znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 522/2012-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť mesta Č., Č., zastúpeného advokátkou JUDr. M. P., Č., ktorou namieta

- porušenie svojich   základných práv podľa   čl. 46 ods.   1 a čl. 47 ods.   3 Ústavy Slovenskej   republiky,   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Čadca sp. zn. 8 C/31/2010 z 30. decembra 2010   a   uznesením   z   27.   júna   2011,   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Žiline   sp.   zn. 5 Co/309/2011   z   24.   októbra   2011,   uznesením   Krajského   súdu   v   Žiline   sp.   zn. 5 Co/311/2011   z   24.   októbra   2011,   uznesením   Krajského   súdu   v   Žiline   sp.   zn. 5 Co/313/2011 z 24. októbra 2011 a

- porušenie práva podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Čadca sp. zn. 8 C/31/2010 z 27. júna 2011 a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co/313/2011 z 24. októbra 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť mesta Č. o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. februára 2012   faxom   a   14.   februára   2012   poštou   doručená   sťažnosť   mesta   Č.,   Č.   (ďalej   len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. M. P., Č., ktorou namieta

- porušenie svojich   základných práv podľa   čl. 46 ods.   1 a čl. 47 ods.   3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Okresného   súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 C/31/2010 z 30. decembra 2010 a uznesením z 27. júna   2011,   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 5 Co/309/2011   z   24.   októbra   2011,   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   5   Co/311/2011 z 24. októbra 2011, uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Co/313/2011 z 24. októbra 2011 a

-   porušenie   práva   podľa   čl.   13   dohovoru   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn. 8 C/31/2010   z   27.   júna   2011   a uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   5   Co/313/2011 z 24. októbra 2011.

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že na okresnom súde a krajskom súde   bolo   vedené   konanie   o   žalobe   M.   M.,   miesto   podnikania   Č.,   proti   sťažovateľovi o zaplatenie sumy 29 484 000 Sk z titulu náhrady škody. Sťažovateľ poukazuje na to, že „napriek plnému úspechu v dovolacom konaní a napriek následnému zastaveniu konania zavinenému žalobcom znášal všetky trovy súdneho konania“.

Povinnosť   náhrady   trov   konania   vyplývala   sťažovateľovi   pôvodne   z   rozsudku okresného súdu sp. zn. 10 C/38/2005 z 31. októbra 2006 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 Co/25/2007 zo 17. septembra 2007. Tieto rozhodnutia boli zrušené uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 M Cdo/23/2008 z 21. decembra 2009.

Okresný   súd   po   vrátení   veci   rozhodol   rozsudkom   č.   k.   8   C/31/2010-316 z 23. septembra   2010   a   krajský   súd   rozhodol   rozsudkom   č.   k.   5   Co/309/2011-347 z 24. októbra 2010 „bez vysporiadania sa s otázkou náhrady trov pôvodného a dovolacieho konania“.

Následne rozhodol krajský súd uznesením č. k. 5 Co/311/2011-362 z 24. októbra 2011, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 8 C/31/2010-332 z 30. decembra 2010 o povinnosti sťažovateľa zaplatiť súdny poplatok za odvolanie v sume 25 150 €.

Krajský súd rozhodol tiež uznesením č. k. 5 Co/313/2011-368 z 24. októbra 2011, ktorým   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   8   C/31/2010-408   z   27.   júna   2011 o nepriznaní oslobodenia sťažovateľa od platenia súdnych poplatkov.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:„Náhrada všetkých trov súdneho konania na ťarchu sťažovateľa v situácii, keď bol v konaní pred Najvyšším súdom... úspešný a nezavinil (na rozdiel od žalobcu) zastavenie ďalšieho konania, naznačuje na elementárne porušenie práva a spravodlivosti v zmysle práva... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a práva... podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... Podľa názoru sťažovateľa možno nezákonné a nespravodlivé výroky pripísať nerovnému prístupu súdov k sťažovateľovi   a   porušenej   rovnosti   v   konaní   v   zmysle   čl.   47   ods.   3   Ústavy...   Navyše postupom   súdov   nebolo   sťažovateľovi   doručené   uznesenie   o   nepriznaní   oslobodenia   od platenia súdnych poplatkov, čím bolo objektívne porušené jeho právo na účinný prostriedok nápravy v zmysle čl. 13 Dohovoru...“

Sťažovateľ uvádza, že postupom okresného súdu a krajského súdu v namietaných konaniach a ich rozhodnutiami bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu, princíp právnej istoty a materiálnej spravodlivosti. V tejto súvislosti konštatuje:

„... Sťažovateľ tvrdí, že v tejto veci súdy rozhodli v rozpore s princípom právnej istoty   a   princípom   materiálnej   spravodlivosti   vo   všetkých   uvedených   konotáciách. Poukazuje najmä na skutočnosť, že ohľadom uplatneného škodového nároku žalobcu mal úspech sťažovateľ a nie žalobca. Počnúc dovolacím konaním ako aj ďalším konaním pred okresným   a   krajským   súdom,   v   ktorom   sa   žalobca   -   pod   vysokým   rizikom   zamietnutia žaloby, implikovaným v záveroch najvyššieho súdu - rozhodol žalobu späťvziať a navrhol konanie zastaviť. Nevyhnutným následkom takéhoto správania žalobcu je stav, keď jeho súdne   uplatnená   pohľadávka   na   zaplatenie   967.934,67   €   (29.160.000,-   Sk)   nie   je právoplatne priznaná a ani potvrdená v dôvodoch, pre ktoré ju súdy priznali v pôvodnom konaní.

... Tomuto procesnému stavu mali v zmysle príslušných zákonných noriem (najmä ust. §§ 142 ods. 1 a 2, 143, 146 ods. 1 písm. c) a ods. 2) a § 147 ods. 1 Osp) zodpovedať výroky súdov o úplnom alebo aspoň čiastočnom nahradení trov konania sťažovateľovi na úkor žalobcu. Súdy ale zákonné normy nerešpektovali, a rozhodli v príkrom rozpore s ich doslovným znením a účelom, ktorý spočíva na zásade, že v sporovom konaní je náhrada trov konania priamo spojená so zodpovednosťou za výsledok (úspech v spore) alebo za zavinenie (zastavenie konania). V napadnutých rozhodnutiach tomu bolo celkom opačne, pretože na ich základe má trovy konania znášať sťažovateľ, hoci mal - čo do meritórneho prejednania veci - úspech a naopak, ani minimálnu mieru zavinenia na konečnom zastavení konania.

...   Pritom   nejde   o   zanedbateľné   finančné   položky.   Trovy   pôvodného   konania predstavujú súhrnne sumu 32.647,81 € (983.547,92 Sk) a trovy ďalšieho konania 40.968,96 (1.234.230,88   Sk),   teda   celkovo   ide   o   sumu   73.616,77   €   (2.217.778,81   Sk).   Fakt,   že sťažovateľ bol v štádiu meritórneho prejednávania veci úspešný, čo žalobca doslova zmaril späťvzatím   žaloby   a   zastavením   konania,   len   podčiarkuje   celkovú   nezmyselnosť napadnutých   rozhodnutí,   ktoré   súdy   paradoxne   zdôvodňovali   úspechom   (!)   žalobcu v konaní. Zároveň táto súvislosť nasvedčuje na zásadnú nespravodlivosť rozhodnutí, ktorú si   sťažovateľ   nedokáže   vysvetliť   inak,   ako   nadŕžaním   žalobcovi   a   porušením   zásady rovnosti, namietanej v ďalšej časti sťažnosti.

... Okrem toho napadnuté rozhodnutia trpia aj ďalšou vadou, konkrétne absenciou výrokov a odôvodnení o náhrade trov pôvodného a dovolacieho konania, ktorá povinnosť bola súdom výslovne určená v zrušujúcom uznesení najvyššieho súdu. Aj táto skutočnosť podľa   mienky   sťažovateľa   objektívne   preukazuje   vyššie   namietané   porušenia   princípov právnej istoty, materiálnej spravodlivosti aj rovnosti v konaní.“

K   porušeniu   princípu   rovnosti   strán   sťažovateľ   v sťažnosti „...   poukazuje   na rozhodnutie okresného súdu a konajúcej sudkyne JUDr. A. H., ktorá v začiatkoch sporu oslobodila žalobcu od povinnosti platiť súdne poplatky, hoci na to nebol zákonný dôvod v zmysle ust. § 138 ods. 1 Osp. Konkrétne sudkyňa JUDr. A. H. vyhovela odvolaniu žalobcu proti   rozhodnutiu   vyššej   súdnej   úradníčky,   ktorá   žalobcovi   nepriznala   oslobodenie   od platenia súdnych poplatkov. Zatiaľ čo vyššia súdna úradníčka poukázala na skutočnosť, že žalobca uplatnil škodový nárok v rámci svojej podnikateľskej činnosti, a že má nehnuteľný majetok   zapísaný   na   LV   č.   663,   4069,   4130   a   6631   a   preto   jeho   majetkové   pomery neodôvodňujú oslobodenie od súdnych poplatkov, sudkyňa JUDr. A. H. rozhodnutie vyššej súdnej   úradníčky   zrušila   a   žalobcu   od   platenia   súdnych   poplatkov   oslobodila   s argumentom, že žalobcu nehnuteľnosti skôr zaťažujú, ako mu prinášajú zisk.“.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že „... Rovnakého prístupu okresného súdu, akokoľvek bolo sporné,   sa   domáhal   aj   sťažovateľ   pri   odvolaní   proti   uloženej   poplatkovej   povinnosti 25.150,- € a v návrhu na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Okresný súd však návrh sťažovateľa zamietol bez bližšieho zdôvodnenia svojho odlišného - a v podstate úplne protikladného - prístupu k posúdeniu rovnakej žiadosti, akú predložil žalobca s pozitívnym výsledkom v podobe priznaného oslobodenia. Navyše, okresný súd uznesenie o nepriznaní oslobodenia   sťažovateľovi   nedoručil,   čím   spôsobil,   že   sťažovateľ   sa   voči   nemu   nemal možnosť odvolať. V naznačenom prístupe okresného súdu, potvrdeného aj krajským súdom, sťažovateľ nachádza porušenie rovnosti v konaní, či už z pohľadu rovnosti zbraní alebo rovnosti   príležitostí,   ktoré žalobca -   na rozdiel   od sťažovateľa   -   nesporne   mal a   ktoré naopak okresný súd (rovnako krajský súd) sťažovateľovi upieral.“.

Sťažovateľ tiež namieta porušenie práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, pričom uvádza:

„... že okresný súd pochybil, s následkom v podobe odňatia možnosti sťažovateľa podať   odvolanie   ako   účinný   prostriedok   nápravy   proti   uzneseniu   okresného   súdu o zamietnutí návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov, nakoľko predmetné uznesenie sťažovateľovi nedoručil. Okresný súd uznesenie doručil iba JUDr. M. L., ktorá obratom súdu   oznámila   (v   zákonnej   lehote   na   podanie   odvolania   proti   tomuto   uzneseniu),   že sťažovateľa nezastupuje od 11. 05. 2011....

Okresný   súd   napriek   uvedenej   informácii   uznesenie   opätovne   nedoručoval,   čím sťažovateľovi odňal možnosť podať odvolanie a konať pred odvolacím súdom, na akom konaní mal skutočný záujem, pretože nepriaznivá finančná situácia, v ktorej sa nachádza, mu   určené   súdne   poplatky   neumožňuje   uhradiť.   Sťažovateľ   preto   oprávnene   tvrdí,   že okresný súd mu uvedeným postupom zmaril možnosť uplatniť účinný prostriedok nápravy, čo   krajský   súd   potvrdením   uznesenia   odobril,   hoci   išlo   o   stav   objektívne   odporujúci zákonu.“

Na   základe   týchto   skutočností   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   rozhodol nálezom, ktorým vysloví, že:

„1. Základné právo Mesta Č... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/309/2011-347 zo dňa 24. 10. 2011 v časti potvrdzujúcej výrok rozsudku Okresného   súdu   v   Čadci   sp.   zn.   8C/31/2010-316   zo   dňa   23.   09.   2010   o priznaní   trov prvostupňového konania žalobcovi a v časti ukladajúcej povinnosť Mesta Č. a vedľajšieho účastníka na strane Mesta Č. spoločne a nerozdielne nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania 1.516,73 €; uznesením Okresného súdu v Čadci sp. zn. 8C/31/2010-332 zo dňa 30. 12. 2010 v spojitosti s uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/311/2011-362 zo dňa 24. 10. 2011 a uznesením Okresného súdu v Čadci sp. zn. 8C/31/2010-408 v spojitosti s uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/313/2011-368, bolo porušené.

2.   Základné   právo   Mesta   Č...   podľa   čl.   47   ods.3   Ústavy   Slovenskej   republiky rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/309/2011-347 zo dňa 24. 10. 2011 v časti potvrdzujúcej   výrok   rozsudku   Okresného   súdu   v   Čadci   sp.   zn.   8C/31/2010-316   zo   dňa 23. 09.   2010   o   priznaní   trov   prvostupňového   konania   žalobcovi   a   v   časti   ukladajúcej povinnosť Mesta Č. a vedľajšieho účastníka na strane Mesta Č. spoločne a nerozdielne nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania 1.516,73 €; uznesením Okresného súdu v Čadci sp. zn. 8C/31/2010-332 zo dňa 30. 12. 2010 v spojitosti s uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/311/2011-362 zo dňa 24. 10. 2011 a uznesením Okresného súdu v Čadci sp.   zn.   8C/31/2010-408   v   spojitosti   s   uznesením   Krajského   súdu   v   Žiline   sp.   zn. 5Co/313/2011 368, bolo porušené.

3.   Základné   právo   Mesta   Č...   podľa   čl.   13   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, uznesením Okresného súdu v Čadci sp. zn. 8C/31/2010-408 zo dňa 27. 06. 2011 v spojitosti s uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/313/2011-368 zo dňa 24. 10. 2011, bolo porušené.

4. Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/309/2011-347 zo dňa 24. 10. 2011 v časti   potvrdzujúcej   výrok   rozsudku   Okresného   súdu   v   Čadci   sp.   zn.   8C/31/2010-316 zo dňa 23. 09. 2010 o priznaní trov prvostupňového konania žalobcovi a v časti ukladajúcej povinnosť Mesta Č. a vedľajšieho účastníka na strane Mesta Č. spoločne a nerozdielne nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania 1.516,73 €; uznesenie Okresného súdu v Čadci sp. zn. 8C/31/2010-332 zo dňa 30. 12. 2010 v spojitosti s uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/311/2011-362 zo dňa 24. 10. 2011 a uznesenie Okresného súdu v Čadci sp.   zn.   8C/31/2010-408   v   spojitosti   s   uznesením   Krajského   súdu   v   Žiline   sp.   zn. 5Co/313/2011-368, sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu v Čadci na ďalšie konanie.

5. Okresný súd v Čadci je povinný uhradiť Mestu Č... trovy konania tak, ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu, na účet právneho zástupcu Mesta Č... do 3 dní od právoplatnosti nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   svojich   základných   práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť namietanými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že proti namietanému rozsudku krajského súdu č. k. 5 Co/309/2011-347 z 24. októbra 2011, proti uzneseniu krajského súdu č. k. 5 Co/311/2011-362   z   24.   októbra   2011   a   proti   uzneseniu   krajského   súdu   č.   k. 5 Co/313/2011-368 z 24. októbra 2011 podal na okresnom súde dovolanie. Podľa zistení ústavného súdu v predmetnej veci prebiehalo konanie o dovolaní sťažovateľa na okresnom súde,   ktorý   zabezpečoval   splnenie   podmienok   konania   o   dovolaní   –   odstraňoval   vady dovolania a vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za dovolanie. Okresný súd uznesením č. k. 8 C/31/2010-579 zo 16. júla 2012 zastavil konanie o dovolaní sťažovateľa pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku.   Sťažovateľ   podal   proti   tomuto   uzneseniu   odvolanie 1. augusta 2012 a následne 2. augusta 2012 zaplatil súdny poplatok za dovolanie. Okresný súd uznesením č. k. 8 C/31/2010-594 z 5. septembra 2012 zrušil svoje uznesenie zo 16. júla 2012. Predmetná vec zatiaľ nebola predložená najvyššiemu súdu na rozhodnutie o dovolaní.

Sťažovateľ poukazuje na judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej „možno dovolanie podľa   ust.   §   237   písm.   f)... [OSP] považovať   za   účinný   právny   prostriedok   nápravy porušenia   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy,   ak   sú   namietané   procesné pochybenia všeobecného súdu...

Zároveň ale ust. § 239 ods. 3 Osp nepripúšťa dovolanie proti uzneseniam o trovách konania, ktoré sú namietané aj v tomto prípade. Nakoľko v tejto veci boli trovy konania sčasti posúdené aj rozsudkami, sťažovateľ z opatrnosti a v záujme zachovania procesnej lehoty   podľa   ust.   §   53   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde,   podáva   túto   sťažnosť   proti rozhodnutiam   nižších   súdov   o   trovách   konania   aj   bez   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky o podanom dovolaní.“.

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   uvedeným   tvrdením   sťažovateľa   poukazuje   na   svoju doterajšiu ustálenú judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom. Iná interpretácia by v danej veci mala za následok nežiaducu situáciu, keď by to isté rozhodnutie súčasne preskúmavali tak všeobecný súd, ako aj ústavný súd. Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nepredstavuje   právny   prostriedok   nápravy,   ktorý   možno   využiť   súčasne   popri   iných prostriedkoch nápravy, ktoré má sťažovateľ k dispozícii; sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek   vyčerpaniu   všetkých   prípustných   prostriedkov   nápravy   došlo   podľa   tvrdenia sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv alebo slobôd (m. m. IV. ÚS 21/02).

V okolnostiach posudzovanej veci sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je   v   podmienkach   právneho   štátu   rešpektujúceho   princíp   právnej   istoty   ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľom využitý, ako predčasné (IV. ÚS 142/2010).

Ústavný súd sa v ostatnom období aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   odklonil   od   svojej   predchádzajúcej   judikatúry a v súčasnosti   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   zastáva   názor   (napr.   I.   ÚS   169/09, I. ÚS 289/09, IV. ÚS 142/2010), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd v záujme právnej istoty sťažovateľa zároveň poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), v ktorých vyslovil, že lehota na prípadné podanie sťažnosti po   rozhodnutí   o   dovolaní   bude   považovaná   v   zásade   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl.   127   ods.   1   ústavy   smerujúcu   proti   rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok ESĽP z 8. novembra 2007 vo veci   Soffer   proti Českej   republike,   sťažnosť č.   31419/04,   alebo rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to navádzať potenciálnych sťažovateľov na obdobný postup, aký zvolil v okolnostiach daného prípadu sťažovateľ,   t.   j.   na   paralelné   podávanie   sťažností   ústavnému   súdu   zároveň   s   podaním dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale ju pri predbežnom prerokovaní podľa zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú   (predčasne   podanú)   podľa   §   53   ods.   1   v   spojení   s   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa v tejto veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 25. októbra 2012