znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 520/2011-7

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   13.   decembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. B., P., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj porušenia jeho práv podľa čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 2 a 3 a čl. 7 ods. 2 a 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Poprad v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T/115/2008 a jeho rozsudkom z 18. marca 2009 a tiež v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Nt/10/2010 a jeho uznesením z 12. apríla 2011, ako aj postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 6 To/32/2009 a jeho uznesením z 18. februára 2010 a tiež v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tos/14/2011 a jeho uznesením z 21. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. novembra 2011 doručená sťažnosť J. B., P., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“), ako aj porušenia jeho práv podľa čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 2 a 3 a čl. 7 ods.   2 a 5 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T/115/2008 a jeho rozsudkom z 18. marca 2009 a tiež v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Nt/10/2010 (rozhodovanie o návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania) a jeho uznesením z 12. apríla 2011, ako aj postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len,,krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 To/32/2009 a jeho uznesením z 18. februára 2010 a tiež v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tos/14/2011 (rozhodovanie o sťažnosti proti uzneseniu č. k. 4 Nt/10/2010-39 z 12. apríla 2011) a jeho uznesením z 21. júna 2011.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti,   ktorú   označil   ako ,,Podnet   na   podanie   sťažnosti v mojej tres. veci, ktorej som sa mal údajne dopustiť“, okrem iného uviedol:

„1. Vyšetrovanie viedol vyšetrovak, ktorý bol za mňa degradovaný o jeden stupeň hodnosti.

2.   Súdna   znalkyňa   robila   posudok   podľa   obžaloby,   čo   priznala   na   hlavnom pojednávaní.

3. Zmarené hlavné pojednávanie – zaujatosť súdu. Vyhlásenie predsedu senátu dňa 18. 3. 2009, že rozsudok dostanem do pätnástich dní – čakal som viac ako dva mesiace.

4. Predseda senátu JUDr. M. P., prokurátorka Mgr. M. K. Ma dávali do väzby viedli predbežne   aj   hlavné   pojednávanie,   dokonca   tá   istá   prokurátorka   zamietla   mi   obnovu konania.

5. Krajský súd nevypočul svedkov – vyhlásenie, vyjadrenie predsedu súdu JUDr. D., že kraj. súd nie je na dokazovanie.

6. Prokurátorka Mgr. M. K. – Uznesenie o vznesení obvinenia bolo obvinenému doručené 28. 5. 2008 pri jeho výsluchu voči ktorému si obvinený J. B. v zákonnej lehote dňa 13. 11. 2007 podal ústne pri výsluchu sťažnosť.“

V konaní uvedených subjektov vidí sťažovateľ porušenie: „... čl. 17 odst. 2 a 5 Ústavy SR a čl. 7 odst. 2 a 5 o dohovore o ochrane ľudských práv a slobôd..., a čl. 6 odst. 2 a 3 Dohovoru, a čl. 5 odst. 1“, pričom v tejto súvislosti uvádza, «... že mu nebola dokázaná vina zákonným spôsobom a pochybnosti sú v prospech obvineného, zásada „in dubio pro reo“», preto žiada „... o riadny súd kde bude môcť dokázať svoju nevinu“.

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyužil opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Zákonným   predpokladom   na   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Ústavný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   vychádza   z   ústavného princípu   subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd nie je oprávnený prijať na ďalšie konanie sťažnosť fyzickej osoby   alebo   právnickej   osoby   vo   veci   porušenia   jej   základných   práv   alebo   slobôd,   ak o ochrane   týchto   práv   a   slobôd   rozhoduje   iný   súd,   ktorý   v   súlade   so   všeobecnou právomocou   podľa   čl.   142   ods.   1   ústavy   má   aj   zákonom   vymedzenú   právomoc   konať o ochrane konkrétneho základného práva alebo slobody (II. ÚS 54/02).

Ochrana ústavnosti   nie   je a   ani podľa   povahy   veci   nemôže byť výlučne úlohou ústavného   súdu,   ale   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených kompetencií.   Ústavný   súd   predstavuje   ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú (III. ÚS 149/04).

1. V súvislosti s namietaným porušením základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj porušenia jeho práv podľa čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 2 a 3 a čl. 7 ods. 2 a 5 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T/115/2008 a jeho rozsudkom z 18. marca 2009, ako aj v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Nt/10/2010 a jeho uznesením   z 12.   apríla 2011   ústavný   súd   poukazuje na princíp   subsidiarity   ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy (premietnutý aj do § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať napadnutý postup a rozsudok okresného súdu z 18. marca 2009, pretože ich preskúmal na základe   odvolania   sťažovateľa   krajský   súd,   ktorý   uznesením   č.   k.   6   To/32/2009-286 z 18. februára 2010 odvolanie sťažovateľa podľa § 319 Trestného poriadku zamietol, a ani postup a uznesenie okresného súdu z 12. apríla 2011, pretože ich preskúmal na základe sťažnosti sťažovateľa krajský súd, ktorý uznesením č. k. 5 Tos/14/2011-51 z 21. júna 2011 sťažnosť sťažovateľa podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti túto v časti smerujúcej proti postupu a rozhodnutiam okresného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. Sťažovateľ namieta tiež porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj porušenie svojich práv podľa čl. 5 ods. 1, čl. 6 ods. 2 a 3 a čl. 7 ods. 2 a 5 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 To/32/2009 a jeho uznesením z 18. februára 2010, ako aj v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tos 14/2011 a jeho uznesením z 21. júna 2011.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný   súd   v rámci   svojej   judikatúry   (napr.   III. ÚS 90/03,   III. ÚS 188/03, III. ÚS 81/06) vyslovil, že pri právoplatnom rozhodnutí podľa Trestného poriadku, ktoré sa sťažovateľovi v odpise doručuje a ktorým mali byť porušené jeho základné práva alebo slobody,   je   pre   začiatok   plynutia   lehoty   dvoch   mesiacov   podľa   § 53   ods. 3   zákona o ústavnom súde rozhodujúce doručenie odpisu tohto rozhodnutia sťažovateľovi, a nie jeho právnemu zástupcovi.

Zo spisovej dokumentácie priloženej k sťažnosti, ako aj zo zistení ústavného súdu vyplýva, že namietané uznesenie krajského súdu č. k. 6 To/32/2009-286 z 18. februára 2010,   ktorým   krajský   súd   zamietol   odvolanie   sťažovateľa,   nadobudlo   právoplatnosť 18. februára 2010 (sťažovateľovi okresný súd uznesenie doručil 1. apríla 2010), a tiež to, že namietané uznesenie krajského súdu č. k. 5 Tos/14/2011-51 z 21. júna 2011, ktorým krajský súd zamietol sťažnosť sťažovateľa, nadobudlo právoplatnosť 21. júna 2011 a sťažovateľovi bolo   doručené   18.   júla   2011.   Sťažovateľ   doručil   ústavnému   súdu   svoju   sťažnosť 14. novembra   2011,   t.   j.   zjavne   po   uplynutí   lehoty   uvedenej   v   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľa uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2011