znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 522/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. augusta 2013 predbežne prerokoval sťažnosť A. P., B., zastúpenej advokátkou JUDr. V. B., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 Co 133/2012, 4 Co 140/2012 z 8. marca 2013 vo výroku o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. P. o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júla 2013 doručená sťažnosť A. P., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. V. B., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 133/2012, 4 Co 140/2012 z 8. marca 2013 vo výroku o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo   sťažnosti   a z príloh   k nej   priložených   vyplýva,   že   sťažovateľka   bola   ako žalobkyňa účastníčkou   konania o ochranu osobnosti   vedeného Okresným súdom   Prešov (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   12   C   120/2002,   v   ktorom   sa   proti   žalovanému v 1. rade — obchodnej   spoločnosti   P.,   a.   s.,   a žalovanému   v 2.   rade — obchodnej spoločnosti P., a. s., domáhala ospravedlnenia a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Okresný súd rozsudkom č. k. 12 C 120/2002-499 zo 17. mája 2010 (ďalej len „rozsudok okresného   súdu   zo   17.   mája   2010“)   žalobu   zamietol   a   sťažovateľku   zaviazal   zaplatiť žalovanému v 1. rade trovy konania vo výške 19 759,09 € a žalovanému v 2. rade trovy konania vo výške 5 435,46 €. O odvolaní sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu zo 17. mája 2010 rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 10 Co 51/2010-583, 10 Co 52/2010 z 23. marca 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu z 23. marca 2011“) tak, že rozsudok okresného   súdu   zo   17.   mája   2010   potvrdil   a sťažovateľke   uložil   povinnosť   zaplatiť žalovaným trovy odvolacieho konania.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, o ktorej rozhodol ústavný súd nálezom č. k. IV. ÚS 348/2011-54 z 19. januára 2012 tak, že základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu z 23. marca 2011 v časti, v ktorej potvrdil rozsudok okresného súdu zo 17. mája 2010 vo   výrokoch   o   trovách   konania,   porušené   boli.   Krajský   súd   následne   uznesením č. k. 10 Co 34/2012-652 z 26. apríla 2012 (ďalej len „uznesenie krajského súdu z 26. apríla 2012“) zmenil výrok rozsudku okresného súdu zo 17. mája 2010 o trovách konania tak, že sťažovateľke   uložil   povinnosť   nahradiť   žalovanému   v   1.   rade   trovy   konania   vo   výške 9 699,81 € a žalovanému v 2. rade trovy konania vo výške 2 479,72 €. Aj proti uzneseniu krajského súdu z 26. apríla 2012 podala sťažovateľka sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, o ktorej   ústavný   súd   rozhodol   nálezom   č.   k.   IV.   ÚS   345/2012-30   z 26.   októbra   2012, v ktorom vyslovil, že označeným uznesením bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods.   l   ústavy   a   právo   podľa   čl.   6   ods.   l   dohovoru,   zrušil   toto   uznesenie   a vec   vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľka v sťažnosti v nadväznosti na už uvedené skutočnosti uvádza: „V tomto istom konaní bolo sťažovateľke doručené uznesenie Okresný súd Prešov č. k.   12   C   120/2002-595   z   24.   5.   2011,   ktorým   súd   uložil   sťažovateľke   zaplatiť   súdny poplatok za odvolanie vo výške 1 061,50 eur. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie a v odvolaní zároveň požiadala o oslobodenie od súdnych poplatkov. Zároveň podala odvolanie proti uzneseniu Okresného súdu Prešov č. k. 12 C 120/2002-601 z 8. 6. 2011, ktorým súd Ing. S. K. priznal svedočné. Krajský súd v Prešove uznesením č. k. 4 Co 133/2012, 4 Co 140/2012 z 8. 3. 2013 nepriznal navrhovateľke oslobodenie od súdnych poplatkov a potvrdil uznesenie č. k. 12 C 120/2002-595 z 24. 5. 2011 o povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie /zároveň odmietol odvolanie sťažovateľky voči uzneseniu č. k. 12 C 120/2002-601 o povinnosti zaplatiť svedkyni Ing. K. svedočné/. Z opatrnosti podala sťažovateľka dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove č. k. 4 Co 133/2012, 4 Co 140/2012 z 8. 3. 2013 v časti výroku, ktorým krajský súd rozhodol o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov podľa ust. § 237 pism. f/ O. s. p.“

Podľa   názoru   sťažovateľky   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu „vo   výroku o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov nie je v súlade s požiadavkami kladenými na   spravodlivý   súdny   proces.   Nakoľko   o nepriznaní   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov rozhodol   krajský   súd   v konaní   o odvolaní   proti   uzneseniu   o nepriznaní   oslobodenia   od súdnych poplatkov a odvolaní proti uzneseniu o svedočnom, sťažovateľka nemá možnosť proti výroku o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov podať odvolanie. Sťažovateľka má za to, že o priznaní, resp. nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov mal rozhodovať okresný súd a až po tomto rozhodnutí mal vec predložiť odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní   sťažovateľky   proti   uzneseniu   o povinnosti   zaplatiť   súdny   poplatok   a proti uzneseniu o povinnosti zaplatiť svedkyni svedočné. Nesprávnym postupom krajského súdu došlo   k odňatiu   možnosti   sťažovateľky   podať   odvolanie   proti   uzneseniu,   proti   ktorému zákon umožňuje podať odvolanie. Sťažovateľke tak postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom, čím došlo k porušeniu jej práva na súdnu ochranu.“.

Sťažovateľka sa na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46   ods.   1   Ústavy   SR   a   na   spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Prešove č. k. 4 Co 133/2012, 4 Co 140/2012 z 8. 3. 2013 v časti výroku o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov sťažovateľke porušené bolo.

2. Ústavný súd zrušuje uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k. 4 Co 133/2012, 4 Co 140/2012 z 8. 3. 2013 v časti výroku o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov sťažovateľke a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľke A. P. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 500,- eur,   ktoré   je   Krajský   súd   v   Prešove   povinný   vyplatiť   jej   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania vo výške 275,94   eur   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   nálezu   na   účet   jeho   právnej zástupkyne...“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Co 133/2012, 4 Co 140/2012 z 8. marca 2013 vo výroku o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov. Sťažovateľka zároveň ústavnému súdu oznámila, že „z opatrnosti“ podala okresnému súdu 17. júna 2013 proti napadnutému uzneseniu krajského súdu „v časti výroku, ktorým krajský súd rozhodol o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov podľa ust. § 237 pism. f/ O. s. p.“, dovolanie z dôvodu, že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) o dovolaní sťažovateľky do dňa predbežného prerokovania sťažnosti ešte nerozhodol (okresný súd dovolanie sťažovateľky najvyššiemu súdu ako dovolaciemu súdu do dňa predbežného prerokovania sťažnosti ani nepredložil, pozn.).

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z   princípu   subsidiarity,   z   ktorého   vychádza   čl.   127   ods.   1   ústavy,   vyplýva,   že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen   zákonnosť,   ale   aj   ústavnosť.   Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených   kompetencií.   Právomoc ústavného   súdu   predstavuje v   tomto kontexte   ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú. Opačný   záver   by   znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

V danom prípade sťažovateľka subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd akceptovala tým, že podala vo svojej veci dovolanie ešte predtým, ako podala sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd v tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa ktorej vyčerpaním   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré   zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov,   nemožno   rozumieť   už samotné   podanie   posledného   z   nich   oprávnenou   osobou,   ale   až   rozhodnutie   o   ňom príslušným   orgánom.   V   okolnostiach   prípadu   sťažovateľka   podaním   dovolania,   ako   aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd),   čo   nie   je   v   podmienkach   právneho   štátu   rešpektujúceho   princíp   právnej   istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné (m. m. IV. ÚS 142/2010).

V judikatúre ústavného súdu sa aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské   práva   ustálil   právny   názor   (napr.   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   289/09),   podľa   ktorého v prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   a súbežne   podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej (už stabilizovanej) judikatúre uvádza (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná   v   zásade   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto   dôvodné,   aby   sťažovateľ   v   prípade   podania   dovolania   podal   zároveň   aj   sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že jeho dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti   rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu   dovolacieho   súdu,   odmietnuť pre   jej oneskorenosť   (porovnaj   k   tomu   aj   rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva z 8. novembra 2007 vo veci   Soffer   proti Českej   republike,   sťažnosť č.   31419/04,   alebo rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   z   12.   novembra   2002   vo   veci   Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľky uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   už   ústavný   súd   ďalšími   požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. augusta 2013