znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 523/2011-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   15.   decembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. M. S., C., vo veci namietaného porušenia jeho základných   práv   podľa   čl.   42   ods.   1,   čl.   46   ods.   3   a čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   a vo   veci   porušenia   čl.   141   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 124/2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. M. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. septembra 2011 doručená sťažnosť MUDr. M. S., C. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 42 ods. 1, čl. 46 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a vo   veci   porušenia   čl.   141   ods.   1   ústavy postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 124/2004.

Ústavný súd zo spisovej dokumentácie, ktorú má k dispozícii, zistil, že predmetom označeného   konania   pred   okresným   súdom,   ktoré   začalo   12.   septembra   1997,   je rozhodovanie   o uložení   povinnosti „pôvodne   voči   I.   so   sídlom   v B.,   a   to   určiť   termín atestácie v endokrinológii, nakoľko napriek jeho žiadosti mu doposiaľ nebolo vyhovené, i keď   ešte   dňa   13.   11.   1990   bol   zaradený   do   špecializačnej   predatestačnej   prípravy   v endokrinológii, ďalej poukázal, že od 13. 05. 1993 je nezamestnaný a získanie kvalifikácie endokrinológa by mu otvorilo ďalšie existenčné zabezpečenie.

Súd vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 05. 11. 2007, č. k. 7 C 124/2004-79, ktorým návrh   v   celom   rozsahu   zamietol   dôvodiac,   že   navrhovateľ   nespĺňal   požiadavku špecializovanej   prípravy   najmenej   v   trvaní   troch   rokov   podľa   vyhl.   Ministerstva zdravotníctva   SR   č.   71/1981   Zb.   o   zdravotníckych   pracovníkoch   a   iných   odborných pracovníkov   v   zdravotníctve.   Na   odvolanie   navrhovateľa   Krajský   súd   v   Bratislave uznesením zo dňa 30. 09. 2009, č. k. 12 Co 158/2008-102 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s poukazom, že súd má skúmať podmienky konania, najmä danosť právomoci konať o tejto veci.

Na pojednávaní konanom dňa 21. 03. 2011 právny zástupca odporcu uviedol, že právomoc   rozhodnúť   o   termíne   konania   atestácie   pred   skúšobnou   komisiou   inštitútu určovala vtedy platná vyhláška č. 79/1981 b. iba Inštitútu, vzhľadom na to, že podmienkou pre zaradenie bolo v zmysle § 22 vyhlášky komplexné zhodnotenie prípravy na získanie špecializácie atestácie, toto právo mal takisto Inštitút, vzhľadom na to, že nejde o správne konanie,   akékoľvek   výnimky   pri   povoľovaní   zaradenia   lekárov   na   vykonanie   prípravy atestácie mohlo udeľovať v zmysle § 28 vyhlášky iba Ministerstvu zdravotníctva SR. Právny zástupca   navrhovateľa   rovnako   uviedol,   že   právomoc   patrí   v   danej   veci   Ministerstvo zdravotníctva SR.“.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza: «Dňa 5. 8. 11 mi bolo doručené rozhodnutie č. Spr. 2022/11 z 23. 6. 2011, ktorým OS3 potvrdil, že: „dĺžka konania je neprimeraná“, „vykazujúca znaky prieťahov v konaní“, no „subjektívne prieťahy u sudcu zistené neboli“, čiže „sťažnosť na zbytočné prieťahy, od vybavenia poslednej sťažnosti, je nedôvodná“ – rozpor tvrdení, dokazujúci prieťahy!... (1) Aj „poslednú sťažnosť“ zo dňa 8. 1. 2007 predseda OS3 Bratislava III z 8. 1. 07 označil za „nedôvodnú“,   z dôvodu,   že   konanie   zn.   7   C 124/2004   ale   vydal   nezákonne, v neprítomnosti   všetkých   účastníkov   konania,   ba   uznesenie   nedoručil,   i utajil,   možnosť podať   odvolanie   odňal,   napokon   po   9-ročných   dlhých   prieťahoch   od   podania   návrhu z 12. 9. 97!

Od podania „poslednej sťažnosti“ z 8. 1. 07 OS3 Bratislava III konal po 5-ročných dlhých prieťahoch, ale bez rozhodnutia vo veci!

Až 21. 3. 111 sa vylučovaná sudkyňa rozhodla konanie zastaviť, pretože z Vyhlášky MZ SSR č. 79/81 Zb. vykonštruovala „správne konanie“, aby spisy odstúpila Ministerstvu zdravotníctva   SR,   ale   „ďalšie   konanie“   už   je   pokračovaním   v prieťahoch i pseudoprocesným postupom!

I samotné uznesenie č. 7 C 124/2004-167 z 21. 3. 11 je jasne nezákonné, pretože sudkyňa OS3 rozhodla vo vylučovacom konaní – osobnom!

OS3 jasne porušil čl. 42 ods. 1, 46 ods. 3, 48 ods. 2 Ústavy SR!»

V nadväznosti na uvedené žiada, aby ústavný súd takto rozhodol: „ÚS určuje, že procesným postupom v konaní pod zn. 7 C 124/2004 OS Bratislava 3 porušil základné práva MUDr. M. S., zaručené čl. 42 ods. 1, 46 ods. 3, 48 ods. 2, 141 ods. 1 Ústavy SR.

ÚS priznáva MUDr. M. S. tak primerané finančné zadosťučinenie, v zmysle úst. čl. 127 ods. 3 Ústavy SR.“

Sťažovateľ   túto   svoju   sťažnosti   doplnil   podaním   doručeným   ústavnému   súdu 26. septembra 2011, v ktorom uvádza:

«Dňa 26. 8. 11 mi bolo doručené rozhodnutie č. SPr. 2046/11 z 14. 7. 2011, ktorým podpredsedníčka   OS   Bratislava   III   potvrdila,   že   „dňa   13.   6.   11   bola   tunajšiemu   súdu doručená sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní vo veci, vedenej na OS Bratislava III pod č. 7 C 124/2004“.... (1)

Ďalej, podpredsedníčka OS Bratislava III tvrdí, že „po preštudovaní Vašej sťažnosti zo dňa 13. 6. 2011 som zistila, že predmetná sťažnosti je opakovanou sťažnosťou“, napokon „ďalšie opakované sťažnosti budú v súlade s § 21 ods. 3 z. č. 9/10 Zb. o sťažnostiach, odložené“.

Z toho   nepochybne   vyplýva,   že   podpredsedníčka   OS   3   nezistila,   že   táto   sťažnosť z 13. 6. 2011 sa týka uznesenia č. 7 C 124/2004 z 12. 6. 06 OS3, ktoré zjavne vydal účelovo a nezákonne, aj v neprítomnosti všetkých účastníkov – porušil § 110 OSP (navrhovateľ, zástupca sa ospravedlnil), aby toto konanie po 9 rokoch prerušil, zámerne bez vedomia žalobcu, ktorému uznesenie nezaslal a zatajil, aby tým súčasne odňal možnosť odvolania, ale najmä spôsobil premeškanie doby podľa § 111 ods. 3 OSP a po uplynutí 1 roka konanie zastavil, už z dôvodu nepodania návrhu na pokračovanie, ktorý by som nepodal z dôvodu utajenia OS3!

Uvedenú procesnú nezákonnosť odhalil až predseda OS3 po prešetrení sťažnosti z 8. 1. 2007, sudkyňu usvedčil z procesného podvodu!

Toto   nepochybne   protizákonné   uznesenie   č.   7   C   124/2004   z 12.   6.   06   OS3,   ani predseda   OS3,   ani   sudkyňa   nedoručili,   ani   po   (písomnej)   žiadosti,   ani   po   následnej sťažnosti z 13. 6. 11, čím som bol poškodený!

OS 3 jasne porušil čl. 42 ods. 1, 46 ods. 3, 48 ods. 2 Ústavy SR!»

Svoj petit na rozhodnutie upravil takto: „ÚS určuje, že procesným postupom v konaní pod zn. 7 C 124/2004 OS Bratislava 3 porušil základné práva MUDr. M. S., zaručené čl. 42 ods. 1, 46 ods. 3, 48 ods. 2, 141 ods. 1 Ústavy SR, vydaním a zatajením i nedoručením nezákonného uznesenia OS3, napadnutého pod zn. 7 C 124/2004 z 12. 6. 06 OS Bratislava III.

ÚS priznáva MUDr. M. S. tak primerané finančné zadosťučinenie, v zmysle úst. čl. 127 ods. 3 Ústavy SR.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   ide   predovšetkým   vtedy,   ak   namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby ten orgán (okresný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (III.   ÚS   263/03, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, III. ÚS 342/08).

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sa namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred jej podaním (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu týchto práv nečinnosťou tohto súdu v čase doručenia sťažnosti nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený   názor vychádza zo skutočnosti,   že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť   odmietne   ako   zjavne neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde), pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009).

1.   Predmetom   sťažnosti   je   v prvom   rade   preskúmanie   opodstatnenosti   tvrdenia sťažovateľa,   podľa   ktorého   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 7 C 124/2004 malo dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľ namieta, že uznesenie okresného súdu sp. zn. 7 C 124/2004 z 12. júna 2011   o prerušení   konania   bolo   vydané   v jeho   neprítomnosti   a napriek   jeho   žiadosti   mu nebolo doručené. Ústavný súd v tejto súvislosti zistil, že nejde o uznesenie z 12. júna 2011, ale o uznesenie z 12. júna 2006, ktoré bolo doručované právnemu zástupcovi sťažovateľa ustanovenému mu   14. februára 2005 (s právoplatnosťou od 15. marca 2005), ktorý ho neprevzal   v úložnej   dobe.   V nadväznosti   na   to   uznesenie   nadobudlo   právoplatnosť 9. augusta 2006.

Ústavný   súd   ďalej   zistil,   že   konanie   vedené   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 7 C 124/2004,   v ktorom   malo   dôjsť   k porušeniu   sťažovateľom   označených   práv,   bolo uznesením   č.   k.   7   C 124/2004-167   z 21.   marca   2011   zastavené.   Sťažovateľ   v sťažnosti poukazuje na nezákonnosť tohto uznesenia.

Toto   uznesenie   bolo   ustanovenému   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   doručené 28. apríla 2011. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ 23. mája 2011 odvolanie. Ústavný súd ďalej zistil, že 20. júla 2011 bol z Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) spis vrátený ako prečasne predložený, pretože navrhovateľ žiadal o odpustenie zmeškania lehoty   na podanie   odvolania   proti   uzneseniu   z   21.   marca   2011.   Následne   bolo vydané rozhodnutie č. k. 7 C 124/2004-185 z 29. júla 2011, ktorým okresný súd návrh sťažovateľa na odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania proti uzneseniu č. k. 7 C 124/2004-167 z 21. marca 2011 zamietol. Toto uznesenie bolo doručované sťažovateľovi, ktorý si ho prevzal 26. augusta 2011, následne 5. septembra 2011 podal proti nemu odvolanie - osobne. Dňa 21. septembra 2011 bola vyhotovená predkladacia správa, no v ten istý deň bol spis vyžiadaný   zo   sekretariátu   predsedu   okresného   súdu   k sp.   zn.   Spr.   2061/2011,   spis   bol vrátený do kancelárie 12. októbra 2011, kedy bol expedovaný na krajský súd, spis bol prevzatý   krajským   súdom   14.   októbra   2011   a   6.   decembra   2011   bol   spis   vrátený   aj s uznesením krajského súdu z 28. októbra 2011, ktorým krajský súd odvolanie sťažovateľa proti   uzneseniu   okresného   súdu   z 21.   marca   2011   odmietol   a   napadnuté   uznesenie okresného súdu z 29. júla 2011 potvrdil. Uvedené uznesenie krajského súdu sa v súčasnosti doručuje právnym zástupcom účastníkov konania.

Zo zistení ústavného súdu, ako aj zo samotnej sťažnosti vyplýva, že okresný súd rozhodol   uznesením   z 21.   marca   2011 o zastavení   konania. Ústavný   súd   konštatuje, že okresný   súd   už   v čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   vykonal   všetky   zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľa, a preto už nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh konania, prípadne spôsobiť   prieťahy   v   ňom,   a   teda   nemohol   už   ani   porušovať   sťažovateľom   v   sťažnosti označené základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. V nadväznosti na uvedené ústavný súd sťažnosť   v   súlade   s   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

2. Sťažovateľ v sťažnosti namieta aj porušenie svojich základných práv upravených v čl. 42 ods. 1 a čl. 46 ods. 3 ústavy.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak poskytovanie tejto ochrany   nie   je   v právomoci   všeobecných   súdov.   V danom   prípade   z dôvodov   ďalej uvedených právomoc poskytnúť ochranu označeným základným právam sťažovateľa, a to základnému právu podľa čl. 42 ods. 1 a čl. 46 ods. 3 ústavy, prináleží všeobecným súdom, čím je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy (všeobecné) súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí a opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 3 ústavy ústavný súd uvádza: Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“) ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo   dňa   prijatia   žiadosti,   môže   sa   poškodený   domáhať   uspokojenia   nároku   alebo   jeho neuspokojenej časti na súde.

Z citovaného   ustanovenia   zákona   č.   514/2003   Z.   z.   (na   ktoré   bol   sťažovateľ ministerstvom upozornený, pozri posledný odsek listu) je nepochybné, že v situácii, v akej sa podľa vlastného tvrdenia sťažovateľ ocitol, je namieste žiadať o ochranu označených práv   vecne   a miestne   príslušný   všeobecný   súd.   Uvedená   právomoc   všeobecného   súdu vylučuje subsidiárnu právomoc ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

3.   K namietanému   porušeniu   čl. 141   ods. 1   ústavy,   podľa   ktorého v   Slovenskej republike   vykonávajú   súdnictvo   nezávislé   a   nestranné   súdy,   ústavný   súd   uvádza,   že uvedený   článok   ústavy   vyjadruje   princípy   právneho   štátu,   resp.   princípy   fungovania nezávislého   súdnictva,   a   nemožno   ho   samostatne   aplikovať,   a   teda   ani   namietať   jeho porušenie v individuálnych sťažnostiach fyzických alebo právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. I. ÚS 24/98, II. ÚS 810/00, II. ÚS 81/02, IV. ÚS 233/2011). Z týchto dôvodov   ústavný   súd   posúdil   sťažnosť   v   tejto   časti   ako   zjavne   neopodstatnenú   (m. m. III. ÚS 116/2011), a preto ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   ústavný   súd   ďalšími   návrhmi   v   nej uvedenými nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2011