znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 523/2012-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť B. B., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného advokátom Mgr. J. G., D., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej   republiky   uznesením   Okresného   súdu   Trenčín   sp.   zn.   2   T/90/2011 z 25. novembra   2011   a   uznesením   Krajského   súdu   v   Trenčíne   sp.   zn.   3   Tos/108/2011 z 13. decembra 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára 2012 doručená sťažnosť B. B., t. č. vo výkone väzby (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. J. G., D., ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T/90/2011 z 25. novembra 2011 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tos/108/2011 z 13. decembra 2011.

Z obsahu sťažnosti, z príloh k nej pripojených a zo zistení ústavného súdu ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

Sťažovateľ   je   v   súčasnosti   trestne   stíhaný   pre   podozrenie   zo   spáchania pokračovacieho   obzvlášť   závažného   zločinu   nedovolenej   výroby   omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), písm. c) a písm. d) a § 172 ods. 2 písm. c) a písm. e) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) vo forme spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona.

Na základe uznesenia okresného súdu sp. zn. 0 Tp/75/2010 z 28. júna 2010 bol sťažovateľ spolu s ďalšími obvinenými osobami podľa § 72 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) a z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku vzatý do väzby s tým, že jeho väzba sa začala 25. júna 2010 o 7.30 hod.

Na základe uznesenia prokurátora Okresnej prokuratúry T. č. k. 1 Pv 382/10-144 zo 17.   decembra   2010   a   následným   príkazom   prokurátora   č.   k.   1   Pv   382/10-145 zo 17. decembra 2010 bol sťažovateľ prepustený z väzby z dôvodu, že 17. decembra 2010 nastúpil do výkonu trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený vo výmere 12 mesiacov a ktorý   mu   bol   nariadený   trestným   rozkazom   okresného   súdu   sp.   zn.   8   T/130/2010 z 29. októbra 2010.

Na základe uznesenia okresného súdu sp. zn. 2 T/90/2011 z 25. novembra 2011 (ďalej   len   „uznesenie   okresného   súdu“)   bol   sťažovateľ   podľa   §   72   ods.   2   Trestného poriadku s použitím § 71 ods. 2 písm. d) Trestného poriadku a z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku opätovne vzatý do väzby. Začiatok výkonu väzby bol uznesením   okresného   súdu   nariadený   na   16.   december   2011,   okamihom   prepustenia z výkonu   trestu   odňatia   slobody   v   trestnej   veci   vedenej   na okresnom   súde   pod   sp.   zn. 8 T/130/2010.   Okresný   súd   zároveň   zamietol   návrh   sťažovateľa   na   nahradenie   väzby písomným sľubom a písomný sľub sťažovateľa neprijal.

Okresný súd následne, dôvodiac postupom podľa § 174 ods. 1 Trestného poriadku s poukazom na § 180 Trestného poriadku, uznesením sp. zn. 2 T/90/2011 z 28. novembra 2011 (ďalej len „opravné uznesenie okresného súdu“) opravil výrok uznesenia okresného súdu v rozsahu týkajúcom sa začiatku trvania väzby, a to tak, že okamih začatia výkonu väzby nariadil na 17. december 2011 o 7.30 h, okamihom prepustenia sťažovateľa z výkonu trestu odňatia slobody v trestnej veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 8 T/130/2010.

Proti uzneseniu okresného súdu v spojení s opravným uznesením okresného súdu podal   sťažovateľ   sťažnosť,   ktorou   namietal   všetky   výroky   uznesenia   okresného   súdu. Podstata   argumentácie sťažovateľa spočívala   v námietkach,   že u   sťažovateľa   neexistuje žiadna obava z páchania trestnej činnosti, pretože žiadne drogy neužíval, nepredával a ani ich žiadnym spôsobom neprechovával. Sťažovateľ uviedol, že v danom prípade chýbajú konkrétne   skutočnosti   odôvodňujúce   dôvody   preventívnej   väzby,   pretože   sťažovateľ   sa v súčasnosti nachádza vo výkone trestu odňatia slobody a z povahy tohto obmedzenia jeho osobnej slobody podľa neho vyplýva, že nemôže byť ani teoreticky naplnený dôvod väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Sťažovateľ ďalej namietal, že okresný súd ho vzal do väzby až od momentu jeho prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody, teda ide   o   rozhodnutie   do   budúcnosti,   ktorého   predpoklady   sú   len   v   rovine   dohadov a prezumpcií,   ktoré   podľa   jeho   názoru   nemajú   žiadne   opodstatnenie   a   sú   podľa   neho z hľadiska takého závažného zásahu do jeho osobnej slobody neprípustné. Na podklade uvedených dôvodov sa domáhal zrušenia napadnutého uznesenia.

Krajský súd prerokoval sťažnosť, ktorú sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu a opravnému uzneseniu okresného súdu. Krajský súd na základe podanej sťažnosti uznesením sp. zn. 3 Tos/108/2011 z 13. decembra 2011 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“   alebo „namietané rozhodnutie“)   rozhodol   podľa   §   194   ods.   1   písm.   a)   a   ods.   2 Trestného poriadku tak, že uznesenie okresného súdu zrušil vo výroku o určení začiatku trvania   väzby   sťažovateľa   s   tým,   že   začiatok   trvania   väzby   sťažovateľa   určil   na

17. december 2011 o 7.30 h, okamihom jeho prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody, ktorý bol u sťažovateľa nariadený na základe trestného rozkazu okresného súdu sp. zn. 8 T/130/2010 z 29. októbra 2010. Krajský súd namietané rozhodnutie odôvodnil tým, že v posudzovanej veci nešlo o chybu v písaní v písomnom vyhotovení uznesenia okresného súdu, ale o vecnú chybu, ku ktorej došlo vo výroku vyhláseného uznesenia okresného súdu a ktorú možno napraviť len v konaní o opravnom prostriedku nadriadeným súdom, a nie postupom podľa § 174 ods. 1 Trestného poriadku.

Následne sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu a uzneseniu krajského súdu sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorú odôvodnil takto: „ako som poukazoval i na neverejnom zasadnutí dňa 25. 11. 2011 a v podstate som to uviedol aj v svojej sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby, nesúhlasil som s tým, aby som bol vzatý do väzby, nakoľko mám dve maloleté deti, ktoré som dlho nevidel a chcel som sa oženiť. V žiadnom prípade som nemal v úmysle vyhýbať sa trestnému stíhaniu, a to hlavne z toho dôvodu, že sa necítim byť vinný zo skutku, ktorý je mi v tomto konaní kladený za vinu, čo potvrdzujú i výsluchy spoluobvinených   v   tejto   trestnej   veci,   ktorí   vylučujú   moju   účasť   na   trestnej   činnosti. I napriek   tejto   skutočnosti   prokurátor   na   tomto   zasadnutí   prejudikoval   moju   vinu,   keď uviedol, že výpovede spoluobvinených. ktorí ma neusvedčujú z trestnej činnosti považuje za účelové   a   nevieryhodné,   pričom   rozhodnutie   o   prípadnej   vine   je   vecou   súdu   a   nie prokurátora.

Už v samotnej sťažnosti proti uzneseniu o opätovnom vzatí do väzby som poukázal na to, že podľa § 71/2 pís. d) Tr. poriadku, ak bol obvinený prepustený z väzby, môže byť v tej istej veci vzatý do väzby, len ak bol prepustený z väzby preto, že nastúpil do výkonu trestu odňatia slobody a sú konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú niektorý z dôvodov väzby podľa odseku 1.

Som toho názoru, že dôvody väzby tak, ako boli uvedené v uznesení o vzatí do väzby v danom   čase   neexistovali.   Ja   som   bol   v   čase.   kedy   bolo   rozhodované   o   mojej   väzbe vo výkone trestu odňatia slobody za inú trestnú činnosť, bol som teda jeden rok obmedzený na svojej osobnej slobode, a dôvody väzby nemohli v žiadnom prípade vzniknúť a teda ani existovať v čase rozhodovania o obmedzení mojej osobnej slobody.

V   uznesení   absentuje   akékoľvek   podrobné   zdôvodnenie   konkrétnych   skutočností, ktoré by odôvodňovali moje vzatie do väzby. Uznesenie je vyložene formálne, obmedzuje sa na   konštatáciu   všeobecných   skutočností   a   citovanie   ustanovení   Trestného   poriadku   na väzbu sa vzťahujúcich. Obavy z pokračovania v trestnej činnosti nemajú oporu v aktuálne zistenom skutkovom stave - všetci spoluobvinení, s ktorými som v súčasnej dobe trestne stíhaný, sú vo väzbe prípadne vo výkone trestu odňatia slobody, ja som nikdy nebol stíhaný za drogovú trestnú činnosť a doposiaľ vykonané dokazovanie na hlavnom pojednávaní ma z trestnej činnosti žiadnym spôsobom neusvedčuje.

Súd ma zobral do väzby rozhodnutím do budúcnosti - teda dňom, kedy mi skončil výkon trestu odňatia slobody, čo je v príkrom rozpore s Trestným poriadkom, podľa ktorého dôvody väzby musia existovať v čase, kedy sa o väzbe rozhoduje.

Z uvedeného je zrejmé, že dôvod uvalenia väzby na moju osobu nie je založený na existujúcom zákonnom dôvode väzby a akceptovateľnom titule väzby....

Uznesením sp.   zn.   3 Tos 108/2011-1750 z 13.   12.   2011 Krajský súd v Trenčíne opravil výrok uznesenia iba v časti o stanovení začiatku väzby, pričom spôsob rozhodnutia okresného súdu potvrdil.“

Sťažovateľ na základe uvedenej argumentácie namieta, že uznesením okresného súdu a uznesením krajského súdu bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, a domáha sa, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Okresný súdu Trenčín uznesením 2T 90/2011 zo dňa 25. 11. 2011 a Krajský súd v Trenčíne   uznesením   3Tos   108/2011-1750   zo   dňa   13.   12.   2011   opätovným   vzatím sťažovateľa do väzby podľa § 72/2 Tr. poriadku s použitím § 71/2 pís. d) Tr. poriadku z dôvodu podľa § 71/1 pís. c) Tr. poriadku okamihom jeho prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody, ktorý začína dňa 17. 12. 2011 porušili právo sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky.

Uznesenie Okresného súdu Trenčín sp. zn. 2T 90/2011 z 25. 11. 2011 a uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3 Tos 108/2011-1750 z 13. 12. 2011 sa zrušuje.

Okresnému súdu Trenčín sa prikazuje sťažovateľa ihneď prepustiť na slobodu. Sťažovateľovi   sa   priznáva   finančné   zadosťučinenie   v   sume   2.000,-   EUR   (slovom dvetisíc   euro),   ktoré   v   časti   1.000,-   EUR   je   Okresný   súd   Trenčín   povinný   zaplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu a v časti 1.000,- EUR Krajský súd v Trenčíne je povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

Okresný súd Trenčín je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastupovania vo výške 323,50 EUR pozostávajúce z dvoch úkonov vo výške 254,32 EUR, 2x réžia á 7,63 EUR a 20% DPH z hodnoty úkonov a réžie vo výške 53,92 EUR k rukám advokáta Mgr. J. G. do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 20 ods. 1 druhej vety zákona o ústavnom súde návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   vo   viazanosti   petitom,   teda   tou   časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia vo veci samej sa domáha (§ 20 ods.   1   zákona   ústavnom   súde),   čím   zároveň   vymedzí   predmet   konania   pred   ústavným súdom   z hľadiska   požiadavky   na poskytnutie   ústavnej   ochrany. Vzhľadom   na to   môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorého   označil   za   porušovateľa   svojich   práv.   Platí   to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený advokátom (m. m. II.   ÚS   19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy uznesením okresného súdu

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal časť sťažnosti, ktorou   sťažovateľ   namieta   porušenie   základných   práv   podľa   čl.   17   ods.   2   a   5   ústavy uznesením okresného súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný   súd,   pričom   právomoc   všeobecných   súdov   je   ústavou   založená   primárne a právomoc   ústavného   súdu   len   subsidiárne   „...   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd.“.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   posudzovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Podľa   §   72   ods.   1   písm.   a)   pred   bodkočiarkou   Trestného   poriadku   rozhodnutím o väzbe sa rozumie rozhodnutie o vzatí alebo nevzatí obvineného do väzby.

Podľa   §   83   ods.   1   Trestného   poriadku   proti   rozhodnutiu   o   väzbe   je   prípustná sťažnosť. Sťažnosť nie je prípustná, ak o väzbe rozhoduje odvolací súd alebo dovolací súd, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 185 ods. 1 Trestného poriadku opravným prostriedkom proti uzneseniu je sťažnosť.

Podľa § 185 ods. 2 druhej vety Trestného poriadku uznesenia súdu alebo prokurátora možno sťažnosťou napadnúť len v tých prípadoch, v ktorých to zákon výslovne pripúšťa, a ak rozhoduje vo veci v prvom stupni.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ mal v systéme všeobecného   súdnictva   právo   podať   proti   uzneseniu   okresného   súdu   účinný   opravný prostriedok   (sťažnosť)   na   dosiahnutie   nápravy   ním   namietaného   porušenia   práv   (čo   aj využil),   o   ktorom   bol   oprávnený   a   aj   povinný   rozhodnúť   krajský   súd.   Využitie   tejto zákonnej možnosti účinnej ochrany označených základných práv vylučuje prijatie sťažnosti ústavným súdom, ktorý môže uplatniť svoju právomoc iba vtedy, ak sťažovateľ nemal inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona   o   ústavnom   súde   v tejto   časti   odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na   jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy uznesením krajského súdu

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal tú časť, ktorou sťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy uznesením krajského súdu.

V   spojitosti   s   namietaným   porušením   základných   práv   sťažovateľa   podľa   čl.   17 ods. 2   a   5   ústavy   uznesením   krajského   súdu   sťažovateľ   odôvodnil   sťažnosť   takto: „uznesením sp. zn. 3Tos 108/2011-1750 z 13. 12. 2011 Krajský súd v Trenčíne opravil výrok   uznesenia   iba   v   časti   o   stanovení   začiatku   väzby,   pričom   spôsob   rozhodnutia okresného súdu potvrdil“.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd uvádza, že sťažovateľ, zastúpený advokátom, neodôvodnil,   v   čom   má   konkrétne   podľa   jeho   názoru   spočívať   namietané   porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy uznesením krajského súdu. Sťažovateľ namiesto vecnej ústavnoprávne relevantnej argumentácie iba popísal spôsob, akým krajský súd v namietanom rozhodnutí rozhodol. Argumentácia sťažovateľa uvedená v sťažnosti sa vzťahuje iba na uznesenie okresného súdu a vo svojej podstate ide o totožné námietky, aké sťažovateľ uviedol už v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu.

Ústavný   súd   poukazujúc   na   zastúpenie   sťažovateľa   kvalifikovaným   právnym zástupcom uvádza, že účelom kvalifikovaného právneho zastúpenia sťažovateľa zástupcom z radov advokátov je zabezpečiť poskytnutie kvalifikovanej právnej pomoci v konaní pred ústavným súdom, tak ako to vyplýva z § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov.

Napriek   uvedenému   ústavný   súd,   vychádzajúc z materiálneho prístupu   k ochrane základných práv a slobôd, preskúmal z ústavnoprávneho hľadiska sťažovateľom namietané uznesenie krajského súdu.

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnil namietané rozhodnutie takto: „Existencia dôvodného podozrenia, že obžalovaný B. B. skutky, pre ktoré bolo proti nemu vznesené obvinenie a bola na neho podaná obžaloba, spáchal a že tieto vykazujú znaky stíhaného pokračovacieho   obzvlášť   závažného   zločinu   nedovolenej   výroby   omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a/, písm. c/, písm. d/, ods. 2 písm. e/ Tr. zák. spolupáchateľstvom podľa § 20   Tr.   zák.,   sa   doteraz   vo   veci   vykonanými   dôkazmi   nevylúčila,   naďalej   ja   daná a založená na dôkladnom zhodnotení vo veci doteraz vykonaných dôkazov tak v prípravnom konaní,   ako   aj   na   hlavnom   pojednávaní,   svedčiacich   pritom   nielen   v   prospech obžalovaného ako sa ten mylne domnieva, ale aj v jeho neprospech. Z týchto dôkazov predovšetkým   čiastočne   priznávajúca   výpoveď   obžalovaného   B.   B.   pred   sudcom   pre prípravné konanie pri rozhodovaní o jeho vzatí do väzby o nákupe a predaji drog - čl. 144, usvedčujúce výpovede spoluobžalovaných I. K., B. K., E. G. a P. G. z prípravného konania, svedecké   výpovede   predovšetkým   T.   Z.,   D.   V.,   listinné   dôkazy   a   z   nich   najmä   zistenia vyplývajúce   zo zápisníc   o   vykonaných   domových   prehliadkach,   zo   znaleckých   posudkov Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru B. vo vzťahu k druhu, množstvu a   koncentrácii   účinnej   látky   v   zaistených   omamných   a   psychotropných   látkach,   ako   aj zistenia vyplývajúce z vyhotovených prepisov záznamov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke medzi obžalovanými navzájom i medzi obžalovanými a svedkami a potvrdzujúce skutočnosti týkajúce sa nákupu drog i prípravy jednotlivých dávok za účelom ich predaja konečným užívateľom, aj v tomto štádiu trestného stíhania v konaní pred súdom po podaní obžaloby v rovine závažného podozrenia a zároveň rozumnej istoty svedčia naďalej nielen pre   záver   o   dôvodnosti   podozrenia,   že   obžalovaný   skutky,   pre   ktoré   bolo   proti   nemu vznesené obvinenie a bola na neho podaná obžaloba, spáchal a že tieto vykazujú znaky stíhaného   pokračovacieho   obzvlášť   závažného   zločinu,   ale   aj   pre   záver,   že   povaha stíhaného trestného činu a spôsob, akým mal byť spáchaný (mal páchať drogovú trestnú činnosť   spolu   s   viacerými   osobami   a   vo   väčšom   rozsahu   neoprávnenou   kúpou, prechovávaním   a   následným   predajom   psychotropných   látok   -   heroínu,   ktorým   si   mal zabezpečovať finančné prostriedky na svoje živobytie v čase, keď obžalovaný bol aj podľa vlastného   priznania   približne   jeden   a   pol   roka   nezamestnaný),   spolu   s   okolnosťami negatívne charakterizujúcimi osobu obžalovaného a jeho správanie, pritom svedčiacimi o sklonoch obžalovaného k páchaniu úmyselnej trestnej činnosti (pred vzatím do väzby bol nielen nezamestnaný a bez preukázateľných legálnych príjmov, ale bol už aj súdne trestaný, pričom   z   predchádzajúceho   výkonu   trestu   odňatia   slobody,   uloženého   mu   za   úmyselne trestné činy násilnej povahy, bol podmienečne prepustený 15. decembra 2006 a bola mu určená   skúšobná   doba   do   15.   decembra   2009,   teda   teraz   prejednávaný   pokračovací obzvlášť   závažný   zločin   mal   začať   páchať   približne   tri   a   pol   mesiaca   potom,   ako   mu uplynula skúšobná doba po podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody), tvoria   naďalej   konkrétne   skutočnosti   odôvodňujúce   obavu,   že   obžalovaný   v prípade prepustenia na slobodu po výkone trestu odňatia slobody by pokračoval v trestnej činnosti. Od predchádzajúcich už citovaných rozhodnutí o väzbe obžalovaného z hľadiska uvedených záverov nenastala pritom žiadna zmena v podstatných okolnostiach zakladajúcich dôvody tzv.   preventívnej   väzby   obžalovaného   a   za   súčasného   stavu   vykonávania   dôkazov   ani krajský   súd   nezistil   žiadne   nové   skutočnosti,   ktoré   by   odôvodňovali   zmenu   alebo   zánik dôvodu   preventívnej   väzby   obžalovaného   B.   B.   podľa   §   71   ods.   1   písm.   c/   Tr.   por. Dostatočne   je   preto   odôvodnený   záver   o   tom,   že   väzba   obžalovaného   v   tomto   štádiu trestného   konania   je   stále   adekvátnym   a   nevyhnutným   zabezpečovacím   opatrením   a   že vzhľadom na povahu prejednávaného prípadu, ako aj na osobu obžalovaného nemožno písomný sľub obžalovaného považovať za dostatočné opatrenie na nahradenie jeho väzby a nemožno   ho   prijať.   Obžalovaný   B.   B.   je   osobou   nezamestnanou,   bez   preukázateľných legálnych príjmov a so sklonom k páchaniu trestných činov, za ktoré už bol opakovane odsúdený, pričom predchádzajúce tresty zrejme nesplnili svoj účel, keďže je znovu trestne stíhaný, navyše pre pokračovací obzvlášť závažný zločin, preto z tohto pohľadu je potom písomný   sľub   obžalovaného   nevierohodný   a   na   nahradenie   jeho   väzby   logicky nedostatočný.

Za tohto stavu veci okresný súd postupoval v súlade so stavom veci a zákonným ustanovením § 71 ods. 2 písm. d/ Tr. por., keď vzal obžalovaného B. B. do väzby z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por... a keď podľa § 80 ods. 1 písm. b/ Tr. por. považoval písomný sľub obžalovaného vzhľadom na jeho osobu i povahu prejednávaného prípadu   za   nedostatočné   opatrenie   a   keď   ho   neprijal.   Uvedené   výroky   napadnutého uznesenia   sú   vecne   správne,   preto   krajský   súd   vzhľadom   na   vyššie   uvedené   dôvody nepovažoval sťažnostné námietky obžalovaného vo vzťahu k týmto výrokom za dôvodné a neakceptoval ich.“

Z   citovaného   odôvodnenia   uznesenia   krajského   súdu   je   zrejmé,   že   krajský   súd, vychádzajúc   z   dovtedy   zisteného   skutkového   stavu,   vyhodnotil   dôvodnosť   vzatia sťažovateľa   do   väzby   zo   strany   okresného   súdu   a   poukázal   aj   na   konkrétne   skutkové okolnosti pretrvávania väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Článok 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon, a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a   jej   aplikáciu   príslušným   orgánom   verejnej   moci,   pričom   v   prípade,   ak   zistí   v   tejto súvislosti   závažné porušenie zákonnosti,   ide v zásade aj o porušenie ústavnosti   (m.   m. III. ÚS 48/00). Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je tak integrálnou súčasťou ústavou zaručenej osobnej slobody (m. m. II. ÚS 55/98). Ústavný súd konštatuje, že z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu o väzbe. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by vo svojej podstate mali dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S týmto východiskom úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností   svedčiacich pre a proti väzbe,   ale   zároveň   aj   povinnosť   súdu   rozhodnúť   o   väzbe   na   základe   konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách   (m.   m.   I.   ÚS   13/00,   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01).   Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00).

Vychádzajúc   z   uznesenia   krajského   súdu   vo   vzťahu   k   sťažovateľovi   existovalo dôvodné podozrenie zo spáchania obzvlášť závažnej trestnej činnosti, ktoré všeobecné súdy mali   preukázané   výpoveďou   sťažovateľa,   výpoveďami   spoluobvinených   uskutočnenými počas prípravného konania, výpoveďami svedkov a z listinných dôkazných prameňov.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že na právne hodnotenie a zmenu právnych názorov   všeobecných   súdov   utváraných   pri   ich   zákonných   postupoch   nie   je   zásadne oprávnený. Ústavný súd je oprávnený aj povinný posúdiť prípadnú neústavnosť konania alebo rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Takto vymedzená právomoc ústavného súdu však nemá za následok vznik oprávnenia a povinnosti prehodnocovať právne názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto súdy dospeli na základe výkladu a aplikácie zákonov (podobne napr. aj I. ÚS 21/98, II. ÚS 41/01, IV. ÚS 114/2011). Ústavný súd po preskúmaní uznesenia krajského súdu je toho názoru, že existenciu zákonných dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku všeobecné súdy riadne odôvodnili, dôvody väzby náležite individualizovali a ich zistenia, argumenty a závery neodporujú zásadám právnej a formálnej logiky a nevykazujú ani znaky zjavnej jednostrannosti alebo svojvôle.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   uznesenie   krajského   súdu   z   hľadiska   svojho odôvodnenia korešponduje aj judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej právo na spravodlivý   proces   (vrátane konania o   obmedzení osobnej   slobody)   zahŕňa aj právo na primerané odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

V   súvislosti   s   uvedeným   ústavný   súd   poukazuje   na   závery   svojej   ustálenej rozhodovacej činnosti, podľa ktorej je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou   na   jednej   strane   a   namietaným   rozhodnutím,   postupom   alebo   iným   zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody namietaným rozhodnutím, postupom orgánom štátu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, III. ÚS 138/02, IV. ÚS 1/2012). Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   namietaným uznesením   krajského   súdu   na   jednej   strane   a   sťažovateľom   označenými   základnými právami (čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy) na strane druhej neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť   vysloviť ich   porušenie po prípadnom   prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Pokiaľ by ústavný súd   vychádzal   z preferencie   materiálneho chápania ústavnosti, mohol by, keďže predmetná sťažnosť v tejto časti neobsahuje žiadne odôvodnenie, t. j. nespĺňa ani podstatnú zákonom predpísanú náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom   súde,   odmietnuť sťažnosť   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

K námietke sťažovateľa, že okresný súd zobral sťažovateľa do väzby „rozhodnutím do budúcnosti“ (dňom, keď mu skončil výkon trestu odňatia slobody), čo je podľa jeho názoru „v rozpore s Trestným poriadkom, podľa ktorého dôvody väzby musia existovať v čase,   kedy   sa   o väzbe   rozhoduje“ (okresný   súd   rozhodol   takto   uznesením   sp.   zn. 2 T 90/2011 z 25. novembra 2011 v spojení s uznesením sp. zn. 2 T 90/2011 z 28. novembra 2011),   ústavný   súd   uvádza,   že   krajský   súd   svojím   uznesením   sp.   zn.   3   Tos/108/2011 z 13. decembra   2011   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   zrušil   vo   výroku   o určení začiatku väzby sťažovateľa a určil, že jeho väzba sa začína 17. decembra 2011 o 7.30 h, t. j. okamihom jeho prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody, čím napravil chybu okresného súdu.

Krajský súd toto svoje rozhodnutie odôvodnil takto:„Okresný súd však pochybil, pokiaľ stanovil začiatok väzby u obžalovaného dňom 16. decembra 2011 o 07.30 hod., hoci obžalovaný uvedený trest odňatia slobody vykoná (ukončí) dňa 17. 12. 2011 o 07.30 hod., t. j. deň 17. 12. 2011 o 07.30 hod. je okamihom prepustenia obžalovaného z výkonu trestu odňatia slobody, ktorý bol u neho nariadený na základe   trestného   rozkazu   Okresného   súdu   Trenčín   zo   dňa   29.   10.   2010,   sp.   zn. 8T/130/2010, právoplatného dňa 16. 12. 2010. Pri správnom postupe mal preto stanoviť začiatok   väzby   obžalovaného   dňom   17.   12.   2011   o   07.30   hod.   Navyše   pochybil,   keď následne osobitným uznesením zo dňa 28. 11. 2011, sp. zn. 2T/90/2011 podľa § 174 ods. 1 Tr. por. s poukazom na § 180 Tr. por. opravil výrok pod bodom I. prvopisu uznesenia Okresného súdu Trenčín zo dňa 25. 11. 2011, č. k. 2T/90/2011-1722 a jeho rovnopisov týkajúci   sa   začiatku   väzby   obžalovaného   tak,   že   väzba   obžalovaného   B.   B.   sa   začína okamihom jeho prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody, ktorý mu bol nariadený v trestnej veci Okresného súdu Trenčín pod sp. zn. 8T/130/2010 a to dňa 17. 12. 2011 o 07.30 hod. V posudzovanej veci totiž nešlo o pisársku chybu len v písomnom vyhotovení uznesenia a v jeho rovnopisoch nesúladnú s obsahom vyhláseného uznesenia, ale o vecnú chybu, ku ktorej   došlo   vo   výroku   vyhláseného   uznesenia   a   ktorú   možno   napraviť   len   v konaní   o opravnom prostriedku nadriadeným súdom, avšak nie postupom podľa § 174 ods. 1 Tr. por. osobitným uznesením o úprave. Sťažnostná námietka obžalovaného v uvedenom smere bola dôvodná a krajský súd ju preto akceptoval.

Krajský súd vzhľadom na uvedené dôvody a na základe sťažnosti obžalovaného B. B. zrušil podľa § 194 ods. 1 písm. a/, ods. 2 Tr. por. napadnuté uznesenie len vo výroku o stanovení   začiatku   väzby   obžalovaného   a   pochybenie   okresného   súdu   sám   napravil spôsobom uvedeným vo výroku tohto uznesenia.“

Ústavný súd s poukazom na uvedené konštatuje, že krajský súd tým, že napravil chybu   okresného   súdu,   čo   sa   týka   opätovného   vzatia   sťažovateľa   do   väzby   po   jeho prepustení z výkonu trestu odňatia slobody, nemohol podľa názoru ústavného súdu porušiť sťažovateľom   označené   práva   napadnutým   uznesením.   Ústavný   súd   preto   aj   túto   časť sťažnosti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa (návrhu na zrušenie uznesenia okresného súdu, zrušenie uznesenia krajského súdu,   primeraného   finančného   zadosťučinenia   a   priznania   náhrady   trov   právneho zastúpenia),   ktoré   sa   vecne   viažu   na   vyslovenie   porušenia   sťažovateľom   označených základných práv, stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. októbra 2012