znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 521/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. októbra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. G., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného advokátom JUDr. T. B., P., ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   I   sp.   zn. 1 T/22/2011   z   18.   októbra   2011,   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn. 3 Tos/94/2011   z   3.   novembra   2011,   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   I   sp.   zn. 1 T/22/2011   zo   17.   januára   2012   a   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn. 1 Tos/26/2012 z 13. marca 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. G. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. decembra 2011 doručená sťažnosť, ktorá bola doplnená podaním z 30. apríla 2012, J. G., t. č. vo výkone väzby (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. T. B., P., ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   1   T/22/2011   z   18.   októbra   2011, uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tos/94/2011 z 3. novembra 2011, uznesením okresného súdu sp. zn. 1 T/22/2011 zo 17. januára 2012 a uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tos/26/2012 z 13. marca 2012.

Z obsahu sťažnosti, z príloh k nej pripojených a zo zistení ústavného súdu vyplývajú tieto skutočnosti:

Sťažovateľ   je   trestne   stíhaný   pre   podozrenie   zo   spáchania   trestného   činu   lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. b) a c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „Trestný zákon“) v spojení s § 122 ods.   10 Trestného zákona a s poukazom na § 138 písm. a) Trestného zákona.

Na základe uznesenia okresného súdu sp. zn. 0 Tp 552/2010 z 22. októbra 2010 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 87/2010 z 18. novembra 2010 bol sťažovateľ podľa § 71 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) vzatý do väzby.

Po podaní obžaloby pre pokračovací zločin lúpeže okresný súd uznesením sp. zn. 1 T 22/2011 z 20. apríla 2011 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tos 37/2011 z 3. mája 2011 rozhodol podľa § 238 ods. 2 Trestného poriadku o ponechaní sťažovateľa vo väzbe z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Žiadosťou z 23. augusta 2011 sa sťažovateľ na okresnom súde domáhal, aby okresný súd podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku rozhodol o jeho prepustení z väzby na slobodu. Okresný súd o predmetnej žiadosti uznesením sp. zn. 1 T 22/2011 z 18. októbra 2011 (ďalej len „uznesenie okresného súdu z 18. 10. 2011“ alebo „uznesenie z 18. 10. 2011“) rozhodol tak, že žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietol. Proti uzneseniu okresného súdu z 18. 10. 2011 podal sťažovateľ sťažnosť. Krajský súd na základe včas podanej   sťažnosti   uznesením   sp.   zn.   3   Tos   94/2011   z   3.   novembra   2011   (ďalej   len „uznesenie krajského súdu z 3. 11. 2011“ alebo „namietané rozhodnutie z 3. 11. 2011“) rozhodol tak, že sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu z 18. 10. 2011 zamietol.

Následne sa sťažovateľ žiadosťou z 9. novembra 2011 doručenou okresnému súdu 14. decembra 2011 na okresnom súde opätovne domáhal, aby okresný súd rozhodol o jeho prepustení na slobodu. O predmetnej žiadosti sťažovateľa okresný súd uznesením sp. zn. 1 T 22/2011 zo 17. januára 2012 (ďalej len „uznesenie okresného súdu zo 17. 1. 2012“ alebo „uznesenie zo 17. 1. 2012“) rozhodol tak, že aj túto žiadosť sťažovateľa o prepustenie z   väzby   na   slobodu   zamietol.   Proti   uzneseniu   okresného   súdu   zo   17.   1.   2012   podal sťažovateľ   sťažnosť.   Krajský   súd na základe včas podanej   sťažnosti   uznesením   sp.   zn. 1 Tos 26/2012 z 13. marca 2012 (ďalej len „uznesenie krajského súdu z 13. 3. 2012“ alebo „namietané rozhodnutie z 13. 3. 2012“) sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu zo 17. 1. 2012 zamietol.

Sťažovateľ na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti namieta, že uznesením okresného   súdu   z   18.   10.   2011,   uznesením   krajského   súdu   z   3.   11.   2011,   uznesením okresného súdu zo 17. 1. 2012 a uznesením krajského súdu z 13. 3. 2012 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a domáha sa, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd Bratislava I. uznesením sp. zn. 1T/22/2011 z 18. 10. 2011 a Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 3 Tos 94/2011 z 3. 11. 2011 porušil základné právo sťažovateľa ustanovené v článku 17 ods. 1, 2, 5 a 46 ods. 1, 2 Ústavy SR a článku 5 ods. 4 a článku 6 ods. 1 Dohovoru.

Okresný súd Bratislava I uznesením sp. zn. 1 T 22/2011 zo 17. 1. 2012 a Krajský súd v   Bratislave   uznesením   sp.   zn.   1Tos   26/2012   z   13.   3.   2012   porušil   základné   právo sťažovateľa ustanovené v článku 17 ods. 1, 2, 5 a 46 ods. 1, 2 Ústavy SR a článku 5 ods. 4 a článku 6 ods. 1 Dohovoru.

Ústavný   súd   napadnuté   uznesenie   Okresného   súdu   súd   Bratislava   I   sp.   zn. 1 T/22/2011 z 18. 10. 2011 a Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Tos 94/2011 z 3. 11. 2011   a   uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava   I   sp.   zn.   1   T/22/2011   zo   17.   1.   2012 a uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   1   Tos   26/2012   z   13.   3.   2012   zrušuje a obžalovaný J. G. sa ihneď prepúšťa z väzby na slobodu.

Sťažovateľovi   sa   priznáva   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   5.000,-   €,   ktoré   je povinný vyplatiť sťažovateľovi Okresný súd Bratislava I v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu. Okresný súd pre Bratislavu I je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 489,30 € do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   vo   viazanosti   petitom,   teda   tou   časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia vo veci samej sa domáha (§ 20 ods.   1   zákona   ústavnom   súde),   čím   zároveň   vymedzí   predmet   konania   pred   ústavným súdom   z hľadiska   požiadavky   na poskytnutie   ústavnej   ochrany. Vzhľadom   na to   môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorého   označil   za   porušovateľa   svojich   práv.   Platí   to predovšetkým   v   situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m.   m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody, má právo   podať návrh   na začatie konania, v ktorom   súd   urýchlene rozhodne   o zákonnosti pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu z 18. 10. 2011 a uznesením okresného súdu zo 17. 1. 2012

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu z 18. 10. 2011 a uznesením okresného súdu zo 17. 1. 2012.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný   súd,   pričom   právomoc   všeobecných   súdov   je   ústavou   založená   primárne a právomoc   ústavného   súdu   len   subsidiárne   „...   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd“.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   posudzovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Podľa § 72 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku rozhodnutím o väzbe sa rozumie rozhodnutie o prepustení z väzby a o zamietnutí žiadosti o prepustenie obvineného z väzby; za takúto žiadosť sa považuje aj žiadosť o nahradenie väzby.

Podľa   §   83   ods.   1   Trestného   poriadku   proti   rozhodnutiu   o   väzbe   je   prípustná sťažnosť. Sťažnosť nie je prípustná, ak o väzbe rozhoduje odvolací súd alebo dovolací súd, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 185 ods. 1 Trestného poriadku opravným prostriedkom proti uzneseniu je sťažnosť.

Podľa § 185 ods. 2 Trestného poriadku sťažnosťou možno napadnúť každé uznesenie policajta okrem uznesenia o začatí trestného stíhania. Uznesenia súdu alebo prokurátora možno sťažnosťou napadnúť len v tých prípadoch, v ktorých to zákon výslovne pripúšťa, a ak rozhoduje vo veci v prvom stupni.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   sťažovateľ   v   systéme všeobecného súdnictva bol oprávnený podať proti uzneseniu okresného súdu z 18. 10. 2011 a   uzneseniu   okresného   súdu   zo   17.   1.   2012   účinný   opravný   prostriedok   (sťažnosť)   na dosiahnutie nápravy ním tvrdeného porušenia práv (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj   povinný   rozhodnúť   krajský   súd.   Využitie   tejto   zákonnej   možnosti   účinnej   ochrany označených   základných   práv   vylučuje   prijatie   sťažnosti   ústavným   súdom,   ktorý   môže uplatniť svoju právomoc iba vtedy, ak sťažovateľ nemal inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti v tejto časti dospel k záveru, že podmienky na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie splnené neboli, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom rozhodol tak, že sťažnosť, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu z 18. 10. 2011   a   uznesením   okresného   súdu   zo   17.   1.   2012,   je   potrebné   odmietnuť   z   dôvodu nedostatku právomoci.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   urýchlené   rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal časť sťažnosti, ktorou   sťažovateľ   namieta   porušenie   práva   na   urýchlené   rozhodnutie   o   zákonnosti pozbavenia slobody podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Sťažovateľ odôvodnil sťažnosť v súvislosti s rozhodovaním o žiadosti o prepustenie z väzby z 23. augusta 2011 takto: „Konanie o žiadosti o prepustenie z väzby od jej podania po právoplatné rozhodnutie o nej je potrebné posudzovať ako jeden celok, hoci sa na ňom môžu   podieľať   okresný   aj   krajský   súd.   Preto   sa   rovnaké   požiadavky   na   zákonnosť a dodržiavanie základných práv vzťahujú na konanie pred okresným aj krajským súdom. Tieto   sú   okrem   Ústavy   SR,   Dohovoru,   Listiny   základných   práv   a   slobôd   upravené   v trestnom poriadku. V zmysle § 79 ods. 3 Tr. por. o žiadosti o prepustenie z väzby sa musí rozhodnúť bez meškania. Vo svojej judikatúre sa Ústavný súd SR už niekoľko krát zaoberal požiadavkou neodkladnosti a urýchleného rozhodovania o takej žiadosti. Zaujal stanovisko, že tejto požiadavke spravidla nemôže zodpovedať lehota presahujúca na jednom stupni konania   dobu   jedného   mesiaca   (III.ÚS   345/06).   V   mojom   prípade   doba   konania   do rozhodnutia o žiadosti na okresnom súde predstavovala dobu takmer dva mesiace (súd rozhodol až na 56. deň). Na krajskom súde sa moja vec nachádzala od 20. 10. 2011 do 10. 11. 2011. Je samozrejmé, že celkovú dobu rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby   treba   posudzovať   s   prihliadnutím   na   konkrétne   okolnosti   danej   veci.   V   mojom prípade sa nejedná o skutkovo ani právne komplikovanú vec. Spisový materiál neobsahuje tisíce   strán,   ktoré   by   musel   súd   pracne   preskúmať   a   vyhodnotiť.  ...   Ústavnoprávnym dôsledkom takého závažného porušenia základných práv ako v tomto prípade je zrušenie uznesenia okresného a krajského súdu.“

Sťažovateľ v súvislosti s posudzovaním žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 9. novembra 2011 v sťažnosti uviedol: „Napriek tomu, že som žiadosť o prepustenie z väzby datovanú dňom 9. 11. 2011 podal 12. 12. 2011, o tejto bolo súdom prvého stupňa rozhodnuté až na hlavnom pojednávaní 17. 1. 2012, keď uznesenie o zamietnutí žiadosti o prepustenie   z väzby bolo mne   a   môjmu   obhajcovi doručené   až 16.   2.   2012,   teda   po sedemdesiatjeden dňoch.... V záujme nepredlžovať konanie vo veci žiadosti o prepustenie z väzby, nečakajúc na doručenie uznesenia prostredníctvom svojho obhajcu som už 20. 1. 2012   odôvodnil   podanú   sťažnosť   proti   uzneseniu   o   zamietnutí   žiadosti   o   prepustenie z väzby.   Okresný   súd   síce   vec   predložil   na   rozhodnutie   o   sťažnosti   Krajskému   súdu v Bratislave, avšak spis bol krajským súdom okresnému súdu vrátený, údajne preto lebo nebola   predložená   doručenka.   O   mojej   sťažnosti   proti   uzneseniu   o   zamietnutí   žiadosti o prepustenie z väzby zo 17. 1. 2012 krajský súd rozhodol uznesením sp. zn. 1 Tos 26/2012 zo dňa 13. 3. 2012. Uznesenie bolo môjmu obhajcovi doručené 15. 3. 2012. Celé konanie o mojej žiadosti o prepustenie z väzby datovanej dňom 9. 11. 2011 trvalo tri mesiace a tri dni. Takéto lehoty na rozhodovanie žiadosti o prepustenie z väzby nemožno považovať za bezodkladné lehoty   v   zmysle § 79 ods.   3 Tr.   por.   ústavných zásad   citovaných v mojej ústavnej sťažnosti z 12. 12. 2011, judikatúry ÚS a Európskeho súdu pre ľudské práva.“

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že účelom záruk vyplývajúcich z čl. 17 ods. 2   ústavy   a   čl.   5   ods.   4   dohovoru   je   zabezpečiť   osobám   zatknutým   alebo   inak pozbaveným osobnej slobody právo iniciovať konanie, ktorého predmetom je urýchlené preskúmanie zákonnosti opatrenia, ktorým boli pozbavené osobnej slobody, a tým odstrániť stav právnej neistoty.

Z obsahu sťažnosti, z príloh k nej pripojených a zo zistení uskutočnených ústavným súdom   v   príslušnej   kancelárii   okresného   súdu   vyplýva,   že   okresný   súd   o   žiadosti sťažovateľa z 23. augusta 2011 o prepustenie z väzby na slobodu rozhodol 18. októbra 2011, krajský súd o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 18. 10. 2011 rozhodol 3. novembra 2011. Uznesenie krajského súdu z 3. 11. 2011 sťažovateľ a jeho obhajca   prevzali   12.   decembra   2011.   Námietka   sťažovateľa   týkajúca   sa   prieťahov v uvedenom   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bola   pred   ústavným   súdom   uplatnená   až 14. decembra 2011.

Okresný súd o opätovnej žiadosti sťažovateľa z 9. novembra 2011 o prepustenie z väzby na slobodu (doručenej okresnému súdu 14. decembra 2011) rozhodol 17. januára 2012, krajský súd o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu zo 17. 1. 2012 rozhodol   13.   marca   2012.   Uznesenie   krajského   súdu   z   13.   3.   2012   bolo   obhajcovi sťažovateľa   doručené   15.   marca   2012.   Námietka   sťažovateľa   týkajúca   sa   prieťahov v uvedenom   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bola   pred   ústavným   súdom   uplatnená   až 4. mája 2012.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ namietal prieťahy v postupe okresného súdu a v postupe krajského súdu v čase, keď oba súdy v jeho veci už rozhodli a nemohli už žiadnym relevantným spôsobom ovplyvňovať priebeh namietaného konania a ani v ňom spôsobovať prieťahy. Znamená to, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu tvrdené porušovanie   sťažovateľom   označeného   práva   na   urýchlené   rozhodnutie   o   zákonnosti pozbavenia slobody podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru už netrvalo, t. j. postupom   okresného   súdu,   ako   ani   postupom   krajského   súdu   nemohlo   dochádzať k prieťahom v konaní, a teda k porušovaniu práv označených sťažovateľom.

Tento   skutkový   a   právny   stav   bol   so   zreteľom   na   obsah   sťažnosti,   ako   aj s prihliadnutím na účel čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru východiskom pre záver ústavného súdu, že sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť v tejto časti z tohto dôvodu odmietol.

Sťažovateľ   v   súvislosti   s   namietaným   porušením   základného   práva   na   urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody podľa čl. 17. ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods.   4   dohovoru   navrhuje,   aby   ústavný   súd   poskytol   označeným   právam   ochranu   tým spôsobom, aby namietané rozhodnutia zrušil.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Uvedený   článok   ústavy   tak   vymedzuje   právomoc   ústavného   súdu   v   prípade,   ak ústavný   súd   dospeje   k   záveru   o   porušení   označeného   práva   sťažovateľa   v   dôsledku nečinnosti orgánu verejnej moci, a to takým spôsobom, že ústavný súd môže porušovateľovi práva prikázať, aby vo veci konal. Z princípu legality (čl. 2 ods. 2 ústavy) vyplýva, že orgány verejnej moci vrátane ústavného súdu môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Ústavný súd v tejto súvislosti s poukazom na znenie čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy uvádza, že v prípade, ak je namietaná nečinnosť orgánu verejnej moci, tak ústavný súd nemá právomoc zrušiť rozhodnutie porušovateľa základného práva.

Z uvedeného potom vyplýva, že ak by aj ústavný súd zistil porušenie sťažovateľom označeného práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody (čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru), musel by s ohľadom na uvedené sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci.

3. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru uznesením krajského súdu z 3. 11. 2011 a uznesením krajského súdu z 13. 3. 2012.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu z 3. 11. 2011 a uznesením krajského súdu z 13. 3. 2012. V súvislosti s posúdením tejto časti sťažnosti ústavný súd poukazuje na to, že rešpektuje prax Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru (m. m. rozsudok De Wilde et al. v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71, § 72, § 73, § 75, § 76, § 77 atď.), resp. čl. 17 ústavy, pretože predstavujú prísnejšiu a špeciálnu úpravu dodržania zásad spravodlivého procesu u osoby pozbavenej osobnej slobody, než aký je obsahom čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. čl. 46 ods. 1 ústavy. Ustanovenia čl. 5 dohovoru a čl. 17 ústavy zahŕňajú hmotné a tiež procesné   atribúty   práva   na   osobnú   slobodu   vrátane   práva   na   súdnu   ochranu   pri   jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe sú aplikovateľné tieto špeciálne ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru o práve na spravodlivé súdne konanie alebo čl. 46 ods. 1 ústavy garantujúce základné právo na súdnu ochranu (m. m. III. ÚS 155/09, III. ÚS 287/2010).

V súvislosti s uvedeným posudzovaním námietky sťažovateľa ústavný súd poukazuje na závery svojej ustálenej rozhodovacej činnosti, podľa ktorej je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie   žiadnej   možnosti   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody namietaným rozhodnutím, postupom orgánu štátu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, III. ÚS 138/02, IV. ÚS 1/2012). Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený.

Na základe uvedeného ústavný súd uzatvára, že medzi sťažovateľom namietaným porušením   jeho   práv   ústavný   súd   nezistil   také   nedostatky   v označených   uzneseniach krajského   súdu,   ktoré   by   signalizovali   príčinnú   súvislosť   s   namietaným   porušením označeného práva, a preto odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

4. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru uznesením krajského súdu z 3. 11. 2011

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal tú časť, ktorou sťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru uznesením krajského súdu z 3. 11. 2011.

V   spojitosti   s   namietaným   porušením   základných   práv   sťažovateľa   podľa   čl.   17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru uznesením krajského súdu z 3. 11. 2011   sťažovateľ uvádza, že vo   väzbe je nedôvodne,   vykonané dôkazy   sú   nedostatočné a uznesenie krajského súdu z 3. 11. 2011 považuje za arbitrárne, pretože „bagatelizuje“ pochybenie okresného súdu   spočívajúce v tom, že okresný   súd nedostatočne odôvodnil uznesenie okresného súdu z 18. 10. 2011.

Krajský   súd   uznesením   z   3.   11.   2011   sťažnosť   proti   uzneseniu   okresného   súdu z 18. 10. 2011 zamietol. Krajský súd odôvodnil svoje uznesenie v relevantnej časti takto: „... krajský súd pri preskúmaní dôvodov pre ktoré bol obžalovaný vzatý do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. dospel k zhodnému záveru so súdom I. stupňa, že dôvody väzby v danom   štádiu   konania   nepominuli,   ale   naďalej   trvajú.   Sú   dané   charakterom   trestnej činnosti a osobou obžalovaného.... K charakteru trestnej činnosti a osobe obžalovaného krajský súd konštatoval, že k zmene formálnych podmienok pre ktoré bol obžalovaný vzatý do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. nedošlo. Aj v tomto štádiu konania doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok (dva čiastkové útoky) pre ktorý je trestné stíhanie   vedené   bol   spáchaný,   má   znaky   trestného   činu   a   z   tohto   skutku   je   dôvodne podozrivý obžalovaný J. G.

Preskúmaním väzobných dôvodov v zmysle § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. konštatoval, že nepominuli ani konkrétne skutočnosti na ktorých bola založená obava, že obžalovaný by mohol v prípade prepustenia z väzby na slobodu aj naďalej pokračovať v páchaní trestnej činnosti. Tieto skutočnosti sú dané tým, že obžalovaný nemá zamestnanie, užíval návykové látky, pričom v minulosti sa viackrát dostal do rozporu so zákonom pre majetkovú trestnú činnosť. Aj keď obžalovaný má tieto odsúdenia zahladené je treba prihliadať na to, že ide o osobu, ktorá má sklony k páchaniu trestnej činnosti.“

Z citovaného odôvodnenia uznesenia krajského súdu z 3. 11. 2011 je zrejmé, že krajský   súd   vychádzajúc   z   dovtedy   zisteného   skutkového   stavu   vyhodnotil   dôvodnosť ponechania   sťažovateľa   vo   väzbe   a   poukázal   aj   na   skutkové   okolnosti   pretrvávania väzobných   dôvodov   podľa   §   71   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku,   čo   v   konečnom dôsledku viedlo k zamietnutiu sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu o vzatí do väzby.

Z judikatúry ústavného súdu k čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru vyplýva,   že   osoba   vo   väzbe   je   oprávnená   na   preskúmanie   procesných   a   hmotných podmienok, ktoré sú predpokladom na jej „zákonnosť“, pričom požiadavka preskúmania hmotných podmienok väzby zahŕňa povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti väzbe a rozhodnúť s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, alebo   prepustiť   osobu   z   väzby   na   slobodu,   pokiaľ   také   dôvody   neexistujú   (m.   m. III. ÚS 38/01, III. ÚS 79/02 a III. ÚS 135/04).

Článok 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon, a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a   jej   aplikáciu   príslušným   orgánom   verejnej   moci,   pričom   v prípade,   ak   zistí   v   tejto súvislosti   závažné porušenie zákonnosti,   ide v zásade aj o porušenie ústavnosti   (m.   m. III. ÚS 48/00). Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je tak integrálnou súčasťou ústavou zaručenej osobnej slobody (m. m. II. ÚS 55/98). Ústavný súd konštatuje, že z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom   uvedeným   v   zákone   a   rozhodnutím   sudcu   alebo   súdu,   a   to   nielen   pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj pri rozhodnutiach týkajúcich sa ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by vo svojej   podstate   mali   dať   ratio   decidendi   (nosné   dôvody)   na   uplatnenie   vhodného zákonného ustanovenia. S týmto východiskom úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl.   17   ods.   5   ústavy,   z   ktorého   vyplýva   oprávnenie   konkrétnej   osoby   na   preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť o väzbe na základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy.

V   nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že predmetom konania pred krajským súdom bolo rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu   okresného   súdu   z   18.   10.   2011,   ktorým   okresný   súd   zamietol   jeho   žiadosť z 23. augusta 2011 o prepustenie z väzby na slobodu a ponechal ho vo väzbe z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách   (m.   m.   I.   ÚS   13/00,   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01).   Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00).

Vychádzajúc z namietaného rozhodnutia z 3. 11. 2011 vo vzťahu k sťažovateľovi existovalo dôvodné podozrenie zo spáchania závažnej trestnej činnosti. Záver krajského súdu   o   existencii   dôvodu   väzby   bol   dostatočne   individualizovaný,   pričom   odôvodnenie ďalšieho trvania sťažovateľovej väzby bolo v súlade s požiadavkami podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Na základe uvedených zistení nemožno považovať uznesenie krajského   súdu   z   3.   11.   2011   za   arbitrárne   alebo   zjavne   nepodložené,   ako   to   tvrdí sťažovateľ.

Ústavný súd po preskúmaní uznesenia krajského súdu z 3. 11. 2011 (ale aj uznesenia okresného súdu z 18. 10. 2011) je toho názoru, že existenciu zákonných dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku všeobecné súdy riadne odôvodnili a ich zistenia, argumenty a závery neodporujú zásadám právnej a formálnej logiky a nevykazujú ani znaky zjavnej jednostrannosti alebo svojvôle.

Podľa názoru ústavného súdu uznesenie krajského súdu z 3. 11. 2011 z hľadiska svojho odôvodnenia korešponduje aj judikatúre ESĽP, v zmysle ktorej právo na spravodlivý proces   (vrátane   konania   o   obmedzení   osobnej   slobody)   zahŕňa   aj   právo   na   primerané odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

V súvislosti s uvedeným posudzovaním námietok sťažovateľa ústavný súd opätovne poukazuje   na   už   uvedené   závery   svojej   ustálenej   rozhodovacej   činnosti   týkajúce   sa odmietnutia sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť (časť II bod 3, s. 12).

Z už   uvedeného   ústavný   súd   uzatvára,   že   na   základe   sťažovateľom   namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru   uznesením   krajského   súdu   z   3.   11.   2011   nezistil   také   dôvody,   ktoré   by signalizovali príčinnú súvislosť s namietaným porušením označených práv, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

5. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru uznesením krajského súdu z 13. 3. 2012

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal tú časť, ktorou sťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru uznesením krajského súdu z 13. 3. 2012.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd uvádza, že sťažovateľ, zastúpený advokátom, vôbec neodôvodnil namietané porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru uznesením krajského súdu z 13. 3. 2012.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   uvádza,   že   úmyslom   zákonodarcu   pri   ustanovení povinného právneho zastúpenia sťažovateľa zástupcom z radov advokátov v konaní pred ústavným súdom bolo zabezpečiť poskytnutie kvalifikovanej právnej pomoci v konaní pred ústavným súdom v súlade s § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov.

Napriek   uvedenému   ústavný   súd   vychádzajúc   z   materiálneho   chápania   práv a ochrany základných práv a slobôd preskúmal aj uznesenie krajského súdu z 13. 3. 2012.

Krajský   súd   uznesením   z   13.   3.   2012   sťažnosť   proti   uzneseniu   okresného   súdu zo 17. 1.   2012   zamietol.   Krajský   súd   odôvodnil   namietané   rozhodnutie   z   13.   3.   2012 v relevantnej   časti   takto: „Splnením   prieskumnej   povinnosti   krajský   súd   z   obsahu predloženého   spisového   materiálu   zistil,   že   nepochybil   okresný   súd,   keď   žiadosť obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu zamietol s tým, že dôvody väzby u neho trvajú aj naďalej nezmenené podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por.

Pri posudzovaní dôvodnosti trvania väzby, krajský súd dospel k záveru, že aj naďalej trvá opodstatnenosť podozrenia zo spáchania zločinu, ktorý sa obžalovanému kladie za vinu.   Vykonaným   dokazovaním   sa   dôvody,   ktoré   viedli   k   podaniu   obžaloby   nezoslabili a preto   ďalšie   trvanie   väzby   je   dôvodné.   Prokurátor   už   podaním   obžaloby   konštatoval vyššiu mieru pravdepodobnosti, že obžalovaný sa dopustil trestnej činnosti kladenej mu za vinu.   Pokiaľ   ide   o   nezákonnosť   rekognície,   na   ktorú   vo   svojej   sťažnosti   obžalovaný prostredníctvom obhajcu poukazuje, treba uviesť, že až po vypočutí všetkých svedkov bude možné posúdiť dôkazný význam rekognície. Uvedená trestná veci doposiaľ nie je skončená, ďalšie hlavné pojednávanie bolo nariadené na deň 27. 3. 2012, na ktorom budú vypočutí svedkovia, ktorí sa vyjadria k trestnej činnosti, ktorá sa kladie obžalovanému za vinu. Pokiaľ ide o väzobný dôvod v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por., tento u   obžalovaného   J.   G.   trvá   aj   naďalej,   čo   vyplýva   jednak   z   okolností   prípadu,   keďže obžalovaný sa mal dopustiť dvoch dieľčích skutkov pokračovacej trestnej činnosti, v čase keď nemal zamestnanie a užíval návykové látky. Ide taktiež o osobu, ktorá sa v minulosti dostala do rozporu so zákonom a teda nepochybne má sklony k páchaniu trestnej činnosti.“

Z citovaného odôvodnenia uznesenia krajského súdu z 13. 3. 2012 je zrejmé, že krajský   súd   vychádzajúc   z   dovtedy   zisteného   skutkového   stavu   vyhodnotil   dôvodnosť ponechania   sťažovateľa   vo   väzbe   a   poukázal   aj   na   skutkové   okolnosti   pretrvávania väzobných   dôvodov   podľa   § 71 ods.   1 písm. c)   Trestného poriadku,   vysporiadal   sa   aj s otázkou namietanej nezákonnosti vykonanej rekognície vo vzťahu k väzobnému dôvodu, čo   v   konečnom   dôsledku   viedlo   k   zamietnutiu   sťažnosti   sťažovateľa   proti   uzneseniu okresného súdu zo 17. 1. 2012 o vzatí do väzby.

Čo sa týka interpretácie (výkladu) čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru, ústavný súd sa pridržiava aj v tejto časti sťažnosti interpretácie uvedenej v časti II bode 4, s. 14, 15).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že predmetom konania   pred   krajským   súdom   bolo   tiež   rozhodovanie   o   sťažnosti   sťažovateľa   proti uzneseniu okresného súdu zo 17. 1. 2012, ktorým okresný súd zamietol žiadosť sťažovateľa z 9. novembra 2011 (doručenú okresnému súdu 14. decembra 2011) o prepustenie z väzby na slobodu a ponechal ho vo väzbe z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Ústavný súd pridržiavajúc sa svojej konštantnej judikatúry týkajúcej sa preskúmania a posudzovania právnych názorov všeobecných súdov (časť II bod 4, s. 15) a vychádzajúc z uznesenia   krajského   súdu   z   13.   3.   2012   vo   vzťahu   k   sťažovateľovi   konštatuje,   že v nezmenenej   podobe   existovalo   dôvodné   podozrenie   zo   spáchania   závažnej   trestnej činnosti, záver krajského súdu o existencii dôvodu väzby bol dostatočne individualizovaný, pričom odôvodnenie trvania sťažovateľovej väzby vyhovovalo požiadavkám podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Na základe uvedených zistení nemožno považovať uznesenie krajského súdu z 13. 3. 2012 za arbitrárne alebo zjavne nepodložené.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že nie je oprávnený prehodnocovať právne závery všeobecných súdov. Ústavný súd po preskúmaní uznesenia krajského súdu z 13. 3. 2012 je toho názoru, že existenciu zákonných dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku všeobecné súdy riadne odôvodnili a ich zistenia, argumenty a závery neodporujú   zásadám   právnej   a   formálnej   logiky   a   nevykazujú   ani   znaky   zjavnej jednostrannosti alebo svojvôle.

Podľa názoru ústavného súdu uznesenie krajského súdu z 13. 3. 2012 z hľadiska svojho odôvodnenia zodpovedá aj judikatúre ESĽP, v zmysle ktorej právo na spravodlivý proces   (vrátane   konania   o   obmedzení   osobnej   slobody)   zahŕňa   aj   právo   na   primerané odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

V súvislosti s uvedeným posudzovaním námietok sťažovateľa ústavný súd aj v tejto časti poukazuje už na uvedené závery svojej ustálenej rozhodovacej činnosti týkajúcej sa odmietnutia sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť (časť II bod 3, s. 12).

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   namietaným uznesením   krajského   súdu   z   13.   3.   2012   na   jednej   strane   a   sťažovateľom   označenými právami (čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru) na strane druhej neexistuje taká príčinná   súvislosť,   ktorá   by   signalizovala   reálnu   možnosť   vysloviť   ich   porušenie   po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poukazuje na to, že predmetná sťažnosť v tejto časti   neobsahuje   odôvodnenie,   nespĺňa   ani   podstatnú   zákonom   predpísanú   náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, čo zakladá dôvod na jej odmietnutie podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných náležitostí.

6. K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 2 ústavy uznesením krajského súdu z 3. 11. 2011 a uznesením krajského súdu z 13. 3. 2012

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal tú časť, ktorou sťažovateľ namieta porušenie čl. 46 ods. 2 ústavy uznesením krajského súdu z 3. 11. 2011 a uznesením krajského súdu z 13. 3. 2012.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd uvádza, že sťažovateľ, zastúpený advokátom, vôbec neodôvodnil, v čom má spočívať namietané porušenie čl. 46 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd v súvislosti s uvedenou námietkou sťažovateľa uvádza, že čl. 46 ods. 2, predstavuje   kompetenčnú   normu,   na   základe   ktorej   sú   súdy   oprávnené   preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy v prípade, ak dotknutá osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím takéhoto orgánu.

Sťažovateľ v sťažnosti netvrdí, že by bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, sťažovateľ v sťažnosti ani neoznačil žiadne rozhodnutie orgánu verejnej správy, sťažovateľ v tejto súvislosti ani neuviedol, že by bol vylúčený zo súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej moci.

Keďže   predmetná   sťažnosť   v   tejto   časti   neobsahuje   odôvodnenie,   nespĺňa   ani podstatnú zákonom predpísanú náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, a preto ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť v tejto časti pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa   (návrhu   na   zrušenie   uznesenia   okresného   súdu   z   18.   10.   2011,   uznesenia krajského   súdu   z   3.   11.   2011,   uznesenia   okresného   súdu   zo   17.   1.   2012   a   uznesenia krajského súdu z 13. 3. 2012, priznania primeraného finančného zadosťučinenia a priznania úhrady   trov   právneho   zastúpenia),   ktoré   sa   vecne   viažu   na   vyslovenie   porušenia sťažovateľom označených základných práv, stratilo svoje právne opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. októbra 2012