 bolo porušené.

4)   Základné   právo   JUDr.   R.   K.,   trvalé   bytom:   B.   na   spravodlivý   súdny   proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením   Okresného   súdu   Komárno   zo   dňa   30.   08.   2011   sp.   zn.:   8Er   840/2011   bolo porušené.

5) Základné právo JUDr. R. K., trvalé bytom: B. vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Komárno zo dňa 30. 08. 2011 sp. zn.: 8Er 840/2011 bolo porušené.

6)   Základné   právo   JUDr.   R.   K.,   trvalé   bytom:   B.   na   pokojné   užívanie   majetku zaručené   čl.   1   Protokolu   č.   1   k Európskemu   dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd uznesením Okresného súdu Komárno zo dňa 30. 08. 2011 sp. zn.: 8Er 840/2011 bolo porušené.

7) Okresný súd Komárno postupom v konaní vedenom pod sp. zn.: 8Er 840/2011 porušil všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a týmto postupom diskriminoval JUDr. R. K., trvalé bytom: B.

8) Okresný súd Komárno uznesením zo dňa 30. 08. 2011 sp. zn.: 8Er 840/2011 porušil všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a týmto rozhodnutím diskriminoval JUDr. R. K., trvalé bytom: B.

9) Okresný súd Komárno postupom v konaní vedenom pod sp. zn.: 8Er 840/2011 porušil zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a týmto postupom diskriminoval JUDr. R. K., trvalé bytom: B.

10) Okresný súd Komárno uznesením zo dňa 30. 08. 2011 sp. zn.: 8Er 840/2011 porušil zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a týmto rozhodnutím diskriminoval JUDr. R. K., trvalé bytom: B.

11) Uznesenie Okresného súdu Komárno zo dňa 30. 08. 2011 sp. zn.: 8Er 840/2011 sa zrušuje a vec sa tomuto súdu vracia na ďalšie konanie.

12) JUDr. R. K., trvalé bytom: B. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.000,- EUR, ktoré sú jej Okresný súd Komárno povinní zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

13) Okresný súd Komárno je povinní uhradiť JUDr. R. K., trvalé bytom: B. trovy konania,   tak   ako   budú   vyčíslené   v písomnom   vyhotovení   nálezu,   na   účet   jej   právneho zástupcu a to do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv označeným uznesením okresného súdu vydaným vyšším súdnym úradníkom v sťažnosti tvrdiac, že sťažnosť podal vzhľadom na to, že Exekučný poriadok nepripúšťa, aby podal proti napadnutému uzneseniu okresného súdu odvolanie   alebo   iný   účinný   opravný   prostriedok.   V tejto   súvislosti   namieta   porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru. Napriek poučeniu v napadnutom uznesení o možnosti podať opravný prostriedok proti uzneseniu okresného súdu odvolanie nepodal.

Podľa   čl.   142   ods.   2   poslednej   vety   ústavy   proti   rozhodnutiu   zamestnanca   súdu povereného sudcom je prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.

Ústavný súd už v tejto súvislosti konštatoval, že „Vyšší súdny úradník je podľa § 2 zákona   č.   549/2003   Z.   z.   o súdnych   úradníkoch   v znení   neskorších   predpisov   štátnym zamestnancom. Proti každému rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka vydanému v súdnom konaní je v zmysle čl. 142 ods. 2 poslednej vety ústavy vždy prípustný opravný prostriedok, o ktorom   vždy   rozhoduje   sudca,   a to   aj   vtedy,   ak   osobitný   zákon   odvolanie   alebo   iný opravný prostriedok nepripúšťa.“ (IV. ÚS 200/07).

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré   sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   –   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých základných práv, porušenie ktorých v súvislosti s napadnutým rozhodnutím okresného súdu sťažovateľ   namieta   v konaní   pred   ústavným   súdom,   neposkytuje   iný   všeobecný   súd na základe   sťažovateľovi   dostupných   opravných   prostriedkov   predstavujúcich   účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho v sťažnosti označených základných práv.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   mal   možnosť   domáhať   sa   preskúmania napadnutého uznesenia okresného súdu z 30. augusta 2011 využitím riadneho opravného prostriedku, a to odvolania tak, ako to napokon uviedol okresný súd v poučení napadnutého uznesenia.   Sťažovateľ   odvolanie   proti   napadnutému   uzneseniu   nepodal.   Skutočnosť,   že sťažovateľ odvolanie nepodal, hoci podľa čl. 142 ods. 2 poslednej vety ústavy bol na to oprávnený, automaticky nezakladá právomoc ústavného súdu.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   už   ústavný   súd   ďalšími   požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2011