znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 52/2014-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Lubyho,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa)   a   sudcu   Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej spoločnosti Debt Collector, s. r. o., Mostná 72, Nitra, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr.   Lukáčová   & partners,   s.   r.   o.,   Mostná   72,   Nitra,   konajúcou   prostredníctvom konateľky   a   advokátky   JUDr.   Petry   Lukáčovej,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. 9 C 133/2011 zo 14. júla 2011, uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7 Co 111/2011   z 5.   októbra   2011   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 5 Cdo 36/2012 z 15. mája 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Debt collector, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Debt Collector, s. r. o., Mostná 72, Nitra (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 9 C 133/2011 zo 14. júla 2011, uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   7   Co   111/2011   z 5.   októbra   2011   a   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 36/2012 z 15. mája 2012.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   uvádza,   že   nadobudol   pohľadávku „na   základe   zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 22. 6. 2010 medzi postupcom GENARO INVESTMENTS LIMITED...   a   postupníkom   [sťažovateľom]...,   ktorú   postupca   GENARO   INVESTMENTS LIMITED... nadobudol na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 22. 12. 2004, ktorá   bola   uzatvorená   vo   forme   notárskej   zápisnice   číslo...   od postupníka   Slovenská konsolidačná,   a.   s...   vyplývajúca   z   Úverovej   zmluvy   č...   zo dňa   24. 9.   1992 uzatvorenej medzi   Slovenská   sporiteľňa,   a.   s.   pobočka   v   Nitre   a spoločnosťou   DONAU BAU, spol. s r. o..., ktorá bola zabezpečená:

Záložnou zmluvou č... − dodatok č. 1 k Úverovej zmluve č... zo dňa 24. 9. 1992 uzatvorenej s vlastníkmi − záložcami Ľ. T. a B. T..., predmetom ktorej sú nehnuteľnosti na LV...“.

Následne sťažovateľ ako záložný veriteľ, na účely výkonu záložného práva podal návrh   na   výkon   dražby   podľa   zákona   č.   527/2002   Z.   z.   o   dobrovoľných   dražbách a o doplnení   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   323/1992   Zb.   o   notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 527/2002 Z. z.“) dražobníkovi auctio, s. r. o. (ďalej len „dražobník“). Dražobník označil termín dražby na 19. júl 2011.

„Predmet dražby bol dňa 19. 7. 2011 úspešne vydražený. Vydražiteľka uhradila dňa 28. 7. 2011 cenu dosiahnutú vydražením a tak prešlo vlastnícke právo k nehnuteľnosti vedenej na LV... ku dňu udelenia príklepu t. j. k 19. 7. 2011. Osvedčenie o dobrovoľnej dražbe bolo vykonané na podklade notárskej zápisnice č...“

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   9   C   133/2011-100   zo   14.   júla   2011   nariadil predbežné opatrenie,   ktorým   uložil   sťažovateľovi,   aby   nenakladal   so   špecifikovanými nehnuteľnosťami   nachádzajúcimi   sa   v   katastrálnom   území...,   zapísanými   na LV..., a to formou výkonu záložného práva, to znamená, aby ich nepredal spôsobom určeným v zmluve o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam z 24. septembra 1992 a aby ich nepredal na dražbe, a to až do právoplatnosti skončenia konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 9 C 133/2011.

Sťažovateľ   uvádza,   že   predmetné   uznesenie   okresného   súdu   mu   bolo   doručené „25. 7. 2011,   t.   j.   6   dní   po   konaní   dobrovoľnej   dražby...   prostredníctvom   súdneho doručovateľa...

... 21. 7. 2011,   t.   j.   2   dni   po   konaní   dobrovoľnej   dražby,   bolo   doručené   Správe katastra...

...   auctio,   s.   r.   o.   doručila   dňa   22.   7.   2011   Správe   katastra...   odpis   notárskej zápisnice..., ktorým bol osvedčený priebeh dražby...“.

V súvislosti s nariadeným predbežným opatrením sťažovateľ uvádza:„... predbežné   opatrenie   bolo už v čase   doručenia...   nevykonateľné.   Okresný   súd Nitra prikazoval [sťažovateľovi]..., aby nenakladal s nehnuteľnosťami vedenými na LV... formou   výkonu   záložného   práva   prostredníctvom   dobrovoľnej   dražby   a to v čase, keď predmetné záložné právo bolo už 6 dní vykonané a v zmysle ustanovenia § 151 md ods. 1 písm. i) Občianskeho zákonníka zaniklo.

[Sťažovateľ]... má k dispozícii LV... zo dňa 18. 7. 2011 t. j. jeden deň pred konaním dobrovoľnej dražby ako i zo dňa 20. 7. 2011 t. j. jeden deň po konaní dobrovoľnej dražby pričom   na   uvedenom   liste   vlastníctva   nebola   vyznačená   žiadna   poznámka   o existencii predbežného opatrenia.“

Proti   uzneseniu   okresného   súdu   zo   14.   júla   2011   podal   sťažovateľ   odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 7 Co 111/2011-171 z 5. októbra 2011 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

Podľa sťažovateľa krajský súd nevzal do úvahy, že v čase doručenia predbežného opatrenia   bolo   záložné   právo   vykonané   a   zaniklo   podľa   §   151md   ods.   1   písm.   i) Občianskeho zákonníka, a tiež to, že podľa § 27 zákona č. 527/2002 Z. z. sa vlastnícke právo   nadobúda   udelením   príklepu   a   následne „príslušná   správa   katastra má povinnosť zapísať   toto   vlastnícke   právo   záznamom   podľa   ustanovenia   §   34   ods.   1 zák. č. 162/1995 Z. z... Záznam... má však iba deklaratórny charakter a teda správa katastra týmto záznamom iba deklaruje prechod vlastníckeho práva, ktoré však nastalo v minulosti. V tejto súvislosti teda neobstojí konštatovanie Krajského súdu v Nitre, že navrhovatelia predbežného   opatrenia   boli   v   čase   rozhodovania   o   odvolaní   zapísaní   ako   vlastníci nehnuteľnosti a tak je dôvodné ponechať toto predbežné opatrenie v platnosti a to aj z toho dôvodu, že platí prezumpcia údajov zapísaných v katastri nehnuteľností.

... sťažovateľ... nie je tvrdeným nositeľom hmotnoprávnej povinnosti to znamená, že sťažovateľ nie je od 19. 7. 2011 záložným veriteľom na LV... a teda súčasne ani nie je oprávnený vykonať záložné právo, ktoré dňa 19. 7. 2012 zaniklo ex lege.

Dočasnosť...   vylučuje   pôsobenie   predbežného   opatrenia   pred   jeho   nariadením do minulosti,   jednak upravuje právne vzťahy účastníkov len do času definitívnej súdnej ochrany a nakoniec vychádza vždy len zo stavu, ktorý je tu v čase rozhodovania o návrhu. Odvolací súd, pokiaľ ide o samotný obsah predbežného opatrenia neodôvodnil, ktorú z   možných   skutočností   určujúcich   potrebnosť   nariadenia   predbežného   opatrenia,   mal za preukázanú.   Potrebnosť   nariadenia   predbežného   opatrenia   taktiež   zanikla   z   dôvodu samotného zániku záložného práva formou dobrovoľnej dražby.

Vykonateľné   predbežné   opatrenie,   ktoré   smeruje   voči   sťažovateľovi,   považuje sťažovateľ z hľadiska zásahu do jeho práv za vysoko neprimeraný a nad obvyklú mieru obťažujúci.

Krajský súd v Nitre porušil princíp právnej istoty a predvídateľnosti práva a jeho konanie   možno   označiť   ako   diskriminačné,   keď   nezohľadnil   tvrdenie   sťažovateľa..., že Krajský   súd   v   Nitre   už   v   takmer   zhodnom   prípade   (26   Cob/155/2005)...   rozhodol, že návrh na vydanie predbežného opatrenia zamietol.

V konaní, kde vystupuje sťažovateľ ako odporca, nastala vykonateľnosť predbežného opatrenia   podľa   ustanovenia   §   171   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   doručením sťažovateľovi t. j. 6 dní po konaní dobrovoľnej dražby a zániku záložného práva ex lege. Z uvedeného   teda   vyplýva,   že   Krajský   súd   v   Nitre   uložil   sťažovateľovi   povinnosť do minulosti.“.

Sťažovateľ tiež argumentuje tým, že neobstojí právny názor krajského súdu, ktorý spochybnil   samotné   vykonanie dobrovoľnej   dražby,   z dôvodu,   že   platnosť   dobrovoľnej dražby   nemožno   riešiť   v   tomto   konaní   ani   ako   prejudiciálnu   otázku.   Poukazuje   tiež na odôvodnenie   namietaného   uznesenia   krajského   súdu,   podľa   ktorého   tento   prihliadol aj na to,   že   príslušná   správa   katastra   odmietla   vykonať   záznam   vlastníckeho   práva vydražiteľky z dôvodu, že v tom čase bolo v katastri nehnuteľností zapísané predbežné opatrenie.   V   tejto   súvislosti   sťažovateľ   uvádza,   že   Správa   katastra   Nitra   bola   povinná v zákonnej 60-dňovej lehote preskúmať predmetnú notársku zápisnicu a na jej podklade vykonať záznam. Sťažovateľ ďalej uvádza:

„Správa katastra... až po viacerých oznámeniach, žiadostiach a urgenciách vykonala na podklade kontroly Úradu geodézie, kartografie a katastra Sr č. LO-1380/2012 zo dňa 2. 3. 2012 záznam na LV... dňa 14. 3. 2012 t. j. po 236 dňoch odo dňa doručenia notárskej zápisnice č...“

Proti   uzneseniu   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   dovolanie,   o   ktorom   rozhodol najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   5   Cdo   36/2012   z   15.   mája   2012   tak,   že   ho   odmietol ako neprípustné.

„Sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza, že v čase rozhodovania Najvyššieho súdu SR bolo vlastnícke právo vydražiteľky S., po 236 dňoch odo dňa konania dobrovoľnej dražby, zapísané v liste vlastníctva už viac ako 2 mesiace. Jediný dôvod, pre ktorý Krajský súd v Nitre ponechal nariadené predbežné opatrenie v platnosti − skutočnosť že navrhovateľia a pôvodní vlastníci nehnuteľnosti vedenej na LV... boli zapísaní na liste vlastníctva a teda údaje z katastra sú hodnoverné, pominul.

Sťažovateľ má za to, že je v rozpore s právnym poriadkom, keď na príslušnom liste vlastníctva je zapísaný nový vydražiteľ, záložné právo, ktoré zaniklo ex lege, je vymazané a i napriek   všetkým   týmto   skutočnostiam   je   v   platnosti   predbežné   opatrenie,   ktorým sa zakazuje   sťažovateľovi   vykonať   záložné   právo   formou   dobrovoľnej   dražby na nehnuteľnosti, ktorá je už takmer rok vo vlastníctve novej vydražiteľky.“

Sťažovateľ v sťažnosti tiež uvádza:„Úlohou   ústavného   súdu   bude   v   tejto   situácii   posúdiť,   či   zodpovedá   ústavne konformnému výkladu aplikovaných ustanovení právnych predpisov názor Krajského súdu v Nitre, podľa ktorého je dôvodné, aby sťažovateľ naďalej nenakladal s nehnuteľnosťami na LV...   formou   výkonu   záložného   práva   i   napriek   tej   skutočnosti,   že záložné   právo je už viac ako 11 mesiacov vykonané, zaniklo ex lege v zmysle ustanovenia § 151 md ods. 1 písm. i) Občianskeho zákonníka, na príslušnom liste vlastníctva je už viac ako 3 mesiace zapísaný vydražiteľ a vykonateľné predbežné opatrenie pôsobí do minulosti, čo je v zmysle Občianskeho   súdneho   poriadku   neprípustné.   Taktiež   nebezpečenstvo   bezprostredne hroziacej   ujmy,   ako   zákonom   požadovaná   náležitosť   predbežného   opatrenia,   v   tomto prípade   neexistuje   a   zanikla   zánikom   záložného   práva   a   prechodom   vlastníctva na vydražiteľa. Konštatovanie Krajského súdu v Nitre, že predbežné opatrenie je dôvodné preto,   lebo   po   skončení   sporu   o   neplatnosť   dobrovoľnej   dražby   by   mohol   sťažovateľ opätovne   vykonať   novú   dražbu,   neobstojí.   Za   ústavne   konformný   výklad   nie   je   možné považovať taktiež konštatovanie Krajského súdu v Nitre, že pôvodní vlastníci boli i v čase rozhodnutia o odvolaní proti nariadeniu predbežného opatrenia zapísaní na príslušnom liste vlastníctva a z toho dôvodu považoval krajský sud údaje z katastra za hodnoverné a túto   skutočnosť   považoval   za   hlavný   dôvod   na   ponechanie   predbežného   opatrenia v platnosti.

Sťažovateľ   nepožaduje   v   konaní   pred   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky odpovede   na   všetky   nastolené   otázky,   ale   iba   na   tú   najpodstatnejšiu   a   to   či   je   nutné a vhodné,   vzhľadom   na   právny   stav,   aký   tu   existuje,   aby   bolo   v   platnosti   predbežné opatrenie, ktoré núti a prikazuje sťažovateľovi nevykonať záložné právo i napriek tomu, že záložné právo už skoro jeden rok neexistuje.“

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„... Základné právo [sťažovateľa]... na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy... porušené bolo.

... zrušuje uznesenie Okresného súdu Nitra sp. zn. 9 C 133/2011 zo dňa 14. 7. 2011, uznesenie   Krajského   súdu   v   Nitre   č.   7   Co/111/2011   zo   dňa   5.   10.   2011   a   uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej Republiky sp. zn. 5 Cdo 36/2012 zo dňa 15. 5. 2012 a vec sa im vracia na ďalšie konanie.

... priznáva sťažovateľovi primerané zadosťučinenie vo výške 3 000 €.“

Sťažovateľ   návrh   na   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sťažnosti   osobitne neodôvodňuje.

Ústavný súd považoval za potrebné v súvislosti s konaním o sťažnosti sťažovateľa uviesť nasledovné:

Predseda najvyššieho súdu Š. H. podal 22. februára 2013 proti sudcovi IV. senátu ústavného súdu Ladislavovi Oroszovi trestné oznámenie a zároveň v televíznych reláciách televízie TA3 odvysielaných 21. februára 2013 a 11. marca 2013 formuloval proti nemu osobné invektívy. Sudca IV. senátu ústavného súdu Ladislav Orosz v tejto súvislosti (aj keď sa zo subjektívneho hľadiska necítil byť predpojatý) listom z 28. marca 2013 (ďalej len „oznámenie“)   oznámil   tieto   skutočnosti   v   zmysle   §   27   ods.   2   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) predsedníčke ústavného súdu a zároveň ju požiadal, aby zabezpečila postup podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde, t. j. aby predložila jeho oznámenie obsahujúce   skutočnosti,   ktoré   by   mohli   zakladať   jeho   vylúčenie   z   prerokúvania a rozhodovania veci sťažovateľa, na rozhodnutie senátu ústavného súdu, ktorý je o ňom príslušný rozhodnúť v súlade s platným rozvrhom práce ústavného súdu.

O oznámení sudcu ústavného súdu Ladislava Orosza rozhodol I. senát ústavného súdu uznesením č. k. I. ÚS 367/2013-8 z 5. júna 2013 tak, že sudcu IV. senátu ústavného súdu   Ladislava   Orosza   z   výkonu   sudcovskej   funkcie   vo   veci   sťažovateľa   nevylúčil. Označené   uznesenie   bolo   sudcovi   IV.   senátu   ústavného   súdu   Ladislavovi Oroszovi doručené   21.   júna   2013.   Z   uvedeného   dôvodu   IV.   senát   ústavného   súdu v období od 28. marca   2013   do   21.   júna   2013   nemohol   vo   veci   sťažovateľa   konať a rozhodovať.

Sudkyňa Ľudmila Gajdošíková listom z 28. augusta 2013 a sudca Ján Luby listom z 27. augusta 2013 v zmysle § 27 ods. 2 zákona o ústavnom súde predsedníčke ústavného súdu oznámili, že okrem iných aj vo veci sťažovateľa sú členmi senátu IV. ÚS ako sudcovia spravodajcovia   alebo   sudcovia.   Napriek   tomu,   že   sa   necítia   byť   v   uvedených   veciach predpojatí   pri   výkone   funkcie   sudcu   a   že   obsah   vyjadrení   Š.   H.   nijakým   spôsobom neovplyvnil   ich   spôsobilosť   rozhodovať   v   uvedených   veciach   nestranne   a objektívne, vzhľadom   na   (i)   podané   trestné   oznámenie   Š.   H.   (predsedu   najvyššieho   súdu)   proti ich osobe,   ako   aj   (ii)   Š.   H.   počas   tlačovej   besedy   uskutočnenej   20.   augusta   2013 prezentované hrubé urážky a podozrenia z ich korupčného správania, v ktorých pokračoval na   tlačovej   besede   v   televízii   TA3   konanej   23. augusta   2013,   a   tiež   (iii)   opakované vyhlásenia   Š.   H.   o nadržiavaní   sťažovateľke   a   o   korupčnom   správaní   celého   senátu ústavného   súdu   IV.   ÚS   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   IV.   ÚS   459/2012,   predložili   vec predsedníčke   ústavného   súdu   na zabezpečenie   postupu   podľa   §   28   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

O   oznámení   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   rozhodol   ústavný   súd   uznesením č. k. I. ÚS   592/2013-10   z   2.   októbra   2013   tak,   že   sudkyňu   IV.   senátu   ústavného   súdu Ľudmilu Gajdošíkovú z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľa nevylúčil.

O   oznámení   sudcu   Jána   Lubyho   rozhodol   ústavný   súd   uznesením č. k. I. ÚS 698/2013-16 z 20. novembra 2013 tak, že sudcu IV. senátu ústavného súdu Jána Lubyho z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľa nevylúčil.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti nemohol IV. senát ústavného súdu v danej veci konať do času, kým o týchto otázkach nerozhodol príslušný senát ústavného súdu.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   návrh   predbežne prerokuje na neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanosti petitom   návrhu   na   začatie   konania,   teda   tou   časťou   sťažnosti   (v   konaní podľa   čl.   127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde),   čím   zároveň   vymedzí   predmet   konania   pred ústavným   súdom   z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Text uvedený mimo petitu pokladá za súčasť odôvodnenia sťažnosti, ktorý nemôže doplniť petit (I. ÚS 316/09, I. ÚS   98/2011,   II.   ÚS   103/08,   II.   ÚS   154/09,   III.   ÚS   235/05,   IV. ÚS   174/2011, IV. ÚS 481/2011),   môže   však   v   určitých   prípadoch   slúžiť   ako interpretačná   pomôcka na zistenie   obsahu   inak   úplného   petitu,   ktorý   nejednoznačným   slovným   vyjadrením pripúšťa viac významov.

Sťažovateľ v petite sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že jeho základné právo „na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky“ bolo porušené. V odôvodnení sťažnosti sťažovateľ namieta, že konajúce súdy „v tomto prípade negarantovali právo... na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy...“.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh zjavne vyplýva, že v tomto prípade nešlo o súdny prieskum   zákonnosti   rozhodnutia   orgánu   verejnej   správy   a   tiež   o   uplatnenie   práva na náhradu škody nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo nesprávnym úradným postupom. Takto je zrejmé, že nie je daná akákoľvek vecná súvislosť so základným právom podľa čl. 46 ods. 2 a 3 ústavy.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ namieta porušenie svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   označenými uzneseniami konajúcich súdov.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy uznesením okresného súdu sp. zn. 9 C 133/2011 zo 14. júla 2011 a uznesením krajského súdu sp. zn. 7 Co 111/2011 z 5. októbra 2011

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že k jej   podaniu   môže   zásadne   dôjsť   až subsidiárne.   Zmysel   a   účel   zásady   subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Čo   sa   týka   namietaného porušenia   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy uznesením okresného súdu sp. zn. 9 C 133/2011 zo 14. júla 2011 a uznesením krajského súdu sp. zn. 7 Co 111/2011 z 5. októbra 2011, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy (premietnutý aj do § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   nemá   právomoc   preskúmať   napadnuté   uznesenie okresného súdu zo 14. júla 2011, pretože ho na základe odvolania sťažovateľa podľa § 201 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) preskúmal krajský súd.

Proti namietanému uzneseniu krajského súdu ako odvolacieho súdu podal sťažovateľ dovolanie.   Sťažovateľ   argumentuje   tým,   že   mu   krajský   súd   odňal   možnosť   konať pred súdom z dôvodu, že svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil a vec nesprávne právne posúdil.

Nedostatok   riadneho   odôvodnenia   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   najvyšší   súd posudzuje   ako   inú   vadu,   ktorá   mohla   mať za   následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci [§ 241 ods.   2   písm.   b)   OSP],   ktorá   nezakladá   prípustnosť   dovolania   [porovnaj napr. rozsudok sp. zn. 2 Cdo 5/1997 z 28. augusta 1997 (R 111/1998), uznesenia vo veciach sp. zn.   2   Cdo   83/2010,   sp.   zn.   7   Cdo   52/2011,   sp.   zn.   7   Cdo   109/2011,   sp.   zn. 3 Cdo 79/2012, sp. zn. 3 Cdo 135/2012, sp. zn. 3 Cdo 143/2012 a sp. zn. 3 Cdo 363/2012]. Pri   takomto   právnom   posúdení   najvyšší   súd   vecne   nepreskúmava   námietku o nedostatočnom   odôvodnení   rozhodnutia   odvolacieho   súdu,   ak   dovolanie   inak   nie   je prípustné.   Na   druhej   strane   najvyšší   súd   považuje   nedostatok   odôvodnenia   za   vadu, ktorá vedie k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP] a zakladá prípustnosť dovolania (napr. sp. zn. 4 Cdo 171/2005, sp. zn. 1 Obdo V 91/2007, sp. zn. 2 Cdo 80/2012, sp. zn. 4 Cdo 165/2012, sp. zn. 4 Cdo 424/2012, sp. zn. 6 Cdo 259/2012, sp. zn. 5 Cdo 107/2013 a sp. zn. 5 Cdo 369/2013). Pri uvedenej právnej kvalifikácii najvyšší súd v zásade vždy vecne preskúma námietku nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu pre nedostatok dôvodov.

V prerokúvanom   prípade   najvyšší   súd,   vychádzajúc   z   právneho   názoru, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu môže zakladať vadu konania v zmysle §   237   písm.   f)   OSP,   preskúmal   odôvodnenie   namietaného   uznesenia   krajského   súdu v spojení s odôvodnením namietaného uznesenia okresného súdu.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ v sťažnosti namieta, že krajský súd nedostatočne odôvodnil   svoje   uznesenie,   ústavný   súd   konštatuje,   že   nemá   právomoc   preskúmať namietané uznesenie krajského súdu, pretože ho z uvedených hľadísk preskúmal najvyšší súd na základe dovolania sťažovateľa, hoci išlo o procesné uznesenie, ktorým najvyšší súd dovolanie odmietol.

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy je preto z ústavného hľadiska pre ústavný súd podstatné a určujúce, či sa najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal s námietkami sťažovateľa smerujúcimi proti   uzneseniu   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Cdo   36/2012   z   15.   mája   2012   (obdobne napr. m. m.   III.   ÚS 135/04,   IV.   ÚS   405/04,   III.   ÚS   133/05).   Z   uvedeného   dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 36/2012 z 15. mája 2012

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možno považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou zmluvou o ľudských   právach   a   základných   slobodách   (napr.   I.   ÚS   19/02,   I.   ÚS   27/04, I. ÚS 74/05).

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a   rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných   práv   a   slobôd   je   založená   na   princípe   subsidiarity,   v   zmysle   ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   neboli   zlučiteľné   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   V   nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Najvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia z 15. mája 2012 v prvom rade konštatoval, že v prerokúvanom prípade dovolanie nie je prípustné, pretože smeruje proti uzneseniu   odvolacieho   súdu   o   predbežnom   opatrení   (§   239   ods.   3   OSP).   Následne, vzhľadom na dovolaciu argumentáciu sťažovateľa, skúmal, či nie je daný dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP, a uviedol:

„Obsah dovolania svedčí o názore dovolateľa, že k procesnej vade konania v zmysle §   237   písm.   f)   O.   s.   p.   došlo   v   dôsledku   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci odvolacím súdom. Dovolací súd preto považuje za potrebné uviesť, že ustanovenie § 237 písm. f) O. s. p. dáva odňatie možnosti konať pred súdom do súvislosti výlučne s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí.   Právne   posúdenie   veci   súdom   je   realizáciou   jeho   rozhodovacej   činnosti a nemôže zakladať dôvod prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) O. s. p., pretože právnym posudzovaním veci súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné práva účastníka.

Dovolací súd po preštudovaní spisu dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka žalovaného   o   nedostatočnej   odôvodnenosti   uznesenia   odvolacieho   súdu.   V   zmysle ustanovenia § 167 ods. 2 O. s. p. sa § 157 ods. 2 O. s. p. o náležitostiach odôvodnenia rozsudku použije   pre   uznesenie primerane.   Táto   primeranosť   znamená,   že pri   uznesení o nariadení predbežného opatrenia, aj s prihliadnutím na dočasnosť takéhoto rozhodnutia, je   z   hľadiska   náležitostí   jeho   odôvodnenia   postačujúce   stručné   vysvetlenie,   prečo   súd rozhodol tak, ako rozhodol. Tento záver podporuje aj znenie § 76 ods. 4 O. s. p., podľa ktorého, že ak súd návrhu na nariadenie predbežného opatrenia v celom rozsahu vyhovie a stotožňuje   sa   so   skutkovými   a   právnymi   dôvodmi   návrhu   na   nariadenie   predbežného opatrenia, súd to skonštatuje v odôvodnení a ďalšie dôvody nemusí uvádzať.

V prejednávanej veci podľa názoru dovolacieho súdu uznesenie odvolacieho súdu požiadavku riadneho a dostatočného odôvodnenia spĺňa. Je z neho zrejmé, prečo odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil, a akými podstatnými úvahami sa pri svojom rozhodovaní   riadil.   Jeho   rozhodnutie   nemožno   považovať   za   svojvoľné,   zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných   predpisov   neodchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení   a   nepoprel   ich   účel a význam.   Ako   vyplýva   aj   z   judikatúry   ústavného   súdu,   iba   skutočnosť,   že   dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Pokiaľ   ide   o   námietku   žalovaného,   že   prvostupňový   súd   uznesenie   o   nariadení predbežného opatrenia nedoručoval v zmysle ustanovenia § 75 ods. 9 O. s. p. v 3 dňovej lehote, ale až 11 dní po jeho nariadení, dovolací súd uvádza, že táto námietka bola už obsahom   odvolania,   pričom   odvolací   súd   sa   s   ňou   vo   svojom   rozhodnutí   dostatočne vysporiadal a dovolací   súd   sa s právnym   názorom   odvolacieho   súdu v plnom rozsahu stotožňuje.

Skutočnosť,   že   by   rozhodnutie   prípadne   aj   spočívalo   na   nesprávnom   právnom posúdení veci, tak ako namietal dovolateľ v podanom dovolaní, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c) O. s. p. v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl. O. s. p.“

Najvyšší súd takto uzavrel, že nezistil ani vady podľa § 237 OSP, preto dovolanie sťažovateľa podľa § 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP ako neprípustné odmietol.   Zároveň   uviedol,   že   vzhľadom   na   právnu   úpravu   dovolacieho   konania „sa nezaoberal   napadnutým   rozhodnutím   odvolacieho   súdu   z   hľadiska   jeho   vecnej správnosti“.

Základom   argumentácie   sťažovateľa   je   jeho   nesúhlas   s   právnym   názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu predovšetkým o tom, že konajúce súdy mu neodňali možnosť   konať   pred   súdom   podľa   §   237   písm.   f)   OSP,   pretože   namietané   uznesenia považoval   za   riadne   odôvodnené.   Vychádzajúc   z   právneho   názoru,   že   nedostatok odôvodnenia rozhodnutia súdu môže predstavovať vadu podľa § 237 písm. f) OSP, najvyšší súd skúmal opodstatnenosť tejto námietky sťažovateľa.

Sťažovateľ nenamieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy z dôvodu   rozdielnej   judikatúry   najvyššieho   súdu.   Ústavný   súd   poukazuje   na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov vrátane rozdielnej judikatúry najvyššieho súdu, a suplovať tak   poslanie,   ktoré   podľa   zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o   súdoch   a o   zmene   a doplnení niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o súdoch“) [§ 8 ods. 3, § 20 ods.   1   písm. b),   §   21,   §   22   a   §   23   ods.   1   písm.   b)]   patrí najvyššiemu súdu (m. m. I. ÚS 17/01,   I. ÚS 199/07,   I.   ÚS   18/08,   II.   ÚS   273/08,   IV. ÚS   331/09, IV. ÚS 342/2010).

Ústavnému   súdu   neprináleží   hodnotiť,   či nepreskúmateľnosť   rozhodnutia   je   inou vadou konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) OSP, alebo predstavuje dovolací dôvod podľa §   237   písm.   f)   OSP.   Takéto   posúdenie   by efektívne   viedlo   k   zjednocovaniu   judikatúry najvyššieho   súdu.   Na   tomto   základe   ústavný   súd   výlučne   konštatuje,   že posúdenie nedostatku   riadneho   odôvodnenia   rozhodnutia odvolacieho   súdu   ako vady   podľa   § 237 písm. f) OSP predstavuje jeden z možných spôsobov právneho posúdenia takejto námietky účastníka konania.

Najvyšší súd v namietanom uznesení uviedol, že neskúmal, či „rozhodnutie prípadne aj   spočívalo   na   nesprávnom   právnom   posúdení   veci...“, a   tiež,   že   sa „nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti“.

Skúmanie, či rozhodnutie je riadne odôvodnené, nie je len otázkou počtu argumentov uvedených   v   odôvodnení,   ale aj   ich   kvality.   Toto   hodnotenie   takto   v   sebe   inkorporuje aj aspekt právneho posúdenia veci samej, pretože dostatočnosť odôvodnenia rozhodnutia súdu možno hodnotiť len vo vzťahu k predmetu konania a ku konkrétnym okolnostiam prípadu   (sporným   skutočnostiam,   námietkam   účastníkov   konania   a   pod.).   Tento   záver potvrdzuje   aj   konštatovanie   najvyššieho   súdu   v   namietanom   uznesení,   podľa   ktorého uznesenie odvolacieho súdu je riadne odôvodnené, ak je z neho zrejmé, „prečo odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil, a akými podstatnými úvahami sa pri svojom rozhodovaní   riadil“. Uviedol   tiež,   že   uznesenie   krajského   súdu „nemožno   považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože... sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam“.

Pre   posúdenie   toho,   či   je   ústavne   udržateľný   záver   najvyššieho   súdu   o   tom, že uznesenie   krajského   súdu   ako   odvolacieho   súdu   je   riadne   odôvodnené,   je   potrebné preskúmať   odôvodnenie   uznesenia   krajského   súdu   z   5.   októbra   2011,   ktorým   potvrdil uznesenie okresného súdu ako súdu prvého stupňa. Krajský súd v namietanom uznesení poukázal   na   obsah   návrhu   na   začatie   konania   a   na   nariadenie   predbežného   opatrenia, na všeobecné podmienky pre nariadenie predbežného opatrenia a následne uviedol:„Podľa   názoru   odvolacieho   súdu,   súd   prvého   stupňa   vo   veci   rozhodol   správne, ak na návrh navrhovateľov zakázal odporcovi predbežným opatrením s nehnuteľnosťami konkrétnym spôsobom nakladať   až do skončenia o konania vo veci samej,   pretože súd prvého   stupňa   postupoval   v   súlade   s   vyššie   uvedenými   zákonnými   ustanoveniami a právnymi závermi. Podľa názoru odvolacieho súdu navrhovatelia preukázali existenciu právnych vzťahov medzi   účastníkmi konania   a preukázali aj   to,   že   tieto právne   vzťahy vyžadujú   dočasnú   úpravu.   Je   totiž   nesporné,   že   navrhovatelia,   ktorí   boli   aj   v   čase rozhodovania   odvolacieho   súdu   zapísaní   v   príslušnom   liste   vlastníctva   ako   vlastníci nehnuteľností, ktoré sú predmetom tohto predbežného opatrenia sa vo veci samej domáhajú určenia,   že   záložné   právo   k   nehnuteľnostiam   nevzniklo   (alternatívne,   že   záložné   právo zaniklo), pričom na strane odporcu vystupuje spoločnosť Debt Collector, s. r. o.   Nitra v prospech,   ktorého   svedčí ťarcha   (záložné právo)   viazaná na predmetné   nehnuteľnosti zapísaná   na   príslušnom   LV...   Rovnako   navrhovatelia   preukázali   potrebnosť   nariadenia predbežného opatrenia, pretože po začatí konania vo veci samej a teda aj po podaní návrhu na nariadenie predbežného opatrenia (oba návrhy boli súdu doručené dňa 28. 06. 2011) preukázali, že odporca má záujem záložné právo vykonať. Dokonca z obsahu spisu vyplýva, že po nariadení predbežného opatrenia súdu prvého stupňa (14. 07. 2011) mala dobrovoľná dražba nehnuteľní dňa 19. 07. 2011 prebehnúť Dňa 22. 07. 2011 mal dražobník (odporca) podať   na   Správu   katastra...   Žiadosť   o   vykonanie   zápisu vlastníckeho   práva   v   prospech vydražiteľa, pričom dobrovoľná dražba sa mala konať na návrh záložného veriteľa teda odporcu.

Ako je už vyššie uvedené v čase rozhodovania odvolacieho súdu boli navrhovatelia zapísaní v príslušnom   liste   vlastníctva ako vlastníci   nehnuteľností,   ktoré   sú   predmetom tohto predbežného opatrenia. Podľa § 70 ods. 1 zák. č. 162/1995 Z. z... údaje katastra uvedené v § 7 sú hodnoverné, ak sa nepreukáže opak.

Navrhovatelia v tomto konaní vo veci samej tvrdia a domáhajú sa určenia, že záložné právo,   ktoré   má   svedčiť   v   prospech   odporcu   nevzniklo   resp.   zaniklo.   Podľa   tvrdenia navrhovateľov   uvedených   v   písomnom   vyjadrení   k   odvolaniu   podali   navrhovatelia na Okresný súd Nitra žalobu o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby, ktorá vec je vedená na tomto súde pod sp. zn. 19 C 155/2011. Uvedená skutočnosť vyplýva aj z obsahu spisu vedeného na Okresnom súde v Nitre pod sp. zn. 19 C/155/2011, ktoré konanie bolo začaté na   základe   návrhu   navrhovateľov   na   určene   neplatnosti   dobrovoľnej   dražby   dňa 04. 08. 2011, pričom na strane odporcov sú ako účastníci konania uvedení navrhovateľ dražby Debt Collector, s. r. o... dražobník auctio, s. r. o... a vydražiteľ I. S. V dôsledku takto začatých konaní je teda sporná otázka nielen existencie záložného práva ale aj otázka platnosti   dobrovoľnej   dražby.   V   prípade   úspechu   navrhovateľov   v   konaní   o neplatnosti dražby by mohlo prísť k opakovanej dražbe, preto podľa názoru odvolacieho súd aj, keď sa dobrovoľná   dražba   dňa   19.   07.   2011   vykonala   a odvolací   súd   rozhoduje   (na rozdiel od súdu   prvého   stupňa)   už   po   jej   vykonaní,   nie   je možné   považovať   rozhodnutie   súdu prvého stupňa z tohto pohľadu za právne irelevantné a nevykonateľné tak ako to uvádza odporca v podanom odvolaní.

Odvolací súd sa oboznámil aj s písomným stanoviskom Správy katastra... zo dňa 14. 09.   2011,   ktoré odporca doručil odvolaciemu súdu,   a z ktorého vyplýva,   že správa katastra odmietla vykonať zápis vlastníka na základe osvedčenia o priebehu dobrovoľnej dražby   v   zásade   s   dôvodu,   že   v   čase   posudzovania   splnenia   podmienok   na   vykonanie záznamu vlastníckeho práva v prospech vydražiteľa bolo súdom nariadené a v katastri nehnuteľnosti   už   zapísané   obmedzenie   záložného   veriteľa   t.   j.   odporcu   nakladať s nehnuteľnosťami spočívajúce v zákaze výkonu záložného práva a to v dôsledku súdom prvého stupňa nariadeného predbežného opatrenia.

Na základe   týchto   zistení odvolací súd dospel   k záveru,   že v   čase rozhodovania odvolacieho   súdu   boli   splnené   zákonné   podmienky   pre   potvrdenie   napadnutého rozhodnutia. Okruh právnych otázok, ktoré v podanom odvolaní odporca namieta nie je možné riešiť v konaní o nariadenie predbežného opatrenia. Je treba uviesť, že otázkou naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, následne ďalšími okruhmi právnych problémov najmä, či záložné právo vzniklo (resp. zaniklo) a či zánikom obligačného dlžníka spoločnosti   DONAU   BAU,   spol.   s.   r.   o.   záložné   právo   zaniklo   a   tiež   tvrdeniami navrhovateľov, že záložnú zmluvu nikdy neuzatvorili a nepodpísali a napokon aj otázkou neplatnosti dobrovoľnej dražby, právnymi účinkami príklepu sa súd môže zaoberať vo veci samej,   nie však v konaní   o   nariadenie   predbežného   opatrenia tak,   ako to je už   vyššie konštatované. Nariadené predbežné opatrenie podľa názoru odvolacieho súdu v danej veci nevytvorí v právnych vzťahoch medzi účastníkmi konania nenávratný stav a neprimeraným spôsobom nezasahuje do právnych vzťahov medzi účastníkmi konania.

Odvolací   súd   z vyššie   uvedených dôvodov nepovažuje za   potrebné sa vo svojom rozhodnutí   podrobne   zaoberať   ďalšími   dôvodmi   uvádzanými   odporcom   v   podanom odvolaní   a   to   najmä   vo   vzťahu   k   otázke   naliehavého   právneho   záujmu   navrhovateľov na požadovanom určení a tiež vo vzťahu k otázke platnosti úverovej a záložnej zmluvy a pravosťou   podpisov   navrhovateľov   na   záložnej   zmluve.   Rovnako   sa   odvolací   súd nezaoberal otázkou platnosti dobrovoľnej dražby a jej účinkov, pretože tieto otázky nie je v konaní o nariadení predbežného opatrenia oprávnený riešiť.“

Krajský   súd   poukázal   tiež   na   ďalšie   skutočnosti,   ktoré   zohľadnil   pri   svojom rozhodovaní:

„Napokon   odvolací   súd   uvádza,   že   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   potvrdil aj z ohľadom   na   charakter   práva,   ktorému   súd   poskytol   týmto   rozhodnutím   dočasnú ochranu,   zohľadňujúc   zároveň   práva   odporcu   ako   záložného   veriteľa.   Z   obsahu   spisu vyplýva, že predmetom predbežného opatrenia sú práva k nehnuteľnosti − k rodinnému domu, ktorý slúži navrhovateľom na bývanie. V prípade nevyhovenia návrhu na nariadenie predbežného opatrenia v tomto štádiu konania zohľadňujú zároveň vyššie uvedený skutkový stav tu existuje reálna obava, že by došlo k závažným a neprimeraným zásahom do práva navrhovateľov na ochranu obydlia, ktoré právo v hierarchii hodnôt v živote človeka vedľa práva na život a zdravie, je nepochybne základným ľudským právom garantovaným nielen Ústavou   Slovenskej   republiky   ale   aj   medzinárodnou   zmluvou   − Dohovorom   o   ochrane ľudských práv a slobôd. Týmto rozhodnutím odvolací súd nepopiera ani neprimeraným spôsobom   nezasahuje   do   práv   odporcu   ako   záložného   veriteľa,   pretože   nariadené predbežné   opatrenie   má   iba   dočasný   charakter...   Toto   predbežné   opatrenie   má   podľa rozhodnutia súdu prvého stupňa trvať do skončenia konania vedeného vo veci samej na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 9 C/133/2011, preto skončením tohto konania predbežné opatrenie zanikne.

Z   ohľadom   na   dôvody   uvádzané   odporcom   v   podanom   odvolaní   v   tom   smere, že napadnuté   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   je   nepreskúmateľné   a   zmätočné pre nedostatok   dôvodov   odvolací   súd   uvádza,   že   tieto   argumenty   odporcu   nepovažuje za správne. Súd prvého stupňa dostatočným odôvodnil svoje rozhodnutie, pričom postup podľa § 76 ods. 4 OSP podľa ktorého, ak súd návrhu na nariadenie predbežného opatrenia v celom   rozsahu   vyhovie a stotožňuje sa   so   skutkovými   a   s právnymi dôvodmi   návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, súd to skonštatuje v odôvodnení a ďalšie dôvody nemusí uvádzať, nie je možné považovať za postup v rozpore so zákonom, keď navyše navrhovateľ predbežného opatrenia dôvody na jeho nariadenie podrobne uviedol v písomne podanom návrhu. Rovnako tak princíp právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí nie je možné vykladať tak, že súdy bez ďalšieho v obdobných veciach rozhodujú rovnako bez zreteľa na osobitosti a jedinečnosť každej prejednávanej veci.

Ani   k   ďalším   odporcom   v   odvolaní   uvádzaným   dôvodom   vo   vzťahu   k   spôsobu doručovania uznesenia súdom prvého stupňa a k časovému sledu z hľadiska jeho písomného vyhotovenia   a   odoslania   účastníkom   konania,   sa   odvolací   súd   nepovažuje   za   potrebné s vyjadrovať, pretože tieto argumenty nemajú žiadny vplyv na posúdenie vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia.“

Pri   preskúmavaní   namietaného   uznesenia   krajského   súdu   ako   odvolacieho   súdu a argumentácie   v   ňom   uvedenej   ústavný   súd   vychádzal   zo   svojho   ustáleného   právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku   komplexného   posudzovania   všetkých   rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09). Tieto východiská sa uplatnia aj v konaní všeobecných súdov o návrhoch na nariadenie predbežného opatrenia.

Ústavný súd preto preskúmal aj uznesenie okresného súdu č. k. 9 C 133/2011-100 zo 14.   júla   2011,   ktorým   nariadil   predmetné   predbežné   opatrenie.   Okresný   súd v odôvodnení svojho uznesenia uviedol:

„Navrhovatelia sa domáhajú   vydania   predbežného opatrenia zároveň s návrhom vo veci   samej.   Navrhovateľ   svojím   návrhom   na   nariadenie   predbežného   opatrenia, ako aj ďalšími listinnými dôkazmi preukázal, že má právny záujem na predbežnom opatrení, t. j. že je daná potreba, či nutnosť dočasnej úpravy pomerov podľa § 76 ods. 1 písm. f) OSP z   dôvodu,   že   vykonaním   dobrovoľnej   dražby   by   mohlo   dôjsť   k   zmene   vlastníckych vzťahov a k   nezvratnému   stavu,   kedy   by   navrhovateľ   ako   vlastník   nehnuteľnosti   prišiel o ňu v dôsledku dražby, aj keď už podal návrh vo veci samej vo veci o určenia, že záložné právo k nehnuteľnostiam nevzniklo alternatívne, že zaniklo. Z písomných dokladov v spise je preukázané,   že   odporca   chce   realizovať   svoje   práva   záložného   veriteľa   predajom založenej nehnuteľnosti, ktorá je predmetom konania. Keďže výkon záložného práva chce realizovať prostredníctvom dobrovoľnej dražby, ktorú uskutočňuje spoločnosť auctio s r. o. ako dražobník.

Vzhľadom na vyššie uvedené zákonné ustanovenie a nakoľko sa súd plne stotožňuje so skutkovými a právnymi dôvodmi uvedenými právnym zástupcom navrhovateľa v návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, keďže súd predmetnému návrhu v plnom rozsahu vyhovel, pretože potreba dočasnej úpravy pomerov je vzhľadom na postup odporcu a jeho konanie   nevyhnutná,   súd   poukazuje   na   odôvodnenie   návrhu.   Súd   uložil   odporcovi povinnosti v zmysle výrokovej časti tohto uznesenia v súlade s ustanoveniami § 76 ods. 1 písm.   f)   O.   s.   p.   Na   skutočnosti   uvedené   právnou   zástupkyňou   odporcu   uvedené v jej písomnom   vyjadrení   zo   dňa   11.   7.   2011   súd   nemohol   prihliadnuť,   nakoľko predchádzajúce   rozhodnutia   o   návrhoch   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   vydané v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. Z-2-38 Cb741/1995, ktorými boli tieto návrhy zamietnuté, vychádzali z iných skutkových a právnych dôvodov a v konaní o vydanie predbežného opatrenia nie je potrebné osvedčiť naliehavý právny záujem.“

V súvislosti   s namietaným   porušením   základného   práva   sťažovateľa   považuje ústavný   súd   za   potrebné   uviesť,   že   aj   v   konaní   o   návrhu   na   nariadenie   predbežného opatrenia   musia   byť   rešpektované   minimálne   požiadavky   zodpovedajúce   princípom spravodlivého procesu, resp. základnému právu na súdnu ochranu. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musí mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť najmä náležité odôvodnené. Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia. Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu je plne realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (IV.   ÚS   115/03, III. ÚS 209/04).

Ústavný súd poukazuje ďalej na to, že účelom predbežného opatrenia je dočasná úprava   práv   a   povinností,   ktorá   nevylučuje,   že   o   právach   a   povinnostiach   účastníkov konania   o   predbežnom   opatrení   bude   vo   veci   samej   rozhodnuté   inak,   než   v   konaní o predbežnom opatrení. Všeobecný súd predbežným opatrením dočasne upravuje pomery účastníkov   konania,   pričom   je   dôležité,   že   je   povinný   poskytnúť   ochranu   tomu, kto sa vydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti   komu   návrh   smeruje.   Predbežné   opatrenia   s   ohľadom   na   ich   charakter   nemôžu spravidla zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nich nemusia zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu. Predbežné rozhodnutia predstavujú   opatrenia,   trvanie   ktorých   je obmedzené a   môže byť kedykoľvek na návrh zrušené.

Podľa   §   102   ods.   1   OSP   ak   treba   po   začatí   konania   dočasne   upraviť   pomery účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskôr ho nebude možné vykonať alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne nariadi predbežné opatrenie alebo zabezpečí dôkaz.

Podľa   §   74   ods.   1   OSP   pred   začatím   konania   môže   súd   nariadiť   predbežné opatrenie, ak je potrebné, aby dočasne boli upravené pomery účastníkov, alebo ak je obava, že by výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený.

V   súvislosti   s   námietkami   sťažovateľa   týkajúcimi   sa   opodstatnenosti   nariadenia predbežného   opatrenia   ústavný   súd   poukazuje   na   právny   názor   vyjadrený   v   komentári k Občianskemu súdnemu poriadku (Krajčo, J. a kol. Občiansky súdny poriadok – komentár, V. aktualizované znenie. Bratislava : Eurounion, 2010, s. 416), v zmysle ktorého aj obavu, že výkon súdneho rozhodnutia bude ohrozený, možno interpretovať tak, že zahŕňa potrebu dočasnej úpravy pomerov, aj keď § 102 OSP tento dôvod expressis verbis neuvádza, keďže aj pre konanie o nariadení predbežného opatrenia podľa § 102 ods. 1 OSP sa primerane použije § 74 ods. 1 OSP, ktorý ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľný.

V prerokúvanom   prípade   okresný   súd   a   krajský   súd   rozhodovali   o   návrhu na nariadenie predbežného opatrenia a dospeli k záveru, že sú splnené podmienky na jeho nariadenie.   Okresný   súd   poukázal   na   obsah   návrhu   vo   veci   samej   –   navrhovatelia sa domáhali určenia, že záložné právo sťažovateľa nevzniklo, resp. zaniklo; preukázali zápis tohto záložného práva na liste vlastníctva a tiež to, že sťažovateľ urobil úkony smerujúce k výkonu záložného práva. Okresný súd poukázal na to, že realizácia záložného práva zmarí možnosť   navrhovateľov   domáhať   sa   nároku   vo   veci   samej.   Na tomto   základe   mal osvedčenú potrebu dočasne upraviť pomery účastníkov konania.

Krajský   súd   sa   stotožnil   so   záverom   okresného   súdu   o   splnení   podmienok na nariadenie   predbežného   opatrenia.   Odôvodnenie   svojho   uznesenia   doplnil   o   ďalšie dôvody a argumentáciu – poukázal na to, že takáto dočasná úprava pomerov účastníkov konania nevytvorí nenávratný stav a nezasiahne neprimerane do   ich právnych   vzťahov. Uviedol   tiež,   že sa   tým   poskytne ochrana aj právu   na ochranu   obydlia   navrhovateľov. Konštatoval,   že   prípadné   vyslovenie   neplatnosti   dobrovoľnej   dražby   by   nevytvorilo prekážku   pre   opakovaný   výkon   záložného   práva   sťažovateľa   prostredníctvom   ďalšej dobrovoľnej dražby. K ďalšej odvolacej argumentácii sťažovateľa (o existencii naliehavého právneho   záujmu, platnosti   úverovej   zmluvy a záložnej zmluvy) uviedol,   že tá   sa   týka konania o veci samej, a nie konania o nariadenie predbežného opatrenia.

Sťažovateľ   namieta,   že   neboli   splnené   podmienky   na   nariadenie   predbežného opatrenia. Poukazuje tiež na uznesenie krajského súdu sp. zn. 26 Cob 155/2005 v obdobnej veci,   kde   krajský   súd   neponechal   v   platnosti   okresným   súdom   nariadené   predbežné opatrenie, „keďže už v čase rozhodovania súdu prvého stupňa o návrhu na nariadenie predbežného   opatrenia   bolo   toto   predbežné   opatrenie   už   vykonané...“. Z   odôvodnenia namietaného   uznesenia   je   zrejmé,   že   krajský   súd   splnenie   podmienok   na   nariadenie predbežného opatrenia posudzoval s ohľadom na stav v čase rozhodovania okresného súdu, t. j. 14. júla 2011, keď dražba nebola ešte vykonaná, bol len určený jej termín. V čase rozhodovania   okresného   súdu   predmetné   predbežné   opatrenie   zjavne   nebolo   vykonané, preto námietku sťažovateľa v tomto smere nemožno akceptovať.

Krajský   súd   hodnotil   aj   skutočnosti,   ktoré   sa   udiali   od   rozhodnutia   o   nariadení predbežného   opatrenia   do   doručenia   tohto   uznesenia   sťažovateľovi   a   tiež   do   času rozhodovania o odvolaní sťažovateľa (vykonanie dobrovoľnej dražby, udelenie príklepu a zaplatenie ceny dosiahnutej vydražením). Krajský súd skonštatoval, že napriek vykonaniu dražby predbežné opatrenie nie je irelevantné a je stále vykonateľné. Vychádzal zo zistenia, že v čase rozhodovania o odvolaní boli navrhovatelia stále zapísaní v katastri nehnuteľností na príslušnom liste vlastníctva ako vlastníci predmetnej nehnuteľnosti. Poukázal na zásadu hodnovernosti   údajov   katastra   podľa   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   §   70   ods.   1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam   (katastrálny   zákon)   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon č. 162/1995   Z.   z.“)   a   tiež   na   to,   že navrhovatelia   podali   žalobu   o   určenie   neplatnosti dobrovoľnej   dražby.   Krajský   súd   ďalej   uviedol,   že „otázkou   neplatnosti   dobrovoľnej dražby, právnymi účinkami príklepu sa súd môže zaoberať vo veci samej, nie však v konaní o nariadenie predbežného opatrenia...“.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   spochybňuje   predovšetkým   tento   záver   krajského súdu,   namieta,   že   krajský   súd   dostatočne   nezohľadnil   uvedené   skutočnosti.   Nevzal do úvahy, že „v čase doručenia predbežného opatrenia bolo záložné právo už vykonané prostredníctvom   dobrovoľnej   dražby   a   zaniknuté   podľa...   §   151md   ods.   1   písm.   i) Občianskeho   zákonníka...   pri   svojom   rozhodovaní   nerešpektoval...,   že   vlastnícke   právo sa podľa... § 27 zák. č. 527/2002 Z. z... nadobúda udelením príklepu...“.

Argumentácia sťažovateľa v zásade vyžaduje, aby príslušný súd zaujal autoritatívne stanovisko k otázke, aké účinky možno priznať príklepu na dobrovoľnej dražbe v situácii, keď   po udelení   príklepu   a   pred   zaplatením   ceny   dosiahnutej   vydražením   je   záložnému veriteľovi, ktorého záložné právo sa dobrovoľnou dražbou vykonáva, doručené predbežné opatrenie nariadené pred začatím dobrovoľnej dražby, ktoré mu zakazuje vykonať uvedené záložné právo. Možno konštatovať, že odpoveď na túto otázku presahuje predmet konania o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia. Uvedená otázka sa vo svojej podstate týka účinkov samotnej dobrovoľnej dražby vykonanej za uvedených skutkových okolností, preto by mala byť predmetom posudzovania všeobecným súdom v konaní o žalobe o neplatnosť dobrovoľnej dražby podľa § 21 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z.

Krajský súd uvedené skutočnosti vyhodnotil len v tom rozsahu, v akom sa týkali predmetu konania o nariadenie predbežného opatrenia − z toho hľadiska, či majú vplyv na vykonateľnosť   predbežného   opatrenia.   Zápis   prechodu   vlastníckeho   práva   formou záznamu do katastra nehnuteľností podľa zákona č. 162/1995 Z. z. je aspektom realizácie záložného práva dobrovoľnou dražbou, ktorý nebol v čase rozhodovania krajského súdu vykonaný.   Rovnako   tak   zápis   navrhovateľov   ako   vlastníkov   na   liste   vlastníctva k predmetným   nehnuteľnostiam   osvedčuje   relevanciu   a   vykonateľnosť   predbežného opatrenia. Na tomto základe nie je podľa názoru ústavného súdu právny záver krajského súdu o vykonateľnosti predbežného opatrenia v čase rozhodovania o odvolaní sťažovateľa arbitrárny ani zjavne neodôvodnený.

Ústavný súd takto konštatuje, že odôvodnenie namietaného uznesenia krajského súdu v   spojení   s   odôvodnením   namietaného   uznesenia   okresného   súdu   poskytuje   dostatočný podklad pre záver, že boli dané podmienky na nariadenie predbežného opatrenia, tento záver nie je svojvoľný ani zjavne neodôvodnený. Krajský súd sa v relevantnom rozsahu vysporiadal   s   odvolacou   argumentáciou   sťažovateľa   a   svoje   závery   v   tomto   smere primerane odôvodnil.

Námietka sťažovateľa, že najvyšší súd nezohľadnil vykonanie záznamu v prospech vydražiteľky k predmetným nehnuteľnostiam podľa § 34 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z., nie   je   opodstatnená.   Táto   skutočnosť   nastala   po   rozhodnutí   krajského   súdu,   ktorého uznesenie najvyšší súd preskúmaval. Navyše ide o skutkovú okolnosť, ktorú najvyšší súd nemohol zohľadniť, pretože v dovolacom konaní sa dokazovanie nevykonáva (§ 243a ods. 2 OSP).

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že záver najvyššieho súdu, že krajský súd   v   spojení   s   okresným   súdom   neodňali   sťažovateľovi   možnosť   konať   pred   súdom z dôvodu,   že   svoje   uznesenia   náležite   odôvodnili,   nie   je   arbitrárny.   Najvyšší   súd   tento právny   záver   primerane   odôvodnil,   preto   nie   je   zjavne   neodôvodnený   a   je   ústavne udržateľný.   K   predmetnému   právnemu   záveru   možno   dospieť   aplikáciou   a   výkladom príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd poukazuje   na   svoju   judikatúru,   v ktorej   už   konštatoval,   že   postup   súdneho   orgánu, ktorý koná   v   súlade   s   procesnoprávnymi   a hmotnoprávnymi   predpismi   konania v občianskoprávnej   alebo   trestnoprávnej   veci,   nemožno   považovať   za   porušenie základného práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   alebo práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru (I. ÚS 8/96,   I.   ÚS   6/97).   Ústavný   súd   nezistil   také   skutočnosti,   ktoré   by   naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy namietaným uznesením   najvyššieho   súdu   z 15.   mája 2012.   Skutočnosť,   že sťažovateľ sa   s právnym názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   predmetný   právny   výklad príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   najvyšším   súdom   ako dovolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   v   danom   prípade   neexistujú skutočnosti,   ktoré   by   signalizovali   možnosť   vyslovenia   porušenia   základného   práva sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   uznesením   najvyššieho   súdu   z   15.   mája   2012 po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol   v   tejto   časti   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2014