znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 524/2012-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť dr. A. Š., B., zastúpeného advokátkou JUDr. H. D., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co/464/2011 a jeho rozsudkom z 13. decembra 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť dr. A. Š. o d m i e t a ako neprípustnú.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. marca 2012 doručená sťažnosť dr. A. Š., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. H. D., B., ktorou namietal porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co/464/2011 a jeho rozsudkom z 13. decembra 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal na Okresnom súde Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) návrh na ochranu osobnosti proti prof. JUDr. J. C., CSc. (ďalej len „odporca“), o ktorej rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. 14 C/161/2005-620 zo 4. apríla 2011 tak, že ju zamietol.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 5 Co/464/2011-669 z 13. decembra 2011 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza:„Svoje rozhodnutie odvolací súd odôvodnil na strane 12 v jednej jedinej vete a to tak, že dospel k záveru, že odvolaniu sťažovateľa nie je možné vyhovieť.

Odvolací súd skonštatoval svoje jednovetové odôvodnenie poukázaním na ust. § 219 ods. 2 O. s. p. Na ostatných stranách odôvodnenia napádaného rozsudku odvolacieho súdu je opis konania pred súdom I. stupňa, vrátane opisu odôvodnenia rozsudku súdu I. stupňa, a to doslovný.

Práve z takto opísaného odôvodnenia súdu I. stupňa vyplýva, že odvolací súd sa vecou samou nezaoberal a argumentačne sa vôbec nevysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľa.   Odvolací   súd   námietkam   sťažovateľa   neposkytol   priestor   žiadnou   svojou úvahou, zdôvodnením nezargumentoval, vecne ani procesne, prečo odvolaniu sťažovateľa nemožno vyhovieť.

Odvolací   súd   podľa   §   219   O.   s.   p.   rozhodnutie   potvrdí,   ak   je   vo   výroku   vecne správne. Vecnou správnosťou sa pritom rozumie správnosť skutkových zistení a správnosť právneho posúdenia.   Správnosť skutkových zistení však musí byť   podložená vykonaným dokazovaním pred súdom I. stupňa, čo v danom prípade nie je naplnené. Sťažovateľ na to poukázal   už   v   odvolaní   proti   rozhodnutiu   súdu   I.   stupňa.   Odvolací   súd   však   dôvody odvolania ponechal bez povšimnutia....

Opis odôvodnenia rozsudku súdu I. stupňa s konštatáciou, že odvolaniu sťažovateľa nie je možné vyhovieť, nie je argumentáciou súdu odvolacieho pre zdôraznenie správnosti napádaného rozhodnutia súdu I. stupňa v súlade s ust. § 219 ods. 2 O. s. p....

Odôvodnenie   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   neobsahuje   žiadne   vysvetlenie,   na základe čoho dospel k záveru, že nemožno vyhovieť odvolaniu sťažovateľa. Tým, že odvolací súd   sa   nevysporiadal   s   jedným   jediným   dôvodom   sťažovateľa   uvedeného   v   odvolaní, neodpovedal na otázky, ktoré majú pre vec podstatný význam a zostal tak nedostatočne objasnený skutkový a právny základ veci.

Rozhodnutie   odvolacieho   súdu   nie   je   racionálne,   spravodlivé,   presvedčivé, preskúmateľné. Odvolací súd vôbec nepreskúmal dôvody odvolania a samotnú podstatu veci,   čo   z   jednovetového   odôvodnenia   je   nesporné,   sťažovateľ   bol   zbavený   možnosti reagovať   na   všetky   skutočnosti,   ktoré   majú   byť   obsahom   rozsudku   podľa   príslušných ustanovení O. s. p., zostalo tak vadné posúdenie veci čo do jednotlivých zložiek samotnej žaloby a preukázaného dokazovania, čo je v rozpore so zásadou materiálnej pravdy.“

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ bližšie konkretizuje svoje námietky proti postupu okresného súdu a krajského súdu pri rozhodovaní o jeho návrhu, resp. o jeho odvolaní. Tvrdí, že okresný súd zvýhodnil odporcu z dôvodu jeho veku a akademického postavenia. Toto zvýhodnenie sa malo prejaviť aj tým, že okresný súd hodnotil len dôkazy svedčiace v prospech odporcu, dôkazy v prospech sťažovateľa nehodnotil a pod. V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza:

„Sťažovateľ má za to, že odvolací súd postupom vyššie popísaným, sám zvýhodnil žalovaného a zároveň tak odobril postup súdu I. stupňa vo zvýhodnení žalovaného. Ten sa pojednávaní   pred   súdom   I.   stupňa   pravidelne   nezúčastňoval,   len   výnimočne,   navrhoval dôkazy, ktoré pre posúdenie veci nemali význam, resp. tvrdenia žalovaného nepotvrdili, navrhoval svedkov, ktorí dokázateľne krivo vypovedali (svedok I. S.), alebo ako kľúčoví svedkovia tvrdenia žalovaného vôbec nepotvrdili (svedok S. M.) a hoci sťažovateľ pred súdom I. stupňa dôkazy žalovaného vyvracal, súd I. stupňa z nich vyvodil negatívny záver o osobe sťažovateľa. Súd I. stupňa, s odobrením odvolacieho súdu, naopak, zvýhodnil osobu žalovaného ako osobu staršiu, ktorú bez opory v akomkoľvek právnom predpise zaradil medzi   osoby,   ktorá   má   mať   status   posudzovania   svojho   správania   a konania   s   vyššou mierou tolerancie. Toho staršieho človeka, ktorý v danom čase bol vedúcim katedry vysokej školy, pracoval ako vysokoškolský pedagóg, na pôde vysokej školy, je nositeľom vysokých akademických hodností.

Z vedenia konania pred súdom I. stupňa bolo nesporné, že práve pre akademické postavenie žalovaného súd ho zvýhodnil, čo počas zriedkavej prítomnosti žalovaného na pojednávaní dával servilne najavo. Súd toleroval žalovanému ignoráciu súdu, jeho častú neprítomnosť na pojednávaniach bez uvedenia dôležitého dôvodu tak, ako to má na mysli ust. § 119 O.s.p.. Toto zvýhodnenie žalovaného preniesol súdu I. stupňa do vyhodnotenia základu veci. A odvolací súd svojím postupom jeho zvýhodnenie plne stoleroval.

Zvýhodnenie žalovaného a porušenie zásady rovnosti účastníkov sťažovateľ vidí aj v tom,   že   všeobecné   súdy   hodnotili   výlučne   dôkazy   svedčiace   v   prospech   žalovaného, hodnotil aj skutočnosti, ktoré nikdy neboli ako dôkazy vykonané, pričom dôkazy svedčiace v prospech sťažovateľa všeobecné súdy opomenuli uviesť ako dôkazy v konaní uvedené a nehodnotili ich vôbec.

Naopak, tvrdenie sťažovateľa, že správanie žalovaného ho veľmi zasiahlo, šokovalo a prejavilo sa to aj očným mykmi, súd I. stupňa nesprávne práve vyhodnotil, a odvolací súd sa s tým stotožnil, ako náhradu škody na zdraví, hoci žiaden prejav sťažovateľa nikdy nesmeroval v tejto rovine. Súd zhodnotil toto tvrdenie nad rámec uplatňovaného nároku sťažovateľa, čo je v rozpore so zásadou Iudex ne eat ultra petita paritum (sudca nech nejde nad návrhy strán). Aj tento rozpor, napádaný sťažovateľom v odvolaní, ponechal odvolací súd bez povšimnutia....

Sťažovateľ už v odvolaní proti rozhodnutiu súdu I. stupňa namietal, že súd I. stupňa svoje rozhodnutie postavil na jednej jedinej skutočnosti, a to na tvrdení žalovaného, že sťažovateľ skúša vo večerných hodinách v krčme, sústredil sa na vysvetlenie pojmu krčma, na oprávnenosť kritiky sťažovateľa odporcom čo do obsahu i zvoleného spôsobu. Súd I. stupňa uznal, že táto kritika mala vyššiu intenzitu, ale skonštatoval, že napriek svedeckým výpovediam o absolútne nevhodnom spôsobe správania žalovaného, intenzita tejto kritiky ani   zďaleka   nepresiahla   únosný   rámec   spoločenských   vzťahov   a   kritiky   spoločenských javov,   ktorá   je   nielen   dovolená,   ale   podľa   súdu   aj   potrebná,   čím   spôsob   správania žalovaného, v slušnej spoločnosti neprípustný, posvätil.

Sťažovateľ ďalej v odvolaní proti rozsudku súdu I. stupňa namietal, že súd I. stupňa všetky   vykonané   dôkazy   nehodnotil.   Súd   vynechal   dôkazy,   ktoré   preukazovali   tvrdenia sťažovateľa,   takže   v   konečnom   dôsledku   podstatu   veci   vyhodnotil   neobjektívne, jednostranne v prospech žalovaného. Keby súd dôkazy v písomnom odôvodnení uviedol tak, ako sa vykonali, hodnotil ich v súlade s ust. § 132 O. s. p., s patričnou starostlivosťou, vyplynuli by iné skutkové zistenia, ako sú v rozsudku uvedené. Sťažovateľ tiež namietal nedostatočné   odôvodnenie   súdu   I.   stupňa,   keď   súd   I.   stupňa   neuviedol,   ktoré   dôkazy považuje za pravdivé a ktoré nie a prečo, pričom nemožno ponechať bez povšimnutia, že súd   I.   stupňa   absolútne   ignoroval   tvrdenia   sťažovateľa   a   objektívnu   hodnotu   ním produkovaných dôkazov.

Úvahy súdu sú v absolútnom rozpore so zásadou materiálnej pravdy a v rozpore s vykonaným   dokazovaním.   Sťažovateľ   sa   domáhal   svojej   ochrany   za   viaceré   výroky žalovaného   popísané   v   žalobe.   V   odvolaní   proti   rozsudku   súdu   I.   stupňa   zdôraznil,   že žalovaný   v   písomných   i   ústnych   prednesoch   sám   výroky   potvrdil,   potvrdili   to   aj   ním predložené dôkazy. Výroky žalovaného potvrdili okrem samotného žalovaného svedkovia R., B., G., P. Súd však ich svedecké výpovede opísal neúplne, vytrhol ich z kontextu....   V odvolaní sťažovateľ uviedol presne, čo ktorý svedok potvrdil a čo súd I. stupňa opomenul uviesť a vyhodnotiť....

Tiež   je vykonaným dokazovaním   nepodložený   záver   súdu,   že podľa   predložených zápisníc sa mal sťažovateľ možnosť k vytýkaným nedostatkom vyjadriť, čo znižuje intenzitu výrokov žalovaného. Tento záver súdu nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a je v rozpore so   skutočným   stavom,   pretože   zo   svedeckých   výpovedí   vyplynulo,   že   priebeh   zasadnutí katedier   bol iný,   ako je zachytené v zápisniciach,   sťažovateľovi žalovaný   neumožnil   sa vyjadriť   k   ničomu,   explicitne   to   uviedol   svedok   R.,   svedkyňa   P.,   a   nie   ako   tvrdí   súd. Tvrdenie   súdu   je   nepravdivé   a   nepodložené.   Svedkyňa   P.   potvrdila,   že   výsledný   obsah zápisníc upravoval výlučne žalovaný a že sťažovateľ hneď po zverejnení týchto zápisníc napádal pravdivosť ich znenia. Preto brať do úvahy zápis v zápisnici, že sťažovateľ mal možnosť vyjadriť sa k vytýkaným nedostatkom, hoci svedkovia potvrdili opak a na druhej strane sám žalovaný mal jediný právo zasahovať do obsahu zápisnice, je zo strany súdu neobjektívne a vadné a v rozpore so zásadami občianskeho súdneho konania, premietnuté do porušenia práva na spravodlivý proces.

V danej veci súd I. stupňa opísal jednotlivé dôkazy neúplné, vytrhol ich z kontextu, v dôsledku čoho ich obsah je skreslený, hodnotenie dôkazov neúplné a neobjektívne a takto odvodené skutkové zistenia súdu sú v rozpore so skutočnosťou.

Odvolací súd... ponechal rozsudok súdu I. stupňa zaťažený vadami vyššie uvedenými. Aj odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí rešpektovať ustanovenie § 157 O. s. p. Odvolací súd nemôže obísť svoju povinnosť odvolaním sa na ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p., pretože zákonodarca nemal na mysli zľahčenie postupu odvolacieho súdu na úkor práv účastníkov konania a spravodlivého procesu. Každý účastník má právo na dostatočné a   presvedčivé   odôvodnenie   rozhodnutia   súdu,   ktoré   sa   vyporiada   i   so   špecifickými námietkami   účastníka.   Odôvodnenie   rozsudku   zahŕňa   povinnosť   súdu   popísať   skutkové zistenia pravdivo, tak, ako vyšli pred súdom najavo.“

Na   základe   týchto   skutočností   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   sťažovateľa...   podľa   článku   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   a   právo   na   spravodlivý   proces   garantovaného   článkom   36   ods.   1   Listiny základných   práv   a   slobôd   a   článkom   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5Co 464/2011-669, IČS: 1205218290 zo dňa 13. decembra 2011... bolo porušené.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. 5Co 464/2011-669, IČS: 120521829 zo dňa 13. decembra 2011 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3.   Krajský   súd   v   Bratislave   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   trovy   právneho zastúpenia v sume 323,50 € k rukám JUDr. H. D., advokátky... do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V   sťažnosti   sťažovateľ   namieta   porušenie   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co/464/2011 a jeho rozsudkom z 13. decembra 2011.

Proti namietanému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie. Konanie o predmetnom dovolaní je na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vedené pod sp. zn. 7 Cdo/193/2012. Podľa zistení ústavného súdu najvyšší súd ako dovolací súd do dňa predbežného prerokovania sťažnosti o dovolaní nerozhodol.

Ústavný súd v súvislosti so skutočnosťou, že sťažovateľ proti namietanému rozsudku krajského súdu podal aj dovolanie, poukazuje na svoju doterajšiu ustálenú judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov,   ktoré zákon   sťažovateľovi na ochranu jeho základných   práv alebo slobôd účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie tohto účinného právneho prostriedku oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom. Iná interpretácia by v danej   veci   mala   za   následok   nežiaducu   situáciu,   keď   by   to   isté   rozhodnutie   súčasne preskúmavali tak všeobecný súd, ako aj ústavný súd. Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nepredstavuje   právny   prostriedok   nápravy,   ktorý   možno   využiť   súčasne   popri   iných prostriedkoch nápravy, ktoré má sťažovateľ k dispozícii; sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek   vyčerpaniu   všetkých   prípustných   prostriedkov   nápravy   došlo   podľa   tvrdenia sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv alebo slobôd (m. m. IV. ÚS 21/02).

V okolnostiach posudzovanej veci sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je   v   podmienkach   právneho   štátu   rešpektujúceho   princíp   právnej   istoty   ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľom využitý, ako predčasné (IV. ÚS 142/2010).

Ústavný súd sa v ostatnom období aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   odklonil   od   svojej   predchádzajúcej   judikatúry a v súčasnosti   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   zastáva   názor   (napr.   I.   ÚS   169/09, I. ÚS 289/09, IV. ÚS 142/2010), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd v záujme právnej istoty sťažovateľa zároveň poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), v ktorých vyslovil, že lehota na prípadné podanie sťažnosti po   rozhodnutí   o   dovolaní   bude   považovaná   v   zásade   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl.   127   ods.   1   ústavy   smerujúcu   proti   rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok ESĽP z 8. novembra 2007 vo veci   Soffer   proti Českej   republike,   sťažnosť č.   31419/04,   alebo rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to navádzať potenciálnych sťažovateľov na obdobný postup, aký zvolil v okolnostiach daného prípadu sťažovateľ,   t.   j.   na   paralelné   podávanie   sťažností   ústavnému   súdu   zároveň   s podaním dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale ju pri predbežnom prerokovaní podľa zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú   (predčasne   podanú)   podľa   §   53   ods.   1   v   spojení   s   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa v tejto veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. októbra 2012