znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 520/2012-53

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   6. mája 2015,v senáte zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa)a zo sudcov   Lajosa   Mészárosa   a   Ladislava   Orosza   prerokoval   prijatú   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ zastúpeného   Advokátskou   kanceláriou   SOUKENÍK   –ŠTRPKA,   s.   r.   o.,   Šoltésovej   14,   Bratislava,   konajúcou   prostredníctvom advokátaa prokuristu   JUDr. Petra Rokaša,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základných   právpodľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súduv Trenčíne č. k. 4 Co 331/2011-470 z 29. marca 2012, za účasti Krajského súdu v Trenčíne,a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Trenčíne   č.   k.   4   Co   331/2011-470z 29. marca 2012 p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 4 Co 331/2011-470 z 29. marca 2012z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský   súd   v   Trenčíne j e   p o v i n n ý   uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovykonania v sume 323,49   € (slovom tristodvadsaťtri eur a   štyridsaťdeväť centov) na účetAdvokátskej   kancelárie   SOUKENÍK   −   ŠTRPKA,   s.   r.   o.,   Šoltésovej   14,   Bratislava,do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2012doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ“,   v citáciáchaj „žalovaný 2/“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou SOUKENÍK – ŠTRPKA, s. r. o.,Šoltésovej   14,   Bratislava,   konajúcou   prostredníctvom advokáta   a prokuristu   JUDr. PetraRokaša, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   rozsudkom   Okresnéhosúdu Trenčín   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   21   C   179/2006-378   z 23.   júna   2011a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Co 331/2011-470z 29. marca 2012.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol ako žalovaný v 2. radeúčastníkom   súdneho   konania   vedeného   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   21   C   179/2006,v ktorom sa žalobcovia, resp. v prípade niektorých z nich ich právni predchodcovia (ďalejlen „žalobcovia“), domáhali, aby okresný súd rozsudkom vyslovil neplatnosť kúpnej zmluvyuzatvorenej 15. decembra 2003 (ďalej len „kúpna zmluva z 15. decembra 2003“, v citáciáchaj   „1.   Kúpna   zmluva“) medzi žalovaným   v 1.   rade   (v   citáciách   aj   „“)   akopredávajúcim   a sťažovateľom   ako   kupujúcim,   predmetom   ktorej   boli   poľnohospodárskea lesné pozemky nachádzajúce sa v katastrálnom území ⬛⬛⬛⬛ a zapísané na listevlastníctva ako aj neplatnosť kúpnej zmluvy uzatvorenej 8. marca 2006 (ďalej len„kúpna zmluva z 8. marca 2006“, v citáciách aj „2. Kúpna zmluva“) medzi sťažovateľomako predávajúcim a žalovanými v 3. a 4. rade ako kupujúcimi, predmetom ktorej bolaparcela,   ktorá   bola   vytvorená   odčlenením   od   parcely na   základegeometrického plánu vypracovaného ⬛⬛⬛⬛.

Žalobcovia svoju žalobu odôvodnili tým, že ako podieloví spoluvlastníci spoločnýchnehnuteľností   bývalej   urbárskej   obce ⬛⬛⬛⬛ mali   naliehavý   právny   záujemna požadovanom určení, pretože podľa zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctvak pozemkom   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 503/2003 Z. z.“) by im mohol byť navrátenýmajetok, ktorý tvoria nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom namietaných kúpnych zmlúv.Žalobcovia   tiež   uviedli,   že   už   v minulosti   sa   neúspešne   domáhali   navrátenia   svojhovlastníctva k sporným nehnuteľnostiam, najprv podľa zákona č. 229/1991 Zb. o úpravevlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskoršíchpredpisov a neskôr na základe zákona Slovenskej národnej rady č. 293/1992 Zb. o úpraveniektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov.

Žalobcovia   ďalej   poukázali   na   skutočnosť,   že   po   nadobudnutí   platnosti   zákonač. 503/2003   Z.   z.   opätovne   získali   možnosť   domôcť   sa   navrátenia   svojho   vlastníctvak sporným nehnuteľnostiam, pričom túto možnosť stratili, keď žalovaný v 1. rade previedolv období   medzi   platnosťou   a účinnosťou   zákona   č.   503/2003   Z.   z.   vlastnícke   právona sťažovateľa. Keďže žalobcovia boli toho názoru, že žalovaný v 1. rade mal vedomosťo tom, že sa podľa zákona č. 503/2003 Z. z. stane povinnou osobou a sporné nehnuteľnostiim bude musieť vydať, a napriek tomu uvedené nehnuteľnosti previedol na sťažovateľa,konal tak s cieľom   obísť zákon č. 503/2003 Z. z. Z uvedeného dôvodu zastávali názor,že kúpna zmluva z 15. decembra 2003 je podľa § 39 Občianskeho zákonníka absolútneneplatným   právnym   úkonom.   Pretože   žalobcovia   boli   toho   názoru,   že   kúpna   zmluvaz 15. decembra   2003   ako   právny   úkon   predchádzajúci   uzatvoreniu   kúpnej   zmluvyz 8. marca 2006   je   absolútne   neplatným   právnym   úkonom   pre   obchádzaniezákona č. 503/2003   Z.   z.,   potom   je   pre rozpor   so   zákonom   neplatná   aj   kúpna   zmluvaz 8. marca 2006.

Sťažovateľ   spolu   so   žalovaným   v 1.   rade   s uvedenou   argumentáciu   žalobcovnesúhlasili a žalobu žiadali v celom rozsahu zamietnuť. V priebehu konania pred okresnýmsúdom argumentovali najmä tým, že právna konštrukcia žalobcov o obchádzaní platného,ale neúčinného zákona je v rozpore s princípom právnej istoty, ochrany a dôvery účastníkovprávnych vzťahov a vo svojej podstate pôsobí so spätnými účinkami na vzťahy uzatvorenépred jej účinnosťou.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   21   C   179/2006-378   z 23.   júna   2011   (ďalej   len„rozsudok okresného súdu“) v merite veci žalobe v podstatnej časti vyhovel, keď rozhodolo neplatnosti kúpnej zmluvy z 15. decembra 2003 uzatvorenej medzi žalovaným v 1. radea sťažovateľom   a   kúpnej   zmluvy   z 8.   marca   2006   uzatvorenej   medzi   sťažovateľoma žalovanými   v 3.   a 4.   rade.   Okresný   súd   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uviedol,že „... žalobcovia   sa   domáhali,   vrátenia   vlastníctva   k svojmu   majetku   už   v minulosti... Aj z listu žalovaného 1/ zo dňa 13. 10. 2003 vyplýva, že sa žalobcovia domáhajú svojich vlastníckych nárokov. Je jednoznačné, že žalovaný 1/ vedel o tom, že zákon č. 503/2003 Z. z. bol uverejnený v Zbierke zákonov, pričom medzi jeho platnosťou a účinnosťou bola určitá doba. Toto nakoniec žalovaný 1/ ani nepoprel. Na základe toho súdu dospel k záveru, že ak v čase   od   platnosti   do   účinnosti   zákona   č.   503,2003   Z.   z.   žalovaný   1/   scudzil predmetné nehnuteľnosti žalovanému 2/ ako fyzickej osobe, ktorej sa reštitučné nároky v zmysle tohto zákona netýkajú, urobil tak úmyselne a s cieľom zabrániť tomu, aby stratil vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam.“. Svoje rozhodnutie, ktorým vyslovil neplatnosťoznačených kúpnych zmlúv, právne odôvodnil s poukazom na znenie § 4 ods. 2 prvej vety a§ 6 ods. 2 písm. a) zákona č. 503/2003 Z. z. v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   spolu   s ostatnými   žalovanýmiodvolanie. Sťažovateľ svoje odvolanie odôvodnil tým, že okresný súd vec nesprávne právneposúdil, neúplne zistil skutkový stav veci a v konaní mu odňal možnosť konať pred súdom.V súvislosti   s uplatnenými   odvolacími   dôvodmi   sťažovateľ   predovšetkým   namietal,že právny názor vyslovený okresným súdom v jeho rozsudku, podľa ktorého kúpna zmluvaz 15. decembra 2003 je absolútne neplatným právnym úkonom pre obchádzanie zákonač. 503/2003 Z. z., je v rozpore so zákazom spätnej účinnosti právnych noriem. Sťažovateľtiež uviedol, že v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy z 15. decembra 2003 jej účastníci konaliv súlade so všetkými všeobecne záväznými právnymi predpismi účinnými v danom čase,a preto nemožno jej neplatnosť odôvodňovať tým, že by obchádzala zákon, ktorý bol v časejej uzatvorenia síce platným právnym predpisom, ale ešte neúčinným. Sťažovateľ ďalejuviedol, že ak okresný súd pripustil takéto právne posúdenie označenej kúpnej zmluvy,porušil tým princíp zákazu retroaktivity právnych noriem a s tým súvisiaci princíp právnejistoty   účastníkov   právnych   vzťahov   a ochrany   ich   dôvery   v právny   poriadokako integrálnych súčastí princípu právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Na podkladetýchto   dôvodov   sa   sťažovateľ   domáhal   zrušenia   odvolaním   napadnutého   rozsudkuokresného súdu a vrátenia mu veci na ďalšie konanie, eventuálne jeho zmeny v podobezamietnutia žaloby v celom rozsahu.

Krajský   súd   rozhodol   o odvolaní   sťažovateľa   a ostatných   žalovaných   rozsudkomč. k. 4 Co 331/2011-470 z 29. marca 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“ alebo„napadnuté rozhodnutie“), ktorým rozsudok okresného súdu postupom podľa § 219 ods. 1Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) ako vecne správny potvrdil. Krajský súdv odôvodnení   svojho   rozsudku   uviedol,   že „...   preskúmal   všetky   námietky,   ktoré   boli v odvolaní žalovanými 1/ − 4/ vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a to po skutkovej aj právnej stránke“.

Z uvedeného   dôvodu   sa   postupom   podľa   §   219   ods.   2   OSP   obmedzil   lenna skonštatovanie jeho správnosti, pričom na zvýraznenie správnosti rozsudku okresnéhosúdu uviedol: „Z obsahu spisu je nepochybné a medzi účastníkmi nesporné, že v konaní pred   Okresným   súdom   v   Trenčíne,   vedenom   pod   sp.   zn.   7   C   468/1999   sa   žalobcovia domáhali vrátenia vlastníctva k svojmu majetku, pričom aj z listu žalovaného 1/ zo dňa 13. 10.   2003   vyplýva,   že   žalobcovia   sa   domáhajú   svojich   reštitučných   nárokov.   Vklad kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalovanými 1/ a 2/ dňa 15. 12. 2003 bol povolený Správou katastra pod   č. dňa   22.   12.   2003,   a   to   je   v   čase,   keď   už   zákon č. 503/2003 Z. z. z 24. 10. 2003 bol uverejnený v Zbierke zákonov a to dňom 02. 12. 2003. Žalovaný 1/ vedel, že sa stáva povinnou osobou podľa § 4 ods. 2 cit. zákona a nemôže pozemok previesť odo dňa účinnosti tohto zákona do vlastníctva iného, pretože tento zákon v uvedenom ustanovení vyslovil, že takýto úkon je neplatný. Pokiaľ žalovaný 1/ chcel obísť toto ustanovenie a do účinnosti zákona, teda do 01. 01. 2004 previedol vlastníctvo sporných nehnuteľností na žalovaného 2/ z dôvodu, že vlastníctvo k pozemkom alebo ich častiam nemožno navrátiť, ak pozemok je vo vlastníctve fyzickej osoby, nastal taký právny stav, že sa znemožnilo   navrátenie   vlastníctva   na   žalobcov   k   požadovaným   pozemkom   podľa zákona č. 503/2003 Z. z. Za daného stavu aj odvolací súd zdieľa názor súdu prvého stupňa, že kúpna zmluva uzavretá   medzi žalovanými 1/ a 2/ je absolútne neprávnym právnym úkonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko svojím obsahom a účelom obchádza zákon č. 503/2003 Z. z. Obchádzanie zákona obsahom alebo účelom urobeného právneho úkonu   znamená,   že   právny   úkon   neodporuje   síce   výslovnému   zneniu   zákonného ustanovenia,   avšak   svojimi   dôsledkami   sleduje   ten   cieľ,   aby   zákon   nebol   dodržaný.   V prejednávanej veci žalovaný 1/ ako predávajúci a žalovaný 2/ ako kupujúci uzavreli kúpnu zmluvu dňa 15. 12. 2003 (teda pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 503/2003 Z. z.), avšak   účastníci   tejto   zmluvy   dosiahli   cieľ,   ktorý   v   konečnom   dôsledku   znamená,   že žalobcovia v dôsledku toho, že sa sporné pozemky stali vlastníctvom fyzickej osoby, boli vylúčení z možnosti ďalšími právnymi prostriedkami domôcť sa navrátenia vlastníctva k sporným pozemkom podľa zákona č. 503/2003 Z. z. Z vykonaného dokazovania nesporne vyplýva, že žalovaný 1/ mal vedomosť o tom, že zákon č. 503/2003 Z. z. bol uverejnený v Zbierke zákonov SR dňom 02. 12. 2003 a preto pokiaľ medzi jeho platnosťou a účinnosťou uzavrel   kúpnu   zmluvu   so žalovaným   2/,   urobil   tak   úmyselne,   s   cieľom   obísť   zákon   č 503/2003 Z. z., v dôsledku čoho sa žalobcovia nemohli domôcť navrátenia vlastníctva k sporným   pozemkom.   Obdobný   právny   záver   bol   už   zaujatý   aj   Najvyšším   súdom   SR   v rozhodnutí pod sp. zn. 4 Cdo 180/2007 zo dňa 30. 06. 2009, preto odvolacie námietky žalovaných 1/, 2/ o protiústavnom právnom posúdení veci neboli dôvodné.“

Proti rozsudku okresného súdu a rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ podľačl. 127 ods. 1 ústavy sťažnosť, ktorú po rekapitulácii priebehu konania pred všeobecnýmisúdmi v súvislosti s namietaným porušením svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1ústavy   odôvodňuje   v zásade   tým,   že „Krajský   súd   ako   aj   Okresný   súd   pri   právnom posúdení veci podľa názoru sťažovateľa použili výklad právnych predpisov a zároveň takto interpretované právne predpisy aplikovali na skutkový stav v rozpore s čl. 1 ods. 1 Ústavy, a to   predovšetkým   so zákazom   retroaktivity,   v   dôsledku   čoho   porušili   svoju   povinnosť v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy konať v medziach platných a účinných právnych predpisov a neoprávnene tak porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu.“.

Sťažovateľ argumentuje   porušením   princípu   zákazu   retroaktivity,   k uplatneniuktorého   tak   napadnutým   rozsudkom   okresného   súdu,   ako   aj   napadnutým   rozsudkomkrajského súdu došlo. Nesúhlasí s tým, že «Podľa názoru oboch súdov, teda a sťažovateľ obišli platný, hoci nie v danom čase účinný zákon, a teda uskutočnili právny úkon − uzatvorili 1. Kúpnu zmluvu, ktorá je ako právny úkon podľa názoru oboch súdov nedovolená.   V   zmysle   tohto   právneho   názoru   oboch   súdov   by   pravdepodobne   boli sťažovateľ a konali v súlade s právnymi predpismi len vtedy, ak by sa v danom čase riadili ešte neúčinným Zákonom o navrátení vlastníctva, ktorý zakazuje povinnej osoby previesť vlastnícke právo k Nehnuteľnostiam.

Podľa názoru sťažovateľa je však absurdné a právne nemožné, aby sťažovateľ ako aj postupovali v danom čase v zmysle Zákona o navrátení vlastníctva, nakoľko tento   nebol   ešte   v   čase   uzatvárania   1.   Kúpnej   zmluvy   účinný,   hoci   už   bol   platný. Postupovanie v zmysle platného, ale nie účinného právneho predpisu − Zákona o navrátení vlastníctva by v danom čase znamenalo, že obaja účastníci právneho úkonu − 1. Kúpnej zmluvy priznávajú Zákonu o navrátení vlastníctva účinnosť skôr, ako ju reálne nadobudol. Zároveň si sťažovateľ dovoľuje uviesť, že 1. Kúpnu zmluvu by uzatvoril aj v prípade, ak by nebol v Zbierke zákonov zverejnený Zákon o navrátení vlastníctva.

Sťažovateľ si dovoľuje uviesť, že Krajský súd v Rozsudku a Okresný súd v Rozsudku 1 vychádzajú z takej interpretácie právnej normy a subsumpcie právneho stavu pod takto interpretovanú právnu normu − ust. Zákona o navrátení vlastníctva v spojení s ust. § 39 Občianskeho zákonníka, ktorú nebolo na daný právny vzťah možné použiť, nakoľko v čase uskutočnenia právneho úkonu − uzatvorenia 1. Kúpnej zmluvy a jej vkladu do katastra nehnuteľností   ešte   Zákon   o   navrátení   vlastníctva   nebol   účinný   a   neobsahuje   ani intertemporálne ustanovenia umožňujúce akúkoľvek spätnú účinnosť vo vzťahu k právnym vzťahom,   ako   je   1.   Kúpna   zmluva.   Takúto   spätnú   účinnosť   podľa   názoru   sťažovateľa neumožňuje ani ust. § 39 Občianskeho zákonníka, ktorým oba súdy odôvodňujú neplatnosť 1.   Kúpnej   zmluvy.   Práve   v   dôsledku   takéhoto   výkladu   právnej   normy   a   jej   následnej subsumpcie došlo zo strany Krajského súdu a Okresného súdu k použitiu retroaktivity v rozpore s princípmi právneho štátu.

Ak   by   bol   prípustný   výklad   ust.   §   39   Občianskeho   zákonníka   v   kontexte   vyššie uvedeného, ktorý použil Okresný súd ako aj Krajský súd, znamenalo by to, že by súdy mohli rozhodnúť o určení absolútnej neplatnosti právneho úkonu v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka vždy, ak by bol právny úkon urobený v čase medzi platnosťou a účinnosťou právneho predpisu a išlo by o právny úkon, ktorý by tento platný avšak ešte nie účinný právny predpis považoval odo dňa svojej účinnosti za neplatný, a teda účastníci právnych vzťahov by boli v tomto prípade nútení z dôvodu akejsi „právnej istoty“ správať sa podľa prijatých právnych predpisov už odo dňa ich platnosti, hoci by nimi ešte v zmysle právnych princípov slovenského právneho poriadku neboli viazaní, a to zo strachu, že inak by súd v budúcnosti mohol určiť absolútnu neplatnosť ich právneho úkonu. Týmto by sa zotrel akýkoľvek rozdiel medzi platnosťou a účinnosťou.».

Podľa   sťažovateľa   napadnutými   rozhodnutiami   označených   súdov   došloaj k porušeniu princípu právnej istoty. Je toho názoru, že „Práve interpretáciou ust. § 39 Občianskeho zákonníka v spojení so Zákonom o navrátení vlastníctva, ktorý bol v čase konania   sťažovateľa   neúčinný,   a   jej   aplikáciou   na   daný   stav,   zapríčinili   Okresný   súd a Krajský súd, že rozhodovanie sa stalo nepredvídateľným, nakoľko porušuje vyššie uvedené ustanovenia   Ústavy   a   nezaručuje   zákonnosť   súdneho   konania   v   súlade   s   ust.   §   3 Občianskeho súdneho poriadku.“.

K obchádzaniu   zákona,   na   ktorý   poukázal   tak   krajský   súd,   ako   aj   okresný   súd,sťažovateľ uvádza, že je toho názoru, „že v prípade uzatvorenia 1. Kúpnej zmluvy medzi a sťažovateľom vzhľadom na uvedené nemôže ísť o obchádzanie zákona, pretože: pravidlá   obsiahnuté   v   platnej,   ale   v   tom   čase   nie   účinnej   norme   −   v   Zákone o navrátení vlastníctva − sťažovateľ a ako účastníci 1. Kúpnej zmluvy nemohli vylúčiť ako záväzné pravidlá, nakoľko tieto pravidlá v tom čase záväzné neboli,

- výsledok, ktorý sťažovateľ a uzatvorením 1. Kúpnej zmluvy a povolením zápisu prevodu vlastníckeho práva k Nehnuteľnostiam vkladom do katastra nehnuteľností dosiahli, nebol v tom čase výsledkom právnou normou zakázaným,

- sťažovateľ a uzatvorením Kúpnej zmluvy nemohli sledovať nedodržanie zákona, nakoľko Zákon o navrátení vlastníctva v tom čase nedodržaný ani nemohol byť, keďže nebol ešte účinným.

Zároveň si sťažovateľ dovoľuje uviesť, že v tomto prípade rovnako nie je možné, aby 1. Kúpna zmluva bola považovaná za absolútne neplatnú z dôvodu, že jej účel odporuje zákonu, ako to uvádza Okresný súd a následne aj Krajský súd. Z hľadiska právnej teórie sa pod účelom právneho úkonu rozumie predstava toho, čo si prajú účastníci právneho úkonu   (sťažovateľ   a ⬛⬛⬛⬛ ),   aby   sa   stalo.   V   tomto   prípade   je   nepochybné, že sťažovateľ   mal   predstavu,   že   uzatvorením   1.   Kúpnej   zmluvy   a   jej   zápisom   vkladom do katastra nehnuteľností dôjde k prevodu vlastníckeho práva z na sťažovateľa. Tento účel uzatvorenia 1. Kúpnej zmluvy je z jej obsahu zjavný a nakoniec vyplýva aj z toho,   akým   spôsobom   sa   v   súčasnosti   Nehnuteľnosti   užívajú   (t.   j.   že   ich   sťažovateľ prenecháva   do nájmu   svojej   obchodnej   spoločnosti,   ktorá   ich   používa   v   rámci   svojej podnikateľskej   činnosti   v oblasti   poľnohospodárstva).   Spôsob   využívania   Nehnuteľností nebol   v   konaní   pred   Okresným   súdom   ako   ani   Krajským   súdom   Žalobcami spochybňovaný.“.

V súvislosti s namietaným porušením svojho základného práva na súdnu ochranusťažovateľ tvrdí, že došlo aj k neoprávnenému zásahu do jeho vlastníckeho práva, ktoré bolonamietaným rozsudkom krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu obmedzenév rozpore s ústavou, a to z týchto dôvodov:

„Rozsudkom   Krajského   súdu   v   spojení   s   Rozsudkom   1   Okresného   súdu   bolo v rozpore s Ústavou obmedzené:

-   vlastnícke   právo   sťažovateľa   ako   nadobúdateľa,   a   to   z   dôvodu,   že   napriek uzatvoreniu 1. Kúpnej zmluvy v súlade s právnymi predpismi platnými a účinnými v tom čase,   ako   aj   zápisu   jeho   vlastníckeho   práva   k   Nehnuteľnostiam   vkladom   do   katastra nehnuteľností v súlade s právnymi predpismi platnými a účinnými v čase zápisu, na základe Rozsudku v spojení s Rozsudkom 1 prebieha v súčasnosti na Správe katastra konanie, na základe ktorého bude znova ako vlastník Nehnuteľností zapísané, a teda bude sťažovateľ v rozpore s Ústavou pozbavený svojho vlastníckeho práva,

- vlastnícke právo sťažovateľa ako vlastníka prevádzajúceho Pozemok parc. č. 469, a to   najmä   z   dôvodu   obmedzenia   výkonu   vlastníckeho   práva   v   časti   nakladania s Nehnuteľnosťami   z   dôvodu,   že   1.   Kúpna   zmluva   bola   určená   Rozsudkom   v   spojení s Rozsudkom 1 ako absolútne neplatná, v dôsledku čoho bola za absolútne neplatnú určená aj 2. Kúpna zmluva.

Obmedzenie   vlastníckeho   práva   v   zmysle   Rozsudku   v   spojení   s   Rozsudkom   1 presahuje povolený rámec obmedzenia podľa ust. čl. 13 Ústavy...

Sťažovateľ je presvedčený, že Rozsudkom v spojení s Rozsudkom 1 je obmedzené vlastnícke   právo   protiústavné,   nakoľko   zákon   o   navrátení   vlastníctva   v čase   prevodu vlastníckeho práva k Nehnuteľnostiam nebol účinný, čím došlo k porušeniu právnej istoty právneho   princípu   zákazu   retroaktivity.   Rovnako   je   sťažovateľ   toho   názoru,   že   takéto obmedzenie vo vzťahu k vlastníckemu právu sťažovateľa nie je založené na spravodlivej rovnováhe. Nezákonne a protiústavné sa uprednostňuje právo Žalobcov pred vlastníckym právom sťažovateľa, pričom na takéto obmedzenie neexistuje žiaden zákonný dôvod, hoci ho Ústava vyžaduje.

Sťažovatelia si rovnako dovoľujú poukázať na to, že prevod vlastníckeho práva z na   sťažovateľa   nemal   za   následok   zánik   reštitučného   nároku   ako   ani   nijako neovplyvnil samotné posúdenie, či sa Žalobcom reštitučný nárok priznať má alebo nie. V zmysle ust. § 6 ods. 2 zákona o navrátení vlastníctva totiž v takomto prípade vzniká oprávnenej osobe (Žalobcom) reštitučný nárok spočívajúci v prevode vlastníckeho práva k pozemkom   štátu   v   primeranej   výmere   a   bonite,   akej   boli   pôvodné   pozemky,   t.   j. Žalobcovia majú nárok na náhradné pozemky. Preto v konečnom dôsledku Žalobcovia ako oprávnené   osoby   v   zmysle   Zákona   o   navrátení   vlastníctva   nie   sú   na   svojich   právach ukrátení,   resp. ukrátenie   je   v   porovnaní   s   obmedzením   vlastníckeho   práva   sťažovateľa zanedbateľné.“

Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa − ⬛⬛⬛⬛ vyplývajúce z ust. čl. 46 a čl. 20 ods. 1 Ústavy bolo porušené Rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 29. 03. 2012, sp. zn. 4 Co/331/2011-470, a Rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 23. 06. 2011, sp. zn. 21 C/179/2006-378.

Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 29. 03. 2012, sp. zn. 4 Co/331/2011- 470, a Rozsudok Okresného súdu Trenčín zo dňa 23. 06. 2011, sp. zn. 21 C/179/2006-378 sa v súlade s ust. § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ÚS zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu na ďalšie konanie.

Krajský   súd   v   Trenčíne   a   Okresný   súd   Trenčín   sú   povinní   do   jedného   mesiaca od právoplatnosti   tohto   nálezu   zaplatiť   sťažovateľovi   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 1 000,- EUR (slovom jedentisíc eur).

Krajský súd v Trenčíne a Okresný súd Trenčín sú povinní uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet právneho zástupcu.

Alternatívne Základné   právo   sťažovateľa   vyplývajúce   z   ust.   čl.   46   a   čl.   20   ods.   1   Ústavy bolo porušené   Rozsudkom   Krajského   súdu   v   Trenčíne   zo   dňa   29.   03.   2012,   sp.   zn. 4 Co/331/2011-470.

Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 29. 03. 2012, sp. zn. 4 Co/331/2011-470 sa v súlade s ust. § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ÚS zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.

Krajský   súd   v   Trenčíne   je   povinný   do   jedného   mesiaca   od   právoplatnosti   tohto nálezu zaplatiť   sťažovateľovi   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   1 000,-   EUR   (slovom jedentisíc eur).

Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet právneho zástupcu.“

Sťažovateľ   v sťažnosti tiež navrhuje, aby   ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súduSlovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) rozhodol o dočasnom opatrení a odložilvykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s napadnutým rozsudkomokresného súdu a „uložil tretím osobám, aby sa dočasne zdržali oprávnenia priznaného právoplatným Rozsudkom v spojení s Rozsudkom 1. Žalobcovia totiž už požiadali Správu katastra o   zápis   Rozsudku   v   spojení   s   Rozsudkom   1   záznamom   do   katastra nehnuteľností, ako to vyplýva aj z, katastrálne územie, na ktorom je vyznačená plomba, ako aj z informácie o katastrálnom konaní, ktorých   kópie   prikladáme   v   prílohe   sťažnosti.   V   dôsledku   tohto   zápisu   dôjde   k   tomu, že sťažovateľ   bude   pozbavený   svojho   vlastníckeho   práva   a   nebude   môcť   Nehnuteľnosti užívať ako ani ich prenechávať do užívania tretím osobám a zároveň sa stane neplatnou okrem 1. Kúpnej zmluvy aj 2. Kúpna zmluva, ktorou previedol vlastné právo k Pozemku parc. č. na manželov ⬛⬛⬛⬛.“.

Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 520/2012-24 z 9. októbra 2012 prijal podľa § 25ods. 3 zákona o ústavnom súde na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľa v časti namietanéhoporušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkomkrajského súdu č. k. 4 Co 331/2011-470 z 29. marca 2012 (ďalej len „napadnutý rozsudokkrajského   súdu“   alebo   „napadnuté   rozhodnutie“)   a vo   zvyšnej   časti   jeho   sťažnostinevyhovel.

Následne spolu s prípisom č. k. IV. ÚS 520/2012-37 z 20. novembra 2012 ústavnýsúd doručil krajskému súdu uznesenie č. k. IV. ÚS 520/2012-24 z 9. októbra, ktorým prijalna ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľa a vyzval ho, aby sa k sťažnosti písomne vyjadrila zároveň oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Krajský   súd   na   výzvu   ústavného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   č.   Spr 318/12z 10. decembra 2012 (doručenom ústavnému súdu 14. decembra 2012) okrem iného uvádza,že „Krajský súd v Trenčíne považuje sťažnosť sťažovateľa za neopodstatnenú a zotrváva na právnej   argumentácii   uvedenej   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia...   Podľa   názoru odvolacieho   súdu   žalovaný   1/   ako   povinná   osoba   (§   4   ods.   2   zák.   č.   503/2003   Z.   z.) uzavretím   kúpnej   zmluvy   so   žalovaným   2/   sledovali   cieľ,   ktorý   v   konečnom   dôsledku znamenal, že žalobcovia v dôsledku toho, že sa sporné pozemky stali vlastníctvom fyzickej osoby,   boli   vylúčení   z možnosti   ďalšími   právnymi   prostriedkami   domôcť   sa   navrátenia vlastníctva k sporným pozemkom podľa zák. č. 503/2003 Z. z. Za daného stavu aj odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že kúpna zmluva uzavretá medzi žalovanými   1/ a 2/ je absolútne neplatným právnym   úkonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko svojím obsahom a účelom obchádza zák. č. 503/2003 Z. z. Odvolací súd v   tomto smere poukázal aj   na obdobný   právny záver zaujatý   už   Najvyšším   súdom   SR v rozhodnutí sp. zn. 4 Cdo 180/2007 zo dňa 30. 06. 2009 a odvolacie námietky odvolateľa o protiústavnom právnom posúdení veci súdom prvého stupňa poukazujúcom na porušenie princípu   zákazu   retroaktivity   považoval   za   neopodstatnené.   Krajský   súd   v   Trenčíne na svojej právnej argumentácii uvedenej v odôvodnení rozhodnutia zotrváva a sťažnosť sťažovateľa navrhuje zamietnuť.“.

Prípisom č. k. IV. ÚS 520/2012-41 zo 17. decembra 2012 ústavný súd vyzval právnuzástupkyňu sťažovateľa, aby oznámila, či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň jejzaslal na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska vyjadrenie krajského súdu č. Spr 318/12 z10. decembra 2012. Právna zástupkyňa sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu30. januára 2013 oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, a vo svojejreplike   k   vyjadreniu   krajského   súdu   z   10. decembra 2012   v   podstate   zhrnula   svojupredchádzajúcu argumentáciu.

Vzhľadom   na   oznámenia   právnej   zástupkyne   sťažovateľa   a krajského   súdu,že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd využil možnosťpodľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania, pretožepo oboznámení sa s ich argumentáciou dospel k názoru, že od neho nemožno očakávaťďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia práv podľa označeného článku ústavy.Poukazujúc   na   povahu   predmetu   posúdenia,   ktorá   je   určená   povahou   v   sťažnostinamietaného   porušenia   označených   práv   –   ústavný   súd   nepovažuje   ústne   pojednávanieani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebnýchna meritórne rozhodnutie veci (m. m. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03), a preto ďalej konalbez nariadenia ústneho pojednávania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavnýsúd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniuzodpovedá   povinnosť   súdu   nezávisle   a   nestranne   vo   veci   konať   tak,   aby   bola   právu,ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článokústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojenís čl. 51 ods. 1 ústavy) (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovisúdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričomvýklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovaťuvedené základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 77/02,IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).

Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť pretov súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnejochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnenýchzáujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziťtoto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II.ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzivšeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základnýmprávam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy),a to tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 152 ods. 4ústavy) (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).

Z   konštantnej   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ústavný   súdnie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktorého pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,či v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne záveryzo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   nakontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadnemedzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I. ÚS 13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutiavšeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiachdošlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   záveryvšeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00).

Do   obsahu   základného   práva   na   súdnu   ochranu   patrí   aj   právo   každého   na   to,aby sa v jeho   veci   rozhodovalo   podľa   relevantnej   právnej   normy   právneho   poriadkuSlovenskej republiky. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavnesúladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiusúdnej   ochrany   dôjde   len   vtedy,   ak   sa   na   zistený   stav   veci   použije   ústavne   súladneinterpretovaná platná a účinná právna norma (II. ÚS 249/2011).

Výklad a aplikácia práva všeobecnými súdmi musí byť v súlade s účelom právana spravodlivé súdne konanie (a jemu zodpovedajúcemu právu na súdnu ochranu), ktorýmje   poskytnutie   materiálnej   ochrany   zákonnosti   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodliváochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania.

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochraneústavnosti,   ktoré   možno   vyvodiť   z   doterajšej   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu,boli relevantné aj v danej veci.

Sťažovateľ   v sťažnosti   tvrdí,   že   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   došlok porušeniu ním označených základných práv podľa ústavy tým, že krajský súd potvrdenímrozsudku okresného súdu,   ktorým   tento súd   vyslovil neplatnosť vo   výroku označenýchkúpnych zmlúv, postupoval v rozpore so zákazom spätnej pôsobnosti právnych noriem,čím porušil princíp zákazu retroaktivity právnych noriem a s tým súvisiaci princíp právnejistoty   účastníkov   právnych   vzťahov   a ochrany   ich   dôvery   v právny   poriadokako integrálnych súčastí princípu právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy.

Z citovaného   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   vyplýva,že podstatou jeho argumentácie (ako aj argumentácie okresného súdu) je tvrdenie, podľaktorého žalovaný v 1. rade vedomý si toho, že sa stáva povinnou osobou podľa § 4 ods. 2zákona   č.   503/2003   Z.   z.   a že   sporné   nehnuteľnosti   bude   musieť   odo   dňa   účinnostioznačeného zákona vydať žalobcom, resp. ich nebude môcť previesť na iného, uzatvoril15. decembra 2003 so sťažovateľom ako kupujúcim kúpnu zmluvu z 15. decembra 2003,na základe ktorej Správa katastra 22. decembra 2003 povolila vklad vlastníckehopráva   k sporným   pozemkom   v prospech   sťažovateľa   (teda   ešte   pred   účinnosťouzákona č. 503/2003   Z. z.).   Z uvedeného   všeobecné   súdy   ustálili,   že   žalovaný   v   1. radeako predávajúci chcel takýmto spôsobom obísť právne dôsledky pre neho z tejto právnejúpravy   vyplývajúce,   keďže   vytvoril   taký   právny   stav,   ktorým   znemožnil   žalobcomnavrátenie ich vlastníckeho práva k sporným pozemkom podľa zákona č. 503/2003 Z. z.

Všeobecné súdy takto zistený skutkový stav zhodne právne kvalifikovali podľa § 39Občianskeho zákonníka a kúpnu zmluvu z 15. decembra 2015 posúdili ako neplatný právnyúkon, pretože svojím obsahom a účelom obchádzala zákon č. 503/2003 Z. z.

Vzhľadom   na   absolútnu   neplatnosť   označenej   kúpnej   zmluvy   ako   právnehoúkonu predchádzajúceho uzatvoreniu kúpnej zmluvy z 8. marca 2006 uzatvorenej medzisťažovateľom   ako   predávajúcim   a žalovanými   v 3.   a   4.   rade   ako   kupujúcimi   dospelivšeobecné súdu zhodne k záveru aj o absolútnej neplatnosti   tohto následného právnehoúkonu, čo právne odôvodnili s poukazom na znenie § 39 Občianskeho zákonníka, pretožetáto kúpna zmluva vzhľadom na absolútnu neplatnosť predchádzajúceho právneho úkonu −kúpnej zmluvy   z 15.   decembra   2003   −   je   v rozpore   so   zákonom,   keďže   nikto   nemôžena iného previesť viac práv než sám má.

Z už   uvedeného   vyplýva,   že   argumentačným   východiskom   krajského   súduje myšlienková konštrukcia, podľa ktorej pripúšťa možnosť právne relevantným spôsobomobchádzať   právnu   úpravu   v období   pred   nadobudnutím   jej   účinnosti,   a   následne takýtoprávny   úkon   sankcionovať   neplatnosťou   podľa   §   39   Občianskeho   zákonníka   prejej obchádzanie.

V   predmetnej   veci   je   preto   úlohou   ústavného   súdu   posúdiť,   či   právny   názorvyslovený krajským súdom v napadnutom rozsudku, podľa ktorého prípustnosť aplikácieprávnej úpravy vyplývajúcej zo zákona č. 503/2003 Z. z. na právny vzťah založený kúpnouzmluvou z 15. decembra 2003 v období pred nadobudnutím jeho účinnosti a následnýmprávnym   posúdením   tejto   kúpnej   zmluvy   ako   neplatného   právneho   úkonu   podľa   §   39Občianskeho súdneho poriadku pre obchádzanie zákona č. 503/2003 Z. z., je výsledkomústavne konformného výkladu vo veci aplikovaných ustanovení právnych predpisov.

Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že zo skutkového hľadiska sa javí medziúčastníkmi konania ako nesporné, že žalovaný v 1. rade ako predávajúci uzatvoril v obdobímedzi platnosťou a účinnosťou zákona č. 503/2003 Z. z. so sťažovateľom ako kupujúcimkúpnu zmluvu z 15. decembra 2003, pričom v uvedenom období bol povolený aj vkladvlastníckeho   práva   k nehnuteľnostiam,   ktoré   boli   jej   predmetom.   Rovnako   sa   javí   byťnesporná aj tá skutočnosť, že takto uzatvorená zmluva po nadobudnutí účinnosti označenéhozákona   by   bola   nedovoleným   právnym   úkonom   a sankcionovateľná   absolútnouneplatnosťou.

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahomalebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z. z. povinná osoba je povinná s pozemkamiaž do   navrátenia   vlastníctva   k   pozemkom   oprávnenej   osobe   nakladať   so   starostlivosťouriadneho   hospodára   a   nemôže   pozemok   previesť   odo   dňa   účinnosti   tohto   zákonado vlastníctva iného; takýto úkon je neplatný. Právo na náhradu škody, ktorú povinná osobaspôsobí oprávnenej osobe porušením týchto povinností, zostáva nedotknuté.

Podľa § 6 ods. 2 písm. a) zákona č. 503/2003 Z. z. vlastníctvo k pozemkom alebok jeho častiam nemožno navrátiť, ak pozemok je vo vlastníctve fyzickej osoby.

Podľa čl. III zákona č. 503/2003 Z. z. tento zákon nadobúda účinnosť 1. januára 2004.

V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že všeobecne záväznéprávne predpisy nadobúdajú platnosť dňom ich vyhlásenia v Zbierke zákonov Slovenskejrepubliky   a týmto   dňom   sa   stávajú   súčasťou   právneho   poriadku   Slovenskej   republiky.Uvedené   však   neznamená,   že   už   týmto   okamihom   je   právny   predpis   aplikovateľnýa vynútiteľný. Aplikovateľnosť právneho predpisu vyjadruje situáciu, kedy na jeho základevznikajú jeho adresátom práva a povinnosti. Záväznosť prijatej novej právnej úpravy, a tedaaj možnosť   jej   aplikácie, je spojená vždy s účinnosťou   právneho predpisu.   Z uvedenéhovyplýva, že na rozdiel od platnosti, je účinnosť právneho predpisu taká jeho vlastnosť, ktoráspočíva   v   možnosti   presadenia   jeho   právnych   dôsledkov/normatívneho   tlaku   na   tiespoločenské vzťahy, ktoré sú predmetom jeho reglementácie. Účinnosť právnej úpravy takvyjadruje časový okamih, s ktorým sú spojené jej právne účinky (normatívna pôsobnosť),teda jej záväznosť a aplikovateľnosť. V zásade platí, že platnosť a účinnosť právnej úpravynenastáva   v jeden   okamih,   ale   že medzi   obdobím   platnosti   a účinnosti   právnej   úpravyje vytvorený časový priestor, tzv. legisvakačná lehota, ktorej zmyslom a účelom je najmä to,aby   sa   jej   adresáti   mohli   oboznámiť   s jej   obsahom   ešte   predtým,   ako   sa   pre   nichstane záväznou.   Uvedené   platí   bez   výhrad   aj   pre   prípad   posudzovania   právnychdôsledkov vyplývajúcich z právnej úpravy prijatej zákonom č. 503/2003 Z. z. pre obdobiepredchádzajúce jej účinnosti v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka.

Ako už ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti viackrát uviedol, obchádzaniezákona spočíva vo vylúčení právne záväzného pravidla správania sa zámerným použitímprostriedkov, ktoré samy osebe nie sú zákonom zakázané, v dôsledku čoho sa nastolený stavjaví   z   hľadiska   pozitívneho   práva   ako   nenapadnuteľný.   Konanie in   fraudem   legispredstavuje   postup,   keď   sa   niekto   správa   formálne   podľa   práva,   ale   tak,   aby   zámernedosiahol   výsledok   právnou   normou   zakázaný   alebo   nepredvídaný   a   nežiaduci.K obchádzaniu   zákona   dôjde   v   prípade,   keď   právny   úkon   nie   je   v   priamom   rozporeso zákonom, ale svojimi účinkami a najmä svojím účelom zákon, jeho ciele a zmysel (ratio legis) obchádza (III. ÚS 314/07).

Z už uvedeného možno potom urobiť záver, podľa ktorého akákoľvek úvaha nadobsahom legálneho pojmu „zákon“ použitého v § 39 Občianskeho zákonníka pripúšťajúcatakú   jeho   interpretáciu,   ktorá   umožňuje   naplniť   jeho   obsah   aj   platným,   ale   neúčinnýmvšeobecne   záväzným   právnym   predpisom   pre   účely   jeho   možného   obchádzania,   nie   jez normatívneho hľadiska udržateľná. Keďže neúčinná právna úprava nikoho nezaväzuje,nie je potom ani konzistentné prijať záver, že jej obchádzaním prostredníctvom právnehoúkonu jeho účastníci chceli vylúčiť normatívne dôsledky, ktoré takáto úprava predpokladá.

V tejto   súvislosti   je   tiež   potrebné   uviesť,   že   interpretačný   záver   krajského   súduo obsahu   pojmu   „zákon“   v   §   39   Občianskeho   zákonníka   dôsledne   nerozlišuje   medzivýznamom platnosti právneho predpisu a jeho účinnosti a tiež nezohľadňuje význam a účelinštitútu vacationis legis, ktorým je najmä to, aby sa adresáti novej právnej úpravy mohlioboznámiť s jej obsahom ešte predtým, ako sa pre nich stane záväznou.

Ústavný súd považuje za dôležité poukázať aj na tú skutočnosť, že pravidlo vytvorenékrajským   súdom   o posudzovaní   právneho   úkonu   uskutočneného   pred   nadobudnutímúčinnosti právnej úpravy, ktorá je vo svojom dôsledku týmto právnym úkonom obchádzaná,ako právneho úkonu in fraudem legis a následne sankcionovateľného neplatnosťou, vytváraodlišný právny režim jeho posudzovania než v prípade jeho priameho rozporu s takoutoprávnou úpravou. Uvedené vo svojich dôsledkoch tiež znamená, že pojem „zákon“ použitýv § 39 Občianskeho zákonníka je používaný v dvoch odlišných významoch, keď na jednejstrane sa ním rozumie zákon platný a účinný pre prípad priameho rozporu právneho úkonuso zákonným zákazom a na strane druhej sa ním rozumie zákon platný, ale nie nutne účinnýpre prípad jeho obchádzania. Takejto interpretácii pojmu „zákon“ nielenže v okolnostiachdanej   veci   chýba   zmysluplné   a teoreticky   udržateľné   zdôvodnenie,   ale   bez   bližšejargumentácie narúša obsahovú koherenciu rovnako znejúcich legálnych pojmov, čím sa bezakéhokoľvek zdôvodnenia dostáva do rozporu s jazykovo interpretačnou zásadou zákazuhomonymického   (polysémického)   výkladu   slov   použitých   v rámci   jedného   právnehopredpisu.

V súvislosti so sťažovateľom namietaným porušením princípu neretroaktivity ústavnýsúd   uvádza,   že   problematika   retroaktivity   právnych   noriem   je   otázkou,   ktorá   bolapredmetom posudzovania ústavného súdu vo viacerých jeho nálezoch, pretože sa úzkodotýka princípu právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv a v širšom kontexte súvisíaj s koncepciou   právneho   štátu   ako   štrukturálnym   a materiálnym   princípom,   na   ktoromje budovaný celý ústavný poriadok.

Ústavný súd už vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že v našom ústavnom poriadkusa   uplatňuje   zásada „lex   retro   non   agit“ (teda   „zákon   nemá   spätnú   účinnosť“),keď napr. uviedol,   že   k definujúcim znakom právneho   štátu   patrí   aj zákaz   retroaktivityprávnych   noriem,   ktorý   je   významnou   demokratickou   zárukou   ochrany   práv   občanova právnej istoty (PL. ÚS 16/95). K tomu treba dodať, že k definujúcim znakom právnehoštátu patrí aj zákaz retroaktívneho výkladu právnych noriem, ktorý je rovnako významnoudemokratickou zárukou ochrany práv občanov a právnej istoty. Princíp zákazu spätnéhopôsobenia právnej reglementácie tak zabraňuje najhrubšiemu porušeniu oprávnenej dôveryv stálosť právneho poriadku tým, že v zásade vylučuje akúkoľvek možnosť, aby nová právnaúprava ex tunc modifikovala práva a povinnosti, ktoré platne vznikli podľa starej právnejúpravy, bez ohľadu na obsah a spôsob ich vzniku. Preto v súvislosti s riešením kolízie noveja starej úpravy musia orgány verejnej moci vždy venovať osobitnú pozornosť tomu, abynezvolili   také   právne   riešenie,   ktoré   by   umožnilo   ústavne   neprípustnú   formu   spätnéhopôsobenia právnych noriem.

Právna   teória   rozoznáva   retroaktivitu   pravú   a nepravú,   pričom   aj   ústavný   súdvo svojej   rozhodovacej   činnosti   usiluje   o jej   dôsledné   rozlišovanie.   Pravá   retroaktivitazahrňuje prípady, keď právna norma reglementuje i vznik právneho vzťahu a nároky z nehovzniknuté pred jej účinnosťou (teda o pravom spätnom pôsobení nového zákona ide vtedy,keď pôsobí aj pre minulú dobu). Nepravá retroaktivita spočíva v tom, že právne vzťahyhmotného i procesného práva, ktoré vznikli za platnosti práva starého, sa spravujú zásadnetýmto právom, a to až do doby účinnosti práva nového. Po jeho účinnosti sa však riadiprávom novým (teda o nepravé spätné pôsobenie ide vtedy, keď nový zákon nariaďuje,že má byť použitý i na staré právne pomery už založené, ale iba od doby, keď začínapôsobnosť nového zákona, alebo ešte od neskoršej doby; mutatis mutandis PL. ÚS 38/99).

Rešpektujúc podstatné odlišnosti medzi inštitútom platnosti a inštitútom účinnostiprávneho   predpisu   a   ich   uplatnenia   v   právnoaplikačnej   praxi   z   hľadiska   ich   možnýchprávnych účinkov, ústavný súd, akcentujúc princíp právnej istoty, sa v danej veci priklonilk formálnoprávnemu,   z   legislatívnoprávneho   hľadiska   inak   štandardne   akceptovanémuprístupu k posudzovaniu právnych účinkov relevantných právnych predpisov.

Vzhľadom   na   už   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   ústavneneudržateľným   spôsobom   v rámci   aplikačného   postupu   priznal normatívny   významneúčinnej   právnej   úprave,   keď   v   dôsledku   ústavne   nekonformnej interpretácie   pojmu„zákon“ v § 39 Občianskeho zákonníka pripustil právne relevantnú možnosť jej obchádzaniaa právny úkon uzatvorený podľa starej právnej úpravy následne v kontexte platného, aleneúčinného zákona č. 503/2003 Z. z. posúdil ako absolútne neplatný pre jeho obchádzanie.Postup   krajského   súdu,   ktorý   v rámci   subsumpčného/rozhodovacieho   sylogizmu   priaplikácii práva presadil normatívne účinky označeného zákona pre obdobie predchádzajúcejeho   účinnosti,   predstavuje   taký   akt   normatívnej   zmeny   spoločenských   vzťahovregulovaných podľa starej právnej úpravy, ktorý umožňuje jej pôsobenie s účinkami ex tunc.V nadväznosti   na   už   uvedené   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   krajský   súd(ako aj okresný súd) interpretoval pojem „zákon“ použitý v § 39 Občianskeho zákonníkaspôsobom umožňujúcim priznať normatívne účinky aj takej právnej úprave, ktorá v časeuskutočnenia právneho úkonu nebola účinnou právnou úpravou, v dôsledku čoho presadilspätné   účinky   novej   právnej   úpravy   aj   na   tie   právne   vzťahy,   ktoré   vznikli   prednadobudnutím jej záväznosti.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   nebolo   jeho   úlohou   posúdiť,   či   kúpna   zmluvaz 15. decembra   2003   a kúpna   zmluva   z 8.   marca   2006   sú   platnými   alebo   neplatnýmiprávnymi   úkonmi,   na   základe   ktorých   došlo   k prevodu   vlastníckeho   práva   k spornýmnehnuteľnostiam, resp. podľa akej právnej úpravy je potrebné posudzovať otázku platnostioznačených právnych úkonov, pretože odpoveď na tieto otázky musí nájsť krajský súdv ďalšom konaní.

Z   pohľadu   ústavného   súdu   je   podstatné,   že   právna   konštrukcia   krajského   súdu(ako aj okresného súdu) v napadnutom rozsudku, podľa ktorej pripustil právne významnúmožnosť obchádzania zákonného zákazu obsiahnutého v platnom, ale neúčinnom právnompredpise, vykazuje vo vzťahu k výsledku, ku ktorému dospel − neplatnosť právneho úkonu −také zjavné nedostatky, ktoré spochybňujú celkovú ústavnú udržateľnosť záverov krajskéhosúdu.

Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu je preto podľa názoru ústavnéhosúdu   za   hranicou   ústavnej   udržateľnosti.   Sumarizácia   nedostatkov   vo   vzťahu   k   záveru,ku ktorému krajský súd v napadnutom rozsudku dospel, spôsobuje, že tento záver vyznievanepresvedčivo a na ujmu sťažovateľa. Tým došlo podľa názoru ústavného súdu zo stranykrajského súdu k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   20ods. 1 ústavy ústavný súd uvádza, že v nadväznosti na vyslovenie porušenia základnéhopráva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a zrušenie rozsudku krajského súdu sa v súlades doterajšou judikatúrou ústavného súdu (II. ÚS 182/06, IV. ÚS 311/08) otvára priestorna to, aby sa krajský súd sám vyrovnal s ochranou označeného základného práva hmotnéhocharakteru. Ústavný súd preto sťažnosti v tejto časti nevyhovel, uprednostňujúc právomocvšeobecného   súdu   na   ochranu   subjektívnych   hmotných   práv   účastníkov   konaniapred ochranou v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd v tejto súvislosti prihliadolaj na zásadu minimalizovania zásahov do právomoci iných orgánov verejnej moci, keďženálezom   zrušujúcim   rozhodnutie   o   poslednom   procesnom   prostriedku,   ktorý   zákonsťažovateľovi na ochranu jeho práv poskytuje, sa vytvoril priestor na ochranu namietanéhoporušenia   týchto   práv   v   rámci   sústavy   všeobecných   súdov   (obdobne   pozri   napr.IV. ÚS 128/07, IV. ÚS 24/2010, I. ÚS 244/2011, IV. ÚS 495/2011).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví,   že   právoplatným   rozhodnutím,   opatrením   alebo   iným   zásahom   boli   porušenépráva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie... Ústavný súd môže zároveňvec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebosloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutiealebo opatrenie zruší.

Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydalrozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovaťa rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Úlohou krajského súdu bude v ďalšom priebehu odvolacieho konania znova posúdiť arozhodnúť o určení namietanej neplatnosti právnych úkonov takým spôsobom, ktorý budeústavne   konformný   a   bude   v   súlade   s   právnymi   názormi   ústavného   súdu   vyslovenýmiv bode II tohto nálezu. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že opätovné prerokovanieveci   krajským   súdom   nemusí   nevyhnutne   vyústiť   do   záveru   o   vyhovení   odvolaniusťažovateľa, ale pôjde o to, aby krajský súd k námietkam sťažovateľa, ktoré formulovalv odvolaní, ako aj v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, zaujal ústavne akceptovateľnéa udržateľné   právne   názory   o   aplikovateľnej   právnej   úprave   relevantnej   pre   posúdenieneplatnosti označených kúpnych zmlúv.

Sťažovateľ ďalej navrhuje, aby ústavný súd uložil krajskému súdu povinnosť zaplatiťmu aj primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 000 €.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa čl. 127 ods. 1 ústavy boli porušené, primeranéfinančné zadosťučinenie. Z uvedeného textu ústavy vyplýva, že ústavný súd môže, avšaknemusí priznať primerané finančné zadosťučinenie.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že deklarovanieporušenia práva sťažovateľa, zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu a vrátenie muveci na ďalšie konanie je pre neho dostatočným zadosťučinením, a preto sťažnosti v tejtočasti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súdeaj o náhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   súvislosti   s   právnymzastupovaním advokátskou kanceláriou v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnejmzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2011, ktorá bola763 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2012. Úhradu priznal za dvaúkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3,§ 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivostiSlovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanieprávnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkonpo 127,16 €, čo spolu s paušálnou náhradou niektorých hotových výdavkov 2 x 7,63 €za každý   úkon   právnej   služby   predstavuje   sumu   269,58   €.   Keďže právna   zástupkyňaje platkyňou   dane   z pridanej   hodnoty   [ďalej   len   „DPH“],   uvedená   suma   bola   zvýšenáo DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o daniz pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Celková odmena za poskytnuté právneslužby predstavuje sumu 323,49 € (bod 3 výroku tohto nálezu). Za tretí úkon právnej služby(stanovisko sťažovateľa k vyjadreniu krajského súdu) ústavný súd úhradu nepriznal, pretoženeobsahovalo žiadne nové skutočnosti, ktoré by mohli prispieť k ďalšiemu objasneniu veci(bod 4 výroku tohto nálezu).

Úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkynesťažovateľa   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149   Občianskeho   súdnehoporiadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jehodoručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. mája 2015