SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
IV. ÚS 520/2012-53
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. mája 2015,v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ zastúpeného Advokátskou kanceláriou SOUKENÍK –ŠTRPKA, s. r. o., Šoltésovej 14, Bratislava, konajúcou prostredníctvom advokátaa prokuristu JUDr. Petra Rokaša, vo veci namietaného porušenia jeho základných právpodľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súduv Trenčíne č. k. 4 Co 331/2011-470 z 29. marca 2012, za účasti Krajského súdu v Trenčíne,a takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 4 Co 331/2011-470z 29. marca 2012 p o r u š e n é b o l o.
2. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 4 Co 331/2011-470 z 29. marca 2012z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Trenčíne j e p o v i n n ý uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovykonania v sume 323,49 € (slovom tristodvadsaťtri eur a štyridsaťdeväť centov) na účetAdvokátskej kancelárie SOUKENÍK − ŠTRPKA, s. r. o., Šoltésovej 14, Bratislava,do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2012doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciáchaj „žalovaný 2/“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou SOUKENÍK – ŠTRPKA, s. r. o.,Šoltésovej 14, Bratislava, konajúcou prostredníctvom advokáta a prokuristu JUDr. PetraRokaša, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresnéhosúdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) č. k. 21 C 179/2006-378 z 23. júna 2011a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Co 331/2011-470z 29. marca 2012.
Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol ako žalovaný v 2. radeúčastníkom súdneho konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 21 C 179/2006,v ktorom sa žalobcovia, resp. v prípade niektorých z nich ich právni predchodcovia (ďalejlen „žalobcovia“), domáhali, aby okresný súd rozsudkom vyslovil neplatnosť kúpnej zmluvyuzatvorenej 15. decembra 2003 (ďalej len „kúpna zmluva z 15. decembra 2003“, v citáciáchaj „1. Kúpna zmluva“) medzi žalovaným v 1. rade (v citáciách aj „“) akopredávajúcim a sťažovateľom ako kupujúcim, predmetom ktorej boli poľnohospodárskea lesné pozemky nachádzajúce sa v katastrálnom území ⬛⬛⬛⬛ a zapísané na listevlastníctva ako aj neplatnosť kúpnej zmluvy uzatvorenej 8. marca 2006 (ďalej len„kúpna zmluva z 8. marca 2006“, v citáciách aj „2. Kúpna zmluva“) medzi sťažovateľomako predávajúcim a žalovanými v 3. a 4. rade ako kupujúcimi, predmetom ktorej bolaparcela, ktorá bola vytvorená odčlenením od parcely na základegeometrického plánu vypracovaného ⬛⬛⬛⬛.
Žalobcovia svoju žalobu odôvodnili tým, že ako podieloví spoluvlastníci spoločnýchnehnuteľností bývalej urbárskej obce ⬛⬛⬛⬛ mali naliehavý právny záujemna požadovanom určení, pretože podľa zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctvak pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 503/2003 Z. z.“) by im mohol byť navrátenýmajetok, ktorý tvoria nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom namietaných kúpnych zmlúv.Žalobcovia tiež uviedli, že už v minulosti sa neúspešne domáhali navrátenia svojhovlastníctva k sporným nehnuteľnostiam, najprv podľa zákona č. 229/1991 Zb. o úpravevlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskoršíchpredpisov a neskôr na základe zákona Slovenskej národnej rady č. 293/1992 Zb. o úpraveniektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov.
Žalobcovia ďalej poukázali na skutočnosť, že po nadobudnutí platnosti zákonač. 503/2003 Z. z. opätovne získali možnosť domôcť sa navrátenia svojho vlastníctvak sporným nehnuteľnostiam, pričom túto možnosť stratili, keď žalovaný v 1. rade previedolv období medzi platnosťou a účinnosťou zákona č. 503/2003 Z. z. vlastnícke právona sťažovateľa. Keďže žalobcovia boli toho názoru, že žalovaný v 1. rade mal vedomosťo tom, že sa podľa zákona č. 503/2003 Z. z. stane povinnou osobou a sporné nehnuteľnostiim bude musieť vydať, a napriek tomu uvedené nehnuteľnosti previedol na sťažovateľa,konal tak s cieľom obísť zákon č. 503/2003 Z. z. Z uvedeného dôvodu zastávali názor,že kúpna zmluva z 15. decembra 2003 je podľa § 39 Občianskeho zákonníka absolútneneplatným právnym úkonom. Pretože žalobcovia boli toho názoru, že kúpna zmluvaz 15. decembra 2003 ako právny úkon predchádzajúci uzatvoreniu kúpnej zmluvyz 8. marca 2006 je absolútne neplatným právnym úkonom pre obchádzaniezákona č. 503/2003 Z. z., potom je pre rozpor so zákonom neplatná aj kúpna zmluvaz 8. marca 2006.
Sťažovateľ spolu so žalovaným v 1. rade s uvedenou argumentáciu žalobcovnesúhlasili a žalobu žiadali v celom rozsahu zamietnuť. V priebehu konania pred okresnýmsúdom argumentovali najmä tým, že právna konštrukcia žalobcov o obchádzaní platného,ale neúčinného zákona je v rozpore s princípom právnej istoty, ochrany a dôvery účastníkovprávnych vzťahov a vo svojej podstate pôsobí so spätnými účinkami na vzťahy uzatvorenépred jej účinnosťou.
Okresný súd rozsudkom č. k. 21 C 179/2006-378 z 23. júna 2011 (ďalej len„rozsudok okresného súdu“) v merite veci žalobe v podstatnej časti vyhovel, keď rozhodolo neplatnosti kúpnej zmluvy z 15. decembra 2003 uzatvorenej medzi žalovaným v 1. radea sťažovateľom a kúpnej zmluvy z 8. marca 2006 uzatvorenej medzi sťažovateľoma žalovanými v 3. a 4. rade. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol,že „... žalobcovia sa domáhali, vrátenia vlastníctva k svojmu majetku už v minulosti... Aj z listu žalovaného 1/ zo dňa 13. 10. 2003 vyplýva, že sa žalobcovia domáhajú svojich vlastníckych nárokov. Je jednoznačné, že žalovaný 1/ vedel o tom, že zákon č. 503/2003 Z. z. bol uverejnený v Zbierke zákonov, pričom medzi jeho platnosťou a účinnosťou bola určitá doba. Toto nakoniec žalovaný 1/ ani nepoprel. Na základe toho súdu dospel k záveru, že ak v čase od platnosti do účinnosti zákona č. 503,2003 Z. z. žalovaný 1/ scudzil predmetné nehnuteľnosti žalovanému 2/ ako fyzickej osobe, ktorej sa reštitučné nároky v zmysle tohto zákona netýkajú, urobil tak úmyselne a s cieľom zabrániť tomu, aby stratil vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam.“. Svoje rozhodnutie, ktorým vyslovil neplatnosťoznačených kúpnych zmlúv, právne odôvodnil s poukazom na znenie § 4 ods. 2 prvej vety a§ 6 ods. 2 písm. a) zákona č. 503/2003 Z. z. v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka.
Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ spolu s ostatnými žalovanýmiodvolanie. Sťažovateľ svoje odvolanie odôvodnil tým, že okresný súd vec nesprávne právneposúdil, neúplne zistil skutkový stav veci a v konaní mu odňal možnosť konať pred súdom.V súvislosti s uplatnenými odvolacími dôvodmi sťažovateľ predovšetkým namietal,že právny názor vyslovený okresným súdom v jeho rozsudku, podľa ktorého kúpna zmluvaz 15. decembra 2003 je absolútne neplatným právnym úkonom pre obchádzanie zákonač. 503/2003 Z. z., je v rozpore so zákazom spätnej účinnosti právnych noriem. Sťažovateľtiež uviedol, že v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy z 15. decembra 2003 jej účastníci konaliv súlade so všetkými všeobecne záväznými právnymi predpismi účinnými v danom čase,a preto nemožno jej neplatnosť odôvodňovať tým, že by obchádzala zákon, ktorý bol v časejej uzatvorenia síce platným právnym predpisom, ale ešte neúčinným. Sťažovateľ ďalejuviedol, že ak okresný súd pripustil takéto právne posúdenie označenej kúpnej zmluvy,porušil tým princíp zákazu retroaktivity právnych noriem a s tým súvisiaci princíp právnejistoty účastníkov právnych vzťahov a ochrany ich dôvery v právny poriadokako integrálnych súčastí princípu právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Na podkladetýchto dôvodov sa sťažovateľ domáhal zrušenia odvolaním napadnutého rozsudkuokresného súdu a vrátenia mu veci na ďalšie konanie, eventuálne jeho zmeny v podobezamietnutia žaloby v celom rozsahu.
Krajský súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa a ostatných žalovaných rozsudkomč. k. 4 Co 331/2011-470 z 29. marca 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“ alebo„napadnuté rozhodnutie“), ktorým rozsudok okresného súdu postupom podľa § 219 ods. 1Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) ako vecne správny potvrdil. Krajský súdv odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že „... preskúmal všetky námietky, ktoré boli v odvolaní žalovanými 1/ − 4/ vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a to po skutkovej aj právnej stránke“.
Z uvedeného dôvodu sa postupom podľa § 219 ods. 2 OSP obmedzil lenna skonštatovanie jeho správnosti, pričom na zvýraznenie správnosti rozsudku okresnéhosúdu uviedol: „Z obsahu spisu je nepochybné a medzi účastníkmi nesporné, že v konaní pred Okresným súdom v Trenčíne, vedenom pod sp. zn. 7 C 468/1999 sa žalobcovia domáhali vrátenia vlastníctva k svojmu majetku, pričom aj z listu žalovaného 1/ zo dňa 13. 10. 2003 vyplýva, že žalobcovia sa domáhajú svojich reštitučných nárokov. Vklad kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalovanými 1/ a 2/ dňa 15. 12. 2003 bol povolený Správou katastra pod č. dňa 22. 12. 2003, a to je v čase, keď už zákon č. 503/2003 Z. z. z 24. 10. 2003 bol uverejnený v Zbierke zákonov a to dňom 02. 12. 2003. Žalovaný 1/ vedel, že sa stáva povinnou osobou podľa § 4 ods. 2 cit. zákona a nemôže pozemok previesť odo dňa účinnosti tohto zákona do vlastníctva iného, pretože tento zákon v uvedenom ustanovení vyslovil, že takýto úkon je neplatný. Pokiaľ žalovaný 1/ chcel obísť toto ustanovenie a do účinnosti zákona, teda do 01. 01. 2004 previedol vlastníctvo sporných nehnuteľností na žalovaného 2/ z dôvodu, že vlastníctvo k pozemkom alebo ich častiam nemožno navrátiť, ak pozemok je vo vlastníctve fyzickej osoby, nastal taký právny stav, že sa znemožnilo navrátenie vlastníctva na žalobcov k požadovaným pozemkom podľa zákona č. 503/2003 Z. z. Za daného stavu aj odvolací súd zdieľa názor súdu prvého stupňa, že kúpna zmluva uzavretá medzi žalovanými 1/ a 2/ je absolútne neprávnym právnym úkonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko svojím obsahom a účelom obchádza zákon č. 503/2003 Z. z. Obchádzanie zákona obsahom alebo účelom urobeného právneho úkonu znamená, že právny úkon neodporuje síce výslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby zákon nebol dodržaný. V prejednávanej veci žalovaný 1/ ako predávajúci a žalovaný 2/ ako kupujúci uzavreli kúpnu zmluvu dňa 15. 12. 2003 (teda pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 503/2003 Z. z.), avšak účastníci tejto zmluvy dosiahli cieľ, ktorý v konečnom dôsledku znamená, že žalobcovia v dôsledku toho, že sa sporné pozemky stali vlastníctvom fyzickej osoby, boli vylúčení z možnosti ďalšími právnymi prostriedkami domôcť sa navrátenia vlastníctva k sporným pozemkom podľa zákona č. 503/2003 Z. z. Z vykonaného dokazovania nesporne vyplýva, že žalovaný 1/ mal vedomosť o tom, že zákon č. 503/2003 Z. z. bol uverejnený v Zbierke zákonov SR dňom 02. 12. 2003 a preto pokiaľ medzi jeho platnosťou a účinnosťou uzavrel kúpnu zmluvu so žalovaným 2/, urobil tak úmyselne, s cieľom obísť zákon č 503/2003 Z. z., v dôsledku čoho sa žalobcovia nemohli domôcť navrátenia vlastníctva k sporným pozemkom. Obdobný právny záver bol už zaujatý aj Najvyšším súdom SR v rozhodnutí pod sp. zn. 4 Cdo 180/2007 zo dňa 30. 06. 2009, preto odvolacie námietky žalovaných 1/, 2/ o protiústavnom právnom posúdení veci neboli dôvodné.“
Proti rozsudku okresného súdu a rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ podľačl. 127 ods. 1 ústavy sťažnosť, ktorú po rekapitulácii priebehu konania pred všeobecnýmisúdmi v súvislosti s namietaným porušením svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1ústavy odôvodňuje v zásade tým, že „Krajský súd ako aj Okresný súd pri právnom posúdení veci podľa názoru sťažovateľa použili výklad právnych predpisov a zároveň takto interpretované právne predpisy aplikovali na skutkový stav v rozpore s čl. 1 ods. 1 Ústavy, a to predovšetkým so zákazom retroaktivity, v dôsledku čoho porušili svoju povinnosť v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy konať v medziach platných a účinných právnych predpisov a neoprávnene tak porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu.“.
Sťažovateľ argumentuje porušením princípu zákazu retroaktivity, k uplatneniuktorého tak napadnutým rozsudkom okresného súdu, ako aj napadnutým rozsudkomkrajského súdu došlo. Nesúhlasí s tým, že «Podľa názoru oboch súdov, teda a sťažovateľ obišli platný, hoci nie v danom čase účinný zákon, a teda uskutočnili právny úkon − uzatvorili 1. Kúpnu zmluvu, ktorá je ako právny úkon podľa názoru oboch súdov nedovolená. V zmysle tohto právneho názoru oboch súdov by pravdepodobne boli sťažovateľ a konali v súlade s právnymi predpismi len vtedy, ak by sa v danom čase riadili ešte neúčinným Zákonom o navrátení vlastníctva, ktorý zakazuje povinnej osoby previesť vlastnícke právo k Nehnuteľnostiam.
Podľa názoru sťažovateľa je však absurdné a právne nemožné, aby sťažovateľ ako aj postupovali v danom čase v zmysle Zákona o navrátení vlastníctva, nakoľko tento nebol ešte v čase uzatvárania 1. Kúpnej zmluvy účinný, hoci už bol platný. Postupovanie v zmysle platného, ale nie účinného právneho predpisu − Zákona o navrátení vlastníctva by v danom čase znamenalo, že obaja účastníci právneho úkonu − 1. Kúpnej zmluvy priznávajú Zákonu o navrátení vlastníctva účinnosť skôr, ako ju reálne nadobudol. Zároveň si sťažovateľ dovoľuje uviesť, že 1. Kúpnu zmluvu by uzatvoril aj v prípade, ak by nebol v Zbierke zákonov zverejnený Zákon o navrátení vlastníctva.
Sťažovateľ si dovoľuje uviesť, že Krajský súd v Rozsudku a Okresný súd v Rozsudku 1 vychádzajú z takej interpretácie právnej normy a subsumpcie právneho stavu pod takto interpretovanú právnu normu − ust. Zákona o navrátení vlastníctva v spojení s ust. § 39 Občianskeho zákonníka, ktorú nebolo na daný právny vzťah možné použiť, nakoľko v čase uskutočnenia právneho úkonu − uzatvorenia 1. Kúpnej zmluvy a jej vkladu do katastra nehnuteľností ešte Zákon o navrátení vlastníctva nebol účinný a neobsahuje ani intertemporálne ustanovenia umožňujúce akúkoľvek spätnú účinnosť vo vzťahu k právnym vzťahom, ako je 1. Kúpna zmluva. Takúto spätnú účinnosť podľa názoru sťažovateľa neumožňuje ani ust. § 39 Občianskeho zákonníka, ktorým oba súdy odôvodňujú neplatnosť 1. Kúpnej zmluvy. Práve v dôsledku takéhoto výkladu právnej normy a jej následnej subsumpcie došlo zo strany Krajského súdu a Okresného súdu k použitiu retroaktivity v rozpore s princípmi právneho štátu.
Ak by bol prípustný výklad ust. § 39 Občianskeho zákonníka v kontexte vyššie uvedeného, ktorý použil Okresný súd ako aj Krajský súd, znamenalo by to, že by súdy mohli rozhodnúť o určení absolútnej neplatnosti právneho úkonu v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka vždy, ak by bol právny úkon urobený v čase medzi platnosťou a účinnosťou právneho predpisu a išlo by o právny úkon, ktorý by tento platný avšak ešte nie účinný právny predpis považoval odo dňa svojej účinnosti za neplatný, a teda účastníci právnych vzťahov by boli v tomto prípade nútení z dôvodu akejsi „právnej istoty“ správať sa podľa prijatých právnych predpisov už odo dňa ich platnosti, hoci by nimi ešte v zmysle právnych princípov slovenského právneho poriadku neboli viazaní, a to zo strachu, že inak by súd v budúcnosti mohol určiť absolútnu neplatnosť ich právneho úkonu. Týmto by sa zotrel akýkoľvek rozdiel medzi platnosťou a účinnosťou.».
Podľa sťažovateľa napadnutými rozhodnutiami označených súdov došloaj k porušeniu princípu právnej istoty. Je toho názoru, že „Práve interpretáciou ust. § 39 Občianskeho zákonníka v spojení so Zákonom o navrátení vlastníctva, ktorý bol v čase konania sťažovateľa neúčinný, a jej aplikáciou na daný stav, zapríčinili Okresný súd a Krajský súd, že rozhodovanie sa stalo nepredvídateľným, nakoľko porušuje vyššie uvedené ustanovenia Ústavy a nezaručuje zákonnosť súdneho konania v súlade s ust. § 3 Občianskeho súdneho poriadku.“.
K obchádzaniu zákona, na ktorý poukázal tak krajský súd, ako aj okresný súd,sťažovateľ uvádza, že je toho názoru, „že v prípade uzatvorenia 1. Kúpnej zmluvy medzi a sťažovateľom vzhľadom na uvedené nemôže ísť o obchádzanie zákona, pretože: pravidlá obsiahnuté v platnej, ale v tom čase nie účinnej norme − v Zákone o navrátení vlastníctva − sťažovateľ a ako účastníci 1. Kúpnej zmluvy nemohli vylúčiť ako záväzné pravidlá, nakoľko tieto pravidlá v tom čase záväzné neboli,
- výsledok, ktorý sťažovateľ a uzatvorením 1. Kúpnej zmluvy a povolením zápisu prevodu vlastníckeho práva k Nehnuteľnostiam vkladom do katastra nehnuteľností dosiahli, nebol v tom čase výsledkom právnou normou zakázaným,
- sťažovateľ a uzatvorením Kúpnej zmluvy nemohli sledovať nedodržanie zákona, nakoľko Zákon o navrátení vlastníctva v tom čase nedodržaný ani nemohol byť, keďže nebol ešte účinným.
Zároveň si sťažovateľ dovoľuje uviesť, že v tomto prípade rovnako nie je možné, aby 1. Kúpna zmluva bola považovaná za absolútne neplatnú z dôvodu, že jej účel odporuje zákonu, ako to uvádza Okresný súd a následne aj Krajský súd. Z hľadiska právnej teórie sa pod účelom právneho úkonu rozumie predstava toho, čo si prajú účastníci právneho úkonu (sťažovateľ a ⬛⬛⬛⬛ ), aby sa stalo. V tomto prípade je nepochybné, že sťažovateľ mal predstavu, že uzatvorením 1. Kúpnej zmluvy a jej zápisom vkladom do katastra nehnuteľností dôjde k prevodu vlastníckeho práva z na sťažovateľa. Tento účel uzatvorenia 1. Kúpnej zmluvy je z jej obsahu zjavný a nakoniec vyplýva aj z toho, akým spôsobom sa v súčasnosti Nehnuteľnosti užívajú (t. j. že ich sťažovateľ prenecháva do nájmu svojej obchodnej spoločnosti, ktorá ich používa v rámci svojej podnikateľskej činnosti v oblasti poľnohospodárstva). Spôsob využívania Nehnuteľností nebol v konaní pred Okresným súdom ako ani Krajským súdom Žalobcami spochybňovaný.“.
V súvislosti s namietaným porušením svojho základného práva na súdnu ochranusťažovateľ tvrdí, že došlo aj k neoprávnenému zásahu do jeho vlastníckeho práva, ktoré bolonamietaným rozsudkom krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu obmedzenév rozpore s ústavou, a to z týchto dôvodov:
„Rozsudkom Krajského súdu v spojení s Rozsudkom 1 Okresného súdu bolo v rozpore s Ústavou obmedzené:
- vlastnícke právo sťažovateľa ako nadobúdateľa, a to z dôvodu, že napriek uzatvoreniu 1. Kúpnej zmluvy v súlade s právnymi predpismi platnými a účinnými v tom čase, ako aj zápisu jeho vlastníckeho práva k Nehnuteľnostiam vkladom do katastra nehnuteľností v súlade s právnymi predpismi platnými a účinnými v čase zápisu, na základe Rozsudku v spojení s Rozsudkom 1 prebieha v súčasnosti na Správe katastra konanie, na základe ktorého bude znova ako vlastník Nehnuteľností zapísané, a teda bude sťažovateľ v rozpore s Ústavou pozbavený svojho vlastníckeho práva,
- vlastnícke právo sťažovateľa ako vlastníka prevádzajúceho Pozemok parc. č. 469, a to najmä z dôvodu obmedzenia výkonu vlastníckeho práva v časti nakladania s Nehnuteľnosťami z dôvodu, že 1. Kúpna zmluva bola určená Rozsudkom v spojení s Rozsudkom 1 ako absolútne neplatná, v dôsledku čoho bola za absolútne neplatnú určená aj 2. Kúpna zmluva.
Obmedzenie vlastníckeho práva v zmysle Rozsudku v spojení s Rozsudkom 1 presahuje povolený rámec obmedzenia podľa ust. čl. 13 Ústavy...
Sťažovateľ je presvedčený, že Rozsudkom v spojení s Rozsudkom 1 je obmedzené vlastnícke právo protiústavné, nakoľko zákon o navrátení vlastníctva v čase prevodu vlastníckeho práva k Nehnuteľnostiam nebol účinný, čím došlo k porušeniu právnej istoty právneho princípu zákazu retroaktivity. Rovnako je sťažovateľ toho názoru, že takéto obmedzenie vo vzťahu k vlastníckemu právu sťažovateľa nie je založené na spravodlivej rovnováhe. Nezákonne a protiústavné sa uprednostňuje právo Žalobcov pred vlastníckym právom sťažovateľa, pričom na takéto obmedzenie neexistuje žiaden zákonný dôvod, hoci ho Ústava vyžaduje.
Sťažovatelia si rovnako dovoľujú poukázať na to, že prevod vlastníckeho práva z na sťažovateľa nemal za následok zánik reštitučného nároku ako ani nijako neovplyvnil samotné posúdenie, či sa Žalobcom reštitučný nárok priznať má alebo nie. V zmysle ust. § 6 ods. 2 zákona o navrátení vlastníctva totiž v takomto prípade vzniká oprávnenej osobe (Žalobcom) reštitučný nárok spočívajúci v prevode vlastníckeho práva k pozemkom štátu v primeranej výmere a bonite, akej boli pôvodné pozemky, t. j. Žalobcovia majú nárok na náhradné pozemky. Preto v konečnom dôsledku Žalobcovia ako oprávnené osoby v zmysle Zákona o navrátení vlastníctva nie sú na svojich právach ukrátení, resp. ukrátenie je v porovnaní s obmedzením vlastníckeho práva sťažovateľa zanedbateľné.“
Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa − ⬛⬛⬛⬛ vyplývajúce z ust. čl. 46 a čl. 20 ods. 1 Ústavy bolo porušené Rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 29. 03. 2012, sp. zn. 4 Co/331/2011-470, a Rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 23. 06. 2011, sp. zn. 21 C/179/2006-378.
Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 29. 03. 2012, sp. zn. 4 Co/331/2011- 470, a Rozsudok Okresného súdu Trenčín zo dňa 23. 06. 2011, sp. zn. 21 C/179/2006-378 sa v súlade s ust. § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ÚS zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu na ďalšie konanie.
Krajský súd v Trenčíne a Okresný súd Trenčín sú povinní do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 1 000,- EUR (slovom jedentisíc eur).
Krajský súd v Trenčíne a Okresný súd Trenčín sú povinní uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet právneho zástupcu.
Alternatívne Základné právo sťažovateľa vyplývajúce z ust. čl. 46 a čl. 20 ods. 1 Ústavy bolo porušené Rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 29. 03. 2012, sp. zn. 4 Co/331/2011-470.
Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 29. 03. 2012, sp. zn. 4 Co/331/2011-470 sa v súlade s ust. § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ÚS zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.
Krajský súd v Trenčíne je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 1 000,- EUR (slovom jedentisíc eur).
Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet právneho zástupcu.“
Sťažovateľ v sťažnosti tiež navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) rozhodol o dočasnom opatrení a odložilvykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s napadnutým rozsudkomokresného súdu a „uložil tretím osobám, aby sa dočasne zdržali oprávnenia priznaného právoplatným Rozsudkom v spojení s Rozsudkom 1. Žalobcovia totiž už požiadali Správu katastra o zápis Rozsudku v spojení s Rozsudkom 1 záznamom do katastra nehnuteľností, ako to vyplýva aj z, katastrálne územie, na ktorom je vyznačená plomba, ako aj z informácie o katastrálnom konaní, ktorých kópie prikladáme v prílohe sťažnosti. V dôsledku tohto zápisu dôjde k tomu, že sťažovateľ bude pozbavený svojho vlastníckeho práva a nebude môcť Nehnuteľnosti užívať ako ani ich prenechávať do užívania tretím osobám a zároveň sa stane neplatnou okrem 1. Kúpnej zmluvy aj 2. Kúpna zmluva, ktorou previedol vlastné právo k Pozemku parc. č. na manželov ⬛⬛⬛⬛.“.
Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 520/2012-24 z 9. októbra 2012 prijal podľa § 25ods. 3 zákona o ústavnom súde na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľa v časti namietanéhoporušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkomkrajského súdu č. k. 4 Co 331/2011-470 z 29. marca 2012 (ďalej len „napadnutý rozsudokkrajského súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) a vo zvyšnej časti jeho sťažnostinevyhovel.
Následne spolu s prípisom č. k. IV. ÚS 520/2012-37 z 20. novembra 2012 ústavnýsúd doručil krajskému súdu uznesenie č. k. IV. ÚS 520/2012-24 z 9. októbra, ktorým prijalna ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľa a vyzval ho, aby sa k sťažnosti písomne vyjadrila zároveň oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.
Krajský súd na výzvu ústavného súdu vo svojom vyjadrení č. Spr 318/12z 10. decembra 2012 (doručenom ústavnému súdu 14. decembra 2012) okrem iného uvádza,že „Krajský súd v Trenčíne považuje sťažnosť sťažovateľa za neopodstatnenú a zotrváva na právnej argumentácii uvedenej v odôvodnení svojho rozhodnutia... Podľa názoru odvolacieho súdu žalovaný 1/ ako povinná osoba (§ 4 ods. 2 zák. č. 503/2003 Z. z.) uzavretím kúpnej zmluvy so žalovaným 2/ sledovali cieľ, ktorý v konečnom dôsledku znamenal, že žalobcovia v dôsledku toho, že sa sporné pozemky stali vlastníctvom fyzickej osoby, boli vylúčení z možnosti ďalšími právnymi prostriedkami domôcť sa navrátenia vlastníctva k sporným pozemkom podľa zák. č. 503/2003 Z. z. Za daného stavu aj odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že kúpna zmluva uzavretá medzi žalovanými 1/ a 2/ je absolútne neplatným právnym úkonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko svojím obsahom a účelom obchádza zák. č. 503/2003 Z. z. Odvolací súd v tomto smere poukázal aj na obdobný právny záver zaujatý už Najvyšším súdom SR v rozhodnutí sp. zn. 4 Cdo 180/2007 zo dňa 30. 06. 2009 a odvolacie námietky odvolateľa o protiústavnom právnom posúdení veci súdom prvého stupňa poukazujúcom na porušenie princípu zákazu retroaktivity považoval za neopodstatnené. Krajský súd v Trenčíne na svojej právnej argumentácii uvedenej v odôvodnení rozhodnutia zotrváva a sťažnosť sťažovateľa navrhuje zamietnuť.“.
Prípisom č. k. IV. ÚS 520/2012-41 zo 17. decembra 2012 ústavný súd vyzval právnuzástupkyňu sťažovateľa, aby oznámila, či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň jejzaslal na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska vyjadrenie krajského súdu č. Spr 318/12 z10. decembra 2012. Právna zástupkyňa sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu30. januára 2013 oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, a vo svojejreplike k vyjadreniu krajského súdu z 10. decembra 2012 v podstate zhrnula svojupredchádzajúcu argumentáciu.
Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľa a krajského súdu,že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd využil možnosťpodľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania, pretožepo oboznámení sa s ich argumentáciou dospel k názoru, že od neho nemožno očakávaťďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia práv podľa označeného článku ústavy.Poukazujúc na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou v sťažnostinamietaného porušenia označených práv – ústavný súd nepovažuje ústne pojednávanieani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebnýchna meritórne rozhodnutie veci (m. m. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03), a preto ďalej konalbez nariadenia ústneho pojednávania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavnýsúd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článokústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojenís čl. 51 ods. 1 ústavy) (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovisúdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričomvýklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovaťuvedené základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 77/02,IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť pretov súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnejochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnenýchzáujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziťtoto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II.ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzivšeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základnýmprávam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy),a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 152 ods. 4ústavy) (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súdnie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktorého pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,či v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne záveryzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje nakontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadnemedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutiavšeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiachdošlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne záveryvšeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00).
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy právneho poriadkuSlovenskej republiky. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavnesúladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiusúdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladneinterpretovaná platná a účinná právna norma (II. ÚS 249/2011).
Výklad a aplikácia práva všeobecnými súdmi musí byť v súlade s účelom právana spravodlivé súdne konanie (a jemu zodpovedajúcemu právu na súdnu ochranu), ktorýmje poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodliváochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania.
Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochraneústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu,boli relevantné aj v danej veci.
Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlok porušeniu ním označených základných práv podľa ústavy tým, že krajský súd potvrdenímrozsudku okresného súdu, ktorým tento súd vyslovil neplatnosť vo výroku označenýchkúpnych zmlúv, postupoval v rozpore so zákazom spätnej pôsobnosti právnych noriem,čím porušil princíp zákazu retroaktivity právnych noriem a s tým súvisiaci princíp právnejistoty účastníkov právnych vzťahov a ochrany ich dôvery v právny poriadokako integrálnych súčastí princípu právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy.
Z citovaného odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva,že podstatou jeho argumentácie (ako aj argumentácie okresného súdu) je tvrdenie, podľaktorého žalovaný v 1. rade vedomý si toho, že sa stáva povinnou osobou podľa § 4 ods. 2zákona č. 503/2003 Z. z. a že sporné nehnuteľnosti bude musieť odo dňa účinnostioznačeného zákona vydať žalobcom, resp. ich nebude môcť previesť na iného, uzatvoril15. decembra 2003 so sťažovateľom ako kupujúcim kúpnu zmluvu z 15. decembra 2003,na základe ktorej Správa katastra 22. decembra 2003 povolila vklad vlastníckehopráva k sporným pozemkom v prospech sťažovateľa (teda ešte pred účinnosťouzákona č. 503/2003 Z. z.). Z uvedeného všeobecné súdy ustálili, že žalovaný v 1. radeako predávajúci chcel takýmto spôsobom obísť právne dôsledky pre neho z tejto právnejúpravy vyplývajúce, keďže vytvoril taký právny stav, ktorým znemožnil žalobcomnavrátenie ich vlastníckeho práva k sporným pozemkom podľa zákona č. 503/2003 Z. z.
Všeobecné súdy takto zistený skutkový stav zhodne právne kvalifikovali podľa § 39Občianskeho zákonníka a kúpnu zmluvu z 15. decembra 2015 posúdili ako neplatný právnyúkon, pretože svojím obsahom a účelom obchádzala zákon č. 503/2003 Z. z.
Vzhľadom na absolútnu neplatnosť označenej kúpnej zmluvy ako právnehoúkonu predchádzajúceho uzatvoreniu kúpnej zmluvy z 8. marca 2006 uzatvorenej medzisťažovateľom ako predávajúcim a žalovanými v 3. a 4. rade ako kupujúcimi dospelivšeobecné súdu zhodne k záveru aj o absolútnej neplatnosti tohto následného právnehoúkonu, čo právne odôvodnili s poukazom na znenie § 39 Občianskeho zákonníka, pretožetáto kúpna zmluva vzhľadom na absolútnu neplatnosť predchádzajúceho právneho úkonu −kúpnej zmluvy z 15. decembra 2003 − je v rozpore so zákonom, keďže nikto nemôžena iného previesť viac práv než sám má.
Z už uvedeného vyplýva, že argumentačným východiskom krajského súduje myšlienková konštrukcia, podľa ktorej pripúšťa možnosť právne relevantným spôsobomobchádzať právnu úpravu v období pred nadobudnutím jej účinnosti, a následne takýtoprávny úkon sankcionovať neplatnosťou podľa § 39 Občianskeho zákonníka prejej obchádzanie.
V predmetnej veci je preto úlohou ústavného súdu posúdiť, či právny názorvyslovený krajským súdom v napadnutom rozsudku, podľa ktorého prípustnosť aplikácieprávnej úpravy vyplývajúcej zo zákona č. 503/2003 Z. z. na právny vzťah založený kúpnouzmluvou z 15. decembra 2003 v období pred nadobudnutím jeho účinnosti a následnýmprávnym posúdením tejto kúpnej zmluvy ako neplatného právneho úkonu podľa § 39Občianskeho súdneho poriadku pre obchádzanie zákona č. 503/2003 Z. z., je výsledkomústavne konformného výkladu vo veci aplikovaných ustanovení právnych predpisov.
Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že zo skutkového hľadiska sa javí medziúčastníkmi konania ako nesporné, že žalovaný v 1. rade ako predávajúci uzatvoril v obdobímedzi platnosťou a účinnosťou zákona č. 503/2003 Z. z. so sťažovateľom ako kupujúcimkúpnu zmluvu z 15. decembra 2003, pričom v uvedenom období bol povolený aj vkladvlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré boli jej predmetom. Rovnako sa javí byťnesporná aj tá skutočnosť, že takto uzatvorená zmluva po nadobudnutí účinnosti označenéhozákona by bola nedovoleným právnym úkonom a sankcionovateľná absolútnouneplatnosťou.
Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahomalebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 503/2003 Z. z. povinná osoba je povinná s pozemkamiaž do navrátenia vlastníctva k pozemkom oprávnenej osobe nakladať so starostlivosťouriadneho hospodára a nemôže pozemok previesť odo dňa účinnosti tohto zákonado vlastníctva iného; takýto úkon je neplatný. Právo na náhradu škody, ktorú povinná osobaspôsobí oprávnenej osobe porušením týchto povinností, zostáva nedotknuté.
Podľa § 6 ods. 2 písm. a) zákona č. 503/2003 Z. z. vlastníctvo k pozemkom alebok jeho častiam nemožno navrátiť, ak pozemok je vo vlastníctve fyzickej osoby.
Podľa čl. III zákona č. 503/2003 Z. z. tento zákon nadobúda účinnosť 1. januára 2004.
V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že všeobecne záväznéprávne predpisy nadobúdajú platnosť dňom ich vyhlásenia v Zbierke zákonov Slovenskejrepubliky a týmto dňom sa stávajú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky.Uvedené však neznamená, že už týmto okamihom je právny predpis aplikovateľnýa vynútiteľný. Aplikovateľnosť právneho predpisu vyjadruje situáciu, kedy na jeho základevznikajú jeho adresátom práva a povinnosti. Záväznosť prijatej novej právnej úpravy, a tedaaj možnosť jej aplikácie, je spojená vždy s účinnosťou právneho predpisu. Z uvedenéhovyplýva, že na rozdiel od platnosti, je účinnosť právneho predpisu taká jeho vlastnosť, ktoráspočíva v možnosti presadenia jeho právnych dôsledkov/normatívneho tlaku na tiespoločenské vzťahy, ktoré sú predmetom jeho reglementácie. Účinnosť právnej úpravy takvyjadruje časový okamih, s ktorým sú spojené jej právne účinky (normatívna pôsobnosť),teda jej záväznosť a aplikovateľnosť. V zásade platí, že platnosť a účinnosť právnej úpravynenastáva v jeden okamih, ale že medzi obdobím platnosti a účinnosti právnej úpravyje vytvorený časový priestor, tzv. legisvakačná lehota, ktorej zmyslom a účelom je najmä to,aby sa jej adresáti mohli oboznámiť s jej obsahom ešte predtým, ako sa pre nichstane záväznou. Uvedené platí bez výhrad aj pre prípad posudzovania právnychdôsledkov vyplývajúcich z právnej úpravy prijatej zákonom č. 503/2003 Z. z. pre obdobiepredchádzajúce jej účinnosti v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka.
Ako už ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti viackrát uviedol, obchádzaniezákona spočíva vo vylúčení právne záväzného pravidla správania sa zámerným použitímprostriedkov, ktoré samy osebe nie sú zákonom zakázané, v dôsledku čoho sa nastolený stavjaví z hľadiska pozitívneho práva ako nenapadnuteľný. Konanie in fraudem legispredstavuje postup, keď sa niekto správa formálne podľa práva, ale tak, aby zámernedosiahol výsledok právnou normou zakázaný alebo nepredvídaný a nežiaduci.K obchádzaniu zákona dôjde v prípade, keď právny úkon nie je v priamom rozporeso zákonom, ale svojimi účinkami a najmä svojím účelom zákon, jeho ciele a zmysel (ratio legis) obchádza (III. ÚS 314/07).
Z už uvedeného možno potom urobiť záver, podľa ktorého akákoľvek úvaha nadobsahom legálneho pojmu „zákon“ použitého v § 39 Občianskeho zákonníka pripúšťajúcatakú jeho interpretáciu, ktorá umožňuje naplniť jeho obsah aj platným, ale neúčinnýmvšeobecne záväzným právnym predpisom pre účely jeho možného obchádzania, nie jez normatívneho hľadiska udržateľná. Keďže neúčinná právna úprava nikoho nezaväzuje,nie je potom ani konzistentné prijať záver, že jej obchádzaním prostredníctvom právnehoúkonu jeho účastníci chceli vylúčiť normatívne dôsledky, ktoré takáto úprava predpokladá.
V tejto súvislosti je tiež potrebné uviesť, že interpretačný záver krajského súduo obsahu pojmu „zákon“ v § 39 Občianskeho zákonníka dôsledne nerozlišuje medzivýznamom platnosti právneho predpisu a jeho účinnosti a tiež nezohľadňuje význam a účelinštitútu vacationis legis, ktorým je najmä to, aby sa adresáti novej právnej úpravy mohlioboznámiť s jej obsahom ešte predtým, ako sa pre nich stane záväznou.
Ústavný súd považuje za dôležité poukázať aj na tú skutočnosť, že pravidlo vytvorenékrajským súdom o posudzovaní právneho úkonu uskutočneného pred nadobudnutímúčinnosti právnej úpravy, ktorá je vo svojom dôsledku týmto právnym úkonom obchádzaná,ako právneho úkonu in fraudem legis a následne sankcionovateľného neplatnosťou, vytváraodlišný právny režim jeho posudzovania než v prípade jeho priameho rozporu s takoutoprávnou úpravou. Uvedené vo svojich dôsledkoch tiež znamená, že pojem „zákon“ použitýv § 39 Občianskeho zákonníka je používaný v dvoch odlišných významoch, keď na jednejstrane sa ním rozumie zákon platný a účinný pre prípad priameho rozporu právneho úkonuso zákonným zákazom a na strane druhej sa ním rozumie zákon platný, ale nie nutne účinnýpre prípad jeho obchádzania. Takejto interpretácii pojmu „zákon“ nielenže v okolnostiachdanej veci chýba zmysluplné a teoreticky udržateľné zdôvodnenie, ale bez bližšejargumentácie narúša obsahovú koherenciu rovnako znejúcich legálnych pojmov, čím sa bezakéhokoľvek zdôvodnenia dostáva do rozporu s jazykovo interpretačnou zásadou zákazuhomonymického (polysémického) výkladu slov použitých v rámci jedného právnehopredpisu.
V súvislosti so sťažovateľom namietaným porušením princípu neretroaktivity ústavnýsúd uvádza, že problematika retroaktivity právnych noriem je otázkou, ktorá bolapredmetom posudzovania ústavného súdu vo viacerých jeho nálezoch, pretože sa úzkodotýka princípu právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv a v širšom kontexte súvisíaj s koncepciou právneho štátu ako štrukturálnym a materiálnym princípom, na ktoromje budovaný celý ústavný poriadok.
Ústavný súd už vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že v našom ústavnom poriadkusa uplatňuje zásada „lex retro non agit“ (teda „zákon nemá spätnú účinnosť“),keď napr. uviedol, že k definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz retroaktivityprávnych noriem, ktorý je významnou demokratickou zárukou ochrany práv občanova právnej istoty (PL. ÚS 16/95). K tomu treba dodať, že k definujúcim znakom právnehoštátu patrí aj zákaz retroaktívneho výkladu právnych noriem, ktorý je rovnako významnoudemokratickou zárukou ochrany práv občanov a právnej istoty. Princíp zákazu spätnéhopôsobenia právnej reglementácie tak zabraňuje najhrubšiemu porušeniu oprávnenej dôveryv stálosť právneho poriadku tým, že v zásade vylučuje akúkoľvek možnosť, aby nová právnaúprava ex tunc modifikovala práva a povinnosti, ktoré platne vznikli podľa starej právnejúpravy, bez ohľadu na obsah a spôsob ich vzniku. Preto v súvislosti s riešením kolízie noveja starej úpravy musia orgány verejnej moci vždy venovať osobitnú pozornosť tomu, abynezvolili také právne riešenie, ktoré by umožnilo ústavne neprípustnú formu spätnéhopôsobenia právnych noriem.
Právna teória rozoznáva retroaktivitu pravú a nepravú, pričom aj ústavný súdvo svojej rozhodovacej činnosti usiluje o jej dôsledné rozlišovanie. Pravá retroaktivitazahrňuje prípady, keď právna norma reglementuje i vznik právneho vzťahu a nároky z nehovzniknuté pred jej účinnosťou (teda o pravom spätnom pôsobení nového zákona ide vtedy,keď pôsobí aj pre minulú dobu). Nepravá retroaktivita spočíva v tom, že právne vzťahyhmotného i procesného práva, ktoré vznikli za platnosti práva starého, sa spravujú zásadnetýmto právom, a to až do doby účinnosti práva nového. Po jeho účinnosti sa však riadiprávom novým (teda o nepravé spätné pôsobenie ide vtedy, keď nový zákon nariaďuje,že má byť použitý i na staré právne pomery už založené, ale iba od doby, keď začínapôsobnosť nového zákona, alebo ešte od neskoršej doby; mutatis mutandis PL. ÚS 38/99).
Rešpektujúc podstatné odlišnosti medzi inštitútom platnosti a inštitútom účinnostiprávneho predpisu a ich uplatnenia v právnoaplikačnej praxi z hľadiska ich možnýchprávnych účinkov, ústavný súd, akcentujúc princíp právnej istoty, sa v danej veci priklonilk formálnoprávnemu, z legislatívnoprávneho hľadiska inak štandardne akceptovanémuprístupu k posudzovaniu právnych účinkov relevantných právnych predpisov.
Vzhľadom na už uvedené ústavný súd konštatuje, že krajský súd ústavneneudržateľným spôsobom v rámci aplikačného postupu priznal normatívny významneúčinnej právnej úprave, keď v dôsledku ústavne nekonformnej interpretácie pojmu„zákon“ v § 39 Občianskeho zákonníka pripustil právne relevantnú možnosť jej obchádzaniaa právny úkon uzatvorený podľa starej právnej úpravy následne v kontexte platného, aleneúčinného zákona č. 503/2003 Z. z. posúdil ako absolútne neplatný pre jeho obchádzanie.Postup krajského súdu, ktorý v rámci subsumpčného/rozhodovacieho sylogizmu priaplikácii práva presadil normatívne účinky označeného zákona pre obdobie predchádzajúcejeho účinnosti, predstavuje taký akt normatívnej zmeny spoločenských vzťahovregulovaných podľa starej právnej úpravy, ktorý umožňuje jej pôsobenie s účinkami ex tunc.V nadväznosti na už uvedené je ústavný súd toho názoru, že krajský súd(ako aj okresný súd) interpretoval pojem „zákon“ použitý v § 39 Občianskeho zákonníkaspôsobom umožňujúcim priznať normatívne účinky aj takej právnej úprave, ktorá v časeuskutočnenia právneho úkonu nebola účinnou právnou úpravou, v dôsledku čoho presadilspätné účinky novej právnej úpravy aj na tie právne vzťahy, ktoré vznikli prednadobudnutím jej záväznosti.
Ústavný súd konštatuje, že nebolo jeho úlohou posúdiť, či kúpna zmluvaz 15. decembra 2003 a kúpna zmluva z 8. marca 2006 sú platnými alebo neplatnýmiprávnymi úkonmi, na základe ktorých došlo k prevodu vlastníckeho práva k spornýmnehnuteľnostiam, resp. podľa akej právnej úpravy je potrebné posudzovať otázku platnostioznačených právnych úkonov, pretože odpoveď na tieto otázky musí nájsť krajský súdv ďalšom konaní.
Z pohľadu ústavného súdu je podstatné, že právna konštrukcia krajského súdu(ako aj okresného súdu) v napadnutom rozsudku, podľa ktorej pripustil právne významnúmožnosť obchádzania zákonného zákazu obsiahnutého v platnom, ale neúčinnom právnompredpise, vykazuje vo vzťahu k výsledku, ku ktorému dospel − neplatnosť právneho úkonu −také zjavné nedostatky, ktoré spochybňujú celkovú ústavnú udržateľnosť záverov krajskéhosúdu.
Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu je preto podľa názoru ústavnéhosúdu za hranicou ústavnej udržateľnosti. Sumarizácia nedostatkov vo vzťahu k záveru,ku ktorému krajský súd v napadnutom rozsudku dospel, spôsobuje, že tento záver vyznievanepresvedčivo a na ujmu sťažovateľa. Tým došlo podľa názoru ústavného súdu zo stranykrajského súdu k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 20ods. 1 ústavy ústavný súd uvádza, že v nadväznosti na vyslovenie porušenia základnéhopráva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a zrušenie rozsudku krajského súdu sa v súlades doterajšou judikatúrou ústavného súdu (II. ÚS 182/06, IV. ÚS 311/08) otvára priestorna to, aby sa krajský súd sám vyrovnal s ochranou označeného základného práva hmotnéhocharakteru. Ústavný súd preto sťažnosti v tejto časti nevyhovel, uprednostňujúc právomocvšeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv účastníkov konaniapred ochranou v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd v tejto súvislosti prihliadolaj na zásadu minimalizovania zásahov do právomoci iných orgánov verejnej moci, keďženálezom zrušujúcim rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktorý zákonsťažovateľovi na ochranu jeho práv poskytuje, sa vytvoril priestor na ochranu namietanéhoporušenia týchto práv v rámci sústavy všeobecných súdov (obdobne pozri napr.IV. ÚS 128/07, IV. ÚS 24/2010, I. ÚS 244/2011, IV. ÚS 495/2011).
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušenépráva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie... Ústavný súd môže zároveňvec vrátiť na ďalšie konanie...
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebosloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutiealebo opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydalrozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovaťa rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
Úlohou krajského súdu bude v ďalšom priebehu odvolacieho konania znova posúdiť arozhodnúť o určení namietanej neplatnosti právnych úkonov takým spôsobom, ktorý budeústavne konformný a bude v súlade s právnymi názormi ústavného súdu vyslovenýmiv bode II tohto nálezu. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že opätovné prerokovanieveci krajským súdom nemusí nevyhnutne vyústiť do záveru o vyhovení odvolaniusťažovateľa, ale pôjde o to, aby krajský súd k námietkam sťažovateľa, ktoré formulovalv odvolaní, ako aj v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, zaujal ústavne akceptovateľnéa udržateľné právne názory o aplikovateľnej právnej úprave relevantnej pre posúdenieneplatnosti označených kúpnych zmlúv.
Sťažovateľ ďalej navrhuje, aby ústavný súd uložil krajskému súdu povinnosť zaplatiťmu aj primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 000 €.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa čl. 127 ods. 1 ústavy boli porušené, primeranéfinančné zadosťučinenie. Z uvedeného textu ústavy vyplýva, že ústavný súd môže, avšaknemusí priznať primerané finančné zadosťučinenie.
Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že deklarovanieporušenia práva sťažovateľa, zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu a vrátenie muveci na ďalšie konanie je pre neho dostatočným zadosťučinením, a preto sťažnosti v tejtočasti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súdeaj o náhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s právnymzastupovaním advokátskou kanceláriou v konaní pred ústavným súdom.
Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnejmzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2011, ktorá bola763 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2012. Úhradu priznal za dvaúkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3,§ 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivostiSlovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanieprávnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkonpo 127,16 €, čo spolu s paušálnou náhradou niektorých hotových výdavkov 2 x 7,63 €za každý úkon právnej služby predstavuje sumu 269,58 €. Keďže právna zástupkyňaje platkyňou dane z pridanej hodnoty [ďalej len „DPH“], uvedená suma bola zvýšenáo DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o daniz pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Celková odmena za poskytnuté právneslužby predstavuje sumu 323,49 € (bod 3 výroku tohto nálezu). Za tretí úkon právnej služby(stanovisko sťažovateľa k vyjadreniu krajského súdu) ústavný súd úhradu nepriznal, pretoženeobsahovalo žiadne nové skutočnosti, ktoré by mohli prispieť k ďalšiemu objasneniu veci(bod 4 výroku tohto nálezu).
Úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkynesťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdnehoporiadku).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jehodoručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. mája 2015